Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/25/2024

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov JUDr. Dušana Kucbela a JUDr. Alexandra Mojša, v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. XXX, XXX XX C. D. E., právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Bugri, s. r. o., so sídlom Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie 5.469,45 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. - 193 zo dňa 22.02.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy sumu 5.469,45 Eur a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % .

2. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnou transpozíciou čl. 2 ods. 1 a čl. 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a rady číslo 2003/88/ ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica“) do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky. K vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu malo dôjsť tým, že pracovná pohotovosť, ktorá nadväzuje na výkon jeho štátnej služby v rámci pracovnej zmeny, nebola zarátavaná do pracovného času v rozpore s právom Európskej únie. Z dôvodu zlej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku tak malo dôjsť u žalobcu k zásahu do jeho práv na ochranu súkromia, práva na rodinný život, ako aj práva na primeraný odpočinok po práci.

3. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca dňom 05.10.2017 bol menovaný do funkcie hasič záchranár hasičskej stanice so sídlom v Lučenci, oddelenia prevádzko-technického Okresného riaditeľstva hasičského a záchranného zboru v Lučenci, Krajského riaditeľstva hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici. V období od júla 2020 do decembra 2020 dosiahol žalobca priemerný týždenný pracovný čas vrátane služobnej pohotovosti 53,45 hodín; v období od januára 2021 do decembra 2021 v rozsahu 51,30 hodín; v období od januára 2022 do decembra 2022 v rozsahu 51,05 hodiny; v období od januára 2023 do mája 2023 50,72 hodín.

4. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie subsumoval pod a 5 a a o Hasičskom a záchrannom zbore ( ďalej v texte““), ktoré dal do porovnania s článkom 2 a 6 písm. b) smernice. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí podľa súdu prvej inštancie do právomoci súdu, v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje iný orgán ako všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete sporu. Článok 6 písm. b) smernice má priamy účinok, pretože

priznáva jednotlivcom práva v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného času. Zodpovednosť členského štátu EÚ platí v prípade každého porušenia bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa vnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť. Z uvedených dôvodov preto žalovaný bol v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra SR. Miestnu príslušnosť posúdil súd prvej inštancie v zmysle (ďalej aj „“), pretože k vzniku škody došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby žalobcu v mieste výkonu jeho služby. Výnimku definovanú v článku 2 ods. /EHS neaplikoval, pretože sa musí vykladať len na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov v prípade neočakávaných udalostí priamo ohrozujúcich život, zdravie, či majetok, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Výkon služby žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci. Uzavrel, že smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom je ponechaná voľba formy a prostriedkov dosiahnutie účelu smernice.

5. Zo podľa súdu prvej inštancie nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť služobného času. V tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. Služobnú pohotovosť explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby. Pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v zákona. Rozlíšenie tiež vyplýva z zákona, pretože ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu, až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa smernice je však pracovný čas aj čas pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku. Hranica 48 hodín pre priemerný týždenný pracovný čas určená smernicou zahŕňa nadčasy, aj pracovnú pohotovosť. umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) smernice. Z uvedeného preto súd prvej inštancie vyvodil záver, že práva žalobcu sú vzhľadom na znenie článku 2, článku 6 písm. b) smernice porušované dostatočne závažne.

6.1. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním smernice mu vznikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky podľa posudzovať podľa zásad uvedených v a nasl. , vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti, nakoľko slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. Poukázal tiež na písm. c), d) a e) SR. 6.2. Na základe dokladov predložených žalobcom pre súd prvej inštancie vyplynulo, že pri určovaní pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo v rozhodnom období júl 2020 až máj 2023 k prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa žalobcu. Preto žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania uvedených článkov smernice vznikla nemajetková ujma. Základ nároku žalobcu tak súd považoval za daný. Pri rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii. 6.3. Súd prvej inštancie akcentoval, že žalobca sa žalobou domáhal náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaloval teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva . Súd prvej inštancie stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote, a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa, konkrétne v rozsahu 2020,43 hodín. Žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom, ktoré sám vyhotovil. Uvedené súd prvej inštancie považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto určenia. 6.4. K žalovanému namietanému spôsobu výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že jednak v tomto prípade nebolo preukázané, že by v rozhodnom období nedošlo k prekročeniu 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času a jednak peňažná satisfakcia za

neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, preto ju nemožno vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej sféry - osobnosti jednotlivca. Výpočet uvádzaný žalobcom preto posudzoval z pohľadu, či suma, ku ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je primeranou peňažnou satisfakciou za neoprávnený zásah do osobnosti jednotlivca. Skutočnosť, že žalobca založil výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy na danom spôsobe výpočtu neznamená, že v skutočnosti uplatnil mzdový nárok. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady podľa a peňažnej náhrady uvedenej v je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku. V prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 30 %). 6.5. Námietku premlčania vznesenú žalovaným považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú. Žalovaný porušovaním smernice nekompenzoval ujmu v služobnom plate žalobcu ku dňu splatnosti mzdy za kalendárny mesiac, vždy 10. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Žalobca si nárok uplatnil počnúc splatnosťou mzdy za mesiac júl 2020, ktorá bola 10.08.2020. Žaloba bola súdu doručená dňa 08.08.2023, preto nárok žalobcu uplatnený v konaní nepovažoval súd prvej inštancie za premlčaný. 6.6 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle podľa pomeru úspechu vo veci.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný s poukazom na písmena d), f) a h) . Aby súd prvej inštancie mohol posúdiť, či je v rozpore so smernicou, musel by najprv rozhodnúť, že došlo k nesprávnemu prebratiu smernice do slovenského právneho poriadku. Žalovaný namietal, že na to nemá súd právomoc. Namietol tiež svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Zdôraznil, že je potrebné rozlišovať medzi prebratím smernice a aplikáciou smernice. Vo vzťahu k prebratiu smernice pripustil, že výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Uvedené ale podľa neho ešte neznamená, že by smernica bola do nie je možné považovať za rozporné so smernicou. Pokiaľ ide o aplikáciu na konkrétny prípad, k porušeniu smernice môže dôjsť až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát účinkov smernice (zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Inak povedané smernica môže byť do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice.

7.1 Súd prvej inštancie tiež podľa žalovaného nesprávne právne posúdil pôsobnosť smernice, ktorá sa na hasičov nevzťahuje plnom rozsahu. Poukázal pritom na článok 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. 06. 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Podľa článku 2 ods. 2 smernice číslo 89/391/EHS sa smernica neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňa určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, nakoľko ide o osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.

7.2. Vo vzťahu k náhrade škody žalovaný namietol, že rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán služieb hasičských jednotiek v 24 hodinových intervaloch, ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne, v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Pre zistenie, či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu, je nevyhnutné podľa neho vypočítať čas, ktorý naozaj strávil vykonaním štátnej služby, prípadne služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času podľa § 86 ods. 2 predmetného zákona. Je pre neho nepochopiteľné prečo sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil podľa celkového počtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mal reálne odslúžiť, a to bez ohľadu na skutočnosť či tým malo dôjsť k prekročeniu 48-hodinového týždenného pracovného času. Relevantné môže byť iba to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný čas. Žalovaný aj z tohto dôvodu považuje žalobu za zmätočnú.

7.3. Priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považoval žalovaný za neprimeranú s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznaná obetiam trestných činov. V konaní nebol podľa neho preukázaný zásah do súkromného, rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil, napríklad v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy.

