Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9CoE-43-2021.pdf
PDF · 156.73 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/43/2021
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o. so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, proti povinnej: Y. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom Komárno, o vymoženie 514,41 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 28. októbra 2020 č. k. 14Er/1481/2016-105 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora JUDr. Anetty Demešovej zo dňa 24. 11. 2016 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 243h ods. 1, § 44 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku a uviedol, že návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdnemu exekútorovi JUDr. Anette Demešovej dňa 21. 11. 2016 sa oprávnený domáhal proti povinnej vymoženia pohľadávky vo výške 514,41 eura s príslušenstvom, zmluvnej pokuty, trov rozhodcovského konania a trov exekúcie. Oprávnený predložil ako exekučný titul rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Victoria Arbiter so sídlom Framborská 3605, Žilina sp.zn. RK-PC-2228/15-MK zo dňa 03. 05. 2016. Napriek tomu, že úverová zmluva je absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom v zmysle Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 6 písm. d) a § 497 a nasl. Obchodného zákonníka), v danom prípade sa jedná o právny vzťah zmluvných strán na základe spotrebiteľskej zmluvy, pri uzatváraní ktorej bola povinná v postavení spotrebiteľa, keďže z činnosti súdu je známe, že oprávnený mal v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Preto súd prvej inštancie na danú právnu vec aplikoval ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z, v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy, ako aj § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu preskúmal rozhodcovský rozsudok a plnenie ním priznané, v nadväznosti na oprávneným predloženú žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere a dospel k záveru, že nemal za preukázanú existenciu dvoch platných vzájomných a obsahovo zhodných prejavov vôle účastníkov ako zmluvných strán (podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka) v časti údaja o RPMN, keď v danom prípade podľa bodu 5 tlačiva žiadosti povinnej mala byť predpokladaná RPMN za úver vo výške 70,02 % a po poskytnutí revolvingu vo výške 63,32 %, avšak podľa oprávneného (bod 6 tlačiva) bola RPMN za úver „len“ vo výške 69,76 % a po poskytnutí revolvingu vo výške 70,02 %. Z uvedeného vyplýva, že prijatie návrhu povinnej na uzavretie zmluvy oprávneným obsahuje zmeny v časti RPMN, a tak je novým návrhom s poukazom na § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najmä keď údaj o RPMN je podstatnou náležitosťou písomnej úverovej zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 14. 08. 2013). Oprávnený ani nepreukázal, že by povinná akceptovala jeho (nový) návrh
zmluvy z bodu 6. tlačiva. Pokiaľ oprávnený v konaní nepreukázal doručenie vyjadrenia písomného súhlasu povinnej s návrhom zmluvy oprávneného z bodu 6. žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru /zmluva o revolvingovom úvere ako veriteľom podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, potom nepreukázal uzavretie písomnej úverovej zmluvy medzi ním a povinnou, najmä keď s poukazom na § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zmluva uzavretá (až) okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Preto je bez významu, že ročná percentuálna miera nákladov sa vypočíta podľa rovnice z prílohy 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v čase, keď sa zmluva uzatvára. Mlčanie povinnej alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú (písomné) prijatie návrhu zmluvy. Preto pokiaľ oprávnený umožnil povinnej čerpať peňažné prostriedky bez písomne uzavretej úverovej zmluvy (§ 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.), s poukazom na § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. je poskytnutý spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov. Zo strany oprávneného tiež nebolo preukázané, že by medzi účastníkmi zmluvy došlo k písomnému dojednaniu povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu v súlade s § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka, preto oprávnenému nevznikol ani nárok na zmluvnú pokutu. Pokiaľ povinnosť na zaplatenie zmluvnej pokuty bola upravená v tlačive zmluvných dojednaní oprávneného (čl. 14 Zmluvných dojednaní), tento individuálnosť dohody o zmluvnej pokute a jej výške vo formulárovom tlačive oprávneného nepreukázal. S poukazom na § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka je aj v tejto spotrebiteľskej veci daná zákonná domnienka, že zmluvné dojednania dohodnuté medzi oprávneným ako dodávateľom a povinnou ako spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané, pokiaľ dodávateľ nepreukáže opak. Oprávnený, ako to vyplýva aj z rozhodcovského rozsudku, ktorý sa individuálnosťou dojednania ani nezaoberal, v danom prípade opak nepreukázal, a tak súd prvej inštancie konštatuje, že povinná nemala možnosť ovplyvniť vopred pripravený text na predtlači štandardného formulára s vopred určenými podmienkami a nemožnosťou ich zmeny povinnou, čo nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľná zmluvná podmienka je s poukazom na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná ako celok. Súd prvej inštancie poznamenal, že pokiaľ zmluvné dojednania oprávneného nie sú ani opatrené podpismi zmluvných strán, nemôžu tvoriť zmluvnú dokumentáciu vzťahu účastníkov (bod 40. - 45. rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 z 09. 11. 2016 dostupný na www.curia.europa.eu). Z predložených listín vyplýva, že povinnej mal byť poskytnutý úver vo výške 480,- eur, a že oprávnený započítal so sumou revolvingového úveru poplatok vo výške 69,30 eura podľa dohody o poskytnutí služby, včlenenej do tlačiva žiadosti/zmluvy zo dňa 14. 08. 