Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Sžk-22-2020.pdf
PDF · 80.62 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sžk/22/2020
Uznesenie
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: H. H., narodený XX. H. XXXX, bytom v J. Č.. XXX, t.č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody, so sídlom v L. L., R. Č.. XX, proti žalovanému: Centrum právnej pomoci, so sídlom v Nitre, Štúrova č. 22, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 23. decembra 2019, Č. sp.: KaNR/27084/2019 (KaNR 10552/2016), ČRZ: 186553/2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 10. marca 2020, č.k. 13S/2/2020-49, t a k t o
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a .
odôvodnenie:
I.
1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) napadnutým uznesením z 10. marca 2020, č.k. 13S/2/2020-49 nepriznal žalobcovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov pre nesplnenie podmienok plynúcich z § 166 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Krajský súd pri rozhodovaní prihliadol v prvom rade na povahu uplatňovaného nároku a tiež príjmové možnosti žalobcu a jeho oprávnené výdavky. Mal preukázané, že žalobca je vo výkone trestu odňatia slobody pracovne zaradený s tým, že z tejto pracovnej činnosti dosahuje príjmy približne 70,- eur. Rovnako súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že žalobcovi Slovenská republika v rokoch 2015 a 2016 na základe dvoch rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva vyplatila sumu vo výške 11.500,- eur titulom nemajetkovej ujmy a v roku 2019 na základe rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva sumu vo výške 990,- eur. Uvedené sumy žalobca v predloženom Tlačive pre dokladovanie pomerov účastníka konania ani v žiadosti týkajúcej sa oslobodenia od súdnych poplatkov neuviedol. Krajský súd rovnako prihliadol aj na samotnú výšku súdneho poplatku (70,- eur), ktorý mal žalobca za podanú správnu žalobu zaplatiť.
II.
2. Žalobca podal proti uvedenému uzneseniu krajského súdu kasačnú sťažnosť, vyjadrujúc pritom nesúhlas s vydaným uznesením. Predovšetkým namietal, že krajský súd opomenul pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov prihliadnuť na oprávnené výdavky žalobcu, z výpisu z účtu je zrejmé, že nedisponuje prostriedkami na úhradu súdnych poplatkov, súd vykonal dokazovanie k predošlým sporom žalobcu pred Európskym súdom pre ľudské práva a neumožnil mu sa k zisteniam, ku ktorým dospel, sa vyjadriť. Pokiaľ by žalobca túto možnosť mal, upozornil by na to, že nikdy nebol príjemcom žiadnej zo špecifikovaných súm (tieto boli vyplatené spravidla právnym zástupcom a boli nimi kryté záväzky žalobcu ešte z trestných konaní, či iné záväzky a ako dôkaz by žalobca navrhol vyžiadať od Kancelárie zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva presné oznámenie o tom, na aké účty boli tieto sumy poukázané a na predloženie súvisiacich listín). Krajský súd neskúmal reálnosť žalobcovej schopnosti uhradiť súdny poplatok, v rozpore s obsahom žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a predloženým výpisom z účtu len
formalisticky poukázal na jeho príjem cca 70,- eur, hoci spolu s inými prostriedkami tento príjem pokrýva jeho výdavky, a hoci to explicitne neuviedol, na základe predpokladu príjmu žalobcu z minulosti odvodil hypotézu, že zrejme má schopnosť súdny poplatok uhradiť. Nebolo nijak spochybnené, že majetková situácia žalobcu mu objektívne neumožňuje uhradiť súdny poplatok. Dodal, že objektívne posúdenie finančnej situácie nemôže byť založené iba na hypotetickej možnosti zaplatiť súdny poplatok, ale musí vychádzať zo skutočností v konaní preukázaných.
3. Navrhol, aby Najvyšší (správny) súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
III.
4. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.
5. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021.
6. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.
7. Z vyššie citovaného odseku 2 vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu všetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré následne aj dokončí.