8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za vecne správny a spravodlivý. Z argumentu žalovaného, že vnútroštátny súd nie je oprávnený posudzovať, či konkrétny právny predpis je alebo nie je v rozpore s úniovým právom, by vyplývalo, že Súdny dvor EU by nikdy nemohol vydať judikát v precedenčnej veci Simmenthal. Vo vzťahu k námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odkázal na svoje skutkové tvrdenia v spore. Súd prvej inštancie sa s námietkou žalovaného v tejto časti dostatočne a správne vysporiadal v odseku 26. napadnutého rozsudku. Pasívna vecná legitimácia žalovaného štátu vyplýva z dlhoročne konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Činnosť hasičov podľa neho v žiadnom prípade nespadá pod osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, ako to účelovo a zavádzajúco tvrdí žalovaný. Predmet konania je jasne vymedzený v žalobe. Rovnako aj skutkové tvrdenia v celom spore smerovali k tomu, že k ujme na jeho osobnostných právach dochádza práve v dôsledku dlhoročného a fakticky sústavného prekračovania maximálnej hranice priemerného týždenného služobného času. V žalobe uvádza údaj o priemernom týždennom pracovnom čase a konkrétne aj dôkazne podložene uvádza, akým spôsobom a akým výpočtom sa k tomuto údaju dopracoval a z ktorých listinných dôkazov. Skutočnosť, akú ujmu utrpel v dôsledku nesprávnej transpozície smernice vyplynula, okrem iného, aj z jeho výsluchu na pojednávaní. Žalovaný tak neprihliada na vykonané dokazovanie. Poukázal na judikát Najvyššieho súdu Českej republiky, podľa ktorého v prípade dokazovania nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch je na priznanie nároku podstatné posúdenie, či by takú ujmu, o ktorú v tomto prípade ide, ako zásadnú ujmu pociťovala aj iná osoba v obdobnom postavení.

9. Krajský súd, ako súd odvolací, v zmysle prejednal odvolanie žalovaného v medziach daných ustanovením a a bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle a contrario rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa , pretože súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10.1. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003, o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou. 10.2. Podľa čl. 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. 10.3. Podľa čl. 16 písm. b) smernice, „Referenčné obdobia“, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. 10.4. Podľa čl. 17 ods. 3, písm. iii) smernice, „Odchýlky“, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16 v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä: služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby a služby civilnej ochrany;

11.1. Podľa o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej tiež „“), služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. 11.2. Podľa , pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. 11.3. Podľa , veta prvá , služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.

13. Odvolací súd sa stotožňuje so zistením súdu prvej inštancie, že žalovaný štát nesprávne transponoval ustanovenie článku 2 ods. 1 v spojení s článkom 6 písm. b) smernice do č.

(obdobne ako Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. , sp. zn ). V zmysle smernice sa za pracovný čas považuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom alebo praxou. Pri právnom posúdení veci bolo rozhodujúce, či čas, ktorý strávi žalobca na stanici v rámci určenej pracovnej pohotovosti, sa považuje za pracovný čas. Aj podľa rozsudku Súdneho dvora EU vo veci C-518/15 zo dňa 21.02.2018 sa uvedený článok smernice má vykladať tak, že čas pracovnej pohotovosti, ktorý trávi doma s povinnosťou reagovať na výzvu zamestnávateľa do 8 minút, sa má považovať za pracovný čas (tiež pozri rozsudok SD EU C-303/98 vo veci Simap, bod 48). Judikatúra Súdneho dvora EU tak definovala, že pracovnú pohotovosť žalobcu ako príslušníka na pracovisku, ako aj v domácom prostredí, je potrebné zahrnúť do pracovného času.

14. Súd prvej inštancie správne uviedol, že smernica sa aplikuje na služobnú činnosť hasičov, pričom tento záver judikoval aj Súdny dvor EU vo veci Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01). Vnútroštátne súdy sú povinné zabezpečiť plnú účinnosť práva únie a za tým účelom neaplikovať vnútroštátne právo, ktoré záväznému úniovému právu odporuje (pozri C-106/77). Súd prvej inštancie mal právomoc posúdiť, či smernica bola prevzatá do právneho poriadku Slovenskej republiky správne a úplne. Podľa článku 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená s ohľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty sú povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plného účinku smernice v súlade s cieľom, ktorý smernica sleduje (Komisia verzus Taliansko, C - 368/07). V zmysle článku 7 ods. 2 SR právne záväzné akty ES a EÚ majú prednosť pred zákonmi. Slovenská republika je podľa článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ povinná dodržiavať a aplikovať úniové právo v zmysle zásady pacta sunt servanda a zásady lojálnej spolupráce. V prípade, ak členský štát netransponuje riadne smernicu, ohrozí jej účinok (cieľ) a poruší Zmluvy o EÚ.

