Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/81/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. B. XXX/X, C. D., právne zastúpený: Mgr. Samuel Dorociak, advokát, so sídlom 1. mája 697/26, Liptovský Mikuláš, IČO: 42 391 059, proti žalovanej: E. F. D. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX/X, H., IČO: XX XXX XXX, za účasti intervenienta: Union poisťovňa, a.s., Karadžičova 10, Bratislava, IČO: 31 322 051, intervenient právne zastúpený: JUDr. Ľudmila Jurčová, advokát, so sídlom Hodžovo námestie 2A, Bratislava, o zaplatenie 15.242,03 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej a intervenienta proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -106 zo dňa 04. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi proti žalovanej a intervenientovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 15.242,03 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 15.242,03 eur od 25.10.2021 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok I. rozsudku). Žalobcovi proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II. rozsudku). 1.1 Nárok žalobcu posudzoval podľa o správcoch, , , , o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov a , , .

1.2 Podľa súdu prvej inštancie bolo potrebné v prejednávanej veci zdôrazniť, že v exekúcii vedenej exekútorom vo veci EX322 12/2021 sp. zn. 41EK 1183/2020 bola uplatnená pohľadávka, ktorá vznikla pred rozhodujúcim dňom (rozhodnutie sp. zn. -22 právoplatné 11.01.2019) a žalobca bol zároveň zbavený všetkých dlhov, ktoré mohli byť uspokojené iba v konkurze na majetok dlžníka, a to v rozsahu, v akom neboli v konkurze uspokojené. Vyhlásený konkurz na majetok dlžníka (žalobcu) bol zrušený z dôvodu, že sa do vyhláseného konkurzu (do 90 dní od jeho vyhlásenia) neprihlásil žiadny veriteľ, t. j. dlžník zostával oddlžený. Exekučný súd skúmal charakter pohľadávky vymáhanej v exekučnom konaní a zaoberal sa použitím § 166c zákona o konkurze, pričom ďalej skúmal, či existujú dôvody,

ktoré by tomu bránili definujúc typ vymáhanej pohľadávky z roku 2012 na základe exekučného titulu

- notárska zápisnica a vychádzal zo stavu, ktorý objektívne zistil. Exekučný súd vykonal šetrenia, aby relevantne zistil, aký je charakter exekučne vymáhanej pohľadávky, t. j. či bolo jej vymáhanie procesom oddlženia dotknuté alebo nie. Posudzoval tzv. „rozhodujúci deň“, t. j. prvý deň kalendárneho mesiaca, v ktorom bol vyhlásený konkurz (legálne definovaný v § 166a ods. 1 písm. a)), a tiež, či pohľadávka atribút nedotknuteľnosti ešte stále mala, a to prípadne aj v čase po skončení osobného bankrotu. Bolo potrebné poznamenať, že rozhodnutie o oddlžení nebolo dôvodom pre zastavenie exekučného konania, v ktorom sa vymáhala oddlžením nedotknutá pohľadávka. Pohľadávka podľa § 166c ods. 1 písm. a) zákona stratila atribút nedotknuteľnosti prihlásením do konkurzu (osobného bankrotu), resp. jej neprihlásením po tom, čo veriteľ uvedenej pohľadávky bol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz. 1.3 K námietke nedostatku vecnej legitimácie žalobcu, ktorú vzniesli tak žalovaná ako i intervenient na strane žalovanej súd prvej inštancie uviedol, že pod pojmom vecnej legitimácie bolo potrebné rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva. Aktívne vecne legitimovaná je strana, ktorá tvrdí a je schopná preukázať, že je nositeľom tvrdeného hmotného práva a pasívne vecne legitimovaná je strana, o ktorej žalobca tvrdí, že je nositeľom tvrdenej hmotnoprávnej povinnosti a v konaní to aj skutočne preukáže; skúmanie vecnej legitimácie strán aktívnej a pasívnej je imanentnou súčasťou každého sporu a jeho výsledok sa prejaví v rozhodnutí vo veci samej. Vecná legitimácia v konaní (aktívna alebo pasívna) predstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. 1.4 Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že v prejednávanej veci žalobca uplatnil nárok na náhradu škody voči žalovanej, ktorú spôsobila v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti tým, že porušila povinnosť vyplývajúcu z ustanovení § 167l ods. 4 zákona o konkurze, čím spôsobila žalobcovi škodu. Podľa názoru súdu prvej inštancie išlo o uplatnenie peňažného plnenia z dôvodu, že správca (žalovaná) danú funkciu nevykonával zákonom predpokladaným spôsobom, na základe čoho, či už veriteľovi alebo tretím stranám (či samotnému úpadcovi) vznikla škoda tým, že správca porušil zákonom uloženú povinnosť. V uvedených prípadoch bolo potrebné si uvedomiť, kto za určitú škodu nesie zodpovednosť; správca konkurznej podstaty vykonával činnosť na základe osobitného o správcoch a práva a povinnosti správcu konkurznej podstaty boli vymedzené najmä v ustanoveniach o konkurze a vyrovnaní a predstavovali výkon jeho právomoci. Výkon funkcie správcu podľa osobitného predpisu nebol podnikaním podľa , hoci samotný správca bol podnikateľom (často napr. advokátom), preto súd ustálil, že na právny vzťah, ktorý sa týka správcu a vyplýva z jeho osobitnej zodpovednosti za výkon funkcie, bolo potrebné aplikovať vždy režim . V danej veci predmetnom sporu bolo zaplatenie peňažnej pohľadávky z titulu náhrady škody, ktorá mala vzniknúť nesplnením povinnosti žalovanej ako ustanoveného bývalého správcu majetku dlžníka - žalobcu, na ktorého bol vyhlásený konkurz pod sp. zn. , ktorý bol zrušený a ustanovený správca ukončil činnosť. 1.5 Námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú, nakoľko mal za to, že žalobca bol aktívne legitimovaný na podanie žaloby na náhradu škody voči správcovi konkurznej podstaty. Pri posudzovaní zodpovednosti správcu konkurznej podstaty za škodu vzniknutú samotnému úpadcovi/dlžník (žalobca) v dôsledku porušenia povinnosti uloženej správcovi konkurznej podstaty zákonom za takto vzniknutú prípadnú škodu zodpovedal správca konkurznej podstaty podľa sám. 1.6 Súd prvej inštancie v súlade s požiadavkou vyžadujúcou spravodlivosť ak sa účastník občianskeho súdneho konania premlčania dovolal, nemôže súd premlčané právo (nárok priznať); a preto sa súd zaoberal vznesenou námietkou žalovanej ako i intervenienta a posudzoval, či z ich strany došlo k účinnému dovolaniu sa premlčania. 1.7 Čo sa týkalo podstaty vznesenej námietky premlčania žalovanou, táto spočívala v námietke - konkurz na majetok dlžníka - žalobcu bol vyhlásený dňa 11.01.2019, žalobca právo na náhradu škody uplatnil žalobou podanou na súde dňa 20.01.2022, teda po uplynutí trojročnej zákonnej premlčacej lehoty a podstaty vznesenej námietky premlčania intervenientom, táto spočívala v námietke, že žalobca sa najneskôr o vzniku škody mohol dozvedieť dňom zrušenia konkurzu dňa 17.04.2019 a najneskôr dňa 17.04.2021 došlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej lehoty. 1.8 Podľa súdu prvej inštancie rozhodujúcou otázkou, od vyriešenia ktorej bolo závislé prijatie záveru o (ne)premlčaní uplatneného práva, bola otázka, kedy sa poškodený dozvedel o skutkových okolnostiach podstatných pre vymedzenie spôsobenej škody a o tom, kto za ňu zodpovedal. Znalosť poškodeného o výške škody a osobe škodcu sa viazal na okamih, kedy získal

