Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_44Sa-16-2019.pdf
PDF · 133.1 KB
Case nature
Area
Subarea
44Sa/16/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, ako súd správny, pred sudcom JUDr. Pavlom Laczom, v právnej veci žalobcu: E. F. A., nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom Ul. E. XX, XX-XXX I., Poľská republika, právne zastúpeného: JUDr. Ing. Zuzana Kvaková, advokátka so sídlom J. M. Geromettu 146/1, 010 01 Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka konania: GODIVA SK, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 45 944 857, vo veci žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 12451-3/2019-BA zo dňa 26.03.2019, takto
rozhodol:
I.Správny súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanej právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
III. Správny súd ďalšiemu účastníkovi konania GODIVA SK s.r.o., Čadca, IČO: 45 944 857 právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1.
Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, svojim rozhodnutím č. 700-0045-GC09/2014-16 zo dňa 19.02.2014 rozhodla, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi GODIVA SK, s.r.o., Palárikova 76, 022 01 Čadca od 01.11.2011 do 31.01.2012 podľa slovenskej legislatívy.
2.
Svoje rozhodnutie prvostupňový správny orgán odôvodnil tým, že v súlade s dohodou o spolupráci, ktorú uzatvorila Sociálna poisťovňa s Národným inšpektorátom práce dňa 22. októbra 2007 v zmysle článku III. predmetnej dohody, Sociálna poisťovňa požiadala o preverenie činnosti zamestnávateľa GODIVA SK, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 45 944 857 na území Slovenskej republiky. Inšpektorát práce v Žiline uskutočnil inšpekciu práce u spomínaného zamestnávateľa, v rámci ktorej zistil nedostatky v pracovných zmluvách zamestnancov, zamestnávateľ nedohodol stručnú charakteristiku druhu práce na ktorú boli zamestnanci prijatí, čo je v rozpore s § 43 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce v znení neskorších predpisov. Nakoľko zamestnanci v uzatvorených zmluvách majú dohodnuté miesto výkonu práce Slovenská republika, u zamestnávateľa sa taktiež zistilo, že nedohodol v pracovných zmluvách zamestnancov miesto výkonu práce ako obec a organizačná časť alebo inak určené miesto, čo je v rozpore s ustanovením § 43 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce. Práca vykonávaná zamestnancami bola nárazového charakteru, zamestnanci nepracovali pravidelne. Na základe výsledkov kontroly Inšpektorát práce poukázal na to, že nebolo preukázané, že Lukasz
Klimek reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom, ani podľa článkov základného nariadenia č. 883/2004 z 29. apríla 2004 a č. 988/2009 zo dňa 16. septembra 2009.
3.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca dňa 11.04.2014 odvolanie, v ktorom namietal, že nebol oboznámený o konaní a teda bol pozbavený základnej procesnej zásady, ktorou je účinne sa brániť a objasniť veci predložením príslušných dokladov. Poukázal na to, že Sociálna poisťovňa nepožiadala žalobcu o predloženie pracovnej zmluvy, nebol vypočutý čo sa týka charakteru práce a taktiež rozsahu povinností a plnenia nariadení zamestnávateľa. Počas vykonávanej kontroly boli predložené správy o vykonanej práci, taktiež pracovná zmluva. Z obsahu rozhodnutia tieto dôkazy neboli zohľadnené, čo podľa sťažovateľa je nezákonné a kontrola bola vykonaná tendenčným spôsobom.
4.
Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie č. 15762-2/2015-BA zo dňa 14. októbra 2015, bolo odvolacie konanie prerušené odo dňa doručenia rozhodnutia účastníkom t. j. zamestnávateľa zamestnanca do dňa presne a úplného zistenia skutkového stavu.
5.
Žalovaná napadnutým rozhodnutím č. 12451-3/2019-BA zo dňa 26.03.2019 zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 700-0045-GC09/2014-16 zo dňa 19.02.2014.
