Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-37-2023.pdf
PDF · 202.9 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/37/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobkýň: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. A. XX/XX, XXX XX D. E. F., 2/ G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/XXX, XXX XX D. E. F., 3/ J. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/XXX, XXX XX D. E. F., všetky zastúpené ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Martin BARTKO - JUDr. Silvia BARTKOVÁ so sídlom Piaristická 6667, Trenčín, IČO: 42 021 626, proti žalovanej: A. K. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/XXX, XXX XX D. E. F., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 22. novembra 2022, č. k. 23C/52/2018-168, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobkyne 1/, 2/, 3/ m a j ú nárok voči žalovanej na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že žalobkyňa 1/ a žalobkyňa 2/ sú podielovými spoluvlastníčkami pozemku, ktorý bol zameraný geometrickým plánom č. 7/2018 vyhotoveným dňa 08.11.2018 A. L. M. N. O. a úradne overeným dňa 29.11.2018 Okresným úradom Ilava, katastrálny odbor pod č. G1-608/2018 ako novovytvorená parc. reg. „C“ KN č. 429/26 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 18 m2 jej odčlenením z nehnuteľnosti zapísanej u Okresného úradu Ilava, katastrálny odbor v katastri nehnuteľností pre okres A., obec D. E. F. a katastrálne územie I. na liste vlastníctva č. XXXX ako parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape - parc. č. 429/5
- zastavané plochy a nádvoria o výmere 211 m2, každá v podiele 1, výrokom II. určil, že žalobkyňa 3/ je výlučnou vlastníčkou pozemku, ktorý bol zameraný geometrickým plánom č. 7/2018 vyhotoveným dňa 08.11.2018 A. L. M. N. O. a úradne overeným dňa 29.11.2018 Okresným úradom Ilava, katastrálny odbor pod č. G1-608/2018 ako novovytvorená parc. reg. „C“ KN č. 429/27 - záhrada vo výmere 33 m2 jej odčlenením z nehnuteľnosti zapísanej u Okresného úradu Ilava, katastrálny odbor v katastri nehnuteľností pre okres A., obec D. E. F. a katastrálne územie I. na liste vlastníctva č. XXXX ako parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape - parc. č. 429/11 - záhrada o výmere 1106 m2. Súčasne výrokom III. rozhodol, že neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku je geometrický plán č. 7/2018 vyhotoveným dňa 08.11.2018 A. L. M. N. O. a úradne overeným dňa 29.11.2018 Okresným úradom Ilava, katastrálny odbor pod č. G1-608/2018. V konečnom dôsledku výrokom IV. o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalobkyne 1/, 2/, 3/ majú voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyne 1/, 2/, 3/ sa žalobou podanou dňa 20.11.2018 domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníčkami novovytvorenej parc. reg. „C“ KN č. 429/26 -
zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 18 m2, ktorá vznikla jej odčlenením z nehnuteľnosti zapísanej u Okresného úradu Ilava, katastrálny odbor v katastri nehnuteľností pre okres A., obec D. E. F. a katastrálne územie I. na liste vlastníctva č. XXXX ako parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape - parc. č. 429/5 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 211 m2, každá v podiele 1/2 a žalobkyňa 3/ je výlučnou vlastníčkou novovytvorenej parc. reg. „C“ KN č. 429/27 - záhrada vo výmere 33 m2, ktorá vznikla jej odčlenením z nehnuteľnosti zapísanej u Okresného úradu Ilava, katastrálny odbor v katastri nehnuteľností pre okres A., obec D. E. F. a katastrálne územie I. na liste vlastníctva č. XXXX ako parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape - parc. č. 429/11 - záhrada o výmere 1106 m2. Pozemky boli zamerané geometrickým plánom č. 7/2018 vyhotoveným dňa 08.11.2018 A. L. M. N. O. a úradne overeným dňa 29.11.2018 Okresným úradom Ilava, katastrálny odbor pod č. G1-608/2018. Uplatnili tiež náhradu trov konania. Dôvodili tým, že žalobkyne 1/ a 2/ sa stali vlastníkmi pozemku parc. č. 429/6 na základe darovacej zmluvy od ich rodičov v roku 1996, odkedy aj vstúpili užívania darovaného pozemku parc. č. 429/6, ktorý bol dovtedy užívaný rodičmi a ktorý vnímali ako dovtedy nesporne užívaný pozemok okolo domu až po dom suseda F. G.. Nikto nikdy ich vrátane suseda, ani ich rodičov zo žiadnej časti pozemku nevyháňal, ani nemal výhrady k tomu, že tento pozemok užívajú v rozsahu až po stenu susedného rodinného domu a preto ani nebol dôvod na ich strane pochybovať, že tento pozemok im v takomto rozsahu aj vlastnícky patrí. Keď v roku 2000, resp. 2001, ich otec G. G. spolu so susedom F. G. stavali oplotenia rozdeľujúce pozemky, tak ako boli dovtedy aj užívané, samé videli, že oplotenia sú postavené tak, že plynule nadväzujú na stenu rodinného domu suseda F. G., čo ich len utvrdilo v tom, že im darovaný pozemok sa rozprestiera až po takto postavené oplotenie a po stenu rodinného domu, nikdy nemali pochybnosti o tom, že by to malo inak, samotný sused sa nikdy nevyjadril spôsobom, že by hranica medzi pozemkami určená plotom mala byť sporná, dokonca, že by mali užívať jeho pozemok. Do vlastníckych pomerov suseda F. G. sa vôbec nestarali a akým spôsobom sused nakladal so svojimi nehnuteľnosťami im známe nebolo. Žalobkyne 1/ a 2/ nerušene užívali svoje nehnuteľnosti v rámci hraníc vyznačených postaveným plotom (predným a zadným) a stenou rodinného domu suseda F. G.. O tom, že by hranica ich pozemku mala byť inak vedená, ako v teréne postavenými stavbami, sa dozvedeli až dňa 19.02.2016, keď geodet A. E. G. v teréne zakreslil a vyznačil, podľa neho skutočnú hranicu medzi ich pozemkom parc. č. 429/6 a pozemkom suseda parc. č. 429/5. Dovtedy žalobkyne 1/ a 2/ vedomosť o takomto inom priebehu hranice nemali a za hranicu považovali hranicu v teréne reálne vyznačenú stavbami. Dňa 23.09.2016 podala voči nim žalovaná žalobu o vypratanie časti pozemkov, o ktorých si mysleli, že im vlastnícky patria, ktorú zakladá práve na vytyčovacom náčrte A. E. G. (požaduje, aby odstránili predné oplotenie svojho pozemku a následne odstránili aj oplotenie za domom suseda F. G.), ktorá vec je vedená na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 16C/152/2016. S podanou žalobou nesúhlasili, nakoľko všetky tieto stavby boli postavené so súhlasom suseda F. G., dokonca časť zadného plotu sám F. G. vybudoval z betónových tvárnic, tiež nesúhlasia ani s jej tvrdením, že by tieto stavby mali byť na pozemku žalovanej. Na základe tohto ich presvedčenia oslovili znalca z odboru Geodézie, A. L. M., za účelom vytýčenia vlastníckej hranica podľa reálneho užívania pozemkov a ich v teréne zrejmého rozhraničenia, pretože považujú za skutočnú hranicu svojich pozemkov hranicu danú oplotením a stavbou susedného rodinného domu, teraz vo vlastníctve žalovanej. Znalec A. L. M. ich námietky preveril na mieste samom a svojím geometrickým plánom č. 7/2018 zo dňa 08.11.2108 zameral hranicu pozemkov tak, ako sa tieto pozemky reálne užívajú a ako sú rozhraničené jestvujúcimi stavbami a z rozdielu vytvoril samostatné parcelné čísla. Žalobkyne 1/ a 2/ za spôsob rozhraničenia dotknutých pozemkov vždy považovali práve predné a zadné oplotenie a stavbu suseda F. G.. Žalobkyne 1/ a 2/ sú presvedčené o tom, že dotknutá časť im vlastnícky patrí titulom reálneho dobromyseľného užívania po dobu viac ako 20 rokov. Čo sa týka žalobkyne 3/, táto získala vlastnícke právo k pozemku parc. č. 429/10 na základe vydržania, ktoré jej bolo potvrdené osvedčením podľa notárskej zápisnice č. N343/00, NZ330/00, keďže tento pozemok ako svoj vlastný – roľu nerušene užívala, preto aj ona žiada súd, aby určil jej vlastnícke právo k tomuto pozemku, keďže žalovaná odmieta jej vlastnícke právo uznať. Žalobkyne 1/, 2/, 3/ poukázali na ustanovenia Obč. zák. a to § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, ods. 2, § 132 ods. 1 a § 134 ods. 1. K žalobe pripojili geometrický plán A. L. M. na ktorý sa odvolávajú v žalobe.
3. Žalovaná žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Tvrdenia žalobkýň, od ktorých odvodzovali opodstatnenosť ich nároku, označila za účelové a nepravdivé. Poukazovala na ich vyjadrenia v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/152/2016, v ktorom poukazovali na okolnosti stavania oplotenia medzi dotknutými pozemkami, ktoré bolo výsledkom dohody uzatvorenej v roku 2022, kedy mala byť prítomná vedomosť zúčastnených o tom, že toto oplotenie nekopíruje v katastri vyznačenú hranicu medzi pozemkami, ale zasahuje do pozemku F. G. (predchodcu žalovanej) a tiež vo vzťahu k ich
plnej vedomosti o tejto skutočnosti poukazuje aj na žiadosť z roku 2002 podanú žalobkyňami na stavbu oplotenia, ktorá podľa jej názoru rovnako svedčí o vedomosti žalobkýň, že výstavba plotu bola realizovaná na cudzom pozemku patriacom jej právnemu predchodcovi. Keďže absentovala dobromyseľnosť na ich strane o tom, že užívajú vlastný pozemok, minimálne museli objektívne disponovať významnými pochybnosťami o tom, že im identifikovaná vec patrí, a to minimálne od roku 2002, neboli splnené podľa jej názoru zákonné predpoklady na nadobudnutie dotknutej časti pozemku do ich vlastníctva vydržaním.
