Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_12CoP-114-2024.pdf
PDF · 122.2 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoP/114/2024
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a členov Mgr. Silvie Tisovej a Mgr. Petra Straku, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Trenčín, dieťa rodičov - matka: C. B. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. XXX/X, G., zastúpená splnomocneným zástupcom: AK Petrovič, s. r. o., so sídlom Kollárova 566/32, Trnava, IČO: 54 980 682 a otec: H. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. A. XXX/XX, G. - H., zastúpený splnomocnenou zástupkyňou: JUDr. Marta Rybárová, advokátka so sídlom Jilemnického 2, Trenčín, o zvýšenie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 26P/161/2023-133 zo dňa 22. mája 2024, takto
r o z h o d o l :
rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Trenčín, ako súd prvej inštancie, rozsudkom č. k. 26P/161/2023-133 zo dňa 22.05.2024 rozhodol tak, že: I. Otec je povinný prispievať na výživu maloletej A. sumou 300,- Eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, s účinnosťou od 01.11.2023, čím sa zvyšuje jeho doterajšia vyživovacia povinnosť zo sumy 170,- Eur mesačne na sumu 300,- Eur mesačne. II. Dlh na výživnom pre maloletú A. za obdobie od 01.11.2023 do rozhodnutia súdu vo výške 840,- Eur sa otcovi dieťaťa povoľuje splácať popri bežnom výživnom k rukám matky v mesačných splátkach po 35,- Eur s účinnosťou zaplatenia prvej splátky v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku pod stratou výhody splátok. III. Týmto sa v časti výživného zmeňuje rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 32P/7/2020-111 zo dňa 28.05.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17CoP/47/2020-138 zo dňa 29.10.2020. IV. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. V rovine právnej odôvodnil svoje rozhodnutie podľa § 62 ods. 1, 2, § 63 ods. 1, § 77 ods. 1 § 78 ods. 1 veta prvá, ods. 2, 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“). Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z toho, že naposledy bola vyživovacia povinnosť otca určená v roku 2020, keď malo dieťa tri roky a navštevovalo materskú školu. Od tohto rozhodnutia uplynuli štyri roky a maloletá medzitým nastúpila do 1. ročníka základnej školy, čo spôsobilo výrazné zvýšenie jej odôvodnených potrieb. Súd prvej inštancie zistil, že náklady na školu, školské pomôcky, stravu, školský klub, cestovné, ako aj výdavky spojené s návštevou krúžkov angličtiny a tanca sa podstatne zvýšili. Ďalej prihliadol na to, že maloletá mala zvýšené náklady súvisiace so zdravotným stavom, najmä s nutnosťou nosenia dioptrických okuliarov. Na základe vykonaného dokazovania ustálil celkové mesačné odôvodnené potreby maloletej v sume 476 eur, pričom do tejto sumy nezaradil výdavky na dovolenky a výlety, ktoré nepovažoval za nevyhnutné potreby dieťaťa. Súd prvej inštancie ďalej hodnotil príjmové pomery rodičov. Matka bola zamestnaná s priemerným čistým príjmom 1.866,79 eur mesačne a poberala prídavok na dieťa, pričom jej príjem v porovnaní
s obdobím predchádzajúcej úpravy výživného mierne vzrástol. Otec naďalej pôsobil ako SZČO. Súd však konštatoval, že riadne nepreukázal svoje aktuálne príjmy, keď v jeho predložených dokladoch zistil rozpory medzi vystavenými faktúrami a prijatými platbami, pričom otec nedoložil opravené doklady ani ďalšie faktúry, hoci mu bola na účet pripísaná odplata za prácu, ku ktorej faktúra predložená nebola. Keďže tento nesplnil svoju zákonnú povinnosť preukázať príjem podľa § 63 ods. 1 Zákona o rodine, súd prvej inštancie vychádzal z fikcie, že jeho priemerný mesačný príjem predstavoval dvadsaťnásobok sumy životného minima. Pri určení výšky výživného prihliadol na osobnú starostlivosť matky, na pravidelný styk otca s maloletou, ako aj na právo dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni oboch rodičov. Zohľadnil aj to, že štát prispieva na dieťa sumou 60 eur mesačne. Dospel k záveru, že