Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Sf-4-2024.pdf
PDF · 179.65 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sf/4/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Piroša a členiek senátu JUDr. Miroslavy Štefčekovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mgr. Kataríny Haviarovej, v právnej veci žalobcu: NF Metal SK s. r. o., so sídlom: profesora Varsika 1316/27, 907 01 Myjava, IČO: 51 460 491, právne zast.: Advokátska kancelária JUDr. Marián Kurhajec, s. r. o., so sídlom: Bajkalská 13, 821 02 Bratislava, IČO: 36 860 662, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 102839048/2023 zo dňa 09.11.2023, č. 102839261/2023 zo dňa 09.11.2023, č. 102839840/2023 zo dňa 09.11.2023, č. 102840591/2023 zo dňa 09.11.2023, č. 102839508/2023 zo dňa 09.11.2023, č. 102840311/2023 zo dňa 09.11.2023, č. 102840093/2023 zo dňa 09.11.2023, č. 102840447/2023 zo dňa 09.11.2023, takto
r o z h o d o l :
I. Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného 102839048/2023 zo dňa 9. novembra 2023 z a m i e t a.
II. Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102839261/2023 zo dňa 9. novembra 2023 z a m i e t a.
III. Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102839840/2023 zo dňa 9. novembra 2023 z a m i e t a.
IV. Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102840591/2023 zo dňa 9. novembra 2023 z a m i e t a.
V. Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102839508/2023 zo dňa 9. novembra 2023 z a m i e t a.
VI. Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102840311/2023 zo dňa 9. novembra 2023 z a m i e t a.
VII. Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102840093/2023 zo dňa 9. novembra 2023 z a m i e t a.
VIII. Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102840447/2023 zo dňa 9. novembra 2023 z a m i e t a.
IX. Žalobcovi ani žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Trenčín ako správca dane (ďalej ako „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy prvého stupňa“) vykonal u žalobcu na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 102462852/2021 zo dňa 02.12.2021 daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej ako „DPH“) za zdaňovacie obdobia február 2021 až september 2021 s dňom začatia daňovej kontroly 11.01.2022. Daňová kontrola bola vzhľadom na potrebu získať informácie podľa Nariadenia rady EÚ č. 904/2010 prerušená dňa 04.11.2022 rozhodnutím č. 102974963/2022 zo dňa 03.11.2022. Daňová kontrola bola prerušená od 04.11.2022 do 28.12.2022 (vrátane) a správca dane Oznámením o pominutí dôvodov na prerušenie daňovej kontroly č. 103461759/2022 zo dňa 29.12.2022 oznámil daňovému subjektu (ďalej ako „žalobca“), že dňom 28.12.2022 pominuli dôvody prerušenia daňovej kontroly. O výsledku daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia február 2021 až september 2021 správca dane vyhotovil Protokol č. 100524240/2023 zo dňa 08.02.2023 (ďalej ako „Protokol“), ktorého súčasťou bola aj výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Žalobca si Protokol spolu s výzvou prevzal dňa 23.02.2023, ktorým dňom bola ukončená daňová kontrola. Nasledujúci deň po doručení Protokolu, t. j. dňom 24 .02.2023 sa začalo podľa § 68 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „Daňový poriadok“) vyrubovacie konanie. Správca dane vo výzve upozornil žalobcu, že mu môže doručiť písomné vyjadrenie k Protokolu a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ak ich nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly, podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku najneskôr do štyridsiatich pracovných dní odo dňa doručenia Protokolu. Žalobca v stanovenej lehote správcovi dane nepredložil žiadne doklady, dôkazy a nepodal ani vyjadrenie k zisteniam uvedeným v Protokole, o čom správca dane spísal úradný záznam č. 101174929/2023 zo dňa 02.05.2023.
Rozhodnutia správcu dane
2. Správca dane dňa 09.05.2023 vydal rozhodnutie č. 101195410/2023, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 3.034,38 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie február 2021 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie č. 1“ alebo „rozhodnutie správcu dane č. 1“). Žalobca si v zdaňovacom období február 2021 uplatnil právo na odpočítanie dane na základe faktúr a zjednodušených faktúr od dodávateľov Lingua Mundi s.r.o., MOTOSTAV Slovakia, s.r.o., STAVEBNINY spol. s r.o., RECOS s.r.o. a A. B. – A..
3. Správca dane dňa 09.05.2023 vydal rozhodnutie č. 101195805/2023, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 5.174,17 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2021 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie č. 2“ alebo „rozhodnutie správcu dane č. 2“). Žalobca si v zdaňovacom období marec 2021 uplatnil právo na odpočítanie dane na základe faktúr a zjednodušených faktúr od dodávateľov BEAME s.r.o., BEM REAL, s.r.o., JASMIN 3, s.r.o., Lingua Mundi, s.r.o., LUCIFER s.r.o., MILAGRO 4 s.r.o., MOTOSTAV Slovakia, s.r.o., PROFI TIME s. r. o., TIPIKO spol. s r.o., STAVEBNINY spol. s r.o., RECOS s.r.o. a A. B. – A..
4. Správca dane dňa 09.05.2023 vydal rozhodnutie č. 101195982/2023, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1.862,83 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2021 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie č. 3“ alebo „rozhodnutie správcu dane č. 3“). Žalobca si v zdaňovacom období apríl 2021 uplatnil právo na odpočítanie dane na základe faktúr a zjednodušených faktúr od dodávateľov BEM REAL, s.r.o., JASMIN 4 s.r.o., LUCIFER s.r.o. a MILAGRO 5 s. r. o.
5. Správca dane dňa 09.05.2023 vydal rozhodnutie č. 101196140/2023, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 15.718,58 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2021 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie č. 4“ alebo „rozhodnutie správcu dane č. 4“). Žalobca si v zdaňovacom období máj 2021 uplatnil právo na odpočítanie dane na základe faktúr a zjednodušených faktúr od dodávateľov BEAME s.r.o., BEM REAL, s.r.o., JASMIN 3, s.r.o., JASMIN 4 s.r.o., Lingua Mundi, s.r.o., MILAGRO 3 s.r.o., MILAGRO 4 s.r.o., MILAGRO 5 s. r. o., MOTOSTAV Slovakia, s.r.o., PROFI TIME s. r. o., STAVEBNINY spol. s r.o., RECOS s.r.o. a A. B. – A..
6. Správca dane dňa 09.05.2023 vydal rozhodnutie č. 101196309/2023, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 13.505,21 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2021 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie č. 5“ alebo „rozhodnutie správcu dane č. 5“). Správca dane uviedol, že žalobca si v zdaňovacom období jún 2021 uplatnil právo na odpočítanie dane na základe faktúr a zjednodušených faktúr od dodávateľov AutoDelfin s.r.o., BEAME s.r.o., BEM REAL, s.r.o., EUROFINANCIAL s.r.o., JASMIN 3, s.r.o., JASMIN 4 s.r.o., Lingua Mundi s.r.o., LUCIFER s.r.o., MILAGRO 3 s.r.o., MILAGRO 4 s.r.o., MILAGRO 5 s.r.o., MOTOSTAV Slovakia, s.r.o., PROFI TIME s. r. o., TIPIKO spol. s r.o. a A. B. – A..
7. Správca dane dňa 09.05.2023 vydal rozhodnutie č. 101196544/2023, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 2.249,41 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2021 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie č. 6“ alebo „rozhodnutie správcu dane č. 6“). Žalobca si v zdaňovacom období júl 2021 uplatnil právo na odpočítanie dane na základe faktúr a zjednodušených faktúr od dodávateľov BEM REAL, s.r.o., JASMIN 3, s.r.o., Lingua Mundi s.r.o., LUCIFER s.r.o.