2013, ktorá dohoda je tiež spotrebiteľskou zmluvou. V súlade s bodom 8.4 predmetnej dohody o poskytnutí služby, odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok úveru je splatná dňom uzavretia dohody o poskytnutí služby. Veriteľ a dlžník sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok, a to pohľadávky dlžníka voči veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky úveru podľa článku 2.3. zmluvných dojednaní žiadosti/ zmluvy oproti pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi na zaplatenie odplaty podľa bodu 8.1. písm. a) tejto dohody o poskytnutí služby a to ku dňu poskytnutia úveru dlžníkovi podľa článku 2.3. zmluvných dojednaní žiadosti/zmluvy. Odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok revolvingu je splatná dňom poskytnutia revolvingu dlžníkovi. Veriteľ a dlžník sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok a to pohľadávky dlžníka voči veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky revolvingu podľa článku 4.1. zmluvných dojednaní žiadosti/zmluvy oproti pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi na zaplatenie odplaty podľa ods. 8.1. písm. b) tejto dohody o poskytnutí služby (resp. zníženej výšky odplaty) a to ku dňu uskutočnenia revolvingu podľa článku 4.3. zmluvných dojednaní žiadosti/zmluvy. Rozdiel bude uhradený na účet dlžníka uvedený v čl. 2. žiadosti/zmluvy. Poplatok za prípadné poskytnutie odkladu splátok úveru je zmluvné dojednanie, ktoré v skutočnosti neposkytuje dlžníkovi žiadne reálne protiplnenie, a preto takéto dojednanie je spotrebiteľovi vnútené bez toho, aby mohol jeho obsah nejakým spôsobom modifikovať, alebo vylúčiť, ak chce, aby mu bol poskytnutý žiadaný úver. Navyše, tento poplatok musí spotrebiteľ - dlžník zaplatiť vopred bez toho, aby vôbec bolo isté, že v budúcnosti túto tzv. službu využije. Táto podmienka spôsobuje hrubú nerovnováhu práv a povinnosti účastníkov tohto právneho vzťahu v neprospech spotrebiteľa, a preto je neplatná. Dohoda o poskytnutí služby uvedená v bode 8 žiadosti/ zmluvy (umiestnená medzi ostatými zmluvnými podmienkami) má charakter štandardnej zmluvnej podmienky používanej oprávneným pri uzatváraní zmlúv o úvere so spotrebiteľmi. S poukazom na § 53 odsek 2, 3 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Dohoda o poskytnutí služby bola aj v danom prípade uzatvorená na predtlačenom formulári oprávneného v čase procesu uzatvárania zmluvy o úvere a oprávnený ničím nepreukázal individuálny charakter tohto dojednania v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Preto povinnosť zaplatiť poplatok vo výške 69,30 eura je neprijateľnou
podmienkou, ktorá je s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatnou. Pokiaľ po čerpaní sumy vo výške 410,70 eura povinnou, vzhľadom na jednostranné započítanie poplatku vo výške 69,30 eura oprávneným zo sumy istiny úveru vo výške 480,- eur pri čerpaní (480 - 69,30 = 410,70), povinná uhradila oprávnenému sumu 565,83 eura, čo vyplýva z predloženej karty klienta, vychádzajúc z vyššie uvedenej bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, oprávnený už nemá nárok na vymoženie žiadnej ďalšej sumy z titulu poskytnutej čiastky 410,70 eura. Súd prvej inštancie mal za to, že oprávnenému nárok na trovy rozhodcovského konania nevznikol, pokiaľ rozhodcovský súd nedostatočne aplikoval ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., najmä § 9 ods. 2 písm. f), k), čo sa s poukazom na § 11 ods. 1 písm. a), b) citovaného zákona malo prejaviť nielen vo výroku rozhodcovského súdu o prísudku, ale aj vo výroku rozhodcovského súdu o trovách rozhodcovského konania. S poukazom na vyššie uvedené dôvody a v súlade s § 44 ods. 2, 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03. 2017 súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora JUDr. Anetty Demešovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu pre rozpor exekučného titulu so zákonom zamietol. Povinnou uhradená suma v období od 24. 09. 2013 do 21. 07. 2015 celkove vo výške 565,83 eura pokrýva i prípadný úrok z omeškania v zákonnej výške, preto ani v časti na vymoženie uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania nie je možné žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP a tvrdil, že záver súdu je v rozpore s platnou právnou úpravou. Všeobecne platí, že na to, aby nejaká zmluva vznikla, musí mať obligatórne náležitosti ustanovené právnym poriadkom. Ak tieto dodržané nie sú, potom nedochádza k vzniku zmluvy. Ak však ide o iné ako obligatórne náležitosti (t.j. fakultatívne), potom absencia takýchto fakultatívnych dojednaní (či už pre ich neplatnosť, nedojednanie a pod.) má za následok len to, že takéto dojednania nie sú platné. Ich nedodržanie ale nemá za následok nevzniknutie zmluvy. Určenie podstatných zložiek právneho úkonu pre úverovú zmluvu vyplýva z § 493 Obchodného zákonníka. Uvedené obligatórne náležitosti zmluva o revolvingovom úvere má, preto nemôže byť neplatná. Rozdiel medzi uvedenými časťami (bod 5 a 6) je pritom v údaji o RPMN. Samotný údaj RPMN sa dohodnúť objektívne nedá (nedá sa teda navrhnúť, akceptovať a pod.), pričom táto skutočnosť vyplýva v prvom rade z právnej úpravy a tiež aj zo súdnej praxe. Zákon č. 129/2010 Z. z. a ani iný právny predpis neurčujú, že údaj o „RPMN“ bude dohodnutý. Ak má byť údaj o RPMN určený tak, že je vypočítaný na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy, potom to znamená, že pri jeho určení sa vychádza z údajov jestvujúcich v danom čase. Medzi tieto údaje (viď príloha č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z. z.) patrí aj dátum prvého čerpania úveru (ktorý je známy v čase uzavretia zmluvy, nie v čase kedy sa podáva žiadosť o poskytnutie úveru). Zákonná úprava určenia RPMN teda nielen svojím textom (v podobe spojenia „vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere“), ale aj spôsobom jeho určenia (viď údaje, ktoré sú rozhodujúce pre určenie RPMN) vychádza z toho, že nejde o údaj dohodnutý, ale určený presne stanoveným spôsobom. V čase podania žiadosti o úver si zmluvné strany stanovili, že žiadosť bude považovaná ako maximálne