Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24CoCsp-18-2025.pdf
PDF · 116.75 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoCsp/18/2025
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. X.X.XXXX, adresa A. C. XXX, o zaplatenie 2.150,49 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 30Csp/70/2024-118 zo dňa 6.2.2025, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 2.150,45 eur s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.278,14 eur od 6.1.2023 až do zaplatenia a náhrady trov konania, zamietol (výrok I.), a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
2. Pri rozhodovaní prvoinštančný súd vychádzal zo skutkového stavu, ako ho mal za preukázaný z vykonaného dokazovania, pričom ustálil, že právny predchodca žalobcu (Československá obchodná banka, a.s.) a žalovaný ako majiteľ účtu uzavreli dňa 3.5.2005 Zmluvu o bežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB Pohoda a zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru, predmetom ktorej bolo poskytnutie povoleného prečerpania k bežnému účtu bankou s výškou úverového limitu 200,- eur, výškou úrokovej sadzby 19,50% p.a., debetnou úrokovou sadzbou 25% p.a., úrokom z omeškania 5% p.a. s tým, že úver mohol byť čerpaný od 4.5.2016. Žalovaný ako dlžník bol povinný zabezpečiť na svojom bežnom účte, ku ktorému bolo poskytnuté povolené prečerpanie, k poslednému dňu kalendárneho mesiaca dostatok peňažných prostriedkov postačujúcich pre úhradu mesačných splátok úrokov, a tiež splatiť vyčerpanú výšku úveru najmenej jedenkrát v období dvanástich po sebe nasledujúcich mesiacov, najneskôr však do dvanástich mesiacov po poslednom splatení. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením záväzkov zo zmluvy, preto banka listom zo dňa 2.5.2021 vyhlásila celý úver dňom 30.4.2021 za splatný a vyzvala žalovaného na úhradu pohľadávky. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 12.09.2022 banka postúpila pohľadávku zo zmluvy voči žalovanému na žalobcu, pričom postúpenie pohľadávky bolo žalovanému oznámené listom banky zo dňa 22.9.2022.
3. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 708 ods. 1, § 709 ods. 1, § 710, § 497 Obchodného zákonníka (zák. č. 513/1991 Zb.), § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 524 ods. 1, 2, § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb., v texte aj len OZ), § 1 ods. 2, 4, § 2 písm. d), e), § 10 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v texte aj len ZoSÚ), § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok.
4. Nadväzne prvoinštančný súd skonštatoval, že predmetom konania je nárok žalobcu o zaplatenie sumy 2.150,45 eur s príslušenstvom, pričom žalobca odvodzuje svoje právo od zmluvy, ktorú žalovaný uzatvoril s Československá obchodná banka, a.s., Bratislava, teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie.
5. Posudzovaný právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 708 a nasl.), ale aj podľa právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Keďže zmluva o bežnom účte, ako i zmluva o povolenom prečerpaní je formulárovou zmluvou, ktorej text bol vopred pripravený, žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym podstatným spôsobom zasahovať do jej obsahu. Právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako podnikateľ, ktorý koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, pretože nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
6. Vzhľadom na to, že žalobca nie je pôvodným nositeľom hmotnoprávneho nároku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý je predmetom sporu, sa súd prioritne zaoberal skúmaním vecnej legitimácie súčasného žalobcu. Zmluvou o postúpení pohľadávok došlo ku dňu 12.9.2022 k postúpeniu pohľadávky z predmetnej zmluvy zo spoločnosti Československá obchodná banka, a.s. ako postupcu na spoločnosť žalobcu ako postupníka. Podmienkou platného postúpenia pohľadávky vyplývajúcej z predmetnej zmluvy v zmysle § 17 ZoSÚ je, že sa postupuje pohľadávka po konečnom termíne splatnosti alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred týmto termínom. Postúpenie pohľadávky v rozpore s citovaným ustanovením má za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky z úverovej zmluvy, z ktorého dôvodu nemôže byť žalobca v spore aktívne vecne legitimovaný.
