Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Cob-17-2021.pdf
PDF · 143.01 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/17/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcu: K. E., Y.. XX.XX.XXXX, E. Y. C.. H. XXXX/XXX, XXX XX I., právne zastúpeného Mgr. Petrom Lindemanom, advokátom, IČO: 42 239 290, so sídlom Murgašova 86/1, 058 01 Poprad, proti žalovanému: Futbalový klub Poprad, IČO: 37 941 976, so sídlom Športová 1398/2, 058 01 Poprad, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou Miloš Čičmanec, s. r. o., IČO: 53 530 926, so sídlom Rovná 3244/7, 058 01 Poprad, o zaplatenie 3.600,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č. k. 16Cb/35/2019-91 z 24. novembra 2020 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I., III., IV. a V.
Odmieta odvolanie žalovaného proti výroku II.
Priznáva žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.600,- eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3.600,- eur od 1. augusta 2019 do zaplatenia v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, zamietol žalobu v prevyšujúcej časti, zamietol vzájomnú žalobu, priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením a v konaní o vzájomnej žalobe priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.
2. 2.1 Výrok odôvodnil tým, že 22. októbra 2019 mu bola doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáhal, aby zaviazal žalovaného zaplatiť mu 3.600,- eur s príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že 13. júla 2018 uzatvoril ako mandatár so žalovaným ako mandantom mandátnu zmluvu o výkone činností športového odborníka č. 2018/6, ktorou sa zaviazal vykonávať pre žalovaného činnosť podľa tejto zmluvy v rozsahu a podľa pokynov mandanta a žalovaný sa zaviazal platiť mandatárovi dohodnutú odmenu. Mandátna zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, a to do 30. júna 2020. Za výkon činností mandatára bola dohodnutá fixná odplata vo výške 1.200,- eur mesačne so splatnosťou pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Zmluvné strany uzatvorili 24. júna 2019 dohodu o zániku záväzkovoprávneho vzťahu, ktorou sa dohodli na ukončení zmluvného vzťahu k 30. júnu 2019. V zmysle článku III. dohody mu mal žalovaný vyplatiť odmenu za mesiac jún 2019 a nedoplatky odmien ku dňu ukončenia mandátnej zmluvy v lehote do 31. júla 2019. Ku
dňu ukončenia mandátnej zmluvy mu nebola vyplatená odmena za obdobie od januára 2019 do mája 2019 v celkovej výške 6.000,- eur. Odmena za jún 2019 sa stala splatnou 31. júla 2019. Žalovaný mu 30. augusta 2019 vyplatil 2.400,- eur a 10. septembra 2019 sumu 1.200,- eur, čo predstavuje odmenu za mesiace január až marec 2019. Odmenu za apríl až jún 2019 mu žalovaný neuhradil. Na predžalobnú výzvu z 2. októbra 2019, ktorú si žalovaný prevzal 8. októbra 2019, žalovaný nereagoval a svoje záväzky voči nemu si nesplnil. 2.2 Súd prvej inštancie najskôr rozhodol o žalobe žalobcu platobným rozkazom, č. k. 16Cb/35/2019-31 z 29. októbra 2019, voči ktorému žalovaný podal odpor. V odpore uviedol, že žalobca preňho na základe pracovnej zmluvy č. 2016/4 od 30. júna 2016 vykonával pracovnú činnosť na pozícii trénera športu. Po vzájomnej dohode tento pracovnoprávny vzťah ukončili a 13. júla 2018 uzatvorili mandátnu zmluvu č. 2018/6, ktorá bola platná až do ukončenia zmluvného vzťahu, t. j. do 30. júna 2019 (tento dátum si zmluvné strany dohodli v dohode z 24. júna 2019). Žalobcovi zveril a protokolárne odovzdal majetok pozostávajúci z hnuteľných vecí špecifikovaných v preberacom protokole slúžiacich na zabezpečenie jeho činnosti žalobcom. Inventarizáciou vykonanou 11. novembra 2019 bolo zistené, že žalobca nevrátil veci, ktoré mu zveril na výkon činnosti trénera, ktoré aj presne špecifikoval, čo do druhu, množstva a nákupnej ceny. Listom z 11. októbra 2019 vyzval žalobcu, aby mu zverené veci vrátil, čo sa nestalo a v dôsledku toho mu vznikla škoda. Vzhľadom na ustanovenie § 570 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) v spojení s článkom VIII. ods. 1 mandátnej zmluvy má voči žalobcovi splatnú pohľadávku vo výške 3.815,- eur, pričom ide o vzájomné pohľadávky medzi sporovými stranami, ktoré sa kryjú, sú rovnakého druhu a nie sú premlčané. Z tohto dôvodu si v konaní uplatňuje proti žalobcovi vzájomnou žalobou zaplatenie 3.815,- eur, čo po vzájomnom započítaní predstavuje sumu 215,- eur ako rozdiel prevyšujúci pohľadávku žalobcu uplatnenú žalobou v tomto konaní. S prihliadnutím na započítanie pohľadávok a s tým spojený zánik sumy žalovanej žalobcom žiadal žalobu v plnom rozsahu zamietnuť a vzájomnej žalobe vyhovieť. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania, ako aj náhradu trov konania o vzájomnej žalobe. 