Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_21Cob-39-2020.pdf
PDF · 140.35 KB
Case nature
Area
Subarea
21Cob/39/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Lucie Mizerovej a členov senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a Mgr. Maroša Feketeho, v právnej veci žalobkyne: AGROREAL spol. s. r. o., so sídlom Hlavná 918/2, Galanta, IČO: 31 104 649, zastúpenej splnomocnencom: Benkóczki, Baláž - advokáti, s.r.o., so sídlom 29. augusta 36A, Bratislava-Staré mesto, IČO: 35 917 148, proti žalovanému: JUDr. R. F., nar. XX. E. XXXX, bytom W. XX, podnikajúci pod obchodným menom JUDr. R. F. - FAPO, s miestom podnikania Nebojsa 99, Galanta, IČO: 30342180, zastúpenému splnomocnencom: JAVOR
- TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, IČO: 36 264 750, o zaplatenie 47.727,05 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 14. januára 2020 č. k. 15Cb/15/2007-899 - voči vyhovujúcemu výroku I. a výroku III. o trovách konania, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. a výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí štvrtým) súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 40.106,55 eura spolu so 6 % ročným úrokom z omeškania od 18.4.2006 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a výrokom III. priznal žalobkyni právo na náhradu trov konania vo výške 84 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 451 ods. 2, § 663 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“).
2. Vecne dôvodil tým, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia 47.727,05 eura s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Tvrdila, že na základe nájomnej zmluvy z 27.10.2004, ktorú žalobkyňa uzavrela so správcom konkurznej podstaty úpadcu Y. Q. - H.M. - UNIVERZÁL, JUDr. Dušanom Repákom, bola nájomcom obchodného domu HM UNIVERZÁL, ktorý je vedený na LV č. XXXX pre kat. úz. J.. V zmysle nájomnej zmluvy účinnej dňom 1.11.2004 bola žalobkyňa oprávnená obchodné priestory v obchodnom dome HM UNIVERZÁL dávať do podnájmu tretím osobám. V období od 1.12.2004 žalovaný užíval nebytové obchodné priestory podľa jeho tvrdenia na základe zmluvy, ktorú mal uzavretú so spoločnosťou HM UNIVERZÁL Galanta spol. s r.o., ktorá mala uzatvorenú nájomnú zmluvu s vlastníkom nehnuteľnosti Y. Q.. Táto zmluva bola rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 10C/66/2004 určená za neplatnú a z tohto dôvodu boli podľa názoru žalobkyne neplatné aj podnájomné zmluvy, ktoré uzavrela obchodná spoločnosť HM UNIVERZÁL Galanta spol. s r.o. s tretími subjektami, teda aj so žalovaným. Od 1.12.2004 žalovaný užíval nehnuteľnosť, ktorej riadnym nájomcom mala byť žalobkyňa, pričom k uzavretiu zmluvy o podnájme medzi žalobkyňou a žalovaným došlo dňa 6.3.2006.
V období od 1.12.2004 do 28.2.2006, kedy nájomcom obchodného domu mala byť žalobkyňa, žalovaný nájomné neplatil, preto sa žalobkyňa domáhala obvyklého nájomného vyčísleného v sume 1.800,- Sk/ m2 + DPH, mesačne s DPH 95.855,- Sk (80.550,- Sk bez DPH). Pri užívaní obchodných priestorov žalovaným v dĺžke 15 mesiacov sa žalobkyňa domáhala celkovej sumy 47.727,05 eura vrátane DPH.