7. V zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka je základným predpokladom prípustnosti predčasného zosplatnenia úveru existencia dohody o tom, že veriteľ je oprávnený uplatniť si voči spotrebiteľovi takéto právo. Súd prvej inštancie za účelom preskúmania existencie takejto dohody vychádzal z listín predložených žalobcom a dospel k záveru, že medzi postupcom a žalovaným k uzatvoreniu takejto dohody nedošlo. Obchodné podmienky v čl. VI. ods. 1, ods. 2 písm. a) síce obsahujú ustanovenie, podľa ktorého je banka oprávnená kedykoľvek po tom, ako nastane čo i len jedna zo skutočností predpokladaných v čl. VI. ods. 1, oznámiť dlžníkovi, že všetky pohľadávky z poskytnutého povoleného prečerpania sú splatné, tieto podmienky však neboli podpísané žalovaným, preto na ne nemožno hľadieť ako na dohodu v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Pre platnosť dohody sa vyžaduje súhlas oboch strán, teda podpis spotrebiteľa vyjadrujúci jeho súhlas a vôľu pristúpiť k záväznosti takémuto ustanoveniu. Keďže predmetná listina podpísaná nebola, súd dospel k záveru, že medzi postupcom a žalovaným nebola platne uzavretá dohoda v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho postupca nemohol úver predčasne zosplatniť. Ak úver nebol platne zosplatnený a zároveň v konaní nebolo tvrdené ani preukázané iné platné skončenie právneho vzťahu medzi postupcom a žalovaným, postúpenie pohľadávky z postupcu na žalobcu je v zmysle ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ vylúčené, a pokiaľ sa tak stalo, je zmluva o postúpení pohľadávok neplatným právnym úkonom v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom.
8. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada súd v spore z úradnej povinnosti (ex offo), preto v spotrebiteľskom spore je žalobca (postupník) povinný nielen tvrdiť, ale súčasne aj preukázať splnenie zákonných podmienok postúpenia spornej pohľadávky za účelom posúdenia, či sporná pohľadávka bola na neho postúpená platne. Len samotné tvrdenie splnenia zákonných podmienok postúpenia pohľadávky nie je postačujúce, pretože bez ich preukázania nie je možné posúdiť platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, na prípadnú absolútnu neplatnosť ktorej musí súd prihliadať z úradnej povinnosti. Vzhľadom na uvedené súd žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v celom rozsahu zamietol.
9. K predloženému uznaniu dlhu súd prvej inštancie uviedol, že uznanie dlhu (§ 558 Občianskeho zákonníka) ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Uznaním dlhu nevzniká nový záväzok. Na základe neho však dochádza k zastaveniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a namiesto nej odo dňa, keď došlo k uznaniu, začne plynúť nová desaťročná premlčacia doba (§ 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Uznať možno aj premlčaný dlh. Uznávací prejav bude mať účinky len vtedy, ak dlžník vedel, že dlh je premlčaný.
Prvoinštančný súd mal za to, že spôsob, akým došlo k uznaniu dlhu je nekalá obchodná praktika. Predovšetkým uznanie dlhu neinicioval dlžník ale žalobca, ktorý nie je veriteľom žalovaného (v konaní nebolo preukázané platné postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu). Ide o vopred pripravený formulár, ktorý mohol žalovaný jedine podpísať. Žalovaný uznal dlh vo výške 2.930,- eur, teda vo výške v akej v tom čase reálne neexistoval, pričom nebolo preukázané platné postúpenie pohľadávky na žalobcu, teda v čase uznania dlhu žalobca pohľadávku nevlastnil, preto žalovaný voči nemu nemal dlh, ktorý by bolo možné uznať.
