Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_11Co-6-2021.pdf
PDF · 133.87 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/6/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobkyne: R. F., R.. XX.XX.XXXX, D. D. XXXX/X, XXX XX Ľ., právne zastúpenej JUDr. Zdeňkou Vokálovou, advokátkou, IČO: 42 083 532, so sídlom Hlavná 61, 080 01 Prešov, proti žalovanej: K.. K. F., R.. XX.XX.XXXX, D. W. R. C. XXX, XXX XX N. - I., právne zastúpenej JUDr. Martinou Kožárovou Jenčovou, advokátkou, IČO: 42 086 698, so sídlom Slovenská 69, 080 01 Prešov, o zaplatenie 4.556,45 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 20C/3/2020-79 z 26. októbra 2020 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. a III. výroku.
Priznáva žalobkyni proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.566,33 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.634,68 eur od 16. januára 2020 do 12. februára 2020, zo sumy 3.566,33 eur od 13. februára 2020 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, zamietol žalobu v prevyšujúcej časti a priznal žalobkyni proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 56,54 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
2. 2.1 Výrok odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou voči žalovanej domáhala zaplatenia 4.556,45 eur s príslušenstvom. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že spolu so žalovanou sú podielovými spoluvlastníčkami (v podiele 1) rodinného domu so súpisným číslom XXX zapísaného na LV č. XXXX pre k. ú. Ruská Nová Ves. Žalovaná jej znemožňuje užívať predmet spoluvlastníctva. Vymenila zámky na rodinnom dome a nepustí ju doň napriek tomu, že býva v Rakúsku. Keďže s ňou nekomunikuje, dohoda s ňou nie je reálna. Navyše zistila, že predmetný rodinný dom žalovaná prenajala neznámej rodine bez jej vedomia, bez toho, aby ju z nájomného vyplácala, pričom nájomníci nerešpektujú jej vlastnícke právo k rodinnému domu, v dôsledku čoho doň nemá prístup. Medzi spoluvlastníčkami nebola uzavretá dohoda o rozdelení užívania spoločnej nehnuteľnosti, resp. úprave užívania k nej. Uzatvorenie nájomnej zmluvy na celý rodinný dom žalovanou, ktorý užíva iná rodina, predstavuje nepochybne stav nadužívania podielu žalovanej a žalovaná sa správa ako výlučná vlastníčka bez možnosti nielen užívať predmet vlastníctva, ale doňho vôbec vojsť a obzrieť si ho. Mala za to, že rodinný dom o výmere 160 m2 podlahovej plochy, s tromi spálňami, jednou kúpeľňou, WC, kuchyňou, obývačkou, (technická miestnosť, šatník, špajza) sa prenajíma minimálne za sumu 500,- eur, z čoho 1 pripadajúca na jej podiel činí sumu 250,- eur mesačne. Keďže je podielovou spoluvlastníčkou od 9. júla 2018, od tohto dátumu si uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 250,- eur mesačne a za mesiac júl 2018 a január 2020 si uplatňuje svoj nárok pomerne, čo činí sumy 177,42 eur a 129,03 eur. Spolu sa tak domáha
vydania bezdôvodného obohatenia za rok 2018 vo výške 1.427,42 eur, za rok 2019 vo výške 3.000,- eur a za január 2020 vo výške 129,03 eur. 2.2 Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že rodinný dom je postavený na parcele KN-C č. XXX/ X o výmere 165 m2, ktorá je v jej výlučnom vlastníctve a nie je pravdou, že znemožňuje žalobkyni užívať nehnuteľnosť. Žalobkyňa je spoluvlastníčkou domu, nie však pozemku pod domom a tak nemá zabezpečený prístup k svojej nehnuteľnosti. Neexistuje žiaden právny dôvod, na základe ktorého by žalobkyňa bola oprávnená využívať jej nehnuteľnosť ako prístup k domu. Práve neexistencia prístupu k domu je dôvodom, prečo primárne nemôže žalobkyňa nehnuteľnosť využívať. Nepoprela, že uvedené nehnuteľnosti sú predmetom nájmu, avšak k uzatvoreniu nájomnej zmluvy došlo ešte v čase, keď bola výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností. Súhlasila s právom žalobkyne na zaplatenie časti nájomného, ale nie s jeho výškou. Podľa článku IV. nájomnej zmluvy bolo nájomné dohodnuté vo výške 100,- eur mesačne. S účinnosťou od 1. januára 2019 bola uzatvorená nová nájomná zmluva, v podstate totožná s tou prvou, ktorou sa zmenila len výška nájomného na 450,- eur mesačne. Predmetom nájmu nebol len samotný rodinný dom, ale rovnako aj parcely KN-C č. XXX/X, č. XXX/X a č. XXX, ktoré sú v jej