4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobkýň 1/, 2/, 3/, žalovanej, výsluchom svedkov P. Q., A. G., oboznámením listinných dôkazov, a to katastrálnej mapy z internetovej stránky M., výpis z LV č. XXXX pre k.ú. I., výpisu z LV č. XXXX pre k.ú. I., výpisu z LV č. XXXX pre k.ú. I., výpisu z LV č. XXXX pre k.ú. I., geometrickým plánom č. 7/2018 vyhotoveným dňa 08.11.2018 A. L. M., vytlačené fotografie (č.l. 52 -54 a č.l. 57 spisu), fotografie street view z č. l. 55, 56, geometrickým plánom č. 31041833-008-01 zo dňa 21.02.2001 vyhotoveným A. G. G., evidenčnou podacou knihou z roku 2022 Mesta D. E. F. z č. l. 76, spisom OÚ Ilava katastrálny odbor sp.zn. V1964/2001 z č. l. 81 - 96pv, prehlásením G. R. zo dňa 06.09.2022 (č.l. 116 spisu), fotografiou vyhotovenou súdom na ohliadke zo dňa 05.10.2022 z č. l. 118 – 162, pripojeným spisom sp.zn. 16C/152/2016. Primárne vo svetle skutočností z dôkazov plynúcich vzhľadom na typ žaloby (určovaciu) skúmal so zreteľom na ust. § 137 písm. c/ CSP existenciu naliehavého právneho záujmu na strane žalobkýň na nimi požadovanom určení vlastníckeho práva ako základného predpokladu pre záver o jej prípustnosti a tým splnenie podmienky jej vecného preskúmania. V okolnostiach danej veci dospel k záveru o jeho danosti vzhľadom na situáciu, že žalobkyne nie sú aktuálne evidované ako vlastníčky geometrickým plánom novovytvorených parciel č. 429/26 a č. 429/27, ktoré sú predmetom sporu a ktoré sú aktuálne súčasťou parciel č. 429/5 a č. 429/11 vedených vo výlučnom vlastníctve žalovanej, keďže bez navrhovaného určenia by sa právne postavenie žalobkýň vo vzťahu k ich vlastníctvu stalo neistým, pokiaľ sa tieto vlastníčkami dotknutej časti pozemkov cítia. Následne súd prvej inštancie skúmal splnenie zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným pozemkom zo strany žalobkýň vydržaním tak, ako tieto predpisuje ust. § 134 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Konštatoval existenciu spôsobilého predmetu vydržania, spôsobilého subjektu vydržania a v konečnom dôsledku tiež oprávnenosť držby a nepretržitosť tejto oprávnenej držby na strane žalobkýň po celú zákonom predpísanú dobu vydržania. Vychádzajúc z teoretických predpokladov vydržania, oprávnenosti držby a skúmania dobrej viery žalobkýň ako oprávnených držiteliek dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Zároveň sa vysporiadal tiež s vecnými námietkami žalovanej, ktoré v rámci obrany produkovala proti takýmto záverom. Obrana žalovanej spočívala v tvrdení, že žalobkyne 1/, 2/, 3/ mali mať vedomosť o tom, že hranica pozemkov, na ktorej sa dohodli právni predchodcovia p. G. s p. G. nie je na hranici pozemkov podľa katastrálnej mapy a že p. G. a p. G. pri stavbe plotov a dohode o hranici pozemkov tiež mali vedomosť o skutočnej hranici pozemkov. Na základe výpovedí žalobkýň 1/, 2/, ktoré sú dcérami p. G. dospel k záveru, že žalovaná neuniesla bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom takto ňou tvrdenej skutočnosti. Žalobkyne 1/, 2/ vypovedali, že pozemok parc. č. 429/6 v k.ú. I. nadobudli darovaním v roku 1996 do podielového spoluvlastníctva od svojich rodičov, pričom v čase obdarovania boli vo veku 22 rokov a 18 rokov, kedy záležitosti s pozemkom neriešili, všetko riešil ich otec p. G.. Taktiež neriešili právne záležitosti ohľadom stavby oplotenia a dohody p. G. a p. G. v roku 2002. Od nadobudnutia užívali pozemok ďalej s rodičmi, ktorým bolo zriadené vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania. Pozemok užívali podľa dovtedajšieho užívania ich rodičmi, teda podľa neskôr vybudovaného oplotenia. Výpoveďou žalobkyne 3/ mal súd za preukázané, že žalobkyňa 3/ bola prítomná pri dohode p. G. a p. G. o priebehu hranice, od roku 2002 do roku 2016 pozemok užívala v rozsahu podľa vybudovaného oplotenia. Pre vydržanie je rozhodujúci stav v prírode, v akom držiteľ po zákonom predpísanú minimálnu dobu 10 rokov s pozemkom nakladá ako so svojím a je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu tento pozemok v príslušných hraniciach určených v prírode vlastnícky patrí. Táto dobrá viera zaniká v okamihu, keď sa držiteľ od kohokoľvek či akýmkoľvek spôsobom dozvie o skutočnosti, ktoré musia u neho objektívne vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec podľa práva patrí. Užívanie predmetných pozemkov v rozsahu podľa oplotenia vyhotoveného p. G. a p. G. žalobkyne 1/, 2/, 3/ preukázali do roku 2016, kedy sa na základe žaloby podanej žalovanou dozvedeli o priebehu hranice mimo hranice vytýčenej oplotením po vyhotovení vytyčovacieho náčrtu zo dňa 19.02.2016 A. E. G.. Užívanie sporných častí pozemkov žalobkyňami 1/, 2/ hodnotil súd ako dobromyseľné, vzhľadom na skutočnosť, že bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyne 1/, 2/ nemali vedomosť o skutočnej hranici pozemkov. V tejto súvislosti súd poukázal na § 3 ods. 2 katastrálneho zákona, ktoré za vlastnícku hranicu medzi pozemkami považuje hranicu nespornej držby. Použitie tohto ustanovenia namietala žalovaná, k čomu súd prvej inštancie uviedol, že pravdou
je, že toto ustanovenie sa vzťahovalo najmä na obdobia v minulosti, keď sa vlastnícke hranice medzi pozemkami neurčovali podľa máp, a bolo nežiaduce, aby sa vlastnícke vzťahy odvíjali a menili podľa vykonaného presnejšieho merania. V danom prípade, právni predchodcovia strán sporu, p. G. a p. G. sa bez predchádzajúceho vytýčenia hraníc geodetom dohodli na hranici svojich susedných pozemkov a na nimi určenej hranici, ktorá bola mimo hranice podľa katastra nehnuteľností, vybudovali neskôr spolu a pri vzájomnej spolupráci oplotenie, podľa ktorého užívali predmetné pozemky parc. č. 429/6, 429/10, 429/5 a 429/11 v k.ú. I., ktorú skutočnosť potvrdil aj výsluch svedka P. Q.. Súd aj obhliadkou na mieste samom zistil, že oplotenie bolo postavené mimo hranice označenej geodetom v roku 2016, zistil ktoré časti oplotenia postavil p. G. a ktoré p. G. a že podľa vyjadrení strán sporu boli pozemky užívané po oplotenie, pričom na dohodou určenej hranici pozemku bol postavený aj altánok na strane pozemku žalobkýň 1/, 2/. Súd zastáva názor, že síce sa právni predchodcovia strán sporu dohodli na hranici svojich susedných pozemkov a žalobkyne 1/, 2/ vstúpili do užívania pozemkov podľa týchto hraníc (odlišných od hranice katastrálnej), žalobkyne 1/, 2/ však boli pri užívaní spornej časti pozemku (novovytvorená parcela č. 429/26) dobromyseľné a nebolo žiadnym relevantným dôkazom preukázané, že by v tomto dobromyseľnom užívaní pozemkov boli rušené. Počas tohto obdobia nebolo iniciované žiadne konanie ani neboli preukázané žiadne nezhody v takomto užívaní. Žalovaná si prvýkrát dala zamerať svoje pozemky až v roku 2016 a po tomto zameraní podala žalobu o odstránenie stavieb (sp.zn. 16C/152/2016). V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na judikatúru napr. rozsudok NS ČR sp.zn. 22 Cdo 1848/98 zo dňa 09.03.2000, rozsudok NS ČR sp.zn. 22 Cdo 488/2004 zo dňa 06.10.2004 - Soudní rozhledy č. 3/2005), podľa ktorej ak sa nadobúdateľ nehnuteľnosti chopí držby časti parcely, ktorú nekúpil, môže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom aj tejto časti. Jednou z hľadísk pre posúdenie ospravedlnenia omylu je pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku. Ak teda nadobúdateľ ospravedlniteľného omylu vyvolaného napr. tým, že mu predávajúci predá pozemok v hraniciach ako ho sám užíval, uchopí sa držby aj časti susedného pozemku, bude oprávneným držiteľom a jeho držba môže vyústiť do vydržania. Podľa konštantnej judikatúry sú prípustné rozdiely dosahujúce až 50 % z výmery pozemku. Podľa názoru súdu prvej inštancie neobstojí námietka žalovanej, že žalobkyne 1/, 2/ sa o skutočnej hranici pozemkov dozvedeli už v roku 2001, keď kupovali časť pozemku od mesta D. E. F., nakoľko pri vklade do katastra nehnuteľností bol predložený aj geometrický plán č. 31041833-008-01 vyhotovený A. G. G. zo dňa 21.02.2001 a to z dôvodu, že podľa pripojeného spisu Okresného úradu Ilava, katastrálny odbor V 1964/2001 bola žalobkyniam 1/, 2/ zaslaná len zmluva a list vlastníctva. Žiadnym dôkazom nebolo preukázané, že by žalobkyne 1/, 2/ mali vedomosť o predmetnom znaleckom posudku a geometrickom pláne, ktorý dalo vyhotoviť a úradu predložilo mesto Dubnica nad Váhom za účelom predaja predmetných pozemkov. Taktiež vedomosť žalobkýň 1/, 2/, 3/ o skutočnej hranici podľa katastra nehnuteľností nepreukazuje ani podanie žiadosti o povolenie oplotenia zo dňa 23.05.2002, nakoľko ako vypovedali, všetky záležitosti ohľadom oplotenia riešil ich otec p. G., ony iba podpísali listiny. Taktiež u žalobkyni 3/ hodnotil súd