15. Právna úprava v odporuje smernice, pretože nezarátava do pracovného času trvanie služobnej pohotovosti, ktorá sa má považovať za pracovný čas. Žalovaný štát tak nedodržal svoj záväzok zabezpečiť plnú účinnosť smernice podľa článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ. Jeho legislatívna činnosť pri prebratí smernice nebola vykonaná správne. Z toho dôvodu je žalovaný štát pasívne vecne legitimovaným za porušenie práva EÚ nesprávnou transpozíciou smernice. Uvedené vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (Komisia p. Taliansku, C-487/04, C-214/04, C-162/99 a i, C-46 a 48/93, C-6 a 9/90, C-231 až 233/06).

16. Odvolací súd uznáva, že pasívne vecne legitimovaný by mohol byť aj zamestnávateľ žalobcu za predpokladu, ak by žalobca smeroval žalobu len alebo aj voči nemu a namietal by nedodržanie priameho účinku smernice vo vertikálnom právnom vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa. Možnosť žalovať verejnoprávneho zamestnávateľa za nedodržanie aplikácie priameho účinku čl. 6 písm. b) smernice už pripustil Súdny dvor EU v rozsudku C-429/09. Zároveň nevylúčil, že môže byť štát žalovaný priamo za nesprávne prebratie smernice. Obdobný záver judikoval v rozsudku vo veci Marshall I, C-152/84, keď v bode 49. uviedol, že ak sa osoba, ktorá je účastníkom konania, môže dovolávať smernice proti štátu, môže tak urobiť bez ohľadu na to, z akej pozície štát koná, či z pozície zamestnávateľa, alebo z pozície verejnej moci. V oboch prípadoch treba predísť tomu, aby mal štát výhodu z vlastného pochybenia pri porušení komunitárneho práva. Žalobca teda správne žaloval priamo štát.

17. Z hľadiska žalobou uplatnených individuálnych nárokov však nemožno uzavrieť, že k porušeniu článku 6 písm. b) smernice došlo priamo a bez ďalšieho iba legislatívnou činnosťou štátu. Tým, že pracovný čas hasiča, upravený v má byť len 18 hodín v služobnom dni. 17.1. Pre posúdenie veci je rozhodujúce oddelenie služobnej pohotovosti od pracovného času, ktoré vytvorilo priestor pre žalobcovho verejnoprávneho zamestnávateľa (ako ho definuje judikatúra SD EU), aby v súlade so (nie smernicou) dochádzalo aj k porušeniu článku 6 písm. b) smernice. 17.2. Záver, či skutočne došlo k porušeniu smernice v konkrétnom prípade závisí od toho, koľko konkrétny hasič reálne v rozhodnom období odpracuje. Ide o zodpovedanie skutkovej otázky, ktorá môže mať - z hľadiska v žalobe označeného obdobia - vplyv tak na posúdenie základu, aj výšky nároku. Táto premisa vyplýva z posúdenia cieľa, ktorý mala smernica dosiahnuť.

18. Podľa názoru odvolacieho súdu, účelom smernice a na to nadväzujúcej judikatúry SD EU bolo, aby sa v zmysle čl. 2 ods. 1 všetok čas pracovnej pohotovosti (ako v danej veci) podradil pod pracovný