primeraný podiel otca na krytí potrieb maloletej predstavoval 300 eur mesačne, čo zodpovedalo jeho možnostiam a schopnostiam a zároveň reflektovalo zvýšené potreby dieťaťa. Výživné priznal spätne od novembra 2023, keďže v tomto mesiaci bol návrh o zvýšenie podaný a matka v ňom mala dieťa v celodennej osobnej starostlivosti. Tým vznikol otcovi dlh na výživnom vo výške 840 eur, ktorý mu súd prvej inštancie povolil splácať v mesačných splátkach po 35 eur pod stratou výhody splátok. Pri rozhodnutí o trovách konania postupoval podľa § 52 a § 58 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok, ďalej len „CMP“ a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
2. Otec prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne podal dňa 27.06.2024 odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Namietal, že postupoval procesne nesprávne, keď nevykonal ním navrhované dôkazy, najmä daňové priznanie za rok 2023, ktoré chcel predložiť po predĺžení zákonnej lehoty na jeho podanie. Tvrdil, že súd prvej inštancie mal k dispozícii všetky jeho faktúry za rok 2023, z ktorých bolo možné presne určiť jeho skutočný príjem, a napriek tomu dospel k záveru, že príjem nepreukázal, a aplikoval zákonnú fikciu príjmu vo výške dvadsaťnásobku sumy životného minima. Otec uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne hodnotil aj príjmové doklady za rok 2024, hoci príjem za tento rok nebolo možné určiť skôr, než na základe budúceho daňového priznania. Mal za to, že súd tým neúplne a nesprávne zistil skutkový stav a porušil jeho právo na spravodlivý proces keď mu neumožnil doplniť rozhodujúci dôkaz.
V ďalšej časti odvolania otec namietal, že súd prvej inštancie pri určovaní odôvodnených potrieb maloletej použil rozporné úvahy. Hoci ustálil potreby dieťaťa na sume 476 eur mesačne, zároveň označil matkou predložené náklady za nadhodnotené, s čím sa otec stotožnil. Tvrdil, že maloletá mala bežné potreby primerané veku a že v jeho finančných možnostiach nebolo zabezpečovať nadštandardné výdavky, ako sú dovolenky či nákladné aktivity. Otec ďalej uvádzal, že súd opomenul započítať do príjmu matky daňový bonus vo výške 140 eur mesačne, ktorý podľa jeho názoru mal byť súčasťou hodnotenia jej príjmových pomerov. Rovnako nezohľadnil viaceré jeho nevyhnutné životné výdavky. Poukázal na to, že po odpočítaní reálnych nákladov na podnikanie mu zostával mesačný disponibilný príjem nižší než príjem matky na osobu v domácnosti a preto považoval určené výživné za neprimerané jeho možnostiam. Otec tiež tvrdil, že súd prvej inštancie nepripustil riadny výkon jeho procesných práv, keď ho počas pojednávania vykázal na miesto určené pre verejnosť, čím mu znemožnil komunikáciu s právnou zástupkyňou a možnosť reagovať na procesné úkony v reálnom čase. Uvádzal, že tento postup súdu zasiahol do jeho práva na obhajobu. Uzatváral, že vzhľadom na svoje príjmové a výdavkové pomery bol schopný platiť výživné vo výške 200 eur mesačne, čo považoval za primerané potrebám dieťaťa aj jeho možnostiam, najmä s prihliadnutím na štátne príspevky plynúce do domácnosti matky.
3. Matka sa prostredníctvom splnomocneného zástupcu vyjadrila k odvolaniu dňa 27.07.2024. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil. Uviedla, že otec nesprávne namietal použitie § 63 ods. 1 Zákona o rodine, pretože nepreukázal svoje skutočné príjmy, hoci ako podnikateľ mal povinnosť predložiť súdu úplné a preukázateľné podklady o svojich zárobkoch a majetkových pomeroch. Matka zdôraznila, že daňové priznanie samo osebe nevypovedalo o reálnom príjme a otec mal dostatok času na jeho podanie pred pojednávaním. Podľa nej si otec svojou vlastnou pasivitou spôsobil, že súd musel aplikovať zákonnú fikciu príjmu, pretože nepredložil relevantné dôkazy potrebné na objektívne posúdenie jeho zárobkových možností. Poukázala tiež na to, že tento prezentoval neudržateľné tvrdenia o nízkych príjmoch, ktoré nekorešpondovali s jeho výdavkami; z nich vyplývalo, že musí disponovať vyšším príjmom, než uvádzal.
