Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20Sa/15/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Róbertom Foltánom v právnej veci žalobcu E. E., nar. XX.X.XXXX, bytom K. G. XXa/X, XX-XXX E. O., Poľská republika, proti žalovanému Sociálna poisťovňa - ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 12442-6/2019- BA zo dňa 17.7.2019, za účasti ďalšieho účastníka konania GODIVA SK, s. r. o., Palárikova 76, Čadca, IČO: 45 944 857, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému a ďalšiemu účastníkovi konania sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 12442-6/2019-BA zo dňa 17.7.2019, ktorým žalovaný ako odvolací orgán zamietol jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava č. 700-0074-GC09/2014-16 zo dňa 25.2.2014, určujúce, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi GOVIDA SK, s. r. o. od 1.6.2011 do 31.1.2012 podľa slovenskej legislatívy.

2. Namietal neprimerané použitie článku 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia z dôvodu, že nevykonáva iba prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku, vzhľadom k čomu sa voči nemu uplatňuje výlučne článok 13 ods. 3 základného nariadenia. Poukazoval na to, že pracovnú zmluvu so spoločnosťou GODIVA SK, s. r. o. uzavrel v dobrej viere, pričom nebolo zohľadnené, že nemal vedomosť o porušení práva jeho zamestnávateľom, nemal znalosť jeho podnikateľského zámeru a jeho zámerov týkajúcich sa nedostatku platby poistného a neprihlásenia zamestnanca na poistenie, napriek čomu bol zaťažený negatívnymi následkami zlyhania zamestnávateľa.

3. Namietal tiež porušenie procesných predpisov správnym orgánom spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, na základe ktorej bolo vydané potvrdenie štátu prihlásenia žalobcu k sociálnemu poisteniu, svojvoľným hodnotením dôkazov a odmietnutím pripustenia dôkazov predložených žalobcom, ktoré prispievali k vysvetleniu okolností dôležitých pre riešenie veci.

4. Uvádzal, že z dôvodu uzavretia pracovnej zmluvy podal návrh na Sociálnu poisťovňu na určenie príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, v ktorom poukazoval na slovenskú legislatívu, ako príslušnú v súlade s obsahom čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, t.j. legislatívu štátu, na území ktorého vykonáva nájomnú prácu.

5. Pri podpise zmluvy s firmou legálne pôsobiacou na Slovensku nevedel, že jeho zamestnávateľ je nespoľahlivým subjektom, za prácu dostával odmenu, preto nemal dôvod sa domnievať, že zamestnávateľ neplní svoje zákonné povinnosti. O nezaplatení príspevkov a neprihlásení zamestnancov na poistenie sa dozvedel po dlhej dobe, zamestnávateľ nie je schopný ho brániť a má všetky záznamy o jeho zamestnaní, preto je žalobca poškodený a nemôže predložiť žiadne dôkazy. Na základe pracovnej zmluvy bol registrovaný pre potreby poistenia v Slovenskej republike, príslušná slovenská inštitúcia mu pridelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO, teda existoval doklad potvrdzujúci jeho prihlásenie na sociálne poistenie.

6. Správny orgán nesprávne aplikoval článok 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia a porušil článok 11 ods. 1 základného nariadenia, ako aj článok 5 vykonávacieho nariadenia.

7. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

8. Poukazoval na to, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť, uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch a majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len "základné nariadenie") v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie") v znení neskorších zmien a doplnkov. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t. j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej len "ZUS") Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Pre účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Národný inšpektorát práce Žilina vykonal u zamestnávateľa inšpekciu, kde zistil mnohé nedostatky v pracovných zmluvách, ale aj iné skutočnosti, ktoré následne oznámil žalovanému. Tieto nedostatky boli žalovaným podrobne popísané tak v prvostupňovom rozhodnutí, ako aj v napadnutom rozhodnutí. Keďže k inšpekcii a ani počas administratívneho konania žalobca ani jeho zamestnávateľ nepredložili dôkazy, ktoré by spoľahlivým spôsobom preukazovali, že k reálnemu výkonu práce zo strany žalobcu dochádza, pristúpila Sociálne poisťovňa, pobočka Trnava k vydaniu prvostupňového rozhodnutia.

9. Žalovaný uvádzal, že mu v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia bolo doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych č. 240000/512/2014-UBS-IG-137670, zo dňa 22. októbra 2014, ktorým ZUS určila, že žalobca od 1. júna 2011 do 31. januára 2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym.

