Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_23Co-52-2020.pdf
PDF · 161.55 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/52/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: F. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom A.. X.. P. XX/A, XXX XX X. S., právne zast. Advokátska kancelária JUDr. SIDOR, s.r.o., Zdravotnícka 4373/6, 058 01 Poprad, IČO: 36 866 156, proti žalovanej: P. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX/XXX, XXX XX X. S., právne zastúpenému advokátom JUDr. Václavom Jaroščiakom, M. Rázusa 14, 010 01 Žilina, v konaní o nahradenie prejavu vôle a iné, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 3C/5/2015-456 zo dňa 02.10.2020, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku I. a II.
II. Rozsudok vo výroku III. sa zrušuje a v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Súd nahrádza prejav vôle žalovanej tak, že žalovaná ako predávajúca uzatvára so žalobcom ako kupujúcim Dodatok č. 1 zo dňa 19.11.2019 ku kúpnej zmluve, ktorá bola uzavretá dňa 11.12.2013 a ktorá je predmetom rozhodovania na Okresnom úrade Stará Ľubovňa, Katastrálny odbor, pod číslom konania V 1483/2014, a to v písomnom znení, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku. II. Súd určuje, že právny úkon žalovanej P. Q. ako predávajúcej zo dňa 30.04.2015 nazvaný ako odstúpenie od kúpnej zmluvy uzavretej dňa 11.12.2013, ktorá je predmetom konania o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra v konaní vedenom Okresným úradom Stará Ľubovňa pod č.k. V 1483/2014 je neplatný. III. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie rozsiahlo a úplne odôvodnil najmä tým, že predmetom tohto konania po naposledy pripustenej zmene žaloby je nahradenie vôle žalovanej na uzavretia Dodatku č. 1 zo dňa 19.11.2019 ku kúpnej zmluve zo dňa 11.12.2013, ktorú uzatvorili strany sporu a zároveň určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy zo dňa 11.12.2013, ktoré žalovaná vyhotovila dňa 30.4.2015. Pre rozhodnutie tohto sporu o prvom žalobnom návrhu je potrebné vyriešiť viaceré právne otázky, a to prejudiciálnu otázku platnosti kúpnej zmluvy, otázku charakteru opravovaných náležitostí zmluvy a s tým súvisiacu otázku, či je možné upraviť zmluvu aj v prípadnej neplatnej časti (ak by bola čiastočne neplatná), otázku hmotnoprávneho základu žaloby a s tým súvisiacu možnosť žalobcu uplatniť si svoj nárok, teda jeho aktívnu legitimáciu a otázku premlčania. Zároveň v rámci vysporiadania sa uvedenými právnymi otázkami, na ktoré mali strany rozdielne právne názory, sa súd zaoberal skutkovými tvrdeniami, ktoré ostali medzi stranami sporné aj po vykonanom dokazovaní, čiže či sa žalovaná mala možnosť a
čas oboznámiť s kúpnou zmluvou, či žalovanej bol doručený dodatok ku kúpnej zmluve pred podaním žaloby a ich dopadom na právne posúdenie veci.
3. Platnosť kúpnej zmluvy. Žalovaná sa v priebehu celého konania namietala neplatnosť celej kúpnej zmluvy z dôvodov podľa § 37 ods. 1 OZ a neskôr aj podľa § 37 ods. 2 OZ. K § 37 ods. 1 OZ uvádzala, že zmluvu podpísala v časovej tiesni, syn využil moment, keď bola pracovne zaťažená pred Vianocami a až po podpise zmluvy, ktorú predtým nemala možnosť čítať a oboznámiť sa s jej obsahom zistila, čo je predmetom prevodu a akú zmluvu podpísala. Myslela si, že podpisuje zmluvu k iným nehnuteľnostiam. K § 37 ods. 2 OZ poukazovala na uzavretie zmluvy en bloc, pri ktorej čiastočná nemožnosť plnenia spôsobuje neplatnosť celej zmluvy.
4. Podľa § 588 OZ, z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet zmluvy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu. Na vznik kúpnej zmluvy treba zhodný prejav vôle zmluvných strán, a to návrh zmluvy a akceptáciu návrhu obsahujúceho podstatné náležitosti zmluvy, ktorými sú predmet zmluvy a kúpna cena. Proces vzniku kúpnej zmluvy možno považovať za dvojfázový, teda návrh na budúci právny úkon môže učiniť ktorákoľvek zo zmluvných strán a rozhodujúce je, aby ho akceptovala druhá strana, teda prijatie takého návrhu druhou stranou sa považuje za akceptáciu návrhu (konsens), ak ku obsahu nemá výhrady a prejaví vôľu so znením, ako bola takáto zmluva pripravená. V prejednávanej veci návrh kúpnej zmluvy pripravil právny zástupca žalobcu a žalovaná ako prejav svojej vôle s obsahom takto pripravenej zmluvy vyjadrila svojim podpisom dňa 11.12.2013. Predmet kúpy v spornej zmluve je dostatočne jasne a určito identifikovaný v súlade s údajmi vyžadovanými podľa § 42 ods. 2 písm. c) katastrálneho zákona a ten obsahuje kúpna zmluva v bode 1.1., kde sú obsiahnuté všetky nehnuteľnosti, ktoré mali byť predmetom zmluvy. Tieto sú uvedené hneď na prvej strane zmluvy, pričom každá nehnuteľnosť je uvedená v osobitnom riadku. Za tohto stavu sa javí ako dosť nepravdepodobné, že by aj pri zbežnom pohľade do kúpnej zmluvy žalovaná nezistila, čo je predmetom kúpnej zmluvy. Uvedené platí o to viac, že išlo o prevod nehnuteľností, v ktorých podniká, teda minimálne hneď pri 1. stavbe jej muselo byť zrejmé, že ide o budovu, kde podniká. Navyše žalovaná evidentne podniká dlhší čas a nepochybne počas tohto obdobia uzatvárala viacero zmlúv, teda je predpoklad, že pri podpise zmlúv sa s týmito oboznámi minimálne v rozsahu, aby mala vedomosť, čo je predmetom tej ktorej zmluvy. Tomuto záveru súdu (teda o oboznámení sa so zmluvou minimálne v rozsahu potrebnom pre podpis zmluvy) nasvedčuje aj tvrdenie žalovanej