Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_11CoCsp-3-2025.pdf
PDF · 140.42 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoCsp/3/2025
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Kočičkovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Michala Tagaja ako členov senátu, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: Remeduim Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX C. XX, o zaplatenie 1.920,82 EUR s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7Csp/18/2024-90 zo dňa 22. augusta 2024 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7Csp/18/2024-127 zo dňa 16. januára 2025, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol (výrok I.). O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania (výrok II.).
1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu vo výške 1.920,82 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy 1.920,82 Eur od 17.10.2023 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania, a to titulom neplnenia podmienok vyplývajúcich zo zmluvy o bežnom účte a titulom nepovoleného prečerpania, ktoré žalovaný (dlžník) pôvodnému veriteľovi – Tatra banke, a. s. neuhradil (nevrátil). Žalobca v žalobe tvrdil, že na základe Zmluvy o postúpení súboru pohľadávok (ďalej aj len „Zmluva o postúpení pohľadávok“), uzavretej podľa § 524 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) medzi postupcom Tatra banka, a. s., Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava, IČO: 00 686 930 (ďalej len „postupca“) a žalobcom dňa 16.10.2023, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že postupca uzatvoril so žalovaným dňa 15.01.2009 Zmluvu o bežnom účte č. 2613614223 (ďalej aj „zmluva“ alebo „predmetná zmluva“), ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov. Žalovaný napriek opakovaným výzvam postupcu neuhradil postupcovi dlžnú sumu nepovoleného prečerpania, čím porušil svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy, preto postupca dňa 06.07.2023 zmluvu uzatvorenú so žalovaným vypovedal. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu jej postúpenia sumu vo výške 1.920,82 Eur a pozostávala z istiny vo výške 1.920,82 Eur, z riadneho úroku vo výške 0,- Eur, z úroku z omeškania vo výške 0,- Eur, z poplatkov vo výške 0,- Eur a z poistenia splátok vo výške 0,- Eur v súlade s prílohou ku Zmluve o postúpení pohľadávok, kde postupca deklaroval, že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v prílohe ku Zmluve o postúpení pohľadávok je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Žalovaný po postúpení pohľadávky nevykonal žiadnu úhradu dlžnej sumy. Žalobca si v konaní uplatnil sumu 1.920,82 Eur, ktorá predstavuje neuhradenú istinu, spolu
s úrokom z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka počnúc dňom 17.10.2023, „t. j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky“; iné nároky voči žalovanému si žalobca v tomto konaní neuplatnil. K žalobe žalobca pripojil: plnomocenstvo pre právneho zástupcu zo dňa 19.1.2023 s oznámením o registrácii pre DPH, oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 19.10.2023, platobnú históriu žalovaného, pokus o zmier zo dňa 7.3.2024 s poštovým podacím hárkom zo dňa 8.3.2024, Zmluvu o postúpení súboru pohľadávok zo dňa 16.10.2023 s prílohou, Zmluvu o bežnom účte fyzickej osoby a poskytnutí ďalších produktov a služieb k tomuto účtu zo dňa 15.1.2009, výpoveď Zmluvy o bežnom účte zo dňa 6.7.2023 spolu s poštovým podacím hárkom zo dňa 6.7.2023, Všeobecné obchodné podmienky Tatra banky, a. s. účinné od 1.6.2007, Obchodné podmienky balíkov a služieb účinné od 1.1.2009, Sadzobník poplatkov Tatra banky, a. s. účinný od 1.1.2009 a výzvu na zaplatenie zo dňa 6.4.2022.
1.2 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že vo veci nariadil pojednávanie, kde vykonal dokazovanie v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorí sa z pojednávania ospravedlnili a súhlasili s rozhodnutím v ich neprítomnosti. Žalovaný na pojednávaní tvrdil, že má vedomosť o tom, že Tatra banke, a. s. dlží sumu vo výške 1.920,82 Eur. Chcel by jej túto sumu zaplatiť, ale nemá možnosť uhradiť ju naraz. Potvrdil, že mu prišli od spoločnosti EOS KSI s. r. o. „nejaké listy“. Niečo mu prišlo aj od banky ohľadom postúpenia pohľadávky, ale nevedel uviesť dátumy doručenia, ktoré si nepamätal.
