Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_2S-12-2020.pdf
PDF · 390.29 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/12/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeanette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., IČO: 35 914 921, Drieňová 24, 820 09 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., IČO: 47 232 471, Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, IČO: 00 699 063, Drieňová 24, 826 03 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.2019/DOZ/POK/R/34 zo dňa 14.11.2019, jednohlasne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I.
Konanie pred správnymi orgánmi
1. Listom č. 1370/PMÚ SR/2012 zo dňa 13.04.2012 žalovaný oznámil začatie správneho konania žalobcovi na základe § 25 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 2 správneho poriadku s tým, že konanie vedené pod č. 0013/OZDP/2012 voči žalobcovi začína z vlastného podnetu, a to na základe podozrenia z porušenia zákazu zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. b/ a ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 136/2001 Z.z.“ alebo ako „zákon“) a čl. 102 písm. b/ Zmluvy o fungovaní Európskej únie v oblastiach (ďalej aj ako „Zmluva“)
- možné obmedzenie prenájmu elektrických rušňov spoločnosti Cargo ostatným železničným nákladným dopravcom pôsobiacim na území SR v období od 01.01.2005 do 31.12.2010.
- možné obmedzenie poskytovania služby tankovania pohonných hmôt do motorových rušňov ostatných železničných nákladných dopravcov pôsobiacich na území SR a to v období od 01.01.2005 do 31.12.2010.
2. Dňa 22.08.2013 žalovaný vydal prvostupňové rozhodnutie č. 2013/DZ/2/1/021, ktorým žalobcovi uložil pokutu vo výške XX.XXX.XXX,- eur za zneužitie dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. b/ a ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2011 a čl. 102 písm. b/ Zmluvy.
3. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodla Rada žalovaného rozhodnutím č. 2014/DZ/R/2/035 zo dňa 05.11.2014, pričom prvostupňové rozhodnutie potvrdila.
4. Žalobca podal žalobu proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 05.11.2014 na Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudkom č. k. 5S 30/2015-306 zo dňa 13.10.2015 rozhodnutie žalovaného v oboch stupňoch zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 8Sžh/3/2016 zo dňa 31.05.2018, ktorým rozsudok Krajského súdu potvrdil.
5. Po vrátení veci a spisového materiálu žalovaný konajúci v prvom stupni vykonal úkony, ktoré od neho požadovali súdy vo vyššie uvedených rozhodnutiach a vydal rozhodnutie č. 2019/DOZ/POK/2/21 zo dňa 19.07.2019, vo výroku ktorého konštatoval, že žalobca v období od 27.06.2005 do 31.12.2010 na území Slovenskej republiky konal spôsobom obmedzujúcim predaj a prenájom elektrických rušňov súkromným železničným nákladným dopravcom pôsobiacim v SR, a to na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v Slovenskej republiky a doplňovania paliva do motorových rušňov súkromných železničných nákladných dopravcov pôsobiacich v SR, a to na relevantnom trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne, čo žalovaný považoval za zneužitie dominantného postavenia podľa čl. 102 písm. b/ Zmluvy a podľa § 8 ods. 2 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z.z..
Za uvedené správne delikty uvedené v bode 1 výroku žalovaný podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. uložil žalobcovi pokutu vo výške X.XXX.XXX,- eur.
6. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal rozklad, o ktorom rozhodla Rada žalovaného rozhodnutím č. 2019/DOZ/POK/R/34 zo dňa 14.11.2019 tak, že prvostupňové rozhodnutie žalovaného zo dňa 19.07.2019 zmenila vo výroku 1 tak, že podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, odboru zneužívania dominantného postavenia a vertikálnych dohôd, č. 2019/DOZ/ POK/2/2021 zo dňa 19.07.2019 v bode jeden výrok znie: „konanie podnikateľa Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s. so sídlom Drieňová 24, Bratislava, zapísaného v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č. 3496/B, IČO: 35 914 921 v období od 03.03.2009 do 31.12.2010 na území Slovenskej republiky spočívajúce v obmedzovaní
- predaja a prenájmu elektrických rušňov súkromným železničným dopravcom pôsobiacim v SR a to na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v Slovenskej republiky
- doplňovania paliva do motorových rušňov súkromných železničných nákladných dopravcov pôsobiacich v SR, a to na relevantnom trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne, ktoré bolo súčasťou jednej stratégie zameranej na obmedzenie konkurentov na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov na území Slovenskej republiky je jedným trvajúcim deliktom a je zneužitím dominantného postavenia podľa čl. 102 písm. b/ Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým článok 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) a podľa § 8 ods. 2 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31.12.2011, ktoré je podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31.12.2011 zakázané.
Bod 2 výroku prvostupňového rozhodnutia žalovaného č. 2019/DOZ/POK/2/21 zo dňa 19.07.2019 zostal nezmenený.
7. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach adresovaných súdu. Žalovaný ako správny orgán konajúci v oboch stupňoch v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom ich odôvodnenia korešpondujú s vyjadrením k žalobe, ktoré na tieto odôvodnenia odkazuje. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení v časti V. tohto rozsudku.
II.
Žaloba a ďalšie vyjadrenie žalobcu
8. Včas podanou žalobou, súdu doručenou dňa 17.01.2020, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 2019/DOZ/POK/2/21 zo dňa 19.07.2019 (prvostupňové) a č. 2019/ DOZ/POK/R/34 zo dňa 14.11.2019 (o rozklade), obe ich považoval za nezákonné, žiadal aby súd tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Svoju argumentáciu žalobca doplnil duplikou zo dňa 20.04.2020.
Námietka uplynutia subjektívnej lehoty na uloženie pokuty:
9. Žalobca pripomenul, že subjektívna lehota 4 roky na uloženie pokuty plynie od momentu, kedy Úrad začal správne konanie podľa § 25 zákona č. 136/2001 Z.z.. V prípade žalobcu začala 4 ročná subjektívna lehota na uloženie pokuty plynúť odo dňa 13.04.2012, kedy bolo začaté Správne konanie. Objektívna lehota na uloženie pokuty uplynie 8 rokov odo dňa, kedy došlo k porušeniu ustanovení zákona č. 136/2001 Z.z., ustanovení osobitného predpisu alebo povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu.
10. Žalobca tvrdil, že v jeho prípade bolo rozhodujúce to, že došlo k uplynutiu štvorročnej subjektívnej lehoty na uloženie pokuty a zodpovednosť za spáchanie deliktu zanikla.
11. Pokutu je možné považovať za uloženú až právoplatným rozhodnutím správneho orgánu. Iba právoplatné rozhodnutie správneho orgánu je pre účastníkov konania záväzné a až s právoplatnosťou rozhodnutia vznikajú účastníkom konania práva alebo povinnosti, pričom túto interpretáciu potvrdzuje aj slovenská právna doktrína.
12. V prípade žalobcu došlo k tomu, že žalovaný vydal prvostupňové rozhodnutie dňa 19.07.2019, proti ktorému žalobca podal rozklad. Rada žalovaného rozhodla o rozklade žalobou napadnutým rozhodnutím dňa 14.11.2019 a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.11.2019.
13. Podľa žalobcu však lehota na uloženie pokuty žalovanému uplynula dňa 04.11.2019, skôr ako bolo žalobou napadnuté rozhodnutie právoplatné. Z uvedeného žalobca dedukoval, že k uloženiu pokuty žalobcovi došlo až po uplynutí subjektívnej lehoty na uloženie pokuty.
14. V posudzovanom prípade subjektívna lehota na uloženie pokuty neplynula nepretržite od 13.04.2012 (začatie správneho konania). V čase súdneho konania o prvej žalobe v (ods. 4 odôvodnenia rozsudku) zmysle § 246d OSP spočívala. Podľa žalobcu správne určenie obdobia, počas ktorého lehota spočívala, je kľúčové pre správne určenie momentu, kedy uplynula. Prvá žaloba bola podaná za účinnosti OSP. Následne, počas konania o odvolaní Úradu žalovaného proti Rozsudku KS BA došlo k zmene právnej úpravy a prijatiu nového procesného kódexu pre správne súdnictvo (SSP), ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016, a teda ešte pred tým, ako NS SR dňa 20.08.2018 rozhodol o odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Podľa prechodných ustanovení SSP platí, že odvolacie konania podľa piatej časti OSP (správne súdnictvo) začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti SSP sa dokončia podľa doterajších predpisov. Z toho dôvodu celé konanie o odvolaní Úradu proti Rozsudku KS BA prebiehalo podľa pôvodnej právnej úpravy, nakoľko bolo začaté ešte za účinnosti OSP. Oba právne predpisy je upravujú spočívanie lehoty totožne, a preto sú závery právnej doktríny a súdnej praxe ohľadom spočívania lehoty na uloženie pokuty, ktoré boli prijaté za účinnosti nového SSP, plne aplikovateľné aj na starú právnu úpravu podľa OSP.
15. S účinnosťou od 01.10.2004 bolo do OSP zakotvené ustanovenie § 246d, v zmysle ktorého prvej vety platí, že ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti neplynú. Totožná právna úprava sa neskôr preniesla aj do § 71 ods. 1 SSP.
16. Žalobca poukázal na to, že účelom zákonného ustanovenia bolo vylúčiť vplyv dĺžky súdneho konania o správnej žalobe na plynutie prekluzívnych lehôt, v rámci ktorých môže správny orgán sankcionovať zistené porušenia. Ustanovenie § 246d OSP sa bude aplikovať, keď správny súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vráti na ďalšie konanie. V prípade, že správny súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vráti na ďalšie konanie, má sa za to, že toto rozhodnutie správneho orgánu nikdy neexistovalo - nie je pre účastníkov konania nijako záväzné, ani z neho
nevznikajú účastníkom konania žiadne práva alebo povinnosti. Po zrušení rozhodnutia správneho orgánu sa vec vracia správnemu orgánu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Správny orgán následne v konaní pokračuje, a to podľa stavu, aký tu bol v čase pred vydaním zrušeného správneho rozhodnutia
- so zohľadnením právneho názoru správneho súdu.
17. Lehota na uloženie pokuty spočíva (neplynie) s účinkami počas celého súdneho konania. To znamená, že počas súdneho konania lehota plynúť prestáva a po jeho skončení jej plynutie pokračuje, so započítaním doby, ktorá ubehla do začiatku súdneho konania.
18. Zákona č. 136/2001 Z.z. je takým zákonom, ktorý mal zákonodarca v § 246d OSP na mysli, keďže upravuje správne delikty na úseku hospodárskej súťaže. Zároveň upravuje aj pokuty, ktoré je žalovaný oprávnený uložiť za spáchané správne delikty.
