Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/21/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: T. J., nar. X.XX.XXXX, bytom XXX XX H., zastúpený JUDr. Valéria Vassová, advokátka so sídlom Pribinova 2246/2, 075 01 Trebišov, IČO: 31993991, proti žalovaným: 1/ Ing. I. A., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX H., R. XXX/XX, 2/ K.. A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX N. Y., R. XXX/XX, prechodne XXX XX H., R. XXX/XX, obaja zastúpení Advokátska kancelária Peter Rak, s. r. o., Levočská 4, 080 01 Prešov, IČO: 50581121, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. -313 zo dňa 10.12.2024, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalobcovi proti žalovaným p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) v poradí druhým rozsudkom žalobe vyhovel a určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, a to rodinného domu, súp. č. XXX, postaveného na parcele registra C parcelné číslo XXX a pozemkov parcelné číslo XXX o výmere 712 m2 záhrada, parcelné číslo XXX o výmere 362 m2 zastavaná plocha a nádvorie a parcelné číslo XXX o výmere 438 m2 záhrada, všetky v katastrálnom území H., obce H. zapísané na LV č. XX. Zároveň priznal žalobcovi voči žalovaným nárok na náhradu trov konania. 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že súd sa v prvom rade zaoberal tým, či žalobca preukázal naliehavý právny záujem. V konaní o určení vlastníckeho práva je spravidla naliehavý právny záujem daný v prípade, keď žalobca tvrdí vlastnícke právo k nehnuteľnosti, avšak zápis vlastníckeho práva svedčí v prospech tretej osoby, v tomto prípade v prospech žalovaných. Bez súdneho rozhodnutia by žalobca nemohol dosiahnuť zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností vo svoj prospech, preto súd konštatuje, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení v tomto prípade je daný. 3. Podľa súdu prvej inštancie žalobca v konaní preukázal, že žalovaní sú zapísaní ako vlastníci predmetných nehnuteľností na tom základe, že žalovaný v 1. rade tieto vydražil dobrovoľnou dražbou predmetných nehnuteľností a následne podiel na týchto nehnuteľnostiach previedol na žalovanú v 2. rade. Dražba prebiehala v zmysle zmluvy o vykonaní opakovanej dražby zo dňa 02.04.2014 uzatvorenej medzi N. Group, a s a InDevel, s.r.o. na základe zmluvy o pôžičke číslo X/XX/XXX/XXXX zo dňa 24.04.2013 a zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 24.04.2013. Rozsudkom Okresného súdu Prešov -90 zo dňa 05. septembra 2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove - 180 zo dňa 18. decembra 2019 súd určil, že zmluva o pôžičke číslo X/ XX/XXX/XXXX zo dňa 24.04.2013 a zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti medzi žalobcom v tomto konaní ako dlžníkom a spoločnosťou InDevel, s.r.o. ako veriteľom a záložným veriteľom zo dňa 24.04.2013 je neplatná. Bola tak konštatovaná absolútna neplatnosť predmetných právnych

úkonov s poukazom na a . Okresný súd Prešov pritom konštatoval, že pri uzatváraní zmluvy o pôžičke sa veriteľ dopustil civilnoprávneho deliktu úžery tak, že zneužil tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, dôverčivosť a ľahkomyseľnosť žalobcu a dal si poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenia v hrubom nepomere. Je potrebné teda konštatovať, že navrhovateľ dražby spoločnosť Indevel, s.r.o. nebola v čase uzatvorenia zmluvy opakovanej dobrovoľnej dražbe záložcom teda nebola oprávnená navrhnúť vykonanie dobrovoľnej dražby, uzatvoriť zmluvu o opakovanej dobrovoľnej dražby s dražobníkom, napriek tomu že vo svojom vyhlásení z zo dňa 02.04.2014 uviedla, že pohľadávka zabezpečená záložným právom je oprávnená a splatná. Predmetná zmluva o vykonaní dobrovoľnej dražby ako aj samotná dobrovoľná dražba ako súkromnoprávne úkony sú neplatné podľa .