6.
Svoje rozhodnutie žalovaná odôvodnila tým, že v situácii kedy fyzické osoby vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátoch, teda ide o subjekt poistený, uplatňujú sa na určenie príslušnosti právnych predpisov tzv. osobitné pravidlá, upravené v článku 13 základného nariadenia v znení neskorších predpisov a doplnkov. Ide o Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení neskorších predpisov a doplnkov a súčasne sa uplatňuje aj Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.
7.
V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.
8.
Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27. júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha: a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch alebo b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska.
9.
Podľa článku 13 (3) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
10.
Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale najmä reálny výkon činnosti. Formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t. j. pracovnou zmluvou, ešte nezakladá zamestnancovi automaticky právo na aplikáciu čl. 13 (3) základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzavretú pracovnú zmluvu ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Pracovný pomer je možné vyložiť podľa judikatúry Súdneho dvora tak, že za pracovníka musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť... (rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05). To, že výkon práce musí byť reálny, je obsiahnuté aj priamo v čl. 13 (3) základného nariadenia: „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch...“
11.
V súlade s dohodou o spolupráci, ktorú uzatvorila Sociálna poisťovňa s Národným inšpektorátom práce dňa 22. októbra 2007 v zmysle článku III. predmetnej dohody, požiadala Sociálna poisťovňa, ústredie, o preverenie činnosti zamestnávateľa GODIVA SK, s.r.o. na území Slovenskej republiky. Inšpektorát práce v Žiline uskutočnil inšpekciu práce, v rámci ktorej zistil nedostatky v pracovných zmluvách zamestnancov a zamestnávateľ nedohodol stručnú charakteristiku druhu práce, na ktorú boli zamestnanci prijatí, čo je v rozpore s § 43 ods. 1 písm. a) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce. Nakoľko majú zamestnanci v uzatvorených pracovných zmluvách dohodnuté miesto výkonu práce Slovenská republika, u zamestnávateľa sa taktiež zistilo, že nedohodol v pracovných zmluvách zamestnancov miesto výkonu práce ako obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto, čo je v rozpore s § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení neskorších predpisov. Práca vykonávaná zamestnancami je nárazového charakteru, zamestnanci nepracujú pravidelne.
12.
Na základe získaných podkladov Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnanec reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa, v zmysle článku 76 (4) prvá veta základného nariadenia, oznámila predmetné skutočnosti poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej len „ZUS“), a táto stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala. Z dôvodu, že zamestnanec a zamestnávateľ nepredložili Sociálnej poisťovni ani ZUS relevantné dôkazy preukazujúce, že k reálnemu výkonu činnosti došlo, ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v administratívnom konaní, hoci im táto povinnosť vyplýva priamo z čl. 3 (2) vykonávacieho nariadenia, Sociálna poisťovňa pristúpila k vydaniu prvostupňového rozhodnutia. 13. Podľa článku 16 (1) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. 14. Podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. 15. Podľa článku 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. 16. V zmysle článku 76 (4) prvá veta základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahujú koordinačné nariadenia Európskej únie, majú povinnosť vzájomne sa informovať a spolupracovať, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie koordinačných nariadení.
17.
Skutočnosť, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, postupovala správne, keď vydala napadnuté rozhodnutie, ktorým rozhodla, že zamestnancovi zamestnávateľa nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, podporuje aj určenie uplatniteľnej poľskej legislatívny zo strany ZUS, Oddzial w Opolu.
18.
Sociálnej poisťovni, ústredie, bolo dňa 7. septembra 2015 doručené oznámenie ZUS, Oddzial w Opolu, č. 240000/512/UBS-IG/2014-B6-HJ-2 zo dňa 31. augusta 2015, ktorým ZUS, v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia určila, že pán E. F. A. podlieha od 1. novembra 2011 do 31. januára 2012 a od 1. marca 2012 do 13. apríla 2015 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.