19. Vzhľadom na to, že § 38 ods. 8 zákona č. 136/2001 Z.z. upravuje prekluzívnu lehotu, v rámci ktorej môže žalovaný uložiť pokutu za zistené správne delikty a je systematicky zaradené v šiestej časti zákona č. 136/2001 Z.z. nazvanej ako „Zodpovednosť za správne delikty“, v ktorej je upravený celý systém ukladania sankcií za správne delikty na úseku hospodárskej súťaže, platí, že uplynutím prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty podľa § 38 ods. 8 zákona č. 136/2001 Z.z. už žalovaný nemôže sankcionovať porušenia zákona a zaniká aj zodpovednosť porušovateľa za správny delikt.
20. Ustanovenie § 246d OSP hovorí o tom, že lehota na uloženie pokuty neplynie počas súdneho konania - teda od jeho začiatku, až do jeho konca. Začiatok spočívania lehoty na uloženie pokuty je preto naviazaný na okamih, kedy sa začne súdne konanie. Začiatok súdneho konania upravoval § 82 OSP. Lehota na uloženie pokuty prestáva plynúť momentom, kedy bola správnemu súdu doručená žaloba na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. V prípade žalobcu začala lehota na uloženie pokuty spočívať momentom doručenia prvej žaloby na súd, dňa 02.02.2015. Uvedená otázka nebola medzi účastníkmi sporná.
21. Spornou medzi účastníkmi bola otázka, kedy prestáva spočívať lehota na uloženie pokuty. Správne určenie konca spočívania lehoty na uloženie pokuty má pritom zásadný vplyv na správne určenie momentu, kedy lehota na uloženie pokuty uplynula.
22. Napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané dňa 14.11.2019 a právoplatnosť nadobudlo dňa 15.11.2019.
23. Žalobca bol presvedčený, že lehota na uloženie pokuty prestala spočívať v deň nasledujúci po dni, kedy rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok sp. zn. 8Sžh/3/2016 zo dňa 31.05.2018 nadobudol právoplatnosť, teda 21.08.2018. Podľa žalobcu potom koniec lehoty na uloženie pokuty pripadol na deň 04.11.2019.
24. Podľa názoru žalovaného však lehota na uloženie pokuty začala plynúť až v deň, kedy boli súdom správnemu orgánu doručené spisy vedené v správnom konaní, ktoré boli pripojené do súdneho konania o prvej žalobe, ktorým je deň 14.09.2019. To podľa žalovaného znamená, že koniec lehoty na uloženie pokuty pripadol až na deň 25.11.2019.
25. Žalobca prezentoval vlastný výklad § 246d OSP, podľa ktorého lehota na uloženie pokuty spočíva počas konania pred súdom. Predložka „počas“ použitá v tomto ustanovení podľa krátkeho slovníka slovenského jazyka znamená „v priebehu, v čase, cez, za.“ Už z jednoduchého gramatického výkladu tohto ustanovenia je tak zrejmé, že „počas konania pred súdom“ znamená obdobie od začiatku súdneho konania, až do jeho skončenia. Z toho vyplýva, že pre správne určenie momentu, kedy lehota na uloženie pokuty prestáva v zmysle § 246d OSP spočívať a kedy sa obnoví sa jej plynutie, je dôležité správne určiť moment, kedy sa súdne konanie končí.
26. Koniec súdneho konania nastáva momentom, kedy meritórne súdne rozhodnutie nadobudne právoplatnosť. Právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje jeho záväznosť pre účastníkov konania a zásadnú nezmeniteľnosť.
27. Za predpokladu, že lehota na uloženie pokuty spočíva počas súdneho konania, teda od jeho začiatku, do jeho konca, začiatok súdneho konania je určený momentom, kedy súdu dôjde návrh na jeho začatie (v správnom súdnictve je týmto návrhom správna žaloba) a koniec súdneho konania je určený momentom, kedy súdne rozhodnutie vo veci nadobudne právoplatnosť, tak podľa žalobcu platí záver, že spočívanie lehoty na uloženie pokuty sa začína v deň, kedy bola súdu doručená žaloba a končí sa v deň, kedy rozsudok správneho súdu nadobudol právoplatnosť
28. Z toho podľa žalobcu vyplýva záver, že v deň nasledujúci po dni, kedy rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozsudok sp. zn. 8Sžh/3/2016 zo dňa 31.05.2018 nadobudol právoplatnosť (21.08.2018), plynutie lehoty na uloženie pokuty pokračovalo.
29. Na podporu svojich tvrdení týkajúcich sa spočívania lehôt v zmysle § 246d OSP žalobca poukázal na ustálenú prax najvyšších súdnych autorít, krajských súdov a českých súdov.
30. Podľa rozhodnutia ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 242/2017, obdobne aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Sž 18/2010 „lehoty [pre uloženie pokuty] sa teda prerušujú s účinkami, ktoré trvajú počas celého správneho konania, od jeho začatia (§ 82 ods. 1 OSP v spojení s § 246c prvá veta OSP) až do jeho právoplatného skončenia.“
31. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vyjadreného v rozsudku sp. zn. 8Sžo/71/2014 „prekluzívne lehoty [pre uloženie pokuty] sa prerušujú s účinkami, ktoré trvajú počas celého súdneho konania, od jeho začatia (§ 82 ods. 1 v spojení s 246c prvá veta) až do právoplatného skončenia. Po právoplatnom skončení veci na súde tieto lehoty plynú ďalej ak je to ešte možné, a to so započítaním doby, ktorá uplynula do začatia konania v správnom súdnictve.“
32. Konkrétnu dĺžku spočívania lehoty na uloženie pokuty, vrátane presného stanovenia okamihu pokračovania plynutia lehoty, uviedol Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6Sž/15/2011 zo dňa 25.04.2012: „Rozhodnutie č. [...] bolo vydané 24.5.2011, čiže od začiatku plynutia objektívnej lehoty do vydania rozhodnutia o uložení sankcie uplynul 1 rok, 8 mesiacov a 24 dní. V tejto lehote však sú zahrnuté aj časové úseky, kedy podľa § 246d O.s.p. lehota pre zánik zodpovednosti neplynula, keďže v preskúmavanej veci odporca rozhodol po druhýkrát, po predchádzajúcom opakovanom zrušení rozhodnutí odporcu tunajším súdom, pričom za deň kedy lehota začne spočívať sa považuje deň, kedy začalo súdne konanie /doručením návrhu, resp. opravného prostriedku/ a posledným dňom spočívania lehoty je deň právoplatnosti súdneho rozhodnutia.“.
33. Obdobne posúdil túto otázku Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 8Sžo/71/2014 zo dňa 17.09.2015, v ktorom posudzoval zákonnosť uloženia pokuty podľa zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní: „Prekluzívne lehoty sa [podľa § 246d OSP] prerušujú s účinkami, ktoré trvajú počas celého súdneho konania, od jeho začatia (§ 82 ods. 1 v spojení s § 246c prvá veta) až do právoplatného skončenia. Po právoplatnom skončení veci na súde tieto lehoty plynú ďalej ak je to ešte možné, a to so započítaním doby, ktorá uplynula do začatia konania v správnom súdnictve.“
34. Krajský súd V Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1S/258/2015 určil dĺžku spočívania lehoty na uloženie pokuty rovnakým spôsobom v prospech tvrdenia žalobcu v predmetnej správnej žalobe: „Z obsahu spisu je zrejmé, že plynutie prekluzívnych lehôt [pozn.: na uloženie pokuty] bolo dňa 24.06.2013 podaním žaloby na súd prerušené a tieto začali opäť plynúť až dňa 10.07.2015, kedy nadobudlo rozhodnutie sp. zn. 6S/65/2015 Krajského súdu v Bratislave právoplatnosť. Zo subjektívnej jednoročnej prekluzívnej lehoty tak ku dňu prerušenia uplynulo 10 mesiacov a z objektívnej trojročnej prekluzívnej lehoty uplynuli dva roky a 36 dní. Dňom nadobudnutia právoplatnosti vyššie označeného rozhodnutia krajského súdu začali prekluzívne lehoty plynúť ďalej.“
35. Obdobne sa vyjadril aj Krajský súd v Trenčíne v rozsudku sp. zn. 13S/47/2017 zo dňa 13.09.2017 v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou: „V zmysle ust. § 71 ods. 1 SSP však dňom 27.04.2016 táto lehota [pozn.: na uloženie pokuty], (subjektívna a aj objektívna) prestala plynúť, a to až do právoplatného skončenia súdneho konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 11S/108/2016, t.j. do 28.01.2017. O čas trvania súdneho konania sa teda v zmysle ust. § 71 SSP predĺžili lehoty na uloženie pokuty, a to o obdobie 276 dní.“
36. Z vyššie citovaných rozhodnutí je podľa žalobcu zrejmé, že súdna prax vykladá § 246d OSP tak, že lehota na uloženie pokuty spočívajúca podľa § 246d OSP (po dobu súdneho konania) znova plynie od momentu, kedy zrušujúce rozhodnutie správneho súdu nadobudne právoplatnosť. Súdna prax tak potvrdzuje interpretáciu § 246d OSP predostretú žalobcom.
37. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal aj na rozhodnutia českých súdov.
38. Podľa rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR, sp. zn. 1 Afs 9/2008 „(...) po dobu soudního řízení se tříletá lhůta pro vyměření (doměření) daně staví a její běh pokračuje až po pravomocném skončení řízení před soudem. Jelikož se jedná o stavění lhůty (nikoliv o její přerušení, kdy lhůta po odpadnutí překážky běží od začátku), část lhůty, která uběhla před zahájením soudního řízení a část lhůty, která uběhla po něm, se sčítají.“
39. Obdobne sa vyjadril aj Najvyšší správny súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 9 Afs 72/2011„Z výše uvedeného lze jednoznačně dovodit, že v případě řízení soudního je nutné zohlednit i ustanovení soudního řádu správního. To jinými slovy znamená, že po dobu soudního řízení se tříletá lhůta pro uložení pokuty podle § 24 odst. 9 zákona o ochraně spotřebitele staví a její běh pokračuje po pravomocném skončení řízení před soudem. Jelikož se jedná o stavění lhůty (nikoliv o její přerušení, kdy lhůta po odpadnutí překážky běží od počátku), část lhůty, která uběhla před zahájením soudního řízení a část lhůty, která uběhla po něm, se sčítají.“
40. Rozhodovacia prax českých najvyšších súdnych autorít, podľa žalobcu svedčí v prospech tvrdení Žalobcu, že lehota na uloženie pokuty spočíva po dobu súdneho konania, a to od doručenia žaloby na správny súd až do právoplatnosti rozhodnutia súdu o žalobe.
41. Subjektívna lehota na uloženie pokuty začala žalovaného plynúť odo dňa, kedy začal správne konanie dňa 13.04.2012. Subjektívna lehota na uloženie pokuty by v zmysle § 38 ods. 8 zákona č. 136/2001 Z.z. mala uplynúť o 4 roky, v zmysle § 246d OSP počas súdneho konania o prvej žalobe spočívala. Konanie o prvej žalobe začalo dňa 02.02.2015 (deň podania prvej žaloby).