výlučnom vlastníctve. Preto považovala za dôvodné uhrádzané nájomné rozdeliť na nájomné za užívanie domu a nájomné za užívanie pozemku v pomere 1:1. Za žalované obdobie jej bolo z titulu nájmu všetkých nehnuteľností vyplatená suma 6.206,45 eur. Za nájom domu jej tak bola vyplatená suma 3.103,23 eur. Z tejto sumy je potrebné odrátať náklady, ktoré má z titulu spoluvlastníctva domu a ktoré uhrádza len ona sama, keďže spoluvlastníci nemajú len nárok na vyplatenie nájomného, ale majú aj povinnosť podieľať sa na nákladoch spojených s podielovým spoluvlastníctvom a jeho prenájom. Ide o koncesionárske poplatky vo výške 4,64 eurá/ mesačne (84,71 eur za žalované obdobie), vodné a stočné vo výške 14,58 eur / mesačne (266,21 eur za žalované obdobie), daň z nehnuteľností a poplatok za odpad vo výške 27,15 eur/ročne (za žalované obdobie 54,30 eur), daň z príjmu z nájmu 24,38 eur ročne (19 % zo základu dane 256,67 eur za rok 2018, rozdelené na polovicu, ktorá sa týka len domu) a poistenie domu za obdobie od 12. októbra 2018 do 11. apríla 2020 vo výške 239,67 eur. Voči žalobkyni si uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže žalobkyňa nemá k jej pozemku, na ktorom je postavená stavba v podielovom spoluvlastníctve, žiaden právny titul. Podľa už ustálenej judikatúry je plnením bez právneho dôvodu aj užívanie cudzej nehnuteľnosti (pozemku) bez nájomnej zmluvy alebo iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec. Preto má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo tým, že ako podielová spoluvlastníčka stavby užíva jej pozemok, ktorý je v jej výlučnom vlastníctve, a to bez právneho dôvodu. Celkové bezdôvodné obohatenie, ktoré požaduje od žalobkyne predstavuje sumu 524,70 eur. 2.3 Žalobkyňa v replike uviedla, že vlastníctvo žalovanej k pozemku pod rodinným domom na veci nič nemení a skutočnosť, že zamedzuje prístup, akékoľvek využívanie rodinného domu iba potvrdzuje. Právo prechodu (vecné bremeno a iné) a vzťah nadužívania rodinného domu spolu vecne nesúvisí, keďže bez ohľadu na to, či by žalovaná prechod umožnila dobrovoľne alebo by si ho musela nechať zriadiť rozhodnutím súdu s vydaním bezdôvodného obohatenia nie je spojený a zákon takéto niečo nepozná a nevyžaduje. Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia, vychádzala z obvyklého nájomného v mieste, kde sa rodinný dom nachádza a túto sumu považuje za nájom rodinného domu s vybavením a zariadením opísaným v žalobe a polohou v blízkosti Prešova (5 minút) za adekvátnu, odzrkadľujúcu cenové ponuky na trhu. Teda suma 500,- eur sa vzťahuje len na rodinný dom. Hospodárska (úžitková) hodnota rodinného domu je mnohonásobne vyššia ako okolitého pozemku. Ak žalovaná, domnievajúc sa, že si so spoločnou nehnuteľnosťou môže narábať ako chce, uzatvorila nájomnú zmluvu, podľa ktorej bolo nájomné vo výške 100,- eur mesačne, či neskôr 450,- eur, vyznieva to prinajmenšom špekulatívne. To nič nemení na veci a rozsahu bezdôvodného obohatenia, nakoľko jeho výška nie je závislá na jej majetkovom prospechu z nájmu, ale iba na skutočnosti, že žalovaná jej neumožňuje užívať nehnuteľnosť v podielovom vlastníctve. Pokiaľ ide o kompenzačnú námietku žalovanej vo vzťahu k nákladom výlučne spojeným s užívaným rodinným domom, pokiaľ budú zo strany žalovanej riadne preukázané, nemá námietky. Nesúhlasila však so započítaním dane z príjmu z nájmu, poistenia domu, dane z nehnuteľností, pretože ako podielová spoluvlastníčka za svoj podiel na nehnuteľnosti si daň uhrádza sama nakoľko nie je účastníčkou žiadneho z týchto záväzkovoprávnych vzťahov a užívanie rodinného domu nie je viazané na existenciu týchto záväzkovoprávnych vzťahov. Keďže ide výlučne o záväzky žalovanej, niet dôvodu, aby sa na týchto plneniach ako podielová spoluvlastníčka akokoľvek podieľala. 2.4 Žalovaná v duplike uviedla, že je povinná vydať len takú výšku bezdôvodného obohatenia, o ktorú sa reálne obohatila, nie o akú sa mohla obohatiť. Pokiaľ ide o daň z nehnuteľnosti, nie je pravdou, že by žalobkyňa túto daň uhrádzala v rozsahu svojho podielu. Toto tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázala. Celú daň z nehnuteľností, resp. daň za celú nehnuteľnosť uhrádza v celom rozsahu sama. Daň z nájmu