vo vyjadrení k žalobe, že sa nemala čas „podrobne“ sa oboznámiť so zmluvou. Je teda zrejmé, že určitý čas na oboznámenie mala, pričom minimálne predmet zmluvy uvedený v zmluve vyššie uvedeným spôsobom sa nedal prehliadnuť. Za tohto stavu súd ako hodnovernejšie považoval tvrdenia žalobcu o okolnostiam týkajúcich sa oboznámenia žalovanej s kúpnou zmluvou. Ak žalovaná podpísala kúpnu zmluvu, čím vyjadrila súhlas s jej znením, prípadné nedostatočné oboznámenie sa so zmluvou nemôže byť dôvodom na neplatnosť kúpnej zmluvy. Podobne námietku, že žalovaná sa nezúčastnila na formulovaní práv a povinností zakotvených v kúpnej zmluve a tento nedostatok by mal spôsobiť neplatnosť zmluvy ako takej, súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti týkajúce sa postupu pri uzatváraní zmlúv považuje za bezpredmetnú a z tohto dôvodu nevyhodnotil kúpnu zmluvu ako neplatnú. Nemožno súhlasiť s právnym zástupcom žalovanej, že len taká zmluva je platná, ktorú tvoria obaja účastníci zmluvy. Rozhodujúce je, aby s obsahom zmluvy boli stotožnené obe zmluvné strany, bez ohľadu na to, či zmluvu pripravila iba 1 strana alebo sa na znení zmluvy podieľali obe strany. Navyše je potrebné uviesť, že aj samotná žalovaná v žalobe o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uvádzala, že po návrate žalobcu z USA hovorili o tom, že by bolo potrebné vysporiadať investície žalobcu do nehnuteľnosti, pričom sa podľa jej tvrdení rozprávali o pomere 60 % v prospech žalobcu a 40 % v prospech žalovanej. Aj keď rokovania o uzavretí zmluvy nemuseli byť medzi stranami nejaké intenzívne a mohlo ísť len o pár rozhovorov (možno aj krátkych) v priebehu dlhšieho časového obdobia, je zrejmé, že obe strany si boli vedomé potreby uzavretia kúpnej zmluvy a vysporiadania investícií žalobcu a o tejto určitým spôsobom aj komunikovali. Navyše z bodu 1.9 kúpnej zmluvy sa súdu skôr javí, že minimálne v tomto bode sa žalovaná zúčastnila na tvorbe kúpnej zmluvy, pretože v opačnom prípade by nebol dôvod na uzatváranie osobitnej dohody o užívaní nehnuteľností v pomere podľa ich reálneho využívania, keďže strany by užívali predmet kúpy podľa výšky spoluvlastníckych podielov. V tomto smere preto súd za hodnovernejšiu považoval výpoveď žalobcu, ktorý tvrdil, že jedinou námietkou žalovanej bolo, či pri menšom pomere jej podielového spoluvlastníctva bude môcť užívať nehnuteľnosti v doterajšom rozsahu. Podobne žalovaná tvrdila, že konala v omyle, pretože so synom uzatvárala v tom čase viacero zmlúv a myslela si, že predmetom sú iné nehnuteľnosti. Z LV č. XXXX v k.ú. Stará Ľubovňa z rôznych časových období je zrejmé, že v čase podpisu kúpnej zmluvy zo dňa 11.12.2013 neuzatvárala žiadne
iné zmluvy týkajúce sa prevodu nehnuteľností so žalobcom. Ani táto námietka preto podľa názoru súdu neobstojí a z tohto dôvodu kúpna zmluva zo dňa 11.12.2013 nie je neplatná.
5. Vo vzťahu k hodnovernosti výpovede žalovanej a jej tvrdení o nesúhlase so zmluvou (keď podľa jej vyjadrení sa po zistení, čo bolo predmetom zmluvy, mala skoro zblázniť, teda pri takom intenzívnom prežívaní nesúhlasu by bolo možné očakávať nejaké kroky proti takejto zmluve) súd poukazuje na správanie žalovanej po podpise kúpnej zmluvy, ktorú podpísali jej účastníci dňa 11.12.2013. Od tej doby žalovaná žiadnym spôsobom nenamietala obsah zmluvy, nebránila sa, nepodala žiadnu žalobu na súde, ani nijakým iným spôsobom nenamietala, že to, čo podpísala, nebolo v súlade s jej vôľou. Nevyužila teda žiadnu zákonnú možnosť svojej obrany. Návrh na vklad tejto zmluvy bol pritom podaný až s odstupom 1 roku. Za celé toto obdobie teda žalovaná nemala potrebu odstrániť nezrovnalosti, ktoré sa podľa jej tvrdení údajne do zmluvy dostali. Ešte aj po prerušení vkladového konania a výzve správy katastra na odstránenie vád sa žalovaná nebránila, teda neprejavila vôľu nezavkladovať zmluvu v takej podobe, ako ju sporné strany uzatvorili. Navyše spolu so žalobcom podpísala žiadosť na predĺženie lehoty na odstránenie zistených vád. Na pojednávaniach síce najprv uviedla, že žiadnu žiadosť o predĺženie lehoty nepodpisovala, po nahliadnutí do originálu tejto žiadosti však uznala, že túto podpísala. Podobne žalovaná namietala výšku kúpnej ceny, ktorá je uvedená bez DPH, ktorá daň mala byť pripočítaná v prípade neoslobodenia prevodu nehnuteľností od DPH. Oslobodenie od DPH, ktoré si zmluvné strany dohodli, je upravené v ust. § 38 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z priadnej hodnoty, ak je dodanie stavby uskutočnené do 5 rokov od prvej kolaudácie stavby. Aj keď uvedenie kúpnej ceny s uvedením slovného spojenia „bez DPH“ nie je úplne bežné, z kúpnej zmluvy je jasné, aká je výška kúpnej ceny a že táto sa môže navýšiť o DPH v prípade neoslobodenia prevodu od DPH. Takto určenú cenu preto nemožno považovať na neurčitú, pretože je z nej jasné, aká je kúpna cena. Takáto úprava v kúpnej zmluve takisto potvrdzuje tvrdenie žalobcu, prečo bol návrh na vklad kúpnej zmluvy podaný až po takmer roku od jej podpisu, t.j. že týmto dôvodom bolo uplynutie času, kedy by už prevod bol oslobodený od DPH. Aj v tomto smere považoval súd tvrdenia žalobcu za hodnovernejšie. Vychádzajúc z tohto správania žalovanej, ako aj z tvrdení žalovanej uvádzaných v predchádzajúcom odseku, ktoré súd nemal preukázané, súd vyhodnotil ako hodnovernejšiu výpoveď žalobcu aj pokiaľ ide o ostatné tvrdené okolnosti uzatvárania kúpnej zmluvy.