4. Súd prvej inštancie nevidel dôvod prečo by sa zásada „nemo plus iuris“ nemohla vzťahovať aj na dobrovoľnú dražbu, a to nie v tom prípade, ak samotný mechanizmus dobrovoľnej dražby bol nesprávny, to znamená, že v konaní o určenie vlastníckeho práva by žalobca napádal nedodržanie zákonného postupu v rámci samotnej dobrovoľnej dražby, ale v tom prípade, ak navrhovateľ dobrovoľnej dražby nebol oprávnený takúto dražbu navrhnúť, to znamená, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 Zákona o dobrovoľných dražbách nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby. K opačnému výkladu by okrem toho, že mu chýba zákonný podklad, bránil aj SR, podľa ktorého musí byť výklad zákonov v súlade s . Nemožno predsa odobriť dobrovoľnú dražbu, ktorej navrhovateľom nie je skutočný vlastník, v konaní, ktoré sa vedie absolútne mimo vôle a je bez pričinenia skutočného vlastníka, bez akejkoľvek predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu verejnej moci, výlučne pod kontrolou dražobníka, ktorý je súkromnoprávnym subjektom, vykonávajúcim svoju činnosť ako podnikateľ, za účelom dosiahnutia zisku.

5. Súd prvej inštancie ďalej poukázal, že je potrebné poukázať v tejto súvislosti na jeden z ostatných nálezov z 26. januára 2021. Aj na aplikačnú a záväznú judikatúru in concreto veľký senát najvyššieho súdu uznesením sp.zn. z 27. apríla 2021 zjednotil rozhodovaciu prax dovolacieho súdu a uviedol, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má, nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností.

6. Prelomenie zásady nemo plus iuris súd musí vykladať reštriktívne, a preto nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Rozširovanie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nad konkrétne zákonné výnimky je neprípustné. Je nevyhnutné konštatovať, že postup žalovaného a jeho právnych predchodcov nemožno priradiť medzi výnimky z nadobúdania vlastníctva, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), ktoré sú nasledovné: 1. neoprávnený dedič ( ); 2. obchodnoprávne vzťahy ( ); 3. konkurzné konanie ( Zákona o konkurze a reštrukturalizácii); 4. prevod cenných papierov ( Zákona o cenných papieroch); 5. exekúcia (upravené nepriamo v v spojení s Exekučného poriadku). 40. Dobromyseľnosť nadobúdateľa sa má podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať prísne, teda, či so zreteľom na všetky okolnosti danej veci mohol byť nadobúdateľ dobromyseľný v čase nadobudnutia nehnuteľnosti, že predmetné nehnuteľnosti boli vo vlastníctve jeho právneho predchodcu a nie inej osoby. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo, ktoré vykonáva, patria. Zreteľ je potrebné brať na všetky okolnosti prípadu, avšak najmä na spôsob využívania nehnuteľností, jej polohu a pod.

7. Súd teda konštatuje, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v , nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho

práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby alebo záložca nebol sám vlastníkom predmetu dražby alebo záložným veriteľom. Tu súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu Prešove v rozhodnutí z 30.10.2012 sp. zn. , , kde sa konštatuje súkromnoprávna zmluvná povaha dobrovoľnej dražby. Obdobne sa touto problematikou zaoberal Najvyšší súd v rozhodnutí z 18.12.2012.

8. Žalovaní v tomto konaní namietali svoju dobromyseľnosť pri nadobudnutí nehnuteľností v dobrovoľnej dražbe. Proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka tu pôsobí princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov súd zastáva názor, že ochranu skutočného vlastníka možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzuje v zvanej veci musí javiť ako spravodlivé. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať z hľadiska kritérií primerane obozretného jedinca dôvodné pochybnosti o tom, že skutočnosti subjektu, ktorý ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri v evidencii nehnuteľností, v tomto prípade záložnému veriteľovi, takéto právo nesvedčí.

9. Otázku dobromyseľnosti nadobúdateľa v nadväznosti na uplatnenie zásady nemo plus iuris sa obdobne zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky, napríklad uznesením sp. zn. s poukazom na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.ÚS/3 314/2001 z 02.10.2012.