19.
Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym.
20.
Z uvedeného dôvodu námietky zamestnanca uvedené v odvolaní, nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.
21.
Konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl. zákona. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 zákona môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.
22.
Podľa § 185 ods. 4 zákona, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon však nekonkretizuje o aký úkon má ísť a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.
23.
Skutočnosť, že zamestnávateľ podal prihlášku zamestnanca do systému slovenského sociálneho poistenia, automaticky neznamená, že zamestnanec bude podliehať právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Predmetný dokument len preukazuje, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca na povinné sociálne poistenie v zmysle vnútroštátnych predpisov sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Registračný list fyzickej osoby - prihláška má však len deklaratórne účinky a nemôže zakladať vznik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Ak sa teda neskôr v súlade s koordinačnými nariadeniami určí, že dotknutá osoba mala podliehať legislatíve iného členského štátu, je potrebné uskutočniť kroky, ktoré zosúladia daný stav, pretože koordinačné nariadenia majú vyššiu právnu silu ako vnútroštátny právny predpis. Z uvedeného dôvodu bolo nevyhnutné zo strany Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, vydať rozhodnutie, že zamestnancovi sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy nevzniklo.
24.
Vydanie napadnutého rozhodnutia v praxi znamená, že na zamestnanca sa vzťahuje výlučne legislatíva jedného členského štátu, t. j. legislatíva Poľskej republiky v zmysle článku 11 (3a) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov.
II. Žaloba a žalobné dôvody
25.
Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne dňa 11.6.2019 žalobu, v ktorej namietal nezákonnosť postupu žalovanej ako aj prvostupňového správneho orgánu, keď poukázal na ustanovenie článku 13 ods. 3 základného nariadenia a článok 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. Žalobca považuje za potrebné uviesť, že otázka, či žalobca ako zamestnanec podnikateľského subjektu zamestnávateľa GODIVA SK, s.r.o. spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje základné nariadenie príslušná nie je. S ohľadom na uvedené, s poukazom na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, žalobca namieta oprávnenie správneho orgánu prvého stupňa ako aj správneho orgánu druhého stupňa vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia zamestnanca ako zamestnanca žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, nakoľko toto nie je v ich zákonnej kompetencii, vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu. Žalobca ďalej poukázal na záver veľkého senátu vysloveného v uznesení č. 1Vs/1/2018, podľa ktorého veľký senát prijal záver, že dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu. Žalobca má za to, že z rozhodnutia nie je zrejmé, či resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva, resp. či prebehla dohoda medzi žalovanou a poľským styčným orgánom, to znamená, že možno vyvodiť záver, že z administratívneho spisu nevyplýva skutočnosť podstatná pre vydanie riadneho rozhodnutia v súlade s právnymi predpismi. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie č. A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia, kde podľa bodu 1 sú stanovené pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť aj v tých prípadoch, ak existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo b) prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov. Žalobca poukázal, že je objektívne verifikovaná rozdielnosť v stanoviskách členských štátoch vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy. Z tohto titulu, pri zachovaní zásad a postupu deklarovaných v základnom resp. vykonávacom nariadení, ako aj v rozhodnutí č. A1, mal prebehnúť medzi ZUS a žalovanou dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná. V danom prípade však takýto dialóg neprebehol. Ďalej žalobca poukázal, že žalovaná prerušila konanie o odvolaní, po roku od podania odvolania žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu, z dôvodu nemožnosti presného a úplného zistenia skutkového stavu. Konanie bolo prerušené až do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu. S ohľadom na už uvedené skutočnosti, považuje predmetné prerušenie konania za účelový postup žalovanej, nakoľko žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedla, dokonca aj údajné určenie poľskej uplatniteľnej legislatívy len všeobecne uviedla. Na základe toho nie je ani možné určiť definitívnosť určenia tak ako to tvrdí žalovaná v rozhodnutí.