užívanie predmetnej spornej časti pozemku (novovytvorená parcela č. 429/27) ako dobromyseľné, a to od oplotenia v roku 2002, od kedy žalobkyňa užívala pozemok v rozsahu až po oplotenie vybudovaného na základe dohody p. G. a p. G. s tým, že táto hranica platí a je skutočnou hranicou medzi pozemkami až do roku 2016 a žalobkyňa 3/ tak bola v dobrej viere, že takto určená hranica platí a nie je možné jej dávať na ťarchu, že si pozemok nedala presne zamerať. Súd pripomenul, že vlastnícke hranice medzi pozemkami v minulosti sa neurčovali podľa máp. Bežné obyvateľstvo ani štátna správa nedisponovali takými meracími zariadeniami a mapami, ako je to v súčasnosti. V dávnej minulosti nebolo možné, aby sa vlastníci susedných pozemkov postavili na hranicu pozemkov a určovali ju podľa máp. Hranice medzi susediacimi pozemkami boli v prírode reálne vymedzené napr. vyoraním medze, navŕšením kameňov, resp. väčšími kameňmi, vysadením stromov, tyčami, oplotením, ktoré zodpovedali reálnej držbe. Iba súčasná a pomerne krátka doba (vo vzťahu k vlastníctvu nehnuteľností v dejinách ľudstva) umožňuje presné mapovanie v teréne. Aj preto stále platí ustanovenie § 3 ods.2 Katastrálneho zákona, ktoré za vlastnícku hranicu medzi pozemkami považuje hranicu nespornej držby. Je predsa nežiaduce, aby sa vlastnícke vzťahy neodvíjali od dlhodobej a nespornej držby, ale odvíjali sa a menili podľa vykonaného presnejšieho merania. Tie by tak v konečnom dôsledku priniesli len vlastnícke spory, čoho dôkazom je aj toto konanie. Je totiž zrejmé, že staré mapovania neobstoja v modernej dobe. Nakoniec aj oprávnený držiteľ má takisto prostredníctvom zakotvenia inštitútu vydržania vlastníckeho práva, v určitom spore v podstate silnejšie postavenie ako samotný vlastník ("zapísaný"). Súd uvedený záver podporuje aj tým, že dobromyseľnosť držiteľa nehnuteľnosti prichádza do úvahy aj v prípade držby nehnuteľnosti v rozpore s údajmi vyplývajúcimi z katastra nehnuteľností. Dobrá viera je spravidla vylúčená tam, kde i laik musí pri zachovaní bežnej opatrnosti poznať, že užíva viac, ako kúpil. Nadobúdateľovi pozemku nemožno dať na jeho ťarchu, že si pozemok nepremeral. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
súd uzavrel, že žalobkyne 1/, 2/, 3/ boli dobromyseľné v užívaní sporných častí pozemkov. Žalovaná žiadnym relevantným dôkazom nepreukázala nedobromyseľnosť a neoprávnenú držbu žalobkýň 1/, 2/, 3/. Svedeckou výpoveďou manžela žalovanej A. G. neboli popreté žiadne skutočnosti tvrdené žalobkyňami 1/, 2/, 3/. V tejto súvislosti súd poukázal aj na to, že žalovaná sa ujala držby svojich pozemkov až v roku 2008, pričom nemala vedomosť o vzťahoch a užívaní pozemkov pred touto dobou a až v roku 2016 začala riešiť hranicu pozemkov, hlavne z dôvodu zabezpečenia svojho väčšieho súkromia. V tejto súvislosti neobstojí námietka žalovanej, že žalobkyne 1/, 2/, 3/ nezaložili svoju obranu v konaní vedenom pod sp.zn. 16C/152/2016 konkrétne na tvrdení o vydržaní sporných častí pozemkov a túto použili až v predmetnom spore, a to z dôvodu, že po preskúmaní vyjadrení žalobkýň 1/, 2/, 3/ v spore vedenom pod sp.zn. 16C/152/2016 (v postavení žalovaných) súd konštatoval, že žalobkyne 1/, 2/, 3/ v spore sp.zn. 16C/152/2016 zakladali svoju obranu na skutočnostiach ohľadom dohody p. G. a p. G. o hranici pozemkov a následnou držbou takto oplotených pozemkov, t.j. na rovnakých skutočnostiach, ktorými odôvodňujú podanie žaloby, avšak bez konkretizovania inštitútu vydržania. Táto skutočnosť však nie je vyjadrením nekonzistentnosti vyjadrení žalobkýň 1/, 2/, 3/. Treťou podmienkou vydržania je uplynutie času oprávnenej držby podľa § 134 ods. 1 Obč. zák. U žalobkýň 1/, 2/ mal súd preukázanú dobromyseľnú držbu spornej časti pozemku (novovytvorenej parcely č. 429/26) minimálne od roku 2002 (od stavby oplotenia, podľa ktorého žalobkyne 1/, 2/ svoj pozemok užívali) do roku 2016, čím je splnená podmienka dobromyseľnej držby pozemku po dobu minimálne 10 rokov. Časová podmienka je tiež splnená u žalobkyni 3/, keď súd mal preukázanú dobromyseľnú držbu spornej časti pozemku (novovytvorenej parcely č. 429/27) minimálne od roku 2002 (od stavby oplotenia, podľa ktorého žalobkyne 1/, 2/ svoj pozemok užívali) do roku 2016, čím je tiež splnená podmienka dobromyseľnej držby pozemku po dobu minimálne 10 rokov. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie posúdil, že žaloba žalobkýň 1/, 2/, 3/ je dôvodná z dôvodu konštatovania vydržania sporných častí pozemkov žalovanej a vyhovel žalobe v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP a žalobkyniam 1/, 2/, 3/ ako strane sporu, ktorá mala vo veci plný úspech priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva v rozsahu 100 % proti žalovanej ako strane sporu, ktorá vo veci úspech nemala s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu (v čase podania odvolania bola ešte právne zastúpená, v priebehu odvolacieho konania došlo k ukončeniu právneho zastupovania), navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žaloba bude v celom rozsahu zamietnutá a jej bude priznaný nárok na plnú náhradu trov konania, alternatívne navrhovala zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, existencia inej vady spôsobilej mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých je založené rozhodnutie) namietala predovšetkým nedostatočne zdôvodnené rozhodnutie, tvrdila jeho nepreskúmateľnosť, nepresvedčivosť, arbitrárnosť, rozporuplnosť, a to odkazom na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález III. ÚS 119/03-30), rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie sp. zn. 8Sžo/122/2010 zo dňa 12.05.2011), tiež vo všeobecnosti na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, článok 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré vady odôvodnenia podľa jej názoru napĺňajú dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ prípadne d/ CSP. Ďalej vo svetle dôvodov na odvolanie uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP namietala, že napadnuté rozhodnutie trpí tak skutkovými, ako aj právnymi vadami. Podľa jej názoru súd prvej inštancie nevyhodnotil všetky vykonané dôkazy vo svojej vzájomnej súvislosti, dospel preto k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec vo výsledku tiež nesprávne právne posúdil. Nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyniam svedčí vlastnícke právo titulom vydržania a tiež, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, že žalobkyne mali vedomosť o skutočnej hranici pozemkov. Podľa jej názoru pri hodnotení dobromyseľnosti žalobkýň 1/, 2/ súd prvej inštancie nepochopiteľne na jej neprospech akceptoval, že tieto boli v čase nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam mladé a tak sa o svoje nehnuteľnosti nezaujímali a záležitosti ohľadom pozemkov či výstavby plotu neriešili a v princípe len formálne podpisovali to, čo im ich otec, pán G. dal podpísať. Pri hodnotení dobrej viery je vždy potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od neho požadovať, nemal, resp. nemohol mať počas celej doby vydržania dôvodné pochybnosti o tom, že vec alebo právo mu patrí, ktoré predpoklady však súd odignoroval a pri vedomosti otca žalobkýň 1/, 2/ o skutočnej hranici pozemkov dobrú vieru žalobkýň vyvodil z ich nezáujmu o vlastné záležitosti a z toho vyplývajúcej nevedomosti, ktorá ich však neospravedlňuje. Súd