je rovnako potrebné akceptovať, pretože aj túto daň by musela žalobkyňa uhradiť, ak by časť nájmu, ktorého sa domáha, bola uhrádzaná priamo jej. Rovnako, pokiaľ ide o poistenie domu, je to náklad na zabezpečenie, resp. nevyhnutnú údržbu domu, pričom spoluvlastníci sú povinní podieľať sa na právach, ale aj povinnostiach vyplývajúcich z podielového spoluvlastníctva k spoločnej veci (§ 137 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“)). Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne (§ 139 Občianskeho zákonníka). Je pravdou, že zmluvu o poistení domu uzatvorila ako poistník sama, zároveň však platí, že v prípade akejkoľvek poistnej udalosti by poistné plnenie bolo vyplatené obom spoluvlastníčkam v rozsahu ich spoluvlastníckych podielov. Preto je aj žalobkyňa povinná podieľať sa na úhrade poistného. Započítaciu námietku upravila tak, že za nájom domu jej bolo vyplatených 3.103,23 eur. Náklady na spoločnú nehnuteľnosť predstavujú koncesionárske poplatky vo výške 4,64 eurá/mesačne (84,71 eur za žalované obdobie), vodné a stočné vo výške 14,58 eur/mesačne (266,21 eur za žalované obdobie + nedoplatok na vodnom a stočnom vo výške 13,98 eur za rok 2019), daň z nehnuteľností a poplatok za odpad vo výške 27,15 eur/ročne (za žalované obdobie 54,30 eur), daň z príjmu z nájmu vo výške 24,38 eur ročne (19 % zo základu dane 256,67 eur za rok 2018, rozdelené na polovicu vzťahujúcu sa len k domu), daň z príjmu za rok 2019 vo výške 284,50 eur (19 % zo základu dane 2.995,- eur, rozdelené na polovicu vzťahujúcu sa len k domu), poistenie domu za obdobie od 12. októbra 2018 do 11. apríla 2020 vo výške 239,67 eur. Tzv. čistý príjem z nájmu potom predstavuje sumu 2.135,48 eur. Pri podiele žalobkyne vo veľkosti 1 predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré má vydať 1.067,74 eur. 2.5 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo zistenia, že strany sporu sú spoluvlastníčkami rodinného domu so súpisným číslom XXX nachádzajúceho sa na parcele č. XXX/X v podiele 1. Žalovaná je výlučnou vlastníčkou parcely KN-C č. XXX/X o výmere 165 m2. Žalovaná ako prenajímateľka a X. Z. ako nájomca uzatvorili 24. novembra 2017 nájomnú zmluvu, ktorou sa prenajímateľka zaviazala prenajať nájomcovi uvedené nehnuteľnosti na obdobie od 1. decembra 2017 do 31. decembra 2018 za nájomné vo výške 100,- eur mesačne. Zmluvné strany uzatvorili 30. novembra 2018 nájomnú zmluvu, ktorou sa prenajímateľka zaviazala prenajať nájomcovi uvedené nehnuteľnosti na obdobie od 1. januára 2019 do 31. decembra 2019 za nájomné vo výške 450,- eur mesačne. Nájomnou zmluvou uzatvorenou medzi tými istými zmluvnými stranami 30. novembra 2019 bola dohodnutá doba nájmu do 30. novembra 2020. Žalovaná uhrádzala koncesionárske poplatky vo výške 4,64 eurá/mesačne. Podľa dohody o poskytovaní opakovaných dodávok od C. C. I., O.. I.. Č.. XXXXXX mesačná úhrada predstavovala 14,58 eur a nedoplatok za obdobie od 1. novembra 2019 do 12. februára 2020 predstavoval 13,98 eur. Žalovaná 21. septembra 2019 uhradila poplatok za odpad za rok 2018 vo výške 10,- eur a daň z nehnuteľností vo výške 17,15 eur. Podľa znaleckého posudku predloženého v konaní žalovanou všeobecná hodnota nájmu za pozemok parcela č. 108/2 je 2,538 eur/m2/rok. Podľa inzerátov predložených v konaní žalobkyňou nájomné za rodinný dom v Kapušanoch bolo vo výške 1.200,- eur, vo Veľkom Šariši vo výške 800,- eur + 50,- eur energie a v Ľuboticiach vo výške 550,- eur + 150,- eur energie. Realitná kancelária T..I., I.. W.. V.. vo svojom vyjadrení určila trhovú hodnotu prenájmu na sumu 690,- eur vrátane energií a realitná kancelária Tvoja nehnuteľnosť, s. r. o. vo svojom vyjadrení určila trhovú hodnotu prenájmu na sumu 450,- eur vrátane energií. Na rovnakú sumu určila hodnotu nehnuteľnosti aj realitná kancelária A. W., I.. W.. V... Žalovaná vo svojej výpovedi uviedla, že spoluvlastnícky podiel patrí dcére jej bývalého partnera. Keďže býva v Rakúsku, aby dom nechátral, dala ho do prenájmu známemu, ktorý tam pôvodne býval sám. Keď sa tam prisťahovala jeho partnerka so synom, tak sa dohodli na zvýšení nájomného. Hodnota nájmu zahŕňa nielen dom, ale aj záhradu a garáž, ktorých žalobkyňa nie je spoluvlastníčkou. Nájomca uhrádza sumu 450,- eur. Ona uhrádza vodné, aj koncesionárske poplatky aj všetky