42. Spočítaním počtu dní medzi 13.04.2012 do 13.04.2016 (365+365+365+366) je celkový počet dní lehoty 1461. Medzi začiatkom správneho konania (13.04.2012) a začiatkom konania o prvej žalobe (02.02.2015) uplynulo 1023 dní. Žalovanému zo 4 ročnej lehoty na uloženie pokuty zostávalo do jej uplynutia 438 dní.
43. Súdne konanie o prvej žalobe žalobcu prebiehalo na prvostupňovom a odvolacom súde až do dňa 20.08.2018, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Najvyššieho súdu SR a súdne konanie sa tak skončilo. Lehota na uloženie pokuty začala žalovanému opätovne plynúť v deň nasledujúci po dni, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Najvyššieho súdu SR, teda dňa 21.08.2018. Po prirátaní zostávajúceho počtu dní z lehoty (438) k dátumu, od ktorého pokračovalo plynutie lehoty na uloženie pokuty (21.08.2018), deň, na ktorý pripadol koniec lehoty na uloženie pokuty, bol 01.11.2019 (deň pracovného pokoja), resp. najbližší pracovný deň - 04.11.2019 (pondelok).
44. Žalovaný prvostupňové rozhodnutie vydal síce v lehote, toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, keďže voči nemu podal žalobca včasný rozklad. Rada žalovaného o rozklade rozhodla napadnutým rozhodnutím až dňa 14.11.2019. Napadnuté rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 15.11.2019, kedy napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, a došlo tak k nezákonnému uloženiu pokuty.
45. Žalobca tvrdil, že k vydaniu rozhodnutia nemalo dôjsť a vzhľadom na uplynutie lehoty na uloženie pokuty dňom 04.11.2019 mala Rada žalovaného správne konanie zastaviť, keďže odpadol dôvod, pre ktorý bolo vedené.
46. Podľa názoru rady žalovaného lehota na uloženie pokuty prestala spočívať až po doručení všetkých administratívnych spisov zo súdu späť žalovaného, po skončení súdneho konania o prvej žalobe, teda až dňa 14.09.2018. To podľa rady žalovaného znamenalo, že lehota na uloženie pokuty uplynula až dňa 25.11.2019, a preto bola podľa správneho orgánu pokuta uložená včas.
47. Pri tejto svojej interpretácii vychádzala rada žalovaného zo znenia § 250j ods. 4, tretia veta OSP, podľa ktorého ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, lehota na rozhodnutie správneho orgánu v ďalšom konaní začne plynúť až po doručení všetkých spisov správneho orgánu pripojených k prejednávanej veci.
48. Žalobca so žalovaným nesúhlasil a vyššie uvedené ustanovenie hovorí o lehote na rozhodnutie - čo ale podľa jeho názoru nie je tá istá lehota, ako lehota na uloženie pokuty. Lehota na vydanie rozhodnutia je lehota, v ktorej má správny orgán povinnosť rozhodnúť. Táto lehota má iba poriadkový charakter a jej nesplnenie nespôsobuje nezákonnosť vydaného rozhodnutia. Uplynutie poriadkovej lehoty na rozhodnutie tak nespôsobuje zánik práva správneho orgánu vydať meritórne rozhodnutie, hoci aj o pokute. Nesplnenie lehoty na rozhodnutie má iba ten dôsledok, že sa účastník konania môže žalobou proti nečinnosti správneho orgánu domáhať, aby správny orgán konal, nakoľko nedodržanie lehoty na rozhodnutie spôsobuje prieťahy v konaní, čo narúša právnu istotu účastníkov konania.
49. Naproti tomu, uplynutie lehoty na uloženie pokuty spôsobuje, že správny orgán v danom prípade vôbec nemôže pokutu uložiť a ak by pokutu uložil napriek uplynutiu lehoty, išlo by o nezákonné rozhodnutie. Na tom nemení nič ani to, ak by správny orgán dodržal lehotu na rozhodnutie. Lehota na uloženie pokuty je tak lehotou prekluzívnou, keďže jej následkom je zánik práva správneho orgánu uložiť pokutu. Z tohto dôvodu nie je možné uvedené lehoty zamieňať.
50. Rozdiel medzi týmito lehotami je zjavný aj z ich rozdielnej právnej úpravy.
51. Osobitnú úpravu lehoty na rozhodnutie obsahuje § 30 zákona č. 136/2001 Z.z. pod názvom „Lehota na rozhodnutie“, podľa ktorého úrad vydá rozhodnutie do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania. Predseda úradu môže lehotu na vydanie rozhodnutia v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, a to aj opakovane, spolu najviac o 24 mesiacov. Ak úrad nemôže rozhodnúť do šiestich mesiacov, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov písomne upovedomiť. Táto lehota sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia podľa § 11 ods. 1 alebo ods. 2.
52. Naproti tomu, lehota na uloženie pokuty je v zákone č. 136/2001 Z.z. upravená na osobitnom mieste, v § 38 ods. 8, ktorý má nadpis „Zodpovednosť za správne delikty“.
53. Je tak zrejmé, že už samotný zákon č. 136/2001 Z.z. rozlišuje medzi lehotou na rozhodnutie, ktorá je upravená v § 30 Zákona č. 136/2001 Z.z. a lehotou na uloženie pokuty, ktorá je upravená v § 38 ods. 8 Zákona č. 136/2001 Z.z..
54. Žalobca tvrdil, že § 246d O.s.p. sa vzťahuje na spočívanie prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty a § 250j ods. 4, tretia veta O.s.p. sa vzťahuje na začiatok plynutia novej lehoty na rozhodnutie v ďalšom konaní.
55. Podľa § 246d O.S.P platí, že lehota určujúca zánik zodpovednosti neplynie (spočíva) počas konania o správnej žalobe. Zákonodarca týmto ustanovením komplexne upravil začiatok a aj koniec spočívania lehoty. To je zrejmé z použitého slovného spojenia, keďže predložkou „počas“ sú obsiahnuté oba momenty spočívania lehoty - začiatok a aj koniec.
56. Preto bol podľa žalobcu nelogický výklad žalovaného, podľa ktorého sa na určenie konca spočívania lehoty vzťahuje úplne iné ustanovenie, ktoré sa navyše nachádza aj na inom mieste v zákone. Je nelogické, aby začiatok spočívania lehoty na uloženie pokuty bol upravený v § 246d O.s.p. a koniec spočívania lehoty v § 250j ods. 4, tretia veta O.s.p.. Platí to o to viac, ak v § 246d O.s.p. sú jednoznačne upravené oba časové okamihy (začiatok aj koniec) spočívania lehoty.
57. Pokiaľ ide o ustanovenie § 250j ods. 4, tretej vety O.s.p., toto sa výslovne vzťahuje na lehotu na rozhodnutie, čo nie je tá istá lehota, ako lehota na uloženie pokuty. Platí pritom, že iba v prípade takej lehoty, ktorá plynie od začiatku (nanovo), môžeme hovoriť o začiatku jej plynutia. Takou lehotou je aj poriadková lehota na rozhodnutie. Lehota na rozhodnutie plynie od začiatku správneho konania. Jej nesplnenie však nespôsobuje nezákonnosť vydaného rozhodnutia. Len čo správny orgán rozhodnutie vydá, lehota na rozhodnutie plynúť prestane. Jej plynutie sa definitívne ukončí. Plynutie takto ukončenej lehoty na rozhodnutie sa ničím neobnovuje. Je pritom úplne jedno, či rozhoduje prvostupňový alebo
druhostupňový orgán, a teda je jedno aj to, či toto rozhodnutie v lehote na rozhodnutie nadobudne právoplatnosť. Na dodržanie lehoty na rozhodnutie postačuje iba to, ak je rozhodnutie v lehote vydané. Avšak v prípade, že správny súd rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie, správnemu orgánu začne v ďalšom konaní plynúť nová lehota na rozhodnutie - od začiatku, v celej svojej dĺžke.
58. Ustanovenie § 250j ods. 4, tretej vety O.s.p. teda upravuje začiatok plynutia novej lehoty na rozhodnutie v prípade zrušujúceho súdneho rozhodnutia a vrátenia veci správnym súdom. Lehota na rozhodnutie začína plynúť po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených v súdnom konaní správnemu orgánu. Táto lehota začína plynúť nanovo, v celej svojej dĺžke.
59. Pokiaľ rozhodnutie správneho orgánu neobstojí pred súdom a súd toto rozhodnutie zruší a vráti vec správnemu orgánu na ďalšie konanie, správnemu orgánu začne plynúť nová poriadková lehota na vydanie nového rozhodnutia. Zároveň, právny poriadok nijako neupravuje spočívanie lehoty na rozhodnutie počas súdneho konania, pretože to ani nie je potrebné. Súdnemu prieskumu totiž podliehajú iba právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, a teda rozhodnutia, ktoré už boli vydané. Po vydaní zrušujúceho rozhodnutia správneho súdu a vrátení veci správnemu orgánu na ďalšie konanie tak vždy začne plynúť nová lehota na rozhodnutie - pričom § 250j ods. 4, tretia veta O.S.P. určuje iba začiatok jej plynutia.
60. V prípade lehoty na uloženie pokuty je to inak. Začiatok plynutia lehoty na uloženie pokuty je daný jednoznačne v zákona č. 136/2001 Z.z. - podľa § 38 ods. 8 subjektívna lehota na uloženie pokuty začína plynúť momentom začatia správneho konania, a objektívna lehota na uloženie pokuty začína plynúť momentom spáchania správneho deliktu. Začiatok plynutia lehoty na uloženie pokuty nie je naviazaný na moment vrátenia administratívnych spisov zo súdu - teda tak, ako to interpretuje žalovaný. Lehota na uloženie pokuty od jej začiatku plynie nepretržite, pričom počas súdneho konania spočíva. Správny orgán však na jej plynutie nemá vôbec žiadny vplyv, ani keby konanie prerušil.
61. Ani právoplatné uloženie pokuty nespôsobí, že lehota na uloženie pokuty plynúť prestane. To je zrejmé aj z toho, že po tom, čo rozhodnutie o uložení pokuty nadobudne právoplatnosť, lehota na uloženie pokuty plynie ďalej, a to až do momentu doručenia správnej žaloby na súd, kedy začne spočívať v zmysle § 246d O.s.p.. Spočívaním sa plynutie lehoty iba dočasne pozastaví (po dobu konania pred súdom) a po právoplatnosti konečného rozhodnutia súdu sa jej plynutie obnoví. Lehota na uloženie pokuty v takom prípade nezačne plynúť od začiatku, ale práve naopak; jej plynutie pokračuje, so započítaním časového obdobia, ktoré z lehoty uplynulo do začatia súdneho konania. Preto podľa žalobcu nemožno stotožňovať lehotu na rozhodnutie s lehotou na uloženie pokuty tak, ako to robí rada žalovaného v napadnutom rozhodnutí.