prvej inštancie nesprávne vychádzal zo záveru, že právni predchodcovia strán sporu sa dohodli na hranici svojich susedných pozemkov a žalobkyne 1/, 2/ vstúpili do užívania podľa týchto hraníc, z ktorého dôvodu boli pri užívaní dobromyseľné. Ničím nebolo preukázané, že predchodcovia sa dohodli na novej hranici pozemkov. Ak možno niečo považovať za preukázané, tak len to, že medzi nimi existovala dohoda o stavbe plota stojaceho na pozemku pána G., nebolo však tvrdené ani preukázané, že by existoval nejaký právny titul, na základe ktorého by sa mali dohodnúť o zmene hranice pozemkov a tým aj vlastníckeho práva dotknutej časti pozemkov. K výstavbe plotu preukázateľne došlo až v čase, kedy vlastníčkami boli žalobkyne na jednej strane a právny predchodca žalovanej pán G. na strane druhej. Žalobkyne teda nevstúpili do užívania pozemkov rozhraničených plotom, z čoho by mohli vyvodzovať, že pozemok im patrí až po plot, ale tento sa začal stavať až potom, ako boli vlastníčkami pozemkov. Súd nesprávne interpretoval právnu úpravu nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, ale tiež ust. § 3 ods. 2 katastrálneho zákona o hranici skutočnej držby, podľa ktorého za hranicu susedných pozemkov vymedzenú vlastníckym právom, sa považuje hranica podľa skutočnej držby, ak ju vlastníci susedných pozemkov uznávajú a ak nie je medzi nimi sporná, pretože pre nastúpenie účinkov takto stanovenej hranice je jednou z podmienok dobromyseľné nesporové užívanie týchto pozemkov ich vlastníkmi v presvedčení, že skutočný stav, teda stav rozhraničenia zodpovedá stavu právnemu. V tomto prípade ale plot bol postavený v presvedčení, že stavba plota nezodpovedá geometrickej hranici zapísanej v katastri nehnuteľností. Ak vlastníci takúto vedomosť majú, nemôžu sa len tak neformálne dohodnúť na inej hranici susediacich pozemkov bez prevodnej zmluvy, pričom v tomto prípade žiadna zmluva neexistovala a ani nebola tvrdená. Rovnako nesúhlasia ani s názorom súdu, že žalobkyne 1/, 2/ sa nedozvedeli už v roku 2001, keď kupovali časť iného pozemku od mesta Dubnica nad Váhom, o skutočnej hranici pozemku s poukazom na geometrický plán A. G., keďže kúpna zmluva, ktorej boli žalobkyne účastníčkami, opakovane výslovne odkazovala na znalecký posudok, a preto bez ohľadu na to, či sa tieto subjektívne s obsahom posudku oboznámili, pri bežnej opatrnosti a obvyklej starostlivosti sa s ním oboznámiť mohli a mali a takto jednoznačne by nadobudli vedomosť o tom, kadiaľ vedie geometrická hranica medzi ich pozemkom a pozemkom žalovanej, keďže z geometrického plánu/posudku je aj laickým okom viditeľné, že hranica pozemkov vedie minimálne pol metra od steny domu žalovanej, zatiaľ čo plot je postavený tak, že nadväzuje na stenu domu žalovanej, preto bolo zrejmé, že užívajú aj časť pozemku, ktorá im vlastnícky nepatrí. Týmto spôsobom nemohla byť splnená ani časová podmienka vydržania. Počiatok vydržacej doby súd datuje práve k okamihu stavby plota, keďže stavba plota rozhraničujúca pozemky mala byť tou udalosťou, ktorá započala beh vydržacej doby u žalobkýň, od ktorej takto pozemky užívali po dobu 14 rokov. Toto je však nesprávne, keďže práve okamih postavenia plotu na cudzom pozemku s údajným súhlasom suseda bol okamihom straty dobromyseľnosti do budúcnosti, keďže nemožno vydržať pozemok, o ktorom vie niekto, že nie je v jeho vlastníctve, nedisponuje právnym titulom, na základe ktorého by si mohol myslieť, že v jeho vlastníctve je. Podľa tohto súd fakticky uzavrel, že pre vydržanie postačuje, ak si cudzí pozemok ohradí niekto plotom a v prípade, že sa počas 10 rokov voči tejto skutočnosti nikto neohradí, nadobudne k nemu vlastnícke právo, ktorý záver je jednoznačne nesprávny. Z uvedených dôvodov preto právne posúdenie v dotknutej problematike súdom prvej inštancie považuje odvolateľka za neudržateľné, v rozpore s ustálenou judikatúrou, výsledkom čoho je vadnosť napadnutého rozhodnutia, jeho nezákonnosť a nespravodlivosť.
6. Žalobkyne 1/, 2/, 3/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhujú rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť a priznať im plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. S dôvodmi odvolania nesúhlasia, tieto považujú za kompilát jednostranného dezinterpretovania zisteného skutkového stavu a naň nadväzujúceho právneho posúdenia súdom prvej inštancie. Poukazujú na to, že podnetom na podanie ich žaloby bola skutočnosť, že žalovaná v roku 2016 začala tvrdiť, že hranica ich susedných pozemkov nekopíruje postavený plot medzi nimi a že za plotom smerom do ich dvora sa nachádza jej pozemok, s čím však nesúhlasili a vysvetľovali jej, že plot bol postavený na hranici pozemkov ešte ich právnymi predchodcami pred cca 15-timi rokmi a takto pozemky celú dobu aj nerušene užívajú. Bez ohľadu na to však žalovaná podala žalobu o odstránenie plota, ako aj ďalších s ním súvisiacich stavieb s argumentom, že tieto stoja na jej pozemku a tak im nezostalo nič iné, len vyvolať tento spor. Závery súdu prvej inštancie plynúce z dostatočne zisteného skutkového stavu o tom, že žalobkyne sa stali vlastníčkami sporných častí pozemku titulom vydržania považujú za správne, rovnako ako aj záver súdu prvej inštancie, že žalovaná neuniesla bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, že by žalobkyne mali vedomosť o skutočnej hranici pozemkov. Žalobkyne totiž jasne vypovedali, že pozemok užívali podľa užívania pozemku ich rodičmi a po vybudovaní oplotenia ho užívali podľa oplotenia. Žalobkyňa 3/ síce bola prítomná pri dohode pána G. a pána G. o priebehu hranice, avšak následne od roku 2002 do
roku 2016 pozemok užívala v rozsahu podľa vybudovaného oplotenia. Žalovaná v odvolaní replikuje skutočnosti, ktoré už uvádzala pred súdom prvej inštancie, pričom vykonané dokazovanie jej tvrdenia nepreukázali. Účelovo a z kontextu vytrháva skutočnosti, ktoré sú na jej prospech, opomínajúc tie, ktoré v jej prospech nenasvedčujú. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia so všetkými ňou vznesenými námietkami riadne a dostatočne vysporiadal, a preto považujú za nekorektné, ak za týchto okolností žalovaná tvrdí nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Ťažiskový argument žalovanej spočíva v tom, že žalobkyne mali vedieť o tom, že stavba plotu nekopíruje hranicu zakreslenú v katastri nehnuteľností, ktoré tvrdenie však žalovaná nepreukázala. Žalobkyne sa na pojednávaní dňa 08.09.2022 úprimne a pravdivo k tejto okolnosti vyjadrili a je skutočnou pravdou, že v podstate až do roku 2018 reálne nevedeli, ako kataster eviduje vlastnícku hranicu medzi pozemkami a až do merania A. G. v roku 2016 nemali žiadne pochybnosti o tom, že hranica ide v súlade s postavenými plotmi. Napriek tomu sa žalovaná opakovane snaží podsúvať, že o tejto skutočnosti vedeli a túto nerešpektovali. Poukazujú na to, že je objektívnym faktorom, že v čase, kedy im boli darované nehnuteľnosti rodičmi, mali 18 a 20 rokov a s poukazom na to ani vlastnícke vzťahy k pozemku vôbec neriešili. Toto nemožno považovať za porušenie bežnej opatrnosti, ktoré by im malo ísť na ťarchu, pretože faktom je, že nehnuteľnosti im darovali rodičia, čiže hovoriť o opatrnosti osôb v tom čase vo veku, aký mali, voči vlastným rodičom, nie je namieste. Nehnuteľnosti dostali tak, ako boli a ako sa dovtedy užívali. Nebol tam žiaden spor ani svár o tom, že by dovtedy užívali, sadili alebo kosili tiež ich rodičia na pozemku ich suseda F. G.. Samotné žalobkyne videli, že tak, ako sa pozemok aj dovtedy užíval, ako bol pokosený, teda presne po dom suseda F. G., ktorý zase zrkadlovo svoj pozemok kosil a užíval, čím vznikla deliaca čiara medzi pozemkami, ktorá bola užívaná a na tejto sa až následne postavil predný plot, a to ich otcom G. G., avšak za súčasnosti a stáleho dozoru suseda F. G., ktorý pritom stále bol. Nie je im jasné, akú opatrnosť by si predstavovala žalovaná od nich, keď dvaja susedia, dvaja otcovia rodín pozemky užívajú, na základe toho tam potom postavia aj plot, za ktorých okolností predstava, že za nimi prídu deti jedného z nich a budú ich poučovať o zásadách výstavby plotu na vlastníckej hranici, je neudržateľná. Žalobkyne nemali vedomosť o inom priebehu hranice pozemkov, ako im bola ukázaná ich otcom, aká sa skutočne užívala dlhodobo a na ktorej sa nakoniec vo výsledku aj postavil plot, a preto nebolo z ich strany čo riešiť ani preverovať, keďže medzi pôvodnými vlastníkmi nikdy žiaden spor nebol. Odjakživa pokiaľ vedia, sa pozemky oboma stranami kosili po rovnakú čiaru, na ktorej sa aj postavil neskôr plot. Preto ani nemali nikdy dôvod pochybovať o tom, že plot stojí na hranici, ktorá je skutočnou hranicou vlastníckou. Nikdy nemali pochybnosť o tom, že týmto spôsobom im aj patrí pozemok, ktorý spadal do rozmedzia kosením vymedzenou deliacou čiarou a následne aj plotom. Argumentácia žalovanej ohľadom dobromyseľnosti je neprijateľná aj so zreteľom na výpoveď samotného manžela žalovanej A. G., syna F. G., ktorý na pojednávaní dňa 22.11.2022 potvrdil, že v dome býva od roku 2008 a tak je zrejmé, že bdelosť by tu mala byť skôr na mieste u žalovanej. Je zrejmé, že tak manžel žalovanej, ako syn F. G. a tiež aj žalovaná považovali hraničný plot za skutočnú hranicu pozemkov, keďže námietku o nesprávnej hranici vzniesli až na základe merania A. G. v roku 2016, do ktorej doby nikdy ani v najmenšom nespochybnili správny priebeh hranice medzi pozemkami daný plotom, nieto že by túto ešte preukázali. K tvrdeniu žalovanej, že v roku 2001, keď mesto Dubnica nad Váhom odpredávalo časť pozemku pred domom žalobkýň, im z geometrického plánu muselo byť zrejmé, že nimi užívaný pozemok má inú hranicu, považujú za absurdné. Ako sa vyjadrili už aj pred súdom, tieto veci vybavoval ich otec G. G., ony zmluvu s mestom síce podpísali, ale nikdy žiaden geometrický plán nevideli, pričom je zrejmé, že tento sa týkal celej oblasti a slúžil na vysporiadanie