ostatné náklady, ktoré uviedla vo vyjadrení. Žalobkyňa s ňou nekomunikuje. Nechcela sa obohatiť, avšak o tento dom sa treba starať. Cez zimu ho treba vykurovať, a preto ho dala do prenájmu. Žalobkyňa sa nedomáhala užívania tejto nehnuteľnosti. Predmetom nájomnej zmluvy je dom, záhrada o veľkosti 14 árov a dvojgaráž s pivnicou. Žalovaná si podaním z 20. júla 2020 uplatnila voči žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 342,03 eur. 2.6 Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že v rozhodujúcom čase, t. j. od 9. júla 2018 do 16. januára 2020 boli strany sporu podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľnosti (rodinného domu). Taktiež bolo nesporné, že žalovaná v rozhodnom období rodinný dom užívala tak, že ho dala do nájmu X. Z. a žalobkyňa bola z tohto dôvodu vylúčená z jeho užívania. Keďže žalobkyni nebolo zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia. 2.7 V zmysle judikatúry súdov za ekvivalentnú peňažnú náhradu za neužívanie rodinného domu možno považovať sumu zodpovedajúcu všeobecnej hodnote nájmu, teda obvyklý nájom pri obdobných nehnuteľnostiach v tejto lokalite, ktorý by za užívaný priestor musel takto užívajúci zaplatiť za
predpokladu, že by neužíval plochu zodpovedajúcu spoluvlastníckemu podielu spoluvlastníka. V konaní bolo zo strany žalobkyne predložené vyjadrenie realitnej kancelárie, ktorá určila trhovú hodnotu prenájmu na sumu 690,- eur. Žalovaná predložila vyjadrenie dvoch realitných kancelárii, ktoré trhovú hodnotu prenájmu určili na sumu 450,- eur. Súdu prvej inštancie sa vzhľadom na predložené vyjadrenia realitných kancelárii javila výška obvyklého nájomného určená na sumu 450,- eur za primeranú aj s ohľadom na skutočnosť, že žalobkyňa nie je vlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa pod rodinným domom. Navyše žalobkyňa po predložení vyjadrení realitných kancelárii žalovanou, nenavrhla žiadny dôkaz, ktorý by vyjadrenia týchto realitných kancelárii spochybnil. Z tohto dôvodu mal súd za to, že žalobkyňa nad sumu 450,- eur neuniesla dôkazné bremeno. 2.8 Preto súd prvej inštancie vychádzal z obvyklého nájmu vo výške 450,- eur, pričom podiel žalobkyne vo veľkosti 1 predstavuje sumu 225,- eur. Žalobkyni teda vznikol nárok na náhradu za užívanie za júl 2018 vo výške 159,68 eur (22 dní), za obdobie august až december 2018 vo výške 1.125,- eur (5 x 225,- eur), za rok 2019 vo výške 2.700,- eur a pomerne za január 2020 vo výške 116,13 eur (16 dní), t. j. spolu 4.100,81 eur. 2.9 Žalovaná v priebehu konania vzniesla započítaciu námietku za koncesionárske poplatky vo výške 4,64 eurá/mesačne (84,71 eur za žalované obdobie), vodné a stočné vo výške 14,58 eur/mesačne (266,21 eur za žalované obdobie + nedoplatok na vodnom a stočnom vo výške 13,98 eur za rok 2019 ), daň z nehnuteľností a poplatok za odpad vo výške 27,15 eur/ročne (za žalované obdobie 54,30 eur), daň z príjmu z nájmu vo výške 24,38 eur ročne (19 % zo základu dane 256,67 eur za rok 2018, rozdelené na polovicu, ktorá sa týka len domu), daň z príjmu za rok 2019 vo výške 284,50 eur (19 % zo základu dane 2.995,- eur, rozdelené na polovicu, ktorá sa týka len domu) a poistenie domu za obdobie od 12. októbra 2018 do 11. apríla 2020 vo výške 239,67 eur. 2.10 V danom prípade sa súd prvej inštancie stotožnil so započítaním pokiaľ ide o koncesionárske poplatky vo výške 4,64 eurá/mesačne (84,71 eur za žalované obdobie), vodné a stočné vo výške 14,58 eur/mesačne (266,21 eur za žalované obdobie + nedoplatok na vodnom a stočnom vo výške 13,98 eur za rok 2019) a poplatok za odpad vo výške 20,- eur. Spolu 384,90 eur, polovica z čoho predstavuje sumu 192,45 eur. Súd mal za to, že sa jedná o výdavky, ktoré je povinný uhrádzať vlastník. Zo strany žalovanej bola ich výška listinnými dôkazmi jednoznačne preukázaná, pričom žalobkyňa nepreukázala a nakoniec ani netvrdila, že tieto náklady uhradila. 2.11 Žalovaná si v konaní uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 342,03 eur. Žalobkyňa predmetnú sumu nerozporovala. Súd predmetný nárok v zmysle ustanovenia § 147 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) posúdil ako procesnú obranu s tým, že sumu, ktorá v konaní nebola sporná, započítal na náhradu za užívanie. 