informáciu, na základe ktorej si mohol urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba bola za škodu zodpovedná a že mu vznikla škoda určitého druhu a jej rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť. Žalobca v danej súvislosti udával, že išlo o nárok na náhradu škody, kedy subjektívna premlčacia doba (dva roky) začínala plynúť okamihom, kedy žalobca nadobudol kvalifikovanú vedomosť o tom, že mu škoda vznikla, jej výšku a túto nadobudol až doručením upovedomenia o začatí exekúcie dňa 15.01.2021 a táto by uplynula dňa 15.01.2023; objektívna premlčacia doba (tri roky) začala plynúť okamihom, kedy bol zrušený konkurz dňa 18.04.2019 a uplynula 18.04.2022. Podľa názoru súdu prvej inštancie dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 v prípade škody jej začiatok bol viazaný na okamih 15.01.2021, doručenie upovedomenia žalobcu (povinný z exekúcie) o začatí exekúcie súdnym exekútorom v sp. zn. 322EX 12/2021-7 zo dňa 11.01.2021 na peňažné plnenie voči oprávnenému F. I. J. - I., kedy žalobca mal k dispozícii údaje o majetkovej ujme - škode, ktoré mu umožňovali podať žalobu o náhradu škody na súde a táto by uplynula 15.01.2023. Objektívna premlčacia doba začala plynúť okamihom, kedy bol konkurz zrušený a teda dňom 18.04.2019 a ktorej uplynutie končilo 18.04.2022. Žaloba bola podaná dňa 12.01.2022, teda v rámci subjektívnej ako i objektívnej premlčacej doby (). Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná ako i intervenient námietku premlčania vzniesli nedôvodne. 1.9 V danom prípade súd prvej inštancie rozhodol o oddlžení žalobcu (tzv. osobnom bankrote), t. j. vyhlásil konkurz, išlo o právne významnú skutočnosť a rozhodnutie o oddlžení nebolo dôvodom pre zastavenie exekučného konania, v ktorom sa vymáhala oddlžením nedotknutá pohľadávka (), t. j. oddlžením nedotknuté pohľadávky nie sú účinkami vyhlásenia konkurzu z hľadiska ich vymáhania v exekučnom konaní nijako dotknuté, inými slovami v prípade takýchto pohľadávok nebolo vyhlásenie konkurzu právne relevantnou skutočnosťou, existencia ktorej by mala za následok zastavenie exekučného konania. Pokiaľ stanovil novú formu konkurzu pre fyzické osoby, t. j. oddlženie podľa štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii a súčasne stanovil v zákona o konkurze a reštrukturalizácii tzv. nedotknuté pohľadávky, určil tiež, že v prípade uvedených nárokov so zreteľom na ich charakter sa účel exekúcie mohol naplniť napriek vyhlásenému konkurzu. V danom prípade exekučný súd posudzoval to, či uvedený nárok zodpovedal právnej úprave zákona o konkurze a reštrukturalizácii alebo nie, a následne umožnil priebeh exekúcie. 1.10 V prejednávanej veci súd prvej inštancie rozhodoval o náhrade škody v občianskom súdnom konaní a v otázke uplatnenia nároku na náhradu škody vychádzal i z rozhodnutia vydaného v rámci exekučného konania (sp. zn. 41EK 1183/2020), kedy exekučný súd v jeho rozhodnutí k návrhu na zastavenie exekúcie povinným (žalobca) túto posúdil ako oddlžením nedotknutú pohľadávku v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii, t. j. „neavizovaná pohľadávka“, ktorou sa stáva každá pohľadávka fyzickej osoby, ktorú bolo možné prihlásiť v konkurze prihláškou, a ktorá nebola prihlásená z toho dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený o vyhlásení konkurzu, pričom pritom v ustanovení pojednávajúcom o notifikačnej povinnosti správcu konkurznej podstaty, ani v ustanovení vymedzujúcom nedotknuté pohľadávky nerozlišovalo medzi veriteľom - fyzickou osobou podnikateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom. Preto bolo potrebné dané ustanovenia zákona vykladať v tom zmysle, že sa vzťahovali na akékoľvek fyzické osoby, ktoré vystupovali v pozícii veriteľa. Súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené vznesenú námietku žalovanej (podľa táto povinnosť správcu upovedomiť každého veriteľa, ktorý je fyzickou osobou uvedenou v zozname veriteľov sa nevzťahovala na fyzickú osobu - podnikateľa) v danom konaní vyhodnotil ako nedôvodnú. 1.11 Podľa súdu prvej inštancie žalovaná v konaní o oddlžení dlžníka, t. j. po vyhlásení konkurzu postupovala v rozpore s ustanovením zákona o konkurze a reštrukturalizácii, kedy ako správca mal písomne upovedomiť každého veriteľa, ktorý bol fyzickou osobou (nebol rozdiel medzi fyzickou osobou podnikateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom) uvedenou v zozname veriteľov, ktorý zostavil žalobca ako dlžník k jeho návrhu na vyhlásenie konkurzu. Uvedenú povinnosť pojednávajúcu o notifikačnej povinnosti správcu konkurznej podstaty upovedomiť každého veriteľa si nesplnila, čo bolo nepochybné i z prebiehajúceho exekučného konania, kedy súdu podaním zo dňa 23.11.2020 oznámila, že oprávnený (F. I. J. - I., F.: XX XXX XXX) nebol písomne upovedomený, že uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. -22 zo dňa 03.01.2019 bol vyhlásený konkurz na povinného. Podľa súdu prvej inštancie ustanovenie uvádza, že správca má veriteľa o vyhlásení konkurzu písomne upovedomiť, pričom správca nemá výslovne prikázané, v akej lehote upovedomenie má smerom k tomuto veriteľovi vykonať, pričom podľa názoru súdu rozumným riešením sa javí, že tak správca urobí bez zbytočného odkladu od svojho