10. Súd prvej inštancie ustálil názor, že na strane žalovaných nebola zachovaná potrebná miera opatrnosti pri nadobúdaní predmetných nehnuteľnosti na dobrovoľnej dražbe, nakoľko títo už z oznámenia o opakovanej dražbe zo dňa 13.05.2014 museli vedieť, že predmet dražby je v čase dražby užívaný dlžníkom, že v tomto prípade ide o výkon záložného práva záložným veriteľom spoločnosťou InDevel s.r.o., ktorá už v tom čase mala v obchodnom registri evidovanú činnosť poskytovanie úverov alebo pôžičiek, teda bola podnikateľom v tejto oblasti a dodávateľom finančných služieb voči vlastníkom predmetných nehnuteľností, dlžníkom, fyzickým osobám nezapísaným ani v živnostenskom registri, teda nepodnikateľom. Na základe uvedeného, teda išlo o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý zákony kladú zvýšenú náročnosť na platnosť uskutočňovaných právnych úkonov.

11. Žalovaný v 1.rade ako vydražiteľ teda mohol venovať zvýšenú pozornosť prevereniu nadobúdacích titulov nehnuteľností, ktoré majú byť predmetom dobrovoľnej dražby, pričom tak podľa vykonaného dokazovania neurobil. Spotrebiteľský charakter dobrovoľnej dražby musel byť pritom žalovanému v 1. rade zrejmý vzhľadom k tomu, že z výpovedí svedkov a strán sporu vyplynulo, že žalovaný v 1. rade žalobcu a jeho rodinu poznal, bol s nimi v kontakte a vopred kúpu predmetnej nehnuteľnosti s otcom žalobcu dohadoval. Zároveň vedel, že otec žalobcu odmietol možnosť, že by malo dôjsť k predaju nehnuteľnosti. Žalovaný v 1. rade vedel, kto je pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti a mal možnosť preveriť si u ňho, či nemá námietky proti dražbe, pričom to neurobil.

12. Žalovaní sa podľa výpovede svedka C. J. presťahovali do H.a v období rokov 2003-2010 a už v období pred dobrovoľnou dražbou bol žalovaný 1/ v kontakte s rodinou (otcom) žalobcu. Aj keď samotný žalovaný 1/ vo svojej výpovedi poprel, že by s vlastníkom nehnuteľností pred dražbou komunikoval, priznal, že šlo o jeho suseda o päť domov a aj to, že v čase dražby poznal otca žalobcu. Žalovaný 1/ ako vydražiteľ teda mal reálnu možnosť overiť si okolnosti, za ktorých došlo k dražbe a mohol venovať zvýšenú pozornosť prevereniu okolností, za ktorých došlo k zriadeniu záložného práva na predmetné nehnuteľnosti, ktoré majú byť predmetom dobrovoľnej dražby. Žalovaný v 1. rade tiež vedel, že nehnuteľnosť slúži ako obydlie nielen žalovaného v 1. rade a aj jeho rodičov, ako osôb vo vyššom veku, nakoľko polohou šlo o nehnuteľnosť v jeho susedstve. Žalovaný 1/ si tak v záujme zachovania potrebnej opatrnosti mohol zistiť informácie o okolnostiach vedúcich k dobrovoľnej dražbe.

13. Podľa výpovede žalobcu, ako aj svedka C. J., žalobca bol spotrebiteľom finančných služieb, ktorý v čase zriadenia záložného práva k predmetným nehnuteľnostiam už nevládal splácať spotrebiteľské úvery od nebankových spoločností. Zároveň z jeho počínania pri uzatváraní zmluve o pôžičke a zmluve o záložnom práve, keď podpísal zmluvy bez ich prečítania, porozumenia, na parkovisku a s ich obdŕžaním až potom, čo overil podpisy na mestskom úrade a podal návrh na vklad do katastra nehnuteľností

a to všetko za extrémne nevýhodných podmienok, je zrejmé, že žalobca nemal dostatočné právne povedomie, bol dôverčivý a bol vo finančnej tiesni, ktorá bola ľahko zneužiteľná. Aj následné spávania sa žalobcu v čase dražby a po nej, keď sa žalobca síce snažil vykonať kroky smerujúce k náprave tohto protiprávneho stavu napr. podaním žaloby o neplatnosť dražby, avšak adekvátne inštitúty na ochranu svojho vlastníckeho práva nedokázal uplatniť účinným spôsobom, svedčí o jeho nízkom právnom povedomí a tak ľahkej zneužiteľnosti.