10. Prvoinštančný súd rozhodol postupom podľa ust. § 262 ods. 1 CSP aj o nároku na náhradu trov konania tak, že žalovaný má voči žalobcovi podľa ust. § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania, keďže bol v spore v celom rozsahu úspešný, nakoľko však žalovanému preukázateľne žiadne trovy konania nevznikli, súd rozhodol o tom, že mu nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
11. Proti tomuto rozsudku, v celom jeho rozsahu, z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP) podal odvolanie žalobca a domáhal sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že žalobe vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, resp. rozhodol tak, že napadnutý rozsudok v zmysle § 389 ods. 1 CSP zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
12. Odvolateľ po poukaze na znenie ust. § 53 ods. 9 a § 565 OZ zdôraznil, že z dikcie ustanovení je zrejmé, že veriteľ môže uplatniť právo podľa § 565 OZ iba vtedy, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa má vykonať v splátkach. Napadnuté rozhodnutie preto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v prejednávanom prípade nebolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté plnenie v splátkach, v dôsledku čoho na vec ani nemožno aplikovať ust. § 565, resp. § 53 ods. 9 OZ.
13. Odvolateľ pokračoval, že právny predchodca žalobcu ČSOB a.s. Bratislava uzatvoril so žalovaným zmluvu o bežnom účte a balíku produktov, v zmysle ktorej strany dohodli, že na základe žiadosti majiteľa účtu sa postupca zaväzuje vyhodnotiť možnosť poskytnutia povoleného prečerpania k účtu, ktoré aj bolo dňa 4.5.2016 povolené v sume 200,- eur, maximálne do výšky 6.000,- eur. Žalovaný si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, a tak právny predchodca podaním z 2.5.2021 vyzval žalovaného v zmysle § 563 OZ na zaplatenie celého zostávajúceho dlhu. Žalobca má za to, že v zmluve absentovala medzi zmluvnými stranami dohoda o plnení v splátkach na dobu určitú. Medzi zmluvnými stranami bolo dojednané povolené prečerpanie a nie klasický splátkový úver, ide o úver, ktorý sa uskutočňuje tak, že okamihom prevodu peňažných prostriedkov z bežného účtu dlžníka v časti prevyšujúcej kreditný zostatok, dochádza k čerpaniu úveru dlžníkom a okamihom prevodu peňažných prostriedkov na jeho bežný účet je najskôr splácaný vyčerpaný úver alebo jeho časť. V zmluve teda absentuje akékoľvek uvedenie mesačnej splátky. Nemožno teda hovoriť o tom, že bolo plnenie v splátkach dojednané. V zmysle § 563 OZ došlo výzvou zo dňa 2.5.2021 zo strany pôvodného veriteľa k uplatneniu jeho práva, keď od dlžníka požadoval splatenie dlhu, nakoľko v čase trvania dlhu nebol dohodnutý čas jeho úplného splatenia a až touto výzvou pôvodný veriteľ určil splatnosť predmetného záväzku žalovaného. Na základe uvedeného odvolateľ je názoru, že prvoinštančný súd v odôvodnení nesprávne právne posúdil splatnosť pohľadávky v zmysle § 565 OZ a na vec opomenul aplikovať § 563 OZ. Medzi stranami preto nebola potrebná dohoda o možnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, nakoľko na vec ani nie je možné aplikovať § 565 OZ, a teda je nesporné, že pôvodný veriteľ stanovil čas povinnosti pre vyplatenie dlhu dlžníkom zaslaním podania z 2.5.2021.
14. V ďalšej časti odvolania žalobca vyslovil názor, že odôvodnenie je zmätočné, nepreskúmateľné a nemajúce oporu v zákonných ustanoveniach. Súd prvej inštancie tak nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko žalobcovi z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmý relevantný dôvod, pre ktorý súd aplikoval zákonné ustanovenia. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/98/2017 pojednávajúce o povinnosti súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť.
15. V ďalšej časti odvolania žalobca namietal záver súdu prvej inštancie, že obchodné podmienky neboli podpísané žalovaným, a tak na dojednanie o zosplatnení nemožno nazerať ako na dohodu podľa § 565 OZ, nakoľko na platnosť dohody sa vyžadoval súhlas oboch strán. Odvolateľ napriek tomu, že nesúhlasí s aplikáciou § 565 OZ na daný prípad, poukazuje na skutočnosť, že obchodné podmienky boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, napr. Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19CoCsp/26/2020, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17CoCsp/25/2022, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/291/2019, uznesenie NS SR sp. zn. 4Obdo/81/2020, Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 11/2016, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21CoE/62/2017.