8. Správca dane dňa 09.05.2023 vydal rozhodnutie č. 101196823/2023, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 5.040,99 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie august 2021 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie č. 7“ alebo „rozhodnutie správcu dane č. 7“). Žalobca si v zdaňovacom období august 2021 uplatnil právo na odpočítanie dane na základe faktúr a zjednodušených faktúr od dodávateľov BEAME s.r.o., BEM REAL, s.r.o., JASMIN 3, s.r.o., JASMIN 4 s.r.o., Lingua Mundi s.r.o., LUCIFER s.r.o., MILAGRO 4 s.r.o., MILAGRO 5 s.r.o., MOTOSTAV Slovakia, s.r.o., PROFI TIME s. r. o., TIPIKO spol. s r.o., STAVEBNINY spol. s r.o., RECOS s.r.o. a A. B. – A..
9. Správca dane dňa 09.05.2023 vydal rozhodnutie č. 101197078/2023, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 19.977,91 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie september 2021 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie č. 8“ alebo „rozhodnutie správcu dane č. 8“). Žalobca si v zdaňovacom období september 2021 uplatnil právo na odpočítanie dane na základe faktúr a zjednodušených faktúr od dodávateľov AutoDelfin s.r.o., BEAME s.r.o., BEM REAL, s.r.o., JASMIN 3, s.r.o., JASMIN 4 s.r.o., Lingua Mundi, s.r.o., LUCIFER s.r.o., MILAGRO 3 s.r.o., MILAGRO 4 s.r.o., MILAGRO 5 s. r. o., MOTOSTAV Slovakia, s.r.o., PROFI TIME s. r. o., TIPIKO spol. s r.o., STAVEBNINY spol. s r.o. a A. B. – A..
10. Správca dane prvostupňové rozhodnutia č. 1 až č. 8 zo dňa 09.05.2023 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutia“) odôvodnil tým, že na základe zistených skutočností pri výkone daňovej kontroly nemal za preukázané kontrolovaným daňovým subjektom, že by si pri uplatnení nároku na odpočítanie dane z faktúr a z pokladničných dokladov splnil zákonom stanovenú hmotnoprávnu podmienku podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani pridanej hodnoty (ďalej ako „zákon o DPH“), pretože uplatnil právo na odpočítanie dane z nákupu tovaru a služieb, u ktorých nepreukázal ich skutočné dodanie. Zdôraznil, že splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby na základe dokladov bolo uznané odpočítanie dane, avšak doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade pochybností preukazuje daňový subjekt, teda v súlade s § 24 ods. 1 Daňového poriadku je dôkazné bremeno na daňovom subjekte a prijaté plnenia musia byť podložené konkrétnymi faktami. Poukázal tiež na to, že daňový subjekt bol v priebehu výkonu kontroly oboznámený s pochybnosťami správcu dane výzvou č. 103465011/2022 zo dňa 30.12.2022 a bolo mu umožnené sa k prejednávaným skutočnostiam vyjadriť (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102285643/2022 zo dňa 17.08.2022) a bol tiež vyzvaný na predloženie dôkazov (výzva č. 101387254/2022 zo dňa 13.05.2022 a č. 103465011/2022 zo dňa 30.12.2022). Správca dane konštatoval, že daňový subjekt na výzvu na predloženie dôkazov zo dňa 30.12.2022 nereagoval, nepredložil žiadne dôkazy o dodaní služieb a tovarov spornými dodávateľmi ani o ich použití pre jeho zdaniteľné plnenia. Na základe uvedeného, žalobca pochybnosti správcu dane ohľadne dodaní služieb a tovarov nevyvrátil, a preto neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď správcovi dane nepreukázal splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane, čím došlo k porušeniu § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
Rozhodnutia žalovaného
11. Proti vydaným prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane boli žalobcom podané odvolania, o ktorých rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej ako „Finančné riaditeľstvo SR“ alebo „žalovaný“) ako odvolací orgán rozhodnutiami č. 102839048/2023, č. 102839261/2023, č. 102839840/2023, č. 102840591/2023, č. 102839508/2023, č. 102840311/2023, č. 102840093/2023 a č. 102840447/2023 zo dňa 09.11.2023 (ďalej ako „rozhodnutia žalovaného“ alebo „napadnuté
rozhodnutia“), ktorými potvrdilo prvostupňové rozhodnutia správcu dane, týkajúce sa dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia február 2021 až september 2021 u žalobcu. Finančné riaditeľstvo SR v napadnutých rozhodnutiach konštatovalo, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a na základe zistených skutočností daňovému subjektu zamietol právo na odpočítanie dane uplatnené v daňovom priznaní na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2021 až september 2021 z dôvodu, že daňový subjekt neuniesol svoje dôkazné bremeno a vierohodne nepreukázal splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, keď ku daňovej kontrole nepredložil daňové doklady vystavené podľa § 74 ods. písm. f) zákona o DPH, na výzvy na predloženie dôkazov a odstránenie pochybností adekvátne nereagoval a následne svoje tvrdenia uvedené na ústnom pojednávaní nepreukázal takými dokladmi a dôkazmi, ktoré by jednoznačne a vierohodne preukazovali reálne dodanie tovarov a služieb. Poukázal na to, že zistenia správcu dane predstavovali celkom konkrétne a dôkazmi podložené pochybnosti, ktorými si správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a dôvodne vyvrátil vierohodnosť a pravdivosť dôkazov predložených daňovým subjektom, pokiaľ išlo o existenciu materiálneho plnenia. Zároveň dôvodným spochybnením tvrdení a dôkazov daňového subjektu, správcom dane podľa žalovaného prešlo dôkazné bremeno opätovne na daňový subjekt, ktorý však už dôveryhodnosť zdaniteľných plnení neobnovil, a preto dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania naplnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane – existencie materiálneho plnenia daňový subjekt neuniesol, keďže nepredložil dôkazy, ktoré by vyvrátili spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.
Správne žaloby
12. Žalobca sa včas podanými správnymi žalobami domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutých rozhodnutí, ako aj prvostupňových rozhodnutí. Namietal, že napadnuté rozhodnutia sú nezákonné z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, rozporu skutkového stavu s administratívnymi spismi, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, ako aj nepreskúmateľnosti.
13. Žalobca považoval zistenia uvedené v napadnutých rozhodnutiach za nesprávne, pretože podľa neho boli nesprávne posúdené a nie sú v súlade so zákonom. Uskutočnenie zdaniteľných obchodov kontrolovaných období na základe predložených dôkazov, ako aj vysvetlením skutkového stavu písomne a na ústnom pojednávaní považoval za dostatočne preukázané. Nesprávnosť záverov správcu dane odvádzal od nesprávneho postupu správcu dane pri vykonávaní dôkazov a pri ich vyhodnocovaní, ako aj v nesprávnom postupe správcu dane pri výkone daňovej kontroly, na základe čoho podľa žalobcu došlo k ukráteniu na jeho právach.