3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a tvrdil (okrem argumentov, ktorými sa už zaoberal odvolací súd v predchádzajúcich rozhodnutiach), že v novembri 2004 ho oslovili pán Q. a pani V., ktorí potrebovali zaplniť priestor na prízemí obchodného domu, aby tam otvoril predajňu potravín. Po otvorení predajne potravín sa zaviazal vybudovať parkovisko a z tejto investície sa mala odpočítavať výška mesačného nájomného. Po tom, čo nechal vypracovať projekt, bol vyhlásený konkurz a pán Q. s pani V. nemali k dispozícii finančné prostriedky ani na zaplatenie dodávok energií. Keďže vtedajší vlastník obchodného domu bol v konkurze a nebolo jasné a zrejmé, komu má žalovaný nájomné platiť, tento nájomné neuhrádzal. Vychádzal z toho, že pánovi Q. požičal asi vtedajších 2,5 mil. Sk, z ktorých mali byť uhradené nedoplatky na energiách, pričom podľa dohody sa od tejto sumy malo odpočítavať nájomné za užívanie obchodných priestorov. Žalovaný niekoľkokrát požadoval, aby mu bolo preukázané, čo sa s poskytnutými finančnými prostriedkami stalo, avšak nebolo mu to vydokladované. Od pána Q. nepožadoval vrátenie pôžičky z dôvodu, že nevedel, koľko bolo započítané na nájomné, ktoré bol povinný platiť. Podľa názoru žalovaného mal týmto vopred uhradiť nájomné aj za obdobie, za ktoré úhradu nájomného požaduje žalobca. Namietal tiež, že nájomné žalobkyni neuhrádzal, pretože nebola oprávnená a schopná dodávať energie do obchodných priestorov, o čom podľa žalovaného svedčí aj fakt, že dodávku elektrickej energie od začiatku roku 2005 žalobca vyúčtoval spätne, a to faktúrou z 15.9.2005.
4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. Z-2-3 K 200/96 zo dňa 28.2.2000 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu Y. Q. - H.M. UNIVERZÁL a za správcu konkurznej podstaty úpadcu bol ustanovený JUDr. Dušan Repák, ktorý odstúpil od nájomnej zmluvy č. 02/96 z 15.6.1996 uzatvorenej medzi úpadcom ako vlastníkom nehnuteľnosti a spoločnosťou H.M. UNIVERZÁL Galanta spol. s r.o. Predmetom tejto zmluvy bol prenájom priestorov nachádzajúcich sa v obchodnom dome HM UNIVERZÁL, v tom čase vo vlastníctve úpadcu. Uvedená nájomná zmluva bola rozsudkom Okresného súdu Galanta, vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/66/2004 určená za absolútne neplatnú. Dňa 25.8.2003 správca úpadcu, ako vlastníka objektu obchodného domu uzatvoril nájomnú zmluvu s nájomcom, a to spoločnosťou INVEST REAL, a.s. Trenčín, ktorá dňom podpísania nadobudla účinnosť. Tento nájomný vzťah bol skončený písomnou dohodou z 19.7.2004 s účinnosťou od 1.7.2004. V rámci ďalšej dispozície s majetkom patriacim do konkurznej podstaty správca konkurznej podstaty uzatvoril nájomnú zmluvu z 1.7.2004 s nájomcom Reality - správcovská, a.s. so sídlom Trenčín s účinnosťou odo dňa podpisu tejto zmluvy, pričom ku skončeniu nájomného vzťahu došlo dohodou ku dňu 24.11.2004. Dňa 27.10.2004 s účinnosťou od 25.11.2004 uzatvoril správca nájomnú zmluvu so žalobkyňou, od existencie ktorej žalobkyňa svoje právo na plnenie žiadané od žalovaného odvodzuje. Dňa 12.11.2004 doručil správca konkurznej podstaty JUDr. Dušan Repák spoločnosti FAPO spol. s.r.o. list označený ako Oznámenie o zmene nájomcu, z obsahu ktorého vyplýva, že ak nedôjde k usporiadaniu právnych vzťahov ktoré by oprávňovali žalovaného užívať nebytové priestory v OD UNIVERZÁL v súlade s právnym stavom, bude správca nútený podať žalobu na vypratanie nehnuteľnosti resp. si nárokovať náhradu škody za obdobie odo dňa podania žaloby až do vypratania nebytových priestorov.
5. Na základe vykonaného dokazovania a právneho názoru odvolacieho súdu (vyjadreného v jeho skorších rozhodnutiach, ktoré boli vydané v rámci prieskumu rozsudkov súdu prvej inštancie v tejto veci) mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 27.10.2004 došlo medzi správcom konkurznej podstaty JUDr. Dušanom Repákom a žalobkyňou k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, ktorej predmetom bol nájom obchodného domu HM UNIVERZÁL. Uvedená zmluva mala nadobudnúť účinnosť dňa 25.11.2004. Žalobkyňa tak bola oprávneným užívateľom, detentorom obchodného domu UNIVERZÁL v Galante a obchodných priestorov situovaných v tomto obchodnom dome. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný obchodné priestory fakticky užíval, pričom s účinnosťou od 25.11.2004 nadobudla ako nájomca dispozičné právo k týmto obchodným priestorom žalobkyňa.