1.3 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku odcitoval ust. § 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1 a 2, § 524 ods. 1 a 2, § 525 ods. 1 a 2, § 526 ods. 1 a 2, § 559 ods. 1 a 2, § 563, § 708 ods. 1 a 2, § 709 ods. 1, § 710, § 711, § 497 a § 499 zákona č. 513/1991 Zb., Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „Zákon o bankách“) a uviedol, že po právnej stránke posúdil zmluvný vzťah vzniknutý medzi Tatra bankou, a. s. a žalovaným v súlade s právnou úpravou platnou v deň uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy, t. j. dňa 15.01.2009. Pokiaľ ide o postúpenie práv, toto okresný súd posúdil v súlade s právnou úpravou platnou v deň postúpenia pohľadávky, t. j. dňa 16.10.2023. Okresný súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, a to návrhom na vydanie platobného rozkazu (č. l. 2-4), oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 19.10.2023 (č. l. 7), platobnou históriou žalovaného (č. l. 8-22), pokusom o zmier zo dňa 7.3.2024 s poštovým podacím hárkom zo dňa 8.3.2024 (č. l. 23-25), Zmluvou o postúpení súboru pohľadávok zo dňa 16.10.2023 s prílohou (č. l. 27-33), Zmluvou o bežnom účte fyzickej osoby a poskytnutí ďalších produktov a služieb k tomuto účtu zo dňa 15.1.2009 (č. l. 34), výpoveďou Zmluvy o (bežnom) účte zo dňa 6.7.2023 spolu s poštovým podacím hárkom zo dňa 6.7.2023 (č. l. 35-36), Všeobecnými obchodnými podmienkami Tatra banky, a. s. účinnými od 1.6.2007 (č. l. 37-43), Obchodnými podmienkami balíkov a služieb účinnými od 1.1.2009 (č. l. 44-45), Sadzobníkom poplatkov Tatra banky, a. s. účinným od 1.1.2009 (č. l. 46-50), výzvou na zaplatenie zo dňa 6.4.2022 (č. l. 51), ospravedlnením žalobcu zo dňa 15.8.2024 (č. l. 81-84), ako aj ďalšími listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise. Z uvedených listinných dôkazov, z prednesu žalovaného na pojednávaní, ako aj z obsahu celého spisového materiálu okresný súd zistil nasledovný skutkový stav veci: „V konaní nebolo sporné a bolo preukázané, a to Zmluvou o bežnom účte fyzickej osoby a poskytnutí ďalších produktov a služieb k tomuto účtu č. 2613614223 zo dňa 15.1.2009, že právny predchodca žalobcu ako dodávateľ služby a veriteľ uzatvoril so žalovaným ako spotrebiteľom dňa 15.1.2009 Zmluvu o bežnom účte, ktorej súčasťou bolo poskytnutie ďalších produktov a služieb k tomuto účtu. Z prehľadu platobnej histórie žalovaného mal okresný súd preukázané a považoval to za nesporné, že žalovaný prostriedky na účte prečerpal. Pôvodný veriteľ vyzval žalovaného výzvou zo dňa 6.4.2022 na úhradu nepovoleného prečerpania (v tom čase) vo výške 105,21,-EUR najneskôr v lehote 5 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Doručovanie uvedenej výzvy žalovanému nebolo v konaní preukázané. Nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu dňa 6.7.2023 zmluvu o bežnom účte uzatvorenú so žalovaným vypovedal a v rámci výpovede zmluvy o bežnom účte vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy z nepovoleného prečerpania vo výške 1.920,82,-EUR. Výpoveď zmluvy bola žalovanému doručovaná do jeho dispozičnej sféry, t. j. na adresu uvedenú v zmluve. Výpoveďou zmluvy o bežnom účte a výzvou na zaplatenie sa stal dlh žalovaného splatný v celom rozsahu. Nesporné podľa okresného súdu bolo aj postúpenie pohľadávky, a to na základe Zmluvy o postúpení súboru pohľadávok, uzavretej podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka dňa 16.10.2023 medzi postupcom a žalobcom“.
1.4 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore odvodzuje od Zmluvy
o postúpení súboru pohľadávok zo dňa 16.10.2023, uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, pričom predmetom postúpenia bola aj pohľadávka, ktorá je predmetom tohto sporu. Konštatoval, že aktívnu a pasívnu legitimáciu strán sporu súd skúma v každom spore, v každom štádiu konania, z úradnej povinnosti, preto aj v danom spotrebiteľskom spore z úradnej povinnosti skúmal, či je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 407/2016-37 zo dňa 12.12.2017, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/205/2009 a sp. zn. 4Cdo/162/2020). Uviedol, že aktívnu vecnú legitimáciu je možné nadobudnúť aj postúpením pohľadávky, nárok na zaplatenie ktorej je predmetom konania. V danom prípade, vzhľadom k tomu, že postupcom pohľadávky bola banka, postupníkom bol žalobca, ktorý nemá postavenie banky a nemá povolenie na vykonávanie bankovej činnosti a dlžníkom bol klient banky, vzťahujú sa na postúpenie pohľadávky nielen ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 524 a nasl.), ale aj príslušné ustanovenia Zákona o bankách. Nerešpektovanie právnej úpravy vyplývajúcej zo Zákona o bankách má za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Po preskúmaní predložených listinných dôkazov okresný súd zistil, že nie je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu v spore, nakoľko v danom prípade neboli splnené podmienky na platné postúpenie pohľadávky, ktorá je predmetom sporu, v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/162/2020 zo dňa 27. októbra 2021 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2022), v ktorom najvyšší súd konštatoval, že „v sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa“.