62. Žalobca podporil svoju argumentáciou poukazom na dôvodovú správu k novele č. 388/2011 Z.z. k O.s.p., v ktorej sa uvádza, že „nakoľko sa v praxi vyskytujú rôzne názory na to, od kedy má začať správny orgán nové konanie (...) bolo by vhodné, aby bol určený čas, od kedy je príslušný správny orgán povinný vo veci ďalej konať. Z týchto dôvodov sa navrhuje novelizovať § 250j tak, aby bol jednoznačne určiteľný začiatok plynutia lehoty na konanie pre dotknutý správny orgán.“
63. Podľa žalobcu zákonodarca pri koncipovaní tejto novely jednoznačne sledoval úpravu začiatku plynutia novej lehoty na rozhodnutie v ďalšom konaní. Táto úprava totiž do prijatia novelizácie O.s.p. v právnom poriadku chýbala. Zákonodarca nemienil odstrániť výkladové pochybnosti ohľadom aplikácie § 246d O.S.P., keďže takéto výkladové pochybnosti nikdy neexistovali, ako je zrejmé z ustálenej rozhodovacej praxe slovenských a českých súdov a taktiež aj z názorov právnej doktríny k uvedeným ustanoveniam. Výklad podaný žalobcom je súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR a krajských súdov týkajúcou sa stanovenia okamihu konca spočívania lehoty na uloženie pokuty podľa § 246d O.s.p..
64. Žalobca zdôraznil, že uplynutie lehoty na uloženie pokuty je dôvodom pre zastavenie správneho konania. Predmetom Správneho konania je posudzovanie údajného zneužívania dominantného postavenia žalobcom, ktoré je podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. zakázané. Jedinou sankciou, ktorú môže žalovaný v zmysle zákona č. 136/2001 Z.z. v správnom konaní uložiť za zneužívanie dominantného postavenia, je práve pokuta. Keďže dôvod vedenia správneho konania odpadol, bol naplnený dôvod pre zastavenie správneho konania podľa § 32 ods. 2 písm. c) zákona č. 136/2001 Z.z..
Námietka nezohľadnenia zmeny sledovaného obdobia
65. Žalobca tvrdil, že rada žalovaného založila svoje závery v napadnutom rozhodnutí o protisúťažných praktikách žalobcu na dôkazoch, ktoré sa sledovaného obdobia vôbec netýkali, pričom iné dôkazy, ktoré sa sledovaného obdobia týkali, protisúťažné konanie nepreukazovali. Žalovaný na základe vykonaných dôkazov (týkajúcich sa sledovaného obdobia) dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o zneužití dominantného postavenia žalobcom a z napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, ako rada žalovaného, pri formovaní svojich záverov, zohľadnila zmenu vymedzenia sledovaného obdobia oproti jeho vymedzeniu v prvostupňovom rozhodnutí, čo má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.
66. V pôvodnom správnom konaní žalovaný vymedzil sledované obdobie údajného protisúťažného konania žalobcu obdobím od 01.01.2005 do 31.12.2010. Žalobca takéto vymedzenie sledovaného obdobia namietol v prvej žalobe, pričom sa správne súdy s námietkou stotožnili, keď zhodne konštatovali, že pri posudzovaní prípadného protisúťažného konania bolo potrebné vziať do úvahy, kedy bola žalobcovi preukázateľne doručená prvá riadna žiadosť SŽD o poskytnutie služby. Podľa názoru správnych súdov najskoršou takouto žiadosťou mohla byť žiadosť spoločnosti SŽDS zo dňa 03.03.2009. Správne súdy pritom zdôraznili, že za obdobie od 01.01.2005 do 03.03.2009, t.j. od začiatku pôvodného vymedzeného sledovaného obdobia do dátumu doručenia prvej žiadosti SŽD o poskytnutie služby, existencia protisúťažnej praktiky žalobcu preukázaná nebola, teda do 03.03.2009 žalobca dominantné postavenie jednoznačne nezneužíval.
67. Po vrátení veci na ďalšie konanie žalovaný prekvapivo, svojvoľne a v rozpore s právnym názorom správnych súdov vo svojom prvostupňovom rozhodnutí vymedzil trvanie protisúťažnej praktiky od 27.06.2005 do 31.12.2010. Žalobca vyjadril názor, že správny orgán takto postupoval účelovo iba z toho dôvodu, aby zo správneho konania nemusel vylúčiť dôkazy pochádzajúce z obdobia do 03.03.2009. Na týchto dôkazoch totiž postavil ťažisko svojej argumentácie o domnelom zneužití dominantného postavenia.
68. Vymedzenie sledovaného obdobia žalovaným v prvostupňovom rozhodnutí žalobca namietol v rozklade. Rada žalovaného námietku zohľadnila a zmenila vymedzenie sledovaného obdobia v napadnutom rozhodnutí tak, že konštatovala trvanie protisúťažnej praktiky v období od 03.03.2009 do 31.12.2010. Táto zmena sledovaného obdobia sa však premietla iba formálne do výroku napadnutého rozhodnutia a rada žalovaného zmenu sledovaného obdobia nijako nezohľadnila pri formovaní svojich záverov v napadnutom rozhodnutí, na mnohých miestach rozhodnutia odkazuje na odôvodnenie prvostupňové rozhodnutie a z tohto rozhodnutia vychádza. Rada žalovaného tak odkazuje aj na tie tvrdenia žalovaného, ktoré sa týkajú sledovaného obdobia vymedzeného od 27.06.2005 do 31.12.2010, a to napriek tomu, že v napadnutom rozhodnutí vymedzila sledované obdobie inak, a to ako obdobie od 03.03.2009 do 31.12.2010.
69. Zmena sledovaného obdobia je podľa žalobcu podstatná najmä vo vzťahu k dokazovaniu. Väčšina dôkazov, na ktorých žalovaný postavil svoju argumentáciu o protisúťažných praktikách žalobcu v období od 03.03.2009 do 31.12.2010 sa totiž vôbec tohto obdobia netýka. Rada žalovaného rovnako, ako aj žalovaný konajúci v prvom stupni, stavia ťažisko svojej argumentácie na dôkazoch (za obdobie od 27.06.2005 do 03.03.2009), ktoré však podľa správnych súdov nepreukazujú protisúťažné konanie a ktoré sú pre posúdenie prípadného protisúťažného konania žalobcu už bezpredmetné. Žalobca vyjadril presvedčenie, že rada žalovaného nemohla v napadnutom rozhodnutí konštatovať zneužívanie dominantného postavenia žalobcom, ak by vychádzala iba z dôkazov, ktoré sa týkali sledovaného obdobia od 03.03.2009 do 31.12.2010.
70. Podľa žalobcu je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zmätočné a nepreskúmateľné. Nie je z neho zrejmé, ako rada žalovaného pri formovaní svojich záverov zohľadnila zmenu vymedzenia sledovaného obdobia oproti jeho vymedzeniu v prvostupňovom rozhodnutí. Zmena vymedzenia sledovaného obdobia v napadnutom rozhodnutí bola iba formálna, bez reálneho dopadu na závery rady, čo v konečnom dôsledku spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Námietky týkajúce sa nesprávneho určenia relevantného trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR
71. Žalobca tvrdil, že žalovaný nevymedzil správne uvedený relevantný trh, čo malo následne priamy vplyv na správnosť záveru žalovaného o dominantnom postavení žalobcu na tomto trhu, ako aj na správnosť záveru o zneužití tohto dominantného postavenia. Nesprávne vymedzenie relevantného trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR sa týka tak vecného (tovarového), ako aj priestorového hľadiska.
72. Pokiaľ ide o tovarový relevantný trh, ten podľa § 3 ods. 3 Zákona č. 136/2001 Z.z. zahŕňa zhodné alebo zastupiteľné tovary schopné uspokojiť určitú potrebu užívateľov. Zastupiteľnosť tovarov sa posudzuje najmä z hľadiska ich charakteristík, ceny a účelu použitia.
73. Pre správne vymedzenie tovarového relevantného trhu je kľúčové správne identifikovanie zhodných alebo zastupiteľných tovarov. Veľkosť tovarového trhu je totiž daná dostupnosťou zhodných alebo zastupiteľných tovarov vo vzťahu k tovarom súťažiteľa, ktorého konanie sa posudzuje.
74. Žalobca namietal, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, aké konkrétne elektrické rušne podľa rady žalovaného spadajú pod pojem staré elektrické rušne a nie je zrejmé, aké konkrétne elektrické rušne rada žalovaného zaraďuje na tovarový relevantný trh predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR. Zároveň sa nedostatočné zistenie skutkového stavu týka záverov žalovaného o dostupnosti starých elektrických rušňov v sledovanom období a dostupnosti a o použiteľnosti nových elektrických rušňov v SR.
75. Pre rozlišovanie medzi starými elektrickými rušňami a novými elektrickými rušňami bolo podľa žalovaného rozhodujúce iba to, či boli elektrické rušne vyrábané pred sledovaným obdobím (staré elektrické rušne) alebo až po začatí sledovaného obdobia (nové elektrické rušne). Rada žalovaného určila trvanie sledovaného obdobia inak ako úrad. Úrad považoval za sledované obdobie časový úsek od 27.06.2005 do 31.12.2010, pričom rada na základe právneho názoru správnych súdov vnímala sledované obdobie od 03.03.2009 do 31.12.2010. Ak teda v napadnuté rozhodnutia hovoria, že staré elektrické rušne sú také, ktoré v sledovanom období už neboli vyrábané, nie je zrejmé, či sa má na mysli elektrické rušne vyrábané do 03.03.2009 alebo do 27.06.2005.
76. Pokiaľ ide o dostupnosť elektrických rušňov vyrábaných do 03.03.2009, podľa žalobcu správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav. Žalovaný tvrdil, že všetkými elektrickými rušňami prevádzkyschopnými v SR a vyrábanými do 03.03.2009, či už na území bývalého Československa alebo kdekoľvek inde v zahraničí, disponoval v zásade len žalobca. Tento záver je nepreukázaný a nesprávny. Rada žalovaného v správnom konaní nevykonávala žiadne dokazovanie a v napadnutom rozhodnutí iba odkázala na skutkové zistenia úradu uvedené v prvostupňovom rozhodnutí. Úrad však v prvostupňovom rozhodnutí neskúmal dostupnosť elektrických rušňov vyrábaných do 03.03.2009, keďže za staré elektrické rušne považoval iba rušne vyrábané do 27.06.2005. Úrad nezisťoval dostupnosť elektrických rušňov vyrábaných v období od 27.06.2005 do 03.03.2009, teda či si SŽD mohli obstarať elektrické rušne vyrábané od 27.06.2005 do 03.03.2009. Na rozdiel od úradu však rada považovala za použiteľné aj elektrické rušne vyrábané v období od 27.06.2005 do 03.03.2009. Sama však nevykonala žiadne dokazovanie za účelom zistenia, či takéto elektrické rušne boli dostupné a či ich SŽD mohli získať aj od iných subjektov ako od žalobcu.