14. Ak žalovaní namietajú, že nie sú znalí v oblasti práva, už samotné toto vyjadrenie je dôvodom zamyslieť sa, prečo pri tak právne zložitom právnom úkone, ako je dobrovoľná dražba na základe spotrebiteľskej zmluvy o pôžičke nepožiadali o právnu pomoc. Mohli tak venovať zvýšenú pozornosť prevereniu nadobúdacích titulov ako podkladov pre uskutočnenie dobrovoľnej dražby a to či už vo vzťahu k dražobnej spoločnosti, alebo vo vzťahu k žalobcovi. V dôsledku tohto ochranu skutočného vlastníka nemožno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa.

15. V dôsledku neplatnosti dobrovoľnej dražby, ktorou žalovaný v 1. rade nadobudol predmetné nehnuteľnosti a v dôsledku nedostatku dobromyseľnosti žalovaného v 1. rade pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností, súd žalobe vyhovel.

16. Proti uvedenému rozsudku podali žalovaní včas odvolanie z dôvodov uvedených v padnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť rozsudok a vrátiť vec na ďalšie konanie.

17. Žalovaní nesúhlasili so záverom súdu prvej inštancie, pričom svoje dôvody zhrnuli do nasledujúcich bodov: u žalobcu nejde o neskúseného spotrebiteľa, a to napriek tomu, že žalobca má 54 rokov, je bývalý vojak, konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, od roku 2014 (a to aj pred konaním dražby) kontinuálne zastúpený troma právnymi zástupcami. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca žalobu o neplatnosť dražby podával zastúpený právnym zástupcom. Žalobca prostredníctvom ďalšieho právneho zástupcu, ešte pred konaním dražby, žiadal o jej odklad z dôvodu zaobstarávania finančných prostriedkov na vyplatenie pôžičky a podľa tvrdení žalobcu sa na druhom kole dražby radil s ďalším právnikom. Žalobu na určenie vlastníckeho práva nakoniec podával žalobca prostredníctvom ďalšieho právneho zástupcu. Tvrdil, že ako žalovaný, ktorý nič nezákonné nespravil, dobromyseľne sa zúčastnil na dobrovoľnej dražbe, dlhé roky po dobrovoľnej dražbe sa snažil so žalobcom záležitosti vysporiadať, každú vec sa snažil komunikovať a argumentovať. Poukázal na to, že v čase konania dobrovoľnej dražby neplatnosť zmluvy o pôžičke nebola žalobcom spochybňovaná, naopak žalobca ju sám považoval za platnú, keď sa žalobca snažil svoje záväzky z nej vysporiadať zaplatením (dokonca žalobca produkoval tvrdenia, že na rozhodné kolo dražby niesol peniaze, aby pôžičku celú vyplatil). Smerom k žalobcovi nezaznelo ani len konštatovanie nedbanlivosti v tom zmysle, že zmluvu si mal riadne prečítať, so svojím právnym zástupcom ju vyhodnotiť a v prípade rozporu so zákonom či jej nevýhodnosti ju úplne jednoducho - nepodpísať. Skutočnosť, že sa niekto štylizuje do pozície neznalého, ublíženého a neschopného, súdy predsa vo svojej judikatúre opakovane vyhodnocujú ako správanie sa nedbanlivého vlastníka a takéto správanie nie je odmeňované, ale v strete s dobromyseľným nadobúdateľom potrestané. Naopak dobromyseľnosť žalovaného v 1. rade spočíva v tom, že nemal žiadne pochybnosti o tom, že by s dražbou malo byť čokoľvek v neporiadku. Dražbu zastrešovalo množstvo profesionálnych osôb, ktoré sa týmto záležitostiam venovali pri výkone svojej podnikateľskej činnosti. Dostupná odborná literatúra viac než dlhodobo inštitút dražby považuje za legálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, a preto za žiadnych okolností nemôže byť žalovanému na škodu, že tento inštitút riadne a po splnení zákonných podmienok, riadne využil. Vo vzťahu k dobromyseľnosti žalovaného v 1. rade uviedol, že úplné, nespochybniteľné a dostatočné preukázanie dobromyseľnosti žalovaných nie je na základe objektívnych dôvodov (aj na základe uvedenej judikatúry slovenských súdov) možné. Konštatoval, že žalobca nie je spotrebiteľom vo vzťahu k žalovaným, pričom mohol relevantným spôsobom podať žalobu na určenie neplatnosti dražby. Pre spravodlivé posúdenie veci poukázali na ich aktivitu ako žalovaných a na pasivitu žalobcu odo dňa, kedy sa konala dobrovoľná dražba, t. j. od roku 2014. Postup a postoj žalobcu nemôže požívať právnej ochrany, keďže právo patrí bdelým (vigilantibus iura scripta sunt). Poukázal aj na v tom čase aktuálnu judikatúru vo vzťahu k zákonom stanovenej trojmesačnej lehote na podanie žaloby o určenie neplatnosti dražby. Len na margo konštatoval, že žalobca prostredníctvo právnej zástupkyne neustále útočí na naše osoby, neprávom nás obviňuje, naše konanie klamlivo označuje ako podvodné a vykonštruované a nemorálnym a hrubým spôsobom žalovaného v 1. rade obvinila za zlý zdravotný stav žalobcovej matky. Napokon zdôraznil, že žalovaná v 2. rade nenadobudla