6. V zmysle záverov odvolacieho súdu (v uznesení č.k. 21Cob/68/2016-770 z 30.11.2017) bol súd prvej inštancie povinný posúdiť uplatnený nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže žalovaný predmetné priestory preukázateľne využíval, ale za ne neplatil žiadnu odplatu, čím získal majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu ako skutkovej podstaty vyplývajúcej z ust. § 451 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Právne postavenie žalobkyne vyhodnotil ako detenciu, podľa ktorej žalovaný fakticky vec ovládal pre jej držiteľa, teda nedržal vec alebo právo pre seba, ale pre inú osobu titulom nájmu. Na základe právneho názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vyhodnotil zistený skutkový stav tak, že hoci žalovaný fakticky obchodné priestory užíval, za ich užívanie neplatil odplatu, čím navodil právny stav, na základe ktorého sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil.
7. Žalovaný obchodné priestory skutočne užíval, čo nerozporoval, pričom nepreukázal, že by za užívanie týchto priestorov zaplatil odplatu. Obranu žalovaného, že nájomné zaplatil formou zápočtu voči poskytnutej pôžičke, ktorú mal poskytnúť svedkovi Q. súd vyhodnotil ako účelovú, ktorú žalovaný nepodložil žiadnymi dôkaznými prostriedkami, okrem svedeckej výpovede svedka Q.. Žalovaný so svedkom Q. si v niektorých častiach svojich výpovedí vzájomne protirečili, keď na jednej strane uviedli, že peniaze boli poskytnuté titulom pôžičky, čo tvrdil sám žalovaný (na pojednávaní dňa 24.9.2019) a na druhej strane, že finančné prostriedky mali byť vyplatené titulom preddavkovo zaplateného nájomného ako tvrdil svedok Q.. Súd tiež poukázal na skutočnosť, že o poskytnutí finančných prostriedkov malo byť vystavené písomné potvrdenie, z ktorého malo vyplývať, že poskytnutím týchto prostriedkov žalovaným, zaniká povinnosť platiť nájomné. Takéto potvrdenie však súdu predložené nebolo. Účelovosť tvrdení žalovaného a svedka Q. bola daná aj tým, že tieto okolnosti vo svojej svedeckej výpovedi zo dňa 7.6.2007 nespomínala ani svedkyňa V. V., ktorá mala byť vedúcou ekonomického oddelenia, ktorej mali byť odovzdané poskytnuté finančné prostriedky a ekonomické oddelenie malo vystaviť aj potvrdenie o prijatí týchto finančných prostriedkov. Z týchto dôvodov súd obranu žalovaného (založenú na vzájomne protirečiacich tvrdeniach bez predloženia ďalších dôkazov, ktoré by tieto protirečenia odstraňovali) musel vyhodnotiť ako účelovú.
8. Ako účelovú súd vyhodnotil aj obranu žalovaného založenú na tom, že nájomné, resp. odplatu za užívanie obchodných priestorov žalobkyni neplatil, pretože nebola oprávnený dodávať do obchodných priestorov energie, a to hlavne s prihliadnutím na potvrdenie Západoslovenskej energie a.s., podľa ktorej bola žalobkyňa odberateľom elektrickej energie na predmetnom odbernom mieste od 3.1.2005. Žalobkyňa teda vedela faktickým užívateľom obchodných priestorov tieto energie dodávať a s najväčšou pravdepodobnosťou ich aj dodávala, čo bolo podporené aj tým, že sám žalovaný faktúry za dodávku energií žalobkyni uhrádzal.
9. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný získal na úkor žalobkyne majetkový prospech, pretože na jeho strane nedošlo k zmenšeniu majetku, s čím muselo korešpondovať zväčšenie majetku žalobkyne, ak by žalovaný postupoval v súlade so zákonom. Protiprávnosť konania žalovaného bola daná tým, že priestory užíval bez právneho titulu, pričom ak by postupoval v súlade s právom, za užívanie obchodných priestorov by musel oprávnenej osobe (žalobkyni) uhrádzať odplatu. Týmto spôsobom nedochádzalo k zmenšeniu majetku žalovaného a k zvýšeniu majetku žalobkyne, čo bolo potrebné vyhodnotiť ako vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného.