čas. Cieľom bolo zabrániť obchádzaniu článku 6 písm. b) smernice formou rôznych nariadených alebo určených pracovných pohotovostí zo strany zamestnávateľov, ktoré by sa nezarátavali do pracovného času. 18.1 Článok 2 ods. 1 smernice má však len definičný charakter (vymedzuje pojem pracovný čas). Na rozdiel od toho článok 6 písm. b) smernice už zakotvuje zákaz prekročenia čl. 2 ods. 1 vymedzeného pojmu pracovný čas. Z hľadiska účelu smernice článok 2 ods. 1 tvorí len základný rámec a až v spojení s článkom 6 písm. b) smernice vymedzuje cieľ, ktorý mali členské štáty aproximáciou úniového práva dosiahnuť. 18.2. Iba výkladom čl. 2 ods. 1 smernice nemožno dospieť k záveru o preukázaní závažného porušenia smernice (ako podmienka zodpovednosti štátu za škodu porušením práva únie), pokiaľ súčasne nie je preukázané, že došlo k porušeniu článku 6 písm. b) smernice. 18.3.Závažné porušenie smernice nastane podľa toho, či v štátnozamestnaneckom pomere hasiča došlo k prekročeniu limitu upraveného v čl. 6 písm. b) smernice. Za ten zodpovedá štát, či už tým, že netransponoval smernicu správne (čo nebolo v konaní na súde prvej inštancie preukázané), alebo aj tým, že jeho zložka (Ministerstvo vnútra SR), ako verejnoprávny zamestnávateľ, nepoužil priamy účinok čl. 6 písm. b) smernice. Preto aj spomínaná judikatúra Súdneho dvora EU vo veciach C-429/09 a C-152/84 pripustila možnosť, aby bol žalovaný štát a prípadne aj jeho zložka (zamestnávateľ žalobcu). 18.4. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že vo veci C-319/96 Brinkmann, členský štát nesprávne transponoval smernicu do vnútroštátneho poriadku. Učinil tak závažné porušenie, ktoré sa snažil následne napraviť tým, že štátne orgány priamo aplikovali príslušné ustanovenia smernice, nie vlastnú právnu úpravu, ktorá bola v rozpore so smernicou. Ustanovenia smernice síce Dánsko transponovalo nesprávne, avšak príčinná súvislosť tu bola prerušená správaním vnútroštátnych daňových úradov a preto sa Brinkmann práva na náhradu škody voči štátu nedovolal.

19. Pri posudzovaní nároku žalobcu v tomto konaní preto nestačí, že bola preukázaná nesprávna transpozícia smernice, ale žalobca musí preukázať aj to, že v príčinnej súvislosti s nesprávnou transpozíciou smernice bolo porušené právo žalobcu zo strany jeho zamestnávateľa. 19.1. Porušenie práva na 48 hodinový 7 dňový pracovný týždeň však žalobca preukazoval svojím pracovným zaradením ako hasič u svojho zamestnávateľa v žalovanom období. 19.2. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, z ktorej vyvodzuje svoj právny nárok. Strana domáhajúca sa týchto právnych nárokov nesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu), teda procesných následkov toho, ako by bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. zo dňa 09.06.2020). 19.3. Z doterajšieho priebehu konania je zrejmé, že žalobca neuviedol k aplikácii v spojení s písm. b) smernice na vec sa vzťahujúce podstatné skutkové tvrdenia podľa rými by preukázal, že v konkrétnom referenčnom období odpracoval viac v priemere ako 48 hodín v rámci 7 dní. Povinnosť žalobcu uviesť na vec sa vzťahujúce skutkové tvrdenia podľa nesmie nahrádzať súd. 19.4. V konaní teda musia byť splnené ďalšie podmienky definované judikatúrou Súdneho dvora EU, a to: a) porušená úniová norma priznáva práva fyzickým a právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre členský štát, b) porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c) medzi porušením úniového práva a škodou existuje priama príčinná súvislosť, d) škoda naozaj vznikla.

20. Súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcu iba z toho hľadiska, že v žalovanom období pracovný čas žalobcu (po zarátaní pracovnej pohotovosti), odporuje čl. 2 ods. 1 smernice, ktoré zistenie postačuje pre vznik nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a okrajovo sa stotožnil so skutkovými tvrdeniami žalobcu, že v žalovanom období dochádzalo k prekročeniu limitu podľa čl. 6 písm. b) smernice.

21. Žalobca však mal rozvrhnutý pracovný čas v žalovanom období nerovnomerne na obdobie šiestich mesiacov podľa Ide o tzv. referenčné obdobie, ktoré zodpovedá odchýlke od článku písm. b) smernice dovolenej v článku 17 ods. 3, písm. iii), v dĺžke stanovenej v článku 6 smernice. Pracovný čas nebol rozvrhnutý na celkové žalované obdobie, ako to nesprávne žaloval žalobca.