77. V rámci dokazovania v správnom konaní úrad zisťoval dostupnosť a použiteľnosť starých elektrických rušňov v SR tak, že sa obracal so žiadosťami o poskytnutie informácií na jednotlivých SŽD, na ÚRŽD a na ŽSR.
78. V týchto žiadostiach úrad síce používal pojmy staré elektrické rušne a nové elektrické rušne, ale vôbec neuviedol, aké elektrické rušne považuje za nové elektrické rušne a aké elektrické rušne považuje za staré elektrické rušne. Subjekty, ktoré úrad so žiadosťami o poskytnutie informácií oslovil, teda vôbec nemali predstavu o tom, ako chápať pojmy staré elektrické rušne a nové elektrické rušne a túto predstavu nemal ani sám úrad. Z hľadiska vykonaného dokazovania to potom znamená, že ak oslovené subjekty nevedeli, ako úrad vymedzuje pojmy staré elektrické rušne a nové elektrické rušne, ich vyjadrenia sú v
tomto konaní v zásade nepoužiteľné a akékoľvek závery, ktoré vyvodil z odpovedí oslovených subjektov, sú založené na nedostatočnom zistení skutkového stavu.
79. Ďalej žalobca poukázal na to, že v správnom konaní namietal, že na relevantný trh predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR mali byť zaradené aj elektrické rušne patriace spoločnosti ZSSK používané v železničnej osobnej doprave. Žalovaný však v napadnutom rozhodnutí tvrdil, že elektrické rušne spoločnosti ZSSK, ktoré sú používané v železničnej osobnej doprave nie sú zameniteľné s elektrickými rušňami žalobcu používanými v železničnej nákladnej doprave a že spoločnosť ZSSK vlastne ani nedisponovala voľnými kapacitami elektrických rušňov a aj keby elektrické rušne spoločnosti ZSSK boli zameniteľné s elektrickými rušňami žalobcu, bolo by to irelevantné, keďže tieto elektrické rušne neboli dostupné pre účely predaja alebo prenájmu SŽD.
80. Tieto závery žalovaného považoval žalobca za nesprávne a vyjadril presvedčenie, že z vyjadrenia ZSSK vôbec nevyplýva nezameniteľnosť elektrických rušňov v osobnej doprave s elektrickými rušňami v nákladnej doprave. Elektrické rušne určené pre osobnú dopravu boli síce po rozdelení Železničnej spoločnosti, a.s. na spoločnosť ZSSK a žalobcu upravované, tieto úpravy však nemali absolútne žiadny vplyv na možnosť použitia elektrických rušňov používaných primárne v osobnej doprave aj v doprave nákladnej. Pokiaľ ide o spoločnosťou ZSSK spomínané úpravy spojené s prevádzkovým nasadením, z listu ZSSK nie je vôbec zrejmé, o aké úpravy sa jedná a už vôbec z neho nevyplýva, že by tieto úpravy mali akýkoľvek negatívny vplyv na možnosť nasadenia elektrických rušňov používaných v osobnej doprave aj v nákladnej doprave. Ak by chcel žalovaný predsa len tvrdiť, že úpravy spomínané spoločnosťou ZSSK znamenali nepoužiteľnosť elektrických rušňov spoločnosti ZSSK v nákladnej doprave (čo je vylúčené), musel by zobrať do úvahy, kedy v rámci Sledovaného obdobia začala spoločnosť ZSSK predmetné úpravy realizovať a akého počtu elektrických rušňov spoločnosti ZSSK sa tieto úpravy týkali, čo však žalovaný vôbec neskúmal.
81. Zameniteľnosť elektrických rušňov používaných v železničnej osobnej doprave s elektrickými rušňami používanými v železničnej nákladnej doprave vyplýva aj z vyjadrenia spoločnosti České dráhy, ktorá je českým železničným osobným dopravcom sa totiž výslovne vyjadrila, že v sledovanom období disponovala elektrickými rušňami, ktoré boli schopné prevádzky v SR bez akýchkoľvek úprav. Keďže však tovarový relevantný trh takto vymedzený nie je, nevidel žalobca dôvod, prečo by na tento trh nemali patriť aj elektrické rušne spoločnosti ZSSK, ktoré sú navyše v železničnej náklade doprave aj reálne použiteľné.
82. Žalobca nesúhlasil so záverom žalovaného, že že spoločnosť ZSSK nemala v rokoch 2005 až 2010 voľné kapacity elektrických rušňov. Spoločnosť ZSSK v Stanoviskách ZSSK potvrdila, že v Sledovanom období disponovala voľnými kapacitami elektrických rušňov, ktoré mohli byť prenajaté pre potreby SŽD v SR. Žalovaný stanoviská ZSSK označil za účelové a uzavrel, že spoločnosť ZSSK nemala voľné kapacity elektrických rušňov, ktoré mohli byť prenajaté SŽD. Vychádzal z toho, že počet elektrických rušňov (spoločnosti ZSSK) nepotrebných z obchodno-prevádzkového hľadiska bol zanedbateľný, pričom počty disponibilných elektrických rušňov, ktorými spoločnosť ZSSK v stanoviskách deklarovala voľné kapacity, boli nízke až nulové. Podľa názoru žalobcu spoločnosť ZSSK v stanoviskách nepochybne potvrdila pravdivosť vyhlásenia ZSSK, a teda existenciu disponibilnej kapacity elektrických rušňov v sledovanom období, ktoré mohli byť prenajaté SŽD. Zo stanovísk ZSSK vyplýva, že spoločnosť ZSSK dostupnosť kapacity elektrických rušňov založila na údajoch o disponibilných rušňoch, ktorých existenciu žalovanému deklarovala tabuľkou, ktorá tvorila prílohu č. 1 listu spoločnosti ZSSK zo dňa 09.01.2019. Spoločnosť ZSSK v tabuľke pre jednotlivé mesiace obdobia od 27.06.2005 (resp. od 03.03.2009) do 31.12.2010 uvádza konkrétny deň, v ktorom bol počet disponibilných elektrických rušňov (v danom mesiaci) najvyšší a deň, v ktorom bol tento počet najnižší. Je síce pravdou, že v niektorých mesiacoch je v tabuľke uvedená nula, čo znamená, že v danom mesiaci sa vyskytol aspoň 1 deň, kedy spoločnosť ZSSK nemala žiadne voľné kapacity vlastných rušňov, avšak spoločnosť ZSSK k tomu výslovne uviedla, že ani v takom prípade nebolo vylúčené prenajatie elektrických rušňov tretiemu subjektu, keďže by išlo o obchodné rozhodnutie spoločnosti ZSSK.
83. Žalovaný podľa názoru žalobcu nepreukázal, že prenájom elektrických rušňov sa štandardne realizuje na strednodobé až dlhodobé obdobie, toto tvrdenie je špekulatívne, žalovaný pri tomto svojom tvrdení poukazuje na bod 188. prvostupňového rozhodnutia, v ktorom definuje pojem „dlhšie obdobie“ odkazom na nájomné zmluvy, ktoré uzavrel žalobca so spoločnosťami PSŽ (na dobu neurčitú), Translog
Slovakia (na dobu neurčitú), ŽOS Zvolen (na dobu 5 rokov) a Ostravská dopravní společnost (na dobu 1 roka). Tieto dôkazy, v ktorých sa dohodnutá dĺžka nájmu pohybuje od 1 roka až po dobu neurčitú, však podľa nášho názoru vôbec nepreukazujú, aká je štandardná dĺžka nájmu elektrických rušňov. Aj keby to žalovaný preukázal, neznamená to, že o takú dĺžku nájmu by mali záujem SŽD a nie je to navyše ani preukázané. Ďalej zo stanovísk ZSSK jednoznačne vyplýva, že prenájom elektrických rušňov by bol možný aj v tých mesiacoch, v ktorých spoločnosť ZSSK podľa poskytnutých údajov nedisponovala voľnou kapacitou elektrických rušňov, keďže prenájom by závisel od reálneho dopytu dopravcu a od obchodného rozhodnutia spoločnosti ZSSK.
84. Podľa žalobcu rada žalovaného neozrejmila, na základe akých skutočností dospela k svojmu záveru. Žalovaný nevykonal žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, aké boli konkrétne požiadavky na trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov. Nie je preto možné posúdiť, či voľné kapacity elektrických rušňov spoločnosti ZSSK požiadavkám trhu zodpovedali alebo nie. Pokiaľ nie je preukázaný opak, je potrebné vychádzať z toho, čo vyplynulo zo stanovísk ZSSK, a teda, že spoločnosť ZSSK disponovala voľnými kapacitami elektrických rušňov, ktoré mohli byť prenajaté SŽD, a teda tieto elektrické rušne predstavovali alternatívu k elektrickým rušňom Žalobcu. Konkurenčnosť určitej alternatívy na trhu sa má posudzovať z pohľadu ŠZD ako odberateľa a nie z pohľadu spoločnosti ZSSK ako dodávateľa. V tomto prípade však z pohľadu SŽD nie je vôbec podstatné, či by si ZSSK elektrický rušeň prenajatý SŽD musela prípadne nahradiť prenájmom od iného subjektu. Skutočnosť, či by si spoločnosť ZSSK elektrický rušeň prenajatý SŽD musela nahradiť od iného subjektu (alebo motorovým rušňom) je tak výlučne záležitosťou na strane spoločnosti ZSSK. O tom, že takto spoločnosť ZSSK koná, nemusí byť SŽD ani informovaný, a teda z jeho pohľadu je táto skutočnosť irelevantná. Navyše, zo Stanovísk ZSSK vyplýva, že nahradenie prenajatého elektrického rušňa z iných zdrojov by sa uskutočnilo len vo výnimočných prípadoch. Pre posúdenie toho, či je alternatíva vo forme elektrických rušňov spoločnosti ZSSK konkurenčná teda bolo podstatné len to, či spoločnosť ZSSK disponovala elektrickými rušňami, ktoré mohli byť prenajaté pre potreby SŽD v SR.
85. Na tom, že elektrické rušne ZSSK sú pre SŽD konkurenčnou alternatívou (k rušňom žalobcu) nemení nič ani to, či by ZSSK prenajala elektrický rušeň z vlastných zdrojov, a od iného subjektu by si žiadnu náhradu nezabezpečila, alebo či by ZSSK prenajala elektrický rušeň z vlastných zdrojov, ale ako náhradu by si pre vlastnú potrebu požičala elektrický rušeň od iného subjektu. Táto skutočnosť bola výslovne potvrdená Stanoviskami ZSSK, a preto možno uzavrieť, že elektrické rušne spoločnosti ZSSK v Sledovanom období preukázateľne predstavovali konkurenčnú alternatívu vo vzťahu k elektrickým rušňom Žalobcu.