10. Následne súd prvej inštancie posudzoval výšku uplatneného nároku, pričom zistil, že žalobkyňa vychádzala z obvyklého nájomného v danom období (vo výške 59,75 eur /1.800,- Sk/ za m2; za obdobie od 1.12.2004 do 28.2.2006 celkovo suma 40.106,55 eur), ktoré žalovaný nespochybnil žiadnymi dôkaznými prostriedkami. Preto žalobkyni čiastočne priznal ňou uplatnenú výšku bezdôvodného obohatenia. Súd však žalobkyni nepriznal daň z pridanej hodnoty k uplatnenej výške bezdôvodného obohatenia (a v tejto časti žalobu zamietol), pretože bol toho názoru, že bezdôvodné obohatenie je majetkovou sankciou za ujmu spôsobenú protiprávnym konaním a nárok z bezdôvodného obohatenia nemožno považovať ani za dodanie tovaru a ani za dodanie služby v zmysle ustanovení § 2 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty.
11. V časti uplatneného príslušenstva bol súd prvej inštancie toho názoru, že k navyšovaniu bezdôvodného obohatenia síce dochádzalo v závislosti na dobe, po akú žalovaný nehnuteľnosti užíval, avšak povinnosť žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie nevznikala s mesačnou periodicitou (ako keby povinnosť platiť odplatu vyplývala zo zmluvy), ale až po tom, čo bol žalobkyňou vyzvaný na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný sa teda dostal do omeškania až dňom nasledujúcim po obdržaní výzvy z 18.4.2006. Z uvedeného dôvodu teda súd žalobcovi priznal právo na zaplatenie úroku z omeškania dňom 18.4.2006, a to vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby NBS (v tom čase vo výške 3 % ročne), teda vo výške 6 % z priznanej sumy.
12. Ostatnými vykonanými dôkazmi, svedeckými výpoveďami príp. listinnými dôkazmi sa súd pri svojom hodnotení skutkového stavu nezaoberal, nakoľko ich obsahom boli skutočnosti, ktoré nemali vplyv na posúdenie vyššie nastolenej právnej otázky, preto podľa názoru súdu sa nebolo ani v odôvodnení rozsudku potrebné podrobnejšie zaoberať ich obsahom.
13. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne čiastočným úspechom žalobkyne v rozsahu 84%.
14. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho vyhovujúceho výroku a výroku o trovách konania (výroky I. a III.) podal včas odvolanie žalovaný s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby a priznaním mu náhrady trov konania v rozsahu 100 %. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, g/, h/ CSP. Namietal, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal po vrátení veci odvolacím súdom s aktívnou vecnou legitimáciou žalobkyne. Záver o nedostatku aktívnej legitimácie nevychádzal zo samotného právneho posúdenia veci ako učinil odvolací súd v zrušujúcom uznesení (sp. zn. 21Cob/68/2016), na ktoré sa súd prvej inštancie iba odvolal. Napadnutý rozsudok neobsahuje konštatovanie skutkového stavu odlišného od existujúcej rozhodovacej praxe v inej obdobnej veci (rozhodnutie Okresného súdu Galanta sp. zn. 20C/41/2007 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/154/2012), kde súdy dospeli k záveru o neexistencii aktívnej legitimácie žalobcu za rovnakých skutkových okolností.
15. Ďalej namietal nesprávne skutkové zistenie súdu, že žalovaný nevykonával úhrady za užívanie predmetu nájmu. Žalovaný uviedol všetky rozhodujúce skutočnosti o poskytnutí plnenia za užívanie predmetu nájmu svedkovi Q., pričom k relevantnému popretiu týchto skutkových tvrdení nedošlo. Svedok Q. pravdivo opísal skutočnosti ohľadne prevzatia finančných prostriedkov od žalovaného, ktoré slúžili na zabezpečenie chodu predmetu nájmu v spornom období. Výpoveď svedka nepovažuje za účelovú, keďže nie je žiadnym spôsobom viazaný k stranám sporu a ani nemá záujem na výsledku sporu.
16. Nesprávne zistený skutkový stav súdom prvej inštancie videl aj v časti dodávky energie do predmetu nájmu, pretože žalobkyňou predložené potvrdenie predstavuje iba výpis z evidencie dodávateľa energie, ktorá bola upravovaná až dodatočnými právnymi úkonmi. Súd prvej inštancie potom nesprávne ustálil aj výšku žalovaného nároku, keď žalobkyňa nebola schopná zabezpečiť žalovanému riadne užívanie predmetu nájmu.