vlastnícke právo na dražbe, tak ako žalovaný v 1. rade, ale odvodene od neho na základe darovacej zmluvy. Na základe uvedených skutočností a predložených dôkazov mali za to, že napadnutý rozsudok Okresného súdu Prešov nerešpektoval princípy dobromyseľnosti, právnej istoty a spravodlivosti.

18. K odvolaniu žalovaných sa písomným podaním (č. l. 373 spisu) vyjadril žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Považoval ho za spravodlivý. Poukázal na to, že rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. -90 zo dňa 5. septembra 2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -180 zo dňa 18. decembra 2019 súd určil, že zmluva o pôžičke číslo X/XX/XXX/XXXX zo dňa 24.4.2013 a zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti medzi žalobcom v tomto konaní ako dlžníkom a spoločnosťou InDevel, s. r. o. ako veriteľom a záložným veriteľom zo dňa 24.04.2013 sú absolútne neplatné podľa . Odvolacie dôvody považoval, za účelové, nepravdivé a v rozpore so zákonom ako aj právoplatne prijatými závermi príslušných súdov. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

19. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu sa písomným podaním (č. l. 380) vyjadrili žalovaní, ktorí uviedli, že žalobca sa nevyjadruje k dôvodom uvedeným v odvolaní, konkrétne k dobromyseľnosti/ nedobromyseľnosti strán sporu, k urážlivým a klamlivým výrokom právnej zástupkyne žalobcu, pričom v danom prípade ide o zásadný rozpor medzi spravodlivosťou, zákonnosťou a nadobudnutím vlastníckeho práva. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť. 20. Napokon sa k vyjadreniu žalovaných vyjadril žalobca (č. l. 386 spisu), ktorý konštatoval opakovanie dôvodov na strane žalovaných. Poukázal na dôvody uvedené v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu o tom, že predmetom dražby sa stala vec vlastnícky nepatriaca navrhovateľovi dražby, ani tomu, v koho mene navrhovateľ konal. Podľa jeho názoru súd po rozsiahlom doplnení dokazovania správne rozhodol, ak žalobe vyhovel. Opätovne navrhol odvolaciemu súdu potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

21. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací preskúmal vec podľa a v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalovaných bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ako vecne správny potvrdiť, pričom v nadväznosti na sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie a zároveň naň poukazuje.