1.5 V súvislosti so skúmaním aktívnej vecnej legitimácie žalobcu okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplývajú dve podmienky, za ktorých môže banka postúpiť bankovú pohľadávku na inú osobu, a to písomná výzva banky klientovi (dlžníkovi), aby plnil dlžnú pohľadávku banky a omeškanie dlžníka so splnením čo i len časti postupovanej pohľadávky banky, nepretržite dlhšie ako 90 dní. Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne z rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31.3.2022 a sp. zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27.10.2022, ako aj z jeho starších rozhodnutí, napr. z rozhodnutia sp. zn. 1Cdo 147/2017 zo dňa 24.4.2018 (publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 60/2018), alebo sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.3.2018 (z ktorých vyššie uvedené, novšie rozhodnutia najvyššieho súdu vychádzali) vyplýva, že „ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt predpokladá osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke, pričom takouto výzvou nie je výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný“. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách teda predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, adresovanú bankou klientovi banky, aby plnil dlžnú pohľadávku a následné omeškanie dlžníka – klienta banky s plnením postupovanej pohľadávky banky viac ako 90 dní. V danom prípade právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovaným dňa 15. 1. 2009 zmluvu o bežnom účte, na ktorom žalovanému vzniklo nepovolené prečerpanie, a preto dňa 6. 7. 2023 právny predchodca žalobcu zmluvu o bežnom účte, uzatvorenú so žalovaným vypovedal a v rámci výpovede zmluvy o bežnom účte ho vyzval na úhradu dlžnej sumy z nepovoleného prečerpania. Výpoveďou zmluvy o bežnom účte a výzvou na zaplatenie, sa stal dlh žalovaného splatný v celom rozsahu. Výpoveď s výzvou na plnenie doručoval právny predchodca žalobcu dňa 6. 7. 2023 do dispozičnej sféry žalovaného. Po preskúmaní uvedenej listiny okresný súd zistil, že podľa obsahu ide o právny úkon výpovede zmluvy o bežnom účte a súčasne o výzvu na splnenie dlhu podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého platí, že ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Predmetná výzva právneho predchodcu žalobcu podľa okresného súdu spôsobila, že pohľadávka právneho predchodcu žalobcu, sa stala splatnou. Následne dňa 16. 10. 2023 právny predchodca žalobcu postúpil na žalobcu pohľadávku, ktorú evidoval voči žalovanému. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že v súdnom spise sa nenachádza žiadna výzva právneho predchodcu žalobcu, ktorej obsahom by bola výzva na plnenie podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách a ktorú by právny predchodca žalobcu adresoval žalovanému pred postúpením pohľadávky, t. j. medzi výpoveďou Zmluvy o bežnom účte (6. 7. 2023) a uzatvorením Zmluvy o postúpení pohľadávok (16.10.2023). „Pokiaľ aj žalovaný na pojednávaní uviedol, že niečo z banky týkajúce sa postúpenia pohľadávky mu prišlo, avšak nevedel
kedy, v súdnom spise sa nachádzalo iba oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 19.10.2023, ktorým banka žalovanému oznamovala, že pohľadávku 16.10.2023 postúpila na žalobcu. Nešlo však o výzvu podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách“. Výzvu na plnenie, ktorá bola súčasťou výpovede zmluvy o bežnom účte, nie je podľa okresného súdu možné považovať za výzvu podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a to aj vzhľadom na jej obsah a účel, keď predovšetkým smerovala k výpovedi zmluvy o bežnom účte a k žiadosti banky o plnenie dlžnej sumy nepovoleného prečerpania v súvislosti s výpoveďou zmluvy o bežnom účte, ako aj vzhľadom na vyššie uvedenú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR. Išlo o výzvu, ktorej primárnym cieľom bolo, podľa jej obsahu, vyvolanie splatnosti dlhu súvisiaceho s výpoveďou zmluvy o bežnom účte. Rovnako nie je podľa okresného súdu možné za výzvu podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách považovať ani časovo skoršiu výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky nepovoleného prečerpania zo dňa 6.4.2022, ktorá bola spísaná 15 mesiacov pred výpoveďou zmluvy o bežnom účte a z jej obsahu nevyplýva úmysel banky postúpiť v danom čase svoju pohľadávku (nesplatnú) voči žalovanému na tretí subjekt.