Matka zároveň uviedla, že otec nepreukázal vecne ani výšku svojich podnikateľských výdavkov, keďže jeho paušálne uplatnené náklady neodzrkadľovali skutočné vynakladané sumy. Podľa nej nebolo uveriteľné, že by tento žil z čiastky, ktorá zodpovedala jeho vlastným výpočtom po odpočítaní paušálnych výdavkov. Zároveň zdôraznila, že zákonná prednosť výživného pred výdavkami povinného rodiča vyžadovala, aby otec najskôr plnil svoju vyživovaciu povinnosť a až následne uspokojoval vlastné potreby. V tejto súvislosti uviedla, že ustálené potreby maloletej vo výške 476 eur mesačne považovala za skôr podhodnotené, najmä pokiaľ ide o položky týkajúce sa stravy a ošatenia. Matka odmietla aj otcove námietky týkajúce sa postupu súdu prvej inštancie pri posudzovaní jej príjmov. Uviedla, že daňový bonus bol súčasťou jej čistého príjmu, pretože sa premietal do zníženia dane, a preto bolo správne, že ho súd zohľadnil ako súčasť jej reálneho mesačného zisku. Taktiež zdôraznila, že rodinný prídavok bol správne započítaný do výdavkov dieťaťa a nie do jej príjmov, v súlade so súdnou praxou. Tvrdenia otca o výpočtoch príjmov na domácnosť preto považovala za irelevantné, keďže tieto nemohli byť rozhodujúce na úkor dieťaťa. K otcovej námietke týkajúcej sa jeho vykázania na miesto pre verejnosť matka uviedla, že tento zásah bol odôvodnený tým, že otec opakovane prijímal rady od svojej právnej zástupkyne počas svojho výsluchu, čo bolo počuteľné aj pre ostatných účastníkov. Súd prvej inštancie tým chránil riadny priebeh dokazovania. Podľa matky nešlo o porušenie práv otca, pretože pri výsluchu mal odpovedať on sám a nie po konzultáciách. Matka zároveň uviedla, že ani pripomienky jej právnej zástupkyne na adresu otca nemožno považovať za invektívy, ale za vecné upozornenia týkajúce sa jeho výdavkov a možností optimalizácie jeho finančného hospodárenia v prospech dieťaťa. Napokon zdôraznila, že otec doteraz nerešpektoval vykonateľný rozsudok a platil výživné len v pôvodnej výške, čím konal v rozpore so zákonom i záujmami maloletej. Uviedla, že jeho argumentácia predstavovala skôr pokus vyhnúť sa primeranému plneniu rodičovskej povinnosti.
4. Otec sa prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne vyjadril replikou k vyjadreniu matky dňa 08.10.2024. Zotrval na dôvodoch svojho odvolania a považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne. Tvrdil, že súd nesprávne vyhodnotil otázku preukázania jeho príjmu, keď konštatoval nesplnenie povinností podľa § 63 ods. 1 Zákona o rodine, hoci otec predložil všetky faktúry za rok 2023 a príjem deklarovaný v nich len minimálne odlišoval od príjmu uvedeného v daňovom priznaní. Podľa otca mal súd prvej inštancie počkať na riadne podané daňové priznanie za rok 2023, ktoré mohol predložiť až po uplynutí zákonnej lehoty na jeho podanie, a až následne rozhodnúť. Namietal tak, že svojím postupom predčasne rozhodol o veci bez umožnenia predloženia tohto kľúčového dôkazu, čím porušil jeho procesné práva. Podľa otca súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil jeho paušálne výdavky, ktoré boli uplatnené v súlade so zákonom o dani z príjmov a odmietal záver, že by týmito výdavkami len „bagatelizoval“ svoju finančnú situáciu. Tvrdil, že paušálne výdavky zahŕňal nielen do podnikania, ale aj do osobnej spotreby, vrátane platenia výživného. Podľa jeho výpočtov dosahoval jeho reálny čistý mesačný príjem po odpočítaní výdavkov len sumu 235,20 eur, čo nepredstavovalo ani výšku životného minima. Zdôrazňoval, že jeho príjmové možnosti ako SZČO v regióne boli obmedzené a nebolo v jeho možnostiach dosahovať vyšší príjem, než aký preukázal. V replike otec opätovne uviedol, že považoval výdavky maloletej ustálené súdom prvej inštancie za nadhodnotené a