2.3 K odporu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu 20. januára 2020. Tvrdil, že na preberacom protokole sú podpisy neidentifikovaných osôb a posledný zápis, ktorý má preukazovať ním uskutočnené prevzatie vecí je s dátumom 15. jún 2018, avšak mandátnu zmluvu zmluvné strany uzatvorili až 13. júla 2018. Predložený listinný dôkaz žiadnym spôsobom nepreukazuje prevzatie veci počas trvania platnosti mandátnej zmluvy. V zmysle článku IV. bod 2 dohody o zániku záväzkovoprávneho vzťahu z 24. júna 2019 voči žalovanému nemal a ani nemá žiadne finančné záväzky, čo potvrdili zmluvné strany v dohode, ktorou došlo k ukončeniu mandátnej zmluvy. Jediný nesplnený záväzok je záväzok žalovaného voči nemu. 2.4 Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že medzi sporovými stranami nie je sporné, že bola uzatvorená mandátna zmluva. Podľa tejto mandátnej zmluvy mal žalobca za výkon činnosti pre žalovaného dostávať dohodnutú odmenu vo výške 1.200,- eur mesačne. Pôvodne táto zmluva bola uzatvorená na dobu určitú do 30. júna 2020, avšak na základe vzájomnej dohody bola 24. júna 2019 uzatvorená dohoda, podľa ktorej sa záväzkový vzťah vzniknutý na základe mandátnej zmluvy ukončil k 30. júnu 2019. Z ukončenej mandátnej zmluvy neboli vyplatené žalobcovi odmeny za mesiace január až jún 2019 s tým, že po ukončení tejto mandátnej zmluvy žalovaný do dňa podania žaloby zaplatil žalobcovi odmenu za mesiace január a február 2019 a 10. septembra 2019 odmenu za mesiac marec v sume 1.200,- eur. Neuhradené ostali tri odmeny za marec až jún 2019 spolu v sume 3.600,- eur. V článku IV. bod 2. dohody zmluvné strany prehlásili, že majú voči sebe vysporiadané všetky záväzky vyplývajúce z mandátnej zmluvy, teda že žalobca nemal ani nemá voči žalovanému žiadne záväzky, jediný nevyporiadaný záväzok ostal v podobe nevyplatenia odmien žalobcovi. Žalobca nesúhlasí s obranou žalovaného a s jeho vzájomnou žalobou, pretože z predložených listín nie je preukázané, že by v čase platnosti mandátnej zmluvy prevzal akékoľvek interné veci od žalovaného a uvedenú obranu žalovaného považuje za účelovú. Žalovaný 10. septembra 2019 uhradil žalobcovi 1.200,- eur za mesiac marec 2019 a o niekoľko dní potom mu zaslal výzvu, v ktorej tvrdil, že v klube chýbajú veci v hodnote 3.815,- eur. Ak by to bola naozaj pravda, tak žalovaný by žalobcovi v septembri neuhradil odmenu alebo by si znížil vyplatenie o svoju pohľadávku. V predloženej listine, ktorá má preukazovať odovzdanie veci, je posledný zápis z 15. júna 2018 a strany sporu uzatvorili mandátnu zmluvu až 13. júla 2018. Je nemysliteľné, aby si pri ukončení zmluvného vzťahu žalovaný neuplatnil svoju údajnú pohľadávku voči žalobcovi. V dohode sa nič také nespomína, a teda žiadna pohľadávka žalovaného voči žalobcovi ani neexistuje. V záverečnej reči právny zástupca tvrdil, že žalovaný nepreukázal existenciu skutočností, na základe ktorých kompenzuje pohľadávku žalobcu vzájomnou pohľadávkou. Nárok žalobcu je uplatnený z titulu dojednanej mandátnej zmluvy, ktorá vo svojom znení neobsahuje odkaz na žalovaným predloženú internú smernicu, z ktorej má vyplývať právny základ vzájomnej pohľadávky žalovaného. Napriek
dojednanej činnosti žalobcu (tréner kategórie U19) bol žalobca povinný v zmysle článku II. bod 3.4 mandátnej zmluvy plniť činnosti v zmysle pokynov mandanta, čo sa aj dialo, keď od októbra 2018 a následne od januára 2019 vykonával prevažne inú činnosť ako bola dohodnutá v tejto mandátnej zmluve. Vždy sa však riadil pokynmi žalovaného. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniam, že žalobca bol riadne oboznámený s obsahom internej smernice a že žalobcu oboznámil s vykonávanou inventúrou vecí prevzatých preberacím protokolom za čas trvania pracovnoprávneho vzťahu žalobcu a žalovaného. Vypočutý svedok I. R. v konaní presne popísal spôsob nakladania s vecami, ktoré boli prevzaté, za ktoré žiadnym spôsobom žalobca ako tréner neniesol zákonnú ani zmluvnú povinnosť. 2.5 Žalobca na pojednávaní uviedol, že je nesporné, že žalovaný má voči nemu záväzok, čo ani nepopiera, no následne sa dozvedel, že vzájomnou žalobou si žalovaný voči nemu uplatnil sumu za neodovzdané veci v zmysle výzvy, ktorá mu bola doručená poštou. Telefonicky mu oznamované uplatnenie tohto nároku voči nemu nebolo, pričom bol to práve on, ktorý v auguste osobne telefonoval s pánom Z., kedy bude mu doplatená odmena. Vtedy ho menovaný informoval, že sa vyskytli nejaké problémy a nič viac mu k tomu nepovedal. Nikdy nebol telefonicky vyzvaný na vrátenie tohto športového materiálu, ani nebol vyzvaný na zaplatenie nejakej sumy. Prvýkrát a jediný mu bola doručená výzva zo 17. septembra 2019. Nikdy on, ani nikto z ďalších trénerov internú smernicu nevidel a ani nevedel o tom, žeby sa v minulosti vykonávala inventarizácia. V športovom klube prichádzajú veci, ktoré prichádzajú do jednotlivých kategórii a nie sú