možná s poukazom na výšku a parametre žiadaného úveru a následne po zhodnotení bonity a schopnosti splácať predmetný úver bude žiadateľovi poskytnutý úver v takej výške, ako žiadal, resp. v nižšej sume - toto však nemá vplyv na vôľu dlžníka uzatvoriť zmluvu (povinná navyše s uvedeným postupom súhlasila). Tvrdil, že postupoval správne, navyše, už na základe samotného označenia uvedených náležitostí musí byť každému spotrebiteľovi zrejmé, že údaje „predpokladaná RPMN“ a „RPMN za úver“ nie sú synonymami. Ak by oprávnený neurčil údaj RPMN schváleného úveru či revolvingu postupom podľa zákona č. 129/2010 Z. z., teda by tento údaj neurčil výpočtom podľa vzorca stanoveného zákonom v čase uzavretia zmluvy, ale by uviedol hodnotu zhodnú s „predpokladanou RPMN“ uvedenou v bode 5 každej zmluvy, potom by porušil zákona č. 129/2010 Z. z. Porušenie by práve vyplývalo z toho, že by uviedol rovnakú RPMN ako povinný. Pretože v takom prípade by takto určená RPMN nebola vypočítanou podľa zákona č. 129/2010 Z. z. Poukázal na to, že vyššie tvrdené ohľadne „dohody“ údaju o RPMN potvrdil Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku č. k. 12Co/60/2017-74, zo dňa 31. 05. 2017. Čo sa týka písomného dojednania zmluvných pokút oprávnený uviedol, že zmluvné sankcie jednoznačne vyplývajú priamo zo zmluvy, ktorá obsahuje dojednanie o zmluvnej pokute. Je jasné, zrozumiteľné a všeobecne akceptované, že podpísanie dokumentu tvoreného viacerými stranami je písomný súhlas a prejav vôle byť viazaný celým obsahom dokumentu. Tvrdenia exekučného súdu, že písomná forma nie je zachovaná preto, že „zmluvné dojednania nie sú opatrené podpismi zmluvných strán, presahujú rámec akéhokoľvek extenzívneho výkladu § 40 Občianskeho zákonníka takým spôsobom, že nejde o výklad predmetného ustanovenia. Zmluvná pokuta je dohodnutá v zmluvných ustanoveniach zmluvy, ktoré sú
jej neoddeliteľnou súčasťou obsiahnuté v jednom podpísanom dokumente. To, čo tvrdí exekučný súd, nie je interpretáciou a aplikáciou právnej normy, ktorá je alebo niekedy bola súčasťou právneho poriadku. Zákon nevyžaduje, aby jednotlivé strany tvoriace listinu o právnom úkone boli samostatne podpisované. (porov. stanovisko NS SR sp. zn. Cpj. 33/01). Pripojenie súhlasu na zmluvu vo forme podpisu znamená súhlas so všetkými jej ustanoveniami počnúc správnosťou údajov v označení strán a končiac potvrdením toho, k čomu sa chce konajúca osoba zaviazať. Skutočnosť, či zmluvná pokuta bola individuálne dojednaná nemá žiaden vplyv na platnosť tohoto ustanovenia. Zmluvné pokuty boli dojednané vo výške, ktorá neprevyšuje maximálnu výšku sankcií za omeškanie so splácaním spotrebiteľského úveru. Ďalej uviedol, že samotná dohoda o poskytnutí služby nebola podmienkou ani predpokladom pre vznik zmluvy o revolvingovom úvere. Spotrebiteľ dohodu o poskytnutí služby uzavrieť nemusel. Dohoda o poskytnutí služby je samostatným právnym úkonom, a jej vznik nie je podmienkou pre vznik zmluvy o RÚ. Táto skutočnosť vyplýva z bodu 8., ods. 8.6 dohody o poskytnutí služby. Dohoda o poskytnutí služby je samostatne uzatváraná. Dlžník podpísaním tlačiva žiadosti/zmluvy nepristupuje a neuzatvára automaticky dohodu o poskytnutí služby, ako súd vykladá. To, že uzavretie dohody o poskytnutí služby je samostatné, napokon zdôrazňuje aj grafické rozlíšenie dohody o poskytnutí služby od ostatného obsahu zmluvy o RÚ (v originálnej zmluve je uvedená dohoda farebne graficky odčlenená). Na základe uvedeného tvrdil, že dohoda o poskytnutí služby je individuálnym dojednaním v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nie je možné jej ustanovenia považovať za neprijateľné podmienky. Na jednej strane je záväzok zaplatiť odplatu a na strane druhej záväzok poskytnúť odklad splatnosti splátok. Čiže ide o úpravu takej situácie, ktorá keby nebola dohodnutá medzi zmluvnými stranami, potom by sa nedala nahradiť nejakou zákonnou úpravou. Zákon žiadny odklad splátok neupravuje a už vôbec nie, že by povinnosť veriteľa ho poskytnúť ak o to dlžník požiada, mala byť bezodplatná. Uzavretie dohody teda naopak zavádza úpravu, ktorá je výhodnejšia oproti zákonnej regulácii. Dohoda o poskytnutí služby je zároveň individuálnym dojednaním, a to nielen pokiaľ ide o jej vznik, ale aj pokiaľ ide o výšku odplaty. Odplata a dojednanie o nej preto nemôžu byť neprijateľnou podmienkou. Oprávnenosť jeho postupu v prípade uzatvorenia dohody o poskytnutí služby podporil napríklad aj rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43CoR/5/2016-14. Ďalej uviedol, že zmluva o úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej ako žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru / zmluva o revolvingovom úvere, ale aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy tvoria zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13 neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ako aj prílohy tvoriace súčasť zmluvy o RÚ (článok 7., ods. 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní). Z ustanovenia článku 9., ods. 9.1 zmluvných dojednaní vyplýva, že zmluva o RÚ je uzavretá na dobu neurčitú s tým, že revolving sa uskutoční za podmienok stanovených touto zmluvou o RÚ. Deň splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čím je splnená požiadavky vyplývajúca z uvedeného zákonného ustanovenia. Tvrdil, že doba trvania zmluvy a tiež termín konečnej splatnosti úveru sú riadne uvedené a je splnená zákonná požiadavka podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam termín konečnej splatnosti vyplýva z oznámenia o schválení úveru, zaslanom dlžníkovi. Predmetné oznámenie zároveň obsahuje aj údaj o dátume splatnosti prvej splátky. Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie „termínu konečnej splatnosti“ viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacov a počtu mesačných splátok, a tiež spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Poukázal tiež na to, že záver súdu spájajúci bezúročnosť úveru s neuvedením termínu konečnej splatnosti odporuje tiež smernici 2008/48/ES. Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15. Ani neuvedenie termínu konečnej splatnosti by nemohlo viesť k záveru o bezúročnosti úveru, pretože nie je v zmysle uvedeného spôsobilé spochybniť možnosť, aby dlžník posúdil rozsah svojho záväzku v zmysle zmluvy. Oprávnený dôvodne uplatnil svoj nárok v rozhodcovskom konaní v celom rozsahu, preto mu rozhodcovský súd priznal nárok na náhradu trov rozhodcovského konania v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo alternatívne vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Zároveň navrhol, aby súd zaviazal povinnú zaplatiť oprávnenému náhradu trov odvolacieho konania.