prístupových ciest k viacerým domom na ich ulici naraz. Spochybňujú, že by takýto plán bol vôbec súčasťou tejto zmluvy a bolo to zrejme tak, že tento tvoril len prílohu k návrhu na vklad vlastníckeho práva, preto tento geoplán nemohol mať vplyv na dobromyseľnosť žalobkýň. Pokiaľ by ho videli, nevedeli by sa v ňom ani zorientovať, nieto ešte určiť podľa neho hranicu pozemkov v teréne. Pre nich v tejto dobe bolo podstatné, že hranica medzi pozemkami tak, ako im bola ukázaná otcom, bola odjakživa rodinou užívaná a nikdy zo strany suseda spochybňovaná. Na tejto hranici sa potom aj nesporne postavil plot tak v prednej, ako v zadnej časti. Odmietajú tvrdenie žalovanej, že neboli na ich strane splnené zákonné predpoklady pre vydržanie. Absolútne nezmyselne žalobkyňa tvrdí, že na oddelenie pozemkov plotom nemali žalobkyne od F. G. žiaden súhlas. V tomto smere predovšetkým uvádzajú, že ony ani ich otec nič neoddeľovali, preto ani súhlas nežiadali. Z dokazovania jasne vyplynulo, akým spôsobom sa užívali pozemky, a to v zhode oboch susedov, teda až po hranicu, ktorú aktuálne tvorí plot, ktorý bol postavený za súčinnosti oboch susedov. Pozemky takto užívali aj ony od roku 1996 ako svoje vlastné a užívajú ich aj doposiaľ. Táto vydržacia doba u nich tak započala už od roku 1996 a pokiaľ ju súd prvej inštancie datoval až do roku 2002, odvodzujúc ju od výstavby betónových a železobetónových plotov a základov, aj za tohto stavu vydržacia doba uplynula. Žalovaná sa účelovo snaží prekrútiť žalobkyňami uvádzané skutočnosti v tomto
spore, ktorý podmienila práve ňou podanou žalobou na odstránenie stavby plota a altánku. Predchodca žalovanej, F. G., nielenže o stavbe plota vedel, ale v časti zadnej sám tento plot aj budoval. F. G. nedával súhlas na to, aby bol plot postavený na jeho pozemku, ale tu bola dohoda o priebehu spoločnej hranice, ktorá bude definovaná plotom. Či v dobe stavby plotu obaja susedia vedeli, kadiaľ presne vedie spoločná hranica v katastri nehnuteľností, je otázna, keďže plotom definovaná hranica v teréne kopírovala už dovtedy dohodnuté užívanie, a tak žalobkyne nemohli vedieť tak, ako to tvrdí žalovaná, že užívajú cudzí pozemok. Či konsenzom vybudovaný hraničný plot medzi pozemkami bol v teréne posunutý, je bez právneho významu vo vzťahu k dobromyseľnosti žalobkýň o tom, že pozemok im vlastnícky patrí až po hranicu plota. Predchodca žalovanej F. G., počas celého svojho života nevyjadril žiadne výhrady k tomu, že by mali užívať pozemok, ktorý vlastnícky patrí jemu a z výsluchu samotného manžela žalovanej A. G., nevyplýva ani to, že by tieto výhrady mal vzniesť či už on alebo žalovaná, hoci on susedný dom a pozemky užíval už od roku 2008. Žalovaná úmyselne opomína vo veci vykonaný dôkaz, a to ohliadku na mieste samom vykonanú súdom, ktorá preukázala nielen to, ako sa pozemky užívali a aj teraz užívajú, ale aj to, akým spôsobom sa tieto na dovtedy užívacej hranici plotom rozhraničili. V prednej časti pozemku postavil plot otec žalobkýň, G. G., a to riadny murovaný s riadnym betónovým základom, vybudovaným do nezamŕzajúcej hĺbky najmenej 70 cm, ktorá skutočnosť ani spornou nebola, pričom dokazovaním bolo preukázané a nebolo sporné, že tento plot sa staval za stálej prítomnosti suseda F. G., vtedajšieho vlastníka pozemku žalovanej a nemá potom žiadnu logiku, že bol budovaný takýto masívny plot inde, ako na hranici pozemku. Tiež bolo zistené, že F. G. sám postavil masívny oporný múr z betónových tvárnic na dohodnutej hranici pozemkov vzadu a pokiaľ by tam hranica podľa jeho názoru nebola, tak takýto plot by jednoznačne ani on nestaval. Je potrebné zdôrazniť, že medzi pôvodnými vlastníkmi nikdy žiaden spor o hranicu nebol, túto rešpektovali a podľa nej si na svojich pozemkoch smerom do ich vnútra od takto definovanej hranice realizovali, či už altánok zo strany žalobkýň, alebo duplicitné oplotenie a výsadbu tují na strane žalovanej, ktoré si táto realizovala potom, ako začala pozemok užívať. Rozhodnutie jasne reflektuje na všetky zistené skutočnosti, je správne, spravodlivé, zákonné, a preto žiadajú jeho potvrdenie.
7. V priebehu konania právna zástupkyňa žalovanej odvolaciemu súdu oznámila, že došlo k zániku právneho zastúpenia žalovanej z jej strany, a to z dôvodov, že žalovanej právna zástupkyňa vypovedala plnú moc na jej zastupovanie v konaní z dôvodov podľa § 22 ods. 1, 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii.
8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore (žalovaná), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
10. Žalobkyne sa podanou žalobou domáhali určenia, že žalobkyňa 1/ a žalobkyňa 2/ sú podielovými spoluvlastníčkami GO plánom novovytvorenej parc. reg. „C“ KN č. 429/26 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 18 m2, ktorá vznikla odčlenením z pozemku v k.ú. I., zapísanom na LV č. XXXX ako parcela registra „C“ parc. č. 429/5 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 211 m2 a to každá v podiele 1 a žalobkyňa 3/ že je výlučnou vlastníčkou GO plánom novovytvorenej parc. reg. „C“ KN č. 429/27 - záhrada vo výmere 33 m2 , ktorá vznikla jej odčlenením z parcely registra „C“ evidovanej na katastrálnej mape
- parc. č. 429/11 - záhrada o výmere 1106 m2 v k.ú. I. zapísanej na LV č. XXXX, v oboch prípadoch parcely t.č. vo vlastníctve žalovanej.
11. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím žalobe v plnom rozsahu vyhovel a určil vlastnícke právo v prospech žalobkýň tak, ako ho tieto žalobným návrhom vymedzili, keď dospel k záveru o splnení zákonných podmienok pre záver o jeho nadobudnutí z ich strany titulom vydržania (§ 134 ods. 1,2 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ďalej len „OZ“). Pokiaľ ide o trovy konania vzniknuté stranám sporu, žalobkyniam ako úspešnej strane, ich náhradu priznal v plnom rozsahu voči žalovanej.
12. Odvolateľka (žalovaná) v odvolaní uvádza, že uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 pod písm. b/, príp. d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, resp. existencia inej vady, nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie) v konkrétnosti dôvodiac vadami odôvodenia napadnutého rozhodnutia a vadami skutkových a právnych záverov týkajúcich sa splnenia zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, keď menovite spochybňuje dobromyseľnosť držby žalobkýň a s tým súvisiacu dobu vydržania.
13. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a odvolateľka existenciu takejto vady ani netvrdila.
14. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal prieskumom odvolateľkou tvrdených vád rozhodnutia, ktoré podľa jej názoru indikujú k zmene, prípadne zrušeniu napadnutého rozhodnutia.
15. Žalovaná v odvolaní primárne spochybňuje odkazom na konkretizované rozhodnutia najvyššieho, či ústavného súdu (napr. nález III. ÚS 119/03-30), rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie sp. zn. 8Sžo/122/2010 zo dňa 12.05.2011), touto problematikou sa zaoberajúce, tiež (len) vo všeobecnosti odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, článok 46 ods. 1 Ústavy SR, (ne)dodržanie parametrov kladených zákonom na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, menovite tvrdí jeho nepreskúmateľnosť, nepresvedčivosť, arbitrárnosť, rozporuplnosť, čo možno subsumovať pod ňou uplatnené dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces), príp. d/ CSP (existencia inej vady).
16. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje (ako to vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje tak najvyšší, ako aj ústavný súd), aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
17. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda síce nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (porušenie práva na spravodlivý proces), následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo aj Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod R 2/2016 vychádzajúc z ktorého len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom) uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.
18. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto prípade, však rámcovo tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, bezo zvyšku spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2 CSP, vysporiadavajúc sa s rozhodujúcou argumentáciou oboch strán sporu, prieskumom nebola zistená jeho nekonzistentnosť, či vnútorná rozpornosť, je dostatočne presvedčivé a nevykazuje ani znaky arbitrárnosti. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, obidva z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), k naplneniu čoho v posudzovanej veci aj došlo.