17. V rámci odvolacieho konania žalovaný predložil nové dôkazy, a to zmluvy o pôžičke uzavreté medzi ním ako veriteľom a Y. Q. ako dlžníkom. Poukazoval na to, že dôkazy nemohol bez svojej viny predložiť skôr, pretože vzhľadom na odstup času nimi nedisponoval a dodatočne mu ich doručil svedok Q.. Takisto sa až dodatočne dozvedel, že výpoveď svedkyne V. bola ovplyvnená hrozbou trestnoprávnej resp. občianskoprávnej zodpovednosti za jej konanie vo vzťahu k úpadcom H.M.-UNIVERZÁL, spol. s r.o. a Y. Q.- H.M. UNIVERZÁL, a preto navrhol jej opätovné vypočutie.
18. Žalovaný mal tiež za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil nielen v časti aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, ale pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Opätovne poukázal na vec vedenú pred Okresným súdom Galanta sp. zn. 20C/41/2007, kde konajúce súdy dospeli k záveru, že popri nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je v prípade právneho posúdenia veci ako bezdôvodného obohatenia, daný aj nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaných, ktorým bezdôvodné obohatenie nemohlo vzniknúť, keď za užívanie predmetu nájmu platili, avšak nesprávnemu subjektu. Žalovaný tvrdil, že k zmenšeniu majetku žalovaného prichádzalo jednak dohodnutým spôsobom, t.j. vybudovaním parkoviska, a jednak aj poskytovaním plnení v zmysle výpovedí žalovaného a svedka Q..
19. Žalobkyňa podala k odvolaniu žalovaného písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že odvolacie námietky žalovaného sú účelové a nedôvodné a boli už v konaní opakovane riešené. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V konaní preukázala, že bola oprávnená vec užívať na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi ňou a správcom konkurznej podstaty. Žalovaný užíval nebytové priestory v obchodnom dome HM UNIVEZÁL od 1.12.2004 do 5.3.2006 bez platnej nájomnej zmluvy a za jeho užívanie neplatil žiadnu odplatu (avšak riadne hradil žalobkyni elektrickú energiu).
20. Krajský súd v Trnave (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutej časti vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, g/, h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch I. a III. vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
21. Vzhľadom na to, že zvyškovo zamietajúci výrok II. nebol napadnutý odvolaním, je v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a nebol predmetom prieskumu odvolacieho súdu.
22. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobkyne domáhajúcej sa vydania bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného, ktoré vzniklo užívaním nehnuteľnosti (predajných a skladových priestorov v obchodnom dome HM UNIVERZÁL) v rozhodujúcom čase vo vlastníctve úpadcu Y. Q. - H.M. UNIVERZÁL, zo strany žalovaného bez právneho dôvodu, a to v období od 1.12.2004 do 5.3.2006, čiastočne vyhovel.
23. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný získal na úkor žalobkyne majetkový prospech tým, že užíval bez právneho titulu (a tiež bez toho, aby komukoľvek platil za toto užívanie nájomné) obchodné priestory, ku ktorým patrilo v rozhodujúcom období právo nájmu žalobkyni. Preto priznal žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške vychádzajúcej z obvyklého nájomného v danom období (59,75 eur za m2, celkovo 40.106,55 eur) bez DPH, ktoré žalovaný nespochybnil žiadnymi dôkaznými prostriedkami.
24. Žalovaný v odvolaní namietal aktívnu i pasívnu vecnú legitimáciu strán sporu (teda nesprávne právne posúdenie veci), nesprávne skutkové zistenie súdu, že žalovaný nevykonával úhrady za užívanie predmetu nájmu (najmä s poukazom na novoty uplatnené v odvolacom konaní) a nesprávne ustálenie výšky žalovaného nároku, pretože žalobkyňa nebola schopná zabezpečiť žalovanému riadne užívanie predmetu nájmu.
25. V súvislosti s námietkou aktívnej legitimácie bol žalovaný toho názoru, že súd prvej inštancie (aj napriek tomu, že bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu uvedeného v uznesení č. k. 21Cob/68/2016-770 z 30.11.2017) nevysvetlil odklon od existujúcej rozhodovacej praxe v obdobnej veci (vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 20C/41/2007), kde súdy na základe obdobného skutkového stavu dospeli k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalovaného sa žiada dodať, že jedno rozhodnutie odvolacieho súdu nezakladá rozhodovaciu prax, odklon od ktorej by bolo povinnosťou súdu prvej inštancie (navyše pri viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreného v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí v predmetnej veci) odôvodňovať.
26. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
27. Pokiaľ ide o samotné právne posúdenie v časti aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, súd prvej inštancie bol pri svojom rozhodovaní viazaný predošlým zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu č. k. 21Cob/68/2016-770 z 30.11.2017. Požiadavka právnej istoty vyžaduje, aby aj odvolací súd v zásade zostal viazaný svojim skorším právnym názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení. V opačnom
prípade by totiž strácala zmysel aj viazanosť súdu prvej inštancie takýmto právnym názorom. Zmyslom § 391 ods. 2 CSP je totiž zabezpečiť, aby nové rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo v zhode so skôr vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu a aby teda právna otázka ním vyriešená už nemohla byť (úspešne) predmetom opätovného odvolacieho konania. Tomu by odporovalo, pokiaľ by odvolací súd mohol v novom odvolacom konaní svoj pôvodný právny názor voľne meniť. Jediným relevantným dôvodom pre odchýlenie sa od tohto právneho názoru môže byť buď kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu alebo podstatná zmena v skutkovom základe, ktorá by zapríčinila neaplikovateľnosť skôr vysloveného právneho názoru (porov. v tomto smere nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 1688/10). Zmena skoršieho, pre súd prvej inštancie záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, pričom opodstatneným dôvodom pre takúto zmenu môže byť judikatúra najvyššieho alebo ústavného súdu (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3.9.2013 sp. zn. III. ÚS 46/2013).
28. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
29. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jedna strana súdneho konania (žalobca) je subjektom toho hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný), a opačná procesná strana (žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný).
30. Bezdôvodné obohatenie je konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať tomu, na úkor koho sa získal. Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. O bezdôvodné obohatenie môže ísť aj vtedy, keď sa majetok obohateného nezmenšil, hoci sa zmenšiť mal (napr. užívaním cudzej veci bez úhrady došlo na strane obohateného k ušetreniu majetkových hodnôt, čo by pri normálnom priebehu vecí, keby sa užívanie veci zakladalo napr. na nájomnej zmluve, nenastalo). Užívanie cudzej veci, ak má majetkovú hodnotu, je bezdôvodným obohatením (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1.1.2005 sp. zn. 3 Cdo 52/2005).
31. Aktívne legitimovaným subjektom na uplatnenie práva zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie (§ 456 Občianskeho zákonníka) je ten, na koho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané a pasívne legitimovaným ten, koho majetok sa na úkor druhého neoprávnene zväčšil alebo u koho nedošlo k zmenšeniu majetku, hoci k nemu malo v súlade s právom dôjsť.
32. Odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne považuje odvolací súd za nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie v tejto veci z 30.11.2017 sp. zn. 21Cob/68/2016 (konkrétne body 19 a 20), v ktorom sa odvolací súd podrobne zaoberal aktívnou vecnou legitimáciu žalobkyne a tejto argumentácie sa pridržiava. Žalobkyňa je aktívne vecne legitimovaná, pričom svoje práva má ako detentor. Detentor (ktorým je i nájomca), je faktický držiteľ veci, ktorý má nad vecou faktickú moc (užíva ju), avšak bez toho, že aby vec považoval za svoju, teda bez úmyslu nakladať s ňou ako s vlastnou.
33. Ako už odvolací uviedol v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí v tejto veci, z nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a JUDr. Dušanom Repákom ako správcom úpadcu Y. Q. dňa 27.10.2004 jednoznačne vyplýva existencia vzťahu medzi vlastníkom a detentorom, keď žalobkyňa ovládala cudziu vec bez úmyslu nakladať s ňou ako s vlastnou, pričom jej svedčalo právo domáhať sa plnenia ako nároku zo zmluvy uzatvorenej s vlastníkom, kedy vec ovládala pre neho a pod jeho menom. Na základe tejto skutočnosti je žalobkyňa aktívne legitimovaná na podanie žaloby, pretože v rozhodnom čase mala v nájme celú nehnuteľnosť, a teda i priestory, ktoré užíval bez zmluvného vzťahu žalovaný. Právna úprava uvedená v § 666 Občianskeho zákonníka pritom umožňuje i nájomcovi dať prenajatú vec do podnájmu
a vtedy má nájomca postavenie detentora, ktorému prenechaním veci do nájmu prislúcha právo vec užívať, požívať jej plody a úžitky s tým, že tento môže následne vec prenechať inému do podnájmu.
