Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_47Sa-11-2020.pdf
PDF · 133.51 KB
Case nature
Area
Subarea
47Sa/11/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave sudkyňou Mgr. Monikou Kadlicovou v právnej veci žalobkyne: B. D. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX F. XX/XX, XX-XXX T., S., občianka Poľskej republiky, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, za účasti: O. A. Z. - GM CONZULTING, so sídlom Buková 22, 919 10 Buková, IČO: 45 506 108, o žalobe v sociálnych veciach na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 46727-2/2020-BA zo dňa 27.04.2020, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanej a ďalšiemu účastníkovi konania O. A. Z. - GM CONZULTING sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím č. 700-36-GC09/2020-16 zo dňa 09.03.2020 podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP“, príp. „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že žalobkyni ako zamestnancovi zamestnávateľa O. A. Z.-GM CONZULTING, IČO: 45 506 108, so sídlom Buková 22, 919 10 Buková (ďalej len „ďalší účastník“), nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti (ďalej aj „povinné sociálne poistenie zamestnanca“) od 1. mája 2010 do 31. januára 2012. 2. Na odvolanie žalobkyne proti vyššie uvedenému rozhodnutiu prvého stupňa žalovaná v rámci odvolacieho konania vydala rozhodnutie č. 46727-2/2020-BA zo dňa 27.04.2020, ktorým odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava potvrdila a odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietla. Rozhodnutie žalovanej nadobudlo právoplatnosť dňa 15.05.2020. 3. S poukazom na oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zakład Ubezpieczeń Społecznych (ďalej aj „ZUS“), Oddział w Bielsku-Białej č. 020000/70/2020-UBSOMW-17 zo dňa 11. februára 2020, žalovaná dôvodila, že poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia bolo podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia individuálne určené, že žalobkyňa (zamestnanec) od 1. mája 2010 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.
II. Rozsah a dôvody žaloby
4. Proti rozhodnutiu žalovanej podala žalobkyňa včas správnu žalobu v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a navrhla, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
5. Ku skutkovým okolnostiam žalobkyňa uviedla, že dňa 01.05.2010 uzavrela pracovnú zmluvu s firmou GM Conzulting sídlom Buková 22 na území Slovenskej republiky, pričom na jej základe území Slovenskej republiky pracovala do 31.01.2012. Práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré boli uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. Zároveň vykonávala aj podnikateľskú činnosť na vlastný účet v Poľskej republike, na základe ktorej platila príspevky v prospech dôchodkového systému. 6. S poukazom na skutočnosť, že nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľskej republike, ale bola aj zamestnancom zamestnávateľa v Slovenskej republike, žalobkyňa namietala, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia nemá právoplatné rozhodnutie o tom, že žalobkyňa podlieha právnym predpisom Poľskej republiky, a preto bolo použitie čl. 11 ods. 2 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 zo dňa 29. apríla 2004 O koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“, príp. „základné nariadenie“) na daný prípad neprimerané a nemal sa vôbec žalovanou uplatniť. Žalobkyňa mala za to, že voči nej sa mal aplikovať výlučne článok 13 ods. 3 základného nariadenia, podľa ktorého osoba, ktorá normálne vykonáva nájomnú prácu a prácu na vlastný účet v rôznych členských štátoch, podlieha legislatíve členského štátu, v ktorom vykonáva svoju nájomnú prácu. 7. Vo vzťahu k tvrdenej právomoci žalovanej rozhodnúť vo veci povinného poistenia zamestnanca žalobkyňa argumentovala zásadou lex loci laboris, teda že právne vzťahy sociálneho zabezpečenia sa riadia podľa miesta pracoviska, čo je dôvod, pre ktorý poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia na základe bydliska žalobkyne (zamestnanca) nemala posudzovať existenciu pracovného pomeru a hodnotiť ho, a toto oprávnenie patrí výhradne Sociálnej poisťovni (žalovanej). 