14. Žalobca nesúhlasil s tvrdením o tom, že posudzované faktúry nemali náležitosti podľa zákona o DPH. Zdôraznil, že konateľ p. C. na ústnom pojednávaní dňa 12.09.2022 uviedol všetky podrobnosti o zdaniteľných obchodoch s uvedenými dodávateľmi, konkrétne so spoločnosťami Lingua Mundi s.r.o, BEAME s.r.o., BEM REAL, s.r.o., JASMIN 3, s.r.o., LUCIFER s.r.o., MILAGRO 4 s.r.o., PROFI TIME s. r. o., JASMIN 4, s.r.o., MILAGRO 3, s.r.o., MILAGRO 5, s.r.o. komunikoval a obchody uzatváral s p. D., konateľom. Predmetom obchodov bolo vyhľadávanie nových zákazníkov pre žalobcu, pričom žalovaný k tejto súvislosti v napadnutých rozhodnutiach uviedol, že správca dane nespochybnil existenciu plnení na výstupe od daňového subjektu, čoho dôkazom bola predložená výkresová dokumentácia, ktorá je prílohou objednávok od odberateľov žalobcu. Podľa žalobcu z tohto zistenia jednoznačne vyplýva, že k uvedeným činnostiam, ktoré spočívali v sprostredkovaní výrobkov pre odberateľov muselo dôjsť, keď títo predložili svoje objednávky. Poukázal tiež na to, že až z vyjadrení správcu dane sa dozvedel že skutočný p. D. je zosnulý od roku 2015 a z tohto dôvodu nedokázal správcovi dane preukázať, s kým pri obchodovaní jednal, keďže tá osoba sa vydávala za p. D.. Podľa žalobcu jeho povinnosťou nebolo vyhľadávať osobu vydávajúcu sa za p. D. a jediné čo mohol urobiť v súčinnosti ku správcovi dane bolo to, že mu predložil všetky dokumenty a vysvetlenia s tým súvisiace. Uviedol, že z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vôbec nevyplývalo, že správca dane alebo žalovaný vykonali dopyt na príslušný obchodný register, v ktorom sú vedené vyššie uvedené spoločnosti, za účelom zistenia, či sa v nich vykonávali zmeny údajov zapísaných v obchodnom registri aj po roku 2015, čo by preukazovalo, že nejaká osoba sa vydávala za osobu p. D., ktorá viedla ekonomickú činnosť v týchto spoločnostiach.
15. Vo vzťahu k spoločnostiam MOTOSTAV Slovakia, s.r.o. a TIPIKO spol. s r.o. konateľ žalobcu uviedol, že komunikoval s konateľom p. E., pričom spolupráca spočívala vo vyhľadávaní nových zákazníkov, kde p. E. oslovil spoločnosti, ktorým boli vypracované cenové ponuky. Zo stránky Obchodného registra SR
pri týchto spoločnostiach je zapísaný ako konateľ p. E., a preto si žalobca nevie vysvetliť, prečo správca dane zaslal žiadosť o dohľadávanie tejto osoby Finančnej správe Slovinska, keďže uvedená spoločnosť je založená v Slovenskej republike a nebolo by možné zapísať danú osobu bez určitých náležitostí do Obchodného registra SR. Podľa žalobcu vzhľadom na uvedené, správca dane pri vyhľadávaní informácií o konateľovi p. E. nepostupoval správne. V tejto súvislosti poukázal žalobca na ustanovenie § 24 ods. 2 Daňového poriadku, z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že toto ustanovenie ukladá správcovi dane povinnosť zisťovať a vykonávať dôkazy nielen v neprospech daňového subjektu, ale aj v jeho prospech. Podľa žalobcu sa správca dane a žalovaný pri preverovaní obchodov žalobcu so spoločnosťami MOTOSTAV Slovakia, s.r.o. a TIPIKO spol. s r.o. neriadili uvedeným ustanovením, pretože nevypočuli p. E. a spoliehali sa výlučne na údaje zo strany Slovinského finančného úradu. Poukázal tiež na to, že vo vzťahu k spoločnosti EUROFINANCIAL s.r.o. p. C. komunikoval s konateľom p. F., pričom ich spolupráca spočívala v tom, že tento dodávateľ pre žalobcu vyhľadával nových zákazníkov, ktorú skutočnosť potvrdil aj p. F. na svojom výsluchu dňa 12.10 2022, kde uviedol, že dohadoval klientov pre žalobcu na predaj jeho produktov. Žalobca namietal, že mu nebolo jasné, z akého dôvodu správca dane vyhodnotil výpoveď svedka ako všeobecnú a nejasnú. Vo vzťahu k dodávateľovi AutoDelfin s.r.o. konateľ p. G. potvrdil spoluprácu so žalobcom a za žalobcu ju potvrdil aj p. C.. Žalobcovi preto nebolo zrejmé, z akého dôvodu správca dane vyhodnotil výpoveď svedka ako zmätočnú a vnútorne rozpornú vo vzťahu k dodaným službám žalobcovi.
16. Žalobca považoval argumentáciu žalovaného a správcu dane týkajúcu sa zjednodušených faktúr (dokladov z ERP) od spoločnosti STAVEBNINIY spol. s.r.o., RECOS s.r.o. a A. B. – ELMA, za nelogickú a navzájom si protirečiacu. Zdôraznil, že žalovaný spochybňoval nadobudnutie materiálu od týchto spoločností, hoci v priebehu daňovej kontroly žalobca predložil správcovi dane bločky z ERP, ktoré nadobudnutie tovaru potvrdzujú. Uviedol, že pokiaľ sú pochybnosti o pravosti predložených bločkov z ERP, správca dane mal dopytovať predmetných dodávateľov a žiadať ich o vyjadrenie, či ide o účtovné doklady nimi vystavené. Uvedený postup správca dane neurobil a podľa žalobcu preto relevantným dôkazom nespochybnil reálne nadobudnutie tovarov od dodávateľov STAVEBNINIY spol. s.r.o., RECOS s.r.o. a A. B. – ELMA, na základe čoho bol záver žalovaného v príkrom rozpore so zadováženými dôkazmi. Žalobca konštatoval, že záver žalovaného o spochybnení nadobudnutia tovarov od uvedených dodávateľov je tiež v rozpore so záverom správcu dane, ktorý spochybnil použitie tovarov na uskutočnenie vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu, pretože keby správca dane mal za preukázané, že žalobca uvedený tovar nenadobudol, nespochybňoval by jeho využitie na podnikateľskú činnosť žalobcu. Poukázal na to, že p. C. vo svojej výpovedi jednoznačne uviedol, že nakúpený tovar použil na prerábku prenajatých prevádzkových priestoroch a bol prepravovaný vlastnou dopravou alebo zapožičanou dodávkou. Pokiaľ mal správca dane aj naďalej pochybnosti o využití nadobudnutých tovarov na podnikateľskú činnosť žalobcu, mal podľa žalobcu postupovať v zmysle vyhľadávacej zásady a vykonať miestne zisťovanie na prevádzke daňového subjektu, respektíve v prenajatých priestoroch, ktorý postup však správca dane nevykonal a len bez ďalšieho skonštatoval, že použitie tovaru bolo spochybnené.