poukazoval na to, že súd túto skutočnosť priznal už v odôvodnení rozsudku. Tvrdil, že matka svojím výpočtom vytvárala neprimerane nákladný životný štýl dieťaťa, na ktorý on nemohol finančne prispievať, najmä pokiaľ išlo o zahraničné dovolenkové pobyty či iné nadštandardné aktivity. Podľa otca mal súd ponechať priestor pre budúce zvyšovanie výživného, vzhľadom na očakávaný rast potrieb dieťaťa v ďalších rokoch. Zotrval tiež na výpočtoch, podľa ktorých do domácnosti matky pripadla vyššia suma na osobu v porovnaní s jeho domácnosťou, pričom opätovne zdôraznil, že matematicky bolo preukázané, že pri jeho príjmoch a výdavkoch bol jeho disponibilný príjem podstatne nižší. Súčasne uviedol, že rešpektuje právnu úpravu daňového bonusu a nepopieral jeho zohľadnenie v príjme matky. V časti týkajúcej sa priebehu pojednávania otec namietal, že vykázanie na miesto pre verejnosť mu znemožnilo prijímať právnu pomoc počas jeho výsluchu, čo považoval za zásah do jeho práva na spravodlivý proces. Nesúhlasil s tvrdením matky, že k vykázaniu došlo z dôvodu jeho správania, a mal za to, že jeho právna zástupkyňa mala mať možnosť poskytovať mu primeranú procesnú podporu. Na záver otec uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, nesprávne a neúplne zistil skutkový stav a svojím procesným postupom mu znemožnil uplatňovať jeho procesné práva. Z tohto dôvodu navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.
5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 2 ods. 1 CMP, § 34 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“, § 3 ods. 5 písm. a/ CMP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 359 CSP, § 362 CSP, § 7 ods. 1 CMP) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP) s prihliadnutím na vady konania, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 67 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP a v tomto rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
6. Súd prvej inštancie rozhodol o zvýšení výživného pre maloleté dieťa z dôvodu zmeny pomerov, konkrétne jeho nástupu na základnú školu, čo viedlo k vyšším nákladom na stravu, ošatenie, hygienu a voľnočasové aktivity. Vychádzal z toho, že príjem matky sa mierne zvýšil. Posúdil, že otec riadne nepreukázal svoje príjmy za roky 2023 a 2024. Pri určení jeho príjmu preto vychádzal z dvadsaťnásobku sumy životného minima. Stanovil odôvodnené mesačné potreby maloletej na 476 eur. Po zohľadnení schopností a možností oboch rodičov a odpočítaní štátnych príspevkov určil výšku výživného na 300 eur mesačne. Zároveň súd povolil otcovi splácať zameškané výživné vo výške 840 eur v mesačných splátkach.
7. Otec vo svojom odvolaní v podstate namietal, že súd prvej inštancie nesprávne postupoval, keď neumožnil vykonať ním navrhované dôkazy, najmä daňové priznanie za rok 2023, ktoré chcel predložiť po predĺžení lehoty, a preto podľa neho nesprávne uzavrel, že nepreukázal svoje príjmy. Tvrdil, že mal k dispozícii všetky jeho faktúry za rok 2023, z ktorých bolo možné presne určiť jeho príjem, no napriek tomu aplikoval zákonnú fikciu príjmu dvadsaťnásobku sumy životného minima. Namietal tiež, že súd nesprávne posúdil príjmy za rok 2024, hoci ich podľa neho nebolo možné určiť skôr, než podaním budúceho daňového priznania. Ďalej uvádzal, že neprimerane vyhodnotil potreby maloletej, keď ich stanovil na 476 eur, hoci sám konštatoval nadhodnotenie viacerých nákladov uvádzaných matkou. Otec tiež namietal, že súd nezohľadnil daňový bonus matky a nebral dostatočne do úvahy jeho nevyhnutné životné výdavky, čo podľa neho viedlo k určeniu neprimerane vysokého výživného. Napokon tvrdil, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na obhajobu tým, že ho počas pojednávania vykázal na miesto pre verejnosť.