8. Žalobkyňa namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia žalovanej vo vzťahu k dôvodom aplikácie právnych predpisov, ktoré uvádza v rozhodnutí bez ich vzťahu k predmetnému konaniu a k podmienkam určenia poistného žalobkyne. 9. Zároveň namietala nedostatočné zistenie skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci, ako aj nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, pretože v spoločnostiach boli urobené kontroly, ktoré preukázali, že zamestnávateľ má všetky dokumenty týkajúce sa pracovníkov a ich práce. V tejto súvislosti vyjadrila nesúhlas s neodôvodneným predpokladom, že žalobkyňa vykonávala prácu v Slovenskej republike marginálneho charakteru, keď podľa pracovnej zmluvy je stanovená dĺžka pracovnej doby na 10 hodín mesačne, pričom v Poľsku žalobkyňa vykonávala prácu na vlastný účet najviac 160 hodín za mesiac. Žalobkyňa mala za to, že zamestnanie na Slovensku je viac ako 5%, teda táto práca nie je prácou marginálneho charakteru. 10. Ďalej namietala nesprávny záver žalovanej, že práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť GM Conzulting (pre zamestnávateľa na Slovensku) zahŕňala činnosti vykonávané doma, avšak v pracovnej zmluve je výslovne napísané, že je to práca vykonávaná na Slovensku. V tejto súvislosti žalobkyňa dôvodila, že dochádzala na Slovensko a z vykonanej práce predkladala spoločnosti príslušné správy. Rovnako tak nesúhlasila s predpokladom žalovanej, že nájomná práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť GM Conzulting je realizovaná v rámci hlavného predmetu podnikania, zatiaľ čo žalobkyňa vykonávala prácu na vlastný účet úplne odlišného charakteru a pre spoločnosť GM Conzulting vykonávala prácu promótora služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientom. 11. Z procesných pochybení žalobkyňa namietala svojvoľné hodnotenie dôkazov žalovanou, spochybňovanie platnosti pracovnej zmluvy, na základe ktorej bolo vykonané prihlásenie žalobkyne do povinného sociálneho poistenia zamestnanca zamestnávateľom. Ďalej namietala nepripustenie, resp. nevykonanie žalobkyňou navrhovaných dôkazov predložením dokladov, ktoré prispievali k vysvetleniu okolností dôležitých pre posúdenie veci. 12. Ďalej žalobkyňa namietala, že žalovaná napadnutým rozhodnutím porušila čl. 5 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009. V tejto súvislosti žalobkyňa dôvodila, že tento predpis upravuje, že doklady vydané inštitúciou štátu za účelom uplatňovania základného a vykonávacieho nariadenia, ktoré potvrdzujú situáciu danej osoby, sú akceptované inštitúciami ostatných členských štátov tak dlho, ak dlho nebudú odvolané alebo zrušené členským štátom, v ktorom boli vydané. Žalobkyňa dala do pozornosti, že na základe predmetnej pracovnej zmluvy bola žalobkyňa zaregistrovaná za účelom sociálneho poistenia v Slovenskej republike, príslušná slovenská inštitúcia jej udelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO. V nadväznosti na uvedené mala žalobkyňa za to, že v takom prípade bolo potrebné uznať, že existoval doklad vydaný inštitúciou - doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie, vydaný na základe predmetnej pracovnej zmluvy. S poukazom na čl. 13 ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004 žalobkyňa dôvodila, že osoba, ktorá nastupuje do nájomnej práce v inom štáte Únie, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom nájomnú prácu vykonáva, a preto bola v prejednávanom prípade vylúčená príležitosť určenia náležitého