10. V tejto súvislosti poukazoval aj na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. , podľa ktorého, ak žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, nie je v kompetencii súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné aj v prípade, ak by k nemu došlo v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia.

11. Jedinou podmienkou, aby sa určenie uplatniteľných právnych predpisov stalo definitívnym, a teda aj konečným v zmysle koordinačných nariadení, je nevznesenie námietok zo strany dožiadanej inštitúcie do uplynutia lehoty dvoch mesiacov od doručenia oznámenia.

12. Žalovaný má za to, že k reálnemu výkonu činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky nedochádza, a teda tu neexistuje súbeh v zmysle čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, ako naznačuje žalobca. Žalobca preto podlieha systému sociálneho poistenia len jednej krajiny, t.j. Poľskej republiky, v ktorej vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. Žalobca si nemôže zvoliť systém sociálneho zabezpečenia tej krajiny, kde je to pre jeho podnikanie ekonomicky výhodnejšie, ale má povinnosť prihlásiť sa do systému sociálneho poistenia toho štátu, ktorému v zmysle koordinačných nariadení podlieha. Zamestnávateľ síce prihlásil žalobcu do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne, tzn. v systéme slovenského sociálneho poistenia od 1. júna 2011, v súvislosti s čím bolo žalobcovi automaticky vygenerované, za účelom registrovania, rodné číslo, avšak uvedená skutočnosť nemá za dôsledok, že žalobca podlieha uplatniteľnej legislatíve Slovenskej republiky. Vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaný síce deklaroval, že zamestnávateľ neoprávnene prihlásil zamestnanca do registra poistencov, avšak uvedeným rozhodnutím nebola spochybnená platnosť pracovnej zmluvy uzavretej medzi zamestnancom a zamestnávateľom v zmysle vnútroštátnych právnych prepisov. Tvrdenie žalobcu, že Sociálna poisťovňa porušuje princíp rovnakého zaobchádzania a uplatňuje diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky, nie je opodstatnené. Žalovaný postupuje rovnako vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. V situácii osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky, neexistuje cudzí prvok, a teda na situáciu takýchto osôb sa koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú. U osôb s bydliskom v Poľskej republike však cudzí prvok existuje, a preto sa uplatniteľná legislatíva posudzuje výlučne v zmysle koordinačných nariadení, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom.

13. Za splnenia procesných podmienok súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.

14. Podľa čl. 2 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 (ďalej len „základné nariadenie"), toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha

právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa čl. 16 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.9.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie"), osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a čl. 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

15. Podľa obsahu spisového materiálu žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 17.7.2019 žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 25.2.2014.

16. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný okrem iného konštatoval, že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúce len právne postavenie fyzickej osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale najmä reálny výkon činnosti. Formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t. j. pracovnou zmluvou, ešte nezakladá zamestnancovi automaticky právo na aplikáciu čl. 13 (3) základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Pracovný pomer je možné vyložiť podľa judikatúry Súdneho dvora tak, že za pracovníka musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť ... (rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05). To, že výkon práce musí byť reálny, je obsiahnuté aj priamo v čl. 13 (3) základného nariadenia: "Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch ... ". Nielen pojem reálneho výkonu činnosti je jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Ďalším rozhodujúcim faktorom na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z Praktickej príručky o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej únii (EÚ), Európskom hospodárskom priestore (EHP) a vo Švajčiarsku (ďalej len "Praktická príručka"), ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Praktická príručka presnejšie definuje podmienky uvedené v koordinačných nariadeniach a má pomáhať, aby nedošlo k dezinterpretácii pravidiel týchto koordinačných nariadení. Jej cieľom je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, ktoré právne predpisy, ktorého členského štátu, sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín "registrované sídlo" alebo "miesto podnikania" nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje

o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť taktiež. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci základného a vykonávacieho nariadenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a v nadväznosti na to Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. V súlade s Dohodu o spolupráci, ktorú uzatvorila Sociálna poisťovňa s Národným inšpektorátom práce dňa 22. októbra 2007, požiadala Sociálna poisťovňa, v zmysle čl. III. predmetnej dohody, o preverenie činnosti zamestnávateľa na území Slovenskej republiky. Pri výkone inšpekcie práce bolo Inšpektorátom práce Žilina zistené, že zamestnávateľ realizuje predmet svojej činnosti v obciach a mestách severného a západného Slovenska. Zamestnanci majú uzatvorené pracovné zmluvy na druh práce „promotér vyučovania obchodnej angličtiny", s miestom výkonu práce: Slovenská republika a s dohodnutým skráteným pracovným časom, ktorý predstavuje 1/8 pracovného času, resp. 5 hodín týždenne. Zamestnávateľ v pracovných zmluvách nedohodol so zamestnancami miesto výkonu práce ako obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto, čo je v rozpore s ustanoveniami . Zamestnávateľ v čase vykonania kontroly nezamestnával žiadneho zamestnanca, od 1. marca 2012 nevykonával podnikateľskú činnosť a z jeho písomného vyjadrenia vyplýva, že v budúcnosti pôjde do likvidácie. Práca vykonávaná zamestnancami je nárazového charakteru a zamestnanci nepracujú pravidelne (zamestnávateľ telefonicky alebo e-mailom oznámi zamestnancom, kde si vyzdvihnú svoje podklady k práci a na akom mieste budú pracovať). Predmetné zistenia z vykonanej inšpekcie práce sú uvedené v Oznámení Inšpektorátu práce Žilina z 23. apríla 2012. Vykonanou kontrolou sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Taktiež neboli predložené doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy. Na základe získaných podkladov Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnanec reálne nevykonával činnosť na území Slovenskej republiky a taktiež neboli splnené ani podmienky registrovaného sídla zamestnávateľa. Z dôvodu, že zamestnanec a zamestnávateľ nepredložili Inšpektorátu práce Žilina, Sociálnej poisťovni ani ZUS relevantné dôkazy preukazujúce, že k reálnemu výkonu činnosti došlo, ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v administratívnom konaní, hoci im táto povinnosť vyplýva priamo z čl. 3 (2) vykonávacieho nariadenia, Sociálna poisťovňa pristúpila k vydaniu prvostupňového rozhodnutia. Skutočnosť, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, postupovala správne, keď vydala napadnuté rozhodnutie, ktorým rozhodla, že zamestnancovi zamestnávateľa nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, podporuje aj určenie uplatniteľnej poľskej legislatívy zo strany ZUS, Oddział w Opołu. Sociálnej poisťovni, ústrediu, bolo doručené oznámenie ZUS, Oddział w Opołu č. 240000/512/2014- UBG-IG-137670 zo dňa 22.10.2014, ktorým ZUS, v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia určila, že žalobca podlieha od 1. júna 2011 do 31. januára 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa, v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym.

17. V konaní nebolo sporným, že žalobcom je fyzická osoba, občan Poľskej republiky s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva (v rozhodnom čase vykonávala) činnosť na vlastný účet v Poľskej

republike a ktorá súčasne dňa 1.6.2011 uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike - obchodnou spoločnosťou GODIVA SK, s. r. o.

18. Na žalobcu sa v zmysle čl. 2 ods. 1 základného nariadenia priamo vzťahuje Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009.

19. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu, nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.

20. Z ustanovenia článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať článku 13 základného nariadenia.

21. Nakoľko v prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS.

22. Podľa zistenia súdu, v súlade so stanoviskom žalovaného, príslušná poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia, ako to vyplýva z jej oznámenia č. 240000/512/2014-UBG-IG-137670 zo dňa 22.10.2014 podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia pre žalobcu na obdobie od 1.6.2011 do 31.12.2012 stanovila ako uplatniteľnú poľskú legislatívu, ktoré určenie sa vzhľadom na nedostatok námietok Sociálnej poisťovne stalo definitívnym a pre súd rozhodujúci v tejto veci záväzným.

23. Vzhľadom k uvedenej skutočnosti sú okolnosti zamestnávania žalobcu na území Slovenskej republiky, ako aj jeho námietky týkajúce sa porušenia ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia nerelevantnými, rovnako ako jeho tvrdenia týkajúce sa nepripustenia dôkazov, ktoré žalobca vo svojom podaní žiadnym spôsobom neidentifikoval.

24. Nakoľko súd v postupe žalovaného vo veci v obsahu jeho rozhodnutia, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v spornom prípade sociálneho poistenia podľa , nezistil dôvody pre navrhované zrušenie rozhodnutia, žalobu podľa (, ) ako nedôvodnú zamietol.

25. O trovách konania rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že v konaní úspešnému žalovanému a ďalšiemu účastníkovi vo veci žiadne trovy uplatniteľné podľa § 168, resp. § 169 nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave, a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa a ; je žalovaným Centrum právnej pomoci.