ustanovenia do funkcie. Bolo nepochybné, že konkurz na majetok žalobcu bol zrušený dňa 18.04.2019, pričom i po zrušení konkurzu dlžník zostával oddlžený. Nebolo pochýb o tom, že išlo o pohľadávku veriteľa fyzickej osoby, ktorú bolo možné prihlásiť v konkurze prihláškou a ktorá nebola prihlásená z toho dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený o vyhlásení konkurzu podľa § 166c ods. 1 písm. a) zákona o konkurze. Uvedená pohľadávka stratí atribút nedotknuteľnosti prihlásením do konkurzu (osobného bankrotu), resp. jej neprihlásením po tom, čo veriteľ tejto pohľadávky bol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz. V danej veci sa však o takýto prípad nejednalo, veriteľ pohľadávky nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz na povinného (žalobca) a teda žalovaná ako bývalý správca porušila jej povinnosti v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti. 1.12 Podľa súdu prvej inštancie samotná škoda, ktorej náhrady sa žalobca v konaní domáhal, predstavovala sumu 15.242,03 eur, ktorá pozostávala z vymoženej pohľadávky v konaní a to vo výške istiny 9.688,87 eur, úrokov 2.530,26 eur, trov oprávneného 16,50 a trov exekúcie 3.008,40 eur, ktoré žalobca uhradil exekútorovi dňa 22.11.2021 vo výške 16.000 eur. Z predloženého potvrdenia o zrealizovaní transakcie žalobcom vyplynulo, že uvedenú sumu bezhotovostným prevodom za povinného bolo hradené z bankového účtu inej osoby. Uvedenú platbu identifikovanú za žalobcu exekútor riadne prijal a peňažné prostriedky bol povinný poukázať oprávnenému. Exekútor na požiadanie povinného na účel preukázania splnenia dlhu vystavil písomné potvrdenie o splnení dlhu tak, ako nepochybne vyplývalo z predložených listinných dôkazov a s rozpisom platieb tak, ako ich udával aj samotný žalobca. Bolo potrebné zdôrazniť, že v danej exekúcii sa vymáhala oddlžením nedotknutá pohľadávka, ktorá nebola v konkurze prihlásená z toho dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený o vyhlásení konkurzu. Podľa súdu prvej inštancie žalovaná tak niesla zodpovednosť za vznik škody (§ 12 ods. 1 zákona o správcoch). 1.13 Podľa súdu prvej inštancie pre ustálenie (ne)existencie príčinnej súvislosti medzi porušením povinností správcu konkurznej podstaty úpadcu a pohľadávky exekučného konania bolo potrebné zodpovedať otázku, či samotné nekonanie žalovanej bolo rozhodujúcou príčinou pre vznik žalobcom uplatnenej škody v podobe celkovej výšky vymoženej pohľadávky 15.242,03 eur exekútorom sp. zn. 322EX 12/2021 v spojení s rozhodnutím v exekučnom konaní sp. zn. 41EK 1183/2020 (v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie), kedy súd prvej inštancie v rozsahu jeho zákonnej prieskumnej povinnosti skúmal splnenie podmienok exekučného konania, či uvedený nárok zodpovedal právnej úprave § 166c zákona o konkurze a reštrukturalizácii a následne priebeh exekúcie umožnil. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že neexistencia porušenia povinnosti správcu by bola daná jedine v prípade, ak by v konaní bolo preukázané, že nedošlo k porušeniu povinnosti správcu a správca veriteľa o konkurze písomne upovedomil. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že škoda mu vznikla v spojení s porušením povinností správcu, teda žalovaná objektívne porušila jej povinnosť, čím neumožnila žalobcovi, aby dosiahol zákonom požadovaný následok v prípade oddlženia. Oddlžením konkurzom sa podľa súdu prvej inštancie oddlžia všetky pohľadávky voči dlžníkovi (nielen tie prihlásené), pričom v exekúcii bola pohľadávka veriteľa vymožená (oddlžením nedotknutá pohľadávka) z dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz a ako povinný v exekúcii bol nútený pohľadávku veriteľa uhradiť. Námietku žalovanej (že žalobca pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu nemal poctivý zámer a nebol platobne neschopný, aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, keďže svoju pohľadávku veriteľovi - fyzickej osobe nakoniec bez všetkého v celosti uhradil) súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú a poznamenal, že poctivý zámer dlžníka pri oddlžení skúma súd prvej inštancie výlučne v konaní o návrhu na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer a nebola daná právomoc ju skúmať v tomto konaní. 1.14 V danej súvislosti súd prvej inštancie dospel k záveru o existencii priamej bezprostrednej príčinnej súvislosti, ktorá bola daná tým, že výkon správcu (žalovanej) nebol riadne zabezpečený, nepochybne došlo k porušeniu jej povinnosti ako bývalého správcu konkurznej podstaty úpadcu (žalobcu) vyplývajúcu z ustanovení § 167l ods. 4, v dôsledku čoho došlo ku škode (majetkovej ujme) na strane žalobcu tým, že napriek jeho oddlženiu (konkurzom) bol po jeho zrušení ako povinný z exekúcie zaplatiť pohľadávku veriteľa, z uvedeného dôvodu, že veriteľ nebol správcom, písomne upovedomil o vyhlásení konkurzu. Z hľadiska splnenia ďalšieho predpokladu pre vznik škody - kauzálny nexus bolo v konaní preukázané, že vzniknutá škoda bola následkom protiprávneho konania žalovanej. V danom prípade existencia jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu bola v konaní preukázaná a rozsah jej náhrady

