Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cob-42-2021.pdf
PDF · 99.67 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/42/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: Spoločenstvo bývalých urbárnikov a lesomajiteľov Nemšová, pozem. spol., so sídlom Školská 239/18, 914 41 Nemšová, IČO: 34 001 123, právne zastúpeného Mgr. Zuzanou Dohnanskou, advokátkou, so sídlom Bottova 1341/101, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 42 147 883, proti žalovanému: S. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., pôvodne podnikajúcemu pod obchodným menom S. W. - V., s miestom podnikania H. XXX/XX, XXX XX A. J., X.: XX XXX XXX (podnikateľská činnosť ukončená ku dňu 4.7.2019), v spore o zaplatenie 3.478,52 Eur s príslušenstvom o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 39Cb/154/2012-195 zo dňa 02. novembra 2020, t a k t o
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. a IV. p o t v r d z u j e.
Odvolací súd žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, v poradí druhým, výrokom I. konanie v časti úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.739,26 Eur od 05.09.2009 do 25.05.2010 a zo sumy 3.478,52 Eur od 26.05.2010 do zaplatenia zastavil, výrokom II. žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1.370 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti, výrokom III., žalobu zamietol. Súd prvej inštancie žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.
1.2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 3.478,52 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.739,26 Eur od 05.09.2009 do 25.05.2010 a zo sumy 3.478,52 Eur od 26.05.2010 do zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 0,05 % denne zo sumy 1.739,26 Eur od 05.09.2009 do 25.05.2010 a zo sumy 3.478,52 Eur od 26.05.2010 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným dňa 01.10.2007 uzavrel dohodu o prenájme pôdy, za základe ktorej bol žalovaný oprávnený užívať pozemok parc. č. XXXX/XX vo výmere 1.006 m2, zapísaný na LV č. XXXX, k. ú. R.. Výška nájmu predstavovala sumu 1.739,26 Eur ročne. Poznamenal, že za nájomné na rok 2009 vystavil žalovanému faktúru č. 33/2009 s dátumom splatnosti 04.09.2009 vo výške 1.739,26 Eur a za nájomné na rok 2010 vystavil faktúru č. 46/2010 so splatnosťou dňa 25.05.2010 vo výške 1.739,26 Eur. Žalovaný však nájomné za rok 2009 a 2010 doposiaľ nezaplatil. Dodal, že žalovaný podľa tejto dohody nájomné za rok 2007 uhradil, čím dohodu uznal. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a uviedol, že predmetný pozemok užíva od
polovice roka 1998, kedy bol pozemok riadne zameraný a vytýčený. V tom čase so žalobcom uzavrel zmluvu o nájme, podľa ktorej doba prenájmu bola stanovená na dobu určitú v trvaní 25 rokov. Nájomné bolo splatné v ročných splátkach k 15. 12. v roku. Výška nájomného bola stanovená na 6,- Sk/m2. Asi po polroku mu bola predložená na podpis nová zmluva na dobu 10 rokov, čo bolo pre neho nevýhodné a túto zmluvu nepodpísal. V roku 2007 sa s vtedajšou predsedníčkou urbariátu ústne dohodol, že po splatení všetkých dlhov, si pozemok bude môcť odkúpiť v sume 420,- Sk/m2. K odpredaju pozemku však nikdy nedošlo. Zdôraznil, že na pozemku má rozostavanú budovu, ktorá je jeho majetkom, na pozemku nikdy neboli vybudované žiadne siete, a preto nesúhlasí najmä so sumou nájomného za zastavanú plochu. Podotkol, že dohodu o prenájme pôdy, na ktorú sa žaloba odvoláva, nepodpísal. Potvrdil, že predmetný pozemok užíva od roku 1999 až doposiaľ.
1.3. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 39Cb/154/2012-68 zo dňa 06.10.2013 žalobe čiastočne vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.478,52 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.739,26 Eur od 05.09.2009 do 25.05.2010 a zo sumy 3.478,52 Eur od 26.05.2010 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti (o zaplatenie zmluvnej pokuty) súd prvej inštancie žalobu zamietol a rozhodol o náhrade trov konania. Z dôvodu podaného odvolania na strane žalovaného Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 8Cob/68/2015-97 zo dňa 24.05.2017 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v napadnutej časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.478,52 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.739,26 Eur od 05.09.2009 do 25.05.2010 a zo sumy 3.478,52 Eur od 26.05.2010 do zaplatenia a v časti výroku o náhrade trov konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo zvyšnej časti rozhodnutie súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.10.2014 (vo výroku o zamietnutí časti žaloby), pretože odvolaním nebolo napadnuté. Dôvodom takéhoto rozhodnutia odvolacieho súdu bola skutočnosť, že sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný ústne uzavrel zmluvu o nájme s totožným obsahom, ako bola zmluva zo dňa 01.10.2007 a skonštatoval, že strany sporu nemali v spornom období uzavretú platnú zmluvu o nájme nehnuteľnosti. Uzavrel, že keďže žalovaný predmetnú nehnuteľnosť užíval, došlo na jeho strane k prijatiu bezdôvodného obohatenia. Súdu prvej inštancie uložil povinnosť postupovať podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení. Predmetom konania tak zostala len suma 3.478,52 Eur s príslušenstvom.