práva pre tento právny vzťah, ako je uvedené v norme týkajúcej sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia. 13. Žalobkyňa zopakovala, že právne vzťahy sociálneho zabezpečenia sa riadia podľa miesta pracoviska (lex loci laboris). Tento zákon - podľa zásady koordinácie, ktorá je opakom harmonizácie (zjednotenie) národných systémov zavedením pojmov a inštitúcií EÚ - priradená je klasifikácia pracovníka ako zamestnanca v zmysle nariadenia č. 883/2004. 14. Preto podľa žalobkyne založenie rozhodnutia žalovanej na rozhodnutí Zakładu Ubezpieczeń Społecznych (ďalej aj „ZUS“) ako poľského orgánu podľa miesta bydliska žalobkyne nie je v súlade s platnými právnymi predpismi EÚ, pretože Zakład Ubezpieczeń Społecznych je oprávnený iba uviesť platné právne predpisy v súlade s čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004, čiže s právnymi slovenskými predpismi odo dňa uzatvorenia pracovnej zmluvy. To znamená, že poľský poisťovací orgán nemal právomoc posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom zmysle, pretože toto posúdenie môže byť vykonané iba na základe predpisov označených kolíznou normou podľa miesta zamestnania a môže byť vykonané len orgánom príslušným používať tieto pravidlá. Podľa názoru žalobkyne určenie uplatniteľných právnych predpisov inštitúcie s uvedením miesta nájomnej práce vylučuje možnosť určenia uplatniteľných právnych predpisov inštitúciou miesta bydliska, podľa akého práva sa posudzuje právny vzťah, z ktorého má žalobkyňa sociálne zabezpečenie v krajine výkonu práce. Žalobkyňa dodala, že poľský poisťovací orgán po konzultácii so Sociálnou poisťovňou prispel k situácii, v ktorej žalobkyňa, podnikajúc a vykonávajúc nájomnú prácu v rôznych členských štátoch EÚ, podliehala právnym predpisom viac ako jednej krajiny. Takýto výsledok žalobkyňa považuje za rozporný s účelom čl. 48 až 51 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, (články 39 a 42 konsolidovaného znenia), ktorá má zabezpečiť, aby zamestnanci v dôsledku používania práva voľného pohybu, nestrácali dávky splatné im (prislúchajúce im) podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia členského štátu. 15. Ohľadom spôsobu zisťovania skutkového stavu potrebného na rozhodnutie vo veci žalobkyňa namietala rozsah a spôsob výkonu kontroly žalobkyne ako zamestnanca, pretože neexistujú žiadne predpisy, ktoré by umožnili Sociálnej poisťovni kontrolovať žalobkyňu ako zamestnanca. V nadväznosti na uvedené dodala, že žalovaná môže kontrolovať zamestnávateľa žalobkyne GM Conzulting v súvislosti s plnením povinností platcu, tzn. či má príslušnú dokumentáciu, hlásenie zamestnancov a či platí poistné. Ďalej argumentovala, že dokladom o vykonaní práce na Slovensku sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú odovzdané zamestnávateľovi, a ktorý zostáva ich jediným disponentom. Pre zamestnávateľa potvrdením o vykonaní práce žalobkyňou boli podľa návodu vyplnené štvrťročné výkazy, ktoré mu žalobkyňa systematicky predkladala, pričom podľa pracovnej zmluvy za vykonanú prácu dostávala od zamestnávateľa odmenu na bankový účet. Žalobkyňa dala do pozornosti, že má protokol o kontrole vykonanej u jej zamestnávateľa, ktorý dodatočne potvrdzuje výkon práce, a správne fungovanie spoločnosti a najímanie zamestnancov v súlade s platnými slovenskými právnymi predpismi a riadne vedenie evidencie zamestnávateľom. Preto žalobkyňa považuje záver žalovanej o nevykonávaní predmetnej práce za neopodstatnené, pretože žalobkyňa má výkazy z vykonanej práce, ako aj doklady o pobyte na Slovensku v hoteli. Zároveň žalobkyňa dôvodila, že jej zamestnávateľ má dostatočnú dokumentáciu preukazujúcu, že jeho činnosť na území Slovenska je legálna a skutočná, dodajúc, že spoločnosť GM Conzulting je ekonomicky efektívna a je to spojené s prenájmom externej firmy, ktorá podporuje spoločnosť. Preto spoločnosť nemusí zamestnávať svojich administratívnych pracovníkov. Podľa názoru žalobkyne Sociálna poisťovňa konzekventne ignoruje existenciu dôkazov práce a vystavuje žalobkyňu k dodatočným nákladom a súčasne je dotknuté dobré meno spoločnosti, ktorá ju zamestnáva. Záverom žalobkyňa dodala, že napadnuté rozhodnutie je síce rozsiahle čo do obsahu, ale je to polemika žalovanej so spoločnosťou GM Conzulting, pričom táto sa nevzťahuje na žalobkyňu ako zamestnanca.