22. Odvolací súd pri preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri rozhodnutí do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z . Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na skutkový stav ho správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia a v celom rozsahu na neodkazuje v súlade s . K odvolacím námietkam žalovaných dodáva nasledovné:

23. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. 24. Podľa vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. 25. Podľa vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. 26. Podľa vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. 27. Podľa , neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 28. Podľa o dobrovoľných dražbách navrhovateľom dražby je vlastník predmetu dražby, osoba, ktorá vykonáva záložné právo (ďalej len „“), alebo iná osoba, ktorá je oprávnená navrhnúť vykonanie dražby podľa osobitného zákona. Navrhovateľ dražby je povinný písomne vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť. Ak je navrhovateľom dražby záložný

veriteľ, je povinný písomne vyhlásiť aj pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa tohto zákona (). 29. Podľa o dobrovoľných dražbách v prípade, ak sa spochybňuje platnosť záložnej zmluvy alebo boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu okrem prípadu, ak dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného činu a zároveň ide o dražbu domu alebo bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený trvalý pobyt podľa osobitného predpisu; v tomto prípade je možné domáhať sa neplatnosti dražby aj po uplynutí tejto lehoty. V prípade spoločnej dražby bude neplatná len tá časť dražby, ktorej sa takýto rozsudok týka (). 30. Podľa o dobrovoľných dražbách ak uhradil vydražiteľ cenu dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote, prechádza na neho vlastnícke právo alebo iné právo k predmetu dražby udelením príklepu; to neplatí, ak je vydražiteľom osoba, ktorá je povinná zapísať sa do registra partnerov verejného sektora podľa osobitného predpisu, ak v čase príklepu nie je zapísaná v tomto registri. Ku dňu zaplatenia ceny dosiahnutej vydražením vydražiteľom zaniká pohľadávka veriteľa v rozsahu uspokojenia veriteľa z výťažku dražby. 31. Podľa o dobrovoľných dražbách navrhovateľ dražby zodpovedá sa správnosť vyhlásenia o tom, že predmet dražby je možné dražiť (). Záložný veriteľ zodpovedá za pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva. Zodpovednosti za škodu, ktorá vznikne porušením povinnosti podľa tohto odseku, sa nemožno zbaviť. 32. Odvolatelia svoju argumentáciu založili najmä na konštatovaní, že žalobca nebol v konaní dobromyseľný, pričom na druhej strane to boli žalovaní (žalovaný v 1. rade ako účastník dražby a žalovaná v 2. rade ako spoluvlastník obdarovaný žalovaným v 1. rade), kto naopak dobromyseľný bol.

33. Východiskovou základňou výkladu právnych noriem je taký postup, ktorý rešpektuje právny poriadok, spoločenské podmienky, zodpovedá logickým pravidlám a eliminuje vznik možných hodnotových rozporov. Posúdenie každého nároku je vecou individuálnych skutkových zistení.

34. Ako uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze pri výklade zákonných ustanovení nie je súd viazaný doslovným znením zákona absolútne, môže, dokonca sa musí odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov. Podľa Ústavného súdu článok. 2 ods. 2 nepredstavuje viazanosť štátneho orgánu textom, ale zmyslom a účelom zákona.

35. Právo na vlastníctvo je právom na prisvojovanie si hodnôt, podľa článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ľudských právach, každý má právo na pokojné užívanie majetku.

36. Odvolací súd v tomto smere poukazuje, že vo všeobecnosti platí, že dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno) má v spore každý, kto niečo tvrdí. V klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z dôkazných prostriedkov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje

- uzavrie proces vytvárania skutkového základu na meritórne rozhodnutie a vec rozhodne, čo vyjadruje požiadavku procesnej diligencie sporových strán a mantinely aktivity súdu. Neúspešnej strane sa tak v konkrétnom prípade môže skutkový stav javiť ako zistený nedostatočne, avšak jeho zisťovanie bolo v súlade s koncepciou sporového konania ukončené ako dôsledok (procesná sankcia) nedostatočnej procesnej aktivity strany sporu (prostriedky procesného útoku a obrany strana buď vyčerpala alebo ich uplatnila neskoro). Súd teda rozhoduje na základe takého rozsahu skutkového stavu, aký je v konaní zistený v čase, keď dochádza k rozhodovaniu. Z pohľadu úspechu v spore tak ide o to, ktoré z objektívne relevantných skutočností svedčiacich v prospech strany sporu sa tejto strane do vyhlásenia rozsudku podarilo súdu preukázať, resp. dosiahnuť to, aby ich súd vyhodnotil v jej prospech.