8. Súčasťou rodičovských povinností je aj povinnosť zabezpečovať výživu dieťaťa ako nevyhnutnú súčasť jeho telesného, duševného a sociálneho vývinu, čo vyplývalo aj z § 28 ods. 1 písm. a/ Zákona o rodine. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom predstavuje ich zákonnú povinnosť, ktorá podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine trvá až do času, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť. Účelom tejto povinnosti je zabezpečiť maloletému dieťaťu takú životnú úroveň, aby sa podieľalo na životnom štandarde svojich rodičov, čo výslovne vyplýva z § 62 ods. 2 Zákona o rodine. Zákon súčasne stanovuje, že obaja rodičia by mali prispievať na výživu dieťaťa podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, bez ohľadu na to, či žijú s dieťaťom v spoločnej domácnosti. Zákon upravuje aj minimálnu hranicu vyživovacej povinnosti, keď v § 62 ods. 3 Zákona o rodine ustanovil, že každý rodič je povinný prispievať najmenej vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené dieťa, a to bez ohľadu na svoju aktuálnu majetkovú situáciu. Pri určení výživného má súd povinnosť prihliadať na osobnú starostlivosť o dieťa, keďže táto predstavuje formu naturálneho plnenia vyživovacej povinnosti (§ 62 ods. 4 Zákona o rodine). Zároveň výživné má prednosť pred inými výdavkami rodiča, pričom súd neberie do úvahy tie výdavky povinného rodiča, ktoré nebolo nevyhnutné vynaložiť (§ 62 ods. 5 Zákona o rodine).
9. V súlade s § 78 ods. 1 Zákona o rodine možno zmeniť dohody a rozsudky o výživnom, ak sa zmenia pomery. Takto rozhodnutia súdu o výživnom nie sú nemenné a môžu byť upravené, ak dôjde k podstatnej zmene pomerov na strane dieťaťa alebo rodiča. Rozhodnutie o výživnom je tak prípadom s výhradnou zmenou pomerov - t. j. zásada clausula rebus sic stantibus. Súd vždy porovnáva situáciu, ktorá existovala v čase pôvodného rozhodnutia, so súčasným stavom. Zmena pomerov musí byť významná a spravidla trvalejšieho charakteru, nestačia teda bežné alebo krátkodobé výkyvy. Na strane dieťaťa môže ísť napríklad o zhoršenie zdravotného stavu alebo nástup na vyšší stupeň štúdia, čo zvyšuje jeho odôvodnené potreby. Na strane rodiča je typickou zmenou strata zamestnania, invalidita, podstatný pokles či nárast príjmu, alebo vznik ďalšej vyživovacej povinnosti. Cieľom je, aby výška výživného vždy zodpovedala aktuálnym schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom rodičov, ako aj odôvodneným potrebám dieťaťa. Dieťa má totiž právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov.
Z nového rozhodnutia musí preto jasne vyplývať, čo a v akom rozsahu sa oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu zmenilo. Na základe preukázanej zmeny pomerov môže súd na návrh výživné zvýšiť, znížiť alebo zrušiť. Súd pri svojom rozhodovaní vždy prihliada na najlepší záujem maloletého dieťaťa.
10. Ustanovenie § 63 ods. 1 Zákona o rodine je špecifickým a dôležitým nástrojom, ktorý súd využíva pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti rodiča voči dieťaťu. Aplikuje sa v situáciách, keď rodič, od ktorého sa výživné požaduje, dosahuje príjmy z inej než závislej činnosti, teda typicky ide o podnikateľov alebo osoby so slobodným povolaním. Toto ustanovenie nemožno vnímať izolovane, pretože nadväzuje na všeobecné princípy stanovené v § 62 Zákona o rodine, ktorý zakotvuje základnú povinnosť oboch rodičov prispievať na výživu detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Základným cieľom § 63 ods. 1 Zákona o rodine je zabezpečiť, aby rodič-podnikateľ transparentne preukázal súdu svoje skutočné príjmy a majetkové pomery, čo je nevyhnutné pre spravodlivé určenie výživného. Povinný rodič s príjmami z podnikania musí súdu aktívne predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť zistenie ďalších relevantných skutočností. Ak si túto svoju povinnosť nesplní, alebo ak sú jeho údaje neúplné či nedôveryhodné, prichádza na rad sankčná právna fikcia - tzv. príjmová fikcia. Zákon v takom prípade predpokladá, že priemerný mesačný príjem tohto rodiča je dvadsaťnásobok sumy životného minima na jednu plnoletú fyzickú osobu . Tento mechanizmus slúži ako ochrana dieťaťa pred situáciou, kedy by rodič účelovým zatajovaním alebo skresľovaním príjmov znemožnil určenie spravodlivého výživného. Pri posudzovaní schopností a možností rodiča súd zároveň neprihliada na jeho výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (§ 63 ods. 2 Zákona o rodine). V prípade podnikateľov to znamená, že súd môže ignorovať také výdavky, ktoré nesúvisia priamo s dosahovaním zisku alebo sú neprimerane vysoké . Súd taktiež berie do úvahy aj potenciálny príjem, ktorý by rodič mohol dosahovať, ak by sa bezdôvodne nevzdal výhodnejšieho zamestnania alebo podnikania (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine).