III. Vyjadrenie k žalobe, replika, duplika 26. K žalobe sa písomne vyjadrila žalovaná listom zo dňa 13. septembra 2019, v ktorom uviedla, že základnou úlohou koordinačných nariadení a to základného nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009, je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia v znení neskorších predpisov a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby
sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.
27.
Na základe získaných podkladov Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že žalobca reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa, v zmysle článku 76 (4) prvá veta základného nariadenia, oznámila predmetné skutočnosti poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej len „ZUS“). Z dôvodu, že zamestnanec a zamestnávateľ nepredložili Sociálnej poisťovni ani ZUS relevantné dôkazy preukazujúce, že k reálnemu výkonu činnosti došlo, ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v administratívnom konaní, hoci im táto povinnosť vyplýva priamo z čl. 3 (2) vykonávacieho nariadenia, Sociálna poisťovňa pristúpila k vydaniu prvostupňového rozhodnutia. 28. Podľa článku 16 (1) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. 29. Podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
30.
Podľa článku 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
31.
Následne bolo Sociálnej poisťovni, v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, dňa 7. septembra 2015 doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, Oddzial w Opolu, č. 240000/512/UBS-IG/2014-B6-HJ-2, zo dňa 31. augusta 2015, ktorým ZUS určila, že zamestnanec v súlade s článkom 11 (3a) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, podlieha od 1. marca 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.
32.
Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym.
33.
S poukazom na vyššie uvedené si opätovne dovoľujeme zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie vychádza z jednoznačne preukázanej skutočnosti, že vo vzťahu k žalobcovi došlo zo strany ZUS, ako príslušnej inštitúcie, v zmysle článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy, ktoré sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, stalo definitívnym, pričom skutočnosti týkajúce sa priebehu tohto určenia boli uvedené v napadnutom rozhodnutí. Postup podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia sa totiž využíva až v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia. Keďže medzi dotknutými inštitúciami sociálneho zabezpečenia neexistovali protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy, nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009. Z uvedeného vyplýva, že námietky žalobcu poukazujúce na absenciu zmierovacieho dialógu a dohody nie sú opodstatnené.
34.
V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy si zároveň dovoľujeme poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27. apríla 2016, podľa ktorého: „Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“
35.
Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej písomne nevyjadril.
36.
Ďalší účastník sa k žalobe, ani k vyjadreniu žalovanej nevyjadril.
IV. Konanie na správnom súde a relevantná právna úprava
37.
Krajský súd v Trnave vec prejednal na pojednávaní konanom dňa 18.06.2020 podľa § 107 ods. 1 SSP, pričom zistil, že žaloba nie je dôvodná a preto ju zamietol.
38.
Žalobca ani právna zástupkyňa žalobcu sa konania nezúčastnili. Právna zástupkyňa žalobcu svoju neúčasť ospravedlnila elektronicky listom zo dňa 26.5.2020 a súhlasila, aby sa pojednávalo v jej neprítomnosti.
39.
Poverená zástupkyňa žalovanej na pojednávaní uviedla, že sa pridržiava vyjadrení ktoré zaslali súdu. Napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie považuje za zákonné, pretože zamestnávateľ žalobcu prihlásil žalobcu na starobné a dôchodkové poistenie, hoci tento reálne nevykonával na území SR žiadnu pracovnú činnosť. Poukázala na to, že na oznámenie Sociálnej poisťovne poľskej strany, kde bola v zmysle čl. 16 ods. 3 základného nariadenia definitívne určená uplatniteľná legislatíva, kde počas zákonnej dvojmesačnej lehoty neboli zo strany Sociálnej poisťovne na Slovensku podané námietky voči tejto uplatniteľnosti, nedošlo k určeniu uplatniteľnosti práva v zmysle čl. 16 ods. 4 nariadenia dohodou, ale v zmysle čl. 16 ods. 3 nariadenia. V súvislosti s námietkou, že v danom prípade absentuje v konaní tzv. zmierovacie konanie, poukázala na to, že v danom prípade neexistovali protichodné názory na vyriešenie uplatniteľnej legislatívy medzi slovenskou a poľskou stranou. Pokiaľ ide o dĺžku prerušenia odvolacieho konania, poznamenala, že v rámci prerušenia bola riešená prejudiciálna otázka, ktorá mala vplyv nielen na tento prípad, ale aj na ďalšie prípady.