34. Dodáva sa, že ak prenajímateľ nájomnou zmluvou prenechá vec na dočasné užívanie nájomcovi (§ 663 Občianskeho zákonníka) je nájomca oprávnený dať ju do podnájmu podnájomcovi (§ 666 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Vzniknú dva samostatné právne vzťahy. Prenajímateľ je v právnom vzťahu len nájomcom, len s nájomcom je v právnom vzťahu aj podnájomca. Možnosť dať prenajatú vec s do podnájmu môže byť zmluvou vylúčená alebo viazaná na podmienku (súhlas prenajímateľa) (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.3.2010 sp. zn. 1ObdoV/16/2008). Zmluva uzatvorená medzi správcom úpadcu ako prenajímateľom a žalobkyňou ako nájomcom žiadnu takúto podmienku neobsahuje, práve naopak, výslovne stanovuje ako účel nájomnej zmluvy uzatváranie podnájomných zmlúv zo strany nájomcu (žalobkyne).
35. Ak k určitej nehnuteľnosti (v danom prípade nebytovému priestoru) trvá právo nájmu konkrétneho nájomcu (ako v prejednávanej veci), je jednoznačné, že prenajímateľ nie je oprávnený s právom nájmu k tomuto nebytovému priestoru ďalej nakladať, t.j. zmluvne dať nebytový priestor do nájmu inému a už vôbec neprichádza do úvahy podnájomná zmluva medzi prenajímateľom a podnájomcom k takému nebytovému priestoru. V dobe platného nájomného vzťahu nemohol prenajímateľ (správca) s týmto nebytovým priestorom podnikať sám. Za situácie, že nehnuteľnosť (celý obchodný dom) bol prenajatý žalobkyni (nájomcovi) za určité nájomné, je zrejmé, že ani pri pravidelnom behu vecí (t.j. aj keby žalovaný uzatvoril podnájomnú zmluvu so žalobkyňou a platil by jej riadne nájomné) nemohol správca úpadcu (ako prenajímateľ) dôvodne očakávať od kohokoľvek iného nejaké ďalšie či vyššie platby za užívanie tejto nehnuteľnosti. Preto skutočnosť, že žalovaný neoprávnene užíval nebytový priestor v nehnuteľnosti prenajatej žalobkyni, žiadnu stratu zisku správcovi úpadcu nespôsobila a príčinou vzniku akejkoľvek majetkovej ujmy nemohla byť. Správca úpadcu by tak nemohol byť aktívne legitimovaným subjektom na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného (porov. v tomto smere rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 30.11.2014 sp. zn. 25 Cdo 264/2004).
36. Užívanie nebytového priestoru má nesporne majetkovú hodnotu; ak užíval žalovaný bez právneho dôvodu (t.j. bez platnej podnájomnej zmluvy) nebytový priestor, ku ktorému patrilo právo nájmu žalobkyni, získal užívaním tohto nebytového priestoru majetkový prospech, a to na úkor nájomcu (žalobkyne) a nie na úkor prenajímateľa (správcu úpadcu), ktorý dal žalobkyni ako nájomcovi nehnuteľnosť s nebytovými priestormi do nájmu. Niet preto pochýb o tom, že žalobkyňa je v prejednávanej veci aktívne vecne legitimovaná.
37. Dôvodnou nebola ani námietka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. V tejto súvislosti žalovaný tvrdil, že k zmenšeniu jeho majetku dochádzalo jednak dohodnutým spôsobom, t.j. vybudovaním parkoviska, a jednak aj poskytovaním plnení v zmysle výpovedí žalovaného a svedka Q.. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, žalovaný obchodné priestory skutočne užíval, pričom nepreukázal, že by za užívanie týchto priestorov zaplatil odplatu. Súd prvej inštancie tiež správne vyhodnotil obranu žalovaného (podľa ktorej nájomné zaplatil formou zápočtu voči poskytnutej pôžičke svedkovi Q.) ako nepreukázanú a účelovú, a to s poukazom na protirečivé výpovede žalovaného a svedka Q., ako aj výpoveď svedkyne V. V.. Rovnako nebolo v konaní žiadnym spôsobom preukázané tvrdenie žalovaného, že vybudoval parkovisko. V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalovaného zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že tvrdenia žalovaného o plnení za účelom úhrady nájomného komukoľvek inému ako žalobkyni, boli v prejednávanej veci bez právneho významu a môžu zakladať právny vzťah len medzi žalovaným a tým komu bezdôvodne plnil.