11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil aj posúdil, že u maloletého dieťaťa došlo k podstatnej zmene pomerov podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, keď u maloletého dieťa došlo k prechodu dieťaťa z materskej školy do 1. ročníka základnej školy. Aktuálne výdavky dieťaťa ustálil vo výške 476 eur. Dôsledne však neustálil jeho celkové výdavky pri poslednom určovaní výživného, tak aby bolo možné vykonať porovnanie zmeny od posledného rozhodnutia.
12. Ak ide o rodiča podnikateľa vychádza súd pri posudzovaní jeho príjmových možností pre účely stanovenia výživného zo stavu príjmov, ktorý dosiahol tento rodič podľa svojho daňového priznania a ako ho uviedol vo svojej výpovedi účastníka konania potvrdené potom i správou vyžiadanou od príslušného daňového orgánu k doloženiu správnosti výpovedi rodiča. Je však potrebné vykonať ďalšie dokazovanie k zisteniu schopnosti tohto rodiča, aby boli objasnené jeho celkové majetkové pomery. Pri určení výživného pro dieťa nie je u povinného rodič, ktorý je podnikateľom, rozhodujúce či rozdiel medzi jeho príjmami a výdavkami je kladný, či záporný. Je treba rozlíšiť s ohľadom na posúdenie nevyhnutnosti výdavkových položiek, či ide o výdavky, bez ktorých by nebolo možné dosiahnuť zaistenie výkonu podnikateľskej činnosti, alebo či už ide o výdavky, čo do svojho druhu či rozsahu smerujúce skôr k rozširovaniu podnikateľskej činnosti za účelom dosiahnutia vyššieho zisku.
13. Pokiaľ išlo o porovnanie príjmových pomerov u otca, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 63 ods. 1 Zákona o rodine o príjmovej fikcii nenáležite. V tomto ohľade boli otcove námietky čiastočne opodstatnené. Ako z dokazovania vyplýva, otec je SZČO. Ak ide o rodiča podnikateľa vychádza súd pri stanovovaní výživného zo stavu jeho príjmov, ktoré dosiahol podľa svojho daňového priznania. Takéto dokazovanie je potrebné doplniť výpoveďou rodiča a vyžiadaním si správy od príslušného daňového orgánu, aby sa overila správnosť výpovede rodiča. Zároveň to nezbavuje súd povinnosti vykonať ďalšie dokazovanie k zisteniu schopnosti tohto rodiča, aby boli objasnené celkové majetkové pomery (výpisy z bankových účtov, registra motorových vozidiel a nehnuteľností, výpovede svedkov atď.).
14. Pokiaľ otec predložil faktúry za rok 2023 a súd prvej inštancie našiel nezhodu v jeho faktúrach a sume, ktorú dostal na účet, považujúc otcove vysvetlenie za nedostatočné, nebolo dôvodné len z tohto dôvodu uplatniť zásadu príjmovej fikcie. Otec totiž sprístupnil faktúry a navrhoval aj predloženie daňového priznania za rok 2023. V tejto súvislosti podal vysvetlenie, uviedol, že správna bola platba, ktorá mu prišla na účet. Súd prvej inštancie mal vyzvať právnickú osobu na doloženie faktúr a podanie vysvetlenia k nezrovnalosti platby na účet a výšky vo faktúre.