3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a
vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil.
4. Z obsahu spisu vyplýva, že exekučné konanie v danej veci začalo dňa 21. novembra 2016, kedy došiel súdnej exekútorke JUDr. Annete Demešovej návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Victoria Arbiter zriadeného záujmovým združením právnických osôb Združenie zriaďovateľov Stáleho rozhodcovského súdu Victoria Arbiter, rozhodcom JUDr. Michalom Krnáčom, sp. zn. RK-PC-2228/15-MK zo dňa 18. apríla 2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 3. septembra 2016 a vykonateľnosť dňa 7. septembra 2016. Súdny exekútor doručil súdu prvej inštancie dňa 28. novembra 2016 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, exekučným titulom, zmluvou o revolvingovom úvere, zmluvnými dojednaniami zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., rozhodcovskou zmluvou č. 8500029830 a výpisom z obchodného registra spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s. r. o. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 23. októbra 2017 č. k. 14Er/1481/2016-14 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie predmetnej exekúcie zamietol, voči čomu sa oprávnený odvolal, na základe čoho odvolací súd predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože mal za to, že rozhodcovská zmluva bola dojednaná platne, a teda exekučný titul bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie a uviedol, že prvoinštančný súd v ďalšom konaní preskúma jednotlivé plnenia v rámci ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a v prípade zistenia, že niektoré z priznaných plnení je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom zamietne v tejto časti žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia a vo zvyšku vydá poverenie. Súd prvej inštancie viazaný právny názorom odvolacieho súdu vo veci opätovne rozhodol napadnutým uznesením.
5. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
6. Podľa § 9a ods. 1 a 4 Exekučného poriadku v príslušnom znení, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. Na účely tohto zákona sa pojmy strana a spor vykladajú ako účastník konania a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.
7. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v príslušnom znení súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 39 ods. 4. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné odvolanie.
8. Podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku v príslušnom znení súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore preskúma okrem súladu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva spĺňa podmienky ustanovené právnymi predpismi, či bolo rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, a pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu (zák. č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) a či je vykonateľné. Ak súd dospeje k záveru, že nie je splnená ktorákoľvek z podmienok podľa prvej vety, žiadosť o udelenie poverenia zamietne.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 1 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
11. Podľa § 2 písm. a), b) Zákon o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
12. Podľa § 9 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.
13. Podľa § 9 ods. 2 písm. j), y) Zákona o spotrebiteľských zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.
14. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
15. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
16. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
17. Podľa § 44 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu. Prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Prijatím návrhu je však odpoveď, ktorá vymedzuje obsah navrhovanej zmluvy inými slovami, ak z odpovede nevyplýva zmena obsahu navrhovanej zmluvy.
18. Podľa § 46 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov. Pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.
19. Podľa § 40 Občianskeho zákonníka, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.
20. Podľa § 1 písm. a) až f) zák. č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní“) tento zákon upravuje spotrebiteľské rozhodcovské konanie, postavenie a činnosť rozhodcu oprávneného rozhodovať spotrebiteľské spory a stáleho rozhodcovského súdu oprávneného rozhodovať spotrebiteľské spory (ďalej len „stály rozhodcovský súd“), podmienky na udelenie a zrušenie povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory rozhodcovi a stálemu rozhodcovskému súdu (ďalej len „povolenie“), disciplinárnu zodpovednosť rozhodcu, kontrolu vykonávanú Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) a sankcie za porušenie povinností podľa tohto zákona.
21. Podľa § 1 ods. 4 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje osobitný predpis, (zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní) len ak to tento zákon výslovne ustanovuje.
22. Podľa § 28 ods. 6 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní stály rozhodcovský súd je povinný aj bez návrhu spotrebiteľa preskúmať, či vymáhaný nárok nie je založený na neprijateľnej zmluvnej podmienke alebo na zmluvnom dojednaní, ktoré je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. Stály rozhodcovský súd je povinný prihliadať aj na iné dôvody neplatnosti právneho úkonu, na ktoré by súd prihliadal aj bez návrhu.