6. Za tohto stavu súd dospel k záveru, že kúpna zmluva nie je absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 OZ z dôvodu, že trpí vadami neurčitosti, vadami vôle alebo vadami prejavu vôle. Naopak z vykonaného dokazovania a jeho hodnotenia v zmysle vyššie uvedeného súd vyhodnotil, že jednak je v kúpnej zmluve určito a zrozumiteľne vyjadrená vôľa účastníkov tejto zmluvy uzavrieť spornú kúpnu zmluvu (aj keď táto obsahovala určité nedostatky) a jednak že žalovaná vedela, čo je predmetom spornej kúpnej zmluvy, t.j. že ide o nehnuteľnosti v areáli, kde tak žalobca ako aj žalovaná vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť a že ide o vyrovnanie sa vo vzťahu k finančným prostriedkom, za ktoré bolo nadobudnuté vlastnícke právo žalovanej k týmto nehnuteľnostiam a za ktoré bola vykonaná ich rekonštrukcia nehnuteľností. Následkom prípadných chýb, zrejmých nesprávností alebo vád zmluvy sa súd zaoberá nižšie.
7. Ďalšou námietkou týkajúcou sa neplatnosti kúpnej zmluvy bola nemožnosť plnenia, ktorá podľa žalovanej a jej právneho zástupcu spôsobuje absolútnu neplatnosť celej zmluvy. Naopak žalobca a jeho právny zástupca zastávali názor, že ide iba o čiastočnú neplatnosť kúpnej zmluvy. V danom prípade bolo medzi stranami nesporné, že v kúpnej zmluve bola ako predmet predaja uvedená aj budova vrátnice súp. č. XXXX, ktorá v čase podpisu zmluvy už reálne neexistovala, o čom mali vedomosť obe zmluvné strany. K uvedenému rozporu došlo z dôvodu zbúrania vrátnice medzi časom prípravy zmluvy a jej reálnym podpísaním. Pri absolútnej neplatnosti v zmysle § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa predpokladá, že ide o počiatočnú, objektívnu a trvalú nemožnosť plnenia, a to buď právnu alebo fyzickú. V danom prípade pri stavbe vrátnice súpisné č. XXXX boli tieto predpoklady naplnené. Pri posúdení vplyvu tejto skutočnosti na právne posúdenie neplatnosti kúpnej zmluvy súd v zmysle cit. § 41 OZ dospel k záveru, že neexistencia vrátnice spôsobuje iba čiastočnú neplatnosť kúpnej zmluvy. Občiansky zákonník zásadu čiastočnej neplatnosti právneho úkonu v tomto ustanovení vyjadruje tak, že ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje iba na časť právneho úkonu, neplatnou je len táto časť právneho úkonu, ak ide o vadu právneho úkonu, ktorú možno oddeliť od jeho ostatného obsahu. Podmienkou samozrejme je, že po oddelení neplatnej časti musí zvyšok právneho úkonu sám osebe právne obstáť a zostať tak v platnosti. Možnosť resp. nemožnosť oddelenia neplatnej časti právneho úkonu od jeho ostatnej časti možno vyvodiť výkladom prejavu vôle účastníkov právneho úkonu, z povahy právneho
úkonu, príp. z okolností, za ktorých k nemu došlo, príp. aj z účelu, ktorý konajúci právnym úkonom sledoval. Z vykonaného dokazovania súd vyvodil, že strany sporu vedeli, čo bolo účelom tejto kúpnej zmluvy (vysporiadanie vzájomných podielov podľa výšky investícií do nehnuteľností tvoriacich areál, v ktorom obidvaja vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť), pričom obe strany vedeli, že vrátnica už neexistuje, teda že táto nemôže byť predmetom prevodu a táto v čase prevodu už potom nemá ani žiadnu hodnotu. Žalobca pritom nežiada ani si neuplatňuje žiadne nároky vo vzťahu ku kúpnej cene z dôvodu, že predmetom prevodu nie je aj budova vrátnice, teda že by kúpna zmluva mala byť nižšia, keďže táto bola určená podľa výšky investícií žalobcu. Za tohto stavu súd ustálil, že dojednanie o prevode budovy vrátnice je oddeliteľnou časťou kúpnej zmluvy a nemožnosť plnenia v tejto časti kúpnej zmluvy spôsobuje iba čiastočnú neplatnosť kúpnej zmluvy v časti týkajúcej sa budovy vrátnice. Rovnaký názor pritom zaujal aj odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí.
8. Pokiaľ právny zástupca žalovanej poukazoval na predaj nehnuteľností en bloc a z tohto odvodzoval neplatnosť celej kúpnej zmluvy, vzhľadom na vyššie uvedené súd nepovažoval túto námietku za dôvodnú. Ak právny zástupca vychádzal napr. z rozhodnutí NS ČR (napr. 22Cdo/2127/2000), pri zohľadnení kritérií potrebných pre posúdenie čiastočnej alebo celkovej neplatnosti právneho úkonu (najmä posúdenia obsahovej oddeliteľnosti neplatnej časti zmluvy, výkladu právneho úkonu v zmysle § 35 ods. 2 OZ a pri rešpektovaní vôle strán zmluvy) súd s poukazom na vyššie uvedený cieľ strán zmluvy a stanovení kúpnej ceny nemeniacej sa podľa hodnoty neexistujúcej stavby dospel k vyššie uvedenému záveru o možnosti oddeliť neplatnú časť zmluvy od zvyšku zmluvy.
9. Námietku právneho zástupcu žalobcu ohľadne absolútnej neplatnosti navrhovaného dodatku vzhľadom na to, že obsahuje budovu vrátnice, teda nemožné plnenie, považuje súd vzhľadom na pripustené zmeny žaloby, po ktorých v dodatku zo dňa 19.11.2019 je uvedené, že budova vrátnice sa z kúpnej zmluvy vypúšťa, za nedôvodnú. Ak by boli preukázané podmienky na vyhovenie žaloby, tak takýto dodatok nie je absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu, že obsahu neplatné ustanovenie.
10. Súd sa ďalej zaoberal otázkou charakteru opravovaných náležitostí zmluvy a s tým súvisiacu otázku, či je možné upraviť zmluvu aj v prípadnej neplatnej časti (vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru o čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy). V tejto súvislosti právny zástupca žalovanej v priebehu konania okrem rozsiahleho vyjadrenia k tomu, čo treba rozumieť chybami v písaní, počítaní a inými zrejmými nesprávnosťami v zmysle § 42 ods. 4 katastrálneho zákona namietal aj neurčitosť kúpnej zmluvy s uvedením toho, čoho sa môže neurčitosť týkať s tým, že nemožno konvalidovať absolútne neplatný právny úkon. Naopak právny zástupca žalobcu považovať vady zmluvy za zrejmé nesprávnosti a po rozhodnutí odvolacieho súdu argumentoval čiastočnou neplatnosťou zmluvy s tým, že dodatkom sa neplatné ustanovenie zmluvy neopravuje, iba vypúšťa, čo nie je zákonom zakázané.