17. Žalobca ďalej namietal, že zo zistení v administratívnom konaní vyplynulo, že dodávatelia podali za príslušné zdaňovacie obdobia daňové priznania DPH, čím formálne potvrdili reálnosť zdaniteľných plnení. Správca dane pri výkone daňovej kontroly podľa žalobcu nepostupoval v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku, keďže pri svojom hodnotení dôkazov neprihliadol na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
18. Žalobca poukázal na to, že správca dane a žalovaný porušili zásadu materiálnej pravdy, nakoľko aj podľa viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 7Sžo/76/2016) je správny proces založený najmä na inkvizičnej zásade, ktorej podstatou je aktívna úloha správneho orgánu pri zabezpečení dôkazov, čo nakoniec vyplýva aj z § 3 ods. 1 a ods. 3 Daňového poriadku. Rozhodnutia žalovaného považoval žalobca za nezákonné aj z dôvodu, že v daňovom konaní bola správcom dane porušená zásada zákonnosti, ktorá podľa názoru Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 5Sžf/108/2009) súvisí s požiadavkou spoľahlivého zistenia skutočného stavu veci tvoriacej predmet konania. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR nezákonné rozhodnutie ide aj vtedy, ak správny orgán založí svoje úvahy nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podložené viac úvahami ako dostatočnými dôkazmi. V tejto súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť, že správca dane v konaní nevyhľadal p. E. zo spoločnosti MOTOSTAV Slovakia, s.r.o. a TIPIKO spol. s r.o. a nevypočul žiadneho z dodávateľov spoločnosti STAVEBNINIY spol. s.r.o., RECOS s.r.o. a A. B. – A., pokiaľ mal pochybnosti o reálnom
nadobudnutí tovaru od nich, za účelom zistenia spoľahlivého skutkového stavu veci. Taktiež nevykonal žiadne miestne zisťovanie za účelom preverenia použitia tovarov nadobudnutých od spomínaných dodávateľov. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 241/07 zo dňa 18.09.2008, na ktorý poukázal už aj v rámci podaných odvolaní voči prvostupňovým rozhodnutiam. Zdôraznil, že žalovaný sa s týmto argumentom žiadnym spôsobom v napadnutých rozhodnutiach nevysporiadal.
19. Žalovaný namietal, že podľa neho splnil všetky podmienky na uplatnenie nadmerného odpočtu dane poukazujúc na ustanovenie § 19 ods. 2, § 49 ods. 1 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Konštatoval, že je toho názoru, že odpočítal daň na základe kontrolovaných faktúr za zdaňovacie obdobia február až september 2021 od dodávateľov, ktoré boli vystavené podľa § 71 zákona o DPH, pričom služby a tovary boli skutočne dodané, čím žalobca ako daňový subjekt splnil všetky zákonom o DPH stanovené podmienky pre odpočet dane. Namietal, že správca dane, ako aj žalovaný konali v rozpore s § 24 ods. 2 Daňového poriadku, podľa ktorého je povinnosťou správcu dane pri vykonávaní dokazovania dbať na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/108/2009 a sp. zn. 1Sžfk/16/2018. Zdôraznil, že služby boli následne daňovým subjektom fakturované jeho odberateľom, čo správca dane nespochybnil a nakoniec aj uznal existenciu predmetných zdaniteľných plnení. Na záver žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžf/41/2013, ako i na skutočnosť, že v rámci konania bolo podľa neho dokázané, že predmetné faktúry boli žalobcom všetkým dodávateľom riadne zaplatené. Z uvedeného je podľa žalobcu absolútne jednoznačné, že žalobca v rámci konania dokázal poskytnutie služieb a tovaru zo strany uvedených dodávateľov, a to nielen z formálneho hľadiska, ale že tie tieto služby boli preukázané aj z materiálneho hľadiska. Podľa žalobcu žalovaný, ako aj správca dane neuniesli dôkazné bremeno uvedené v § 24 ods. 3 Daňového poriadku a nevyvrátili prostredníctvom zákonných dôkazov tvrdenia žalobcu.
Vyjadrenia žalovaného
20. Žalovaný vo svojich vyjadreniach k žalobám zotrval na skutočnostiach a prijatých záveroch uvedených v odôvodneniach napadnutých a prvostupňových rozhodnutí a poukázal na priebeh administratívnych konaní. Navrhol, aby správny súd podané žaloby zamietol a žalobcu zaviazal znášaním trov konania.
21. K žalobným námietkam týkajúcim sa dôkazného bremena žalovaný uviedol, že dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt, pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Správca dane pri dokazovaní nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že práve správca dane rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní a aké závery z jednotlivých dôkazov vyvodí. V kontexte uvedeného poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 377/2018, v zmysle ktorého má daňový subjekt v daňovom konaní dve základné povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Podľa žalovaného žalobca v konaniach neuniesol svoje dôkazné bremeno a nepreukázal, že zdaniteľné obchody sa reálne uskutočnili. Poukázal na to, že žalobca okrem sporných faktúr v konaniach nepredložil také dôkazy, z ktorých by mohol byť identifikovaný rozsah a obsah fakturovaných služieb, nevedel uviesť, kto konkrétne, kde a kedy poskytoval služby sprostredkovania a administratívne práce, akou formou boli služby poskytnuté, neoznačil žiadneho konkrétneho odberateľa, ktorého by získal na základe činností uvedených spoločností, neposkytol podrobnejšie informácie k týmto spoluprácam. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, ako aj prvostupňových rozhodnutí správcu dane, z ktorých vyplynulo, že základom pochybností boli neúplné faktúry (bez uvedenia času plnenia a konkretizácie služby), bez ďalších dokladov alebo hoci i konkretizujúcich a jednoznačných vysvetľujúcich tvrdení žalobcu. Fakt, že správca dane vykonal ďalšie dokazovanie (napr. výzvy o súčinnosť zaslané deklarovaným dodávateľom Lingua Mundi s.r.o. a MOTOSTAV Slovakia, s.r.o., predvolania na výsluch konateľov týchto spoločností, hoci sa mu nepodarilo predvolané osoby vypočuť), z ktorého nevzišlo relevantné potvrdenie týchto pochybných obchodov, neznamená, že by žalobcovi bolo odpočítanie dane nepriznané len na základe pochybností týkajúcich sa činnosti dodávateľov a ich vnútornej organizácie (nekompletné, prípadne
nepredložené účtovníctvom, zistenia ohľadom konateľov). Ak by boli u dodávateľov zistené skutočnosti, ktoré by preukazovali uskutočnenie obchodov, mohli by žalobcovi pomôcť k jeho dôkaznej núdzi.
22. Vo vzťahu k uplatnenému odpočítaniu dane zo zjednodušených faktúr (dokladov z elektronických registračných pokladníc) od spoločnosti STAVEBNINY spol. s r.o., RECOS s.r.o. a od fyzickej osoby A. B. – A., za rôzny stavebný, inštalačný, vodárenský a kúrenársky tovar, žalobca okrem formálnych dokladov nepredložil žiadne dôkazy o reálnom nákupe tohto tovaru, nepredložil žiadnu skladovú evidenciu, nepreukázal prepravu tovaru, keď síce tvrdil, že tovar prepravoval zapožičanou dodávkou, avšak jej evidenčné číslo neuviedol a ani neoznačil osobu, od ktorej si mal dodávku zapožičať. Žalobca zároveň nevysvetlil, aké ekonomické opodstatnenie mali čiastkové nákupy takéhoto tovaru viackrát za deň, v rozmedzí pár hodín, realizované v predajniach vzdialených od sídla žalobcu 60 až 80 km a ani žiadnym spôsobom nepreukázal, že takýto tovar potreboval na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Napriek tomu, že žalobca deklaroval, že tovar použil na prerábanie prenajatých prevádzkových priestorov a zároveň na stavebnú činnosť, v rámci ktorej odberateľom vystavil faktúry, na podporu svojich tvrdení nepredložil žiadne dôkazy. Vzhľadom na uvedené, sa žalovaný nestotožnil s tvrdením žalobcu o unesení dôkazného bremena v danej veci ani o tom, že predložené doklady vyčerpávajúco a dostatočne zachytávali reálnosť obchodného styku s označenými dodávateľmi a že predloženými listinnými dôkazmi riadne preukázal vznik daňovej povinnosti. Žalovaný zdôraznil povinnosť žalobcu ako platiteľa dane uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH podľa § 24 Daňového poriadku preukázať, že došlo k prijatiu zdaniteľného plnenia a k splneniu podmienok na uplatnenie odpočtu DPH v zmysle zákona o DPH. Uviedol, že dôkazné bremeno je na žalobcovi a správca dane je oprávnený a súčasne aj povinný verifikovať žalobcom predložené dôkazy a tvrdenia a v prípade ich relevantného spochybnenia dôkazné bremeno na preukázanie skutočností rozhodných pre správne určenie dane zostáva na žalobcovi.