19. Skutočnosť, že žalovaná sa so spôsobom posúdenia ňou nastolených otázok súdom prvej inštancie, či dôvodmi na ktorých rozhodnutie založil súd prvej inštancie subjektívne nestotožňuje a považuje ich za nesprávne, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilá založiť odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie pri posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z platnej právnej úpravy. Závery súdu prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich otázok boli výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia o uplatnenom nároku.
20. Samotná polemika odvolateľky so závermi súdu prvej inštancie, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, či len kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu dotknutých právnych otázok, významovo nie je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
21. S poukazom na vyššie uvedené, tak nebolo možné konštatovať naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného tak v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako ani pod písm. d/ CSP, teda z pohľadu tvrdených nedostatkov odôvodenia napadnutého rozhodnutia.
22. Následne odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti vo svetle vecných odvolacích námietok žalovanej, teda možného naplnenia ňou produkovaných odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery na ktorých je založené rozhodnutie).
23. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
24. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
25. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené dôkazy v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery na ktorých založil svoje rozhodnutie. Výsledkom vykonaného dokazovania je zodpovedajúci jeho skutkový a právny záver, že žalobkyne vydržaním nadobudli do vlastníctva nehnuteľnosti identifikované vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v dôsledku ich kvalifikovanej, dobromyseľnej držby, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu, teda tak, ako to predpokladajú ust. § 134 a § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď žalovaná v konaní neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k svojim tvrdeniam, ktorými splnenie zákonných predpokladov nadobudnutia vlastníctva vydržaním na ich strane popierala, keďže to bola ona, ktorú dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo, teda súd prvej inštancie správne posúdil, že žiadna zo skutočností produkovaných žalovanou nebola spôsobilou k odlišnému, v neprospech žalobkýň vydanému rozhodnutiu. Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy výsledky vykonaného dokazovania, preukázané skutkové okolnosti a ich vplyv na nároky strán, vychádzajúc z nich správne žalobe vyhovel a žalobkyniam tiež vzhľadom na plný úspech vo veci priznal aj plnú náhradu trov konania (§ 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich skutočností postupoval v súlade so zákonom, rozhodol o nich poukazom na všetky relevantné skutočnosti, s následkom nespôsobilosti odvolania k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa odvolací súd stotožňuje s podrobným odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom prvej inštancie.
26. Nad rámec toho, že s vecnými námietkami, ktoré boli produkované žalovanou už v rámci konania pred súdom prvej inštancie a ktoré sú v princípe v identickom duchu produkované aj v odvolacom konaní, sa dostatočne a správne vysporiadal vo svojom rozhodnutí už súd prvej inštancie, odvolací súd vo vzťahu k nim ešte uvádza nasledovné:
27. Predovšetkým súd prvej inštancie správne poukazom na typ žaloby (určovaciu), ktorú žalobkyne zvolili na ochranu svojich práv skúmal vo svetle ust. § 137 písm. c/ CSP existenciu naliehavého právneho záujmu na strane žalobkýň na nimi požadovanom určení vlastníckeho práva ako základného predpokladu pre záver o jej prípustnosti a tým splnenie podmienky jej vecného preskúmania, pričom v okolnostiach danej veci sa odvolací súd stotožňuje s jeho názorom, že tento je daný vzhľadom na situáciu, že žalobkyne nie sú aktuálne evidované ako vlastníčky geometrickým plánom novovytvorených parciel č. 429/26 a č. 429/27, ktoré sú predmetom sporu a ktoré sú aktuálne súčasťou parciel č. 429/5 a č. 429/11 vedených vo výlučnom vlastníctve žalovanej a bez navrhovaného určenia by sa právne postavenie žalobkýň vo vzťahu k ich vlastníctvu stalo neistým.
28. Následne súd prvej inštancie v okolnostiach veci dôvodne v ďalšom postupe tiež skúmal splnenie zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným pozemkom zo strany žalobkýň vydržaním tak, ako tieto predpisuje ust. § 134 ods. 1, 2 v spojitosti s § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z hľadiska ktorých konštatoval správne danosť spôsobilého predmetu vydržania (čo odvolaním žalovaná
ani nenapáda), ale zároveň aj splnenie ďalších zákonných predpokladov a to oprávnenosti držby a jej nepretržitosť na strane žalobkýň po celú zákonom predpísanú dobu, so splnením ktorých zostávajúcich podmienok žalovaná naďalej nesúhlasí.
29. Aj keď právna úprava vydržania je súčasťou právneho poriadku a spolu s ním podlieha zmenám zodpovedajúcim stupňu vývoja spoločnosti, možno konštatovať, že vydržanie vlastníckeho práva patrí k originálnym spôsobom nadobudnutia tohto vecného práva, pojmovo predstavujúceho jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania práva zodpovedajúceho právu vlastníctva nehnuteľností je ich oprávnená držba trvajúca po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom na všetky okolnosti; ktoré podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že na základe určitého titulu bolo zriadené vecné právo a že v takto založenom právnom vzťahu je oprávnený vykonávať právo, ktoré tvorí obsah tohto vzťahu. Zákonnými podmienkami vydržania sú tak oprávnená držba (§ 130 ods. 1 OZ), uplynutie zákonom určenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania (§ 134 OZ).
30. Pri prvom predpoklade oprávnenej držby musí navrhovateľ uviesť skutočnosti, od ktorých odvodzuje svoju dobromyseľnosť ako jeho presvedčenie, že nekoná bezprávne, keď užíva určitú vec. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia, teda tzv. uchopenia sa držby. Predpokladom vydržania je teda skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018).
31. Žalovaná prostredníctvom odvolacích námietok spochybňuje dobromyseľnosť užívania spornej časti nehnuteľnosti ťažiskovo žalobkyňami 1/, 2/, tvrdiac, že pri bežnej opatrnosti museli mať minimálne pochybnosti o tom, že užívajú aj nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudli. Tvrdí, že nebolo ničím preukázané, že právni predchodcovia susediacich pozemkov by sa mali dohodnúť pri stavbe plota na novej hranici pozemku, podľa jej názoru medzi nimi existovala len dohoda o stavbe plotu stojaceho na pozemku v tom čase vo vlastníctve jej predchodcu F. G. (otca jej manžela). Poukazuje na to, že žalobkyne nevstúpili do užívania pozemkov v čase, keď už boli tieto rozhraničené plotom, z čoho by mohli dobromyseľne vyvodzovať, že pozemok im vlastnícky patrí až po takýto plot. Namieta tiež nemožnosť aplikácie na skutkové okolnosti veci ustanovenia § 3 ods. 2 katastrálneho zákona, týkajúceho sa hranice vlastníctva podľa skutočnej držby. Naďalej tvrdí možnosť na strane žalobkýň nadobudnúť vedomosť o katastrálnej hranici pozemkov už v roku 2001, keď kupovali časť iného pozemku od mesta D. E. F., ktorá kúpna zmluva odkazovala na znalecký posudok, súčasťou ktorého bola vyznačená skutočná geometrická hranica medzi ich pozemkom a pozemkom žalovanej, z čoho im muselo byť zrejmé, že užívajú aj časť pozemku, ktorá im vlastnícky nepatrí. Preto aj okamih postavenia plotu na cudzom pozemku len s údajným súhlasom suseda (predchodcu žalovanej) bol tak podľa jej názoru okamihom straty dobromyseľnosti na ich strane do budúcnosti.
32. S vyššie uvedenými námietkami žalovanej odvolací súd nemôže súhlasiť. Ňou podsúvaná interpretácia skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania je totiž jednostranná, nezohľadňujúca všetky zistené a navzájom súvisiace okolnosti a v určitom smere dokonca vyznieva v neprospech toho, k čomu žalovaná svojím odvolaním smeruje.
33. Keď odvolací súd opomenie to, že žalovaná v jednej časti odvolania tvrdí, že v roku 2002 došlo medzi jej právnym predchodcom (F. G. – otcom jej manžela) a právnym predchodcom žalobkýň 1/, 2/ (G. G. – ich otcom), ktorý v tom čase pripravoval a čiastočne aj realizoval výstavbu plota medzi ich pozemkami,
výlučne len k dohode o stavbe tohto plota a na ďalšom mieste svojho odvolania súhlas svojho právneho predchodcu s výstavbou tohto plotu paradoxne spochybňuje (i keď z dokazovania vyplynulo že aj on sám sa na jeho stavbe v zadnej časti smerom za domom podieľal), možno s odvolateľkou súhlasiť v tom, že v roku 2002 (v čase výstavby plota) nedošlo medzi oprávnenými subjektmi k dohode o novej hranici medzi ich susediacimi pozemkami, a to podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne z dôvodu, že tento plot bol vybudovaný na hranici pôvodnej, vytvorenej už roky predtým (skôr ako vlastníctvo bolo prevedené aj na žalobkyne 1/ 2/ a tiež aj žalovanú), ktoré rozhraničenie susediacich pozemkov bolo dôsledkom medzi predchodcami strán sporu ako predchádzajúcimi vlastníkmi, vzájomného rešpektovania nespornej hranice skutočnej držby, ktorú celé roky predtým (zrejme od počiatku ako vstúpili do úžitku svojich pozemkov) medzi svojimi pozemkami uznávali a na ktorej sa aj v zmienenom období rozhodli spoločne tiež postaviť plot. Teda odvolací súd súhlasí s odvolateľkou v tom, že v roku 2002 skutočne stavbou plotu novú hranicu vlastníci susediacich pozemkov (v porovnaní s tou, ktorú dovtedy medzi sebou nesporne dlhodobo uznávali a podľa nej svoje nehnuteľnosti aj reálne užívali) rozhodne nezaložili.
