Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2Co-57-2025.pdf
PDF · 96 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/57/2025
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcov 1/ A. B. C., nar. XX.X.XXXX, D. XXX a 2/ E. B. C., nar. XX.X.XXXX, F. XXX, obaja zast. JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom, Rožňava, Hviezdoslavova 4 proti žalovanému G. H., nar. XX.XX.XXXX, I., J. XX, zast. Advokátska kancelária JUDr. Erika Simanová, s.r.o., Rožňava, Edelényska 2027/3, IČO: 47 258 853, o určenie neplatnosti závetu, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Rožňava sp. zn. 11C/54/2024 z 13. decembra 2024
r o z h o d o l :
Potvrdzuje uznesenie.
Priznáva žalovanému proti žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Rožňava (v ďalšom „súd prvej inštancie“ prípadne len „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcov, ktorí sa domáhali určenia absolútnej neplatnosti závetu zo dňa 7.11.2019 poručiteľky K. C., I. F. nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom D. XXX a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1/ a 2/ v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia neplatnosti závetu, preto ide o určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c/ CSP, pričom súd vyhodnotil, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti závetu, pretože určenie platnosti resp. neplatnosti závetu je jedným z predpokladov pre posúdenie, či určitá osoba je alebo nie je dedičom poručiteľa a vyriešenie tejto predbežnej otázky sa dotýka spoločných práv a povinností všetkých účastníkov konania o dedičstve. V ďalšom sa súd zaoberal vecnou legitimáciou strán v konaní a dospel k záveru, že nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov s poukazom na § 78 ods. 1 a 2 CSP, nakoľko pri žalobe o určenie neplatnosti závetu musia byť stranami sporu všetci domnelí dedičia ako to vyplýva z ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít. Z nesporných skutkových tvrdení strán sporu mal súd preukázané, že okrem žalobcov a žalovaného bola domnelou dedičkou aj B. H. - dcéra poručiteľky, hoci táto nebola uznesením súdu zo dňa 12.8.2024 sp. zn. 7D/21/2024 odkázaná na podanie žaloby, súd preto nemohol návrhu na určenie neplatnosti závetu vyhovieť pre nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva. V súlade so zásadou hospodárnosti konania súd zamietol procesný návrh žalobcov prednesený na pojednávaní bezprostredne po predbežnom právnom posúdení súdu dňa 13.12.2024 na pristúpenie ďalšej strany sporu na strane žalovaného z dôvodu, že žalobcovia nevzniesli tento procesný návrh včas a reagovali tak až na predbežné právne posúdenie súdu. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP podľa zásady úspechu, v zmysle ktorej v konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči neúspešným žalobcom 100 % nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania. Súd skúmajúc existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, tieto nevzhliadol v predmete sporu ani u jednej zo strán sporu. Nestotožnil sa s názorom žalobcov, že dôvod hodný osobitného zreteľa spočíva v zamietnutí žaloby, ktoré nie je
dôsledkom procesnej obrany žalovaného, nakoľko zamietnutie žaloby vyplynulo z neprávneho určenia okruhu strán sporu v samotnej žalobe, čo nemal za možné pričítať na ťarchu žalovaného.
3. Proti výroku II. rozsudku, ktorým súd priznal nárok na náhradu trov konania žalovanému voči žalobcom podali žalobcovia včas odvolanie z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Namietali, že žaloba bola zamietnutá výlučne z procesných a nie hmotnoprávnych dôvodov a teda nie pre jej neodôvodnenosť z hľadiska vecného, čo považujú za dôvod hodný osobitného zreteľa odôvodňujúci rozhodnutie o trovách konania podľa § 257 CSP. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa mal podľa ich názoru, súd prihliadnuť aj na aktivitu žalobcov resp. neaktivitu žalovaného, ktorý sa k žalobe vyjadril až po uplynutí lehoty na vyjadrenie sa, pričom z jeho vyjadrenia považujú za zrejmé, že žalovaný má tendenciu uvádzať nepravdu až klamať, jeho tvrdenia si protirečili a konal účelovo, keď nepredložil všetky lekárske správy týkajúce sa zdravotného stavu poručiteľky. Z dôvodu, že žalovaný nenamietal neúplný okruh sporových strán či nedostatok vecnej legitimácie považujú rozhodnutie o trovách konania za nespravodlivé. V ďalšom poukázali na to, že boli právne zastúpení advokátom rovnako ako aj žalovaný, pričom obaja advokáti si neboli vedomí tohto procesného nedostatku, navyše žiadne zákonné ustanovenie explicitne neupravuje subjekty núteného spoločenstva. Vo vzťahu k žalobcovi 1/ za dôvod hodný osobitného zreteľa k svojej osobe považoval vysoký vek, podlomený zdravotný stav a príjem spočívajúci výlučne v starobnom dôchodku, pričom žalovaný je v produktívnom veku, pracuje v zahraničí, čiže jeho príjem ďaleko presahuje výšku starobného dôchodku. Ako ďalší dôvod uviedol, že pochádza z Maďarska, nemal možnosť naučiť sa slovenský jazyk, čo mu bránilo v tom, aby vo veci mohol dokázať náležite procesne útočiť, navyše považoval za bijúce do očí ako ho žalovaný mienil pripraviť o dedičstvo po manželke resp. po matke vo vzťahu k žalobcovi 2/. Považovali za nespravodlivé hradiť neúčelné trovy konania žalovanému, lebo súd žalobu nezamietol pre skutočnosť ním namietanú. Navrhli, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že nárok na náhradu trov konania neprizná žiadnej zo strán alternatívne, aby rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil súdu prvej inštancie.