11. Hlavnou námietkou týkajúcou sa určitosti právneho úkonu a nemožnosti opravy nedostatkov kúpnej zmluvy spôsobujúcich absolútnu neplatnosť bol predmet zmluvy. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že pri výmere 3 parciel, ktoré nesúhlasili so stavom v katastri nehnuteľností, došlo k rozdielu v dôsledku toho, že v čase medzi prípravou zmluvy a jej podpisom došlo k zmene ich výmer, ale iba v rámci týchto parciel, teda celková výmera, ako ani ich poloha, sa nezmenila. Označenie týchto parciel zodpovedá požiadavkám katastrálneho zákona, a to § 42 ods. 2 písm. c) tohto zákona, pričom pri nich bola uvedená aj výmera, aj keď už neaktuálna. Za tohto stavu dospel k záveru, že pri výmere 3 parciel ide o zrejmú nesprávnosť, keď nešlo o chybu v písaní (t.j. nejaký preklep pri určení výmery v zmysle, že došlo k preklepu jednej číslice a pod.), ale o uvedenie údajov, ktoré boli v čase podpisu zmluvy už neaktuálne.
12. Najpodstatnejším rozporom medzi stranami sporu však bola budova vrátnice a otázka, o aký typ chyby či vady ide a či možno opraviť neplatné dojednanie. Je nepochybné, že uvedenie vrátnice do predmetu kúpnej zmluvy bolo vadou tejto zmluvy, ktorá spôsobila jej čiastočnú neplatnosť (ako vyplýva z vyššie uvedenej argumentácie súdu 1. inštancie, k rovnakému názoru dospel aj odvolací súd). Za tohto stavu nie je potrebné sa bližšie zaoberať, o aký typ chyby či vady ide, keďže súd 1. inštancie je viazaný názorom odvolacieho súdu, v zmysle ktorého oprava neplatného dojednania nie je možná. V tomto smere v súvislosti s argumentáciou právneho zástupcu žalobcu vyvstáva otázka, či možno neplatné dojednanie zo zmluvy vypustiť, či takýto postup strán zmluvy je vylúčený, resp. zakázaný a či je ho možné považovať za opravu zmluvy.
13. Vo vzťahu k riešeniu otázok nastolených v predošlom odseku súd udáva, že v súkromnom práve nepochybne platí zásada, že fyzické osoby môžu robiť všetko, čo im zákon nezakazuje. Strany zmluvy si teda môžu upraviť svoje práva akokoľvek, ak to nie je v rozpore s právnymi predpismi. V bode 1.16 kúpnej zmluvy si strany dohodli, že sa zaväzujú poskytnúť súčinnosť na odstránenie prípadných vád kúpnej zmluvy alebo vád návrh na vklad vlastníckeho práva. Toto ustanovenie považoval právny zástupca za neurčité a nezrozumiteľné, keďže jednak nie je možné zistiť, čo sa rozumie „poskytnutím súčinnosti“, ani čo sa rozumie „vadami kúpnej zmluvy“. Uvedené namietal aj v súvislosti s absenciou hmotnoprávneho základu, ktorý by oprávňoval žalobcu na podanie žaloby. Slovo súčinnosť znamená spolupráca, spolupôsobenie, čiže je zrejmé, že ak ide o súčinnosť v súvislosti s vadami zmluvy, ide o spolupôsobenie na tom, aby zmluva takéto vady neobsahovala, čo zahŕňa aj prípadný podpis nejakého dodatku k zmluve. Slovo vada v právnom zmysle zase znamená nedostatok. Obdobné ustanovenia sa bežne používajú v podobných zmluvách a bežne je ľuďmi akceptované ako ustanovenie, ktoré ich zaväzuje vykonať úkony potrebné na to, aby určitá zmluva nemala nedostatky. Vada je pritom podľa názoru súdu širším pojmom ako chyby v písaní, počítaní alebo zrejmé nesprávnosti v zmysle § 42 ods. 4 katastrálneho zákona, keďže okrem chýb uvádzaných v § 42 ods. 4 katastrálneho zákona zahŕňa aj iné pochybenia v zmluvách, ktoré môžu napr. spôsobovať aj neplatnosť uzavretej zmluvy. Bod 1.16 kúpnej zmluvy preto súd považoval za dostatočne určité, a teda platné a námietku neurčitosti tohto ustanovenia za nedôvodnú. Ak pritom na dosiahnutie účelu dohodnutého v bode 1.16 kúpnej zmluvy je potrebné uzavrieť nejaký dodatok, je to plne v súlade aj s bodom 1.20 kúpnej zmluvy. Ak existuje povinnosť jednej strany takýto dodatok uzavrieť, je možné sa ho domáhať aj prostredníctvom žaloby podanej na súde.
14. Pokiaľ ide o otázku vypustenia neplatného dojednania súd dospel k záveru, že jednak nejde o postup medzi stranami zmluvy, ktorý by bol zakázaný zákonom a jednak že nejde o opravu v pravom, či užšom zmysle slova. Ak si strany platne dohodli povinnosť spolupôsobiť pri odstraňovaní vád zmluvy (čiže nielen chýb a nesprávností podľa § 42 ods. 4 katastrálneho zákona), môžu podľa názoru súdu vypustiť aj čiastočne neplatné ustanovenie, ktoré by napr. bránilo zápisu do katastra nehnuteľností za účelom dosiahnutia účelu zmluvy. Súd pritom vychádzal jednak z zmluvnej voľnosti strán zmluvy, ktoré môžu konať všetko, čo zákon nezakazuje a tiež z toho, že bez takejto možnosti by v zásade nemali inú možnosť, ako uzavretie novej zmluvy.