34. Z dokazovania vyplynulo, že žalobkyne 1/, 2/ sa stali vlastníčkami pozemku, a to parcely č. 429/6 a na ňom stojaceho rodinného domu súp. č. XXX v k.ú. I. (zapísané na LV č. XXXX) každá v podiele 1 v roku 1996 a to titulom darovacej zmluvy od ich rodičov G. G. a J. L. S. (darovacia zmluva pod V 790/96.–22/96), v ktorom období boli obdarované vo veku 18 a 20 rokov. Vlastníkom susediacich parciel č. 429/5 a č. 429/22, kde stál aj rodinný dom súp. č. XXX, bol v tomto období právny predchodca žalovanej, a to otec jej manžela F. G.. Žalobkyne 1/, 2/ vypovedali, že od kedy si pamätali, teda už roky predtým, ako rodičia na nich vlastníctvo previedli, boli susediace pozemky (teda tiež zo strany ich rodičov a tiež zo strany suseda pána G.) reálne a medzi nimi aj nesporne užívané tak, že vzájomne rešpektovanou hranicou medzi nimi bola užívaním vytvorená deliaca čiara, ktorá aktuálne zodpovedá aj v roku 2002 vybudovanému oploteniu (teda, že plot sa vystaval na dlhoročne nesporne užívanej hranici), ktorá bola bola definovaná stenou rodinného domu suseda F. G. a v smerom k prednej a zadnej časti od tohto domu deliacou čiarou vytvorenou tým, ako si vzájomne zrkadlovo od nej pôvodní spoluvlastníci pozemky kosili, či iným potrebným spôsobom obhospodarovali. V konaní nebolo preukázané, ale ani tvrdené, že by počas celého obdobia takto rešpektovanej a nespornej užívacej hranice medzi pôvodnými spoluvlastníkmi bol medzi týmito čo i len najmenší spor v tom zmysle, že predchodcovia či už žalobkýň, alebo aj samotné žalobkyne by užívali časť pozemku, ktorý im vlastnícky nepatrí a že na tento (či jeho akúkoľvek časť) by si nárokoval ich sused F. G.. Naopak, na takto vzájomne rešpektovanej úžitkovej hranici po vzájomnej dohode došlo v roku 2002 aj k čiastočne spoločnej výstavbe plota. V konaní nebolo preukázané, ale ani tvrdené, že by tento zhotovený plot mal iný priebeh, aký mala dovtedy medzi pôvodnými spoluvlastníkmi (tiež žalobkyňami ako nastupujúcimi vlastníčkami od roku 1996) nesporne dlhodobo rešpektovaná hranica, zrkadlovo od ktorej svoje pozemky aj reálne uživali. Spory o priebeh hranice neboli preukázané, ale ani tvrdené medzi susediacimi pozemkami a ich vlastníkmi ani po výstavbe plotu, dokonca ani potom, ako predchodca žalovanej, F. G., previedol vlastníctvo k dotknutému pozemku na svojho syna a tento následne na svoju manželku (žalovanú k čomu došlo darovacou zmluvou v roku 2015) a spory o vlastníctvo, teda o priebeh vlastníckej hranice tu neboli zaznamenané, ale ani tvrdené, dokonca ani potom, ako do užívania tejto susediacej dotknutej nehnuteľnosti vstúpila samotná žalovaná a tiež jej manžel – syn F. G. (žalovaná tvrdí, že to bolo v rokoch 2006, 2007, jej manžel tvrdí, že to bolo v roku 2008), o čom nakoniec svedčí aj skutočnosť, že zrkadlovo od plotom definovanej hranice smerom k svojmu pozemku si samotná žalovaná zhotovila v určitej časti aj duplicitne vlastné oplotenie za ktorým vysadila tuje, z čoho nepochybne vyplýva, že ona samotná vystavaným plotom definovanú hranicu považovala za hranicu vlastnícku. Spor o vlastnícku hranicu bol vyvolaný až v roku 2016, kedy si žalovaná dala svoj pozemok zamerať a z geometrického plánu zistila, že priebeh hranice tak, ako je zaznamenaný v katastri nehnuteľností, je čiastočne odlišný od priebehu hranica definovanej vystavaným oplotením a stenou jej rodinného domu, ktorý plot, ako už bolo vyššie uvedené, bol postavený na nespornej hranici úžitkovej tak, ako ju pôvodní spoluvlastníci celé roky mali medzi sebou uznávanú za hranicu vlastnícku. Tvrdenia žalobkýň o tom, že plot bol postavený na užívacej hranici, ktorú predchádzajúci vlastníci susediacich pozemkov odjakživa rešpektovali a podľa nej zrkadlovo od nej aj svoje pozemky ako vlastné užívali s tým, že medzi nimi v tomto smere nikdy ani k najmenším sporom nedošlo, žalovaná účinne nepoprela, dokonca v konaní uvádzala, že o tom, ako v minulosti boli pozemky užívané (rozumej predtým ako ona sama vstúpila do úžitku týchto pozemkov) vedomosť nemala. Nemožno tiež opomenúť, že tiež uvádzala, že aj potom, ako tieto pozemky začali s manželom užívať, jej svokor F. G. ich navštevoval a nikdy priebeh hranice vyznačenej vystavaným plotom, a tým aj vlastníctvo žalobkýň k časti pozemku rozprestierajúceho sa od plotu, tiež domu smerom
k ich pozemku na svoj prospech nespochybňoval, čo podľa názoru odvolacieho súdu je samozrejmý reálny a logický dôsledok toho, že ako z dokazovania jasne vyplynulo, sa on sám na stavbe plota postaveného na dovtedy medzi vlastníkmi nespornej a akceptovanej úžitkovej hranici podieľal, pričom za pozornosť stojí fakt, že tu zjavne nešlo o nejaký dočasný, prenosný, či provizórny plot, ale o plot trvalého charakteru stojaci na pevných základoch, a preto by bolo popretím elementárnych pravidiel logiky, aby on sám v zadnej časti za domom staval plot z betónových tvárnic, či v prednej časti dovolil otcom žalobkýň 1/, 2/ vybudovanie murovaného plota spojeného so zemou základom, pokiaľ by ktorúkoľvek časť pozemku za týmto plotom smerujúceho k pozemkom žalobkýň považoval za svoje vlastníctvo a rozhraničenie definované vybudovaným oplotením by nevnímal ako hranicu vlastnícku. Z ohliadky na mieste samom bolo jednoznačne zistené, že smerom od ulice je hranica určená postaveným betónovým múrikom, ktorý má základ v zemi, na ktorom je železné kovanie, ktorý postavil predchodca žalovanej pán G., za vedomosti a prítomnosti predchodcu žalovanej pána G.. Ako už bolo uvedené, za týmto plotom sa nachádza kovová konštrukcia, ktorú smerom do svojho pozemku postavila žalovaná a za ňou nasadila dokonca tuje. Potom pokračuje stena domu žalovanej a ďalej pokračuje oporný múrik z betónových tvárnic, ktorý vybudoval predchodca žalovanej, pán G., a na ňom sa nachádza drevená konštrukcia, ktorú na tomto opornom múriku vybudoval predchodca žalobkýň pán G.. Ani tieto skutočnosti neboli žalovanou účinne popreté ani z jej strany opak preukázaný. Jej predchodca nikdy za svojho života si žiadnu časť pozemku nachádzajúceho sa či už prvotne za deliacou čiarou vytvorenou užívaním susediacich pozemkov v prírode, či neskôr na nej vystavaného deliaceho plotu vlastnícky nenárokoval, z čoho nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že takéto rozhraničenie pozemkov považoval za hranicu vlastnícku. Zo strany žalovanej za týchto okolností je tak nenáležité spochybňovanie či už súhlasu jej právneho predchodcu s výstavbou plota, alebo priebeh hranice podľa skutočnej držby, ktorá jednoznačne započala už v čase vlastnenia susediacich pozemkov právnymi predchodcami sporových strán. Je pravdou, že súd prvej inštancie za počiatok vydržania vlastníckeho práva označil rok 2002, kedy došlo k výstavbe oplotenia, avšak, ako sám uvádza, tento časový moment považoval za najneskorší možný vo vzťahu k plynutiu vydržacej doby. Faktom však je, že už pôvodní spoluvlastníci dobromyseľným nesporovým užívaním dotknutých susediacich pozemkov nastolili rozhraničenie medzi nimi zjavne v presvedčení, že tento skutočný stav rozhraničenia zodpovedá aj stavu právnemu (v konaní nebolo preukázané, ale ani tvrdené, že by predchádzajúci spoluvlastníci v čase užívania susediacich pozemkov a do doby výstavby plota mali vedomosť, že užívací stav susediacich pozemkov nezodpovedá stavu právnemu), ktorý užívací stav aj samotné žalobkyne vnímali už roky predtým, ako vlastníctvo k dotknutému pozemku rodičia previedli na ne, a teda je vysoko pravdepodobné, že o vydržaní by tu bolo možné hovoriť v čase (so započítaním držby právnych predchodcov), kedy k výstavbe plota došlo. Nemožno teda vzhľadom na tieto okolnosti priznať relevanciu námietke žalovanej, že súd nesprávne interpretoval/aplikoval ust. § 3 ods. 2 katastrálneho zákona pri posudzovaní hranice skutočnej držby, keďže z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že už právni predchodcovia sporových strán ako vlastníci susedných pozemkov uznávali a nesporne užívali svoje pozemky tak, že za ich rozhraničenie považovali stenu rodinného domu právneho predchodcu žalovanej pána F. G. a v hornej časti smerom k ulici a dolnej časti smerom od rodinného domu nadol pomyselnú čiaru, od ktorej zrkadlovo vždy a bez akéhokoľvek sporu svoje pozemky kosili, či inak obhospodarovali a v roku 2002 na takto dovtedy nesporne užívanej hranici tiež vystavali pevný plot, túto medzi nimi rokmi rešpektovanú hranicu považujúc bez pochybnosti za hranicu vlastnícku. V konaní nebolo preukázané, že by minimálne do stavby plotu, na strane ktoréhokoľvek z nich boli čo i len minimálne pochybnosti o tom, že takto ich dobromyseľné nesporové užívanie svojich susediacich pozemkov by nemalo zodpovedať stavu právnemu. Súd prvej inštancie za týchto okolností potom správne posúdil so zreteľom na ust. § 3 ods. 2 katastrálneho zákona, že túto hranicu skutočnej držby je dôvodne potom považovať za hranicu susedných pozemkov, vymedzenú vlastníckym právom.