III. Vyjadrenia žalovanej, žalobkyne a ďalšieho účastníka
16. Žalovaná v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby navrhla, aby správny súd túto ako nedôvodnú zamietol. 17. Zopakovala priebeh administratívneho konania, dôvody žalobou napadnutého rozhodnutia a zotrvala na skutkovom a právnom závere, že žalobkyňu sa v danej veci ako na zamestnanca vzťahuje uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. 18. S poukazom na základné koordinačné nariadenie č. 883/2004 a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009 žalovaná dôvodila ich základným účelom, ktorým je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby
počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v Hlave II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. 19. V nadväznosti na uvedené žalovaná objasnila genézu dôvodov výmeny informácií medzi slovenskými orgánmi sociálneho poistenia a poľskými orgánmi sociálneho zabezpečenia. V tejto súvislosti uviedla, že Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zakład Ubezpieczeń Społecznych Varšava (ďalej len „ZUS“), že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. 20. V súvislosti s namietanou výmenou informácií medzi slovenskými a poľskými orgánmi sociálneho poistenia ako dvoch členských krajín Spoločenstva žalovaná dala do pozornosti, že na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. 21. Vo vzťahu k určeniu rozhodnej legislatívy na daný prípad žalovaná poukázala na skutočnosť, že jej bolo zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, Oddział w Bielsku-Białej doručené oznámenie č. 020000/70/2020-UBSOMW-17 zo dňa 11. februára 2020, z ktorého vyplýva, že ZUS určila, že v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov zamestnanec (žalobkyňa) od 1. mája 2020 (z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že od 1. mája 2010 - poznámka správneho súdu) podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. 22. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa, v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia definitívnym. 23. K namietanému nedostatku formy rozhodnutia vyššie uvedeného oznámenia ZUS žalovaná argumentovala, že z koordinačných nariadení nevyplýva, že by určenie uplatniteľnej legislatívy malo mať formu rozhodnutia, ktoré nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť. Mala za to, že na preukázateľné určenie legislatívy postačuje, ako to vyplýva z gramatického výkladu článku 16 (3) vykonávacieho nariadenia, oznámenie tohto určenia príslušnej inštitúcii sociálneho zabezpečenia dotknutého členského štátu, ktoré sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov od tohto oznámenia, bez akejkoľvek potreby vyznačenia doložky právoplatnosti. Z uvedeného podľa žalovanej vyplýva, že konečné, a teda právne záväzné, je také určenie uplatniteľnej legislatívy, ktoré sa stalo v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. 24. Žalobkyni bola uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky určená zo strany ZUS, ako príslušnou inštitúciou, v zmysle článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia, ktorá sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia stala definitívnou, t. j. zo strany ZUS došlo k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy. Definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. 25. Ohľadom definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy žalovaná podporila svoju argumentáciu poukazom na právny názor vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27. apríla 2016, podľa ktorého: „Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“ 26. Vo vzťahu k námietke napádajúcej neprimerané použitie čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia [pričom žalobkyňa v žalobe nesprávne uvádza čl. 11 ods. 2 písm. a)] a s tým súvisiacim stavom, že v danom období podlieha uplatniteľnej legislatíve dvoch štátov, žalovaná uviedla, že ZUS ako aj Sociálna poisťovňa majú za preukázané, že k reálnemu výkonu činnosti žalobcu na území Slovenskej
republiky nedochádza, a teda tu neexistuje súbeh v zmysle čl. 13 ods. 3 základného nariadenia ako naznačuje žalobkyňa. Žalobkyňa preto podlieha systému sociálneho poistenia len jednej krajiny, t. j. Poľskej republiky, v ktorej vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. V nadväznosti na uvedené žalovaná argumentovala, že žalobkyňa si nemôže zvoliť systém sociálneho zabezpečenia tej krajiny, kde je to pre jej podnikanie ekonomicky výhodnejšie, ale má povinnosť prihlásiť sa do systému sociálneho poistenia toho štátu, ktorému v zmysle koordinačných nariadení podlieha. 