2.12 Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu za užívanie nehnuteľnosti vo výške 3.566,33 eur (4.100,81 eur - 192,45 eur - 342,03 eur) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. 2.13 Pokiaľ ide o započítanie dane z nehnuteľností vo výške 17,15 eur (2 x 17,15 eur za roky 2018, 2019/2) súd prvej inštancie vychádzal z toho, že ak je stavba v spoluvlastníctve viacerých daňovníkov, daňovníkom dane zo stavieb je každý spoluvlastník podľa výšky svojho spoluvlastníckeho podielu. Ak sa všetci spoluvlastníci dohodnú, daňovníkov dane zo stavieb zastupuje jeden z nich a ostatní spoluvlastníci za daň ručia do výšky svojho podielu na dani. V danom prípade nedošlo k dohode medzi stranami sporu, a preto je každá spoluvlastníčka povinná platiť daň podľa svojho podielu. V danom prípade žalobkyňa v konaní tvrdila, že daň uhradila, a preto bolo na žalovanej, aby preukázala, že zaplatila daň aj za žalobkyňu. V tejto časti však neuniesla dôkazné bremeno. Z predložených dokladov vyplýva iba to, že uhradila sumu 2 x 17,15 eur. Z tohto však nevyplýva, aby táto suma zahrňovala aj daň z nehnuteľnosti žalobkyne. Keďže iné dôkazy neboli predložené, súd mal za to, že v tejto časti žalovaná neuniesla dôkazné bremeno. 2.14 Čo sa týka dane z príjmu a poistenia súd prvej inštancie sa stotožnil s vyjadrením žalobkyne. Zo žiadneho predpisu nevyplýva nutnosť uzatvoriť poistenie rodinného domu. Ak teda žalovaná k tomu pristúpila bez súhlasu žalobkyne, je povinná tieto náklady znášať sama. Pri dani s príjmu nie je žalobkyňa účastníčkou nájomného vzťahu, nemá z toho žiaden príjem, a preto ani nie je povinná hradiť polovicu zaplatenej dane. 2.15 Vo vzťahu k námietke žalovanej, že je povinná vydať len takú výšku bezdôvodného obohatenia, o ktorú sa reálne obohatila, súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove, č. k. 7Co/93/2017-158 z 12. decembra 2017, v ktorom odvolací súd uviedol, že podľa Z III. (strana 281 a 282) podielový spoluvlastník môže svoj nárok na náhradu za užívanie rodinného domu druhým spoluvlastníkom oprieť o ust. § 130 (teraz § 123), § 137 ods. 1 a § 139 Občianskeho zákonníka a nie o ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Taktiež podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 27. októbra 2010 vydaného vo veci sp. zn. 6Cdo/184/2010 nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rovnako z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/277/2009 z 24. novembra 2009 vyplýva, že obsahom vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva je okrem iného aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať. Vec môže byť v spoluvlastníctve aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci, to znamená, že vyjadruje aj mieru účasti, pokiaľ ide o užívanie spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia. Tomuto právu potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť. Treba zdôrazniť, že aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o užívaní spoločnej veci a jeden alebo viacerí z nich ju užívajú, nie je možné dospieť k záveru, že vec je užívaná bez právneho dôvodu. Právnym dôvodom na užívanie veci je aj v takomto prípade ich spoluvlastnícke právo. Spoluvlastnícky podiel vyjadrujúci mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach k spoločnej veci nie je totiž podiel na veci reálne vymedzený, ale je len podielom ideálnym. V rámci neho nie je možné preto oddeliť čo je výlučne podiel jedného spoluvlastníka a čo je výlučne podiel druhého spoluvlastníka, resp. podiely ostatných spoluvlastníkov. Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne upravený v Občianskom zákonníku. V prípade, že sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 123 Občianskeho zákonníka. Uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich použitie nemožno preto rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia. Napokon v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu nie je splnená ani jedna zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia. 2.16 Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou, že žalobkyňa nemôže užívať rodinný dom z dôvodu, že nie je vlastníčkou nehnuteľnosti pod rodinným domom. Z nájomných zmlúv nepochybne vyplýva, že rodinný dom bol prenajatý už predtým ako sa stala spoluvlastníčkou, minimálne od 1. decembra 2017, a teda práve z tohto dôvodu jej bolo znemožnené užívať rodinný dom. Preto uplatnený nárok nie je možné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. 