15. Vo vzťahu k rozhodnutiu NS SR sp. zn. 1Cdo 109/2014, na ktorý poukázal vo svojom rozhodnutí odvolací súd, súd 1. inštancie len poznamenáva, že súhlasí s názorom uvedenom v tomto rozhodnutí, že súd nemôže pri rozhodnutí nahradením prejavu vôle nič na podstatných náležitostiach budúcej zmluvy meniť, dopĺňať či upresňovať a prípadné neurčité alebo chýbajúce údaje o identifikácii nehnuteľnosti napravovať výkladom účastníkov zmluvy. Odvolací súd použil závery z tohto rozhodnutia vo vzťahu k určitosti prejavu vôle k budove vrátnice vzhľadom na závery v prvom rozhodnutí súdu 1. inštancie. Vzhľadom na dôvody, pre ktoré súd 1. inštancie dospel k záverom uvedeným v tomto novom rozhodnutí (kedy súd dospel k záveru o čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy, teda už nenahrádza prejavom vôle čiastočnú neplatnosť zmluvy) a vzhľadom na skutočnosť, že súd nič nemení na navrhovanom žalobnom návrhu, sú tieto závery pre danú vec neaplikovateľné. Navyše je potrebné poukázať na značný rozdiel skutkového stavu v uvedenom rozhodnutí NS SR, kedy nehnuteľnosti, ktoré mali byť predmetom zmluvy o budúcej zmluve neboli nijako bližšie špecifikované údajmi podľa katastra nehnuteľností, oproti skutkovému stavu v tomto konaní, kedy v zmluve boli nehnuteľnosti riadne označené.
16. Následne sa súd zaoberal otázkou hmotnoprávneho základu žaloby a s tým súvisiacou možnosťou žalobcu uplatniť si svoj nárok, teda jeho aktívnou legitimáciou. Vo vzťahu k tejto otázke súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že hmotnoprávnym základom, ktorý oprávňuje žalobcu na podanie žaloby o nahradenie prejavu vôle je bod 1.16 kúpnej zmluvy, ktoré z vyššie uvedených dôvodov súd považoval za dostatočne určité, zrozumiteľné a teda platné dojednanie. Predovšetkým o toto ustanovenie opieral žalobca svoje právo na nahradenie prejavu vôle žalovanej. Možnosť domáhať sa nahradenia vôle pritom pri analogickom použití § 50a ods. 2 OZ v spojení § 853 ods. 1 OZ a pri platnej dohode bodu 1.16 kúpnej zmluvy vyplýva aj z tohto zákonného ustanovenia. Z § 50 a ods. 2 OZ pritom súd aplikoval iba úpravu možnosti domáhať sa nahradenia prejavu vôle na súde, keďže táto úprava je obsahom aj účelom najbližšia úprave zmluvných vzťahov ako v tomto prípade, ktorá sa týka prípadného dodatku ohľadne odstránenia vád zmluvy (keďže strany neuzavreli zmluvu o budúcej zmluve, logicky nemožno skúmať analogicky podmienky pre uzavretie zmluvy o budúcej zmluve). Ak sa žalovaná platnou kúpnou zmluvou (okrem budovy vrátnice) zaviazala previesť spoluvlastnícky podiel na žalobcu, tak je viazaná svojím prejavom vôle a v zmysle bodu 1.16 kúpnej zmluvy potom je povinná poskytnúť súčinnosť
na nápravu vád zmluvy. Za tohto stavu súd uzavrel, že žalobca je aktívne legitimovaný na podanie žaloby o nahradenie prejavu vôle.
17. Žalovaná a jej právny zástupca v súvislosti s podmienkami na podanie žaloby namietali aj skutočnosť, že žalovanej neboli doručené jednotlivé dodatky, či už pred podaním žaloby alebo dodatky, ktoré boli postupne v priebehu konania menené a bola navrhnutá zmena žaloby v súvislosti s ich zmenami. V tejto súvislosti súd udáva, že je pravdou, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom svoje tvrdenie, že pred podaním žaloby doručil žalovanej dodatok ku kúpnej zmluve. Táto skutočnosť ostala medzi stranami sporná. Pokiaľ však ide o dodatky predkladané v priebehu konania, tieto boli postupne právnemu zástupcovi žalovanej doručené. Z námietky žalovanej možno vyvodiť, že namietala v podstate skutočnosť, že nemala možnosť dobrovoľne podpísať dodatok ku kúpnej zmluve a žalobca sa už domáha nahradenia prejavu jej vôle. Žalovaná však svoj postoj k uzavretiu dodatkov vyjadrovala počas celého konania a aj na poslednom pojednávaní sa právny zástupca žalovanej vyjadril, že posledný dodatok zo dňa 19.11.2019 nie je ochotná podpísať, lebo nemôže byť naplnené, čo strany od kúpnej zmluvy očakávali (vzhľadom na právne závery žalovanej strany). Konanie v danej veci teda trvá už značnú dobu a počas celej tejto doby žalovaná nárok žalobcu popierala, navyše v priebehu konania aj odstúpila od kúpnej zmluvy, preto má súd za to, že aj prípadná predčasnosť žaloby sa po prvom vyjadrení žalovanej, že so žalobou nesúhlasí (teda že nemá záujem dodatok podpísať), odstránila. Ak by žalovaná mala skutočne vôľu dodatok podpísať, mohla tak urobiť po doručení žaloby a predčasnosť žaloby by potom mala vplyv na skutočnosť, kto komu má nahradiť trovy konania.
18. K námietke právneho zástupcu žalovanej, že rozhodnutie súdu o nahradení prejavu vôle by bolo nevykonateľné, lebo žalobca sa nedomáhal aj odstránenia vád návrhu na vklad, obsahom ktorého je aj neexistujúca nehnuteľnosť súd poznamenáva, že návrh na vklad podľa bodu 1.14 podá žalobca a tento aj sám podal, čiže tento môže opraviť aj sám žalobca bez potreby podpisu žalovanej. Za tohto stavu táto okolnosť nie je dôvodom, pre ktorý by nebolo možné vyhovieť žalobe o nahradenie prejavu vôle.
19. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenej právnym zástupcom žalovanej, právny zástupca túto odôvodňoval tým, že po pripustení každej zmeny žaloby v súvislosti s nahradením prejavu vôle žalovanej išlo o uplatnenie nového práva, ktoré má nové procesné a hmotnoprávne účinky. Žalobca a jeho právny zástupca s týmto názorom nesúhlasili. Je nesporné, že žalobca podal žalobu o nahradenie prejavu vôle v lehote 1 roka odo dňa, 15.1.2015, do kedy žiadal od žalovanej podpísať dodatok ku kúpnej zmluve (podľa názoru súdu v danom prípade je potrebné túto lehotu počítať od určenia lehoty na podpis niektorou zmluvnou stranou, keďže v zmluve nebol určený nejaký termín, v akom je potrebné vady zmluvy odstrániť). Vo vzťahu k žalobcom uplatňovaným zmenám žaloby v súvislosti so zmenami v jednotlivých dodatkoch súd poznamenáva, že žalobca sa stále domáhal nahradenia prejavu vôle žalovanej, v ktorých sa dodatok absolútne nemenil pokiaľ ide o opravu nesprávnej výmery 3 parciel, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy. K zmenám v dodatkoch dochádzalo len vo vzťahu k budove vrátnice, ktorá v dodatku zo dňa 15.1.2015 bola uvedená, v dodatku zo dňa 12.1.2016 (uplatnený až na pojednávaní dňa 13.3.2018) už uvedená nebola a v dodatku zo dňa 19.11.2019 je v súvislosti s vrátnicou uvedené znenie, že táto sa z predmetu zmluvy vypúšťa. Hlavný rozdiel je teda medzi dodatkom zo dňa 15.01.2015 a zo dňa 12.01.2016, keďže zmena z 19.11.2019 je len výslovným deklarovaním toho, že budova vrátnice sa vypúšťa. Zmena žaloby je inštitút, ktorý umožňuje žalobcovi ako pánovi sporu upraviť žalobu, pričom táto zmena môže spočívať v rôznych úpravách, od drobných úprav až uplatňovanie iného nároku. Z procesného hľadiska pre pripustenie zmeny žaloby je podstatné, či výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe, čo v danom prípade nepochybne mohli byť. Z hmotnoprávneho hľadiska je pre súd podstatné uplatnenie práva v premlčacej lehote, čo podaním žaloby do 1 roka od márneho uplynutia lehoty na podpis dodatku, bolo splnené. Súd sa nestotožnil s názorom právneho zástupcu žalobcu, že požiadaním zmeny žaloby v súvislosti s predložením toho ktorého zmeneného dodatku, ide o uplatnenie nového nároku. Ak aj došlo k zmene dodatku spôsobom uplatneným žalobcom, ide stále o nahradenie prejavu vôle žalovanej ku dodatku ku kúpnej zmluve a práve zmena žaloby slúži na podobnú úpravu žaloby. Za tohto stavu súd považoval námietku premlčania za nedôvodnú.
20. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ku ktorým dospel súd, teda že kúpna zmluva je len čiastočne neplatná v časti týkajúcej sa prevodu neexistujúcej vrátnice a vo zvyšnej časti je platným právnym úkonom, že chyby vo výmerách sú zrejmou nesprávnosťou zmluvy, ktorú je možné odstrániť v zmysle bodu 1.16 kúpnej zmluvy, že nie je zakázané uzavrieť dohodu ako uzavreli strany v bode
1.16 kúpnej zmluvy, na základe ktorej môžu strany vypustiť aj neplatné ustanovenie zmluvy, že uvedený bod zmluvy je hmotnoprávnym základom podanej žaloby o nahradenie prejavu vôle a že nárok nie je premlčaný, súd vyhovel žalobe v časti týkajúcej sa nahradenia prejavu vôle žalovanej uzavrieť dodatok č. 1 zo dňa 19.11.2019 ku kúpnej zmluve zo dňa 11.12.2013, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku.
21. Neplatnosť odstúpenia žalovanej od kúpnej zmluvy. Vo vzťahu k neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy bola hlavnou námietkou žalovanej a jej právneho zástupcu absencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rozšírenie žaloby o túto časť žalobného návrhu bolo súdu doručené dňa 18.5.2015, teda ešte za účinnosti OSP, a to potom, ako bolo žalobcovi doručené odstúpenie žalovanej od kúpnej zmluvy a po rozhodnutí Správy katastra v Starej Ľubovni. Je pravdou, že podľa súčasného znenia § 137 CSP by v takom prípade išlo o určenie právnej skutočnosti, pri ktorej CSP vymedzuje podmienku, že možnosť domáhať sa určenia takejto skutočnosti musí vyplývať priamo zo zákona. Za účinnosti OSP však súdna prax akceptovala podobné žaloby (teda ako napr. určenie neplatnosti nejakého právneho úkonu) ako žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie (§ 80 písm. c OSP). Predpokladom takejto žaloby bolo však preukázanie naliehavého právneho záujmu na takomto určení, čiže kvalifikovaného záujmu, ktorý mal za následok odstránenie neistoty strany sporu.
22. Žalobca naliehavý právny záujem odôvodnil už pred prvým rozhodnutím súdu 1. inštancie a po rozhodnutí odvolacieho súdu znova uviedol, v čom vidí naliehavý právny záujem. Súd mal z pripojeného spisu správy katastra č. V 1483/2014 jednoznačne preukázané, že v prípade, ak by sa žalobca podobného nároku nedomáhal na súdu, správa katastra by to mohla považovať za konkludentný súhlas s odstúpením od kúpnej zmluvy a vkladové konanie zastaviť. V prípade zastavenia vkladového konania by potom pre žalobcu nemal zmysel ani prvý žalobný návrh na nahradenie prejavu vôle, keďže tento prejav vôle by nemohol slúžiť k pokračovaniu vo vkladovom konaní. Za tohto stavu súd uzavrel, že žalobca má na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že za účinnosti CSP sa obdobné otázky riešia ako prejudiciálne otázky, keďže za pôvodnej právnej úpravy boli podobné žaloby akceptované.
23. Žalovaná odstúpila od kúpnej zmluvy zo dňa 11.12.2013 až písomným podaním zo dňa 30.04.2015, a to bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu. Teda žalovaná až po podaní žaloby sa týmto právnym úkonom začala brániť vo vzťahu ku uzavretej zmluve.
24. Podmienkou platnosti odstúpenia od zmluvy je, aby to bolo upravené v zákone alebo dohodnuté zmluvnými stranami. Zákon upravuje možnosť odstúpenia od zmluvy skôr výnimočne, a to najmä v prípadoch porušenia povinností tej ktorej strany. Podobne v prípade dohody zmluvných strán o odstúpení od zmluvy je jej dôvodom porušenie niektorej zmluvnej povinností protistrany. V kúpnej zmluve podľa OZ (§ 588 a nasl.) je možnosť odstúpenia od zmluvy upravená iba pre prípad vád kúpenej veci, teda v rámci zodpovednosti za vady predanej veci. Z kúpnej zmluvy nevyplýva, že by si strany dohodli možnosť odstúpenia od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy teda bolo vykonané v rozpore so zákonom (cit. § 48 ods. 1 OZ) a už len z tohto dôvodu je odstúpenie od zmluvy neplatné pre rozpor so zákonom. Navyše, ako vyplýva z vyjadrenia pôvodného právneho zástupcu žalovanej na pojednávaní dňa 26.09.2017, odstúpenie od zmluvy považuje za právny úkon, ktorý nenadobudol žiadne právne účinky a odstúpenie od zmluvy bolo ľudovo povedané „len pre natiahnutie času“. Z tohto vyjadrenia je evidentne zrejmé, že odstúpenie od zmluvy ani nemalo spôsobiť účinky zamýšľané zákonom, teda zánik zmluvy, čo by bol takisto dôvod pre neplatnosť takéhoto odstúpenia od zmluvy.