1.4. Po vrátení veci súdu prvej inštancie žalobca zotrval na podanej žalobe. Uviedol, že žalovaný predmetné nehnuteľnosti v rokoch 2009 a 2010 užíval, a preto mu za toto obdobie patrí náhrada za užívanie titulom bezdôvodného obohatenia. Žalovaný naďalej tvrdil, že nie je povinný žalobcovi nič zaplatiť, nakoľko s ním nemal uzavretú nájomnú zmluvu. Dodal, že v rozhodnom období rokov 2009 a 2010 predmetné pozemky užíval. Žalobca na pojednávaní dňa 02.11.2020 zobral žalobu v časti úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.739,26 Eur od 05.09.2009 do 25.05.2010 a zo sumy 3.478,52 Eur od 26.05.2010 do zaplatenia späť a konanie žiadal v tejto časti zastaviť.
1.5. Súd prvej inštancie vychádzajúc z vyššie uvedeného, vzhľadom na vyslovený právny názor odvolacieho súdu, nariadil v predmetnej veci uznesením č. k. 39Cb/154/2012-135 zo dňa 15.11.2019 znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností, Ing. D. D. s miestom výkonu znaleckej činnosti I. XX, XXX XX T. a určil, že jej úlohou bude v znaleckom posudku stanoviť obvyklú (trhovú) cenu nájomného za prenájom nehnuteľnosti zapísanej v LV č. XXXX, k. ú. R. ako parc. registra "C" č. XXXX o výmere XX XXX mX - trvalý trávnatý porast, a to k časti tejto parcely užívanej žalovaným ako nájomcom, oplotenej v rozsahu X XXX m2, z toho zastavaná plocha je XXX m2, v období rokov 2009 a 2010, keď účelom nájmu bol výkon podnikateľskej činnosti nájomcu. Z vypracovaného znaleckého posudku č. 42/2020 vyplynulo, že obvyklá cena nájmu dotknutej nehnuteľnosti predstavovala v roku 2009 sumu 664,97 Eur a v roku 2010 sumu 702,19 Eur. Spolu cena nájomného za roky 2009 a 2010 predstavuje po zaokrúhlení sumu 1.370 Eur.
1.6. Keďže žalovaný záväzkový vzťah vznikol pri podnikateľskej činnosti strán sporu, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil s poukazom na § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, § 663, § 671 ods. 1, § 451 ods. 1, 2 a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žaloba podaná žalobcom je čiastočne dôvodná. Nakoľko žalobca prenechal žalovanému pozemok, a tento ho aj reálne užíval, čo potvrdil sám žalovaný a táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná, bolo jeho zákonnou povinnosťou platiť dojednané nájomné. Žalobca fakturoval žalovanému
nájomné na základe dohody o nájme pôdy zo dňa 01.10.2007. Súd prvej inštancie predloženú dohodu preskúmal a zistil, že táto nie je platne uzavretá, nakoľko žalovaný, ktorý mal byť účastníkom dohody, túto nepodpísal. Uvedená skutočnosť bola preukázaná najmä z výpovede svedkyne U. W., ktorá priznala, že podpis na dohode patrí jej, pričom v tom čase na takéto konanie splnomocnená za žalovaného nebola. Neplatnosť dohody o nájme pôdy zo dňa 01.10.2007 považoval za preukázanú aj odvolací súd. Žalovaný teda užíval cudziu nehnuteľnosť bez právneho dôvodu. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaný mal z užívania nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu majetkový prospech, je povinný tento žalobcovi vydať. Podľa znaleckého posudku č. 42/2020 X.. D. D., znalkyne z odboru stavebníctvo, odvetia odhad hodnoty nehnuteľnosti, predstavovala hodnota obvyklého nájmu porovnateľných nehnuteľností za obdobie rokov 2009 a 2010 sumu 1.370 Eur. Táto suma tak predstavuje výšku majetkového prospechu žalovaného, o ktorú sa na úkor žalobcu obohatil.
1.7. O trovách konania (výrok IV.) rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko každá zo strán bola v konaní čiastočne úspešná a ich úspech v konaní bol približne rovnaký.