21.1. Pre posúdenie veci je potrebné skutkovo ustáliť, či skutočne došlo k porušeniu článku 6 písm. b) smernice v konkrétnom referenčnom období, zistiť konkrétny počet odslúžených hodín v rámci referenčného obdobia. Ak v konkrétnom referenčnom období nebol po započítaní služobnej pohotovosti prekročený limit u žalobcu podľa článku 6 písm. b) smernice, potom treba mať za to, že priamy účinok smernice verejnoprávnym zamestnávateľom žalobcu bol dodržaný. Bez zohľadnenia referenčných období upravených v nie je možné určiť porušenie práva žalobcu, pretože jeho pracovný čas je upravený nerovnomerne na obdobie šiestich mesiacov. 21.2. V rámci toho ktorého obdobia šiestich mesiacov môže dochádzať k rôznemu rozvrhnutiu pracovného času. Uvedené skutkové zistenie je základným predpokladom pre vyriešenie sporu z hľadiska preukázania dôvodnosti základu nároku, ako aj následného stanovenia intenzity zásahu do práv žalobcu. Od toho sa potom bude odvíjať súdom určená výška odškodnenia nemajetkovej ujmy v peňažnom vyjadrení.

22. Pochybenie súdu prvej inštancie pri posúdení na vec sa vzťahujúceho skutkového stavu spočíva v tom, že nesprávne interpretoval dispozíciu čl. 6 písm. b) smernice a preto neskúmal, či došlo k prekročeniu stanoveného limitu pracovného času 48 hodín v rámci 7 dní počas jednotlivých referenčných období. 22.2. Rozhodujúce pre posúdenie individuálneho nároku žalobcu tak nie je žalované obdobie. Hlavne je to, či počas jednotlivých referenčných období (referenčné obdobie je v 6 mesiacov), ktoré spadajú do žalovaného obdobia, skutočne došlo k prekročeniu stanoveného limitu pracovného času 48 hodín v rámci 7 dní. 22.3. Ak nárok žalobcu nie je posúdený na základe toho, že v žalovanom období, v tom ktorom referenčnom období (nestačí iba celé žalované obdobie), dochádzalo k porušeniu písm. b) smernice, potom je skutkový záver okresného súdu neúplný, predčasný a nepreskúmateľný.

23. Iba prekročenie stanoveného limitu pracovného času 48 hodín v rámci 7 dní v referenčnom období je skutočnosť, ktorá má pre posúdenie veci význam., pretože ak by v referenčnom období, nedošlo k prekročeniu limitu pracovného času 48 hodín v rámci 7 dní, potom by nárok žalobcu nemal právny základ v porušení smernice.

24. Posúdenie nároku tak, ako ho uplatnil žalobca za celé žalované obdobie neobstojí ani z hľadiska posúdenia primeranosti nemajetkovej ujmy. Ak sa ukáže, že v niektorom referenčnom období žalovaného obdobia nedošlo k porušeniu písm. b) smernice, alebo ak sa porušenie preukáže iba v rozsahu, ktorý je z hľadiska účelu a profesie žalobcu, resp. tvrdených a preukázaných následkov minimálny alebo zanedbateľný. Z uvedených dôvodov nie je možné prijať také vyčíslenie peňažného nároku žalobcu, ktoré sa rovná rozdielu zaplatenej peňažnej náhrady služobnej pohotovosti a hodinovej pracovnej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka žalovaného obdobia.

25. Súd prvej inštancie sa v tej súvislosti tiež nedostatočne vysporiadal s argumentáciou žalovaného, podľa ktorej pri vzniku nároku na náhradu škody je potrebné preukázať, že v konkrétnom referenčnom období došlo k prekročeniu limitu stanoveného čl. 6 písm. b) smernice v neprospech žalobcu. K tomuto argumentu žalovaného, ťažiskovému pre správne právne posúdenie veci, sa súd prvej inštancie nevyjadril. Neuviedol, prečo nepovažoval argumentáciu žalovaného za relevantnú a správnu. Pri zisťovaní základu a výšky jeho nároku sa bez preskúmateľného uváženia stotožnil s argumentáciou žalobcu. 25.1 Po zistení, že služobná pohotovosť žalobcu nebola v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice zarátaná do jeho pracovného času, mal súd prvej inštancie posúdiť, či toto zistenie postačuje pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnou transpozíciou smernice. V tejto súvislosti je potrebné vziať do úvahy, aký cieľ sleduje smernica, ktorej porušenia sa namieta, pretože len podstatné a závažné porušenie cieľa smernice štátom môže zakladať nárok na náhradu škody, za predpokladu preukázania existencie príčinnej súvislosti medzi škodou a závažným porušením smernice.

26. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní posúdi, či u žalobcu došlo k prekročeniu limitu maximálneho pracovného času v rámci písm. b) smernice podľa referenčných období stanovených v , veta druhá . Vo vzťahu k tomu má žalobca bremeno tvrdenia a dôkaznú povinnosť.

Podľa výsledku dokazovania súd rozhodne a náležite svoje rozhodnutie zdôvodní v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu podľa , tak aby zodpovedalo intenciám .

27. Odvolaciemu súdu je známa skoršia rozhodovacia činnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici v obdobných sporoch. Článok 2 však v zásade nebráni účelu rozvíjania judikatúry, ak konajúci súd v analogických veciach z hľadiska interpretácie a výkladu práva prijal rozdielne právne závery. Uvedenému zodpovedá aj nahliadanie na princíp právnej istoty z pohľadu najvyššieho súdu, ktorý sa vyjadril, že naplnenie princípu právnej istoty nemožno stotožňovať s právom na jednotnú judikatúru, ktorá sa pochopiteľne môže vyvíjať s cieľom flexibilne reagovať na spoločenský vývoj a doposiaľ „neobjavené“ argumenty. Odklon od judikatúry sa stáva problematickým až v momente, ak k nemu dochádza bez poskytnutia dostatočných dôvodov (sp. zn. zo dňa 29. októbra 2024). Takýto odklon možno aprobovať ( ) vo všeobecnosti len na výskyte skutkových alebo právnych osobitosti prípadu. 27.1. O právnych osobitostiach veci možno uvažovať najmä v rovine zmeny relevantnej judikatúry, rozhodnej právnej úpravy, prípadne v rovine výskytu doposiaľ „neobjaveného - neriešeného“ argumentu. Predchádzajúca rozhodovacia prax Krajského súdu v Banskej Bystrici bola relevantným spôsobom determinovaná aj rozsahom produkovaných odvolacích námietok odvolateľa. Tie však z hľadiska množstva obdobných sporov, v nich použitých argumentov a na to nadväzujúcich odôvodnení súdov prvej inštancie, boli odvolacím súdom prehodnotené už v uznesení sp. zn. zo dňa 27.05.2025, ako aj ďalších uzneseniach sp. zn. , . Najmä, pokiaľ „prehodnotenie“ doterajšieho právneho posúdenia neznamená úplný obrat z hľadiska úspechu strán v spore. 27.2. Zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu tak precizuje, za akých okolností je základ nároku žalobcu daný, ale ho tým nepopiera. S ďalšími námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na spravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre spravodlivé rozhodnutie v predmetnej veci už rozhodujúci význam (m. m. ).

28. Záverom odvolací súd dodáva, že nepovažuje odôvodnenie rozsudku súdom prvej inštancie v rozsahu 80 strán, pozostávajúce z prepisu celého textu uplatnených prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany ( ) za jasné a zrozumiteľné zhrnutie argumentov strán sporu, ktoré je kladené na odôvodnenie rozsudku z hľadiska . V odôvodnení treba uviesť iba podstatný obsah uplatnených prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, pretože s obsahom procesných podaní sú strany sporu oboznámené do vyhotovenia súdneho rozhodnutia. Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ( ), ktorého integrálnou súčasťou je aj povinnosť súdu poskytnúť dostatočnú (špecifickú) odpoveď na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie vo veci významný, resp. rozhodujúci (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, , Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303

- B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( CSP).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy , ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Dovolateľ, ktorý je fyzickou osobou a v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôže využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv, sa môže so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci obrátiť na Centrum právnej pomoci podľa podmienok upravených v o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi.

Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci. O predbežnom poskytnutí právnej pomoci centrum rozhodne bez zbytočného odkladu ešte pred rozhodnutím o nároku na poskytnutie právnej pomoci ( o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi).