Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Csp/110/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Michaelou Sedlákovou v spore žalobkyne: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, XXX XX B., právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 742 803, so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, právne zastúpenému Remedium Legal, s. r. o., IČO: 53 255 739, so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.500 eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 100 eur a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 12.06.2025 domáhala primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.500 eur podľa o ochrane spotrebiteľa z dôvodu, že ako žalovaná spotrebiteľka bola úspešná v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. . Terajší žalovaný si v pôvodnom konaní v pozícií žalobcu uplatňoval nárok na zaplatenie 3.000 eur s príslušenstvom. Okresný súd Prešov žalobu v celom rozsahu zamietol, rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. , z 22.11.2023, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. , z 8.4.2025, ktoré nadobudli právoplatnosť 6.5.2025 (ďalej len Základné konanie). Citovala body 37. a 38. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Poukázala na to, že na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 05029214400 zo dňa 5.6.2012 jej bol poskytnutý úver vo výške 5 800 eur, pričom ku dňu podania žaloby mala uhradené splátky vo výške 6 018,20 eura. Žalovaný sa žalobou v základnom konaní domáhal zaplatenia 3 000 eur. Keďže na predmetný úver zaplatila 6 018,20 eura a úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, veriteľ nemal už žiaden nárok na plnenie. Uviedla, že žalovaná konala spôsobom, ktorý je možné považovať za nekalú obchodnú praktiku a v rozpore s dobrými mravmi, v snahe obohatiť sa o sumu 3.000 eur. Primerané finančné zadosťučinenie požaduje vo výške 1.500 eur, čo je necelá polovica zo sumy, o ktorú sa chcel žalovaný na jej úkor obohatiť.

2. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril neuznávajúc uplatnený nárok. Uviedol, že v danej veci žalobcovi nebola spôsobená žiadna ujma z hľadiska jeho spotrebiteľských práv, pričom dôvodom zamietnutia žaloby (zo strany tu žalovaného) bolo neunesenie dôkazného bremena pri vyhlásení splatnosti pohľadávky (doručovanie výzvy) a postúpení pohľadávky (taktiež), konštatované v bodoch 35. a 36. odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove. Zároveň nedošlo k platnému vyhláseniu

mimoriadnej splatnosti, nakoľko ako súd v predchádzajúcom konaní právne uzavrel, veriteľ - banka (Slovenská sporiteľňa, a.s.) nepostupoval lege artis podľa ust. . Namietol nedostatok svojej pasívnej legitimácie. V tomto smere poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. a . Podľa názoru žalovaného, aj keď to explicitne z rozsudku NS SR sp. zn. nevyplýva, výkladom analogie legis nemožno dospieť k inému záveru, než k tomu, že žalovaný (postupník) nielen, že nezodpovedná za akékoľvek porušenie spotrebiteľských práv, ale najmä nemôže byť pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, keďže v tomto prípade prichádza do úvahy ako pasívne vecne legitimovaným subjektom len a výlučne postupca (banka) – avšak aj to len za podmienky (súdne) potvrdeného úspechu spotrebiteľa pri hájení svojich práv podľa osobitného zákona, k čomu v tomto prípade vôbec nedošlo (porušenie spotrebiteľských noriem). Žalovaný teda iniciovaním uvedeného konania, resp. ostatnými úkonmi v súvislosti s odkúpením domnelej pohľadávky nielenže neporušil žiadne spotrebiteľské práva žalobcu, ale ani mu nespôsobil žiadnu ujmu. K výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia uviedol, že odmieta ničím nepodloženú výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia, ktorú žalobca požaduje. Základom pre stanovenie výšky finančného zadosťučinenia je primeranosť a súd ho určuje na základe vlastnej úvahy. Žalovaný tiež zastáva názor, že primerané finančné zadosťučinenie by malo ujmu primerane kompenzovať, nie nahrádzať. S poukazom na uvedené navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania, v opačnom prípade aplikovať .

3. Žalobkyňa v replike zotrvala na svojich tvrdeniach a vo vzťahu k námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie naviac uviedla, že poukaz na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28.02.2023, nie je správny. Uvádza sa v ňom totiž, že dôvodom pre zamietnutie bola v podstate procesná alebo technicko-administratívna chyba, keďže medzi pôvodným žalobcom ako postupcom a novým žalobcom ako postupníkom nedošlo k postúpenie pohľadávky, ktorá bola predmetom sporu. V základnom konaní si však vtedajší žalobca (terajší žalovaný) voči žalobkyni uplatňoval pohľadávku, ktorá z administratívno-technického hľadiska bola postúpená, avšak uplatnil si ju nedôvodne, keďže pohľadávka už zanikla splnením (úhradou celého dlhu) ešte pred iniciovaním súdneho konania. Jedná sa teda o úplne iné meritum causae ako v prípade veci vedenej na NS SR sp. zn. , a preto nemožno dané rozhodnutie pre predmetné súdne konanie aplikovať. Rozsudkom prvoinštančného súdu vydaným v základnom konaní bol práve žalovaný identifikovaný ako subjekt, ktorý porušil spotrebiteľské práva a povinnosti ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi.

4. Žalovaný v duplike poprel tvrdenia žalobkyne a zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácií.

5. Na nariadenom pojednávaní súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a to vyjadreniami strán sporu, rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. , rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. , ako aj ostatným spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

6. Medzi žalobkyňou ako dlžníkom a Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako pôvodným veriteľom došlo dňa 05.06.2012 k uzavretiu písomnej zmluvy o splátkovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 5.800 eur zo strany pôvodného veriteľa v prospech žalobkyne.

7. Žalovaný ako postupník v postavení žalobcu podal žalobu voči žalobkyni ako žalovanej na Okresnom súde Banská Bystrica ako upomínacom súde. Upomínací súd vydal vo veci platobný rozkaz, proti ktorému podala v . Následne bola vec bola postúpená na Okresný súde Prešov a viedla sa pôvodne pod sp. zn. , neskôr po zrušení odvolacieho rozsudku dovolacím súdom pod sp. zn. .

8. Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. -40 zo dňa 16.10.2024 žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

9. Z odôvodnenia predmetného rozsudku vyplýva cit.: „37. Súd dodáva, že sám veriteľ neuviedol v liste o zosplatnení úveru z 23.11.2017, kvôli ktorej nezaplatenej splátke využíva právo na zosplatnenie úveru. Na pojednávaní právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že trojročná premlčacia lehota plynie od nasledujúceho dňa po zosplatnení úveru. Tento názor je však úplne nesprávny, je v rozpore s vetou druhou , ale aj rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR citovanými vyššie vrátane

rozhodnutia o dovolaní v tomto spore. Sám žalobca, teda nemal jasno pri posúdení začiatku plynutia premlčania, keďže v odvolaní už prezentoval iný názor ako na pojednávaní a to ten, že premlčacia lehota začala plynúť od splátky splatnej 20.11.2017 (teda bezprostredne predchádzajúcej zosplatneniu úveru). Po zrušení rozsudku dovolacím súdom začal tvrdiť, že k zosplatneniu došlo pre nezaplatenie splátky splatnej pred 3 mesiacmi od zosplatnenia, teda splátky splatnej 20.8.2017 (vyjadrenie zo dňa 18.7.2023). Tak ako už uviedol súd druhej inštancie v predchádzajúcom rozsudku, ak sám pôvodný veriteľ neuviedol konkrétnu splátku, pre ktorú využil inštitút mimoriadnej splatnosti úveru, žalobca ako jeho právny nástupca si nemôže sám „prispôsobiť“ túto splátku. Pri výklade žalobcu by mohlo dochádzať k umelému predlžovaniu trojročnej premlčacej lehoty v neprospech spotrebiteľa. Tomuto názoru zodpovedá aj odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2022 najmä body 16.2 a 17, keď Najvyšší súd uviedol, že v prípadoch dojednania straty výhody splátok v spotrebiteľskej úverovej zmluve, dôjde k zosplatneniu celého zvyšku dlhu. Omeškaním splatnosti jednej splátky si tak dlžník privodí splatnosť aj všetkých budúcich splátok. Úprava v je podľa Najvyššieho súdu v súlade s cieľom resp. zámerom inštitútu premlčania ako stimulácie veriteľa k rýchlemu (včasnému) uplatneniu jeho práv (podľa zásady vigilantibus iura) ako aj snahy predchádzať v konkrétnych prípadoch dôkaznej núdzi na strane veriteľa v súdnom konaní a prispieť tým k právnej istote účastníkov občianskoprávnych vzťahov. 38. Pre úplnosť súd dodáva, že ak by mal prijať záver o neúčinnosti zosplatnenia úveru pre nesplnenie zákonnej podmienky upozornenia podľa v trojmesačnej lehote od splatnosti prvej omeškanej splátky, znamenalo by to, že pôvodný veriteľ nebol oprávnený „živý“ úver postúpiť žalobcovi, keďže konečná splatnosť úveru podľa zmluvy nastala až 20.6.2022. Zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá 22.3.2019 medzi Slovenskou sporiteľňou a.s. a žalobcom by bola absolútne neplatná podľa pre rozpor so zákonom, konkrétne “

10. Predmetný rozsudok Okresného súdu Prešov nadobudol právoplatnosť dňa 06.05.2025 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 08.04.2025, ktorý napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil dôvodiac cit.: „34. Splatná pohľadávka podľa civilného hmotného práva je pohľadávka, tak ako to už bolo konštatované, ktorá sa buď zosplatní uplynutím lehoty, na ktorú boli dohodnuté zmluvné strany, alebo pokiaľ bol dodržaný proces podľa a . 35. Vo svetle vyššie uvedených skutkových zistení nevyplýva, že listiny smerujúce k zo zosplatneniu pohľadávky boli doručené do dispozičnej sféry žalovanej. Žalobca tieto skutočnosti nepreukázal. Rovnako nie je zrejmé, či právny predchodca žalobcu doručoval žalovanej Výzvu, resp. oznámenie o možnosti postúpiť splatnú pohľadávku z banky na tretiu osobu. Spomínané oznámenie dokonca ani nie je súčasťou preskúmavaného spisu. Žalobca v priebehu celého konania súdu nepredložil doklad o tom, že by vyššie uvedené listiny žalovanej reálne doručoval a že sa dostali do jej dispozičnej sféry, a teda sa žalovaná mala možnosť s týmito listinami oboznámiť. 36. Vzhľadom na uvedené nedošlo k postúpeniu pohľadávky riadne, resp. žalobca neuniesol dôkazné bremeno svedčiace o platnom postúpení tejto pohľadávky. Pre chýbajúcu listinu svedčiacu o tom, že právny predchodca žalobcu žalovanú upozornil na možnosť postúpiť pohľadávku z banky na tretiu osobu v prípade jej neuhradenia v stanovenej lehote a rovnako pre absenciu listín preukazujúcich doručovanie listín uvádzaných v predchádzajúcom bode tohto rozhodnutia (doručenka, resp. závada v doručení) nie je možné považovať žalobou uplatnenú pohľadávku za platne postúpenú. Tým, že z hmotnoprávneho pohľadu nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, žalobcovi vo vzťahu k tejto pohľadávke, ktorá je predmetom Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 05.06.2012, nesvedčí hmotné právo. 37. V zmysle uvedeného odvolací súd konštatuje, že žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku, ktorá je predmetom daného konania, keďže bez platného postúpenia záväzku niet na strane žalobcu dostatok aktívnej legitimácie uplatňovať bankovú pohľadávku. Z dôvodu, že žalobca nie je v predmetnom konaní aktívne vecne legitimovaný, nepovažoval odvolací súd za potrebné sa zaoberať otázkou premlčania žalobcom uplatňovaného nároku.“

11. Zistený skutkový stav takto právne posúdil:

12. Podľa (ďalej len „“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

13. Podľa dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

14. Podľa spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

15. o ochrane spotrebiteľa bol od 1.7.2024 nahradený o ochrane spotrebiteľa. Podľa jeho prechodného ustanovenia - ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30.6.2024. Vznik právnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1.7.2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30.6.2024.

16. S poukazom na vyššie citované prechodné ustanovenie je potrebné na posúdenie uplatneného nároku aplikovať predchádzajúci právny predpis, teda konkrétne o ochrane spotrebiteľa.

