Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoP-167-2024.pdf
PDF · 90.05 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoP/167/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Korbašovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci navrhovateľky/manželky: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, D., zastúpenej: AK JUDr. Miriam Podhradská, s.r.o., so sídlom Ambra Pietra 10645/17, 036 01 Martin, IČO: 50 157 892, proti manželovi: E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, D., v konaní o návrhu manželky na rozvod manželstva, o odvolaní manžela proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 9Pc/51/2023-42 zo dňa 1. júla 2024, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 9Pc/51/2023-42 zo dňa 1. júla 2024 p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom vo výroku I. rozviedol manželstvo účastníkov konania; vo výroku II. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Okresný súd citujúc § 2 ods. 2 zákona č. 161/2015 Civilného mimosporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“), § 94 CMP, § 18 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), § 19 ods. 1, 2 zákona o rodine, § 22 zákona o rodine, § 23 ods. 1 – 3 zákona o rodine dospel na základe vykonaného dokazovania k názoru, že manželia síce bývajú v jednom dome, ale netvoria rodinu. Manželia si v zásade nepomáhajú, svoje problémy neriešia, pričom tento stav je dlhodobý. Každý z manželov žije svojím životom, manželstvo je len formálne, neplní žiaden účel. Manželka na rozvode manželstva trvala, manžel mal záujem zachrániť manželstvo, a to najmä materiálne - darčekmi manželke. Konkrétne riešenie rozvráteného vzťahu však v rámci konania manžel uviesť nevedel. Deti pochádzajúce z manželstva sú už plnoleté. Obaja manželia popísali atmosféru doma ako „dusnú“. Rozvrat manželstva bol podľa okresného súdu spôsobený najmä vzájomným odcudzením, opakovanými nezhodami v manželstve, absenciou spoločných záujmov a rozdielnosťou pováh. Manželka má jasnú predstavu o svojej budúcnosti, bez manžela. Okresný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by dávali aspoň minimálnu nádej na obnovenie manželského spolužitia. Rozvrat manželstva okresný súd na základe uvedeného vyhodnotil ako kvalifikovaný, neodstrániteľný a nenapraviteľný. O trovách konania rozhodol v zmysle § 52 CMP.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie manžel z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f), h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a z dôvodu uvedeného v § 62 ods. 1 CMP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na prejednanie. Uviedol, že prioritne všetku svoju energiu a schopnosti počas trvania manželstva venoval zabezpečeniu zdravého a kontinuálneho
vývoja spoločných detí, finančnému zabezpečeniu rodiny a starostlivosti o domácnosť. Keďže pracoval na turnusy, je prirodzené, že manželka musela byť častokrát sama, čo ale bolo, podľa jeho názoru, adekvátne vyvážené jeho následnou starostlivosťou o ňu, deti a domácnosť. Skutočnosť, že každý z nich pracuje v inej oblasti, a teda riešenie pracovných problémov nie je ich hlavnou komunikačnom témou, nie je dôvodom na rozvod manželstva. Nezhody a občasné konflikty, ktoré boli zo strany manželky prezentované pred okresným súdom ako základ rozvratu manželstva, týmto základom určite neboli a ich intenzita je primeraná dĺžke trvania manželského spolužitia. Manželstvo v súčasnosti funguje, okrem intímnej funkcie plní všetky funkcie štandardne. Finančné problémy a finančné zabezpečenie rodiny rieši spoločne s manželkou, finančné prostriedky, ktoré zarobí sú stále posielané na spoločný účet. Medzi ním a manželkou nikdy neexistoval zásadný rozpor, ktorý by mohol nejakým spôsobom zapríčiniť neodstrániteľný a nenapraviteľný rozvrat manželstva. Stále verí v obnovenie manželského spolužitia.
4. Manžel v odvolaní konštatoval, že všetok svoj voľný čas po odrastení spoločných detí, venoval už len manželke. Manželku nikdy nepodviedol, počas celého manželstva jej bol verný a nemal žiadny iný vzťah s inou ženou. Nestotožnil sa s názorom svojej manželky, že je pesimistická povaha, často mení zamestnanie, nemá priateľov. Spochybnil tvrdenia plnoletej dcéry vo vzťahu k ich manželstvu s manželkou v celom rozsahu. Mal za to, že úvahy a závery plnoletej dcéry boli viac - menej výsledkom tvrdení manželky. Pokiaľ sa plnoletý syn vyjadril o jeho vzťahu s manželkou, že je presne taký, aký by nemal byť, toto vyjadrenie ho mrzí, a nevie si vysvetliť na základe čoho dospel k takémuto názoru.
5. Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 14CoP/167/2024-72 zo dňa 30.10.2024, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 08.11.2024 prerušil odvolacie konanie na návrh manželky. Uznesením č.k. 14CoP/167/2024-96 zo dňa 21.10.2025, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.10.2025 Krajský súd v Žiline rozhodol o pokračovaní v prerušenom konaní na návrh manželky. 6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP), po zistení, že odvolanie podal oprávnený účastník konania (§ 7 CMP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 65 CMP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 2 ods. 1 CMP) potvrdil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP, keďže dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení zákona o rodine, správne a zákonne rozhodol o rozvode účastníkov konania, v odôvodnení sa vysporiadal s podstatnými okolnosťami prejednávaného prípadu a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a poukazuje na ne cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP tak, ako sú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku súdu prvej inštancie. 7. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/ týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP. 8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Len na zdôraznenie vecnej správnosti záverov súdu prvej inštancie, odvolací súd považuje za podstatné sa potom vyjadriť osobitne len k niektorým odvolacím dôvodom manžela, v ostatnom poukazuje na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu (§ 387 ods. 2 CSP).
9. Podľa odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, ak zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky pre rozvod manželstva. Pri skúmaní zákonných podmienok rozvodu manželstva prijal záver, že manželstvo je trvalo a hlboko rozvrátené, ako to má na mysli § 23 zákona o rodine, dlhodobo neplní svoj spoločenský účel a vzhľadom na stratu citových väzieb a dôvery medzi partnermi je vylúčená možnosť obnovenia spolužitia i do budúcnosti. Z dokazovania, vykonaného súdom prvej inštancie, nesporne vyplýva, že manželia nevedú spoločnú domácnosť, spoločne nehospodária, ani spolu intímne nežijú. Tieto objektívne preukázané skutočnosti sú defacto potvrdené aj samotným manželom, manžel ich žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil ani v priebehu prvostupňového konania, a ani v odvolaní. Inak povedané, manžel počas celého konania nepredložil jediný relevantný dôkaz, ktorý by aspoň nepriamo preukazoval opak, teda že s manželkou žije v spoločnej domácnosti (nie v jednom byte, či dome), že vedú spoločné hospodárenie, intímne spolu žijú.
10. Pokiaľ manžel v odvolaní považoval na nesprávny a nedostatočne dôkazne podložený záver súdu prvej inštancie o existencii trvalého rozvratu vzťahov medzi účastníkmi konania, odvolací súd zdôrazňuje, že otázka trvalého rozvratu manželstva odôvodňujúca rozhodnutie o rozvode manželstva musí byť posudzovaná v každom jednotlivom prípade individuálne. Podstatné je, či trvalý rozvrat manželských vzťahov nastal alebo nie. Z vyššie uvedeného vyplýva, že manželstvo účastníkov konania ku dňu vyhlásenia rozsudku okresného súdu neplní žiadnu zo svojich spoločenských funkcií, manželka kategoricky a opakovane poprela možnosť obnovenia manželského spolužitia, vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie potvrdilo už len formálny charakter manželského zväzku. Odvolací súd v zhode so závermi súdu prvej inštancie zastáva názor, že nie je na mieste niekoho nútiť zotrvať v nefunkčnom manželstve proti jeho vôli. Dobrovoľnosť a slobodné rozhodnutie oboch manželov ako predpoklad pre ďalšie trvanie manželstva z obsahu odvolania nemal preukázané ani odvolací súd. Jednoznačný a rozhodný postoj manželky, ktorá v manželstve zotrvať nemieni, a to aj napriek prerušeniu odvolacieho konania v prejednávanej veci za účelom poskytnutia času manželom na sanáciu manželských vzťahov, je potom znakom trvalého rozvratu manželstva ako dôvodu pre jeho rozvod. Nič na tom nemení ani nesúhlas manžela s rozvodom manželstva, ani jeho predstava o možnosti záchrany manželstva. Ak jeden z manželov presvedčivo deklaruje nezáujem zotrvať v manželstve, nemožno ho (a to ani súdnym rozhodnutím) nútiť, aby v manželstve zotrval. Ak na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že manželstvo nenapĺňa svoje poslanie a účel manželstva, nemožno jeho záverom nič vytknúť. 11. Irelevantná je v tomto prípade rovnako odvolacia argumentácia manžela vo vzťahu k jeho správaniu počas trvania manželstva, keďže tieto skutočnosti síce vypovedajú o tom, že svojho času si manželstvo svoje spoločenské funkcie naozaj plnilo, toto však už je minulosťou a nepochybne veľká časť z týchto skutočností spadá do obdobia spred trvalého rozvratu manželstva. Spoločná minulosť manželov, akokoľvek by bola bývala harmonická, koľko ťažkých vecí manželia spoločne dokázali prekonať, či koľko pekných chvíľ spolu strávili, nepostačuje na zachovanie manželstva do budúcna, pokiaľ z dokazovania vyplýva trvalý rozvrat vzťahov a manželka ďalšie spolužitie v manželskom zväzku odmieta.
12. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie vo vyvolanom odvolacom konaní odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 13. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne rozhodnutie cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP a v podrobnostiach naň opäť i na tomto mieste odkazuje. 14. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 a § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu. 15. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa § 430 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 431 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa § 421 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 432 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa § 433 CSP, dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa § 434 CSP, dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.