súd prvej inštancie odvíjal od skutkových okolností, ktoré boli príčinou vzniku škody a náhradu škody priznal v rozsahu tak, ako preukázal žalobca potvrdením o ukončení exekúcie (čl. 22) vo výške 15.242,03 eur. 1.15 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobca v danej veci mal plný úspech, a preto mu priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej, ako neúspešnej strane sporu v rozsahu 100 %. 2. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie intervenient z dôvodov podľa ust. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej dôvodil, že intervenient počas súdneho konania poukázal, že bolo potrebné si uvedomiť, že v konaní nebolo žalobcom preukázané, že si veriteľ žalobcu F. I. J. - I. neprihlásila pohľadávku do konkurzu práve z dôvodu, že nebola žalovanou upovedomená o vyhlásení konkurzu vyhlásenom na majetok žalobcu. Žalobca ani nepreukázal, že dôvodom, prečo si F. I. J. - I. neprihlásila pohľadávku do konkurzu, bola práve absencia doručeného upovedomenia o vyhlásení konkurzu na majetok žalobcu zo strany žalovanej, pričom až za splnenia uvedeného predpokladu bolo možné dospieť k záveru, že pohľadávka F. I. J. – I. bola nedotknutou. Intervenient mal za to, že z gramatického výkladu ustanovenia písmeno a) zákona o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKR“) vyplýva, že pohľadávka veriteľa sa stala nedotknutou iba v prípade, ak takáto pohľadávka nebola prihlásená v konkurze z dôvodu, že veriteľ nebol správcom upovedomený, že bol vyhlásený konkurz. V tejto súvislosti intervenient poukázal na ustanovenie mysle ktorého, ak uvedený zákon neustanovoval inak, uznesenia a iné písomnosti súdu sa v konaniach podľa uvedeného zákona doručujú ich zverejnením v Obchodnom vestníku; čo platí rovnako aj pre písomnosti, ktoré sa mali zverejniť podľa osobitného predpisu. Uznesenie, ktoré sa zverejňovalo v Obchodnom vestníku, sa zverejňovalo bez odôvodnenia. Ak uvedený zákon neustanovuje inak, za deň doručenia súdneho rozhodnutia alebo inej písomnosti sa považoval nasledujúci deň po zverejnení súdneho rozhodnutia alebo inej súdnej písomnosti v Obchodnom vestníku. Rovnako písomnosti, ktoré sa podľa uvedeného zákona zverejňovali v Obchodnom vestníku, sa považujú na účely uvedeného zákona za zverejnené nasledujúci deň po ich zverejnení v Obchodnom vestníku. V kontexte uvedeného bolo podľa intervenienta zrejmé, že uznesenie o vyhlásení konkurzu na majetok žalobcu sa stalo známym tretím osobám, vrátane veriteľa žalobcu, F. I. J. - I., nasledujúci deň po zverejnení súdneho rozhodnutia alebo inej súdnej písomnosti v Obchodnom vestníku. Ak konajúci súd dospel k záveru, že notifikačná povinnosť veriteľa – fyzickej osoby o tom, že na majetok žalobcu bol vyhlásený konkurz sa vzťahovala na fyzické osoby ako aj fyzické osoby podnikateľov, v ďalšom kroku bolo nevyhnutné skúmať, či si veriteľ žalobcu F. I. J. - I. neprihlásila pohľadávku do konkurzu z dôvodu, že o ňom nebola žalovanou písomne upovedomená (alebo ju neprihlásila z iného dôvodu). Podľa intervenienta v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a zavinením žalovanej na uvedenej škode. Ďalej poukázal na to, že z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že do konkurzu žalobcu si v zákonnej 45-dňovej lehote, ani neskôr, neprihlásil pohľadávku ani jeden veriteľ. Súd prvej inštancie v odseku 42. odôvodnenia rozsudku uviedol, že niet pochýb o tom, že išlo o pohľadávku veriteľa fyzickej osoby, ktorú bolo možné prihlásiť v konkurze prihláškou a ktorá nebola prihlásená z uvedeného dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený o vyhlásení konkurzu podľa . Súd prvej inštancie podľa názoru intervenienta nesprávne konštatoval, že táto pohľadávka stratí atribút nedotknuteľnosti prihlásením do konkurzu, resp. jej neprihlásením po tom, čo veriteľ uvedenej pohľadávky bol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz. Podľa súdu, v danom prípade sa nejednalo o uvedený prípad, keďže veriteľ pohľadávky nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz na povinného (žalobcu). Uvedené právne posúdenie veci súdom prvej inštancie označoval intervenient za nesprávne. Za správneho právneho posúdenia ustanovenia mal súd prvej inštancie dospieť k záveru, že táto pohľadávka stratí atribút nedotknuteľnosti prihlásením do konkurzu resp. jej neprihlásením do konkurzu z dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz (nie ako súd uviedol ...“po tom, čo veriteľ tejto pohľadávky bol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz“). Podľa intervenienta v konaní nebol dokazovaný skutočný dôvod neprihlásenia pohľadávky veriteľa F. I. J. – I. do konkurzu, pričom žalobca nárok na náhradu škody zdôvodnil tým, že žalovaná porušila povinnosť vyplývajúcu z ustanovení zákona o konkurze, čím spôsobila žalobcovi škodu. Z pohľadu intervenienta však žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne existencie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a zavinením žalovanej. Intervenient mal za to, že sa súd prvej inštancie