to len tieto veci, ale sú tam aj lopty a všetky ostatné pomôcky k tréningovému procesu. Keď dochádza k zmene trénera alebo tímu, tak sa tie veci „dedia“, ale nikdy nedošlo k tomu, aby sa vykonala inventarizácia, teda, aby sa tieto veci odovzdali, urobil sa súpis a potom nanovo sa to rozdelilo. Všetky veci, ktoré sú tú spomenuté v protokole preberal on alebo asistent pán J., ale nikdy za tieto veci nebol zodpovedný. Pracovali v realizačných tímoch, kde každý má svoje úlohy a je za niečo zodpovedný a práve za túto časť bol zodpovedný I. R., ktorý bol v Športovom klube Poprad zamestnaný ako masér a fyzioterapeut a bol zodpovedný aj za veci, ktoré prevzali pre hráčov. Bola to osoba, ktorá vydávala veci hráčom v čase, keď boli turnaje, zápasy, majstrovstvá, vždy keď bolo ich potrebné odovzdať hráčom a hráči následne tieto veci jemu vrátili a on ich uskladnil. Pán Z. spomínal, že po ňom nastúpil ako tréner pán Z., čo nie je pravda, pretože po ňom, keď ukončil pôsobenie ako tréner v októbri 2018, nastúpil nový tréner pán N. a po ňom v januári 2019 pán S.. Aj keď mal uzatvorenú mandátnu zmluvu od 13. júla 2018, od októbra 2018 pôsobil na pozícii koordinátora prípraviek do konca roku 2018 a od januára 2019 ako metodik tréningového procesu mládeže a člen širšieho kádra tímu žien. Po ňom prišli ešte ďalší dvaja tréneri, ktorí po ňom tieto veci prevzali a nikdy neprebiehala žiadna inventarizácia a žiadne odovzdávanie týchto vecí. Čo sa týka skončenia spolupráce s ním, tú ukončil z toho dôvodu, že mu nebola vyplácaná odmena od januára 2019 a bez finančnej odmeny, na ktorej bol závislý, sa žiť nedá. Preto sa so žalovaným dohodli na ukončení spolupráce, pričom v samotnej dohode bolo uvedené, že majú voči sebe vysporiadané všetky záväzky, a teda, že on nič nedlhuje klubu a jemu klub dlhuje odplatu, ktorá bola upravená v samotnej dohode. O tom, žeby sa mala vykonávať nejaká inventarizácia, že by mal nejaké veci, ktoré prevzal alebo jeho asistent, že by ich mal vrátiť vôbec nebola reč, ani to nebolo pravidlom a ani sa také veci v klube nediali. Nebol urobený žiaden dodatok, fungoval na základe mandátnej zmluvy, ktorú mali uzavretú. Výška odmeny sa nemenila, mal len ako tréner širší okruh záberu. Pokiaľ sa pán Z. vyjadril k dôvodu ukončenia spolupráce spočívajúcom v nespokojnosti s ním, k tomu uviedol, že v klube bol tri roky a o jeho práci svedčia dosiahnuté úspechy za toto obdobie, ktoré sa odrazili aj vo finančnej sfére žalovaného. 2.6 Právny zástupca žalovaného trval na vzájomnom návrhu. Tvrdil, že žalobca ako tréner bol zodpovedný za prevzaté veci a nesúhlasil s tým, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. V článku 9. ods. 1 pracovnej zmluvy, ktorú žalobca v minulosti podpísal, sa hovorí o sankciách alebo iných opatreniach v súvislosti s disciplinárnymi konaniami klubu, a teda osobná nevedomosť žalobcu o povinnostiach, ktoré mu vyplývali z pracovného vzťahu, ho nezbavuje zodpovednosti za škodu spôsobenú neodovzdaním zverených vecí. Tieto veci prevzal podpísaním preberacieho protokolu, čo nespochybňoval. Z vyjadrení pána Z.Á. vyplýva, že bol vyzvaný aj telefonicky na vrátenie tovaru a bola mu vyplatená aj časť odmeny v septembri 2019, čo náležite preukazuje záujem situáciu riešiť zo strany žalovaného. Pracovná aj mandátna zmluva hovorí o povinnosti starať sa o zverený materiál a oblečenie tak, aby nedochádzalo ku škodám. Žiadal žalobu zamietnuť a vzájomnej žalobe vyhovieť. Uplatnil si aj nárok na náhradu trov konania. 2.7 Štatutár žalovaného Q.. Z. vypovedal, že mandátna zmluva bola podpísaná 13. júla 2018, teda v čase, keď bol štatutárom, pričom na tejto zmluve je ďalší podpis štatutára, s ktorým mohol konať. Táto zmluva bola len pokračovaním pracovnoprávneho vzťahu so žalobcom. Po postupe žalovaného do 1. ligy bola jednou z podmienok účasti v 1.lige zmena pracovnoprávneho vzťahu trénera kategórie U19 na vzťah založený mandátnou zmluvou. V predchádzajúcich mesiacoch trénoval žalobca kategóriu U19 a
v tejto činnosti pokračoval aj na základe mandátnej zmluvy. Ako trénerovi kategórie U19 mu bol zverený majetok pre celú kategóriu U19. Ide o chlapcov do devätnásť rokov. Konkrétne ide o vychádzkové oblečenie, zimné súpravy, tréningové súpravy a reprezentačné oblečenie. Toto oblečenie sa používa len počas zápasov a spoločenských podujatí. Podľa smerníc žalovaného za takéto veci zodpovedá tréner kategórie. Svojim podpisom na preberacom protokole potvrdzuje prevzatie takéhoto majetku a po ukončení pôsobenia v klube ho takým istým protokolom odovzdáva spätne. Keďže ide o finančne náročný majetok, takéto oblečenie sa nekupuje každý rok, ale každých päť rokov a päť rokov sa užíva. Po ukončení mandátnej zmluvy došlo k inventúre majetku. Bolo zistené, že časť prevzatých vecí sa v klube nenachádza. Žalobca bol