86. Z vykonaného dokazovania (stanovísk ZSSK) vyplynulo, že spoločnosť ZSSK v sledovanom období elektrickými rušňami schopnými prevádzky v SR preukázateľne disponovala. Navyše je preukázané, že na strane spoločnosti ZSSK existovala aj vôľa prenajať elektrické rušne SŽD. Jediný logický záver, ktorý je možné vyvodiť zo stanovísk ZSSK je ten, že spoločnosť ZSSK v sledovanom období reálne disponovala voľnými kapacitami elektrických rušňov, ktoré mohli byť prenajaté SŽD v SR.
87. Tomu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav nasvedčuje aj skutočnosť, že sa nezaoberal otázkou zdroja elektrických rušňov, ktorými v sledovanom období disponovali SŽD. V správnom konaní bolo preukázané, že SŽD v sledovanom období disponovali elektrickými rušňami schopnými prevádzky v SR. SŽD zároveň uviedli aj zdroj týchto starých elektrických rušňov. Žalovaný sa však vôbec nezaoberal tým, ako si SŽD zabezpečili tieto staré elektrické rušne, a ani tým, či si rovnakým spôsobom nemohli zabezpečiť aj ďalšie staré elektrické rušne. Zároveň je irelevantné, koľko takých starých elektrických rušňov mali SŽD v sledovanom období k dispozícii, keďže podstatné je to, že SŽD boli preukázateľne schopní obstarať si staré elektrické rušne aj od iných subjektov ako je žalobca. Táto skutočnosť mala priamy vplyv na vecné (tovarové), ako aj priestorové vymedzenie relevantného trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR, a tým pádom nevyhnutne aj na záver o dominantnom postavení žalobcu na tomto relevantnom trhu.
88. Žalobca tiež tvrdil, že záver žalovaného o nepoužiteľnosti nových elektrických rušňov v SR ako dôvodu ich nezaradenia na tovarový relevantný trh predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR bol založený na nedostatočnom zistení skutkového stavu.
89. V sledovanom období nebolo vydané vôbec žiadne povolenie. povolenia sa vydávajú iba v prípade, ak sa elektrický rušeň povoľuje na prevádzku v SR a v žiadnom inom štáte EÚ ešte povolený na prevádzku nebol. V sledovanom období neboli vydané povolenia, ale dodatočné povolenia, a to na elektrické rušne, ktoré už predtým boli povolené na prevádzku v inom štáte EÚ. Navyše, dodatočné povolenie bolo vydané aj na nové elektrické rušne, a to na elektrické rušne radu 185, ktoré sa vyrábajú od roku 2003. Žalobca nie je špecializovaným orgánom štátnej správy, v ktorého kompetencii je vydávanie povolení a dodatočných povolení, a teda nie je spôsobilý sa k tejto skutočnosti relevantne vyjadriť. Žalobca tak môže vychádzať iba z vlastných zistení a informácií, ktoré sa nemusia ukázať ako presné. Ak sa ukáže, že vyjadrenie žalobcu je vecne nesprávne, a teda, že prevádzka nových elektrických rušňov na sieti ŽSR v sledovanom období bola povolená, nemôže to byť žalobcovi na ujmu. Ak sa trate v postkomunistických krajinách (a teda aj v SR) zabezpečujú iným systémom ako v západnej Európe, elektrické rušne z krajín strednej a východnej Európy nemôžu mať so spornými koľajovými obvodmi v SR absolútne žiadne ťažkosti, a teda, nič nebráni bezproblémovému vydaniu dodatočných povolení na ich prevádzku na sieti ŽSR. Na trhu v Európe je množstvo elektrických rušňov, ktoré západných konštrukcií nie sú a ktoré sú vyrábané výrobcami v strednej a východnej Európe. Tieto elektrické rušne je možné certifikovať na prevádzku na sieti ŽSR bez akýchkoľvek problémov, keďže zabezpečovacie zariadenia v SR a v okolitých krajinách strednej a východnej Európy pracujú na rovnakých princípoch. Žalovaný sa však tejto skutočnosti počas správneho konania žiadnym spôsobom nevenoval.
90. Žalobca namietal, že žalovaný nemal tovarový relevantný trh vymedziť zužujúco ako trh predaja a prenájmu elektrických rušňov, ale ako trh prístupu k elektrickým rušňom schopným prevádzky v SR, pričom súčasťou tohto trhu mala byť aj služba rušňového hospodárstva. Žalobca síce nikdy netvrdil, že služba rušňového hospodárstva je zameniteľná s predajom a prenájmom elektrických rušňov, SŽD potrebujú na základe uzavretej prepravnej zmluvy prepraviť tovar v prospech svojho zákazníka. Pokiaľ SŽD prepravu zrealizujú, môžu z prepravy inkasovať zisk, ďalej sa rozvíjať a zvyšovať svoj podiel na trhu železničnej nákladnej dopravy. Pre SŽD je teda podstatné iba to, či sú na trhu k dispozícii elektrické rušne, ktoré zabezpečia trakciu vozňov s tovarom. Z pohľadu posúdenia konania žalobcu je tak potrebné zistiť, či SŽD mali alebo nemali možnosť zabezpečiť si od žalobcu elektrický rušeň, ktorý zabezpečí trakciu vozňov s tovarom. V priebehu správneho konania bolo preukázané, že žalobca poskytoval SŽD služby rušňového hospodárstva. SŽD nič nebránilo v tom, aby túto službu poskytovanú Žalobcom využili podľa svojich potrieb (tak z hľadiska času, frekvencie ako aj miesta). Vzhľadom na to mal žalovaný relevantný trh vymedziť ako relevantný trh prístupu k elektrickým rušňom schopným prevádzky v SR a nie príliš zužujúco iba ako relevantný trh predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR.
91. Pokiaľ ide o vymedzenie priestorového relevantného trhu, podľa názoru žalobcu jeho vymedzenie správnym orgánom nebolo správne, keďže dostupnú alternatívu predstavujú aj vybraní dopravcovia z Českej republiky, ktorí rovnako disponujú elektrickými rušňami schopnými prevádzky v SR.
92. V pôvodnom správnom konaní žalobca do konania predložil vyhlásenia spoločností ČD Cargo, České dráhy a AWT z roku 2014. Vyhlásenia dopravcov preukazovali, že SŽD mali možnosť obstarať si elektrické rušne schopné prevádzky v SR aj od iných dopravcov ako od žalobcu, a to od dopravcov pôsobiacich v ČR. Správne súdy uložili žalovanému povinnosť vysporiadať sa v pokračujúcom konaní s obsahom vyhlásení. Žalovaný mal odstrániť rozpory, ktoré vyplývajú z vyhlásení dopravcov a z prípadných iných dôkazov a mal doplniť dokazovanie za účelom bližšej konkretizácie elektrických rušňov, na ktoré sa vzťahujú vyhlásenia dopravcov. Pokiaľ by sa ukázalo, že dopravcovia disponovali v sledovanom období voľnými elektrickými rušňami, podľa správnych súdov bolo úlohou žalovaného nariadiť znalecké dokazovanie (prípadne obstarať odborné stanovisko) za účelom porovnania technických vlastností týchto elektrických rušňov s elektrickými rušňami žalobcu.
93. Na základe uvedeného žalovaný v pokračujúcom konaní oslovil všetkých dopravcov a zisťoval bližšie informácie o elektrických rušňoch, na ktoré sa vyhlásenia dopravcov vzťahovali. Dopravcovia na základe dopytu predložili do konania stanoviská, z ktorých podľa žalobcu vyplynulo, že dopravcovia v sledovanom období disponovali voľnými kapacitami elektrických rušňov, ktoré mohli byť prenajaté pre potreby SŽD v SR. Napriek tomu žalovaný dospel k opačnému (nesprávnemu) záveru, že stanoviská voľné kapacity elektrických rušňov nepreukazujú.
94. Žalobca argumentoval , že predaj a prenájom elektrických rušňov označil žalovaný za ekvivalentné formy dostupnosti elektrických rušňov, čo v zásade vyplýva aj z vecného vymedzenia relevantného trhu. Preto pre účely konania postačovalo, že stanoviská dopravcov preukazujú možnosť prenájmu elektrických rušňov pre potreby SŽD v SR a nie je nevyhnutné, aby z nich vyplývala aj možnosť predaja týchto elektrických rušňov.
95. Spoločnosť ČD Cargo poskytla v roku 2014 vyhlásenie, v ktorom uviedla, že od 01.12.2007 do 31.12.2010 mala k dispozícii elektrické rušne prevádzkyschopné v SR, ktoré mohli byť prenajaté pre potreby SŽD v SR.
96. Žalovaný v zmysle rozhodnutí správnych súdov zisťoval podrobnosti o elektrických rušňoch, na ktoré sa vyhlásenie spoločnosti ČD Cargo vzťahovalo. Na základe doplňujúcich informácií od spoločnosti ČD Cargo žalovaný dospel k záverom, že stanovisko ČD Cargo nepreukazuje existenciu reálnych zdrojov elektrických rušňov použiteľných pre potreby SŽD v SR že stanovisko ČD Cargo sa nevzťahovalo na reálne voľné elektrické rušne k prenájmu, ale týkalo sa hypotetických (teoretických) možností prenájmu elektrických rušňov a že stanovisko ČD Cargo nemá vplyv na závery správneho orgánu týkajúce sa priestorového vymedzenia relevantného trhu prenájmu elektrických rušňov. K uvedenému rada žalovaného vo svojom rozhodnutí doplnila, že zo stanoviska ČD Cargo rozhodne nemožno vyvodiť, že ČD Cargo malo rušne mimo svojej potreby v takom množstve a v takom čase, aby táto ponuka mohla pokryť potrebu SŽD. S uvedenými závermi sa žalobca nestotožnil a podľa jeho názoru tieto závery zo Stanoviska ČD Cargo nevyplývajú.
97. Spoločnosť ČD Cargo sa v Stanovisku ČD Cargo vyjadrila, že v Sledovanom období disponovala elektrickými rušňami, ktoré boli schopné prevádzky v SR, pričom pri prejavení patričného záujmu mohli byť elektrické rušne spoločnosti ČD Cargo prenajaté pre potreby SŽD v SR. Bolo povinnosťou žalovaného, aby uviedol, z ktorého konkrétneho tvrdenia spoločnosti ČD Cargo uvedeného v stanovisku takýto záver vyplýva, avšak žalovaný žiadny takýto záver v rozhodnutí neuviedol.
98. Spoločnosť ČD Cargo uviedla tvrdenie, že v „uvedeném období ČD Cargo skutečně vlastnilo elektrické lokomotivy (...) které teoreticky v případě zájmu konkrétního subjektu, mohly být pronajaty na území SR“. Bola si vedomá, že voľnými kapacitami elektrických rušňov pre prípad záujmu o nájom zo strany SŽD v sledovanom období skutočne disponovala. Ak by teda spoločnosť ČD Cargo žiadosť, ktorá by bola pre ňu akceptovateľná dostala, tak by bola schopná prenajať elektrické rušne pre účely SŽD v SR, keďže takéto elektrické rušne mala.