nesprávne právne vysporiadal s vyhodnotením námietky premlčania, ktorú voči nároku uplatnenému žalobou vzniesol intervenient, keď skonštatoval, že nebola dôvodná. Podľa intervenienta, ktorý proti uplatnenému nároku vzniesol námietku premlčania poukazujúc na to, že premlčanie nároku na náhradu škody upravuje , v zmysle ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Žalobca sa o tvrdenom porušení povinnosti žalovanej a vzniku škody mohol dozvedieť kedykoľvek počas trvania konkurzu, nakoľko mal ako účastník konkurzného konania v súlade s právo nahliadať do správcovského spisu. Najneskôr sa o vzniku škody dozvedel dňom zrušenia konkurzu. Oznámenie o zrušení konkurzu z dôvodu, že sa do 90 dní od vyhlásenia konkurzu neprihlásil žiadny veriteľ, bolo v Obchodnom vestníku uverejnené dňa 17.04.2019, pričom podľa sa malo za to, že uvedené oznámenie je dňom 18.04.2019 doručené všetkým účastníkom konkurzného konania a teda aj žalobcovi. V zmysle uvedeného sa podľa intervenienta žalobca dozvedel o škode a o osobe, ktorá za ňu mala zodpovedať už dňa 18.04.2019, pričom jeho nárok voči žalovanej uplatnil žalobou až dňa 20.01.2022. Vzhľadom na uvedené skutočnosti intervenient navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol a zároveň mu priznal nárok na náhradu trov konania. 3. Žalovaná podala proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa ust. d prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa odvolateľky súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal otázkou premlčania v súvislosti so začatím plynutia subjektívnej lehoty a nedôsledne sa vysporiadal so zákonom stanovenými prvkami rozhodujúcimi pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v zmysle . Súd prvej inštancie konštatoval, že začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na náhradu škody bol viazaný na okamih 15.01.2021, kedy bolo žalobcovi doručené upovedomenie o začatí exekúcie. Odvolateľka mala za to, že žalobca mal kedykoľvek za trvania konkurzu možnosť ako účastník konkurzného konania v súlade s právo nahliadnuť do správcovského spisu a mohol sa o vzniku škody dozvedieť. Najneskôr sa o vzniku škody mohol dozvedieť dňom zrušenia konkurzu, ktoré oznámenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 17.04.2019, a teda okamih začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby bol 17.04.2019. Žalobcovi subjektívne nič nebránilo uplatniť jeho nárok súdnou cestou už v roku 2019 po zverejnení oznamu o ukončení konkurzného konania. 3.1 Žalovaná mala za to, že súd prvej inštancie nedôsledne posudzoval príčinnú súvislosť medzi protiprávnym úkonom na strane jednej a škodou na strane druhej, a teda či existoval vzťah príčiny a následku, keď vychádzal len z rozhodnutia vydaného v rámci exekučného konania (sp. zn. 41EK 1183/2020). Poukázala na to, že prvostupňový súd ustálil, že neexistencia porušenia povinnosti správcu by bola daná jedine v prípade, ak by v konaní bolo preukázané, že nedošlo k porušeniu povinnosti správcu a správca veriteľa o konkurze písomne upovedomil. Žalovaná ďalej dôvodila, že podľa bola oddlžením nedotknutá pohľadávka veriteľa – fyzickej osoby, ktorú nenadobudol postúpením, prevodom alebo prechodom s výnimkou dedenia, ak uvedená pohľadávka nebola prihlásená v konkurze z dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz. Prvostupňový súd sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal, z akého dôvodu si veriteľ I. J. – I., F.: XX XXX XXX, B. XX, K. neprihlásil pohľadávku do konkurzu. Absencia písomného upovedomenia veriteľa – fyzickej osoby správcom o tom, že bol vyhlásený konkurz, nemožno automaticky subsumovať pod dôvod, že si veriteľ svoju pohľadávku neprihlásil práve z dôvodu, že nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz. U veriteľa mohol existovať i iný dôvod, pre ktorý sa rozhodne pohľadávku do konkurzu neprihlásiť, a teda nebolo jednoznačne preukázané naplnenie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. V súvislosti s uplatneným nárokom na zaplatenie sumy 15.242,03 eur s príslušenstvom žalovaná podotkla, že nebolo jednoznačne jasné, z čoho daná suma pozostáva, akým spôsobom k nej žalobca dospel a s čím sa vlastne súd stotožnil, ak uvedenú sumu akceptoval ako dôvodnú. Poukázala pritom na to, že v napadnutom rozhodnutí súd len uviedol, že samotná škoda predstavovala sumu 15.242,03 eur, ktorá pozostáva z vymoženej pohľadávky v konaní a to vo výške istiny 9.688,87 eur, úrokov 2.530,26 eur, trov oprávneného 16,50 a trov exekúcie 3.008,40 eur. Podľa žalovanej sa súd prvej inštancie dostatočne nezaoberal ustálením výšky škody, keď vychádzal len z písomného potvrdenia o splnení dlhu vystavenom exekútorom. Pri vyčíslení nároku na náhradu škody bolo potrebné prihliadnuť na ust. zákona č , podľa ktorého sa za nevymáhateľné voči dlžníkovi