telefonicky a ústne v auguste 2019 vyzývaný na vrátenie tohto majetku. Na základe toho, že k tejto skutočnosti nedošlo mu žalovaný zo zadržiavanej odmeny 4.800 eur,- uhradil v septembri 2019 sumu 1.200,- eur ako rozdiel medzi jeho pohľadávkou a hodnotou neodovzdaného majetku. O tejto skutočnosti bol žalobca ústne a telefonicky informovaný pracovníkmi žalovaného pôsobiacimi na úseku mládeže. Písomne mu bola zaslaná výzva na vysporiadanie majetku, pričom mu navrhli tieto záväzky vysporiadať vzájomným zápočtom, čo on odmietol. Žalovaný má štyristopäťdesiat detí v jednotlivých kategóriách a dvadsať trénerov. Každý tréner zodpovedá za svoju kategóriu a takto sú nastavené aj smernice klubu. Záleží od trénera, či odovzdá tieto súpravy hráčom v čase ich nákupu a potom sa priebežne v istom časovom období asi ročnom vrátia späť na inventarizáciu a potom ich hráčom opätovne odovzdá alebo ich asi 25-krát do roka vydá tréner hráčom na zápasy a spoločenské podujatia. To je na trénerovi. 2.8 Svedok I. R. do apríla 2019 pracoval na základe pracovnej zmluvy u žalovaného na pozícií masér, pričom uviedol, že sa môže vyjadrovať len k oblečeniu, lebo iné športové pomôcky boli mimo neho. Oblečenie im vždy odovzdával pán Z., manažér mládeže a následne to fungovalo tak, že oblečenie bolo prerozdelené medzi hráčov, a to tak vychádzkové ako aj tréningové. V kategórii U19 si ho hráči nechávali až do doby, kým neopustili tím, teda že išli do inej kategórie, iného klubu alebo skončili s futbalom. Mali sezónne oblečenie podľa ročných období, dresy v ktorých sa hrávalo po každom zápase, vracali na pranie a pred každým zápasom im bolo vrátené. Zimné vetrovky chlapci nosievali počas zimy a tieto neodovzdávali. Čo sa týka vychádzkového oblečenia tiež to mali pri sebe a sporadicky to vrátili na opratie. O tieto veci sa nestaral tréner, ale hospodár klubu a tým bol pán L.. On prichádzal do styku s oblečením, keď sa menilo sezónne oblečenie. Letné mali stále pri sebe a odovzdávali sa im zimné veci a potom sa stiahli. Hráči to odovzdávali jemu a on potom späť hráčovi, ktorému chýbala súprava. Toto on riešil len v kategórii U19, nie v iných kategóriách, keďže takto mali rozdelené úlohy v realizačnom tíme. Nepamätal si, ani nevedel o existencii smernice, ani s nikým sa o tom nerozprával, ani pri podpise pracovnej zmluvy s ňou nebol oboznámený. So žalovaným ukončil spoluprácu z dôvodu, že mu na účet prestala chodiť mzda a vedenie s ním prestalo komunikovať. Prácu vykonával, avšak nikdy mu nebolo povedané prečo nedostal zaplatenú mzdu. Výpoveď podal on. 2.9 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo zistenia, že žalobca a žalovaný 30. júna 2016 uzatvorili pracovnú zmluvu č. 2016/4, podľa ktorej mal žalobca pôsobiť na pozícii hlavného trénera kategórie U19. Počas trvania pracovnoprávneho pomeru prevzal žalobca pracovné pomôcky a oblečenie pre kategóriu U19, o čom svedčí preberací protokol podpisovaný odovzdávajúcim pánom Z. a preberajúcim v osobe žalobcu, prípadne v osobe asistenta trénera. Tie isté zmluvné strany 13. júla 2018 uzatvorili mandátnu zmluvu o výkone činností športového odborníka č. 2018/6, kde žalobca vystupoval ako mandatár, (športový odborník - futbalový tréner). V článku II. bod 2. tejto zmluvy bol dohodnutý výkon funkcie tréner kategórie U19 športovej organizácie s vymedzením činností podľa tejto zmluvy. Mandátna zmluva bola uzatvorená na obdobie od 16. júla 2018 do 30. júna 2020. V článku V. bod 1.tejto zmluvy bola dohodnutá fixná odmena vo výške 1.200,- eur mesačne. Strany sporu sa 24. júna 2019 dohodli na zániku záväzkoprávneho vzťahu a podpísali dohodu, podľa ktorej mala byť činnosť žalobcu ako mandatára - športového odborníka ukončená k 30. júnu 2019. Žalovaný mal od 2. júla 2019 do 5. júla 2019 vykonávať inventarizáciu majetku oblečenia vo všetkých mládežníckych kategóriách a mali byť zistené nedostatky v jednotlivých kategóriách tak, ako to bolo uvedené v inventarizačnom zápise z 31. júla 2019. V kategórii U19 malo chýbať oblečenie tak, ako je to zaznamenané v tomto inventarizačnom zápise. Žalovaný mal 17. septembra 2019 adresovať žalobcovi výzvu na vysporiadanie záväzku, prevzatie ktorej žalobca potvrdil a v origináli súdu predložil. Podľa tejto výzvy hodnota chýbajúceho majetku žalovaného, ktorý mal byť zverený žalobcovi predstavovala 3.815,- eur, pričom žalobca bol požiadaný, aby bezprostredne vysporiadal finančné záväzky voči žalovanému. Žalovaný predložil aj výzvu z 11. októbra 2019 totožnú s výzvou zo septembra 2019, avšak doručenie takejto výzvy žalobca nepotvrdil a žalovaný nepreukázal. V predžalobnej výzve žalobcu adresovanej žalovanému, ktorou žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie 3.600,- eur predstavujúcich nevyplatenú odmenu za mesiac apríl až jún 2019, je uvedený dátum 2.