23. Žalovaný neakceptoval ani námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznil, že z dôkazov predložených v administratívnych spisoch žalobca nevedel dostatočne preukázať materiálnu podstatu plnenia v deklarovaných obchodných vzťahoch. Súhlasil so žalobcom v tom zmysle, že samotná nekontaktnosť dodávateľa nemôže byť pripisovaná na ťarchu žalobcu. Na druhej strane posudzované prípady správca dane a žalovaný vyhodnocovali komplexne, vzhľadom aj na iné zistené relevantné skutočnosti a schopnosť žalobcu produkovať dôkazy, ktoré by hodnoverným spôsobom preukazovali existenciu materiálnej podstaty deklarovaných dodávok, respektíve aj či tieto dodali deklarovaný dodávatelia, keďže žalobca ani nevedel preukázať, s kým za dodávateľov konal. Podľa žalovaného žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď dostatočne a hodnoverne nepreukázal a vykonaným šetrením správcu dane sa nepotvrdilo, že reálne došlo k dodaniu fakturovaných plnení pre žalobcu, na základe čoho neboli naplnené hmotnoprávne podmienky na odpočet DPH. S ohľadom na uvedené, správca dane a žalovaný na základe dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnych spisoch dôvodne prijali záver, že v priebehu daňovej kontroly, preverovaním predložených dokladov a tvrdení žalobcu, bolo spochybnené uskutočnenie zdaniteľných plnení v preverovaných obchodných vzťahoch medzi žalobcom a dodávateľmi Lingua Mundi s.r.o., MOTOSTAV Slovakia, s.r.o., STAVEBNINY spol. s.r.o., RECOS s.r.o., A. B. – A., BEAME, s.r.o., BEM REAL, s.r.o., JASMIN 3, s.r.o., LUCIFER s.r.o., MILAGRO 4 s.r.o., PROFI TIME s.r.o., TIPIKO spol. s.r.o., JASMIN 4 s.r.o., MILAGRO 3 s.r.o., MILAGRO 5 s.r.o., AutoDelfín s.r.o., EUROFINANCIAL s.r.o.
24. Žalovaný konštatoval, že od začiatku boli pochybnosti iba o reálnosti veľmi chabo zdokumentovaných a aj z formálneho hľadiska nedostatočne deklarovaných obchodov, pričom žalobca mu neposkytoval dostatočnú súčinnosť a potrebné vysvetlenia. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu o tom, že preukázal existenciu materiálneho plnenia v rámci obchodných vzťahov s uvedenými dodávateľmi. Zdôraznil, že keby bol žalobca sporné plnenia dostatočne preukázal, boli by všetky pochybnosti o ich uskutočnení rozptýlené. Dostatočnými dôkazmi o realizácii obchodu však neboli faktúry s neurčitým popisom plnenia, ani zodpovedajúce platby, či ich zahrnutie do účtovníctva a výkazu. Žalovaný uviedol, že povinnosť žalobcu preukázať tvrdenie o prijatí zdaniteľného plnenia od iného platiteľa dane, ktorý si voči nemu uplatnil DPH, vyplýva z ustanovení § 24 ods. 1 Daňového poriadku v spojení s § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. S ohľadom na uvedené, podľa žalovaného nemohol obstáť poukaz žalobcu na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžf/41/2013, nakoľko toto obsahuje výklad k § 24 Daňového poriadku, podľa ktorého daňový subjekt uniesol dôkazné bremeno za takej skutkovej situácie, kedy daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, čo v preskúmavanom prípade nebolo naplnené.
25. K námietkam žalobcu o porušení zásady zákonnosti z dôvodu, že nebol spoľahlivo zistený skutkový stav, keď správca dane podľa žalobcu nevyhľadal p. E. a nevypočul žiadneho z dodávateľov spoločnosti STAVEBNINY spol. s r.o., RECOS s.r.o., A. B. - A., žalovaný uviedol, že výsluch p. E. ako svedka nebolo možné uskutočniť ani po využití všetkých zákonných možností (predvolanie na výsluch svedka č. 102196165/2022 zo dňa 08.08.2022, upovedomenie o vypočutí svedka č. 102196433/2022 zo dňa 08.08.2022, žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. 130000065272/2022 zo dňa 25.10.2022, odpoveď na zaslanú žiadosť). Uviedol, že z uvedeného je zrejmé, že správca dane vyvinul náležité úsilie aby p. E. vyhľadal a vypočul ako svedka, avšak o tejto osobe sa nepodarilo zistiť žiadne informácie ani prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií. Vo vzťahu k nevypočutiu zástupcov dodávateľov vyššie uvedených spoločností žalovaný uviedol, že vzniknuté pochybnosti sa netýkali toho, že by predložené zjednodušené faktúry neboli vystavené elektronickými registračnými pokladnicami registrovanými na tieto spoločnosti, ale týkali sa toho, že žalobca nepreukázal reálnu existenciu obchodných operácií a dodanie tovaru v obchodnom vzťahu s týmito dodávateľmi. Správca dane podľa žalovaného vykonaným dokazovaním nezistil žiadnu spojitosť predložených zjednodušených faktúr s podnikateľskou činnosťou žalobcu a poukázal aj na neštandardnosť predmetných nákupov z pohľadu množstva nakúpeného tovaru, keďže všetky zjednodušené faktúry boli uhradené jednotlivo v hotovosti, niektoré v rozmedzí pár hodín. Uviedol, že tvrdenie konateľa žalobcu o tom, že stavebný a elektroinštalačný materiál bol sčasti použitý aj na prerábanie prenajatých priestorov, nebolo podporené žiadnymi dôkazmi. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na prenos dôkazného bremena a zdôraznil, že daňové orgány žalobcu nezaťažovali takým dôkazným bremenom, ktoré by ho už nemalo zaťažovať a zároveň dôkazné bremeno nezaťažovalo správcu dane. Žalobca podľa žalovaného žalobnými námietkami závery daňových orgánov nevyvrátil a nepredniesol také žalobné námietky, ktoré by boli dôvodné a ktoré by mali za následok neudržateľnosť záverov daňových orgánov pre ich nezákonnosť. Uviedol, že vo veci bol dostatočne zistený skutkový stav, z rozhodnutí bolo zrejmé, aké dôkazy boli vykonané, aké skutkové zistenia boli z dôkazov vyvodené a ako daňové orgány vyhodnotili dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Z rozhodnutí tiež bolo zrejmé, ako bola vec právne posúdená a ako sa žalovaný vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu.
26. Žalovaný uviedol, že zo žalobných námietok žalobcu nebolo zrejmé, v čom mali daňové orgány neobjektívne a nestranne vyhodnotiť dôkazy. Tvrdenia žalobcu vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov z obsahu administratívnych spisov a z obsahu preskúmavaných rozhodnutí podľa žalovaného nevyplývajú a tiež z nich nevyplýva, že by dôkazy znejúce podľa žalobcu v jeho prospech daňové orgány nevzali v úvahu. Žalovaný konštatoval, že žalobca v žalobách uviedol skutočnosti, s ktorými sa správca dane vysporiadal v rámci výkonu daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania a žalovaný v žalobách napadnutými rozhodnutiami, pričom žalobca nepredložil nové skutočnosti, ktoré by preukázali zistený a posúdený skutkový stav inak, ako bolo zistené v daňovej kontrole a vyrubovacom konaní. Žalovaný preto zotrval na napadnutých rozhodnutiach a navrhol žaloby zamietnuť.