v prípade oddlženia považovalo príslušenstvo pohľadávky, ktoré presahovalo 5 % istiny pohľadávky za každý kalendárny rok existencie pohľadávky, na ktoré vznikol nárok pred rozhodujúcim dňom; za obdobie kratšie ako kalendárny rok zostala vymáhateľná alikvotná časť príslušenstva. Z napadnutého rozhodnutia jednoznačne nevyplývalo, či súd pri stanovení výšky škody prihliadal i na ustanovenie zákona č . Taktiež z napadnutého rozhodnutia nebolo zrejmé, prečo súd zahrnul do výšky škody i trovy exekúcie, ktoré vznikli len v dôsledku nečinnosti žalobcu. Navrhla, by odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne. 4. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril intervenient tak, že s odvolacími dôvodmi uvedenými žalovanou stotožnil. Mal za to, že v konaní nebolo zo strany žalobcu preukázané, že si veriteľ I. J. – I., F.: XX XXX XXX, B. XX, K. neprihlásila do konkurzu vyhláseného na majetok žalobcu jej pohľadávku z dôvodu, že nebola žalovanou upovedomená o vyhlásení konkurzu. Na uvedené skutočnosti poukazoval aj intervenient v odvolaní, ktoré podal proti zamietavému rozsudku súdu. Absenciu samotného písomného upovedomenia veriteľa – fyzickej osoby správcom (žalovanou) o tom, že bol vyhlásený konkurz, nebolo možné automaticky subsumovať pod dôvod, že veriteľ si jeho pohľadávku neprihlásil práve z dôvodu, že nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz. K tvrdeniu žalovanej o tom, že sa súd nedostatočne vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania, intervenient uviedol, že sa stotožnil s tvrdeniami žalovanej, Intervenient sa stotožnil aj s tým, že žalobca sa o vzniku škody dozvedel najneskôr dňom zrušenia konkurzu, ktoré oznámenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 17.04.2019, a teda okamih začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby je potrebné počítať odo dňa 17.04.2019. Faktom podľa intervenienta bolo, že súd prvej inštancie neskúmal, či si veriteľ I. J. – I., F.: XX XXX XXX, B. XX, K. neprihlásila pohľadávku práve z dôvodu, že ju o existencii konkurzu neupovedomila žalovaná. V tomto smere žalobca neprodukoval žiadny dôkaz. Opätovne navrhol zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie a zamietnuť žalobu. 5. K odvolaniu proti rozsudku sa vyjadril žalobca. Mal za to, že prvostupňový súd správne zistil a vyhodnotil predmetnú vec tak po skutkovej stránke, ako aj po právnej stránke, pričom sa v odôvodnení vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie, pričom bolo zrejmé, ako vec právne posúdil a ktoré zákonné ustanovenia použil. Rozsudok je podľa jeho názoru vecne správny, riadne odôvodnený, a preto považoval podané odvolania za nedôvodné. Žalobca k otázke plynutia premlčacej doby uviedol, že žalobca nemal dôvod počas trvania konkurzu nahliadať do správcovského spisu, nakoľko nemal žiadny dôvod sa domnievať, že žalovaná porušila jej elementárnu povinnosť vyplývajúcu z zákona o konkurze, a to napriek skutočnosti, že žalobca si riadne splnil jeho povinnosť označiť všetkých veriteľov spolu s podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu. Zákonné povinnosti správcu konkurznej podstaty nebolo možné nahrádzať procesnou aktivitou účastníkov konania. Zároveň poukázal na to, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nemožno stanoviť na deň zrušenia konkurzu, nakoľko plynutie subjektívnej premlčacej doby sa viazalo nielen na vedomosť o protiprávnom konaní, ale aj na vedomosť o výške škody, ktorá v dôsledku uvedeného protiprávneho konania žalobcovi vznikla. Uvedenú vedomosť žalobca nadobudol až v okamihu, kedy mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie. V uvedenej súvislosti uviedol, že žalobca nemohol mať žiadnu vedomosť o tom, že opomenutý veriteľ I. J. – I. si bude voči žalobcovi jeho oddĺžením nedotknutú pohľadávku ďalej vymáhať. V teoretickej rovine, keby si opomenutý veriteľ pohľadávku voči žalobcovi neuplatnil, žalobcovi by žiadna škoda nevznikla. Námietku absencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody považoval za nedôvodnú. Podľa jeho názoru bolo bez právneho významu zisťovanie dôvodu, prečo si opomenutý veriteľ neprihlásil pohľadávku do konkurzu. Podstatná bola totiž tá skutočnosť, že v dôsledku porušenia povinnosti žalovanej upravenej v zákona o konkurze ostala pohľadávka veriteľa v konkurze nedotknutá v súlade s ust. zákona o konkurze. Ak by žalovaná postupovala v konkurze v súlade so zákonom a upovedomila veriteľa o tom, že bol vyhlásený konkurz, neprihlásenie pohľadávky do konkurzu by malo za následok jej následnú nevymožiteľnosť. Vznik škody na strane žalobcu teda priamo súvisel a nadväzoval na protiprávne konanie žalovanej. Nakoľko opomenutý veriteľ si okamžite po zrušení konkurzu uplatnil svoju nedotknutú pohľadávku v exekučnom konaní, bolo zbytočné sa zaoberať tým, či existoval nejaký iný dôvod, pre ktorý by sa veriteľ teoreticky rozhodol pohľadávku do konkurzu neprihlásiť. Pokiaľ išlo o výšku škody, mal žalobca za to, že súd správne zistil, z čoho uplatnený nárok pozostával a potvrdenie exekútora o splnení dlhu bol dostatočný podklad pre riadne ustálenie výšky uplatneného nároku. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. 6. V replike sa intervenient vyjadril tak, že zopakoval argumenty uvedené v jeho odvolaní a opätovne navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne.