2.1. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý v odvolaní zotrval na svojich tvrdeniach z konania pred súdom prvej inštancie. Uviedol, že v žiadnom prípade nie je ochotný zaplatiť ani cent napriek rozhodnutiu okresného súdu. Podotkol, že zmluvy o prenájme pôdy boli trikrát menené, prvá zmluva, ktorú považuje za ,,reálne postavenú“ bola vystavená 01.06.1998, ďalšie dve z 08.03.1999 a 15.08.1999 boli ,,postavené účelovo“ s cieľom zvýhodnenia urbárnikov. Zo strany pani J., vtedajšej predsedníčky urbariátu, mu bol prisľúbený odpredaj prenajatého pozemku podľa zmluvy z 01.06.1998 k čomu však nedošlo, v dôsledku čoho žalovaný prestal platiť nájomné s cieľom donútiť urbárnikov o predaji pozemku jednať. Napokon sa žalovaný s pani J. dohodol, že ak zaplatí nájomné, ona vystaví novú zmluvu a zaručí sa, že mu pozemok odpredajú. Na základe uvedeného zaplatil dlžné nájomné vo výške 276 741 Sk, ale nájomnú zmluvu nepodpísal. Taktiež sa s pani J. dohodli, že po zaplatení dlhu až do vystavenia kúpnej zmluvy, teda v období od 01.10.2007 do 2009, nemusí platiť nájomné.
3.1. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného podanom prostredníctvom právneho zástupcu odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Konštatoval, že žalovaný vo svojom odvolaní uvádza rovnaké skutočnosti ako pri odvolaní proti rozsudku Okresného súd Trenčín č. k. 39Cob/154/2012 zo dňa 06.10.2013. Uviedol, že pani J. bola v konaní vypočutá ako svedok a uviedla, že spor medzi stranami konania vznikol v roku 2007 kedy žalovaný odmietol platiť zvýšené nájomné. Ona s odpredajom pozemku žalovanému súhlasila, nepodarilo sa však získať súhlas všetkých vlastníkov pozemku, preto sa odpredaj neuskutočnil. Tiež uviedla, že výbor žalobcu nemôže žalovanému odpustiť zaplatenie žalovanej sumy, nakoľko túto riadne eviduje v účtovníctve. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, pretože v konaní nenavrhol žiadny dôkaz na preukázanie skutočnosti, že mu žalobca odpustil zaplatenie nájomného, pritom toto jeho tvrdenie nepotvrdila ani pani J.. Nakoľko v konaní bolo riadne preukázané, že žalovaný užíval cudziu nehnuteľnosť bez právneho dôvodu a mal z užívania nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu majetkový prospech, je povinný tento žalobcovi vydať.
4.1. Žalovaný v stanovisku k vyjadreniu žalobcu k podanému odvolaniu neuviedol žiadne nové skutočnosti a zopakoval ním tvrdené skutočnosti už uvedené v odvolaní.
5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v napadnutej časti a jemu predchádzajúceho konania. Po preskúmaní rozsahu odvolania odvolací súd konštatuje, že proti výroku I. a III. odvolanie podané nebolo, v tejto časti nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť uplynutím odvolacej lehoty a preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu.
6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania
v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
7. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach.
8. Odvolací súd skúmal splenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred odvolacím súdom. Vada konania vymedzená v § 389 ods. 1 písm. b) CSP je vo svojej podstate porušením základného práva na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku SR okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
9. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán sporu, dôkazy vyhodnotil správne v súlade so zásadami v § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1.370 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a žiadnej zo strán konania nepriznal právo na náhradu trov konania, s poukazom na ním citované zákonné ustanovenia. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP.
10. Odvolací súd posúdením vyjadrení strán sporu v odvolacom konaní ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie zistil, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami strán prednesenými v konaní, a preto nie je dôvod na postup odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 3 prvá veta CSP. V súlade so závermi uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 78/2005, odvolací súd poukazuje na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
11. Žalovaný založil dôvody odvolania na tvrdení, že na základe dohody s vtedajšou predsedníčkou urbariátu nemusel platiť nájomné za prenajaté pozemky až do uzatvorenia kúpnej zmluvy na predmetné pozemky, k čomu však nedošlo, pričom potvrdil, že pozemky v rozhodnom čase aj naďalej užíval. Uvedené odvolacie námietky žalovaného nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Žalovaný v časti tvrdenia o dohode o bezplatnom užívaní pozemkov žalobcu neuniesol dôkazné bremeno, takúto dohodu nepreukázal a táto nevyplynula ani z vykonaného dokazovania. Žalovaný mal z užívania nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu majetkový prospech, čím došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinný žalobcovi vydať. Výška priznaného bezdôvodného obohatenia bola súdom prvej inštancie správne ustálená v zmysle záverov Znaleckého posudku X.. D. D. č. XX/XXXX zo dňa 6.3.2020.
12. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa všetky náležitosti ust. § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, zdôvodnil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a ako vec právne posúdil. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, je dostatočne argumentačne presvedčivé a vychádzajúce z riadne zisteného skutkového stavu.
13. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. V tejto súvislosti odvolací súd vychádza aj zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého, pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
14. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol za aplikácie § 255 ods. 2 CSP.
15. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a na jeho právne posúdenie. Žalobcom uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil, ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, pričom konštatuje správnosť jeho dôvodov a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. 16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ustanovenia § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi proti žalovanému priznal nárok náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s poukazom na následný postup súdu prvej inštancie zakotvený v ust. § 262 ods. 2 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu patrí náhrada trov konania v plnej výške.
17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo b) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).