1.6 V závere odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, žalobu žalobcu voči žalovanému zamietol. Zároveň uviedol, že dôkazy predložené žalobcom dňa 15.08.2024 o 12:50 hod. („ku ktorým žalobca neuviedol žiadne skutkové tvrdenia“) nevykonal z dôvodu, že tieto dôkazy neboli žalobcom predložené riadne a včas. Konštatoval, že z časového hľadiska ide o staršie listinné dôkazy (z júla 2023) a na strane žalobcu nebol daný žiadny dôvod, aby ich súdu včas nepredložil, čo podľa okresného súdu znamená, že neboli žalobcom predložené v súlade s § 153 CSP. Zdôraznil, že čiastočne išlo o dôkazy, ktoré žalobca predložil súdu spolu so žalobou, a preto nebol daný žiadny dôvod predkladať ich súdu opakovane. S poukazom na sudcovskú koncentráciu konania okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že vykonanie ďalšieho dokazovania by vyžadovalo odročenie pojednávania, resp. nariadenie ďalšieho pojednávania a vykonanie ďalších úkonov súdu, keďže žalovaný nemal možnosť sa s novými dôkazmi riadne a včas reálne oboznámiť (pre krátkosť času mu neboli doručované poštou), čo muselo byť žalobcovi pri predkladaní nových dôkazov zrejmé. Zdôraznil, že žalobca bol počas celého konania vedeného pred súdom prvej inštancie právne zastúpený, mal vedomosť o tom, že dôkazy je súdu potrebné so zreteľom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania predkladať riadne a včas, pričom v podaní, ktorým predmetné dôkazy súdu predložil, žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, pre ktoré tieto dôkazy nemohol predložiť skôr, a to aspoň súčasne s oznámením o postúpení pohľadávky, preto v zmysle ust. § 153 ods. 2 CSP na žalobcom predložené prostriedky procesného útoku a procesnej obrany ako na nepredložené včas, okresný súd neprihliadol a tieto dôkazy nevykonal. „Pokiaľ žalobca vo vyjadrení zo dňa 15.08.2024 uviedol, že súd neprezentoval pred stranami sporu žiadnu skutočnosť ako spornú, ani nevyzval žalobcu na preukázanie skutočností, ktoré by vnímal ako sporné, tak podľa ust. § 181 ods. 2 CSP povinnosť súdu uviesť stranám sporné skutočnosti vykonáva súd na prvom pojednávaní. Z ust. § 181 ods. 2 CSP síce nepochybne vyplýva súdu povinnosť uviesť stranám sporné skutočnosti, avšak nie v štádiu pred otvorením pojednávania, ako sa domnieva žalobca, ale až na pojednávaní, pričom súd tak urobí na základe dôkazov predložených súdu riadne a včas s poukazom na koncentráciu konania v spore (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2021 z 26.01.2021). Súd nie je zo zákona povinný vyzývať žalobcu na doplnenie povinnosti tvrdenia alebo dôkaznej povinnosti v takom smere, ako to naznačoval žalobca. Úlohou súdu nie je jednej sporovej strane uvádzať sporné skutočnosti a žiadať ju o predloženie takých dôkazov, na základe ktorých by bola v spore úspešná, pretože platí zásada rovnosti strán sporu“.
2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolal a v odvolaní uviedol, že proti rozsudku súdu prvej inštancie podáva odvolanie, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) a tiež preto, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), ako aj preto, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že má za to, že pri postúpení pohľadávky banky boli splnené zákonné podmienky postúpenia podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Zdôraznil, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo celkom nesporne preukázané, že pred postúpením pohľadávky pôvodný veriteľ - Tatra banka a. s. dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách ukladá. V uvedenej súvislosti poukázal žalobca v odvolaní na to, že žalovaný bol v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že žalovaný bol postupcom vyzvaný na
úhradu dlžnej sumy nepovoleného prečerpania, a to výzvou zo dňa 06.07.2023, označenou ako výpoveď zmluvy o bežnom účte s podacím hárkom preukazujúcim doručovanie tejto písomnosti do dispozičnej sféry žalovaného, ktorou postupca zmluvu o bežnom účte uzatvorenú so žalovaným vypovedal a vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy spolu s upozornením na možnosť postúpenia pohľadávky na tretiu osobu a výzvou zo dňa 06.04.2022, označenou ako výzva na zaplatenie, ktorou postupca upozornil žalovaného na omeškanie a vyzval ho na zaplatenie dlžnej sumy. Za kvalifikovanú výzvu právneho predchodcu žalobcu v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách pritom možno podľa žalobcu považovať nielen výzvu zo dňa 06.04.2022, ale aj výpoveď zmluvy o bežnom účte zo dňa 06.07.2023. Na základe uvedeného je podľa žalobcu nesporné, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve banky v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Zdôraznil, že zo žiadneho výkladu ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že na platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt je potrebná osobitná výzva banky adresovaná dlžníkovi („a rovnako uvedené ustanovenie