Repliky
27. Žalobca právo podať repliky nevyužil.
Konanie pred správnym súdom
28. Správny súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 2Sf/4/2024-115 zo dňa 11.09.2025 spojil na spoločné konanie veci, ktoré sú vedené na správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 2Sf/4/2024, 2Sf/5/2024, 2Sf/6/2024, 2Sf/7/2024, 2Sf/8/2024, 2Sf/9/2024, 2Sf/10/2024 a 2Sf/11/2024 s tým, že veci budú ďalej vedené v spoločnom konaní pod spoločnou spisovou značkou sp. zn. 2Sf/4/2024.
29. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný súd vec prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 22.10.2025, na ktoré boli účastníci konania riadne a včas predvolaní v súlade s § 108 ods. 2 SSP. Žalovaný sa na pojednávaní v podstate pridržal svojich vyjadrení uvedených vo svojich písomných podaniach. Správny súd na pojednávaní rozhodol tak, že žaloby o preskúmanie napadnutých rozhodnutí žalovaného zamietol podľa § 190 SSP, z dôvodu že boli v celom rozsahu nedôvodné.
Relevantné zákonné ustanovenia
30. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
31. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku; správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
32. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku; ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
33. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH; predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
34. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
35. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH; právo odpočítať daň z tovarov a služieb vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
36. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
37. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH; právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
38. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH; sa vierohodnosťou pôvodu faktúry rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru.
39. Podľa § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH; faktúra musí obsahovať množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby.
Posúdenie opodstatnenosti žalôb - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom
40. Predmetom súdneho prieskumu správnym súdom v tejto veci sú rozhodnutia žalovaného, ktorými potvrdil rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu dane žalobcovi v celkovej výške 66.563,48 Eur na DPH za zdaňovacie obdobia február až september 2021, keď žalobcovi nepriznal odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľov Lingua Mundi s.r.o., MOTOSTAV Slovakia, s.r.o., STAVEBNINY spol. s.r.o., RECOS s.r.o., A. B. – A., BEAME, s.r.o., BEM REAL, s.r.o., JASMIN 3, s.r.o., LUCIFER s.r.o., MILAGRO 4 s.r.o., PROFI TIME s.r.o., TIPIKO spol. s.r.o., JASMIN 4 s.r.o., MILAGRO 3 s.r.o., MILAGRO 5 s.r.o., AutoDelfín s.r.o., EUROFINANCIAL s.r.o., z dôvodu, že žalobca pri uplatnení nároku na odpočítanie dane z faktúr a pokladničných dokladov nepreukázal splnenie zákonom stanovenej hmotnoprávnej podmienky podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH, keďže nepreukázal existenciu materiálnych plnení, teda dodanie plnení označených ako „služby za sprostredkovanie predaja výrobkov“ a „administratívne práce v súvislosti s výkr. dokumentáciou“ ani plnení v zmysle zjednodušených faktúr a neuniesol svoje dôkazné bremeno.
41. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP v znení platnom od 01.07.2023). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, t. j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000).
42. Správny súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že v rámci daňového konania je potrebné rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie (i) hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH (alternatívne oslobodenia od dane), (ii) formálnych podmienok priznania práva na odpočítanie, (iii) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu daňového podvodu a (iv) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia práva.
43. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet dane sú požiadavky, aby (i) daňový subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo na odpočítanie dane, boli dodané, alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a (iii) aby zdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení, čo vyplýva, z čl. 168 písm. a) Smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú.v.EÚ L 347, 2006). Nárok na odpočítanie DPH vzniká príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia týchto hmotnoprávnych podmienok. Pokiaľ tieto podmienky nie sú splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté (rozsudok sp. zn. 8 Sžfk 16/2020 zo dňa 25.08.2022, bod 25.; rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, napr. vo veci Senatex zo dňa 15.09.2016, C-518/14, bod. 28.; vo veci Vikingo Fővállalkozó zo dňa 03.09.2020, C-610/19, bod 43.; vo veci Kemwater Prochemie zo dňa 09.12.2021, C-154/20, bod 24.). Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky patrí postavenie (status) dodávateľa tovaru alebo služby, ako zdaniteľnej osoby, tak identita dodávateľa, resp. jeho správne uvedenie na faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Kemwater Prochemie, bod 25; vo veci Ferimet zo dňa 11.11.2021, C-281/20, body 26., 27.). Na preukázanie nároku na odpočítanie dane nestačí len predloženie faktúry a ostatných účtovných dokladov preukazujúcich formálnu stránku deklarovaného plnenia. Zákonodarca pri uplatnení nároku na odpočet DPH požaduje aj preukázanie materiálnej stránky - preukázanie reálneho uskutočnenia deklarovaného zdaniteľného plnenia. Z uvedeného vyplýva, že je potrebné preukázať skutočné/reálne dodanie tovaru resp. poskytnutie služby deklarovaným dodávateľom.
44. V daňovom konaní má dôkaznú povinnosť prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získava poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve daňový subjekt, ktorý nesie dôkazné bremeno a dôkazy navrhuje, na druhej strane správca dane autonómne rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aj to, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány verejnej správy povinné postupovať.
45. Správny súd v uvedených súvislostiach poukazuje na skutočnosť, že prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom
konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009).
46. Správny súd v kontexte uvedeného tiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 5Sfk/37/2021 zo dňa 30.05.2023, v zmysle ktorého: „K otázke dôkazného bremena existuje početná a v zásade stabilná rozhodovacia prax kasačného súdu, vyjadrená napríklad v rozsudkoch sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 3. februára 2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné. Z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet dane je dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok prioritne zaťažený práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje. Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou a zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžfk 1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6 Sžfk 20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).“ Uvedené závery vyplývajú aj z aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu SR, rozhodnutia sp. zn. 3Sfk/33/2021 zo dňa 25.07.2023, bod 46.; sp. zn. 5Sfk/12/2022 zo dňa 21.11.2023, bod 25.
47. Správny súd po preskúmaní administratívnych spisov dospel k záveru, že pokiaľ správca dane a žalovaný argumentovali, že žalobca nepreukázal skutočné dodanie z nákupu tovarov a služieb, z ktorých si uplatnil právo na odpočítanie DPH, spochybnil práve splnenie materiálnej/hmotnoprávnej podmienky práva na odpočet – materiálnu existenciu plnenia. Pokiaľ teda správca dane a žalovaný dospeli k záveru, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie odpočtu DPH, bolo na žalobcovi, aby udržal svoje dôkazné bremeno a vyvrátil pochybnosti správcu dane o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH.
48. Správny súd vo vzťahu k žalobcom vznesenej námietke týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia uvádza, že žalobca okrem poukazu na vyjadrenia žalovaného, na splnenie podmienok na uplatnenie nadmerného odpočtu dane, následnú fakturáciu služieb svojim odberateľom, zaplatenie faktúr dodávateľom, konkrétnejšie neuviedol a nešpecifikoval, v čom spočívala nesprávnosť právneho posúdenia žalovaného uvedená v napadnutých rozhodnutiach. Je potrebné uviesť, že správny súd prieskum vykonáva v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, pokiaľ nejde o prípady vymedzené v § 134 ods. 2 SSP, pod ktoré ale prejednávané veci nespadajú. Práve rozsahom a dôvodmi žalôb je správny súd pri prieskume napadnutých rozhodnutí vedený a limitovaný. Správny súd nemá oprávnenie za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti napadnutých rozhodnutí vyhľadávať, ani všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti uvedené v žalobách podľa obsahu administratívnych spisov alebo odôvodnenia napadnutých rozhodnutí za žalobcu konkretizovať. Žalobcom v žalobách uvedenú všeobecne formulovanú a nekonkrétnu žalobnú námietku spočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení, správny súd z uvedeného dôvodu považoval len za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobcu s rozhodnutiami žalovaného, resp. s hodnotením veci orgánmi verejnej správy, ktorá bránila tomu, aby správny súd na jej základe konštatoval nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí žalovaného ako aj prvostupňových rozhodnutí, na základe čoho vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú.