23. Podľa § 39 ods. 2 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní stály rozhodcovský súd musí v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní rozhodnúť o každom návrhu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe alebo uplatnenom dodatočne počas spotrebiteľského rozhodcovského konania; nesmie však prekročiť medze uplatnených návrhov okrem prípadu určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom, a plnenie, ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ak sa dôvod, pre ktorý nemožno prisúdiť plnenie, vzťahuje len na časť zmluvy, nemožno prisúdiť plnenie týkajúce sa len tejto časti, ak z povahy zmluvy alebo jej obsahu alebo z okolností, za ktorých došlo k jej uzavretiu, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
24. K predmetu prejednávanej veci odvolací súd uvádza, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 41 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní), má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 citovaného zákona). Účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku v zákonom uvedených prípadoch.
25. V zmysle vyššie uvedeného sa normuje stav, v ktorom právoplatný rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov konania rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. Vo vzťahu k exekučnému konaniu sa tento dôsledok prejavuje tým, že exekučný súd je povinný na takýto rozsudok nahliadať rovnako ako na rozsudok všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. V konkrétnosti daného prípadu to znamená, že exekučný súd je rozsudkom rozhodcovského súdu viazaný rovnako, ako je by bol viazaný rozsudkom všeobecného súdu.
26. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 09. 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 47 odvolací súd uvádza, že súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V súlade so zásadou rovnocennosti platí vyššie uvedené bez ohľadu na to, či exekučným titulom je rozsudok, ktorý vydal všeobecný súd alebo rozhodcovský súd. Exekučný súd je však v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadiska, na ktoré ho oprávňuje a zároveň zaväzuje § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinný do 31. decembra 2014. Odvolací súd v tomto smere dopĺňa, že v konkrétnom prípade sa uvedená výnimka z hľadiska svojej imanencie pretransformovala do ustanovenia Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 v § 44 ods. 2 a 3 s odkazom na osobitný zákon (zák. č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní).
27. V súlade s vyššie vysloveným právnym názorom Najvyššieho súdu SR odvolací súd konštatuje, že samotné preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku zo strany exekučného súdu je možné „in concreto“ na základe ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017, ktoré konštituuje povinnosť exekučnému súdu o. i., aby preskúmal či rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu (zák. č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní). V prípade, ak exekučný súd dospeje k záveru, že nie je splnená ktorákoľvek z podmienok podľa prvej vety (inkludujúc vyššie uvedené), žiadosť o udelenie poverenia zamietne.
28. Predmetom úpravy § 38 až § 44 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sú okrem formálnych aj obsahové náležitosti rozhodnutí spotrebiteľského rozhodcovského konania, ich účinky a možnosť ich opráv. Formálny a obsahový rozmer rozhodcovského rozsudku (§ 40 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) vychádza zo všeobecných ustanovení procesného práva, čo znamená, že tento sa vyhotovuje v listinnej forme a musí obsahovať označenie stáleho rozhodcovského súdu, ktorý rozhodcovský rozsudok vydal, mená a priezviská rozhodcov, označenie účastníkov spotrebiteľského rozhodcovského konania podľa § 25 ods. 1 písm. a), miesto spotrebiteľského rozhodcovského konania, dátum vydania rozhodcovského rozsudku, výrok, odôvodnenie a poučenie o možnosti podať na všeobecný súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ako aj o lehote na jej podanie vrátane odkazu na webové sídlo ministerstva, na ktorom je zverejnený vzor žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa prílohy č. 3.
29. V súvislosti s rozhodovaním rozhodcovským rozsudkom sa zakotvuje pravidlo (§ 39 ods. 2 citovaného zákona), že nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ak sa dôvod, pre ktorý nemožno prisúdiť plnenie, vzťahuje len na časť zmluvy, nemožno prisúdiť plnenie týkajúce sa len tejto časti, pokiaľ z povahy zmluvy alebo jej obsahu alebo z okolností, za ktorých došlo k jej uzavretiu, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Na túto právnu úpravu nadväzuje druhá časť citovaného ustanovenia, ktorá dopĺňa § 28 ods. 6 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Ustanovenie exemplifikatívnym výpočtom špecifikuje najčastejšie prípady, v ktorých je v dôsledku právom reprobovaných okolností nevyhnutné uplatnenému nároku neposkytnúť právnu ochranu. Z demonštratívneho výpočtu nie je však možné dospieť k „a contrario“ záveru, že na iné dôvody neplatnosti právneho úkonu (nedostatok formy, spôsobilosti, vady vôle, úžera, neurčitosť, dôvody relatívnej neplatnosti atď.), neexistencie alebo odpadnutia právneho základu nároku sa neprihliada.