neurčuje žiadne osobitné náležitosti tejto výzvy“), ale práve naopak, ak boli v čase postúpenia pohľadávky banky kumulatívne splnené vyššie uvedené podmienky, tak potom k účinnému postúpeniu pohľadávky banky riadne došlo a žalobca je v konaní aktívne vecne legitimovaný, pretože za kvalifikovanú výzvu možno považovať výzvu zo dňa 06.07.2023, ako aj výzvu zo dňa 06.04.2022. Žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke - postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní; odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie však nezohľadňuje judikatúru najvyšších súdnych autorít napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 9Cdo/165/2022 z 27.09.2023, kde najvyšší súd uvádza: „zákon ale pre výzvu v zmysle citovaného ustanovenia (§ 92 ods. 8 Zákona o bankách) nestanovuje žiadne osobitné obsahové náležitosti. Z citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách výslovne vyplýva len to, že banka môže postúpiť svoju pohľadávku, ak je napriek písomnej výzve banky jej klient/dlžník nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Z predmetného ustanovenia však pri použití žiadnej z výkladových metód nevyplýva povinnosť banky osobitne oznámiť klientovi možnosť postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu. Banka nie je povinná osobitne upozorňovať, resp. informovať klienta/dlžníka na skutočnosť, že po márnom uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu bude oprávnená postúpiť pohľadávku na inú osobu. Ak banka klienta/dlžníka písomne vyzve na úhradu presne špecifikovanej konkrétnej sumy pohľadávky, možno takúto písomnosť považovať za výzvu pred postúpením, od ktorej doručenia musí uplynúť aspoň 90 dní a následne možno pohľadávku postúpiť, pretože dlžník bol upozornený na omeškanie s úhradou jeho peňažného záväzku. Z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne vyplývať, že ak dlžník sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky, musí z nej však bez akýchkoľvek pochybností vyplývať zrejmá konkrétna špecifikácia pohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť“. V uvedenej súvislosti žalobca v odvolaní zdôraznil, že výzvou podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách možno rozumieť aj podanie, ktorým veriteľ vyhlasuje mimoriadnu splatnosť pohľadávky, resp. v prejednávanom prípade podanie, ktorým veriteľ vypovedá zmluvu o bežnom účte, uzatvorenú s dlžníkom, pričom obsahom výzvy z 06.07.2023 je aj výzva na zaplatenie a „dokonca obsahuje aj výslovné upozornenie, že banka je v prípade neuhradenia dlžnej sumy oprávnená postúpiť pohľadávku voči dlžníkovi (žalovanému) na tretiu osobu“. V súvislosti s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít poukázal žalobca v odvolaní aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo/90/2018 z 20.11.2019, kde najvyšší súd uviedol, že „zákon č. 483/2001 Z. z. je kľúčovým právnym predpisom upravujúcim činnosť bánk, ktorého § 92 ods. 8 zároveň veľmi presne upravuje za akých okolností môže banka postúpiť pohľadávku na inú banku a tiež aj na tretiu osobu, a to aj na osobu bez bankovej licencie a bez súhlasu dlžníka. V zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, musí banka pre platné postúpenie pohľadávky písomne vyzvať svojho klienta, aby dlh zaplatil a ak je klient napriek písomnej výzve banky v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní čo i len s časťou dlhu, môže banka postúpiť pohľadávku na tretí subjekt po uplynutí uvedených 90 dní. Postúpenie pohľadávky banky v rozpore s uvedenými zákonnými podmienkami je absolútne neplatným právnym úkonom. Žalobca poukázal v odvolaní tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.03.2018 sp. zn. 7Cdo/26/2017, kde najvyšší súd uvádza: „Prvá veta ustanovenia (§ 92 ods. 8 Zákona o bankách) definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom), ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorých prvou podmienkou je písomná výzva banky (uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej pohľadávky) adresovaná klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou (podmienkou) je nepretržité viac ako 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta uvedeného ustanovenia potom obsahuje
úpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť“. V súvislosti s rozhodovacou praxou, týkajúcou sa aplikácie ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách poukázal žalobca v odvolaní na viaceré rozhodnutia krajských súdov - Krajského súdu v Nitre, Krajského súdu v Trenčíne, Krajského súdu v Žiline, Krajského súdu v Prešove, Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Košiciach a uviedol, že okrem prehnaného formalizmu je okresným súdom prezentovaný právny názor ojedinelý a nejednotný s právnym názorom krajských súdov ohľadom tej istej otázky, čo spôsobuje značnú mieru nepredvídateľnosti a prekvapivosti súdnych rozhodnutí a narúša to princíp právnej istoty.