október 2019. Žalovaný predložil súdu internú smernicu č. 1/2015organizačný poriadok FK Poprad, ktorá bola účinná od 1. júna 2015. 2.10 Súd prvej inštancie mal za preukázané, že mandátnu zmluvu uzatvorili žalobca a žalovaný 13. júla 2018, a to po ukončení predchádzajúceho pracovnoprávneho vzťahu žalobcu u žalovaného. Z dohody z 24. júna 2019 jednoznačne vyplýva záväzok žalovaného vyplatiť žalobcovi odmenu za jún 2019 a nedoplatky z odmien za predchádzajúce obdobie, a to do 31. júla 2019. Žalovaný až 30. augusta 2019 zaplatil žalobcovi 2.400,- eur a následne 10. septembra 2019 sumu 1.200,- eur. Uvedená okolnosť nebola nikým rozporovaná. Nevyplatené odmeny ostali za obdobie apríl až jún 2019 vo výške žalovanej sumy. Žalovaný mal v júli 2019 uskutočniť inventarizáciu, ktorej žalobca účastný nebol, ani nebol osobne prizvaný k riešeniu jej výsledku. Žalovaný až listom zo 17. septembra 2019 vyzval žalobcu k vysporiadaniu záväzku, ktorý vyčíslil na sumu 3.815,- eur. Preukázané neboli telefonické ani e-mailové výzvy zo skoršieho obdobia, ani doručenie výzvy z 11. októbra 2019. V článku II. bod 2 pracovnej zmluvy uzatvorenej v roku 2016 je okrem iného uvedené, že zamestnanec (žalobca) sa má starať o jemu zverenú športovú výstroj a tréningové pomôcky. V prípade ukončenia zmluvy jemu zverené veci, športovú výstroj a tréningové pomôcky odovzdá manažérovi mládeže. Pri nevrátení zverených vecí si MFK vyhradzuje právo znížiť odmenu o cenu chýbajúceho materiálu. Po ukončení pracovnoprávneho vzťahu, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy z 30. júna 2016, nebolo v konaní preukázané, aby bola vykonaná inventarizácia zverených vecí, športovej výstroje a tréningových pomôcok, pričom z preberacieho protokolu pre kategóriu U19 jednoznačne vyplýva, že veci - športová výstroj a tréningové pomôcky boli zverené žalobcovi a jeho asistentovi, keďže ide o ich podpisy na preberacom protokole v období od 7. júla 2016 do 15. júna 2018, teda jednoznačne v dobe trvania pracovnoprávneho pomeru. Strany sporu netvrdili, aby bola vykonaná inventarizácia vecí a oblečenia, ktoré je uvedené v predloženom preberacom protokole. Podľa tvrdení žalobcu aj žalovaného mandátna zmluva nadväzovala na pracovnú zmluvu a možno konštatovať, že aj v samotnej mandátnej zmluve rovnako v článku II. bod 2. je uvedená povinnosť trénera starať sa o jemu zverenú športovú výstroj a tréningové pomôcky, v prípade ukončenia zmluvy jemu zverené veci, športovú výstroj a tréningové pomôcky odovzdať manažérovi mládeže. Zároveň v článku VIII. bod 1. mandátnej zmluvy je uvedené, že mandatár zodpovedá za škodu na veciach prevzatých od mandanta na vykonanie činností podľa tejto zmluvy a na veciach prevzatých pri jej výkone od tretích osôb, ibaže túto škodu nemohol odvrátiť ani pri vynaložení odbornej starostlivosti. Žalobca tvrdil a žalovaný to následne nerozporoval, že nie je pravdivé tvrdenie pána Z., že po žalobcovi nastúpil ako tréner pán Z., pretože žalobca ukončil pôsobenie ako tréner kategórie U19 v októbri 2018, keď tam nastúpil nový tréner pán N. a po ňom v januári 2019 pán S.. Žalobca uviedol, že aj keď mal uzatvorenú mandátnu zmluvu na pozíciu trénera kategórie U19, od októbra 2018 pôsobil na pozícii koordinátora prípraviek do konca roku 2018 a od januára 2019 ako metodik tréningového procesu mládeže a člen širšieho kádra tímu žien. Z uvedeného tak vyplýva, že po žalobcovi prišli ešte ďalší dvaja tréneri, ktorí prezvali veci uvedené v preberacom protokole po ňom, avšak podľa tvrdení žalobcu nikdy neprebehla žiadna inventarizácia ani odovzdávanie týchto vecí a samotný žalovaný ani v tomto prípade nepreukázal, že došlo k inventarizácii zverených vecí a oblečenia. Podľa tvrdení žalobcu inventarizácia nebola pravidlom v klube, takéto veci sa nediali a samotnú inventarizáciu, ktorá sa uskutočnila po jeho odchode, považoval len za spôsob ako mu nevyplatiť dohodnutú odmenu. Svedok I. R. vypovedal, akým spôsobom prebiehala starostlivosť o športové oblečenie, ktoré bolo prerozdelené medzi hráčov, a to tak vychádzkové ako aj tréningové a toto si nechávali hráči až do doby kým neopustili danú kategóriu, prípadne odišli do iného klubu, alebo skončili s futbalom. Veci boli len sporadicky vracané na opratie a tu sa o tieto veci nestaral tréner, ale hospodár klubu, ktorým bol pán L.. Svedok prichádzal do styku s oblečením hráčov kategórie U19, keď sa menilo sezónne oblečenie, keďže v realizačnom tíme U19 mali takto rozdelené úlohy. Dôvodom jeho odchodu a ukončenia pracovnej zmluvy so žalovaným bola taktiež skutočnosť, že mu nebola vyplácaná mzda. 2.11 Žalobca a ani svedok, ktorý bol v konaní vypočutý, si nespomínali na skutočnosť, aby boli oboznámení s internou smernicou žalovaného a dokonca o nej ani nepočuli. Tu však súd vo vzťahu k žalobcovi uvádza, že v samotnej mandátnej zmluve v článku