16. Žalobca sa tiež nestotožnil s právnym posúdením súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého pri uzatvorení dohody o uznaní dlhu a úhrady pohľadávky došlo zo strany žalobcu k nekalej obchodnej praktike v zmysle § 7 ods. 2 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa... s tým, že takýto záver súdu je predčasný a nepreskúmateľný. Žalovaný mal dostatočný priestor na oboznámenie sa s obsahom dohody a následne bolo na jeho uvážení, či dohodu podpíše. Vzhľadom na uvedené nemožno hovoriť o nekalej obchodnej praktike. Žalovaný mal možnosť si dohodu v pokoji prečítať, porozumieť jej obsahu a v prípade, ak mal záujem, uzatvoriť ju a vysloviť svoj súhlas svojim podpisom. Ak by žalovaný nesúhlasil s dohodou, resp. mal výhrady voči jej obsahu, mal možnosť dohodu nepodpísať a odmietnuť. Predmetná dohoda pritom neobsahuje žiadne zložité ani pre spotrebiteľa zavádzajúce právne formulácie a rovnako tak uznávaný záväzok je v dohode riadne a nezameniteľne špecifikovaný, spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania záväzku. Žalobca zastáva názor, že nemožno mať pochybnosti o platnosti uznania záväzku žalovaným. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 726/2016, podľa ktorého právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky novelizovať. Poukázal aj na čl. 2 ods. 2 CSP pojednávajúci o právnej istote. V tejto súvislosti príkladmo poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/421/2016, 2Co/862/2014, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/28/2013, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/35/2015, ako i na právny názor generálneho prokurátora v obdobnej veci, ktorý v obdobnej veci VI./1 Pz 38/15/1000-7 podal mimoriadne dovolanie, v ktorom zastal názor, že uznanie nepremlčaného dlhu so súčasným uzavretím dohody o plnení v splátkach, nemôže byť považované za nekalú podmienku v spotrebiteľskej zmluve.
17. V závere odvolateľ poukázal tiež na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 11/2016, v zmysle ktorého aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne, ako akékoľvek iné právne inštitúty; ako i na rozsudok NS ČR sp. zn. 23Cdo/1201/2009 a tiež komentár označeného Občanského zákonníku, podľa ktorého aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené v odvolaní žalobca zastáva názor, že mu vznikol nárok na náhradu uplatnenej sumy spolu s príslušným úrokom z omeškania.
18. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku – ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je v podstatnom dôvodné, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutia (§ 389 ods. 1 písm. c) CSP).
20. Predmetom konania je nárok žalobcu voči žalovanému o zaplatenie sumy 2.150,45 eur s príslušenstvom z titulu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v podobe povoleného prečerpania bežného účtu, ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu Československá obchodná banka, a.s. Bratislava ako veriteľom a dodávateľom a žalovaným ako spotrebiteľom.
21. Predmetom odvolacieho prieskumu, v rámci ktorého je odvolací súd v danom prípade viazaný ako rozsahom, tak i dôvodmi podaného odvolania, bolo posúdiť danosť odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom v odvolaní popísanom vyššie, so zameraním na otázku, či došlo k platnému postúpeniu predmetnej pohľadávky na žalobcu, a či je teda daná jeho aktívna vecná legitimácia v spore. Prvoinštančný súd v preskúmavanom rozsudku argumentoval v podstate tým, že nie je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu v spore, keďže postúpením danej pohľadávky došlo v rozpore s § 17 ZoSÚ, pretože nedošlo k jej účinnému zosplatneniu, teda pohľadávka v čase postúpenia nebola splatná, keďže medzi postupcom a žalovaným nebola platne uzavretá dohoda v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, čo bránilo predčasnému zosplatneniu pohľadávky.
