Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_9CoCsp-6-2024.pdf
PDF · 118.92 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoCsp/6/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXXX/XX, XXX XX E., v konaní o zaplatenie 3.888,11 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 5Csp/55/2023-122 zo dňa 8.11.2023, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a III. p o t v r d z u j e.
Žalovanému voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
Výrok I. zostáva nedotknutý.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti istiny 100,- Eur zastavil, výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol a výrokom III. žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca podaním doručeným súdu dňa 02.11.2023 zobral žalobu čiastočne späť, pokiaľ ide istinu vo výške 100,- eur z dôvodu, že dňa 30.03.2023 došlo zo strany žalovaného k úhrade sumy vo výške 100,- eur. Vzhľadom na uvedené sa žaloba naďalej domáhal zaplatenia istiny vo výške 3.788,11 eur spolu s úrokom vo výške 334,50 eur, úrok z omeškania vo výške 359,77 eur (5% ročne zo sumy 3.886,95 eur od 26.05.2021 do 30.03.2023 vo výške 3.58,88 eur) s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.786,95 eur od 31.03.2023 do zaplatenia. Na podklade čiastočného späťvzatia žaloby pred prvým pojednávaním, avšak po doručení žaloby žalovanému (06.09.2023), súd prvej inštancie v súlade s ust. § 145 ods. 2 CSP žalobu v časti o zaplatenie istiny vo výške 100,- eur zastavil. Ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným došlo dňa 20.10.2017 k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 7.008,- eur s počtom splátok 85, so splatnosťou v 20. deň v mesiaci, s prvou splátkou splatnou 20.11.2017 a poslednou splátkou splatnou 20.11.2024 a zároveň bol v zmysle zmluvných podmienok uvedený poplatok za poskytnutie úveru vo výške 49,30 eur, ktorý bol splatný v mesačných splátkach vo výške 0,58 eur. Z prehľadu úhrad žalovaného mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný uhrádzal svoje splátky riadne a včas, pričom do omeškania sa dostal so splátkou splatnou 20.02.2021, nakoľko ako poslednú uhradil splátku splatnú dňa 20.01.2021. Žalovaný ďalej potom vykonal ďalšie úhrady, avšak až v roku 2022. Z prehľadu úhrad žalovaného mal súd preukázané, že žalovaný uhradil celkovo na istinu sumu 3.121,05 eur, na úrok sumu 839,15 eur, na úrok z omeškania sumu 3,46 eur a na poplatky sumu
23,78 eur. Možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti bola upravená priamo v článku IV. bod 5. Zmluvy, ako aj v článku VIII. bod 1. Zmluvy. Pokiaľ ide o samotné zosplatnenie úveru a o výzvu v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie uviedol, že veriteľ je povinný upozorniť spotrebiteľa na skutočnosť, že je v omeškaní s platením niektorej splátky a upozorniť ho na možnosť zosplatnenia úveru, pričom k zosplatneniu nemôže dôjsť skôr ako po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, pre ktorú by žalobca mohol úver zosplatniť. Zároveň od výzvy, ktorou veriteľ upozornil spotrebiteľa na možnosť zosplatnenia úveru nemôže pred zosplatnením uplynúť menej ako 15 dní, tak aby došlo k platnému zosplatneniu v súlade so zákonom, pričom túto možnosť v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka má veriteľ iba do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Súd prvej inštancie konštatoval, že keďže ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, je nutné pri úkone zosplatnenia zohľadniť ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Žalobca v konaní preukázal, že právny predchodca žalobcu výzvou zo dňa 25.03.2021 vyzval žalovaného na úhradu dlžných splátok spolu s upozornením, že ak dlžné splátky neuhradí bude banka oprávnená požadovať zaplatenie zostatku celého úveru spolu s príslušenstvom. Nakoľko žalovaný dlžné splátky neuhradil, žalobca v súlade s ust. § 53 ods. 9 a § 565 Občianske zákonníka, pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, a toto právo využil do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Urobil tak podaním zo dňa 25.05.2021. Doručenie predmetnej zásielky, obsahom ktorej bolo vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru žalobca preukazoval scanom obálky s podacím číslom. Z takto predloženej listiny, súd nemal preukázané doručenie, príp. dôjdenie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti do dispozičnej sféry žalovaného, tak aby mal tento možnosť sa s obsahom zásielky oboznámiť. Z predloženej listiny súd nemal preukázanú skutočnosť, kedy bola predmetná zásielka odoslaná na poštovú prepravu. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/3/2008 zo dňa 02.04.2008, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, že podací lístok o podaní doporučenej zásielky je len dôkazom o tom, že žalovaný žalobcovi zaslal listovú zásielku, ale nepreukazuje obsah tejto listovej zásielky, ani jej doručenie. Potom pre posúdenie platnosti zosplatnenia pohľadávky v súlade s ust. § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka súd konštatoval, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru dostalo do dispozičnej sféry žalovaného alebo nie, a rovnako žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal doručenie tohto oznámenia žalovanému, preto súd konštatuje, že žalobca v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k platnému zosplatneniu úveru. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície. Princíp doručovania právnych úkonov ako podmienka ich účinnosti vyplýva nielen z ust. § 45 Občianskeho zákonníka, ale je jednou z hlavných zásad súkromného práva. Je neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností účastníkov právnych vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu bez toho, aby mal adresát minimálne objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť, ak má byť určitý právny úkon uskutočnený jednou osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba aspoň príležitosť spoznať jeho obsah, t. j. musí dôjsť do jej dispozičnej sféry. Potom vzhľadom na uvedené, mal súd za to, že žalobca v konaní nepreukázal, že by k uplatneniu práva vyhlásiť úver za predčasne splatný v celosti došlo v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Pre takéto konania v rozpore so zákonom nemôže žalobca žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky tak, ako je to upravené v ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Nakoľko žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že k zosplatneniu úveru došlo v súlade so zákonom, súd konštatuje, že právny predchodca žalobcu nezosplatnil predmetný úver v súlade so zákonom a teda nemohlo dôjsť k platnému zosplatneniu úveru v dôsledku čoho žalovanému povinnosť platenia úveru v splátkach naďalej trvá, nakoľko konečná splatnosť úveru bola stanovená v zmysle zmluvných podmienok na 20.11.2024. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, nakoľko súd prvej inštancie ustálil, že nedošlo k riadnemu zosplatneniu úveru, súd sa ďalej zaoberal aktívnou legitimáciou žalobcu v konaní. Pod pojmom aktívna legitimácia je nutné chápať hmotnoprávne postavenie účastníka, z ktorého vyplýva jeho právo, resp. jeho procesné právo taký hmotnoprávny nárok uplatňovať. V súvislosti s uvedeným súd poukazuje na ust. § 17 os. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., v zmysle ktorého práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom je možné previesť na tretiu osobu, ktorá nie je bankou, pokiaľ ide o pohľadávku po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru, alebo sa táto pohľadávka stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti, teda došlo k jej zosplatneniu. Vzhľadom na to, že žalobca v konaní nepreukázal zosplatnenie pohľadávky v súlade ustanoveniami Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho nedošlo k riadnemu zosplatneniu úveru, neboli s poukazom na vyššie uvedené ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. splnené podmienky na to, aby bola pohľadávka z tohto úveru postúpená na žalobcu. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že zmluva o postúpení pohľadávky nie je platná a žalobca tak nenadobudol aktívnu legitimáciu v dôsledku postúpenia pohľadávky voči žalovanej. Preto súd žalobu
žalobcu vo zvyšnej časti rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu preukázateľne v konaní žiadne trovy nevznikli, a rovnako si nárok na náhradu trov konania neuplatnil.
2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca uviedol, že rešpektuje záver okresného súdu ohľadom neplatnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (nakoľko žalobca nepreukázal doručenie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti do dispozičnej sféry), avšak zároveň poukazuje na skutočnosť, že podľa jeho názoru rozhodnutie súdu o neplatnosti postúpenia pohľadávky na žalobcu a teda jeho nedostatku aktívnej vecnej legitimácie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca mal za to, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) zo dňa 23.06.2022 medzi postupcom F. G. H. I. J. K., a.s., pobočka zahraničnej banky, Šancová 1/A, 813 33 Bratislava, IČO: 47251336 (ďalej len „postupca") a žalobcom (ďalej len „zmluva o postúpení“), postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Žalobca mal za to, že podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky nie je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti veriteľom, pričom uvedený právny názor žalobcu je v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít. Žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16Co/31/2020 z 03.09.2020, uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10CoCsp/20/2021 