27. Žalovaná označila za nesprávne tvrdenie žalobkyne o dôvodoch napadnutého rozhodnutia založených na marginálnom charaktere výkonu prác zamestnanca na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti dôvodila, že správne orgány oboch stupňov vo svojich rozhodnutiach neuvádzajú, že by činnosť žalobkyne ako zamestnanca na území Slovenskej republiky vykazovala znaky zanedbateľných (marginálnych) činností. Sociálna poisťovňa, ústredie, pri vydaní napadnutého druhostupňového rozhodnutia vychádzala predovšetkým zo skutočnosti, že zo strany príslušnej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky - ZUS došlo v súlade s koordinačnými nariadeniami Európskej únie k definitívnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy. Z vyššie uvedeného dôvodu považuje žalovaná námietku žalobkyne o marginálnosti práce zamestnanca na území Slovenskej republiky, ktorú žalovaná údajne uviedla v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, za irelevantnú. 28. Zamestnávateľ síce prihlásil žalobkyňu registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne (ďalej len „register poistencov“), tzn. do systému slovenského sociálneho poistenia od 1. mája 2010, v súvislosti s čím bolo žalobkyni automaticky vygenerované, za účelom registrovania, rodné číslo, avšak uvedená skutočnosť nemá za dôsledok, že žalobkyňa automaticky podlieha uplatniteľnej legislatíve Slovenskej republiky. 29. Vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaná síce deklarovala, že zamestnávateľ neoprávnene prihlásil zamestnanca do registra poistencov, avšak uvedeným rozhodnutím nebola spochybnená platnosť pracovnej zmluvy uzavretej medzi zamestnancom a zamestnávateľom v zmysle vnútroštátnych právnych prepisov. 30. Tvrdenie žalobkyne, že Sociálna poisťovňa porušuje princíp rovnakého zaobchádzania a uplatňuje diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky, nie je podľa názoru žalovanej opodstatnené. Dôvodila, že postupuje rovnako vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. V situácii osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky, neexistuje cudzí prvok, a teda na situáciu takýchto osôb sa koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú. U osôb s bydliskom v Poľskej republike však cudzí prvok existuje, a preto sa uplatniteľná legislatíva posudzuje výlučne v zmysle koordinačných nariadení, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom. 31. Na podporu svojej argumentácie žalovaná poukázala na aktuálnu judikatúru krajských súdov, ktoré v skutkovo podobných konaniach rozhodli v prospech žalovanej: rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 8Sa/2/2018-100, zo dňa 29. januára 2019, rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 2Sa/22/2019-68, zo dňa 30. januára 2020, rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 26Sa/13/2019, zo dňa 29. januára 2020, rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 28Sa/19/2019, zo dňa 4. februára 2020, rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. 44Sa/16/2019-67, zo dňa 18. júna 2020, rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. 20Sa/15/2019-30, zo dňa 19. júna 2020. 32. Ďalší účastník konania sa k podanej žalobe nevyjadril, rovnako tak žalobkyňa právo na podanie repliky v lehote stanovenej správnym súdom nevyužila.
IV. Relevantná právna úprava a konanie na správnom súde
33. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 34. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 35. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. 36. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
37. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 38. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. 39. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 40. Podľa §120 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa. 41. Podľa §120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení Sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konferedácie. 42. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 01.05.2004) sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z. z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004. 43. Podľa čl. 2 (1) základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov ich pozostalých. 44. Podľa čl.1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 45. Podľa čl. 11 (1) základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. 46. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. 47. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. 48. Podľa čl. 16 (1) vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušných úradom členského štátu bydliska. 49. Podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie s považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. 50. Podľa článku 16 (3) vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. 51. Podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy
uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. 52. Podľa článku 16 (5) vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. 53. Podľa článku 16 (6) vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.