40.
Ďalší účastník sa konania pred súdom nezúčastnil, hoci mal predvolanie riadne vykázané a lehotu na prípravu pojednávania riadne zachovanú.
41.
Podľa článku 13 (3) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. 42. Podľa článku 16 (1) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
43.
Podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. 44. Podľa článku 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. 45. Podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.
46.
Preskúmaním spisového materiálu bolo zistené, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca E. A. vykonával pracovnú činnosť v dvoch členských štátoch a to na území Poľskej republiky a na území Slovenskej republiky. V súvislosti s výkonom činnosti na území Slovenskej republiky Sociálna poisťovňa na základe podkladov Inšpektorátu práce Žilina zistila, že žalobca je zamestnancom zamestnávateľa spoločnosti GODIVA SK, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, Čadca od 1. novembra 2011 do 31. januára 2012. Z tohto dôvodu bolo potrebné pri určení uplatniteľnej legislatívy, ktorá sa bude vzťahovať v rámci sociálneho zabezpečenia na žalobcu, vychádzať z koordinačných systémov sociálneho zabezpečenia, ktorým je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení neskorších predpisov a doplnkov (ďalej len základné nariadenie) a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov a sociálneho zabezpečenia (ďalej len vykonávacie nariadenie).
47.
V situácii, keď fyzická osoba vykonáva svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov sa uplatňujú teda osobitné pravidlá uplatnené v článku 13 základného nariadenia, kedy podľa článku 13 (3) základného nariadenia v znení neskorších predpisov a doplnkov osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
48.
V danom prípade žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne namieta, že mal byť použitý postup pri určovaní uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, kedy mala byť určená uplatniteľná legislatíva dohodou strán. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR uznesením č. 1Vs/1/2018, ktorý podporuje argument žalobcu, že pri rozhodovaní o uplatniteľnej legislatívy musí byť uplatnená dohoda, ktorá musí byť určitá čo do obsahu aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu.
49.
V súvislosti s touto námietkou krajský súd poukazuje na to, že v danom prípade je toto tvrdenie žalobcu zavádzajúce a to z toho dôvodu, že určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo určené podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ale čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia a to z toho dôvodu, že čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje vtedy, ak existuje neistota vo veciach určenia uplatniteľných právnych predpisov. V danom prípade, keď nebol rozpor medzi poľskou stranou a slovenskou stranou, týkajúcou sa uplatniteľnej legislatívy, bolo možné využiť postup podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia, kedy podľa ods. 1 tohto článku osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
50.
Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Následne podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
51.
Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy môže dôjsť k uzatvoreniu dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Táto prichádza zväčša do úvahy, ak osoba ktorej sa táto otázka týka, teda u ktorej sa určuje uplatniteľná legislatíva, pracuje v dvoch a viacerých členských štátoch, teda vykonáva činnosť na území viacerých členských štátov a vtedy je potrebné, aby došlo medzi týmito členskými štátmi k úprave uplatniteľnej legislatívy, na základe dohody. Pokiaľ však nedochádza k rozporu, k rozporným stanoviskám ako bolo v prípade žalobcu, je možné určiť uplatniteľnú legislatívu na základe čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, by inštitúcia bydliska žalobcu, v danom prípade bola to inštitúcia poľského sociálneho zabezpečenia, určila, že pre uplatniteľnú legislatívu týkajúcej sa sociálneho zabezpečenia sa bude vzťahovať poľská legislatíva. V tomto smere krajský súd zistil, že na základe čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, bolo dňa 07. septembra 2015 doručené oznámenie Poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, Oddzial w Opolu, č. 240000/512/UBS- IG/2014-B6-HJ-2, zo dňa 31. augusta 2015, ktorým ZUS určila, že zamestnanec v súlade s článkom 11 (3a) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, podlieha od 1. marca 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala v lehote dvoch mesiacov, tak v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších predpisov sa toto určenie stalo definitívnym.