z 13.09.2022. Podľa žalobcu ak súd dospel k záveru, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru nebolo platným právnym úkonom, potom táto skutočnosť v žiadnom prípade neznamená neplatnosť postúpenia pohľadávky a súd by mal žalobcovi priznať nárok na zaplatenie splátok úveru, ktoré nadobudli splatnosť do dňa postúpenia pohľadávky, nakoľko tieto splátky boli v čase postúpenia splatnými, a teda išlo o postúpenie splatnej pohľadávky v súlade so všetkými zákonnými požiadavkami v zmysle ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ a rovnako i v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoB“). Žalobca mal za zrejmé, že do dňa postúpenia už len s ohľadom na časové hľadisko termínu splatnosti jednotlivých splátok nastala splatnosť 70tich splátok, a teda rozhodne nemožno mať žiadne pochybnosti o splatnosti splátok úveru splatných do dňa postúpenia pohľadávky na žalobcu (ktoré teda boli následne platne na žalobcu postúpené). Ku dňu postúpenia tak boli splatné všetky splátky splatné od prvej splátky, ktorá v zmysle Zmluvy bola splatná dňa 20.11.2017 až do splátky splatnej dňa 20.06.2022 (ktorý dátum je dátum splatnosti splátky bezprostredne predchádzajúcej zosplatneniu). V zmysle uvedeného tak bez ohľadu na právny názor súdu ohľadom neplatnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru neexistuje právny dôvod na zamietnutie žaloby v celom rozsahu a súd podľa názoru žalobcu vec nesprávne právne posúdil, ak nevzal do úvahy splátky splatné do dňa postúpenia. Podľa názoru žalobcu má žalobca právny nárok práve na tú časť pohľadávky, ktorá sa stala splatnou pred termínom postúpenia, teda na tie splátky, ktoré pri postúpení už boli splatnými (po odpočítaní úhrad žalovaného), ktorá suma predstavuje v zmysle platobnej histórie 2.737,26 € (- 100 €, v ktorej časti bolo konanie zastavené, t.j. žalobca má nárok na zaplatenie sumy vo výške 2.637,26 €, a voči tejto zamietnutej časti pohľadávky smeruje i toto odvolanie). Žalobca v zmysle poukazuje na to, že postúpenie je podľa jeho názoru platné, pokiaľ ide o splátky, ktorých splatnosť nastala ku dňu postúpenia pohľadávky (t. j. ku dňu 23.06.2022). Žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 5CoCsp/53/2020 z 31.05.2021. Podľa žalobcu žalovaný ku dňu postúpenia uhradil titulom úveru len sumu vo výške 3.987,44 € (41,5 splátok úveru splatných od 20.11.2017 do 20.07.2020 a časť splátky splatnej 20.08.2020). Žalobca si svoj nárok na zaplatenie pohľadávky (v ktorej sume boli zahrnuté nepochybne i tieto splatné splátky uplatnil na upomínacom súde dňa 29.03.2023, a teda s ohľadom na uvedené má za to, že ku dňu podania návrhu na vydanie platobného rozkazu nenastalo premlčanie žiadnej zo žalobcom uplatňovaných splatných splátok a teda si svoj nárok uplatnil na súde včas (a to i po posúdení zosplatnenia ako neplatného). Splatné a neuhradené splátky ku dňu postúpenia (ku dňu 23.06.2022) predstavujú sumu vo výške 2.737,26 € (28,5 splátok vo výške priemernej splátky 96,07 € - pričom výška tejto priemernej splátky je určená nasledovne: 69 splátok po 97,08 € + jedna splátka vo výške 26,18 € / počet splátok 70 = 96,07 €). S ohľadom na uvedené mal žaloba za to, že časť žalobcom uplatneného nároku (2.637,26 €) bola na žalobcu platne postúpená s ohľadom na splnenie príslušných zákonných ustanovení, táto časť pohľadávky bola splatná pred termínom postúpenia - a teda nárok žalobcu je v tejto časti uplatnený dôvodne.
3. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) súc viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario napadnuté výroky II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie ako správne postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko nebol napadnutý, ponechal nedotknutý.
4. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ – žalovaný, konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie veci a po vykonaní dokazovania v potrebnom rozsahu dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno považovať za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal, o aké ustanovenia právnych predpisov sa jeho rozhodnutie opieralo a ako boli tieto relevantné ustanovenia ním interpretované. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (úplne ju opomenul aplikovať), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. V prejednávanej veci má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákona č. 129/2010 Z.z., preto odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže dať za pravdu odvolateľovi, ktorý v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd pritom konštatuje, že iba samotná nespokojnosť sporovej strany (v tomto prípade žalobcu) s právnym názorom vysloveným súdom nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, pretože z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP nie je daný.
5. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že vada predpokladaná v § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je vadou skutkovou. Rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ (skutkové zistenia). Nesprávnosť skutkových zistení pri tomto odvolacom dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, v hodnotení dôkazov nie je logický rozpor, a aj z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Odvolací súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre právne posúdenie predmetnej sporovej veci a meritórne rozhodnutie súdu. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP, majúc za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a nemožno súdu prvej inštancie v tomto smere nič vyčítať. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP preto nie je daný. Konkrétne k odvolacím námietkam žalovaného a na doplnenie a potvrdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné:
6. Listom zo dňa 25.03.2021 oznámila banka žalovanému, že ku dňu 25.03.2021 je v omeškaní so splácaním pohľadávky banky vo výške 196,20 Eur a vyzvala ho na úhradu pohľadávky banky najneskôr do 3 dní od doručenia tejto výzvy. Zároveň ho upozornila, že ak v stanovenej lehote nedôjde k úhrade dlžnej sumy, banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky, čím sa stane splatnou v celom rozsahu a v takom prípade stratí výhody splátok a pohľadávku bude potrebné uhradiť v celku.
7. Žalobca videl nesprávnosť skutkových zistení, ako aj ostatné vady rozhodnutia v tom, že síce súd prvej inštancie správne vyhodnotil otázku neplatnosti zosplatnenia, avšak dospel k nesprávnemu skutkovému a právnemu záveru ohľadne nemožnosti postúpenia splatných splátok úveru, ktoré podľa jeho názoru v sume 2.737,26 eur, ako 28,5 splátok splatných do 23.06.2022 (do dňa postúpenia) mali byť priznané. Tu odvolací sú poznamenáva, že podľa výzvy z predchádzajúceho odseku boli zaplatené splátky po 20.01.2021, a teda do úvahy by prichádzalo len 17 splátok s výnimkou zaplatenej sumy 100,- eur, čiže max. suma 1550,36eur.
8. Predmetom odvolacieho konania bola námietka odvolateľa o existencii jeho aktívnej vecnej legitimácie, a to aspoň v časti pohľadávky, a to splátok splatných do 23.06.2022. Odvolací súd považuje za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s prioritnou argumentáciou žalobcu, podľa názoru ktorého, postupca platne postúpil na žalobcu pohľadávku v rozsahu podľa predchádzajúcej vety.
9. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ“, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
10. Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. 11. Odvolací súd konštatuje, že v prípade spotrebiteľských vzťahoch pri skúmaní platnosti, či neplatnosti postúpenia pohľadávky zo strany dodávateľa ako postupcu na ďalší subjekt je nutné okrem všeobecných ust. § 524 až § 530 OZ zohľadniť aj osobitnú právnu úpravu vzťahujúcu sa na spotrebiteľské zmluvy, na základe ktorých boli poskytnuté spotrebiteľské úvery. Okresný súd tak vec správne posúdil podľa príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré sa vzťahovali na postúpenie spotrebiteľského úveru, ale aj všeobecných hmotnoprávnych podmienok platného postúpenia pohľadávky vyplývajúcich z OZ. Odvolací súd poznamenáva, že spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu v spore nebol spochybnený ani zo strany žalobcu. Odvolací súd poukazuje na to, že podmienky na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru zo spotrebiteľskej zmluvy sú upravené v § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ. Tieto hmotnoprávne podmienky pre platné a zákonné zosplatnenie pohľadávky musia byť splnené kumulatívne, pričom ide o dva samostatné právne úkony. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ pred zosplatnením úveru vyžaduje písomnú výzvu veriteľa adresovanú a preukázateľne doručovanú dlžníkovi do jeho dispozičnej sféry s upozornením na aktuálny dlh a s výslovným upozornením na možnosť veriteľa požadovať zaplatenie celého zvyšku dlhu naraz z dôvodu neplnenia si povinnosti dlžníka. Podľa § 53 ods. 9 OZ právo na jednorazové splatenie celej neuhradenej pohľadávky má veriteľ najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky spotrebiteľa. Ustanovenie § 565 OZ ustanovuje, že ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Nakoľko ustanovenie § 53 ods. 9 OZ predstavuje v spotrebiteľských zmluvách lex specialis oproti všeobecnej norme § 565 OZ, je potrebné ustáliť, že právo podľa § 53 ods. 9 OZ môže veriteľ vykonať len po uplynutí zákonnej lehoty, ktorú nemožno skrátiť, ale za predpokladu, že omeškanie s uvedenou splátkou, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní viac ako tri mesiace, trvá. Pred žiadosťou veriteľa na zaplatenie celej pohľadávky sa ďalej vyžaduje, aby veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva podľa § 565 OZ je teda podmienená aj tým, že veriteľ v uvedenej lehote ešte pred uplatnením tohto práva upozornil spotrebiteľa na to, že toto právo využije. Lehota na doručenie upozornenia spotrebiteľovi v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie zosplatnenia celej pohľadávky nemusí bez ďalšieho začať plynúť až po tom, ako je dlžník