2.1 Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že podľa jeho názoru, v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky (zmluvou zo dňa 16. 10. 2023, ktorá však nadobudla účinnosť až po zaplatení odplaty) napriek písomnej výzve banky v omeškaní so splnením čo len i časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo k porušeniu § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku však uviedol, že žalobca nepreukázal ani splnenie druhej podmienky, ktorú zákon pre platné postúpenie pohľadávky banky vyžaduje, a to uplynutie lehoty dlhšej ako 90 dní, počas ktorej je dlžník nepretržite v omeškaní so zaplatením dlžnej sumy, pričom podľa súdu prvej inštancie lehota 90 dní, počas ktorej musí byť dlžník v nepretržitom 90 a viac dňovom omeškaní začína plynúť od doručenia výzvy v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách. S uvedeným právnym názorom súdu prvej inštancie vyjadril žalobca v odvolaní nesúhlas a uviedol, že takýto záver súdu prvej inštancie „absolútne nevyplýva z uvedeného ustanovenia, ani zo žiadneho iného ustanovenia, nakoľko zákonodarca požaduje, aby bol dlžník v omeškaní 90 dní, ale to, že sa moment omeškania dlžníka 90 dní viaže na moment doručenia výzvy podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, sa v uvedenom ustanovení neuvádza“; takýto záver súdu prvej inštancie je teda podľa žalobcu svojvoľný a nemá oporu v žiadnom právnom predpise. Judikatúra zaujala podľa žalobcu k uvedenej problematike také stanovisko, že lehota 90 dní nezačína plynúť od doručenia výzvy banky klientovi, ale nezávisle na doručení výzvy, pretože lehota 90 dní plynie od omeškanie dlžníka, ktoré nastáva okamihom, keď dlžník prestal plniť svoj záväzok voči banke. Na základe uvedeného nie je podľa žalobcu možné dospieť k inému záveru ako k takému, že lehota 90 dní, počas ktorej bol dlžník v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách v nepretržitom omeškaní so zaplatením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke, bola nepochybne dodržaná, nakoľko a) táto lehota nie je naviazaná na deň doručenia výzvy podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, b) ak by aj žalobca pripustil, že táto lehota začína plynúť až odo dňa doručenia výzvy (s čím sa však nestotožňuje), tak aj v tomto prípade táto lehota bola dodržaná, nakoľko za výzvu podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách možno považovať okrem listiny výpoveď zmluvy z 06.07.2023, aj výzvu z 06.04.2022 - od doručenia ktorej nepochybne uplynula lehota 90 dní pretrvávajúceho omeškania žalovaného dlžníka, c) „ak by sa aj súd nestotožnil s vyššie uvedenými argumentami žalobcu, tak žalobca dodáva, že samotné postúpenie pohľadávky nenastalo dňa 16.10.2023 - nakoľko tento deň je iba dňom uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky banky, pričom účinnosť zmluvy o postúpení nastala až po dni 16.10.2023, keďže účinnosť zmluvy o postúpení bola podmienená zaplatením odplaty, čo vyplýva z obsahu samotnej zmluvy o postúpení, s čím sa súd prvej inštancie bližšie nezaoberal“. Na základe uvedeného možno podľa žalobcu uzavrieť, že súd prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozhodnutí de facto novelizuje zákonodarcom prijaté znenie zákona, ktoré celkom jednoznačne uvádza, za akých konkrétnych podmienok možno postúpiť pohľadávku banky, čo je však v právnom štáte neprípustné, nakoľko súd je povinný platnú právnu úpravu aplikovať. V závere odvolania žalobca uviedol, že splnenie podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách žalobca preukázal platobnou históriou, predloženými výzvami zo strany postupcu, ako aj dôkazmi o doručovaní výziev priamo žalovanému. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preskúmal a v zmysle ust. § 388 CSP ho zmenil tak, že žalobe vyhovie, resp., aby ho v zmysle ust. § 389 ods. 1 CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca si vyčíslil trovy odvolacieho konania vo výške 179,08 Eur, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku za podané odvolanie vo výške 65,- Eur a trov právneho zastúpenia odvolacieho konania vo výške 114,08 Eur s DPH.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP (a
contrario) a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a podľa ust. § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích námietok žalobcu subsumovaných pod odvolacie dôvody uplatnené žalobcom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), h) a f) CSP.
6. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách (v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
7. Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 1.920, 82 Eur s prísl. zamietol z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu vychádzajúc zo záveru, že k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom sporu došlo v rozpore s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pretože neboli splnené podmienky pre platné postúpenie pohľadávky banky v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a to osobitná výzva banky adresovaná klientovi pred postúpením pohľadávky banky (výzvu na plnenie, ktorá bola súčasťou výpovede zmluvy o bežnom účte nepovažoval okresný súd „vzhľadom na jej obsah a účel“ za výzvu v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách) a uplynutie lehoty viac ako 90 dní nepretržitého omeškania dlžníka s úhradou čo i len časti pohľadávky banky, „keďže výpoveď zo zmluvy o bežnom účte bola doručovaná žalovanému do jeho dispozičnej sféry dňa 06. 07. 2023, avšak v konaní nebolo preukázané, kedy mu bola doručená“. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že nerešpektovanie právnej úpravy (obsiahnutej v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách) má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok podľa § 39 Občianskeho zákonníka, preto nie je v spore daná aktívna vecná legitimácia žalobcu, z ktorého dôvodu okresný súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.