IX. bod 2. je uvedené, že mandatár podpisom tejto zmluvy potvrdzuje, že sa oboznámil s internými disciplinárnymi pravidlami klubu, ktoré stanovujú pokuty, sankcie a iné opatrenia za porušenie povinností mandatára. V bode 1. tohto článku sa hovorí o tom, že organizácia môže uložiť mandatárovi pokutu, sankciu alebo iné opatrenie v súlade s internými disciplinárnymi pravidlami klubu. Interná smernica č. 1/2015, ktorá predstavuje organizačný poriadok FK Poprad obdobne ako mandátna zmluva či zmluva pracovná vo svojom bode 5. okrem iného uvádza, že povinnosťou hráčov a trénerov a iných zamestnancov je chrániť majetok športovej organizácie, ktorý mu bol zverený pred jeho stratou, alebo poškodením a vrátiť po skončení trvania zmluvy zverený majetok športovej organizácie. Obdobne v bode 6. je uvádzané, že tréner, hráč, alebo
iný zamestnanec v prípade odchodu je povinný odovzdať a prekontrolovať zverené pomôcky z jemu nadriadeným zamestnancom (manažér klubu, športový riaditeľ klubu, člen správnej rady alebo iný poverený zamestnanec). V bode 6.1 s názvom Zodpovednosť za majetok na úseku mládeže sa okrem iného uvádza, že každú kategóriu vedie hlavný tréner spolu s asistentom, ktorý má zverený majetok kvôli riadnemu výkonu činností. Tréner, hráč alebo iný zamestnanec je povinný dbať o riadnu starostlivosť majetku, ktorý mu bol zverený a poskytnutý klubom a po ukončení zmluvy ho odovzdať klubu. Prax podľa tvrdenia žalobcu a svedka vo futbalovom klube však bola iná. Tvrdenia uvádzané žalovaným nepotvrdil ani svedok I. R. a žalovaný neprodukoval v tomto smere žiadne dôkazy a teda aby pri ukončení zmluvy trénera, hráča, alebo iného zamestnanca bolo bežnou praxou u žalovaného vyhotoviť preberací a odovzdávajúci protokol o prebratí zvereného majetku týmto osobám na zabezpečenie riadneho výkonu činností. Z uvedeného tak súd vyvodzuje pravdivosť tvrdení žalobcu a svedka, že takýmto spôsobom sa to u žalovaného nedialo. Zároveň sa však žalobca nemôže brániť tým, že mu smernica nie je známa, nikdy ju nevidel, ani mu nebola predložená, keď v samotnej mandátnej zmluve tak ako je vyššie uvedené je ustanovenie o tom, že sa oboznámil s internými disciplinárnymi pravidlami klubu (viď čl. IX. bod 2. mandátnej zmluvy). Aj pokiaľ by mu interná smernica známa nebola, mandatár zodpovedá za škodu na veciach prevzatých od mandanta a táto povinnosť je uvedená aj v článku II. bod 2. mandátnej zmluvy, a teda že v prípade ukončenia zmluvy jemu zverené veci, športovú výstroj a tréningové pomôcky odovzdá manažérovi mládeže. Podstatné však v tomto spore je, že v čase keď chcel žalobca a žalovaný ukončiť zmluvný vzťah malo dôjsť k inventarizácii pred 24. júnom 2019, resp. mal žalovaný požadovať od žalobcu a tento odovzdať jemu zverené veci pokiaľ to bolo bežnou praxou u žalovaného. Avšak 24. júna 2019 bola podpísaná dohoda, v článku IV. bod 2 ktorej zmluvné strany prehlásili, že majú voči sebe vysporiadané všetky záväzky vyplývajúce z mandátnej zmluvy o výkone činností športového odborníka č. 2018/6. Z uvedeného možno tak dôvodiť, že v čase podpisu tejto dohody žalobca nemal voči žalovanému žiadne záväzky, čím sa rozumie, že všetky povinnosti, a teda aj odovzdať po ukončení zmluvy veci jemu zverené si splnil. Jediným záväzkom tak ako to uvádza vyhlásenie v článku III. bod 1. tejto dohody je záväzok žalovaného vyplatiť odmenu za mesiac jún 2019 a nedoplatky z odmien za prechádzajúce obdobia, a to do 31. júla 2019. Žalobu o zaplatenie 3.600,- eur súd vyhodnotil ako dôvodnú. 2.12 Súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu v celom rozsahu z dôvodu, že žalobca svoj nárok a jeho výšku riadne preukázal a zamietol vzájomnú žalobu žalovaného, keďže žalovaný svoju povinnosť predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie jeho nároku nesplnil. Súd konštatoval, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej sporovej strane, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalovaný tvrdil, že žalobcov nárok voči nemu na ním uplatnenú odmenu zanikol započítaním, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Túto svoju povinnosť žalovaný nesplnil, pretože predložil len zápisnicu o inventarizácii, faktúry a výzvu, ktoré však nemožno považovať za dôkazy, ktorými preukázal oprávnenosť návrhu na náhradu škody voči žalobcovi, a to v kontexte s ďalšími vykonanými dôkazmi, tvrdeniami žalobcu a svedka. Na margo uplatneného nároku žalovaného a jeho výšky súd uviedol, že tento si uplatnil náhradu škody vo výške nákupnej ceny z roku 2017. Ide však už o obnosené oblečenie a tak aj samotná výška uplatneného nároku by bola sporná. 