17. Podľa 3 ods. 5 o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

18. V predmetnej právnej veci je nepochybné postavenie strán sporu ako dodávateľa a spotrebiteľa, čo vyplýva aj z rozsudkov vydaných v tzv. základnom konaní. Žalovaný v pôvodnom konaní vystupoval ako osoba konajúca v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa ako fyzická osoba pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

19. Pokiaľ ide o námietku nedostatku pasívnej legitimácie vznesenú zo strany žalovaného súd poukazuje na to, že skutočnosť, že žalovaný spotrebiteľskú zmluvu nekoncipoval, ho ako nadobúdateľa pohľadávky vzhľadom na merito sporu neliberuje a nezbavuje zodpovednosti za porušenie svojich zákonných povinností. Vychádzajúc z citovanej právnej normy o ochrane spotrebiteľa, domáhať sa práva na primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľ má voči porušiteľovi a od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Argumentácia žalovaného, že bol len postupníkom pohľadávky neobstojí. Ak totiž žalovaný následne postúpenú pohľadávku uplatňoval v súdnom (základnom) konaní, možno uzavrieť, že žalovaný je zmluvnou stranou, pričom fakticky vykonával práva veriteľa z úveru. Práve žalovaný je subjektom, ktorý voči žalobkyni požadoval v základom konaní úhradu sumy 3.000 eur s príslušenstvom. Žalovaný sa teda domáhal zaplatenia pohľadávky a bol subjektom, ktorý bol oprávnený prijímať plnenie z úveru. Ak žalovaný na jednej strane seba označil v základnom konaní za subjekt, ktorý bol v súdnom konaní aktívne vecne legitimovaný, tak na druhej strane ostáva jeho vecná legitimácia zachovaná aj v prípade, ak žaloba týkajúca sa spotrebiteľskej zmluvy smeruje voči nemu ako žalovanému (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 2.2.2022). Tento záver podporuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 24.08.2022 (R 47/2022) cit.: „Na zdôraznenie správnosti odvolacím súdom zvolenej interpretácie ustanovenia , ostatná veta, najvyšší súd dodáva, že zo zákonnej dikcie označenia zodpovedného subjektu, od ktorého je možné požadovať primerané finančné zadosťučinenie („od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá“) de lege lata nevyplýva, že to nevyhnutne musí byť iba jedna zo sporových strán v konaní na súde, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný, hoci ním spravidla bude práve tento procesný subjekt.“ Žalovaným v predmetnom konaní je teda procesný subjekt, ktorý vystupoval v konaní, v ktorom bol spotrebiteľka v rámci svojej obrany úspešná.

20. Aplikujúc režim je nutné použiť jeho , podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie

má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

21. Podľa názoru súdu je základ nároku daný, ak dodávateľ poruší osobitnú právnu úpravu predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov, ktorými sú napr. osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv v až 54 , zákony o spotrebiteľských úveroch, o finančných službách na diaľku, ale aj o bankách, čo sa v danom prípade nepochybne stalo. Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. -40 zo dňa 22.11.2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 08.04.2025 (ďalej len „základné konanie“) žalobu žalovaného zamietol, pričom z jeho strany bolo konštatované porušenie povinností dodávateľa. Je teda zrejmé, že žalobkyňa sa v uvedenom základnom konaní úspešne bránila proti porušeniu povinností dodávateľa ustanoveného osobitným predpisom ( o bankách, ), pretože vyššie uvedenými rozsudkami bol uplatnený nárok voči žalovanej spotrebiteľke právoplatne zamietnutý. Súd pritom konštatoval, že žalovaný porušil ustanovenie zákona o bankách tým, že nepreukázal splnenie podmienky pre postúpenie pohľadávky a to, aby jeho právny predchodca písomne vyzval žalobkyňu ako pôvodne žalovanú pred postúpením pohľadávky. Zároveň nedošlo ani k dodržaniu postupu podľa , keďže nebolo preukázané ani platné zosplatnenie pohľadávky.

22. Skutočnosť, že aj obrana nároku je úspešným uplatnením porušenie práva alebo povinnosti možno vyvodiť aj z rozhodovacej praxe súdov (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 2.2.2022, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 5.10.2022). Obdobný záver vyplýva aj z rozhodnutí najvyšších súdnych autorít cit: „Z formulácie súdmi aplikovaného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nevyplýva, že spotrebiteľ musí uplatniť porušenie svojho práva len podaním žaloby a že uplatnením práva už nie je obrana spotrebiteľa ako žalovaného v súdom spore. Dovolací súd i v tomto prípade považuje za správne nadviazať na metodológiu výkladu práv spotrebiteľa v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. o eurokonformnom výklade práva zohľadňujúcom postavenie spotrebiteľa ako slabšej strany spotrebiteľského vzťahu. Dovolací súd preto vychádza z takého výkladu slovného spojenia „úspešného uplatnenia porušenia práva“ v ustanovení § 3 ods. 5 vety tretej, ktoré je v prospech spotrebiteľa a pri ktorom preto nezáleží, v akom procesnom postavení sa spotrebiteľ nachádza, t.j. či je v spore žalobcom alebo žalovaným.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13.12.2022).

23. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 29.10.2018 cit. „ 11. Čo sa týka úspešného uplatnenia práva a povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. 12. Vo veci Okresného súdu Svidník bola v dôsledku procesnej obrany žalobcov zamietnutá žaloba žalovaného o zaplatenie sumy 5.391,90 Eur s prísl. V tomto konaní sa posudzovala platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 uzatvorená medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným. Tento právny úkon sa považoval za absolútne neplatný z dôvodu, že neboli splnené všetky podmienky vyžadované pre postúpenie pohľadávky v zmysle ustanovenia o bankách v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky. Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 sa tak posúdila ako neplatná pre rozpor so zákonom ( ). Napriek neplatnej zmluve o postúpení pohľadávok sa žalovaný vo veci Okresného súdu Svidník domáhal zaplatenia nie malej finančnej čiastky z neplatného právneho úkonu, teda na úkor žalobcov sa snažil bezdôvodne obohatiť, čo nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi priamo vyplýva z ustanovenia o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. 13. V prejednávanej veci bol to samotný žalovaný, ktorý napriek neexistencii platnej zmluvy o postúpení pohľadávok požadoval v inom konaní od žalobcov zaplatenie sumy 5.391,90 Eur s prísl., pričom táto jeho žaloba bola zamietnutá v dôsledku úspešnej obrany žalobcov.“

24. Vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje súd za opodstatnenú obranu žalovaného v tom smere, že konaním žalovaného nedošlo k naplneniu hypotézy , ale práve naopak, podľa názoru súdu základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie žalobkyne je jednoznačne daný.

25. Zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia nevyžaduje podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

26. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré žalobkyňa v konaní od žalovaného požaduje, súd nepovažoval sumu 1.500 eur za primeranú. Výška primeraného finančného zadosťučinenia spočíva na voľnej úvahe súdu, ktorá nemôže byť svojvoľná, pri stanovení výšky treba vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností tak na strane žalobcu, ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv, resp. povinností. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, respektíve na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť podľa súdu najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného zadosťučinenia musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku primeranosti.

27. So zreteľom na uvedené prihliadol súd na skutočnosť, že v prejednávanom prípade možno konštatovať, že zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu žalobkyni ako spotrebiteľke spočívajúcu v možnom bezdôvodnom obohatení, a teda stratu finančných prostriedkov, keďže súd posúdil zmluvu o postúpení uplatnenej pohľadávky ako neplatný právny úkon. Na druhej strane vzal súd do úvahy, že hrozba straty finančných prostriedkov sa nenaplnila, keďže v základnom konaní nebolo preukázané, že by došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. Iné skutočnosti žalobkyňa v konaní neuviedla.

28. S ohľadom na uvádzané okolnosti prípadu, okolnosti porušenia práva, na zohľadnenie princípu proporcionality, či na samotný zmysel inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia, považoval súd za primeranú sumu 100 eur a v prevyšujúcej časti istiny žalobu zamietol.

29. Priznaná suma primeraného finančného zadosťučinenia podľa názoru súdu zodpovedá účelu a poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľke satisfakciu a dostatočne odradí dodávateľa od porušenia práv spotrebiteľa. Na záver súd opätovne pripomína, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemá slúžiť na obohatenie spotrebiteľa, ani kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale ide o nárok , ktorým sa reparuje ujma nemateriálnej povahy a musí zostať na úrovni a funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany (viď rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. , , )

30. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

31. Podľa výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

32. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

33. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa v spojení s nezistiac dôvody pre aplikáciu . Podľa tohto ustanovenia môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v žiadanej výške

(porovnaj ). Ide o prípady, ak výška nároku závisí od úvahy súdu, čo je prípad prejednávanej veci. Úvaha súdu sa teda týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku. Procesne úspešná žalobkyňa má teda nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že podľa v spojení s a sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Prešov.

V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.