V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
54. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovanej a správneho orgánu prvého stupňa, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP), za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP a § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. 55. Správny súd posúdil obsah žaloby fyzickej osoby neformálne (§ 202 ods. 2 SSP) a v nadväznosti na jej dôvody a na požiadavky zákonnosti rozhodnutia vydaného orgánom verejnej správy, súdny prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia zameral predovšetkým na posúdenie, či toto bolo vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, či vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a či je jeho výrok dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený. 56. V predmetnej veci podstatnou žalobnou námietkou žalobkyne je tvrdenie, že z dôvodu výkonu závislej práce žalobkyňou (v rámci pracovnoprávneho pomeru založeného pracovnou zmluvou) pre zamestnávateľa na území Slovenskej republiky je nesprávne a neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a) koordinačného základného nariadenia č. 883/2004 na daný prípad, pretože správne malo byť vo veci sociálneho poistenia žalobkyne v postavení zamestnanca aplikované ustanovenie čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, v zmysle ktorého sa na žalobkyňu vzťahuje použitie legislatívy členského štátu, v ktorom vykonáva svoju nájomnú prácu. 57. V podstate žalobkyňa namieta nesprávne určenie rozhodného práva (uplatniteľnej legislatívy) príslušným správnym orgánom Poľskej republiky pre účely sociálneho poistenia za obdobie od 01.05.2010 do 31.01.2012, kedy žalobkyňa súčasne vykonávala prácu na vlastný účet v Poľskej republike (a to v prevažnej miere) a zároveň vykonávala závislú prácu na Slovensku pre zamestnávateľa so sídlom na území Slovenskej republiky. 58. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že otázka určenia právomoci orgánov sociálneho zabezpečenia rozhodovať o sociálnom poistení, resp. zabezpečení žalobkyne je v danom prípade prvoradá, ako to vyplýva aj zo záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“, príp. „NS SR“) sp. zn. 9Sžsk/8/2017 zo dňa 30. januára 2019, ktorým najvyšší súd rozhodol vo veci kasačnej sťažnosti žalobkyne, týkajúcej sa rozhodnutia žalovanej vo veci určenia obdobia predmetného sociálneho poistenia zamestnanca na území Slovenskej republiky. Najvyšší súd uvedeným rozsudkom zmenil rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21Scud/7/2014-123 zo dňa 9. novembra 2016 tak, že rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie č. 8701-3/2014-BA zo dňa 10.01.2014 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Nezákonnosť zrušeného rozhodnutia žalovanej najvyšší súd (kasačný súd) vzhliadol v nesprávnom právnom posúdení veci, „...keď žalovaná bez zákonného dôvodu predčasne posudzovala existenciu sociálneho poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky bez toho, aby bola legislatíva záväzne určená postupom ustanoveným v koordinačných nariadeniach a v nich určeným príslušným orgánom.“ 59. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/8/2017 zo dňa 30. januára 2019 vyslovil pre správny súd ako aj pre orgán verejnej správy záväzný právny názor pre ďalšie konanie (§ 469 SSP), v zmysle ktorého mala žalovaná postupovať v naznačenom smere tak, aby odstránila pochybenie spočívajúce v predčasnom rozhodnutí vo veci určenia sociálneho poistenia žalobkyne v postavení zamestnanca, a to tým postupom, že vyčká na určenie uplatniteľnej legislatívy. 60. Uvedený právny názor kasačného súdu korešponduje so zjednoteným právnym názorom vyplývajúcim z uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs/1/2018 zo dňa 4. decembra 2018 „Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu
Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.“, pričom rozhodnutie veľkého senátu je záväznou judikatúrou pre ďalšie rozhodovanie najvyššieho súdu v obdobných právnych veciach. 61. Z obsahu administratívneho spisu správny súd mal za preukázané, že žalovaná, pridržiavajúc sa právneho názoru kasačného súdu uvedeného v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9Sžsk/8/2017 zo dňa 30. januára 2019, požiadala príslušný správny orgán sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike o určenie uplatniteľnej legislatívy. Na žiadosť žalovanej inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS, Oddział w Bielsku-Białej odpovedala oznámením č. 020000/70/2020-UBSOMW-17 zo dňa 11. februára 2020, že žalobkyňa od 01.05.2010 má len jeden titul na vznik poistenia, a tým je vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti na území Poľskej republiky, a preto od 01.05.2010 žalobkyňa podlieha poľským právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. 62. Z oznámenia č. 020000/70/2020-UBSOMW-17 zo dňa 11. februára 2020 taktiež vyplýva, že dňa 12.01.2015 miestna pobočka v Poľskej republike vydala rozhodnutie č. UBSOM70/PWD/1/2015, v ktorom konštatovala, že v prípade žalobkyne sa v období od 01.05.2010 uplatňujú poľské právne predpisy sociálneho zabezpečenia. Rozhodnutie č. UBSOM70/PWD/1/2015 po dvoj-inštančnom súdnom prieskume zákonnosti (mimoriadne opravné prostriedky žalobkyne boli súdmi oboch inštancií zamietnuté) nadobudlo právoplatnosť. Teda v tomto ohľade nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobkyne, že by neexistovalo žiadne právoplatné rozhodnutie o určení uplatniteľnej legislatívy pre účely určenia, ktorému sociálnemu systému v zmysle koordinačných predpisov sociálneho zabezpečenia žalobkyňa v relevantnom období podlieha. Táto legislatíva bola v prípade žalobkyne (teda individuálne) pre dané poistné obdobie jednoznačne určená príslušnými orgánmi sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, jednak právoplatným rozhodnutím a jednak osobitným oznámením doručeným žalovanej, pričom s prihliadnutím na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27. apríla 2016, toto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov v prejednávanom prípade je záväzné ako pre žalovanú, tak aj pre správny súd. Zároveň správny súd dodáva, že nemá právomoc preskúmavať zákonnosť rozhodnutí administratívnych orgánov členských štátov Európskej únie, ani zákonnosť definitívneho určenia uplatniteľného práva, v danom prípade určeného príslušným orgánom sociálneho zabezpečenia iného členského štátu. 63. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že žalovaná doplnila správne konanie v zmysle pokynov kasačného súdu, teda vyčkala na definitívne určenie aplikovateľnej legislatívy príslušným orgánom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, ktorou sú pre daný prípad právne predpisy sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na uvedené, žalobkyňa podlieha poľskému právnemu systému sociálneho zabezpečenia aj vo veci povinného poistenia zamestnanca z titulu výkonu zamestnania na území Slovenskej republiky pre slovenského zamestnávateľa. S prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaná a jej pobočky nemajú právomoc rozhodovať vo veci sociálneho poistenia žalobkyne za obdobie od 01.05.2010 do 31.01.2012, čo bolo aj primárnym dôvodom, pre ktorý správny orgán sociálneho zabezpečenia rozhodol, že žalobkyni ako zamestnancovi zamestnávateľa O. A. Z.-GM CONZULTING, so sídlom Buková 22, 919 10 Buková za predmetné obdobie nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti, možno prijať záver o zákonnosti žalobou napadnutých administratívnych rozhodnutí oboch stupňov. 64. Pokiaľ ide o ďalšie žalobné dôvody, napádajúce nedostatočne zistený skutkový stav ohľadom preukazovania reálnosti a spôsobu výkonu práce žalobkyňou v rámci pracovnoprávneho vzťahu založeného pracovnou zmluvou so slovenským zamestnávateľom, tieto sa vo vzťahu k zistenej zákonnosti postupu žalovanej a k stanoveniu rozhodného (poľského) práva, uplatniteľného pre daný prípad, stali bezpredmetnými a správny súd sa týmito dôvodmi už ďalej nezaoberal. 65. Správny súd po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí žalovanej, ako aj postupu predchádzajúceho ich vydaniu, nezistil závažné porušenie zákona, ani porušenie práv a právom chránených záujmov žalobkyne, na základe ktorých by bolo potrebné preskúmavané rozhodnutia zrušiť, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 190 SSP v spojení s § 199 ods. 3 SSP). 66. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnej žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože v rámci správneho súdnictva žalovanému orgánu verejnej správy náhrada trov konania v zásade neprináleží.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 ods. 2 SSP) Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).