30. Rovnako ako § 28 ods. 6 ani § 39 ods. 2 citovaného zákona neupravuje hmotnoprávne následky predmetných okolností, osobitne porušenia predpisov na ochranu spotrebiteľa, ale ide o procesnú normu podčiarkujúcu význam ochrany spotrebiteľa pri rozhodovaní v rozhodcovskom konaní. Preto formulácia „čo odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom“ nepredstavuje zmenu obsahu hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neplatným právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Ak návrh zákona ustanovuje, že nemožno prisúdiť plnenie nemožné, nadväzuje na § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neplatným právny úkon, ktorého predmetom
je nemožné plnenie a zároveň podčiarkuje to, že aj výrok rozhodcovského rozhodnutia nemôže ukladať povinnosť (plnenie), ktoré je nemožné. Hmotnoprávne následky porušenia noriem na ochranu spotrebiteľa sa spravujú relevantnými hmotnoprávnymi pravidlami, vykladanými v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. Pannon GSM, Martín Martín, Banif Plus Bank). Podľa uvedených pravidiel variujú právne následky rozporu s pravidlami na ochranu spotrebiteľa od celkovej alebo čiastočnej neplatnosti právneho úkonu, cez absolútnu neplatnosť s možnosťou spotrebiteľa dovolávať sa platnosti inak neplatného úkonu (napr. neprijateľné podmienky) či náhradu škody, až po osobitné právne následky spojené s konkrétnymi porušeniami ochranných noriem (napríklad možnosť odstúpiť od zmluvy počas celej doby nesplnenia informačnej povinnosti, či považovanie zmluvy za bezodplatnú). Ustanovenie (§ 39 ods. 2 citovaného zákona) zvýrazňuje povinnosť rozhodcov posúdiť súlad právneho úkonu s pravidlami upravujúcimi platnosť právnych úkonov (nie len z dôvodov uvedených v demonštratívnom zozname), pravidlami na ochranu spotrebiteľa, vyvodiť z prípadného nesúladu závery v súlade s právnym poriadkom a zohľadniť ich pri rozhodovaní vo veci samej. V prípade neplatnosti právneho úkonu nie je samozrejme prípustné priznať plnenie vyplývajúce z tohto neplatného právneho úkonu iné ako také, ktoré právny predpis ako právny následok neplatnosti predpokladá (napríklad bezdôvodné obohatenie alebo náhrada škody, nárok vo výške určenej kogentnou právnou normou, a to s prihliadnutím na závery rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ) a za podmienok ním ustanovených (napríklad uloženie vzájomne podmieneného plnenia oboch strán, rozloženie plnenia na jednotlivé splátky a podobne). (Dôvodová správa k zák. č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní).
31. Ustanovenie § 44 ods. 3 Exekučného poriadku účinné do 31. marca 2017 v spojení s § 39 a § 40 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní normuje stav, v rámci ktorého je exekučný súd povinný po zistení, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje na plnenie, ktoré je nemožné, alebo ktoré odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom, alebo ak zaväzuje na plnenie, ktoré je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa (najmä, ak obsahu neprijateľnú zmluvné podmienku) žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 zamietnuť.
32. Vyššie uvedeným postupom nedochádza k posudzovaniu vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, pretože sa jedná o zákonom prezumovanú výnimku, obdobne ako bol inštitút § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinný do 31. decembra 2014. Daný záver je založený na teleologickom výklade zák. č. 335/2014 Z. z., ktorým došlo k zrušeniu predmetného ustanovenia (§ 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. decembra 2014), ktorý v dôvodovej správe uvádzal, že „v nespotrebiteľskej arbitráži sa posilňuje úloha strán na úkor súdnej ingerencie. Účastníci konanie musia v prvom rade chrániť svoje práva prostredníctvom žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Naopak, v spotrebiteľskej arbitráži sa právna úprava presúva do osobitného zákona“. Z uvedeného vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo presunutie predmetného inštitútu do zák. č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý vo svojich ustanoveniach (§ 39 ods. 2 a § 40 v spojení s § 44 ods. 3 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017) konštituuje exekučnému súdu prieskumnú právomoc v determinovanom rozsahu vo vzťahu k exekučnému titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom spore.
33. Odvolací súd považuje za správny právny záver súdu prvej inštancie, že právny vzťah oprávneného a povinnej založený zmluvou o úvere je vzťahom spotrebiteľským podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a podľa zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia, keďže oprávnený v rámci kontraktačného procesu vystupoval z pozície (dodávateľa/veriteľa) a povinná z pozície (spotrebiteľa/dlžníka). Z uvedeného vyplýva, že zmluva o úvere nemôže obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky, t. j. ustanovenia, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zároveň to, že ide o spotrebiteľský úver, ktorý sa subsumuje pod právnu úpravu obsiahnutú v Zákone o spotrebiteľských úveroch, je potrebné, aby súd prihliadal na splnenie obligatórnych a fakultatívnych podmienok stanovených citovaným zákonom.
34. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, tak ako zistil aj súd prvej inštancie, že medzi účastníkmi exekučného konania malo dôjsť k uzatvoreniu zmluvy o revolvingovom úvere. Samotná zmluva o úvere sa kategorizuje do typu tzv. konsenzuálnych kontraktov resp. zmlúv. Podmienkou uzavretia, a teda vzniku konsenzuálnej zmluvy je okamih, keď sa účastníci dohodnú na obsahu zmluvy, teda okamih, keď adresát právneho úkonu (oblát) prijme návrh na uzavretie zmluvy (consensu contrahitur). Pritom návrh musí byť prijatý v celosti (bez výhrad, zmien a doplnkov) a včas (príp. aj neskôr, ak s oneskoreným
prijatím návrhu navrhovateľ vysloví súhlas). K uzavretiu zmluvy nedôjde, ak návrh je odmietnutý priamo alebo ak obsahuje výhrady, zmeny alebo doplnky (také prijatie možno považovať za protinávrh, prijatím ktorého vznikne iná zmluva), alebo ak prijatie návrhu nebolo včasné. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd opakuje, že zmluva je uzavretá v momente zhody (konsenzu) vôle zmluvných strán o obsahu zmluvy tým, že riadne a včasné prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobudlo účinnosť (§ 43c ods. 2 Občianskeho zákonníka). Prijatím návrhu na uzavretie zmluvy bez zmien a doplnkov dochádza k zmluvnému konsenzu, ktorý má právotvorné účinky na vznik zmluvy. Zhoda vôle navrhovateľa a adresáta je predpokladom vzniku každej zmluvy. Zhoda vôle sa musí vzťahovať na celý obsah zmluvy. Pričom mlčanie ani nečinnosť sa samy osebe nepovažujú za prijatie návrhu, okrem prípadu, ak tak ustanovuje zákon alebo účastníci zmluvy sa na tejto forme akceptácie zmluvy dohodli alebo, ak takýto prejav vôle je s prihliadnutím na okolnosti uzavretia zmluvy bežný. Konkludentný prejav vôle sa nepovažuje za prijatie návrhu v prípade, keď sa na platnosť zmluvy vyžaduje písomná forma; v takom prípade je potrebné návrh prijať písomnou formou (pozri § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
35. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne poukázal na to, že oprávneným doručená vyplnená žiadosť/zmluva o úvere povinnej nemohla byť posudzovaná ako účinné prijatie návrhu na uzatvorenie zmluvy, keď tá obsahovala zmeny (bod 5. odôvodnenia napadnutého uznesenia) v časti RPMN (ako podstatnej náležitosti zmluvy o úvere podľa § 9 ods. 2 písm. j/ Zákona o spotrebiteľských úveroch), a tak bolo potrebné toto posudzovať ako nový návrh na uzatvorenie zmluvy v zmysle § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rovnako tak, že pokiaľ oprávnený v konaní nepreukázal doručenie vyjadrenia písomného súhlasu povinnej s návrhom zmluvy oprávneného z bodu 6. žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere ako veriteľom podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, potom nepreukázal uzavretie písomnej úverovej zmluvy medzi ním a povinnou, najmä keď s poukazom na § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zmluva uzavretá až okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. V tomto smere odvolací súd dodáva, že zmluva o úvere (podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch) má mať obligatórne písomnú formu, pričom zároveň aj samotný oprávnený (veriteľ) si vymienil v bode 2.1 zmluvných dojednaní o revolvingovom úvere písomnú formu, pričom ako je to uvedené, uzatvára sa na formulári veriteľa, ktorý je zároveň žiadosťou o poskytnutie revolvingového úveru, aj zmluvou o revolvingovom úvere. V tomto duchu bolo potrebné posudzovať proces kontrahácie v intencii § 46 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, a teda, že pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu.
36. Odvolací súd uvádza, že zo predloženej písomnosti nazvanej „žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere č. 8500029830“ podpísanou povinnou (dlžníkom) dňa 14. augusta 2013 v Komárne a oprávneným (veriteľom) dňa 15. augusta 2013 v Bratislave (ďalej len „žiadosť/ zmluva o úvere“) jednoznačne vyplýva, že povinná (dlžník) okrem žiadosti s konkrétnym obsahom (vyplnený bod 5. formulára, resp. žiadosti/zmluvy o úvere) nemohla akceptovať a podpísať aj bod 6. údaje o schválenom revolvingovom úvere, pretože v čase, keď ju povinná (dlžník) podpisovala, táto časť formulára nebola vôbec vyplnená. Oprávnený ju vyplnil až následne bez účasti povinnej na svojom pracovisku v Bratislave a povinnej sa žiadosť/zmluva o úvere vrátila doplnená v bode 6. a podpísaná veriteľom s dátumom podpisu dňa 15. augusta 2013. Zo žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, čo bol formulár návrhu zmluvy, jednoznačne vyplýva, že povinná (dlžník) mala vyplniť jednotlivé body okrem bodu 6. predmetnej žiadosti, kde je výslovne uvedené „nevypĺňajte“. Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď konštatoval, že v kontexte predloženej žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere nemal za preukázanú existenciu dvoch platných vzájomných a obsahovo zhodných prejavov vôle účastníkov ako zmluvných strán podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rovnako tak, že oprávneným doručená vyplnená žiadosť/zmluva o úvere povinnej nemohla byť účinným prijatím návrhu na uzatvorenie zmluvy o úvere, vzhľadom na obsahový nesúlad medzi návrhom a prijatím návrhu na uzatvorenie zmluvy, nakoľko prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh (§ 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd v tomto smere dopĺňa, že aj keď bod 2.1 zmluvných dojednaní o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s. r. o. uvažuje so situáciou, že údaje žiadosti/zmluvy o úvere bodu 5. a 6. môžu byť odlišné, keď priamo obsahom žiadosti/zmluvy v bode 7. je zahrnuté „vyhlásenie dlžníka o tom, že berie na vedomie že ním požadovaná čiastka úveru je maximálna a že veriteľ je oprávnený pri posúdení schopnosti dlžníka, aj spoludlžníkov splácať požadovanú výšku úveru jednostranne znížiť, upraviť výšku, počet a splatnosť jednotlivých splátok úveru, RPMN úveru, pričom výška úrokov a RPMN nebude vyššia než v prípade
úveru požadovaného dlžníkom v bode 5. bez toho, aby to znamenalo porušenie povinností zo strany veriteľa,“ je potrebné zotrvať na názore, že chýba písomný prejav vôle povinnej (dlžníka) o akceptácii údajov o schválenom úvere oprávneným (veriteľom) - že dlžník do zmluvného vzťahu s veriteľom určenými podmienkami chce vstúpiť. Súhlas povinnej s revolvingovým úverom (vyjadreným podpisom dňa 14. augusta 2013 na žiadosti/zmluvy o úvere) je len jednostranný úkon, ktorý nie je písomnou zmluvou a neobsahuje dohodu strán o výške úveru, o splátkach, o výške úroku a ani iných náležitostiach spotrebiteľského úveru (ide o návrh na uzavretie zmluvy). A aj oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 15. augusta 2013 (doložené v spise) predstavuje iba jednostranné oznámenie veriteľa vo vzťahu k dlžníkovi (sú v ňom uvedené navyše údaje, ktoré v žiadosti vôbec nie sú uvedené - napr. údaj o termíne splatnosti prvej splátky, dátum splatnosti poslednej splátky úveru). Odvolací súd vychádzal aj z konštatovania súdu prvej inštancie ohľadom vykonaného dokazovania vo vzťahu k zodpovedaniu, či došlo k účinnému akceptovaniu návrhu na uzatvorenie zmluvy, pričom odvolací súd vo svetle vyššie uvedených skutočností dodáva, že medzi oprávneným a povinnou nedošlo k účinnému akceptovaniu návrhu na uzatvorenie zmluvy, a teda ani k platnému dojednaniu zmluvy o úvere v intencii Zákona o spotrebiteľských úveroch. Na uvedené nemá vplyv ani skutočnosť, že si veriteľ do zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere inkorporoval do bodu 7., že súčasťou žiadosti/zmluvy o úvere je aj oznámenie veriteľa o schválení úveru podľa čl. 2 ods. 2.2 predmetnej zmluvy. Rovnako tak ani prejav povinnej, ktorým začala čerpať úver nenahrádza písomnú akceptáciu zmeny návrhu na uzavretie spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V tomto duchu odvolací súd dodáva, že predmetná zmluva o úvere, ktorá bola prejudikovaná rozhodcovským súdom trpela absolútnou neplatnosťou, a to práve z dôvodu neplatného procesu kontrahácie v aspekte § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v rámci čoho bolo rozhodcovský súd povinný „ex offo“ prihliadnuť na absolútnu neplatnosť takého úkonu (m. m. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. novembra 2010, sp. zn.: 3 Cdo 73/2009).
37. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa odvolací súd ďalej otázkami, resp. námietkami (ne)prijateľnosti bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, zmluvnej pokuty, dohody o poskytnutí služby (odkladu splátok), úrokov, úrokov z omeškania nezaoberal. Odvolací súd dodáva, že dohoda o poskytnutí služby (odkladu splátok) je obsahovo naviazaná na primárny záväzok, a to zmluvu o revolvingovom úvere, kedy odhliadnuc od skutočnosti, že predmet tohto záväzku zanikol v zmysle § 575 a nasl. Občianskeho zákonníka (nemožnosť plnenia), pri tomto s poukazom na to, že bol predmetný záväzok kontrahovaný inkludujúc v návrhu na uzatvorenie primárneho záväzku (zmluvy o revolvingovom úvere), nebolo možné vysloviť jeho účinné, resp. platné dojednanie. Rovnako tak v otázke zmluvnej pokuty a úrokov, tieto nemožno zákonne od povinnej žiadať, pretože z dôvodu, že primárny záväzok platne nevznikol, ani tieto sekundárne (derivatívne) nároky neboli súce samostatnej existencie. V časti istiny, ktorú veriteľ povinnej fakticky „nespochybnene“ poskytol, odvolací súd konštatuje, že z dôvodu, že povinná veriteľovi doposiaľ uhradila sumu 565,83 eura, odrátajúc od istiny, resp. fakticky poskytnutej sumy peňažných prostriedkov veriteľom vo výške 480,- eur, je odvolací súd názoru, že oprávnenému neprináleží nárok na vymoženie žiadnej ďalšej sumy z titulu poskytnutej čiastky.
38. Vo svetle vyššie uvedených skutočností, odvolací súd konštatuje, že v zmysle ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 v spojení s § 39 a § 40 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, je exekučnému súdu udelená právomoc a zároveň i povinnosť preskúmať rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskom spore v zákonom vymedzenom rozsahu. V tomto duchu, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovské rozhodnutie zaväzuje na plnenie, ktoré je nemožné, alebo ktoré odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom, alebo ak zaväzuje na plnenie, ktoré je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa (najmä ak obsahu neprijateľnú zmluvné podmienku) žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 zamietne.
39. Odvolací súd s dôrazom na už vyššie deklarované skutočnosti dospel k záveru, že ak rozhodcovský súd zaviazal povinnú na zaplatenie úveru (istiny s úrokom), zmluvnej pokuty a úroku z omeškania, odplatu za doplnkovú službu (dohoda o poskytnutí služby, resp. odkladu splátok), trovy rozhodcovského konania, ide o plnenia ktoré nemajú legitimitu. Pričom legitimita musí byť v tomto smere odvodzovaná nie ako hrubé porušenie (abstraktne) spoločnosťou zažitých konvencii ale ako výsledok činnosti aplikácie práva (rozhodcovským súdom), ktorý v danom (aplikačnom) procese nerešpektoval a nevzhliadol na fundamentálne nedostatky vo vzťahu k uplatneným nárokom zmluvných strán (napr. absolútna neplatnosť), čím zaťažil predmetné konanie tak zjavnou vadou, ktorá je spôsobilá oslabiť náhľad na
zásadu legitímnych očakávaní subjektov práva, že ich spory budú prejednané a rozhodnuté v súlade zo zákonom, v súlade s ustálenou súdnou praxou, sledujúc tak naplnenie princípu spravodlivosti. Odvolací súd dodáva, že ak nároky, ktorých sa oprávnený v rozhodcovskom konaní domáhal, a ktoré mu rozhodcovský súd priznal v rozhodcovskom rozsudku (exekučnom titule) nemajú oporu v zákone (v platne dojednanom záväzku), nemožno osvedčiť ani ich legitimitu. A ak nemožno osvedčiť ich legitimitu, tak zákonite nemožno dospieť ani k záveru, že plnenie vyplývajúc z týchto nárokov napĺňa požiadavku podľa § 39 ods. 2 v spojení § 28 ods. 6 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, a teda, že by išlo o plnenie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi.
40. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti a dôvody, dospel odvolací súd k záveru, že rozhodcovský rozsudok v zmysle § 39 ods. 2 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v spojení s § 44 ods. 3 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 zaväzuje povinnú na plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom a v tejto časti je potom exekučný titul v rozpore so zákonom. V zmysle toho odvolací súd v súlade s § 387 CSP napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
41. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej povinnej síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak keďže jej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).