99. Žalovaný mal na základe stanoviska ČD Cargo buď dospieť k záveru, že elektrické rušne ČD Cargo sú použiteľné v SR, alebo nariadiť znalecké dokazovanie (alebo podanie odborného vyjadrenia) za účelom posúdenia technických vlastností týchto elektrických rušňov. Keďže to však žalovaný neurobil, znamená to, že nedostatočne zistil skutkový stav.
100. Žalobca nesúhlasil so žalovaným ani v tom, že zo stanoviska ČD Cargo nevyplýva, že by ČD Cargo svojimi elektrickými rušňami mohlo pokryť potrebu SŽD. z napadnutých rozhodnutí nevyplýva, aká bola táto údajná potreba SŽD. Žalovaný neuviedol, o koľko elektrických rušňov SŽD v sledovanom období mali záujem, a preto nie je možné ani uzavrieť, či by disponibilné kapacity elektrických rušňov ČD Cargo v sledovanom období túto potrebu SŽD pokryli alebo nie.
101. Žalobca sa vyjadril i k stanovisku pobočnosti České dráhy, ktorá poskytla do správneho konania v roku 2014 vyhlásenie, že v období od 01.12.2007 do 31.12.2010 mala dispozícii elektrické rušne schopné prevádzky v SR, ktoré mohli byť prenajaté SŽD v SR, ak by prejavili patričný záujem.
102. Žalovaný v zmysle rozhodnutí správnych súdov vyzval spoločnosť České dráhy, aby konkretizovala počty elektrických rušňov, ktorých sa vyhlásenie týkalo, teda aby uviedla koľko elektrických rušňov schopných prevádzky v SR mohlo byť prenajatých SŽD v SR v rokoch 2008 - 2010. Na základe doplňujúcich informácií od spoločnosti České dráhy uvedených v stanovisku žalovaný dospel k záveru, že toto stanovisko nepreukazuje existenciu reálnych zdrojov elektrických rušňov použiteľných pre potreby SŽD, že stanovisko sa vzťahuje len na hypotetické možnosti prenájmu elektrických rušňov, a teda nemá vplyv na závery týkajúce sa priestorového vymedzenia relevantného trhu prenájmu elektrických rušňov.
103. Žalobca s uvedeným záverom nesúhlasil a poukázal na to, že spoločnosť České dráhy sa v Stanovisku Českých dráh vyjadrila, že v sledovanom období disponovala elektrickými rušňami, ktoré by bez ďalšieho (bez akýchkoľvek úprav) boli schopné prevádzky na slovenských tratiach, pričom pri prejavení patričného záujmu by boli schopní elektrické rušne SŽD prenajať (v závislosti od aktuálnej dostupnosti rušňov a od ponúknutých podmienok zo strany SŽD, a teda výhodnosti výslednej dohody). Spoločnosť České dráhy zároveň uviedla, že nevedie spätne evidenciu elektrických rušňov, ktoré boli k dispozícii k prípadnému prenájmu SŽD v období vzdialenom 8 - 12 rokov do minulosti v takom rozsahu, aby bolo možné určiť, aký elektrický rušeň bol v akom období k dispozícii do prenájmu.
104. Na základe obsahu stanoviska Českých dráh si správny orgán nemohol urobiť záver o neexistencii reálnych alternatívnych zdrojov elektrických rušňov za účelom nájmu SŽD. Spoločnosť České dráhy vo svojom vyjadrení totiž nikde neuvádza, že elektrické rušne k dispozícii v sledovanom období nemala. Práve naopak, v stanovisku sa výslovne uvádza, že prenájom rušňov SŽD v danom období bol možný a pre tento prípad disponovala spoločnosť České dráhy elektrickými rušňami použiteľnými pre účely nákladnej dopravy prevádzkovanej na slovenských tratiach.
105. K stanovisku spoločnosti AWT, ktorá poskytla do správneho konania v roku 2014 vyhlásenie, v ktorom uviedla, že v období od 27.06.2005 do 31.12.2010 mala k dispozícii elektrické rušne schopné prevádzky v SR, ktoré mohli byť prenajaté SŽD v SR, ak by prejavili záujem, žalobca uviedol, že v okolitých štátoch (Českej republike) mali iné železničné spoločnosti k dispozícii na prenájom elektrické rušne použiteľné v SR. Z toho dôvodu bolo podľa názoru žalobcu potrebné do definície priestorového relevantného trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky na slovenských tratiach zahrnúť aj územie Českej republiky.
106. Správny orgán v zmysle rozhodnutí správnych súdov vyzval spoločnosť AWT, aby konkretizovala počty elektrických rušňov, ktorých sa vyhlásenie týkalo, teda aby uviedla, koľko elektrických rušňov schopných prevádzky v SR mohlo byť prenajatých SŽD v SR v rokoch 2005 - 2010. Na základe doplňujúcich informácií od spoločnosti AWT uvedených v stanovisku správny orgán dospel k záveru, že stanovisko spoločnosti AWT nepreukazuje existenciu reálnych zdrojov elektrických rušňov použiteľných pre potreby SŽD, keďže spoločnosť AWT nemala v Sledovanom období voľné kapacity elektrických rušňov na prenájom, toto stanovisko sa vzťahuje len na hypotetické možnosti prenájmu elektrických rušňov a nemá vplyv na závery správneho orgánu týkajúce sa priestorového vymedzenia relevantného trhu prenájmu elektrických rušňov.
107. Žalobca s uvedeným záverom nesúhlasil a podľa jeho názoru spoločnosť AWT sa vo svojom stanovisku vyjadrila, že v sledovanom období mala tri elektrické rušne, dva z týchto elektrických rušňov mala vo vlastníctve počas celého sledovaného obdobia, pričom boli bez ďalšieho (bez potreby akýchkoľvek úprav) prevádzkyschopné na slovenských tratiach pre účely nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov a tretí elektrický rušeň mala vo vlastníctve od decembra 2008, pričom by bol schopný prevádzky na slovenských tratiach pre účely nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov po získaní dodatočného povolenia od ŽSR, pričom všetky tri elektrické rušne používala spoločnosť AWT pre vlastnú prevádzku, avšak v prípade dopytu od SŽD bolo možné rušne prenajať, a to v závislosti od výhodnosti ponuky.
108. Pokiaľ žalovaný vo svojom rozhodnutí tvrdil, že v prípade prenájmu elektrických rušňov SŽD by zo strany Dopravcov išlo skôr o výnimočnú situáciu, toto tvrdenie považoval žalobca za svojvoľné a nepreukázané, pretože sa dopytovaní dopravcovia k tejto otázke nevyjadrili. Dopravcovia neboli povinní preukazovať, že by zo strany SŽD boli oslovení s ponukou na prenájom elektrických rušňov a že v takom prípade by prenájom elektrických rušňov uprednostnili pred vlastnou hlavnou podnikateľskou činnosťou.
109. Podľa názoru žalobcu sú závery, ktoré žalovaný vyvodil zo stanovísk dopravcov boli nesprávne aj preto, že z nich možno vyvodiť jediný akceptovateľný skutkový záver, a to, že v sledovanom období dopravcovia mali k dispozícii vhodné elektrické rušne pre účely železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov prevádzkovanej na slovenských tratiach, ktoré mohli byť prenajaté SŽD. Taktiež žalobca zotrval na názore, že elektrické rušne dopravcov sú zameniteľné s rušňami žalobcu, a teda sú použiteľné na území SR, čo bolo preukázané jednak stanoviskami dopravcov, ako aj prehľadom dodatočných povolení. Za takých okolností boli splnené všetky podmienky na to, aby si
žalovaný urobil záver o zameniteľnosti elektrických rušňov dopravcov s elektrickými rušňami žalobcu. Ak žalovaný na základe vykonaného dokazovania k takému záveru dospieť nechcel, nemohol tak urobiť bez nariadenia znaleckého dokazovania (alebo obstarania odborného stanoviska) tak, ako to vyplýva z pokynu správnych súdov, čo však žalovaný neurobil.
Námietky týkajúce sa nesprávneho určenia relevantného trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne
110. Žalobca tvrdil, že žalovaným nesprávne nevymedzenie trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne malo vplyv na správnosť záveru o dominantnom postavení žalobcu na tomto trhu, ako aj na správnosť záveru o zneužití tohto dominantného postavenia.
111. V tejto súvislosti žalovaný podľa žalobcu nedostatočne zistil skutkový stav v otázke zameniteľnosti čerpacích zariadení žalobcu a čerpacích zariadení iných subjektov, nezahrnul do relevantného tovarového trhu alternatívne čerpacie zariadenia iných subjektov a nezahrnul do priestorového relevantného trhu aj pohraničné prechodové stanice, v ktorých je možné čerpať PHM do motorových rušňov (ďalej ako „PPS“).
112. Správne súdy v predchádzajúcom súdnom konaní proti žalovanému vyčítali, že správne orgány riadne nezisťovali technické vlastnosti alternatívnych čerpacích zariadení, ktorých posúdenie je prvým krokom pri posúdení možnej zameniteľnosti alternatívnych čerpacích zariadení s čerpacími zariadeniami žalobcu.
113. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 8Sžh/3/2016 zo dňa 31.05.2018 uviedol, že „s ohľadom na charakter týchto zariadení, ich objektívnu technickú zložitosť (...) je práve náležité posúdenie technických vlastností týchto zariadení jedným z najpodstatnejších pri posudzovaní zastupiteľnosti týchto zariadení. Prípadný záver o technickej nezastupiteľnosti týchto zariadení totiž spôsobuje, že skúmanie ceny a účelu použitia zariadení stráca na význame. (...) na to, aby mohol žalovaný k posúdeniu tejto zastupiteľnosti pristúpiť, musia mu byť známe technické vlastnosti týchto zariadení a technické odlišnosti medzi zariadeniami žalobcu a alternatívnymi zariadeniami iných subjektov (...) z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný relevantnými informáciami o týchto technických vlastnostiach a odlišnostiach v technických vlastnostiach zariadení žalobcu a zariadení iných subjektov počas správneho konania nedisponoval.“
114. Práve otázka technických vlastností alternatívnych čerpacích zariadení bola veľmi významná v súvislosti s vymedzením relevantného tovarového trhu a v súvislosti s preskúmaním dominantného postavenia žalobcu na ňom. Podľa výslovného pokynu správnych súdov teda mal žalovaný v ďalšom konaní (po zrušení prvých rozhodnutí) technické vlastnosti čerpacích zariadení preukazovať doplneným dokazovaním o znalecký posudok alebo aspoň odborné vyjadrenie.
115. Pokiaľ sa žalovaný sa odvolával na to, že iba on má právomoc preskúmavať zameniteľnosť tovarov (definovať relevantný tovarový trh) a že jeho úvahy v tomto smere nemôžu správne súdy preskúmavať, žalobca to komentoval tvrdením, že správne súdy sú bez akýchkoľvek pochybností oprávnené preskúmavať to, či bola nejaká rozhodujúca skutočnosť zo strany žalovaného v správnom konaní dostatočne preukázaná alebo nie. Súdy navyše vôbec nepreskúmavali jeho úvahy, ktoré ho viedli k záveru o nezameniteľnosti čerpacích zariadení a vyčítali iba to, že relevantnými informáciami o technických vlastnostiach čerpacích zariadení nedisponoval, hoci nimi pre rozhodnutie vo veci disponovať musí.