15. Obdobne v prípade faktúr z roku 2024 pokiaľ otec tieto predložil, súd prvej inštancie zistil z výpisu účtu, že mal mať ešte jednu platbu za mesiac 02/2024, ktorú nepredložil. Bolo preto jeho povinnosťou dopytovať sa otca na uvedenú platbu v rámci vyšetrovacej zásady podľa § 35 CMP. Uvedené však súd nevykonal a len v odôvodnení to uviedol spolu s diskrepanciou faktúry a platby za rok 2023 ako dôvod uplatnenia príjmovej fikcie. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 23.02.2024 ani z 22.05.2024 nevyplýva, že by ohľadom týchto skutočností boli na aplikáciu tohto ustanovenia účastníci konania poučení v rámci predbežného právneho posúdenia podľa § 181 ods. 2 CSP (za jeho aplikácie podľa § 2 ods. 1 CMP). Súd prvej inštancie tak nepostupoval, čím došlo podľa odvolacieho súdu k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď postupoval v rozpore s § 181 ods. 2 CSP v nadväznosti na prekvapivosť rozhodnutia. Uvedený postup je tak dôvodom pre zrušenie a vrátenie rozhodnutia na ďalšie konanie.
16. Pokiaľ ide o otcom namietané výdavky maloletého dieťaťa, odvolací súd sa nestotožnil s názorom otca, že súd prvej inštancie uviedol protichodne svoje hodnotenie výdavkov ako prehnané a následne ich vyhodnotil ako dôvodné. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie jasne vyplýva, že v rozsahu matkou uvádzaných výdavkov považoval za dôvodnú celkovo ustálenú sumu 476 eur. Zároveň nezapočítal do výdavkov dieťaťa dovolenky, ktoré otec namietal.
17. Súd prvej inštancie síce ustálil aktuálne výdavky maloletého dieťaťa, ale nijako neustálil celkové výdavky dieťaťa vo vzťahu k poslednému určeniu výživného a neposúdil k akej reálnej zmene došlo od posledného stavu. 18. Súčasťou práva na spravodlivé konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky zakotvených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 36 a 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina Základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky) je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď na všetky relevantné otázky a námietky účastníkov konania. Táto odpoveď musí vychádzať z riadne vykonaného dokazovania. Súd prvej inštancie, ktorý rozhoduje o zvýšení výživného, musí preto posúdiť komplexne všetky pomery účastníkov konania na základe vykonaného dokazovania a svoje rozhodnutie oprieť o dostatočné dôvody a logické úvahy, ktorého viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Odvolací súd má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa tento atribút vo vzťahu k objektívnemu preskúmaniu príjmov otca, zisteniu a posúdeniu zmeny pomerov maloletého dieťaťa a náležitej aplikácie právnych záverov ohľadom posúdenia výšky výživného a aplikácie príjmovej fikcie podľa § 63 ods. 1 Zákona o rodine. Uvedené tak predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces, pričom v kontexte nedostatočného zdôvodnenia záverov a nevykonaných dôkazov je dôvodom pre zrušenie rozsudku okresného súdu aj podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP a vrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie.
19. Pokiaľ išlo o ďalšie námietky otca, odvolací súd ich nepovažoval za dôvodné. Predovšetkým námietka týkajúca sa nesprávneho posúdenia daňového bonusu a prídavkov na dieťa. Daňový bonus nepredstavuje automatickú dávku prislúchajúcu rodičovi, pričom v súlade s judikatúrou sa posudzuje ako súčasť platu rodiča. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že daňový bonus matky bol započítaný na účely jej príjmu, s čím sa odvolací súd stotožňuje.
20. Pokiaľ ide o prídavky na dieťa, je opodstatnený názor, že tieto by sa mali dostať do dispozície maloletého dieťaťa a teda slúžiť na úhradu jeho potrieb. Pri posudzovaní odôvodnených potrieb dieťaťa je potrebné zohľadniť ich výšku a účel, keďže tieto dávky môžu predstavovať reálny zdroj krytia potrieb dieťaťa. Je preto nutné ich zohľadniť pri stanovovaní celkových odôvodnených výdavkov v zmysle judikatúry, podľa ktorej výživné nesmie nahrádzať účelom určené sociálne dávky. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, súd prvej inštancie uvedené pri posudzovaní výdavkov maloletej a výživného zahrnul do hodnotenia plnenia potrieb maloletej, aj keď absentoval konkretizujúci výpočet.