22. Prvoinštančný súd správne ustálil, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola v zmysle § 2 písm. d) a e) ZoSÚ uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere vo forme povoleného prečerpania.
23. V zmysle súdom prvej inštancie aplikovaného § 10 ods. 1 písm. b) ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do 3 mesiacov, musí obsahovať okrem iného i povinnosť spotrebiteľa, kedykoľvek zaplatiť takýto úver na požiadanie veriteľa v plnej výške.
24. V zmysle súdom prvej inštancie správne použitého § 17 ods. 1 písm. b) ZoSÚ pohľadávku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere možno previesť, ak sa prechádza alebo postupuje pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, teda prevoditeľná je iba splatná pohľadávka.
25. Z dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom, z obsahu spisu vyplýva, že medzi ČSOB a.s. ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 3.5.2005 uzavretá zmluva o bežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB Pohoda, v rámci ktorej žalovaný dňa 4.5.2016 podal veriteľovi žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 200,- eur. V nadväznosti na to bola medzi stranami uzavretá zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru ČSOB povolené prečerpanie bežného účtu k predmetnej žiadosti (č.l. 22) v ktorej bol v bode I. stanovený úverový limit 200,- eur a doba trvania zmluvy na dobu neurčitú. Podľa bodu II.2 tejto zmluvy čerpanie úveru a jeho splácania sa uskutočňuje tak, že okamihom prevodu peňažných prostriedkov z bežného účtu dlžníka v čiastke prevyšujúcej kreditný zostatok na tomto účte dochádza k čerpaniu úveru dlžníkom a okamihom prevodu peňažných prostriedkov na jeho bežný účet je najskôr splácaný vyčerpaný úver alebo jeho časť. Podľa čl. II. bod 6 dlžník je povinný splatiť vyčerpanú výšku úveru najmenej jedenkrát v období dvanástich po sebe nasledujúcich mesiacov, najneskôr však do 12 mesiacov po poslednom splatení. Podľa III.1. dlžník je povinný úver v plnej výške splatiť kedykoľvek na požiadanie banky.
26. Z citovaných, ale ani z iných ustanovení zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, nevyplýva, že by bolo dohodnuté plnenie úveru v splátkach, naopak z dohody vyplýva platenie úveru okamihom prevodu peňažných prostriedkov na účet dlžníka a na požiadanie veriteľa.
27. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku prvoinštančného súdu potom nie je zrejmé, prečo s poukazom na ním aplikované ust. § 565 veta prvá OZ, v znení: „Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky len, ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.“ vychádzal zo skutočnosti, že v danom prípade išlo o plnenie v splátkach. Tento svoj záver prvoinštančný súd ničím bližšie neodôvodnil, pričom ani necitoval dané znenie cit. ust. § 565 OZ, iba na tento paragraf odkázal (ods. 30 odôvodnenia).
28. Keďže v danom prípade podľa výsledkov dokazovania nešlo o plnenie v splátkach, aplikácia súdom prvej inštancie použitého ust. § 565 Občianskeho zákonníka neprichádzala do úvahy a bezzákladným bol potom aj záver súdu prvej inštancie o nemožnosti postupcu predmetný úver predčasne zosplatniť pre neexistenciu platnej dohody v zmysle § 565 OZ.
29. Žalovaný mal povinnosť úver zaplatiť podľa dojednania v cit. bode II.2.,6.,12., 7. a II. 1. zmluvy zo 4.5.2016 v spojení s Obchodnými podmienkami (nie v splátkach), pričom požiadaním banky a určením splatnosti (30.4.2021) podľa cit. zmluvných ust. a § 563 OZ bolo oznámenie banky z 2.5.2021 (č.l. 27). K postúpeniu pohľadávky došlo až následne k 12.9.2022.