49. Pokiaľ žalobca v podaných žalobách namietal nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí, správny súd konštatuje, že žalobca takto vznesenú námietku opätovne bližšie nekonkretizoval. Žalobca v rámci podaných správny žalôb vo vzťahu k tejto námietke poukázal v podstate na to, že „argumentácia žalovaného (ako aj správcu dane) je nelogická a navzájom protirečiaca.“, avšak bližšie nerozvinul a nešpecifikoval, v čom konkrétne mala spočívať nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí. Správny
súd rovnako ako v predchádzajúcom odseku musí zdôrazniť, že prieskum vykonáva v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, pokiaľ nejde o prípady vymedzené v § 134 ods. 2 SSP (pod ktoré prejednávané veci nespadajú), pričom práve rozsahom a dôvodmi žalôb je správny súd pri prieskume napadnutých rozhodnutí vedený a limitovaný. Žalobcom všeobecne formulovanú a nekonkrétnu žalobnú námietku spočívajúcu v nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí, správny súd z uvedeného dôvodu opätovne považoval len za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobcu s rozhodnutiami žalovaného, resp. s hodnotením veci orgánmi verejnej správy. Takto vznesená žalobná námietka bránila tomu, aby správny súd na jej základe konštatoval nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí žalovaného ako aj prvostupňových rozhodnutí a správny súd ju taktiež považoval za nedôvodnú.
50. Pokiaľ bolo obsahom žalobných bodov a námietok týkajúcich sa nesprávneho právneho posúdenia a nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí prezentovanie vlastných skutkových a právnych záverov žalobcu, ku ktorým dospel výlučne na základe svojich tvrdení, resp. vyjadrenie všeobecného nesúhlasu so skutkovými a právnymi závermi správcu dane a žalovaného, tieto samé o sebe nemôžu spôsobovať nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. K dôvodnosti žalobných námietok nepostačuje, ak žalobca s hodnotením veci orgánmi verejnej správy nesúhlasí bez toho, aby uviedol konkrétne nedostatky majúce za následok rozpor napadnutých rozhodnutí so zákonom, resp. so zásadami logického uvažovania. Samotný fakt, že závery, na ktorých boli napadnuté rozhodnutia založené, nie sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť. Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutých rozhodnutí, t. j. k otázke, v čom konkrétne sa žalovaný (resp. správca dane) mýlil pri hodnotení podkladov a pri právnom posúdení veci a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutých rozhodnutiach, z akých dôvodov boli napadnuté rozhodnutia nepreskúmateľné, sú tieto námietky len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Ako už bolo uvedené, vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia žalobcu bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam v konaní o preskúmanie ich zákonnosti nepostačuje na to, aby správny súd mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí. V rámci takto formulovaných žalobných bodov tak chýba zrozumiteľná argumentácia, v čom sa žalovaný mýlil, ak rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutých rozhodnutiach.
51. Vo vzťahu k žalobcom vznesenej námietke týkajúcej sa nedostatočného zistenia skutkového stavu, správny súd uvádza, že z obsahu administratívnych spisov vyplynulo, že správca dane napriek dlhotrvajúcej pasivite žalobcu, vykonal v rámci daňovej kontroly dostatočné dokazovanie a v prípade nevykonania dokazovania – napríklad výsluchu viacerých konateľov dodávateľských spoločností, bolo z obsahu administratívnych spisov, ako aj z napadnutých rozhodnutí zrejmé, prečo k ich uskutočneniu nedošlo (napr. úmrtie, prípadne neexistencia konateľa, ...). Správny súd tiež uvádza, že z obsahu administratívnych spisov vyplynulo, že sám konateľ žalobcu pri svojom výsluchu uviedol, že dôkazmi súvisiacimi s predmetom daňovej kontroly disponuje, avšak tieto následne v stanovených lehotách (prípadne aj na jeho žiadosť v predĺžených lehotách) správcovi dane nepredložil. Rovnako tak správcovi dane žalobca k zjednodušeným faktúram nepredložil ani dôkazy súvisiace s nákupom stavebného a elektroinštalačného materiálu, o ktorom tvrdil, že ho použil na prerábku prenajatých priestorov, pričom požiadavku na výsluch konateľov dodávateľských spoločností, ktorí zjednodušené faktúry mali vystaviť napriek zisteným a oznámeným pochybnostiam zo strany správcu dane počas celého priebehu administratívneho konania nevzniesol. Je nevyhnutné uviesť, že bolo nesporne povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu predložiť dôkazy preukazujúce oprávnenosť jeho nároku na odpočítanie dane. V posudzovaných veciach boli správcovi dane predložené faktúry, zjednodušené faktúry (doklady z elektronických registračných pokladníc), objednávky od odberateľov (vo väčšine prípadov s technickými výkresmi), avšak žiadne ďalšie relevantné doklady, ktoré by preukázali dodanie tovarov a služieb predložené neboli. Žalobca vo svojich odpovediach iba všeobecne popísal fakturované služby a ich cieľ, bližšie však nešpecifikoval rozsah služieb, kde, kedy a akou formou boli vykonané, ako bola stanovená cena fakturovaných služieb, neboli poskytnuté žiadne výstupy súvisiace s fakturovanými službami a tvrdenia žalobcu o uzatváraní obchodov a ich zabezpečovaní s konateľmi preverovaných spoločností, boli na základe dokazovania vykonaného správcom dane dostatočne spochybnené. Správny súd sa stotožnil s vyhodnotením správcu dane a žalovaného, že existencia faktúry a ďalších žalobcom predložených dokladov nepostačuje. Už bolo totiž opakovane judikované, že len faktúry, respektíve iné formálne doklady, ktorých materiálny podklad nie je preukázaný, ako listinné dôkazy pre preukázanie deklarovaných obchodov nestačia (bod 63. rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/71/2022 zo dňa 27.02.2024). Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Uvedené rovnako platí aj pre prípad žalobcu. Za stavu, keď žalobca nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je uvedené na faktúrach a ním predložené doklady nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné použiť ako jednoznačný dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov, potom žalobca nepreukázal splnenie podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 zákon o DPH. Podľa správneho súdu žalobca jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno a nevyvrátil dôvodné pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení. S ohľadom na uvedené nemohol preto obstáť poukaz žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžf/41/2023 a na skutočnosť že, predmetné faktúry žalobca všetkým dodávateľom riadne zaplatil a že správca dane a žalovaný neuniesli dôkazné bremeno. Takto žalobcom vznesené žalobné námietky žalobcu, správny súd nepovažoval za relevantné na spochybnenie záveru správcu dane a žalovaného, že predmetnému vzťahu chýbal materiálny základ, čo je jednou z hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. V danej veci správca dane a žalovaný vyslovili relevantné pochybnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania o existencii dodaných tovarov a služieb a všeobecné poukazovanie žalobcu na ním predložené dôkazy, ktoré však priamo nereagujú na závery žalovaného, nie je spôsobilé ich spochybniť.
52. Pokiaľ žalobca argumentoval tiež tým, že správca dane v konaní nevyhľadal p. E. zo spoločností MOTOSTAV Slovakia, s.r.o. a TIPIKO spol. s r.o. a nevypočul žiadneho z dodávateľov spoločností STAVEBNINY spol. s r.o., RECOS s.r.o. a podnikateľa A. B. – A. a nevykonal miestne zisťovanie za účelom preverenia použitia tovarov, správny súd uvádza, že žalobca mal možnosť navrhovať vykonanie týchto dôkazov v rámci výkonu daňovej kontroly, prípadne navrhnúť ich vykonanie aj ako reakciu na doručenie Protokolu spolu s výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole, v ktorej bol žalobca správcom dane upozornený na možnosť písomne sa vyjadriť k Protokolu a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Žalobca napriek doručeniu Protokolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, zostal pasívny a ako vyplýva z obsahu administratívnych spisov, správcovi dane nepredložil žiadne doklady, dôkazy a ani vyjadrenie, o čom správca dane spísal úradný záznam č. 101174929/20233 zo dňa 02.05.2023. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca má právo správcovi dane v priebehu daňovej kontroly predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, čo vyplýva, z § 45 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku. V prípade, ak tak žalobca urobí, správca dane, ktorý v zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku vedie dokazovanie rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, no svoje rozhodnutie musí náležite zdôvodniť. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodlo. Z obsahu administratívnych spisov vyplynulo, že postupom správcu dane bolo žalobcovi umožnené uplatniť jeho procesné práva a navrhnúť dôkazy na preukázanie jeho tvrdení. Dokazovanie vedie správca dane, ktorý však nemá ani s ohľadom na zásadu objektívnej pravdy absolútnu povinnosť viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Vo vzťahu k nevykonaniu výsluchu p. E., správny súd v zhode so žalovaným uvádza, že správca dane sa pokúšal o zabezpečenie výsluchu tejto osoby, avšak výsluch sa nepodarilo realizovať napriek využitiu všetkých zákonných možností zo strany správcu dane (predvolanie na výsluch svedka č. 102196165/2022 zo dňa 08.08.2022, upovedomenie o vypočutí svedka č. 102196433/2022 zo dňa 08.08.2022, žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. 130000065272/2022 zo dňa 25.10.2022, odpoveď na zaslanú žiadosť). Z obsahu administratívnych spisov a najmä z odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, je teda zrejmé, že správca dane vyvinul dostatočnú snahu, aby túto osobu vyhľadal a vypočul, avšak o tejto osobe sa mu nepodarilo zistiť žiadne bližšie informácie. Pokiaľ sa jedná o nevypočutie zástupcov dodávateľských spoločností STAVEBNINY spol. s r.o., RECOS s.r.o. a podnikateľa A. B. – A., je potrebné uviesť, že vzniknuté pochybnosti správcu dane a žalovaného spočívali v tom, že žalobca nepreukázal reálnu existenciu obchodných operácií a dodanie tovaru v týchto obchodných vzťahoch. Správca dane však vykonaným dokazovaním nezistil žiadnu spojitosť predložených zjednodušených faktúr s podnikateľskou činnosťou žalobcu, poukázal na neštandardnosť nákupov z pohľadu nakúpeného tovaru (všetky zjednodušené faktúry boli uhradené v hotovosti, niektoré napriek vzdialenosti od sídla žalobcu v rozmedzí pár hodín a medzi dokladmi sa nachádzali aj dva totožné originály pokladničných dokladov), pričom tvrdenie konateľa žalobcu o tom, že takto nakúpený stavebný a elektroinštalačný materiál bol sčasti použitý aj na prerábanie prenajatých priestorov, zostalo iba v rovine jeho tvrdení, ktoré žalobca napriek výzve správcu dane nepodporil žiadnymi dôkazmi.
Správny súd uvádza, že aj keby hypoteticky došlo k výsluchu týchto zástupcov bez predloženia dôkazov o reálnej existencii obchodných operácií a dodaní tovarov, samotné svedectvá by nemohli byť považované za dostatočné na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok na uznanie nároku na odpočet dane, ak sú v rozpore s inými dôkazmi, ktoré jednoznačne poukazujú na nesplnenie týchto podmienok. Svedectvá ako subjektívne výpovede nemajú rovnakú dôkaznú silu ako objektívne listinné dôkazy, či iné materiálne skutočnosti, ktoré správca dane vyhodnotil v rámci dokazovania. Ak správca dane, resp. žalovaný vo svojich rozhodnutiach uviedli konkrétne dôkazy (čo v predmetnej veci bolo splnené), ktoré preukazujú neexistenciu reálneho plnenia, svedectvá bez ďalšieho relevantného a objektívneho podkladu nemôžu tieto dôkazy spochybniť ani prekryť (Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/8/2024 zo dňa 10.02.2025). Správny súd však v tejto súvislosti ako zásadné a rozhodujúce považoval najmä to, že dôkazné bremeno ohľadne preukázania týchto skutočností zaťažovalo žalobcu, pričom žalobca k zjednodušeným faktúram napriek svojim vyjadreniam o tom, že ďalšie dôkazy o dodaní týchto tovarov predloží, žiadne dôkazy nepredložil a požiadavku na výsluch zástupcov uvedených dodávateľských spoločností a podnikateľského subjektu A. B. – A., ktorí mali zjednodušené faktúry vystaviť, napriek zisteným oznámeniam a pochybnostiam zo strany správcu dane počas celého priebehu administratívneho konania nevzniesol. Správny súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti považoval skutkový stav za dostatočne zistený a súladný s obsahom administratívnych spisov, a preto aj túto žalobnú námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.
53. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozpor záveru žalovaného o spochybnení nadobudnutia tovarov od dodávateľských spoločností STAVEBNINY spol. s r.o., RECOS s.r.o. a podnikateľa A. B. – A. a správcu dane, ktorý spochybnil použitie tovarov na uskutočnenie vlastnej podnikateľskej činnosti, správny súd uvádza, že uvedené je vytrhnuté z kontextu, pretože z obsahu napadnutých rozhodnutí, ako aj z prvostupňových rozhodnutí je nepochybne zrejmé, že v predmetných veciach bola sporná existencia materiálnych plnení, teda dodanie plnení označených ako „služby za sprostredkovanie predaja výrobkov“ a „administratívne práce v súvislosti s výkr. dokumentáciou“ a plnení v zmysle zjednodušených faktúr od spoločností STAVEBNINY spol. s r.o., RECOS s.r.o. a podnikateľa A. B. – A.. Správny súd tiež uvádza, že poukaz žalobcu na riadnu a včasnú úhradu dodávateľských faktúr, pri rozhodovaní o uplatnenom práve na odpočet DPH sám o sebe nie je postačujúci. V kontexte všetkých súvislostí zistených správcom dane a žalovaným v predmetných veciach a aj s ohľadom na nepredloženie účtovných dokladov, na základe ktorých by bolo možné preveriť, či žalobca disponoval v rozhodnom období finančnými prostriedkami na úhradu preverovaných faktúr, správny súd toto vyjadrenie žalobcu nepovažoval za relevantné.
54. Správny súd je toho názoru, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Správny súd po preskúmaní vecí dospel k záveru, že daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný (i správca dane) prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v správnych žalobách neodôvodňujú zrušenie napadnutých rozhodnutí žalovaného a ani prvostupňových rozhodnutí správcu dane, a preto žaloby ako nedôvodné podľa § 190 SSP v celom rozsahu zamietol.
55. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu právo na náhradu trov konania nepatrí (a contrario). Žalovaný síce v konaní úspešný bol, avšak má postavenie orgánu verejnej správy, pričom správny súd nezistil žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania voči neúspešnému žalobcovi priznané. Zaplatenie eventuálnych trov konania žalovaného nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať.
56. Rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP).
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote do jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.