2.17 V danom prípade zročnosť nie je určená právnym predpisom, rozhodnutím súdu, ani nevyplýva z dohody strán, a preto je dlžník, v tomto prípade žalovaná, podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka povinná splniť dlh prvého dňa potom, čo ju veriteľka o plnenie požiadala. Za prvú výzvu na poskytnutie peňažného plnenia súd prvej inštancie považoval výzvu z 26. júna 2019, ktorou bola žalovaná vyzvaná na zaplatenie plnenia za obdobie od 1. júla 2018 do 1. júla 2019, kedy žalobkyni vznikol nárok na náhradu za užívanie vo výške 2.634,68 eur (za 22 dní v júli 2018 vo výške 159,68 eur, za august až december 2018 vo výške 1.125,- eur (5 x 225,- eur), za január až 1. júl 2019 vo výške 1.350,- eur (6 x 225,- eur)). Žalobkyňa si však uplatnila úrok z omeškania až od 16. januára 2020, a preto jej súd priznal zákonný úrok z omeškania zo sumy 2.634,68 eur až od 16. januára 2020. Vo zvyšku súd za prvú výzvu považoval doručenie žaloby 12. februára 2020, v dôsledku čoho sa žalovaná dostala do omeškania so zaplatením zvyšnej priznanej sumy deň nasledujúci po doručení žaloby. 2.18 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa ustanovení § 123, § 136 ods. 1, § 137 ods. 1, § 451, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 147 ods. 2 CSP. Úroky z omeškania priznal súd žalobkyni v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ustanovením § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. 2.19 O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP a s ohľadom na skutočnosť, že žalobkyňa bola v konaní úspešná v časti zaplatenia sumy 3.566,33 eur zo sumy 4.556,45 eur, t. j. v rozsahu 78,27% a žalovaná vo zvyšných 21,73%, priznal žalobkyni proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 56,54%, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 3.566,33 eur s príslušenstvom a výroku o trovách konania podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná.
Namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej inštancie poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 252/2007 z 30. júla 2008, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že bezodplatné užívanie spoločnej veci žalovanou (nad rámec, ktorý zodpovedá jej patriacemu spoluvlastníckemu podielu) vykazuje znaky bezdôvodného obohacovania sa. I keď sa jej uvedeným užívaním nezvýšili aktíva, nemožno prehliadnuť, že prijímaním plnenia sa jej ani nezvýšili pasíva. Pokiaľ by uvedené plnenie prijímala na základe právneho dôvodu (dohody so spoluvlastníkmi), jej majetkový stav by sa zmenšil, lebo za prijímané plnenie by im poskytovala náhradu. Zároveň dala do pozornosti právny názor uvedený v odbornej literatúre (KRAJČO, J.: Občiansky zákonník pre prax (komentár) Judikatúra NSS SR, NS ČR, ESĽP II., Bratislava: EUROUNION, spol. s r. o., 2015, str. 1250), podľa ktorého spoluvlastník, ktorý neužíva spoločnú vec, má právo na náhradu za to, že ju neužíva vôbec alebo v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckeho podielu a ten vlastník, ktorý užíva vec nad rámec spoluvlastníckeho podielu v prípade, že absentuje dohoda spoluvlastníkov, zodpovedá z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka tomu, na úkor koho toto obohatenie získal. Vzhľadom na uvedené dospela k záveru, že spoluvlastníkovi, ktorý v dôsledku užívania iného spoluvlastníka nemohol spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vzniká právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Napriek tomu mala za to, že žalobkyňa (a predtým aj jej právny predchodca) vstúpili do určitého právneho stavu, ktorý je podľa nej pre nich záväzný, keďže rodinný dom prenajala v čase, keď bola jeho výlučnou vlastníčkou. Zdôraznila, že pokiaľ by súd prvej inštancie danú vec správne posúdil ako nárok z bezdôvodného obohatenia, potom by musel prihliadnuť na to, aký príjem jej z nájmu spoločnej nehnuteľnosti plynul a zaviazať ju na zaplatenie len sumy zodpovedajúcej podielu žalobkyne na tomto reálnom príjme. Platí, že rozsah práva na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je