7. V replike sa žalobca vyjadril tak, že zotrval v plnom rozsahu na skutočnostiach, ktoré uviedol vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 10.05.2024. Opätovne zdôraznil, že so skutočnosťami, ktoré boli predmetom odvolacích námietok, sa prvostupňový súd vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal v odôvodnení rozsudku. Poukázal opätovne na to, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nemožno stanoviť na deň zrušenia konkurzu, nakoľko plynutie subjektívnej premlčacej doby sa viazalo nielen na vedomosť o protiprávnom konaní, ale aj na vedomosť o výške škody, ktorá v dôsledku uvedeného protiprávneho konania žalobcovi vznikla. Uvedenú vedomosť žalobca nadobudol až v okamihu, kedy mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie. Námietku absencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody považoval za nedôvodnú. Podľa jeho názoru bolo bez právneho významu zisťovanie dôvodu, prečo si opomenutý veriteľ neprihlásil svoju pohľadávku do konkurzu. Podstatná bola totiž tá skutočnosť, že v dôsledku porušenia povinnosti žalovanej upravenej v § 167l ods. 4 zákona o konkurze ostala pohľadávka veriteľa v konkurze nedotknutá v súlade s ust. § 166c ods. 1 zákona o konkurze. Ak by žalovaná postupovala v konkurze v súlade so zákonom a upovedomila veriteľa o tom, že bol vyhlásený konkurz, neprihlásenie pohľadávky do konkurzu by malo za následok jej následnú nevymožiteľnosť. Vznik škody na strane žalobcu teda priamo súvisel a nadväzoval na protiprávne konanie žalovanej. Podľa žalobcu žalovaná ani intervenient v konaní nenavrhli vykonať žiadne dôkazy, ktorými by preukazovali, že dôvodom neprihlásenia pohľadávky zo strany veriteľa bola absencia písomného upovedomenia o vyhlásení konkurzu. V uvedenej súvislosti podľa žalobcu bolo potrebné vykladať ustanovenie o konkurze a reštrukturalizácii extenzívne a vychádzať z podstaty predmetného ustanovenia. V danom prípade zákonodarca definoval nedotknutú pohľadávku ako pohľadávku veriteľa – fyzickej osoby, ktorá nebola prihlásená, nakoľko veriteľ nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz. Uvedená pohľadávka sa považovala za nedotknutú vždy bez ohľadu na dôvod, prečo ju veriteľ do konkurzu neprihlásil už len z toho dôvodu, že veriteľ nebol o vyhlásení konkurzu upovedomený. Uvedené zákonné ustanovenie slúžilo primárne na ochranu veriteľa (fyzickej osoby), od ktorého nebolo možné požadovať, aby sám od seba konal s náležitou odbornou starostlivosťou pri zisťovaní, či na jeho dlžníka bol vyhlásený konkurz. Opačný výklad by nedával žiaden logický zmysel. Ak by si totiž veriteľ pohľadávku nechcel ďalej vymáhať a z uvedeného dôvodu si ju neprihlásil do konkurzu, bolo by bezpredmetné, aby zákonodarca takýto postup veriteľa upravoval zákonnou normou. Na základe uvedeného opäť navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie. 8. V duplike sa intervenient vyjadril tak, že žalobca už neuvádza žiadne nové skutočnosti, a preto navrhol, aby bol rozsudok súdu prvej inštancie zmenený.

9. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaných odvolaní žalovanej a intervenienta na strane žalovanej v rozsahu danom ust. , a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia rdil. 10. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením . Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ). 11. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania odvolateľka – žalovaná a intervenient na strane žalovanej, konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie a rozhodnutie vo veci samej. Zároveň je nutné konštatovať, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku v dostatočnej miere vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí v zmysle ust. z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie relevantných skutkových a právnych otázok, na ktorých súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil. Odvolací súd pritom ani s prihliadnutím na argumenty prezentované odvolateľmi nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť, keď odvolatelia neuviedli žiadne také nové relevantné skutočnosti, s ktorými by sa nebol vysporiadal už súd prvej inštancie, a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku

vo vzťahu k odvolateľom. Len na okraj súd poznamenáva, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (). 12. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť odvolateľov za obsahové vymedzenie ich odvolaní a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi ( ). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľov a formulovať namiesto nich odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných než stranou sporu v odvolaní vznesených námietok. Na iné pochybenia súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietali odvolatelia v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. , teda odvolací súd prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Výnimku z tohto pravidla tvoria vady týkajúce sa podmienok konania, na ktoré je súd povinný prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené ( ). Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania. 13. Pokiaľ žalovaná aj intervenient na strane žalovanej zhodne namietali existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovanej a vznikom škody na strane žalobcu, odvolací súd vyhodnotil predmetnú námietku ako nedôvodnú. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie s touto námietkou náležite vysporiadal v bodoch 39. až 50. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odôvodnenie zároveň odvolací súd poukazuje. Aj podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne ustálil, že bolo bez právneho významu zisťovanie skutočnosti, z akého dôvodu si opomenutý veriteľ neprihlásil pohľadávku do konania. Podstatná bola tá skutočnosť, že v dôsledku porušenia povinnosti žalovanej upravenej v ust. zákona o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov zostala pohľadávka veriteľa v konkurze nedotknutá, a to v súlade s ust. citovaného zákona. Podľa odvolacieho súdu, ak by žalovaná postupovala v konkurze v súlade so zákonom a upovedomila veriteľa o tom, že bol vyhlásený konkurz, neprihlásenie pohľadávky veriteľa do konkurzu by malo za následok jej následnú nevymožiteľnosť. Vznik škody na strane žalobcu potom nepochybne priamo súvisí a nadväzuje na protiprávne konanie žalovanej, ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie. Okrem toho bolo bez právneho významu zaoberať sa tým, či existoval nejaký iný dôvod, pre ktorý by sa veriteľ čo i len v teoretickej rovine rozhodol predmetnú pohľadávku do konkurzu neprihlásiť, nakoľko tento opomenutý veriteľ si bezprostredne po zrušení konkurzu uplatnil predmetnú pohľadávku nedotknutú konkurzom. Inými slovami, aj z dôvodovej správy k predmetnému zákonu vyplýva, že ust. citovaného zákona treba vykladať extenzívne a vychádzať z jeho podstaty. V danom prípade zákonodarca definoval nedotknutú pohľadávku ako pohľadávku veriteľa – fyzickej osoby, ktorá nebola prihlásená, nakoľko veriteľ nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz. Takáto pohľadávka sa považuje za nedotknutú vždy bez ohľadu na to, z akého dôvodu si pohľadávku veriteľ do konkurzu neprihlásil, už len z toho dôvodu, že veriteľ nebol o vyhlásení konkurzu upovedomený. Toto zákonné ustanovenie slúži primárne na ochranu veriteľa, od ktorého nemožno požadovať, aby sám od seba konal s náležitou odbornou starostlivosťou pri zisťovaní, či na jeho dlžníka bol vyhlásený konkurz. Opačný výklad by bol v logickom rozpore s účelom citovaného zákona. Ak by totiž veriteľ nechcel pohľadávku ďalej vymáhať, a z toho dôvodu ju neprihlásil do konkurzu, bolo by bezpredmetné, aby zákonodarca uvedený postup veriteľa upravoval zákonnou normou. Z dôvodovej správy k zákonu o konkurze navyše vyplýva, že nový zákon o konkurze a reštrukturalizácii sa vzhľadom na slabé postavenie veriteľov v prípade úpadku dlžníka orientuje ako proveriteľská právna úprava s vyvažujúcimi prvkami ochrany dlžníka. Ďalej z tejto správy vyplýva, že predmetný proveriteľský smer nového zákona je žiadúci najmä pre optimálny rozvoj podnikateľského prostredia, ktorý umožňuje veriteľom efektívne sa brániť pred nežiadúcimi účinkami úpadku dlžníka. Napokon odvolací súd konštatuje, že ak intervenient namietal, že v konaní nebolo preukázané, že veriteľ si neprihlásil pohľadávku z dôvodu, že nebola správkyňou upovedomená o vyhlásení konkurzu, uvedené námietky neboli relevantné vzhľadom k samotnému predmetu konania v kontexte s ostatnými odvolacími námietkami tak žalovanej ako aj intervenienta. Zároveň krajský súd konštatuje, že zo strany žalovanej a intervenienta neboli k preukazovaniu uvedené skutočnosti ohľadne neprihlásenia pohľadávky zo strany opomenutého veriteľa produkované žiadne dôkazy ani procesné návrhy. 14. Neobstojí námietka žalovanej a intervenienta týkajúca sa nedostatočného zaoberania sa otázkou premlčania v súvislosti so začatím plynutia subjektívnej premlčacej doby a nedôsledného vysporiadania sa so zákonom stanovenými prvkami rozhodujúcimi pre začiatok plynutia premlčacej doby podľa , nakoľko žalobca mal možnosť kedykoľvek za trvania konkurzu ako účastník konkurzného konania nahliadnuť do správcovského spisu a mohol sa o vzniku škody dozvedieť (najskôr sa o vzniku škody mohol podľa odvolateľov dozvedieť dňom uverejnenia v Obchodnom vestníku, teda dňa 17.04.2019,