37. Je nepochybné, že dôkazné bremeno preukázať vyššie uvedenú skutočnosť zaťažovalo žalobcu, teda bolo na ňom, aby predložil, resp. označil dôkaz, ktorý toto preukazuje.

38. Nebolo v konaní sporným, že rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. -90 zo dňa 5. septembra 2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -180 zo dňa 18. decembra 2019 súd určil, že zmluva o pôžičke číslo X/XX/XXX/XXXX zo dňa 24.4.2013 a zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti medzi žalobcom v tomto konaní ako dlžníkom a spoločnosťou InDevel, s. r. o. ako veriteľom a zo dňa 24.4.2013, sú absolútne neplatné podľa .

39. Potrebné je tiež zdôrazniť, že, ako správne uviedol súd prvej inštancie, na strane žalovaných nebola zachovaná potrebná miera opatrnosti pri nadobúdaní predmetných nehnuteľnosti na dobrovoľnej dražbe, nakoľko títo už z oznámenia o opakovanej dražbe zo dňa 13.05.2014 museli vedieť, že predmet dražby je v čase dražby užívaný dlžníkom, že v tomto prípade ide o výkon záložného práva spoločnosťou InDevel s.r.o., ktorá už v tom čase mala v obchodnom registri evidovanú činnosť poskytovanie úverov alebo pôžičiek, teda bola podnikateľom v tejto oblasti a dodávateľom finančných služieb voči vlastníkom predmetných nehnuteľností, dlžníkom, fyzickým osobám nezapísaným ani v živnostenskom registri, teda nepodnikateľom. Na základe uvedeného, teda išlo o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý zákony kladú zvýšenú náročnosť na platnosť uskutočňovaných právnych úkonov. Neobstojí preto námietka žalovaných, že medzi nimi a žalobcom žiaden spotrebiteľský vzťah neexistoval.

40. Záložné právo je v podmienkach trhového hospodárstva významným a veľmi frekventovaným vecnoprávnym prostriedkom zabezpečenia pohľadávok a ich príslušenstva. Z jeho akcesorickej povahy vyplýva, že ako vedľajší vzťah pristupuje k pohľadávke ako prostriedok na jej hmotnoprávne a procesnoprávne posilnenie tým, že na jeho základe je záložný veriteľ oprávnený uspokojiť svoju pohľadávku z predmetu záložného práva (zálohu) v prípade, ak jeho pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Posilňuje teda postavenie a jeho istotu tak, že zabezpečuje, aby jeho nároky z pohľadávky boli uspokojené aj vtedy, keď obligačný dlžník nesplní pohľadávku riadne a včas.

41. Z charakteru záložného práva ako zabezpečovacieho inštitútu jednoznačne vyplýva, že na to, aby bolo záložné právo pre veriteľa efektívne, hodnota predmetu záložného práva (t. j. hodnota zálohu) musí byť rovnaká alebo vyššia ako hodnota zabezpečenej pohľadávky. Len v takomto prípade má totiž veriteľ istotu uspokojenia svojej pohľadávky aj v prípade, že dlžník by dobrovoľne neplnil ani len čiastočne. Napriek skutočnosti, že záložné právo je tradičným zabezpečovacím inštitútom, vo všeobecnosti akceptovaným vo všetkých typoch záväzkových vzťahoch, v prípade, že je zabezpečovaným vzťahom vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, je nutné osobitne skúmať, či jeho dojednanie nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nakoľko sa už z podstaty jedná o zabezpečovací inštitút pohľadávky veriteľa (dodávateľa), ktorého účelom je posilniť postavenie veriteľa, je navyše potrebné vziať na zreteľ, že len v prípade, ak dojednanie záložného práva so spotrebiteľom v konkrétnom prípade spôsobuje značnú nerovnováhu v záväzkovom vzťahu v neprospech spotrebiteľa, je takéto dojednanie neprijateľnou podmienkou. Opačný výklad by totiž viedol k absurdnému záveru, že nakoľko záložné právo pôsobí vždy v prospech veriteľa (dodávateľa) a v neprospech spotrebiteľa, záložné právo so spotrebiteľom nemožno dohodnúť. Možno teda zhrnúť, že v prípade existencie záložného práva v rámci spotrebiteľskej zmluvy (alternatívne ak je podmienkou uzavretia hlavnej zmluvy zriadenie záložného práva k predmetu vo vlastníctve spotrebiteľa osobitnou zmluvou), je úlohou konajúceho súdu posúdiť, či uvedené záložné právo je alebo nie je neprijateľnou podmienkou z hľadiska intenzity zásahu do postavenia zmluvných strán zo spotrebiteľského vzťahu. Vzhľadom na funkciu a význam tohto zabezpečovacieho inštitútu bude pritom rozhodné skúmanie primeranosti záložného práva k zabezpečenému záväzku z hľadiska charakteru predmetu záložného práva (zálohu) a jeho (nie len ekonomickej) hodnoty, výšky a významu zabezpečenej pohľadávky a dohodnutého (resp. zákonom stanoveného) spôsobu výkonu záložného práva.