52.
V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na rozsudok NS SR č.10Sžso/20/2015, podľa ktorého ak dôjde k definitívnemu určeniu uplatnenia právnych predpisov, je toto určenie pre krajský súd záväzné a krajský súd sa nemôže otázkou správnosti resp. nesprávnosti definitívneho určenia uplatniteľných právnych predpisov zaoberať.
53.
Ako bolo už vyššie uvedené, Sociálna poisťovňa v danom prípade postupovala v zmysle čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia a nie v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, tak ako to namietal žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne.
54.
Pokiaľ ide o námietku absencie dialógu a zmierovacieho postupu, na ktorú poukázal žalobca v žalobe, krajský súd rovnako ako žalovaná poukazuje na to, že zmierovacie konanie a dialóg by bol potrebný v prípade, ak by existovali rozdielne stanoviská medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov. Túto skutočnosť konštatuje aj sám žalobca v časti VI. žaloby. Zo spisového materiálu nevyplýva, že by medzi členskými štátmi a to poľskou stranou sociálneho zabezpečenia a
slovenskou stranou sociálneho poistenia došlo k rozporným stanoviskám a preto v danom prípade je názor žalovanej, že nebolo potrebné vo veci vykonať zmierovacie konanie a dialóg, správny.
55.
V súvislosti s námietkou žalobcu, že došlo v danom prípade k nezákonnému prerušeniu konania po roku od podania odvolania, tak v tomto smere krajský súd poznamenáva, že táto skutočnosť nemá zásadný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a to aj napriek tej skutočnosti, že žalovaná vo svojom rozhodnutí dostatočne neodôvodnila prečo došlo k prerušeniu konania a aká prejudiciálna otázka bola v rámci tohto konania riešená.
56.
Krajský súd poznamenáva, že k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa koordinačných systémov, teda základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia došlo i napriek tomu, že v rámci kontroly, ktorú si zabezpečila Sociálna poisťovňa prostredníctvom Národného inšpektorátu práce Žilina, bolo zistené, že zamestnávateľ žalobcu spoločnosť GODIVA SK, s.r.o. nemala so zamestnancami uzatvorenú riadnu pracovnú zmluvu a že v týchto zmluvách sa vyskytli viaceré nedostatky týkajúce sa najmä určenia miesta výkonu práce a bolo zistené, že zamestnanci tejto spoločnosti nevykonávajú pracovnú činnosť pravidelne, že ide o činnosť nárazového charakteru, krajský súd postup Sociálnej poisťovne ohľadne určovania uplatniteľnej legislatívy považuje za správny a zákonný. Skutočnosť, že žalobca v zmysle čl. 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia nevyvrátil skutočnosti ktoré boli zistené Inšpektorátom práce v Žiline, teda že nevykonával pre zamestnávateľa GODIVA SK, s.r.o. pravidelnú pracovnú činnosť, taktiež podporuje záver o správnosti určenej uplatniteľnej legislatívy žalobcu, ktorá bola určená.
57.
Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
58.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 168 SSP, keď procesne úspešnej žalovanej nepriznal trovy konania, nakoľko ide o orgán verejnej správy, ktorému možno priznať trovy len vo výnimočnom prípade, ktoré však v danej veci neboli zistené.
59.
Ďalšiemu účastníkovi krajský súd nepriznal trovy konania, pretože tomuto účastníkovi žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.