4. Žalovaný vo vyjadrení na odvolanie uviedol, že žalobcovia vychádzajú pri posúdení nároku na náhradu trov konania z princípu zásluhovosti a nie z princípu úspechu strán v spore k čomu dodal, že mu bolo zrejmé, že žaloba je podaná nesprávne a ak včas žalobcovia neoznačia ako strany sporu všetkých dedičov, bude súdom z procesných dôvodov zamietnutá, avšak nie je možné pričítať mu na ťarchu, že v právnom spore neposkytol právnu radu žalobcovi. K dôvodom hodných osobitného zreteľa uviedol, že žalobca 1/ (zastúpený advokátom) prijíma dôchodok z Maďarska aj na Slovensku, je prijímateľom vdovského dôchodku, pričom tvrdené slabšie majetkové postavenie žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalobca 2/ je v zamestnancom Ministerstva obrany SR. Argumentácia žalobcov, že on - žalovaný pracujúci v zahraničí má určite dobrý príjem je pre rozhodovanie o náhrade trov irelevantná. Navrhol rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdiť.
5. Žiadne ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli dané.
6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP), na základe odvolania žalobcov podaného včas a oprávnenými osobami (§ 362 a § 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355-358 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 a 386 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a dospel k záveru, že rozhodnutie je vecne správne a preto ho ako také zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
7. Odvolanie žalobcov smeruje len proti závisiacemu výroku o trovách konania, v zmysle § 367 ods. 1 a 3 CSP právoplatnosť výroku o zamietnutí žaloby nie je odvolaním dotknutá, a preto tento právoplatný výrok nebol predmetom odvolacieho prieskumu.
8. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia v napadnutom rozsahu, ako i konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v posudzovanej veci rozhodol v zmysle zákonných zásad, jeho rozhodnutie je správne a spravodlivé. Súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP a správne sa zaoberal možnosťou aplikácie ustanovenia § 257 CSP, ktorého účelom je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania, a to zavedením sudcovského moderačného práva, teda skúmal, či išlo v súdenej veci o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, dospejúc k záveru
o absencii takýchto dôvodov. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje.
9. Odvolací súd nezistil, že by bolo postupom súdu prvej inštancie došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, teda, že by súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ani k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorý odvolací dôvod síce odvolatelia formálne neuplatnili, ale jeho uplatnenie odvolací súd vyvodil z obsahu odvolania.
10. Nie sú opodstatnené námietky žalobcov/odvolateľov o nespravodlivosti výroku o trovách konania dôvodiac, že žalobca nebola zamietnutá z dôvodov namietaných žalovaným. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania. Právnym dôvodom tohto nároku je to, že strany, ktoré viedli spor, konajú „na vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak zodpovednosť za výsledok sporu.
11. Zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení § 255 ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. „Úspech vo veci“ súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku, pričom procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t. j. víťazstvom) v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Plný úspech v spore môže mať tak žalobca ako i žalovaný, u žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu. Žalovaný je plne úspešný ak bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá.
12. Neobstojí preto námietka žalobcov spočívajúca v tom, že žalovaný nenamietal neúplný okruh žalovaných subjektov. Súd skúma vecnú legitimáciu sporových strán v konaní t.j. či žalobca je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) a či žalovaný je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje z úradnej povinnosti, teda bez toho, aby to strany museli namietať.
13. Zamietnutie žaloby sa považuje za úspech žalovaného v konaní bez ohľadu na to, či bola žaloba zamietnutá z dôvodu, ktorý žalovaný namietal alebo nie. Skutočnosť, že žaloba nebola zamietnutá z dôvodov namietaných žalobcom preto nemá vplyv na jeho úspech v konaní a tak nie je ani rozhodujúca pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Túto skutočnosť nemožno považovať ani za dôvod hodný osobitného zreteľa vo vzťahu k žalobcom.
14. Námietku žalobcov, že ich právny zástupca nemal vedomosť o nútenom procesnom spoločenstve všetkých do úvahy prichádzajúcich dedičov v konaní o neplatnosť závetu odvolací súd považuje za absurdnú vzhľadom na rozsiahlu a dlhodobo ustálenú judikatúru vo vzťahu k predmetnej otázke i vzhľadom na právnické vzdelanie zástupcu žalobcov, pričom takáto argumentácia za žiadnych okolností (teda ani v prípade absencie právneho zastúpenia žalobcov) nemôže byť na ťarchu žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný a z toho dôvodu mu patrí nárok na náhradu trov konania.