38. Z odvolania žalovaného možno vyvodiť, že nesúhlasí s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie, a to konkrétne výsluchov svedkov Q. a V.. Vykonaním týchto dôkazných prostriedkov sa však ani podľa odvolacieho súdu nezistili skutočnosti preukazujúce poskytnutie pôžičky žalovaným svedkovi Q. (ako vlastníkovi obchodného domu). Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať
zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu.
39. Pokiaľ ide o novoty uplatnené žalovaným v odvolacom konaní (§ 366 CSP), konkrétne žalovaným predložené dôkazy (zmluvy o pôžičke) a návrh na opätovný výsluch svedkyne V., je potrebné poukázať na neúplný apelačný systém, ktorým je ovládané odvolacie konanie. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa, ako aj protistrany (§ 373 ods. 4 CSP) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila pred súdom prvej inštancie je obmedzené. Novoty v odvolacom konaní sú ponímané ako reštriktívna výnimka z pravidla, že v konaní pred súdom druhej inštancie nie sú prípustné prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je prípustná len za splnenia taxatívne stanovených zákonných podmienok uvedených v § 366 CSP.
40. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie (tzv. novoty), možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
41. Odvolací súd nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov uvedených v § 366 CSP pre použitie novôt zo strany žalovaného v odvolacom konaní (bez ohľadu, či tieto skutkové tvrdenia, resp. dôkazy by boli spôsobilé privodiť žalovanému priaznivejšie rozhodnutie). Preto odvolací súd na nové skutočnosti a dôkazy uvedené žalovaným až v odvolaní prihliadnuť nemohol, keďže žalovaný nepreukázal žiadnu z taxatívne stanovených podmienok v zmysle § 366 písm. a/ až d/ CSP. Žalovaný v odvolaní netvrdil a ani nepreukázal, že neporušil procesnú diligenciu, t.j. netvrdil ani nepreukázal, že skutočnosti a dôkazy uvedené až v odvolaní (zmluvy o pôžičke, argumentácia týkajúca sa ovplyvnenia výsluchu svedkyne Kanišovej a návrh na jej opätovný výsluch) nemohol bez svojej viny uplatniť pred súdom prvej inštancie (§ 366 písm. d/), pričom novoty uvedené žalovaným pod iný účel ich použitia (§ 366 písm. a/ až c/) s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, g/, h/) podradiť nemožno.
42. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8.11.2011 sp. zn. 1 Sžr 38/2011).
43. K odvolacej argumentácii žalovaného týkajúcej sa nesprávneho zistenia skutkového stavu súdom prvej inštancie v časti dodávok energie do predmetu nájmu a s tým súvisiaceho nesprávneho ustálenia výšky žalovaného nároku (keďže žalobkyňa nebola schopná počnúc dňom požadovaného vydania bezdôvodného obohatenia zabezpečiť žalovanému riadne užívanie predmetu nájmu) odvolací súd uvádza, že ani táto dôvodná nebola. V konaní nebolo sporným, že žalovaný užíval predmetné obchodné priestory, riadne uhrádzal žalobkyni dodávky elektrickej energie a súčasne bolo preukázané, že žalobkyňa bola odberateľom elektrickej energie na predmetnom odbernom mieste od 3.1.2005. Argumentácia žalovaného (navyše ničím nepreukázaná) o nezabezpečení riadneho užívania predmetu nájmu žalovaným zo strany žalobkyne bola v prejednávanej veci bez právneho významu. Predmetom konania je totiž nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním obchodných priestorov (ku ktorým mala právo nájmu žalobkyňa) žalovaným bez právneho dôvodu a nie nárok žalobkyne na zaplatenie nájomného (podnájomného) z titulu uzavretej podnájomnej zmluvy medzi ňou a žalovaným, kde by si žalovaný mohol uplatniť vo forme obrany nárok na zľavu z nájomného.
44. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné.
45. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).
46. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalovaného, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
47. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
48. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).