25. K námietke právneho zástupcu žalovanej ohľadne toho, že vo vzťahu k druhému žalobnému návrhu bol súdom pripustený nepreskúmateľný výrok, keďže podanie právneho zástupcu žalobcu zo dňa 11.05.2018 doručené súdu dňa 18.05.2018 nie je súčasťou spisu, súd len poznamenáva, že pri pripustení rozšírenia žaloby na pojednávaní došlo k zrejmej nesprávnosti pri uvedení roku, kedy bolo vyhotovené a súdu doručené podanie právneho zástupcu žalobcu s návrhom na rozšírenie žaloby, keď správne mal byť uvedený rok 2015 (t.j dátumy 11.05.205, resp. 18.05.2015) a nie uvedené dátumy s uvedením roka 2018. Vzhľadom na túto zrejmú nesprávnosť ju súd opravil opravným uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 04.09.2020 s tým, že predmetom sporu pokiaľ ide o druhý žalobný návrh je určenie neplatnosti odstúpenia žalovanej zo dňa 30.04.2015 od kúpnej zmluvy uzavretej dňa 11.12.2013.
26. Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že nárok na určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy bol uplatnený spôsobom, ktorý v čase jeho uplatnenia zákon a súdna prax pripúšťala, súd mal preukázaný naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení a odstúpenie od zmluvy bolo vykonané v rozpore so zákonom, teda že toto odstúpenie od zmluvy je neplatné.
27. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, citované zákonné a zmluvné ustanovenia a právne úvahy súdu, súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel.
28. O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP.
29. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanej prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odvolaní odvolateľka poukázala na to, že Dodatkom č. 1 zo dňa 19.01.2015 došlo k zmene obsahu v určení nehnuteľnosti. Podaním zo dňa 16.03.2018 žalobca navrhol, aby súd prvej inštancie pripustil zmenu žalobného petitu, uzavretím Dodatku č. 1 zo dňa 16.01.2016 bola predmetná vrátnica z textu v plnom rozsahu vypustená. Podaním zo dňa 19.11.2019 bola opätovne pripustená zmena petitu, uzavretím Dodatku č. 1 z 19.11.2019 sa mal obsah kúpnej zmluvy zmeniť tak, ako je to uvedené v odvolaní a uzavretím tohto dodatku by potom bezprostredne došlo k obsahu kúpnej zmluvy, k zmene určení nehnuteľností, ktoré sú predmetom prevodu vlastníckeho práva a ktoré sú evidované na LV č. XXXX, k.ú. Stará Ľubovňa. V tomto prípade predmet konania je definovaný obsahom Dodatku č. 1 zo dňa 19.11.2019, presnejšie obsahom týchto dojednaní, ktoré by po jeho uzavretí spôsobili zmenu v obsahu kúpnej zmluvy. Preto obsah týchto dojednaní treba riadne vyhodnotiť a zodpovedať na otázky, či účastníci kúpnej zmluvy také zmeny v rámci svojej zmluvnej voľnosti môžu v kúpnej zmluve cez uzavretie dodatku dojednať, alebo nemôžu. Žalovaná zastáva názor, že základom pre spravodlivé rozhodnutie veci o nahradenie prejavu vôle žalovanej rozhodnutím súdu je ustálenie otázky platnosti, či neplatnosti jednak kúpnej zmluvy zo dňa 11.12.2013, nemenej dôležité je riešenie otázky, či uzavretím Dodatku č. 1 zo dňa 19.11.2019, jeho obsahom vzniká platný právny úkon alebo ide tiež o úplne alebo čiastočne neplatný právny úkon. Odvolací súd v zrušovacom uznesení sa s názorom žalovanej strany nestotožnil a vyslovil právny názor, že kúpna zmluva zo dňa 11.12.2013 je čiastočne platným a čiastočne neplatným právnym úkonom.
30. Podstatným pre spravodlivé rozhodnutie vo veci samej je odvolacím súdom vyslovený právny názor, že dodatkom v zmluve môže byť opravená chyba v písaní, alebo zjavná nesprávnosť, ale nemôže byť opravené neplatné dojednanie. Žalovaná strana si to vysvetľuje tak, že neplatné dojednanie v kúpnej zmluve znamená takú právnu skutočnosť, ktorú účastníci kúpnej zmluvy nemôžu konvalidovať žiadnym všeobecne používaným, či už využívaným spôsobom výkonu nápravy v existujúcom písomnom obsahu zmluvného dojednania. Inak tiež povedané, to prakticky znamená, že neplatné dojednanie zostáva neoddeliteľným a nemenným obsahom kúpnej zmluvy v znení, v akom ho účastníci do zmluvy naformulovali, a účastníci tejto zmluvy nemajú žiadnu zákonnú možnosť neplatné dojednanie napraviť, vylúčiť z obsahu zmluvy vyhotovenej v písomnej forme. V tejto súvislosti poukázal na to, že predmetom zmluvy je prevod spoluvlastníckeho podielu k stavbe súpisné č. XXXX - vrátnica postavená na pozemku C-KN parcela č. XXXX/XX. Táto stavba v čase uzavretia kúpnej zmluvy neexistovala, čo je nesporné. Podľa názoru odvolateľky absolútne neplatný právny úkon je neplatným úkonom od svojho počiatku, a preto k nemu nemožno uzavrieť akékoľvek dodatky. Odvolateľka zároveň poukázala na to, že Dodatok č. 1 zo dňa 19.11.2019 v rozpore so zákonom napravuje absolútne neplatné dojednanie, čo je podľa zákona neprípustné a v rozpore so zákonom. Ďalej zastávala názor, že po tom, čo žalobca podal návrh na začatie konania o nahradenie vôle žalovanej, je podanie návrhu na určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy výrokovom vo veci samej zbytočné a nadbytočné. Predovšetkým ide o podanie úplne svojvoľné, pretože sám žalobca už pri podaní návrhu na určenie chápe a správe vyhodnotí, že rozhodovanie o otázke neplatnosti odstúpenia v celkovom kontexte skutkového a právneho vzťahu konanej sporovej veci je a bude prejudiciálnym posúdením právneho úkonu odstúpenia. Podľa názoru odvolateľky je konanie o nahradení prejavu vôle rozhodnutím súdu prekážkou litispendencie. V ustálenej rozhodovacej praxi všeobecných súdov i dovolacieho súdu konanie na plnenie (ktorým v tomto prípade je konanie o nahradení vôle), je určovacia žaloba kladná, či záporná (prekážkou litispendencie), aj keď táto je založená na rovnakom právnom vzťahu alebo práve a žaloba na plnenie je prekážkou litispendencie pre určovaciu žalobu bude vždy, ak má byť predmetom určenia právny vzťah alebo právo, z ktorého bolo a je žalované na plnenie povinností. Namietala existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti odstúpenia žalovanej od kúpnej zmluvy. Ďalej poukázala na to, že z opatrnosti vzniesla
námietku premlčania práva žalobcu domáhať sa na príslušnom súde nahradenia prejavu vôle žalovanej rozhodnutím súdu pri uzavretí dodatku z 19.01.2019. Podľa jej názoru právo žalobcu je premlčané, pričom lehota začala plynúť prvým dňom po podpise kúpnej zmluvy, t.j. dňom 12.12.2013. Z toho možno urobiť záver, že z uplatneného práva na nahradenie prejavu vôle žalovanej pri uzavretí Dodatku č. 1 došlo k premlčaniu všetkých práv, ktoré neboli uplatnené na súde v lehote do 12.12.2016. V tejto súvislosti poukázal na to, že vypustenie neplatného dojednania z obsahu kúpnej zmluvy je novo uplatnené právo podaným návrhom na zmenu žaloby doručeným súdu po uplynutí premlčacej lehoty.
31. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Nesúhlasil s dôvodmi odvolania a tieto považoval za neopodstatnené. Navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok potvrdil a priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
32. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
33. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
34. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Aj keď toto konanie je sporové (nahradenie prejavu vôle), je nepochybná aj existencia rodinnoprávneho aspektu.
35. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.
36. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia o tom, že s žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, uzavrieť zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.
37. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011, sp.zn. 3Cdo204/2009).
38. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191 ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci 21Cdo 65/2000).
39. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010).
40. Podľa § 153 CSP ods. 1, 2, 3, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.
41. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
42. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam pre moment viazanosti súdu.
43. Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vyznelo v neprospech žalovanej, nemá automaticky za následok, že je nesprávne.
44. Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho
súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu. Nemožno rozumne pochybovať o účele, ktorý zákonodarca sledoval citovanými ustanoveniami. Určitosť právneho úkonu je zákonnou podmienkou jeho platnosti a jej považovaná za náležitosť prejavu vôle. Právny úkon možno považovať za určitý vtedy, ak jeho obsah nie je vnútorne rozporný a súčasne je jeho predmet jasne určený. Vychádzajúc z princípu preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou súčasne platí, že aj v prípade určitých pochybností o určitosti obsahu, či predmetu právneho úkonu, tento bude neplatným len vtedy, ak tieto nedostatky nemožno preklenúť ani použitím interpretačných pravidiel stanovených v § 35 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 266 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka. Ak totiž tieto nedostatky možno takýmto spôsobom preklenúť, je ústavnou povinnosťou všeobecného súdu uprednostniť výklad, ktorý vedie k platnosti právneho úkonu, a nie naopak. Z tohto dôvodu preferencia výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie vysoké nároky aj na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa právny úkon vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä dostatočne zrejmé, z akého právneho dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či porušenie danej právnej normy skutočne vedie k neplatnosti právneho a aké skutkové zistenia preukazujú naplnenie predpokladov právnej normy, z ktorej vyplýva neplatnosť právneho úkonu (nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014). Súd prvej inštancie pokryl argumentačne rozsiahlo a správne všetky námietky odvolateľky vrátane námietky premlčania a preto došlo k zachovaniu práva na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čo je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Okresný súd tieto kritériá naplnil a nie je mu možné v tomto smere nič vyčítať. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Pokiaľ všetky ostatné časti predmetu prevodu existujú, niet žiadneho rozumného dôvodu zneplatňovať celý právny úkon, , resp. znemožniť naplnenie vôle zmluvných strán. Navyše neuvedenie nesprávnej výmery alebo iných zrejmých nesprávností, so zreteľom na nepochybný zámer účastníkov kontraktu prostredníctvom interpretačného pravidla stanoveného v § 35 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, nebolo možné zneplatniť ostatné časti skúmanej zmluvy (jej dodatku), preto námietky žalovanej v odvolaní sú neopodstatnené a záver súdu prvej inštancie o vyhovení žalobe je vecne správny. Pokiaľ zmluvné strany z neznámych dôvodov zahrnuli do kúpnej zmluvy aj neexistujúci predmet (v tejto veci vrátnica) alebo uviedli nesprávnu výmeru a druh pozemkov, to bez ďalšieho nemá za následok zneplatnenie celej tejto zmluvy aj v časti ostatných vecí, zároveň to aj neznamená definitívne zmarenie účinkov prevodnej zmluvy.
45. Samotné súdne konanie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. Toto konanie začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (19.01.2015) a v súlade s doktrínou legitímneho očakávania v platné právo, možno konštatovať existenciu naliehavého právneho záujmu na určení, tak ako to posúdil okresný súd (pozri bod 65 až 70 rozsudku). Logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania zásad (princípov spravodlivého súdneho konania) za stavu neunesenia dôkazného bremena zo strany žalovanej vo vzťahu k vadnosti právneho úkonu je vyhovenie žalobe.
46. Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnenie nárokov a obranu proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03). S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel; jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekomfortné. Navyše v konaní súdu prvej inštancie neboli zistené také vady konania, na základe ktorých by došlo k nesprávnemu rozhodnutiu o veci.
47. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).
48. Za daného stavu odvolací súd so stotožnením sa s dôvodmi napadnutého rozsudku, rozsudok vo výroku I. a II. ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP).
49. Vo vzťahu k napadnutému výroku rozsudku o trovách konania (výrok III.) odvolací súd uvádza, že tento pre nečinnosť okresného súdu v súvislosti s ex offo skúmaním dôvodov hodných osobitného zreteľa tak ako ich má na mysli ustanovenie § 257 CSP je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepresvedčivé.
50. V prejednávanej veci strany sporu sú v rodinnom postavení mama a syn, odvolací súd zastáva názor že už samotný blízky príbuzenský vzťah indikuje pravdepodobnosť aj ďalších dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorým sa okresný súd nesústredeným postupom vyhol.
51. Pokiaľ vlastný syn úspešne žaluje svoju mamu z majetníckych dôvodov to neznamená len otrocké uplatňovanie zásady úspešnosti podľa § 257 CSP, ale využitie všetkých ponúknutých zákonných možností pre naplnenie spravodlivého usporiadania pomerov medzi stranami sporu. Z týchto dôvodov odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
52. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní skúmať dôvody hodné osobitného zreteľa v otázke náhrady trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s ust. § 220 CSP, tak aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé.
53. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).