15. Čo sa týka námietky o účelnosti resp. neúčelnosti trov konania, ktoré majú žalobcovia žalovanému nahradiť, odvolací súd uvádza, že rozhodovanie o trovách konania prebieha v dvoch fázach, pričom v prvej fáze súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí a následne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie rozhoduje o výške trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP, pri ktorom rozhodovaní je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov uplatnených úspešným účastníkom v spore. Nie je rozhodujúce, či ide o uplatnenie alebo bránenie práva.
16. Pokiaľ sa žalobcovia domnievajú, že trovy konania sa považujú za účelne vynaložené len vtedy, ak je žaloba zamietnutá z dôvodu, ktorý žalovaný namieta, tento názor neobstojí, pretože účelnosť trov sa stotožňuje s nevyhnutnosťou alebo s právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s uplatňovaním ústavne zaručeného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 ústavy). Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobe, k meritórnemu vyjadreniu účastníka konania, k vykonanému dôkazu, na použitie opravných prostriedkov, na zaplatenie súdnych poplatkov a napokon aj trovy právneho zástupcu (advokáta).
Podmienkou je, že ide o výdavky, ktoré sú potrebné na uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa, pričom účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze.
17. Žalobcovia sa podaným odvolaním domáhali aplikácie ustanovenia § 257 CSP. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré sú generálnym dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania. Aplikácia § 257 CSP musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje, avšak v zmysle ustálenej judikatúry (napr. uznesenia NS SR sp. zn.: 2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010, 3MCdo 46/2012) nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často (dôvody) vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii § 257 CSP dochádza aj z aspektov sociálnych. Aplikácia predmetného zákonného ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.
18. Hoci i majetkové a sociálne pomery strany sporu môžu predstavovať dôvod hodný osobitného zreteľa, u žalobcu 1/ o takýto výnimočný prípad nejde. Žalobca 1/ uviedol, že je dôchodca a poberá starobný dôchodok. Samotný vek strany sporu však nemôže byť automaticky považovaný za dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval nepriznanie nároku na náhradu trov konania. Ak by súd vo všetkých konaniach postupoval podľa argumentov žalobcov znamenalo by to neuloženie povinnosti nahradiť trovy konania vždy ak je stranou konania osoba vyššieho veku, čo odvolací súd považuje za neakceptovateľné. Je pravdou, že súd pri úvahe o aplikácii ustanovenia § 257 CSP posudzuje osobné, sociálne ako aj majetkové pomery strán sporu, avšak len argument žalobcu, že poberá starobný dôchodok nemožno považovať za preukázanie jeho majetkových pomerov. Len predmetné sporé tvrdenie žalovaného, že je dôchodcom a je poberateľom starobného dôchodku bez toho, aby svoje majetkové pomery akýmkoľvek spôsobom preukázal, nezakladá samo o sebe dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by umožnili súdu, aby výnimočne úspešnej strane sporu nepriznal náhradu trov konania.
19. Pokiaľ žalobcovia dôvodia, že príjem žalovaného je vyšší vzhľadom na jeho produktívny vek a prácu v zahraničí, okrem nepreukázania týchto skutočností odvolací súd pripomína, že ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/102/2017 z 31.7.2017).
20. Odvolací súd nepovažuje za dôvod hodný osobitného zreteľa ani národnosť žalobcu 1/, na podnet ktorého bol do konania pribratý tlmočník, ktorý sa riadne v zmysle predvolania dostavil na pojednávanie konané 13.12.2024 a žalobcovi tak bolo umožnené konať pred súdom v jazyku, ktorému rozumie.
21. Napokon za dôvod hodný osobitného zreteľa nemožno považovať ani subjektívne presvedčenie žalobcov, že žalovaný vo svojich podania klamal resp. zamlčal lekárske správy poručiteľky. Uvedené tvrdenia navyše nie sú v konaní preukázané.
22. Čo sa týka dôvodov hodných osobitného zreteľa vo vzťahu k žalobcovi 2/ ten ako jediný dôvod uviedol, že sa žalovaný snaží pripraviť ho o dedičstvo po jeho matke, čo v konaní nebolo preukázané, nakoľko došlo k zamietnutiu žaloby z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie v konaní.
23. Žalobcovia pre prípadnú aplikáciu § 257 CSP nedostatočne argumentovali, v súvislosti s uplatnením tejto požiadavky neuviedli žiadne konkrétnosti, ktoré uviesť bolo potrebné, čo neumožnilo odvolaciemu súdu rozhodnúť o trovách konania podľa požiadavky žalobcov.
24. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, nemajúc za dané výnimočnosť a existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa súdenej veci, má za správne a riadne odôvodnené, a preto jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil s tým, že na tejto vecnej správnosti neboli spôsobilé nič zmeniť ani odvolacie námietky žalobcov.
25. Na základe § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal proti neúspešným žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
26. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).