daný tým, aká majetková ujma vznikla inému, ale aký majetkový prospech získal obohatený v čase jeho získania (R 1/1979). Preto mal súd zohľadniť výšku nájomného, ktoré jej uhradil nájomca, ale aj skutočnosť, že nájomca platil nájomné v dohodnutej výške za nájom rodinného domu a priľahlých pozemkov. Z tohto dôvodu trvala na tom, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože žalobkyňa v konaní nepreukázala obvyklú výšku nájomného za rodinný dom, iba obvyklú výšku nájomného za rodinný dom a priľahlé pozemky. Okrem toho podotkla, že nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že bolo na „žalovanej, aby preukázala, že zaplatila daň aj za žalovanú“, čím na ňu súd neodôvodnene preniesol dôkazné bremeno aj za tvrdenia žalobkyne. Rovnako nesúhlasila s postupom súdu, ktorý nezohľadnil ňou uhradené poistné za nehnuteľnosť aj napriek tomu, že v prípade poistnej udalosti by bolo plnené aj v prospech žalobkyne. Na základe uvedených skutočností žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu zamieta.
4. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa podaním z 2. februára 2021. Uviedla, že právne posúdenie ňou uplatneného nároku je súladné s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. s uznesením sp. zn. 6Cdo 184/2010 z 27. októbra 2010, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ohľadom námietky žalovanej, že rodinný dom prenajala v čase, keď bola jeho výlučnou vlastníčkou konštatovala, že rozsudok Okresného súdu Prešov, ktorým bol jej právny predchodca určený za podielového spoluvlastníka iba deklaroval stav, ktorý tu bol od okamihu zhotovenia rodinného domu, pričom z tohto rozsudku vyplýva nepochybný záver, že rodinný dom bol stavaný do podielového spoluvlastníctva a išlo o vôľu oboch vtedy partnerov, teda jej právneho predchodcu a žalovanej. Pokiaľ ide o výšku priznaného nároku vychádzala z obvyklého nájomného v mieste, kde sa rodinný dom nachádza a táto suma sa rovná iba sume nájmu rodinného domu. Keďže nie je účastníčkou žiadneho zo záväzkovoprávnych vzťahov a užívanie rodinného domu nie je viazané na existenciu týchto záväzkovoprávnych vzťahov, podľa nej niet dôvodu, aby sa podieľala na plnení za poistenie domu, pričom čo sa týka dane z nehnuteľnosti tú riadne zaplatila. Na základe uvedených skutočností navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. Zároveň si uplatnila trovy odvolacieho konania.
5. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobkyne v súdom určenej lehote nevyjadrila.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovanou a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom rozsahu potvrdiť.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
9. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie súdu prvej inštancie. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:
10. V zmysle záverov konštantnej judikatúry právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení sú vyvodzované právne závery a aplikovaná konkrétna právna norma na zistenie skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny, náležitý právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
11. Zatiaľ čo podľa názoru žalovanej uvedeného v odvolaní súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobkyne na zaplatenie určitej sumy ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, s právnym posúdením výšky tohto bezdôvodného obohatenia súdom prvej inštancie sa už žalovaná nestotožnila, pričom argumentovala aj tým, že nájomnú zmluvu uzatvorila v čase, keď bola výlučnou vlastníčkou rodinného domu, a preto je tento stav pre spoluvlastníkov záväzný. Tento argument žalovanej však odvolací súd hodnotí ako nedôvodný, pretože žalobkyňa nielenže požaduje vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie, kedy už bola spoluvlastníčkou rodinného domu a nájomný vzťah trval, ale pre nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je rozhodujúce uzatvorenie nájomnej zmluvy, ale nemožnosť užívania svojho spoluvlastníckeho podielu. Teda aj keby žalovaná neuzatvorila žiadnu nájomnú zmluvu, ktorou by sa zaviazala predmet ich spoluvlastníctva prenajať, v dôsledku vylúčenia žalobkyne z užívania spoločnej veci by dochádzalo k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalovanej.