35. Nedôvodne tiež žalovaná namieta, že žalobkyne pri bežnej opatrnosti s poukazom na ňou tvrdené skutočnosti mali, resp. mohli pochybovať o tom, že táto hranica skutočnej držby má odlišný priebeh, ako hranica, ktorá je medzi susediacimi pozemkami zakreslená v katastri nehnuteľností. So zreteľom na okolnosti veci, ktoré vyšli v priebehu konania najavo, sa s týmto názorom žalovanej odvolací súd nestotožňuje, pretože pre akékoľvek pochybnosti na strane žalobkýň v tomto smere, nebol žiaden reálny dôvod. Odkedy si totiž pamätali, t. z. ešte predtým, ako rodičia previedli na nich vlastníctvo k dotknutej nehnuteľnosti, užívací stav susediacich pozemkov bol nemenný a medzi susedmi nesporný. Ich rodičia na jednej strane a sused, p. G., na strane druhej, nikdy nemali medzi sebou žiaden spor v tom zmysle, že užívaním medzi nimi stanovená hranica, by nemala byť hranicou vlastníckou a že za ňou by mala byť ešte časť pozemku, na ktorú by si vlastnícky nárokoval ich sused. Vlastníci susediacich pozemkov
jednoznačne v zhode a pri vzájomnom rešpekte, si pozemky od ich rozhraničenia reálnym užívaním, bez akéhokoľvek sporu obhospodarovali a v konečnom dôsledku na existujúcej úžitkovej hranici v roku 2002 vystavali aj oplotenie. I keď od roku 1996 už pozemky po svojich rodičoch vlastnícky prevzali žalobkyne 1/, 2/, je zjavné, že čokoľvek, čo sa pozemkov týkalo zjavne vzhľadom na ich vek (čo je plne akceptovateľné), riešil ich otec, ako pôvodný vlastník, ktorý aj zjavne so susedom realizoval výstavbu oplotenia. Keďže dlhoročne medzi ich rodičmi, následne nimi a predchodcom žalovanej a v konečnom dôsledku následne po prechode vlastníctva aj na strane žalovanej ňou samotnou, či jej manželom, synom pôvodného vlastníka, nikdy neboli žiadne spory, a to až do roku 2016, kedy došlo k zameraniu pozemku žalovanej, nemožno udržateľne tvrdiť, či od žalobkýň spravodlivo vyžadovať, aby mali akúkoľvek pochybnosť o vlastníckej hranici medzi susediacimi pozemkami. Pokiaľ žalovaná v tomto smere odkazuje na kúpnu zmluvu z roku 2001, kedy mali žalobkyne kupovať inú časť pozemku od mesta Dubnica nad Váhom, ktorá kúpna zmluva mala odkazovať aj na znalecký posudok, súčasťou ktorého mal byť geometrický plán vyhotovený A. G. G. v roku 2001 a z ktorého malo byť zrejmé, že hranica evidovaná v katastri nehnuteľností má byť rozdielnou od hranice úžitkovej, tak súd prvej inštancie aj v tomto smere správne posúdil, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobkyne 1/, 2/ mali vedomosť o predmetnom znaleckom posudku a geometrickom pláne, a že by tieto aj boli súčasťou zmluvy. Tieto dalo vyhotoviť mesto D. E. F. z dôvodu, že bol zámer riešiť predaj celého radu ďalších pozemkov a v konaní nebol predložený dôkaz o tom, že by sa tieto boli dostali do dispozície aj žalobkýň. Naviac, s prihliadnutím na ich vek v tom čase je absolútne pochopiteľné, že síce akceptovali vôľu svojich rodičov, ktorí previedli na nich okrem iného aj dotknutý pozemok, avšak zároveň plne ponechávali na svojom otcovi, aby za ne riešil všetky záležitosti, ktoré sa tohto pozemku týkali, majúc ako k rodičovi k nemu plnú dôveru, čo im rozhodne nemožno pripísať na ťarchu, a je teda absolútne pochopiteľné, že aj záležitosti týkajúce sa stavby oplotenia a žiadosti o povolenie oplotenia so stavbou súvisiacich z roku 2002, výslovne ponechávali na svojho otca, čo z hľadiska dobromyseľnosti takisto nemožno pripísať na ich ťarchu. Z ich strany, vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti, nebol najmenší dôvod pochybovať o tom, že pozemok, tak ako bol rozhraničený už praktickým užívaním zo strany ich právneho predchodcu a právneho predchodcu žalovanej, ktorého rozhraničenie bolo len potvrdené aj realizovaním vôle predchádzajúcich vlastníkov na takto rokmi rešpektovanej užívacej hranice vystaviť aj plot, že pozemok spadajúci do tohto rozhraničenia im v plnom rozsahu vlastnícky aj patrí a že v rozsahu takéhoto rozhraničenia aj skutočne bol na nich vlastnícky prevedený, teda že v tomto rozsahu tento aj vlastnícky v roku 1996 poctivo nadobudli. V konaní nevyšli najavo žiadne skutočnosti spôsobilé k záveru, že spôsob jeho nadobudnutia z ich strany by bolo možné kvalifikovať ako priečiace sa dobrým mravom. V skutočnostiach tvrdených žalovanou teda ani podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vzhliadnuť vady v dobromyseľnosti žalobkýň a podľa názoru odvolacieho súdu za týchto okolností by odlišné, v neprospech žalobkýň vydané rozhodnutie ani so zreteľom na korektív dobrých mravov nebolo udržateľné. Odvolací súd sa teda nestotožňuje s názorom žalovanej o absencii dobromyseľnosti na strane žalobkýň vo vzťahu k užívaniu sporných častí jej nehnuteľností, ale naopak, vzhľadom na skutkové okolnosti tejto veci má za to, že tu absentuje práve na strane žalovanej rešpekt k vôli predchádzajúcich vlastníkov susediacich nehnuteľností, ktorí prakticky po celý svoj život dlhodobo na základe slušných a korektných vzťahov si dlhodobým užívaním svoje pozemky rozhraničili, považujúc jednoznačne túto hranicu za hranicu vlastnícku a zjavne z dôvodu v budúcnosti predchádzať sporom, na tejto dlhodobo nimi akceptovanej užívacej a vlastníckej hranici aj za vzájomného konsenzu vystavali plot. Určujúcim za týchto okolností, a to tiež pre žalovanú, by takto mala byť ich vôľa, ktorá korešpondovala s ich reálnym konaním v okolnostiach praktického života, s rešpektom ku ktorej sa mohlo predísť aj reťazeniu aktuálne vyvolaných sporov medzi dotknutými subjektmi, ktorú vôľu svojho otca zjavne aj po vstupe do úžitku nehnuteľností rešpektoval tiež jeho syn F. G. a spravodlivo vo vzťahu ku všetkým dotknutým subjektom, by ju takto v ďalšom mala rešpektovať aj samotná žalovaná.
36. So zreteľom na vyššie uvedené, záverom odvolací súd poukazuje na to, že povinnosťou súdu je vždy rozhodnúť spravodlivo, berúc zreteľ na všetkých, ktorých sa rozhodnutie týka. Stabilitu práva a právnu istotu jednotlivca (princíp legitímnych očakávaní a v konečnom dôsledku aj mieru dôvery osôb v právo či inštitúcie právneho štátu) ovplyvňuje najmä to, ako súd pristupuje k výkladu právnych noriem, pričom pri výklade noriem jednoduchého práva musí prevážiť princíp materiálneho právneho štátu nad prepätým formalizmom (porov. napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Markt Interm Verlag GmbH a Q. H. proti Nemecku zo dňa 20.11.1989, Kruslin proti Francúzsku zo dňa 24.4.1990). Obdobne v rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2221/2007, vychádzajúc z ktorého „ Soud musí nejen respektovat právo, ale aj jeho výklad a aplikace musí směřovat k výsledku spravedlivému. Právo musí
být především nástrojem spravedlivosti, nikoli souborem právních předpisu, které jsou mechanicky a formalisticky aplikovány bez ohledu na smysl a účel toho kterého zájmu chráneného příslušnou normou“.
37. A práve vyššie uvedené princípy vezmúc do úvahy okolnosti veci, tiež rozhodnutie súdu prvej inštancie reflektuje.
38. Súd prvej inštancie teda správne posúdil pre rozhodnutie všetky relevantné otázky a vydal správne a vo výsledku aj spravodlivé rozhodnutie, založené na správnych skutkových a právnych záveroch, s ktorými sa odvolací súd identifikuje.
39. Žalovanou produkované odvolacie námietky tak neboli spôsobilé privodiť v prospech nej priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
40. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti o trovách konania, rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil. Žalovaná v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedla žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene, či k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, či s ktorými by sa nebol zaoberal a dostatočne tiež vysporiadal už súd prvej inštancie.
41. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyniam vzhľadom k ich plnému úspechu v odvolacom konaní, priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej ako odvolateľke.
42. O výške náhrady trov konania žalobkýň rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).