42. Podľa výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

43. Podľa neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

44. Odvolací súd podrobil preskúmanie prejednávanej veci nielen z pohľadu pozitívnoprávneho, ale aj z pohľadu jusnaturalistického, najmä cez prizmu dobrých mravov. Len na margo súd prvej inštancie

poukazuje na fakt, že k inštitútu dobrých mravov treba pristupovať ako k stáročia sa vyvíjajúcemu inštitútu, ktorý vo svojej bazálnej podstate však ostáva až na drobné výnimky plynúce z celkového spoločenského vývoja nemenný.

45. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania a dobra. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť vystihujú podstatné historické tendencie, sú uznávané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.

46. , ani iný predpis nedefinuje pojem dobré mravy. Teória a súdna prax však zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Z toho vyplýva, že tieto morálne pravidlá majú objektívnu povahu, a preto akékoľvek súhlasné, a teda subjektívne motivované vyhlásenie zmluvných strán, nie je smerodajné v tom, či nimi uzavretá zmluva je v súlade s dobrými mravmi, alebo nie. (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. augusta 2008, sp. zn. .

47. Odvolací súd tiež akcentuje, že do úvahy je teda potrebné vziať tiež hrubý nepomer medzi pôvodnou pôžičkou reálne poskytnutou žalobcovi vo výške 3.500 eur a hodnotou predmetnej nehnuteľnosti ustálenej vo výške 68.000 eur, teda odvolací súd považuje za absurdné, aby predmet záložného práva predstavoval oproti reálne poskytnutej pôžičke takmer 20-násobok hodnoty, čo odvolací súd ustálil ako v rozpore s dobrými mravmi.

48. Zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, teda že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má, je základná právna zásada z rímskeho práva, ktorá znamená, že prevodca nemôže dať nadobúdateľovi lepšie práva k veci, ako sám vlastní, teda nemôže predať to, čo sám nemá, čím chráni vlastnícke právo. Pochádza z rímskeho práva, z Digest Iustiniani, a vyjadruje ideu, že právne postavenie prevodcu sa nemôže zlepšiť len tým, že vec prevádza.

49. V prejednávanej veci došlo k prevodu vlastníckeho práva, vzhľadom na vyššie citované rozhodnutia všeobecných súdov tak, že predmetom dražby sa stala vec vlastnícky nepatriaca navrhovateľovi dražby, ani tomu, v koho mene navrhovateľ konal.

50. Nadobudnutie vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu teda nie je možné, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Prelomenie zásady nemo plus iuris súd musí vykladať reštriktívne, a preto nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Rozširovanie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nad konkrétne zákonné výnimky je neprípustné.

51. Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

52. S ohľadom na uvedené odvolací súd stotožňujúc sa so závermi súdu prvej inštancie rozsudok potvrdil tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

53. Podľa prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

54. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

55. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa a CSP, preto s ohľadom na výsledok sporu priznal žalobcovi proti žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

56. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).