12. Vo vzťahu k námietke žalovanej ohľadom právneho posúdenia výšky bezdôvodného obohatenia, ktorú opierala o judikát R 1/1979 odvolací súd považuje za správne tvrdenie súdu prvej inštancie, že v zmysle judikatúry súdov za ekvivalentnú peňažnú náhradu za neužívanie rodinného domu možno považovať sumu zodpovedajúcu všeobecnej hodnote nájmu, teda obvyklý nájom pri obdobných nehnuteľnostiach v tejto lokalite, ktorý by za užívaný priestor musel takto užívajúci zaplatiť za predpokladu, že by neužíval plochu zodpovedajúcu spoluvlastníckemu podielu spoluvlastníka. Súčasne odvolací súd dáva do pozornosti žalovanej, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení rozsudku, sp. zn. 3Cdo 252/2007 z 30. júla 2008 (tento rozsudok žalovaná citovala v odvolaní) okrem iného uviedol, že vo všeobecnosti je totiž (aj) pri takomto bezdôvodnom obohatení účelom odčerpať prostriedky bezdôvodne sa obohacujúceho; ich výšku (výšku bezdôvodného obohatenia) vyjadruje peňažná čiastka, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie veci (v danom prípade spoluvlastníckeho podielu na nej). Pokiaľ je výška obvyklého nájomného v danom mieste a čase závislá aj na účele a spôsobe užívania, treba prihliadnuť aj na podstatu (spôsob a rozsah) faktického užívania subjektom, ktorý sa bezdôvodne obohatil.
13. Čo sa týka odvolacej námietky žalovanej, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje, že súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti (hodnovernosť zdroja). Po „individuálnej selekcii“ následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti (pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi). K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
14. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam z dôvodu, že žalobkyňa v konaní nepreukázala obvyklú výšku nájomného za rodinný dom, iba obvyklú výšku nájomného za rodinný dom a priľahlé pozemky, odvolací súd hodnotí túto jej námietku ako nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd predovšetkým podotýka, že z odseku 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nepochybne vyplýva, že súd pri určení výšky bezdôvodného obohatenia zohľadnil skutočnosť, že žalobkyňa nie je vlastníčkou pozemku pod rodinným domom, ale aj to, že súd pri určení výšky nájomného vychádzal práve z vyjadrení realitných kancelárii predložených žalovanou a mal za to, že žalobkyňa nad sumu 450,- eur neuniesla dôkazné bremeno. Zároveň odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie do výpočtu výšky bezdôvodného obohatenia zahrnul aj nárok žalovanej voči žalobkyni na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 342,03 eur, ktorá predstavovala polovicu všeobecnej hodnoty nájomného za pozemok pod rodinným domom (parcela č. 108/2), ktorého výlučnou vlastníčkou je žalovaná, užívaním ktorého sa žalobkyňa bezdôvodne obohacuje. Ak žalovaná chcela celkom eliminovať riziko, že bude povinná vydať žalobkyni bezdôvodne obohatenie vo výške, na ktorú žalobkyňa podľa nej nemá nárok, mohla si dať vypracovať znalecký posudok, ktorý by určil hodnotu nájomného všetkých pozemkov priľahlých k rodinnému domu v jej výlučnom vlastníctve, nielen pozemku pod rodinným domom (parcela č. 108/2).
15. Ohľadom námietok žalovanej týkajúcich sa náhrady za zaplatené poistné za rodinný dom a zaplatenú daň z nehnuteľnosti odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uvádza, že nie je povinnosťou vlastníka dať nehnuteľnosť poistiť, a preto ak žalovaná uzatvorila predmetnú poistnú zmluvu bez toho, aby vopred informovala žalobkyňu o svojom úmysle dať dom poistiť, resp. požiadala žalobkyňu o príspevok na takéto poistné, nemožno na úhradu nákladov žalovanej na poistné zaviazať žalobkyňu. Úhradu dane z nehnuteľnosti žalobkyňa súdu prvej inštancie preukázala, preto jeho tvrdenie, že bolo na „žalovanej, aby preukázala, že zaplatila daň aj za žalovanú“ považuje odvolací súd za nesprávne, spôsobené chybou v písaní, ktoré pravdepodobne malo znieť, bolo na „žalovanej, aby preukázala, že zaplatila daň aj za žalobkyňu“, (keďže žalovaná v konaní tvrdila, že zaplatila daň z nehnuteľnosti aj za žalobkyňu).
16. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 3.566,33 eur s príslušenstvom zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania.
17. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalovanej za nedôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1, 2 CSP a ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bola žalobkyňa úspešná v celom rozsahu, preto jej súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 % a zároveň žalovaná v odvolacom konaní úspech nemala. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.
19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).