v omeškaní so splátkou 3 mesiace. Podľa § 53 ods. 9 OZ nie je upravená lehota, v ktorej musí veriteľ žiadať právo na predčasné zosplatnenie úveru najneskôr, táto je upravená v § 565 OZ, podľa ktorého toto právo môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky a súčasne spotrebiteľ musí byť v omeškaní so zaplatením splátky 3 mesiace, pričom postačuje, aby bol v omeškaní len s jednou splátkou. Veriteľ je časovo limitovaný využitím práva na zosplatnenie. Zo splatnosti tejto splátky, ktorá nadväzuje na splátku, od splatnosti ktorej uplynuli 3 mesiace, musí veriteľ právo na zosplatnenie uplatniť, inak jeho právo zaniká. Pokiaľ ide o zákonné podmienky vyplývajúce z § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ na to, aby bolo vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru právne účinné, odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že tieto zákonné podmienky splnené neboli. Žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno preukázania, že postupca ako veriteľ, pred tým, ako si uplatnil právo podľa § 565 OZ, preukázateľne v zmysle zákonných požiadaviek z ust. § 53 ods. 9 OZ zaslal predchádzajúcu výzvu adresovanú žalovanému, ako dlžníkovi, s výslovným upozornením, že pokiaľ v lehote nie kratšej ako 15 dní nezaplatí omeškané splátky, bude veriteľ oprávnený uplatniť si právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Odvolací súd sa tak plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že súčasný žalobca nepreukázal, že postupca výzvu predchádzajúcu zosplatneniu celého úveru skutočne a preukázateľne žalovanému, ako spotrebiteľovi, doručil.
12. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že nemohlo následne dôjsť ani k platnému postúpeniu úveru v celosti pred termínom jeho konečnej splatnosti na žalobcu v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Odvolací súd sa v tomto smere nestotožnil s právnou interpretáciou žalobcu, ktorú podložil aj rozhodnutiami iných senátov odvolacích súdov, ktorú nepovažuje s ohľadom na uvedené za správnu. Okresný súd tak správne dospel k záveru, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný, a preto z tohto dôvodu žalobu správne zamietol. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie je povinný skúmať podmienky konania počas celého konania. Rovnako skúma aj otázku legitimácie strán sporu ex offo, t. j. aj bez námietky ktorejkoľvek procesnej strany. V danom prípade bolo skúmanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, na ktorého bola postúpená pohľadávky zo strany postupcu, spojené s povinnosťou súdu skúmať, či boli splnené všetky zákonné podmienky, pričom je irelevantné, že žalovaný bol v konaní pasívny. Súd je povinný skúmať procesnú legitimáciu strán sporu aj bez návrhu, a ak dôjde k záveru, o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, tak žalobu zamietne v celosti (ak žalobcovi neprináleží ním uplatnený hmotnoprávny nárok). S ohľadom na vyššie uvedené možno potom zhrnúť, že správny bol záver okresného súdu, ktorý žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nie je v predmetnom súdnom spore aktívne vecne legitimovanou stranou. Pokiaľ nebolo v spore preukázané platné predčasné zosplatnenie celého úveru, bol potom aj správny záver súdu prvej inštancie, že neboli tým naplnené zákonné predpoklady platného postúpenia pohľadávky vyplývajúce z ustanovenia § 17 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z., pretože v konkrétnom prípade sa nepostupovala pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru a súčasne nebola postupovaná pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, pretože nedošlo k platnému a zákonnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru v dôsledku nesplnenia si povinností postupcu vyplývajúcich z ustanovenia § 53 ods. 9 OZ. Odvolací súd má za to, že v prípade postúpenia pohľadávky podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., musí ísť o pohľadávku splatnú v celosti, čo plynie z obsahu a logiky výkladu § 17 ods. 1. zákona č. 129/2010 Z.z. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konštatuje, že táto je nedôvodná. Uvedenú námietku aplikoval žalobca vo vzťahu k skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu bez vymedzenia procesného postupu, ktorý by bol porušením jeho práv. Odvolací súd konštatuje, že v procesnom postupe súdu prvej inštancie nezistil taký postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny, a ktorý by mal dopad na práva žalobcu. Ďalej odvolací súd k označeným rozhodnutiam krajských súdov konštatuje, že nie je viazaný ich právnym názorom. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol (II. výrok), podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil a v nadväznosti na vecnú správnosť meritórneho výroku (II. výroku) je potom vecne správny aj závislý výrok o trovách konania (III. výrok).
13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods. 1 CSP) a vyslovil, že žalovanému, ktorý by ako procesne plne úspešná strana sporu v odvolacom konaní inak vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči procesne neúspešnému žalobcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, nakoľko mu celkom zjavne žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§419 CSP) .
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).