8. Žalobca sa s uvedeným záverom súdu prvej nestotožnil, preto sa proti rozsudku súdu prvej inštancie, tak ako je vyššie uvedené, odvolal.
9. Po prejednaní odvolania žalobcu z hľadiska odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP odvolací súd uvádza, že odvolanie žalobcu je podané dôvodne.
10. Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, konkrétne z uznesenia NS SR sp. zn. 9Cdo/165/2022 z 27. septembra 2023 vyplýva, že „niet žiadneho dôvodu vyžadovať, aby výzva banky adresovaná dlžníkovi zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách obsahovala ďalšie náležitosti než tie, ktoré sú v uvedenom ustanovení explicitne vyjadrené, a to a) preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky na plnenie dlžníkovi v omeškaní a b) dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Z predmetného ustanovenia však pri použití žiadnej z výkladových metód nevyplýva povinnosť banky osobitne oznámiť klientovi možnosť postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu. Banka nie je povinná osobitne upozorňovať, resp. informovať klienta/dlžníka na skutočnosť, že po márnom uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu bude oprávnená postúpiť pohľadávku na inú osobu. Z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne vyplývať, že ak dlžník dlžnú sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky, musí z nej však byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmá konkrétna špecifikácia pohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť“.
11. Z uvedených dôvodov sa, v súlade s rozhodovacou praxou najvyššieho súdu ako jednej z najvyšších súdnych autorít, nemožno stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že podmienka osobitnej výzvy banky, adresovanej bankou klientovi – žalovanému pred postúpením pohľadávky banky na žalobcu, vyžadovaná ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nebola v danom prípade splnená, keďže z „Výpovede zo zmluvy o bežnom účte“ zo dňa 06. 07. 2023 (č. l. 35 spisu) je bez akýchkoľvek pochybností zrejmá konkrétna špecifikácia pohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť, pričom predmetná výpoveď zo zmluvy o bežnom účte na jej druhej strane obsahuje aj upozornenie, že „v prípade pretrvávajúceho omeškania (viac ako 90 dní) môže banka pohľadávku aj s príslušenstvom bez súhlasu dlžníka postúpiť na tretiu osobu“. Rovnako sa nemožno stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané, že pred postúpením pohľadávky banky na žalobcu uplynula zákonná viac ako 90 - dňová lehota nepretržitého omeškania dlžníka (žalovaného) s úhradou pohľadávky banky vzniknutej z nepovoleného prečerpania s odôvodnením, že v konaní nebolo preukázané, kedy bola žalovanému doručená výpoveď zmluvy o bežnom účte zo dňa 06. 07. 2023, obsahujúca výzvu na plnenie (na zaplatenie dlžnej sumy nepovoleného prečerpania), pretože žalobca predložil súdu prvej inštancie dôkaz o doručení predmetnej výpovede zo zmluvy o bežnom účte žalovanému v prílohe podania zo dňa 12. 08. 2024, ktoré podanie žalobcu bolo podľa potvrdenia o odoslaní a prijatí (nachádzajúceho sa na č. l. 85 spisu) doručené súdu prvej inštancie dňa 15. 08. 2024 (t. j. pred konaním pojednávania, ktoré sa konalo dňa 22. 08. 2024), avšak súd prvej inštancie uvedený dôkaz predložený žalobcom s odkazom na ust. § 153 CSP (na „sudcovskú koncentráciu konania“) na pojednávaní konanom dňa 22. 08. 2024 nevykonal, čo odôvodnil v odseku 47. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku tým, že „vykonanie ďalšieho dokazovania by vyžadovalo odročenie, resp. nariadenie ďalšieho pojednávania a vykonanie ďalších úkonov súdu, keďže žalovaný nemal možnosť sa s novými dôkazmi riadne a včas oboznámiť (pre krátkosť času mu neboli doručované poštou), čo muselo byť žalobcovi pri predkladaní nových dôkazov zrejmé“.
12. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že v Dôvodovej správe k zákonu č. 160/2015 Z. z., Civilnému sporovému poriadku sa okrem iného uvádza, že „Čl. 8 s Čl. 9 Základných princípov Civilného sporového poriadku sú vyjadrením princípu kontradiktórnosti sporového konania a prejednacieho princípu. Rovnako tieto princípy súvisia s rovnosťou zbraní a s princípom dispozičným. Priorizuje sa procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Každá procesná strana má právo oboznámiť sa a reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany“. Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ teda je, aby každá zo strán sporu mala reálnu možnosť využiť svoje procesné práva, predložiť argumenty a dôkazy a reagovať na protiargumenty a dôkazy predložené protistranou. Osobitne to platí v sporových konaniach, kde proti sebe stoja žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania. Z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7. júna 2016, sp. zn. III. ÚS 32/2015) vyplýva, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie. V uznesení sp. zn. II. ÚS 83/2019 z 23. mája 2019 ústavný súd vo vzťahu k zásade kontradiktórnosti uvádza, že „zmyslom a účelom kontradiktórnosti je, aby strana mala možnosť vyvrátiť, resp. spochybniť konkrétne tvrdenie protistrany“. Takúto možnosť mohol mať podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 22. 08. 2024 (na ktorom svoju neúčasť žalobca a jeho právny zástupca žalobcu včas ospravedlnili, pričom súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti), kde mohol súd prvej inštancie dôkaz predložený žalobcom v prílohe podania zo dňa 12. 08. 2024 vykonať (čo však súd prvej inštancie s odkazom na ust. § 153 CSP neurobil), a teda nemusel z tohto dôvodu, tak ako to uviedol v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku, konanie v zmysle ust. § 153 ods. 2 CSP odročiť a nariadiť v predmetnej veci za účelom vykonania uvedeného dôkazu ďalšie pojednávanie, čo znamená, že na strane súdu prvej inštancie nebol dôvod (s odkazom na sudcovskú koncentráciu konania) na uvedený dôkaz predložený žalobcom („ako na nepredložený včas“) neprihliadať.
13. Po prejednaní odvolania žalobcu odvolací súd ďalej uvádza, že odôvodnenie nevykonania uvedeného dôkazu súdom prvej inštancie (preukazujúceho doručenie zásielky s podacím číslom D., obsahujúcej odstúpenie od zmluvy o bežnom účte, žalovanému dňa 10. 07. 2023), ktoré nevykonanie uvedeného dôkazu súd prvej inštancie odôvodnil v odseku 47. odôvodnenia odvolaním napadnutého
rozsudku s poukazom na ust. § 153 CSP, považuje za vychádzajúce z príliš formalistického výkladu ust. § 153 CSP, nezodpovedajúceho zmyslu a účelu sudcovskej koncentrácie konania, na ktorú v súvislosti s nevykonaním uvedeného dôkazu súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal, pretože súd prvej inštancie mohol uvedený dôkaz, tak ako je vyššie uvedené, vykonať na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 22. 08. 2024, ktorého sa žalovaný podľa Zápisnice o pojednávaní konanom dňa 22. 08. 2024 osobne zúčastnil, a teda nebolo „v rozpore so zásadou procesnej ekonómie a zásadou hospodárnosti konania“ potrebné (tak ako v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uvádza súd prvej inštancie) pojednávanie konané na súde prvej inštancie dňa 22. 08. 2024 kvôli oboznámeniu sa žalovaného s uvedeným dôkazom predloženým žalobcom súdu prvej inštancie pred konaním pojednávania odročovať a nariaďovať v predmetnej veci ďalšie pojednávanie, čo znamená, že nebol daný dôvod na to, aby súd prvej inštancie žalobcom v prílohe podania zo dňa 12. 08. 2024 predložený dôkaz nevykonal a aby následne konštatoval, že žalobca tiež nepreukázal, že pred postúpením pohľadávky banky na žalobcu bola splnená aj druhá podmienka vyplývajúca z § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a to viac ako 90 - dňové nepretržité omeškanie žalovaného s úhradou dlžnej sumy nepovoleného prečerpania banke.
14. Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatujúc, že záver súdu prvej inštancie o nesplnení podmienok vyplývajúcich z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách na platné postúpenie pohľadávky banky na žalobcu, v dôsledku ktorej skutočnosti je podľa súdu prvej inštancie postúpenie žalovanej pohľadávky banky na žalobcu neplatné, a preto nemá žalobca vecnú aktívnu legitimáciu v spore, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (z nesprávnej interpretácie a aplikácie ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách ) a z nesprávnych skutkových zistení, pričom boli príliš formalistickým výkladom a aplikáciou ust. § 153 CSP súdom prvej inštancie porušené procesné práva žalobcu, odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a podľa ust. § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie bude zopakovať a doplniť dokazovanie, a to nielen vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu, ktorá je podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v danom prípade daná, ale aj vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 1.920,82 EUR s prísl. z titulu nepovoleného prečerpania, kde súd prvej inštancie vzhľadom k tomu, že žalobu zamietol z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu dokazovanie vôbec nevykonával, vec opätovne a správne – s ohľadom na správnu interpretáciu a aplikáciu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, súladnú s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, právne posúdiť, vo veci nanovo rozhodnúť a svoje rozhodne v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodniť; v novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP v rámci rozhodovania o trovách konania aj o trovách tohto odvolacieho konania.
15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP).
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.