8. Z obsahu súdneho spisu najvyšší správny súd zistil, že žalobca sa na základe správnej žaloby domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 23. decembra 2019, Č. sp.: KaNR/27084/2019 (KaNR 10552/2016), ČRZ: 186553/2019 o odňatí nároku na poskytovanie právnej pomoci. V podanej správnej žalobe žalobca súčasne požiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Nadväzne na uvedenú žiadosť krajský súd listom z 28. januára 2020 vyzval žalobcu na preukázanie pomerov odôvodňujúcich priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Za týmto účelom žalobcovi zaslal Tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov (FYZICKÁ OSOBA). Vyplnené tlačivo zaslal žalobca krajskému súdu dňa 04. februára 2020, pričom vyplynuli z neho nasledujúce skutočnosti:
- žalobca sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, je zaradený do pracovného procesu (robotník
- obuvník) s mesačným dosahovaným príjmom cca 70,- eur,
- položky v časti bytových pomerov, majetku (nehnuteľnosti a hnuteľné veci, vklady a úspory), dlhov (bankové úvery, pôžičky a úvery od iných osôb ako od banky, zameškané výživné) a výdavkov žalobca nevyplnil,
- z ďalších položiek (rodinné pomery) žiadne ďalšie relevantné skutočnosti nevyplynuli. Následne krajský súd predmetnú žiadosť žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú a uznesením z 10. marca 2020, č.k. 13S/2/2020-49 žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.
9. Podľa § 166 ods. 1 SSP, správny súd na návrh prizná oslobodenie od súdneho poplatku, ak to odôvodňujú pomery účastníka konania.
10. Podľa § 166 ods. 2 SSP, priznané oslobodenie od súdneho poplatku správny súd kedykoľvek počas konania odníme, a to i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia konania preukáže, že pomery účastníka neodôvodňujú alebo neodôvodňovali oslobodenie od súdneho poplatku.
11. Z vyššie citovaného § 166 ods. 1 SSP vyplýva, že na to, aby súd mohol účastníkovi konania priznať oslobodenie od súdnych poplatkov, musia byť kumulatívne splnené dve zákonné podmienky, a to podanie návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku a existencia pomerov účastníka konania
odôvodňujúcich oslobodenie od súdneho poplatku. Aj v prípade, ak sa pomery účastníka javia ako objektívne odôvodňujúce oslobodenie od súdneho poplatku je nutné vyriešiť otázku, či nemajetnosť účastníka je skutočná a nie len zdanlivá. Vzhľadom na skutočnosť, že konanie o oslobodenie od súdnych poplatkov je výlučne konaním návrhovým, účastník (žiadateľ) je povinný v zmysle už vyššie citovaného zákonného § 166 ods. 1 SSP o oslobodenie od súdneho poplatku požiadať, a zároveň je to práve on, ktorý o svojich pomeroch má súd informovať (povinnosť tvrdenia) a predložiť dostatočné doklady, respektíve označiť dôkazy, že jeho pomery oslobodenie od súdnych poplatkov opodstatňujú (dôkazná povinnosť); súd iba posúdi, či doklady (dôkazy) sú úplné (z hľadiska objasnenia pomerov žiadateľa), či v tomto smere nevyvolávajú pochybnosť a pod. V tomto smere žiadateľ má teda nielen povinnosť tvrdenia, ale i dôkaznú povinnosť predložiť dostatočné doklady, respektíve označiť dôkazy, že jeho pomery oslobodenie od súdneho poplatku opodstatňujú. Na strane druhej, ak účastník predloží dôkazy, ktoré nepostačujú na vytvorenie si objektívneho pohľadu na pomery účastníka konania, môže súd vychádzať aj z iných ako samotným účastníkom predložených dôkazov.