30. Obiter dictum odvolací súd uvádza, že sa v tejto súvislosti nestotožňuje ani so záverom súdu prvej inštancie, že dohoda o predčasnom zosplatnení dlhu nemôže byť platne dojednaná v obchodných resp. všeobecných obchodných podmienkach spotrebiteľom nepodpísaných. Naviac v danom prípade povinnosť zaplatiť úver v plnej výške kedykoľvek na požiadanie banky, korešpondujúca s cit. § 10 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ, bola dojednaná priamo aj v texte samotnej zmluvy v poukázanom bode III.1.
31. Ust. § 9 ods. 1 prvá veta zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“) požaduje pre platné uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere písomnú formu (§ 40 Občianskeho zákonníka), v zmysle ktorej sa pre platnosť právneho úkonu vyžaduje podpis konajúcej osoby. Zároveň však ustanovenie § 273 Obchodného zákonníka umožňuje, aby časť obsahu zmluvy bola určená aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.
32. Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej jednoznačne konštatoval, že nie je nevyhnutné, aby náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadované Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“) boli obsiahnuté v jedinom dokumente (odpoveď na prejudiciálne otázky č. 1 a 2). Podmienkou však je, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala jasné s zrozumiteľné odkazy na iné písomnosti alebo trvalé nosiče obsahujúce tieto náležitosti a že zároveň tieto iné písomnosti alebo trvalé nosiče boli skutočne odovzdané spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy, aby sa mohol skutočne oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami.
33. Z vyššie uvedeného vyplýva, že vnútroštátny poriadok SR, ako ani európska smernicová úprava spotrebiteľských úverov nevyžaduje zakotvenie všetkých náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v jedinom dokumente, ani nevylučuje použitie všeobecných obchodných podmienok. Je preto prípustné, aby okrem samotnej zmluvnej listiny boli zmluvné podmienky (vrátane obligatórnych náležitostí) obsiahnuté aj v ďalších zmluvných dokumentoch, avšak podmienkou je riadna inkorporácia týchto dokumentov do zmluvy, t. j. jasný, zrozumiteľný a transparentný odkaz na všetky dokumenty tak, aby bolo zjavné, o ktoré konkrétne dokumenty ide a že sú súčasťou zmluvy a zároveň musia byť tieto dokumenty transparentné, t. j. spotrebiteľovi musí byť zrejmé o ktoré konkrétne dokumenty ide a musí byť preukázateľne informovaný o ich obsahu, teda príslušné obchodné podmienky, či iné listiny na ktoré zmluva odkazuje musia byť spotrebiteľovi známe, resp. priložené k zmluve pri jej podpise tak, aby sa spotrebiteľ mohol pred uzavretím zmluvy skutočne oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami.
34. Z obsahu oznámenia o poskytnutí spotrebiteľského úveru, resp. zmluvy o povolenom prečerpaní bežného účtu zo dňa 4.5.2016 ( č.l. 22 a nasl. spisu) pritom jednoznačne vyplýva, že súčasťou zmluvy, okrem žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru, sú aj obchodné podmienky pre povolené prečerpanie bežného účtu a všeobecné obchodné podmienky banky, ktoré zároveň podľa záverečného prehlásenia v zmluve žalovaný aj osobne v listinnej podobe prevzal. Možno teda uzavrieť, že v danom prípade došlo k riadnej inkorporácii týchto dokumentov do predmetnej zmluvy, keďže zmluva obsahuje jasný, zrozumiteľný a transparentný odkaz na tieto dokumenty a spotrebiteľ mal možnosť sa s nimi oboznámiť. Závery súdu prvej inštancie v tomto smere nie sú správne a odvolanie je v tomto rozsahu dôvodné.
35. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
36. S poukazom na vyššie uvedené odvolacím súdom, po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie žalobcu, po skonštatovaní, že bol naplnený ním uplatnený odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) v spojení s písm. b) CSP, potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
37. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne komplexne posúdiť nárok žalobcu, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), z ostatných v spotrebiteľskej veci relevantných hľadísk, za tým účelom vykonať nielen relevantné navrhnuté dôkazy (§ 185 CSP), ale i dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 295 CSP), skutkový stav následne opätovne komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne aj o náhrade trov, včítane náhrady trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
38. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).