Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26CoEk/32/2025

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov: Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: A. B., narodený X.X.XXXX, trvale bytom C., o vymoženie 1.565,46 eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Ladislav Jakubec (nástupca po JUDr. Rudolfovi Krutom, PhD.,) so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 30, Bratislava, pod sp. zn. EX 10672/23, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. -14 z 5.apríla 2016 v spojení s uznesením Okresného súdu Trnava č. k. -62 z 5. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím uznesením potvrdzuje.

II. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania zamieta.

III. Povinnému a súdnemu exekútorovi sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením v spojení s dopĺňacím uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi priznal nárok na náhradu trov exekúcie voči povinnému.

2. Napadnuté uznesenie v spojení s dopĺňacím uznesením súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení , v platnom znení (ďalej aj „“), o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom do 30.11.2009, , , , , o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „“), , Exekučného poriadku, článku 2 písm. a), článku 3 ods. 1lánku 6 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ods. 1 písm. q) prílohy Smernice 93/13/EHS, , , , , , veta prvá, druhá, Exekučného poriadku, .

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že preskúmaním priložených listín dospel k záveru, že zmluva o úvere, na základe ktorej oprávnený ako dodávateľ poskytol povinnému ako spotrebiteľovi úver, má povahu spotrebiteľskej zmluvy aj s poukazom na znenie ustanovenia a nasl. v platnom znení. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ustanoveniach ktorých bod 18 obsahuje rozhodcovskú doložku. V zmysle uvedenej

zmluvy o úvere a všeobecných obchodných podmienok uvedená rozhodcovská doložka je výlučnou rozhodcovskou doložkou pre spotrebiteľa, nakoľko v prípade sporu býva v praxi žalujúcou stranou takmer vždy veriteľ, resp. dodávateľ. Rozhodcovská doložka je jednou zo zmluvných podmienok zapracovaných do všeobecných podmienok bez toho, aby bola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a dopredu tak vylučuje voľbu súdu, ktorý by bol inak príslušný. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodcovská doložka uvedená v zmluve o úvere, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, mohol sa jej len podrobiť a teda aj všeobecným podmienkam a rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a je teda neplatná, pričom rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym aktom. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie exekúciu zastavil.

4. Súd prvej inštancie priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému, keďže exekúcia bola zastavená z dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu.

5. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie podal odvolanie oprávnený. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci mu zákonom ( (ďalej aj „“), že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( v spojení s ), ďalej preto, že súd prvej inštancie svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom ( v spojení s ), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) a tiež z toho dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Oprávnený v odvolaní namietal, že súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Oprávnený tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. V danom prípade však súd prvej inštancie vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky, napriek tomu ju aplikoval, čím porušil záväznú interpretáciu Súdneho dvora Európskej únie a Smernicu Rady 93/13/ EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom Európskej únie. Ak súd nehodlá akceptovať túto argumentáciu, oprávnený navrhol, aby konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Ďalej dôvodil, že súd prvej inštancie prekročil svoju právomoc, keď na základe ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní sa zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu napriek tomu, že ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval až potom, čo už raz súlad exekučného titulu so zákonom podľa ustanovenia Exekučného poriadku preskúmaval. Exekučný súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením a zákona o rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. V prípade, že účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu

ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní upravuje lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna istota, že po uplynutí lehoty sa nebude zasahovať do práv a povinností založených rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených . Márnym uplynutím lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť len postupom podľa zákona o rozhodcovskom konaní v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd ním je viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený preto žiadal, aby súd podľa prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia veta prvá a druhá Exekučného poriadku s veta prvá , nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V odvolaní namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na podklade rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka ( zákona o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd konal mimo zverenej právomoci, porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Taktiež došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti súdneho konania, nakoľko bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. V tejto súvislosti namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu a tiež nemal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Súd prvej inštancie vzhľadom na znenie ustanovenia Exekučného poriadku porušil právo oprávneného na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces, pretože nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, hoci tak podľa zákona bol povinný urobiť a hoci bolo v danom prípade potrebné pre objasnenie veci nariadiť pojednávanie. Exekučný súd tiež nevykonal dokazovanie dôsledne, teda nezisťoval skutkový stav veci, čím bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej namietal, že exekučný súd je v zmysle ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi, no nemá oprávnenie skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá je však aj napriek tomu podľa názoru oprávneného dojednaná v súlade so zákonom, nakoľko jej obsahom neboli ustanovenia, ktoré by spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej poukazoval na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, keďže tieto úroky majú len sankčný charakter a dlžníkovi sa účtujú len v prípade, že by porušil zmluvné podmienky. Tvrdil, že súd sa zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či zmluvu uzatvorí a či je schopný svoj záväzok splácať. Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozsudku ako exekučného titulu. Odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté uznesenie o zastavení exekúcie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Podľa Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia .

7. Podľa (ďalej aj „“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( a Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2005 do 31. marca 2017), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie ( Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. januára 2013 do 31. marca 2017), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím uznesením je potrebné ako vecne správne potvrdiť ( ).

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia v spojení s dopĺňacím uznesením dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite v tomto smere odôvodnil.

10. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

11. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Závery súdu prvej inštancie o tom, prečo bolo potrebné exekúciu zastaviť, sú právne odôvodnené. Z dôvodu potreby vyporiadania sa aj s odvolacími námietkami oprávneného a pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné doplniť ešte nasledovné:

13. Rozhodcovská doložka je obsiahnutá v bode 18 Všobecných pomienok poskynutia úveru.

14. Z predmetnej rozhodcovskej doložky vyplýva, že právo voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom je na žalobcovi. Žalobcom je však takmer pravidelne veriteľ - dodávateľ (oprávnený), a teda aj právo voľby je na veriteľovi a možnosť voľby dlžníka - spotrebiteľa je len iluzórna, z čoho vyplýva, že predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje preto za danej situácie hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V danom prípade tak nemožno ani uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku a za týchto podmienok dojednaná rozhodcovská doložka môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je na mieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle ustanovenia účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, teda od 1.11.2008 do 31.12.2008 (ďalej aj „“), nakoľko je spôsobilá vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

15. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal veriteľ už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy v časti zmluvných dojednaní žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil. Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola individuálne dojednaná.

16. v ustanovení definuje spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

17. Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle ustanovenia v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Povinný síce označil v zmluve o úvere, že finančné prostriedky budú poskytnuté na účel zamestnania, avšak neoznačil poskytnutie finančných prostriedkov na účel povolania alebo podnikania, teda povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a je potrebné ho v zmysle ustanovenia považovať za spotrebiteľa.

18. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah založený predmetnou zmluvou o úvere je nevyhnutné posudzovať podľa ustanovení a nasl. , a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod ( ). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia a nasl. , má prednosť pred všeobecnou, ktorou je , je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení .

19. Podľa v znení účinnom od 1.11.2008 do 31.12.2008, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

20. Podľa v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

21. Podľa v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

22. Podľa v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

23. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy, je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

24. Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá ako správne argumentuje odvolateľ priamo nezaväzuje, ale predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

25. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 27. júna 2000 vec C-240/98 až C-244/98 navrhovateľa Océano Grupo Editorial a Salvat Editores nariadil, že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to

možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

26. Cieľom rozhodcovskej doložky je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ak rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto zmluva nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na formulárový charakter zmluvy ani nemal na výber. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia , pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá, v prípade ak konanie vyvolá dodávateľ (oprávnený). Rozhodcovská doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi na príslušný súd Slovenskej republiky, ale len v prípade, ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ. Keďže však v prejednávanej veci oprávnený (dodávateľ) v zmysle rozhodcovskej doložky inicioval rozhodcovské konanie, povinný nemal možnosť vyjadriť nesúhlas.

27. V obdobnej veci Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. z 24. februára 2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ustanovení a nasl. za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia Exekučného poriadku a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

28. Je zrejmé, že rozhodcovská doložka je v priamom rozpore s ustanovením , keď neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil aj za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

29. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej doložky ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.

30. Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd stotožniac sa so záverom súdu prvej inštancie je toho názoru, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, v podobe rozhodcovskej doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná buď štátny alebo rozhodcovský súd, pričom výber je na žalobcovi, čím v prípade podania žaloby dodávateľom núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred rozhodcom/súdom vybraným dodávateľom a zbavuje ho možnosti riešiť spor pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania, z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

31. Keďže rozhodcovská doložka je neplatná, medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle ustanovenia a nasl. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne

následky – materiálne nevykonateľný. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky), súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom ku dňu 30.6.2016) zamietne. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia je to dôvod na zastavenie exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom ku dňu 31.3.2017). Rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva.

32. Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 21. marca 2012, kde súd uzavrel, že oprávneniu súdom v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou nebránia ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. ustanovenia § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sund“ (práva patria bdelým). Tento princíp ale v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere je povinný konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

33. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím uznesením ako vecne správne podľa ustanovenia potvrdil.

34. Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

35. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia ani zrušeného nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru Európske únie návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru Európskej únie nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

36. Otázku, či sa má tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil

súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú, odvolací súd považuje za akademickú.

37. Súdny dvor Európskej únie už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice Rady 93/13/EHS, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica Rady 93/13/EHS zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor Európskej únie v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice Rady 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora Európskej únie je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv Európskej únie o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie.

38. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor Európskej únie, návrh oprávneného na prerušenie konania podľa zamietol.

39. Rovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle s tým, že by mal podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade veta prvá a druhá Exekučného poriadku s veta prvá a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

40. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23.12.2015 do 30.6.2016 súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 39 ods. 4. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné odvolanie.

41. Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na prerušenie konania. Navyše Ústavný súd Slovenskej republiky sa k tejto otázke už vyjadril vo vyššie citovanom uznesení sp. zn. zo dňa 9. decembra 2010, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

42. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia v spojení s ustanovením . Oprávnený nemal v odvolacom konaní úspech a povinnému ani súdnemu exekútorovi v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto im odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

43. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (ustanovenie ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (ustanovenie ).

Dovolanie je podľa ustanovenia prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (ustanovenie ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa ustanovenia až n) ( ). Dovolanie podľa ustanovenia nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (ustanovenie ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde I. inštancie (ustanovenie ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (ustanovenie ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (ustanovenie ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ustanovenia (ustanovenie ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (ustanovenie ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (ustanovenie ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (ustanovenie ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (ustanovenie ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (ustanovenie ). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (ustanovenie ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (ustanovenie ). Dovolanie prípustné podľa ustanovenia možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (ustanovenie ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ustanovenie ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (ustanovenie ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ustanovenie ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (ustanovenie ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (ustanovenie ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (ustanovenie ).