12. V predmetnej veci krajský súd odhliadnuc od skutočností, ktoré žalobca uviedol v príslušnom tlačive pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov (dosahované príjmy z pracovnej činnosti v sume cca 70,- eur), zo svojej úradnej činnosti zistil, že Slovenská republika žalobcovi v rokoch 2015 a 2016 na základe dvoch rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva vyplatila sumu vo výške 11.500,- eur (5.000,- eur a 6.500,- eur) titulom nemajetkovej ujmy a v roku 2019 na základe rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva sumu vo výške 990,- eur. Krajský súd tiež pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti žalobcu prihliadol aj na výšku súdneho poplatku (70,- eur).
13. Najvyšší správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že u žalobcu podmienky na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov splnené neboli. V tomto smere sa teda čo do samotného výroku napadnutého uznesenia stotožňuje s krajským súdom. Zároveň však považuje za potrebné zdôrazniť, že pre posúdenie opodstatnenosti žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov je relevantný stav ku dňu podania tejto žiadosti. Z obsahu súdneho spisu, ako aj samotného odôvodnenia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd pri rozhodovaní zohľadňoval aj žalobcom nadobudnuté finančné prostriedky získané na základe rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva v rokoch 2015, 2016 a 2019. Krajský súd mal podľa názoru najvyššieho správneho súdu ešte pred vydaním uznesenia žalobcu s týmito zisteniami konfrontovať, a teda mal mu vytvoriť možnosť vyjadriť sa k nim. Túto skutočnosť namietal žalobca aj v podanej kasačnej sťažnosti, keď tvrdil, že nikdy nebol príjemcom žiadnej zo špecifikovaných súm, nakoľko tieto boli vyplatené spravidla právnym zástupcom a boli nimi kryté záväzky žalobcu ešte z trestných konaní, či iné záväzky a ako dôkaz by žalobca navrhol vyžiadať od Kancelárie zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva presné oznámenie o tom, na aké účty boli tieto sumy poukázané a na predloženie súvisiacich listín. V tejto súvislosti však najvyšší správny súd uvádza, že žalobca tieto tvrdenia ani v podanej kasačnej sťažnosti žiadnym relevantným dôkazom nepodložil. Pokiaľ teda žalobca uvádzal, že tieto sumy boli vyplatené spravidla právnym zástupcom, z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. apríla 2015 je zrejmé, že súd priznal žalobcovi sumu 5.000,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 1.500,- eur z titulu nákladov a výdavkov. Rovnako v rozsudku zo 16. júla 2015 Európsky súd pre ľudské práva priznal žalobcovi sumu 6.500,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 1.500,- eur z titulu nákladov a výdavkov. Pokiaľ žalobca ďalej tvrdil, že vyššie uvedenými sumami boli tiež kryté záväzky žalobcu ešte z trestných konaní, či iné záväzky, mal žalobca tieto trestné konania, či iné záväzky označiť. V tomto smere preto najvyšší správny súd aj s ohľadom na skutočnosti uvádzané v bode 11 dospel k záveru, že žalobca z hľadiska dôkazného neposkytol dostatočný základ na to, aby bolo možné zo strany súdov jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov vyhovieť.
14. Najvyšší správny súd tiež zdôrazňuje, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, respektíve podmienkam (článok 46 ods. 4 v spojení s článkom 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), akými sú napríklad spôsobilosť byť účastníkom konania, povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa ustanovení príslušného zákona. Uloženie poplatkovej povinnosti v civilných sporových veciach (ale aj v správnom súdnom konaní; pozn. súdu) nemožno samo osebe považovať za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ani s právom na prístup k súdu chráneným v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (napríklad rozsudky Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veciach Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, 1995, prípadne Kreuz proti Poľsku, 2001). Rovnako najvyšší správny súd uvádza, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03. júna 2004, sp. zn. II. ÚS 142/04, z 01. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 344/2012, z 11. júna 2015, sp. zn. II. ÚS 361/2015).
15. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
16. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.