resp. 18.04.2019). V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že s predmetnou otázkou sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal v bodoch 29. až 34. odôvodnenia rozsudku, na ktoré závery zároveň odvolací súd odkazuje. Podľa odvolacieho súdu začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nebolo možné stanoviť na deň zrušenia konkurzu, nakoľko plynutie subjektívnej premlčacej doby sa viaže vždy nielen na skutočnú vedomosť o protiprávnom konaní ale aj na skutočnú vedomosť o výške škody, ktorá v dôsledku takéhoto protiprávneho konania žalobcovi vznikla. Uvedenú skutočnú vedomosť žalobca nadobudol až v okamihu, kedy mu bolo doručené poverenie o začatí exekúcie. Aj podľa odvolacieho súdu žalobca nemal dôvod počas trvania konkurzu nahliadať do správcovského spisu, nakoľko ani nemal žiadny dôvod reálne sa domnievať, že žalovaná poruší jej elementárnu povinnosť vyplývajúcu z ust. § 167l ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a to napriek skutočnosti, že žalobca si riadne splnil povinnosť označiť všetkých veriteľov spolu s podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, preto ani zákonné povinnosti správcu konkurznej podstaty nebolo možné nahrádzať procesnou aktivitou účastníkov konania. Odvolaciemu súdu sa tiež javí ako dôvodné, že žalobca nemohol mať žiadnu skutočnú vedomosť o tom, že opomenutý veriteľ si bude voči žalobcovi jeho oddlžením nedotknutú pohľadávku ďalej vymáhať. Pritom v teoretickej rovine, keby si opomenutý veriteľ voči žalobcovi pohľadávku neuplatnil, žalobcovi by žiadna škoda ani nevznikla. 15. Pokiaľ odvolateľka namietala výšku škody, mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie správne ustálil, z čoho uplatnený nárok pozostával, pričom potvrdenie o splnení dlhu bol dostatočný podklad pre riadne ustálenie výšky uplatneného nároku. 16. Ďalšie argumenty žalovanej a intervenienta na strane žalovanej v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 17. Odvolací súd konštatuje, že v súdenej veci však súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil zákonu zodpovedajúcim spôsobom, pričom právo na súdnu ochranu nemožno zamieňať s právom strany sporu byť pred súdom úspešnou, prípadne s právom na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Z uvedeného dôvodu potom, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu, nedochádza k porušeniu daného práva. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných základných práv podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. dosahuje len také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú zjavne protirečivé, alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. 18. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľov boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil. 19. Ako nadväzujúci výrok bol posudzovaný aj výrok o trovách prvoinštančného konania, ku ktorému odvolatelia nevymedzili žiadnu konkrétnu námietku. Potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý, tak zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore. 20. Možno zhrnúť, že v odvolacom konaní žalovaná a intervenient neprodukovali žiadne skutkové ani právne argumenty spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v ich prospech. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie podľa , s ktorým sa stotožňuje. 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa v spojení s a CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok

na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovanej a intervenientovi, ktorí vo veci úspech nemali. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie ( ). 22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a 2 )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a 2 )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a 2 )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( ) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )

V Žiline dňa 26. novembra 2025 JUDr. Roman Tichý predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu

(z dôvodu absolvovania služobnej cesty JUDr. Eva Malíková nemohla písomné vyhotovenie rozhodnutia podpísať - )

JUDr. Vladimír Topoľančík

člen senátu

(z dôvodu čerpania rehabilitácie JUDr. Vladimír Topoľančík nemohol písomné vyhotovenie rozhodnutia podpísať/ /)