2.13 Keďže žalovaný bol s plnením peňažného dlhu v omeškaní, žalobca má voči nemu nárok na zákonné úroky z omeškania. Preto súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo žalovanej sumy, a to od 1. augusta 2019 do zaplatenia, nie tak ako požadoval žalobca v petite žaloby, keď v súlade s článkom III. bod 1. dohody o zániku záväzkovoprávneho vzťahu bola odmena za mesiac jún 2019 ako aj nedoplatky z odmien ku dňu ukončenia mandátnej zmluvy splatná do 31. júla 2019. Súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, keďže žalobcovi nepriznal úrok z omeškania od 1. júna 2019 zo sumy 1.200,- eur a od 1. júla 2019 zo sumy 1.200,- eur. 2.14 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa ustanovenia § 566 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka. Úroky z omeškania priznal súd žalobcovi v súlade s ustanoveniami § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. 2.15 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s ustanovením § 262 ods. 1, ods. 2 CSP a priznal žalobcovi, ktorého neúspech bol iba nepatrný, nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % účelne vynaložených trov konania, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením. O trovách konania o vzájomnej žalobe rozhodol súd prvej inštancie
podľa vyššie citovaných ustanovení a priznal úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % účelne vynaložených trov konania, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia.
3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam tvrdil, že z výpovedi žalobcu a svedka R. vyplynulo, že žalobca vôbec nemal prehľad o veciach, ktoré mu boli zverené a o ktoré sa mal starať v zmysle čl. II. bod 2. mandátnej zmluvy. Súd sa ani pri posudzovaní týchto tvrdení žalobcu dôkladnejšie nezaujímal o samotný proces správy zverených veci a uspokojil sa s tvrdením žalobcu, že žiadne protokoly neexistovali aj napriek tomu, že predlžil riadne vyplnený a podpísaný preberací protokol. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci konštatoval, že mandatárovi platil odplatu, aby preňho uskutočňoval činnosti podľa mandátnej zmluvy a je jeho povinnosťou dbať o to, aby nedochádzalo ku škodám na majetku mandatára. V konečnom dôsledku obdobne je upravená aj zodpovednosť za škodu v článku VIII. mandátnej zmluvy. Čo sa týka spornosti výšky jeho nároku uplatneného vzájomnou žalobou zdôraznil, že žalobca počas konania výšku jeho nároku nespochybnil. V nadväznosti na túto skutočnosť dal do pozornosti súdu právnu vetu obsiahnutú v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4M Cdo 23/2008, v ktorej súd vyslovil, že náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Zdôraznil, že musí zaobstarať nové veci, v dôsledku čoho sa jeho majetok zníži o sumu, ktorú bude musieť na obstaranie nových veci vynaložiť. Vo vzťahu k záveru prijatému súdom prvej inštancie, že podpisom dohody o zániku záväzkovoprávneho vzťahu z 24. júna 2019 majú strany sporu vysporiadané všetky záväzky vyplývajúce z mandátnej zmluvy podotkol, že v čase podpisu tejto dohody žalobca ako mandatár ešte vykonával činnosť športového odborníka a mohol vykonať kroky, ktorými by zabránil vzniku škody. Mohol si vyžiadať od hráčov poskytnuté veci, prípadne sám vykonať inventúru v rozsahu jemu zverených veci. Vzhľadom na to sa domnieval, že ustanovenie § 386 Obchodného zákonníka o zákaze vzdania sa nároku na náhradu škody vopred, t. j. pred porušením povinnosti, z ktorého môže vzniknúť škoda, je kogentným ustanovením, od ktorého sa zmluvné strany nemôžu odchýliť a ktoré sa v právnych vzťahoch uplatní automaticky. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo 14. januára 2021, v ktorom uviedol, že žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia o ním uskutočnenom prevzatí vecí predložil preberací protokol, na ktorom sú podpisy neidentifikovaných osôb a odvolal sa na ustanovenie článku VIII. bod 1. mandátnej zmluvy, v zmysle ktorého mandatár zodpovedá za škodu na veciach prevzatých od mandanta na vykonanie činnosti podľa tejto zmluvy. Posledný zápis na protokole predloženom žalovaným, ktorý ma preukazovať prevzatie veci žalobcom bol s dátumom 15. jún 2018, teda pred podpisom mandátnej zmluvy. Nemá a ani nemal voči žalovanému žiadne finančné záväzky, čo potvrdili zmluvné strany aj v dohode, ktorou došlo k ukončeniu mandátnej zmluvy. Jeho nárok na zaplatenie žalovanej sumy bol žalovaným v plnom rozsahu uznaný, keďže žalovaný sa voči uplatnenému nároku bránil započítacou námietkou. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu v súdom určenej lehote nevyjadril.
6. Skôr ako Krajský súd v Prešove ako odvolací súd (§ 34 CSP) mohol pristúpiť k meritórnemu preskúmaniu veci na základe podaného odvolania žalovaného a začať sa zaoberať dôvodmi ním podaného odvolania, musel preskúmať splnenie podmienok pre jeho rozhodnutie - oprávnenosť osoby na podanie odvolania. Pri takomto preskúmaní zistil, že žalovaný podal odvolanie aj proti výroku rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, proti ktorému nebol oprávnený podať odvolanie.
7. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
8. Kedy je rozhodnutie vydané v neprospech strany, je už ponechané na výklad orgánov aplikujúcich právo. Možno konštatovať, že rozhodnutie (resp. jednotlivý výrok), proti ktorému je prípustné odvolanie, je spravidla vydané vždy len v neprospech niektorej zo strán (buď žalobcu alebo žalovaného). Nemôže teda vyznieť v neprospech obidvoch strán. Z toho vyplýva, že právo podať odvolanie proti tomu-ktorému
výroku rozhodnutia má vždy len jedna strana sporu. Výnimku predstavujú len tie rozhodnutia (výroky), v ktorých súd prekročil návrh žalobcu a rozhodol ultra petitum partium, alebo rozhodnutia (výroky), v ktorých priznal žalobcovi niečo iné, ako požadoval. Vtedy možno vysloviť názor, že rozhodnutie je vydané v neprospech obidvoch strán sporu, a teda obidve strany môžu podať odvolanie. (In: Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1207 a 1209).
9. Podľa § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
10. Na základe uvedeného odvolací súd odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podľa ustanovenia § 386 písm. b) CSP odmietol.
11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v rozsahu výroku I., III., IV. a V. potvrdiť.
12. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
14. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie súdu prvej inštancie. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:
15. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti (hodnovernosť zdroja). Po „individuálnej selekcii“ následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti (pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi). K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
16. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že žalobca vôbec nemal prehľad o veciach, ktoré mu boli zverené a o ktoré sa mal starať, odvolací súd hodnotí túto jeho odvolaciu námietku ako nedôvodnú. Zároveň odvolací súd konštatuje, že ak sa žalovaný domáhal vzájomnou žalobou voči žalobcovi zaplatenia sumy, ktorá predstavovala hodnotu veci zverených žalobcovi, bolo jeho úlohou preukázať, ktoré veci a kedy žalobcovi odovzdal, nie úlohou žalobcu v konaní uvádzať, kedy a ktoré veci mu žalovaný zveril.
17. Čo sa týka argumentácie žalovaného, že súd prvej inštancie sa uspokojil s tvrdením žalobcu, že žiadne protokoly neexistovali aj napriek tomu, že predlžil riadne vyplnený a podpísaný preberací protokol, k tomu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa v odseku 12. odôvodnenia napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal s ním predloženým listinným dôkazom, ale aj to, že za výsledok konania súd zodpovedné strany sporu, čo znamená, že v civilnom sporovom konaní súd nemôže vykonať dôkaz, ktorý strany nenavrhnú s výnimkou dôkazov taxatívne vymenovaných v ustanovení § 185 ods. 2 a ods. 3 CSP, ktoré môže súd vykonať aj bez návrhu.
18. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle záverov konštantnej judikatúry právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení sú vyvodzované právne závery a aplikovaná konkrétna právna norma na zistenie skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny, náležitý právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
19. Napriek tomu, že sa odvolací súd stotožňuje s tvrdením žalovaného, že bolo povinnosťou mandatára dbať o to, aby nedochádzalo ku škodám na majetku mandanta, súčasne podotýka, že žalovaný v konaní nepreukázal, či mu vôbec nejaká škoda vznikla. Ak žalovaný trval na tom, že v dôsledku zaobstarania nových vecí sa jeho majetok zníži o cenu nových veci, tak odvolací súd má za to, že žalovaný v provinštančnom konaní nepreukázal aké veci potrebuje v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného ako mandatára (nevrátením jemu zverených veci) zakúpiť.
20. Odvolací súd hodnotí ako nesprávny aj názor žalovaného, že žalobcamohol vykonať kroky, ktorými by zabránil vzniku škody a to tým, že si mohol vyžiadať od hráčov poskytnuté veci, prípadne sám vykonať inventúru v rozsahu jemu zverených veci. Hoci, ako už odvolací súd vyššie uviedol, v konaní nebol preukázaný vznik škody, na ktorý poukazuje žalovaný, bolo práve jeho povinnosťou vykonať včas, t. j. (pred podpisom dohody o zániku záväzkovoprávneho vzťahu) inventúru zverených predmetov a presvedčiť sa, či mu konaním žalobcu nejaká škoda vznikla. Následne by povinnosť žalobcu nahradiť mu takto vzniknutú škodu mohol uviesť v predmetnej dohode tak ako to urobil v súvislosti so svojou povinnosťou zaplatiť žalobcovi dlžnú odmenu a po nesplnení povinnosti žalobcu v lehote splatnosti, uplatniť si takýto svoj nárok žalobou.
21. Za týchto okolností má odvolací súd za to, že pri porušení tejto svojej povinnosti (nevykonaní inventúry zverených predmetov včas) sa žalovaný nemôže odvolávať ani na zákaz vzdania sa nároku upravený v ustanovení § 386 Obchodného zákonníka, pretože je nepochybné, že aplikácia tohto ustanovenia v danom prípade neprichádza do úvahy, keďže pre posúdenie tohto sporu nebolo rozhodujúce, že žalovaný sa nároku na náhradu škody nevzdal, ale to, že vznik škody nepreukázal.
22. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 3.600,- eur s príslušenstvom, zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a zamietnutí vzájomnej žaloby zodpovedajú aj súvisiace výroky o trovách konania.
23. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalovaného za nedôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III., IV. a V. ako vecne správny potvrdil. Zároveň odmietol odvolanie proti výroku II., keďže v tejto časti bol žalovaný úspešný.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto
rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalobca úspešný v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 % a zároveň žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.
25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).