21. Otec taktiež namietal postup súdu v súvislosti s jeho výsluchom, na ktorom bol „odsadený“ z miesta vedľa splnomocnenej zástupkyne počas svojho výsluchu. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 22.05.2024 vyplýva, že počas výsluchu bolo namietané, že otcovi pri jeho výsluchu radí jeho splnomocnená zástupkyňa, ako odpovedať na už položenú otázku. Aj z vyjadrenia matky vyplýva, že postup súdu prvej inštancie súvisel s touto okolnosťou. Uvedený postup súdu prvej inštancie odvolací súd považoval za neštandardný a mal za to, že pokiaľ dochádzalo k našepkávaniu splnomocnenej zástupkyne otcovi k už položenej otázke, bolo dôvodné uplatniť upozornenie a pri pokračovaní k poriadkovému opatreniu
podľa § 102 a nasl. CSP. Napriek neštandardnému postupu vzhľadom na okolnosti prípadu odvolací súd nevyhodnotil uvedený postup ako postup porušujúci otcove právo na spravodlivý proces.
22. V ďalšom konaní súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu je povinný došetriť príjmové pomery otca výsluchom otca a oboznámením sa daňového priznania za rok 2023, vyžiadaním si daňového priznania za rok 2024 a ak bude k dispozícii aj vyžiadaním si daňového priznania otca za rok 2025. Správnym bude postup súdu, ktorým si porovná otcove príjmy z výpisov účtov otca. V prípade predchádzajúcich a príp. ďalších nezrovnalostí vyzve otca, príp. objednávateľa služby na ich vysvetlenie resp. doloženie potrebných dokladov.
23. Bude tiež potrebné sa zaoberať tým, aký charakter majú výdavky/náklady otca na dosiahnutie, zaistenie a udržanie jeho príjmu, ktoré si uplatňuje v daňovom priznaní a to aj pokiaľ si ich uplatňuje ako paušálne výdavky. Za týmto účelom súd prvej inštancie vykoná dokazovanie najmä výsluchom otca, príp. zaobstaraním si potvrdení o jeho výdavkoch. V súvislosti s výdavkami otca bude úlohou súdu posúdiť aj jeho celkovú životnú úroveň, ktorá bude zahŕňať zistenia ohľadom samotného spôsobu života a využívaní kultúrnych, športových a spoločenských možností v rámci spôsobu trávenia jeho voľného času, dovoleniek, účelu užívania motorového vozidla príp. iných hmotných vecí. Následne vyhodnotí, ktoré výdavky slúžia na zachovanie/udržanie otcových príjmov a ktoré možno považovať za nie nevyhnutné. Pokiaľ vyhodnotí niektoré výdavky otca za nie nevyhnutné bude dôvodné v súlade s § 63 ods. 2 Zákona o rodine na ne neprihliadnuť. Na základe tohto posúdenia ustáli otcov čistý mesačný príjem za jednotlivé relevantné obdobia.
24. Ďalej zistí prípadné zmeny vo výške príjmu u matky oproti poslednému stavu určenia výživného a presne určí výšku sociálnych dávok poskytovaných na maloleté dieťa. Tieto dávky kvantifikuje a priradí k prislúchajúcim položkám potrieb, aby bolo zrejmé, ktorú časť konkrétnej potreby dávka reálne kryje. Následne ich započíta do odôvodnených výdavkov dieťaťa, ak účel zistených dávok bude tomu nasvedčovať.
25. Na základe výsluchu matky súd prvej inštancie posúdi a odôvodní, v akom rozsahu sa matka a otec podieľa na vyživovacej povinnosti dieťaťa. Keďže sa jedná o dieťa, ktoré si ešte vyžaduje osobnú starostlivosť, posúdi v akej miere a rozsahu bude jej osobná starostlivosť započítaná voči jej pripadajúcemu finančnému príspevku na výživu dieťaťa, čo riadne odôvodní.
26. V súhrne všetky vykonané dôkazy vyhodnotí v zmysle § 191 CSP a následne vec s ohľadom na vzťahujúce sa zákonné ustanovenia právne posúdi. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uvedie, na základe akých preukázaných skutočností a na základe akých dôkazov dospel k svojim záverom. Všetky relevantné skutkové okolnosti súd prvej inštancie v meritórnom rozhodnutí riadne odôvodní postupom v súlade s § 220 CSP v nadväznosti na § 2 ods. 1 CMP tak, aby rozhodnutie o návrhu o zvýšenie výživného a trovách konania bolo náležite odôvodnené a presvedčivé z hľadiska práva na spravodlivý proces. V ďalšom konaní je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP v nadväznosti na § 2 ods. 1 CMP).
27. V novom rozhodnutí zároveň súd prvej inštancie rozhodne o trovách celého konania vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
28. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 (za) : 0 (proti).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).