116. Žalovaný venoval veľa priestoru argumentácii o nutnosti zohľadňovať iné kritériá zameniteľnosti než sú technické vlastnosti čerpacích zariadení, avšak z rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný zameniteľnosť alternatívnych čerpacích zariadení napriek tomu posudzoval primárne na základe technických vlastností, aj to nedostatočne.
117. Žalobca poukázal na to, že samotný žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí priznal, že mu technické vlastnosti čerpacích zariadení neboli známe, keď uviedol, že „(...) aj keby boli tieto posudky vypracované, t. j. žalovanému by boli známe technické vlastnosti zariadení na čerpanie PHM a technické odlišnosti medzi zariadeniami CARGA a alternatívnymi zariadeniami iných subjektov, nemohli by tieto
predstavovať rozhodujúci dôkaz týkajúci sa zameniteľnosti a nebolo by možné na základe nich urobiť záver o zameniteľnosti (...)“.
118. Žalovaný si teda bol vedomý, že informácie o technických vlastnostiach čerpacích zariadení nemal a že by ich získal až potom, čo by bol vypracovaný znalecký posudok alebo aspoň odborné vyjadrenie. Keďže však vypracované neboli, tak je zrejmé, že žalovaný nemohol disponovať informáciami o technických vlastnostiach čerpacích zariadení.
119. Žalovaný v konaní v prvom stupni nevykonal ďalšie dokazovanie, zameniteľnosť alternatívnych čerpacích zariadení posudzoval na základe jednoduchých oznámení ZSSK, ŽSR a konkurentov Žalobcu (SŽD) a rada žalovaného taktiež nedoplnila dokazovanie a v celom rozsahu sa stotožnila s názorom prvostupňového rozhodnutia a v napadnutom rozhodnutí nesprávny postup odobrila.
120. Žalobca poznamenal, že žalovaný mal oznámenia ZSSK, ŽSR a SŽD k dispozícii už pred vydaním prvého prvostupňového rozhodnutia, napriek tomu ich správne súdy považovali za nedostatočné a prikázali správnemu orgánu doplniť dokazovanie
121. Žalobca sa nestotožnil so žalovaným, že aj keby v zmysle pokynu správnych súdov zabezpečil vypracovanie znaleckého posudku, nešlo by o rozhodujúci dôkaz, na základe ktorého by sa dal urobiť záver o zameniteľnosti. Žalovaný nebol oprávnený ignorovať pre neho záväzný pokyn správnych súdov na doplnenie dokazovania.
122. Rozhodnutia žalovaného vydané v pôvodnom konaní podľa názoru správnych súdov vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Rovnakým nedostatkom trpia aj v správnej žalobe napadnuté rozhodnutia žalovaného rozhodnutie, keďže vychádzajú v tejto otázke presne z tých istých dôkazov ako rozhodnutia pôvodné. Na tom nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že žalovaný sa na takmer 7 stranách prvostupňového rozhodnutia (v bodoch 390. až 411.) snažil obhájiť relevantnosť a výpovednú hodnotu týchto dôkazov. Ak totiž správne súdy už raz uzavreli, že určité dôkazy nepostačovali na náležité zistenie skutkového stavu, a preto uložili žalovanému povinnosť doplniť dokazovanie o ďalšie dôkazy, akékoľvek dodatočné tvrdenia k týmto dôkazom nie sú spôsobilé závery správnych súdov vyvrátiť. Žalovaný bol ä povinný vykonať ďalšie dôkazy (podľa pokynu správnych súdov) a na ich základe dospieť k presným a úplným skutkovým zisteniam. Správne súdy nechceli od žalovaného nič iné, než aby náležite preukázal technické vlastnosti alternatívnych čerpacích zariadení, keďže ide o prvý a nevyhnutný krok k tomu, aby žalovaný mohol skúmať ostatné kritériá zameniteľnosti. Vzhľadom na mimoriadnu technickú zložitosť čerpacích zariadení podľa správnych súdov nepostačujú na preukázanie technických vlastností čerpacích zariadení iba oznámenia ZSSK, ŽSR a konkurentov žalobcu (SŽD), ale je potrebné ich preukázať ďalšími dôkazmi - znaleckým posudkom, či aspoň odborným vyjadrením. Tieto dôkazy však žalovaný nedoplnil a záväzný pokyn správnych súdov na doplnenie dokazovania úplne odignoroval. Žalobca vyjadril presvedčenie, že ak by žalovaný doplnil dokazovanie v súlade s pokynom správnych súdov, dospel by k záveru, že čerpacie zariadenia žalobcu sú zameniteľné s alternatívnymi čerpacími zariadeniami. To by malo priamy dopad na definíciu tovarového relevantného trhu a tým aj na záver o zneužití dominantného postavenia žalobcom.
123. K samotnému určeniu relevantného trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne žalobca uviedol, že žalovaný mal pri posudzovaní možností tankovania PHM do motorových rušňov SŽD (tovarové hľadisko) zamerať svoju pozornosť aj na možnosť tankovania motorových rušňov na čerpacích zariadeniach vo vlastníctve ZSSK a ŽSR, na čerpacích zariadeniach, ktoré sa nachádzajú na vlečkách súkromných spoločností, na čerpacích zariadeniach nachádzajúcich sa v PPS, či na možnosť SŽD vybudovať si vlastné čerpacie zariadenia. Práve preto správne súdy uložili záväzný pokyn doplniť dokazovanie o znalecký posudok alebo aspoň odborné vyjadrenie. Podľa správnych súdov totiž žalovaný počas správneho konania nedisponoval relevantnými informáciami o technických vlastnostiach a o odlišnostiach v technických vlastnostiach čerpacích zariadení žalobcu a čerpacích zariadení iných subjektov. Nakoľko však žalovaný v rozpore so záväzným pokynom správnych súdov dokazovanie v ďalšom konaní nedoplnil, naďalej nemohol disponovať relevantnými informáciami o technických vlastnostiach, čo spôsobilo, že Žalovaný tovarový relevantný trh vymedzil nesprávne.
124. Základom analýzy trhu je určenie tovarového trhu. Určenie tovarov, ktoré sú súčasťou daného relevantného trhu, vychádza z kritéria ich vzájomnej zameniteľnosti (zastupiteľnosti). Vychádza teda zo zhodnotenia, ktoré tovary z hľadiska ich charakteristiky, účelu ich použitia a aj ceny sa považujú za substitúty.
125. Do predmetného trhu žalovaný zaradil výlučne čerpacie zariadenia pre motorové rušne patriace žalobcovi bez toho, aby vykonal dokazovanie technických vlastností (charakteristík) alternatívnych čerpacích zariadení tak, ako mu to nariadili správne súdy. Žalobca v sledovanom období nebol jediný, kto disponoval čerpacími zariadeniami pre motorové rušne. Do vlastníctva žalobcu po rozdelení Železničnej spoločnosti, a.s. neprešlo čerpacie zariadenie v rušňovom depe (RD) Poprad. Skutočnosť, že predmetné čerpacie zariadenie nebolo vo vlastníctve žalobcu, výslovne potvrdila ZSSK, keďže práve do jej vlastníctva prešlo. Počas sledovaného obdobia sa na území SR nachádzali aj čerpacie zariadenia ZSSK (okrem vyššie uvedeného čerpacieho zariadenia RD Poprad) v podobe zariadení AVK, ktoré boli rozmiestnené po celom území SR. Žalobca tvrdil, že za čerpacie zariadenia za účelom zbrojenia motorových rušňov SŽD, sa dajú považovať aj zariadenia vo vlastníctve ŽSR, či dokonca tie, ktoré sa nachádzajú na vlečkách súkromných spoločností. Ide totiž o čerpacie zariadenia, ktoré sú zameniteľné s čerpacími zariadeniami žalobcu. Konkrétne sa tieto čerpacie zariadenia vo vlastníctve ZSSK vo forme AVK nachádzali v Novom Meste nad Váhom, Lučenci, Štúrove, Nitre, Spišských Vlachoch, Poprade, Margecanoch, Prešove a Čadci. Žalobca v priebehu správneho konania uviedol, že má vedomosť o tom, že na čerpacích zariadeniach AVK zbrojili svoje motorové rušne aj niektorí SŽD [konkrétne spoločnosť Lokorail a spoločnosť LTE (RAK)].
126. Podľa žalobcu nebolo správne, že žalovaný vychádzal zo záveru, že zatváranie čerpacích zariadení žalobcom bolo hlavným dôvodom ZSSK pri budovaní čerpacích zariadení AVK. Aj keby si hypoteticky ZSSK budovala vlastné čerpacie zariadenia AVK preto, že žalobca zatváral svoje čerpacie zariadenia, tak je to irelevantné. Podstatné je totiž len to, či čerpacie zariadenia AVK boli. Žalovaný mal preto brať do úvahy aj čerpacie zariadenia AVK vo vlastníctve ZSSK a vykonať dokazovanie o technických vlastnostiach týchto čerpacích zariadení (tak, ako mu to nariadili správne súdy). Iba tak mohol získať žalovaný dostatočné informácie pre vyvodenie záveru o zameniteľnosti čerpacích zariadení AVK vo vlastníctve ZSSK s čerpacími zariadeniami žalobcu.
127. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že zariadenia AVK nie sú zameniteľné, a to z dôvodu ich menšej kapacity (v porovnaní s čerpacími zariadeniami žalobcu). predmetná skutočnosť je z pohľadu zameniteľnosti zariadení AVK patriacich ZSSK k čerpacím zariadeniam žalobcu absolútne irelevantná, keďže čerpacie zariadenie AVK je rovnako dobre možné využívať aj na účely zbrojenia motorových rušňov tak SŽD, ako aj ZSSK. Žalovaný žiadnym spôsobom neskúmali kapacitné možnosti čerpacích zariadení AVK vo vlastníctve ZSSK, preto nemohol dospieť k správnemu záveru o tom, či tieto boli alebo neboli zameniteľné s čerpacími zariadeniami žalobcu. Záver o nezameniteľnosti čerpacích zariadení nie je možné urobiť si len z toho, že čerpacie zariadenie má menšiu kapacitu (objem). V Správnom konaní totiž ani nebolo preukázané o aké množstvo PHM mali SŽD záujem. Ak má čerpacie zariadenie menšiu kapacitu, tak to v podstate znamená len to, že takéto zariadenie by musela ZSSK častejšie dopĺňať palivom. To by sa ale žiadnym spôsobom negatívne SŽD nedotýkalo.
128. Žalobca považoval tvrdenie žalovaného, že čerpacie zariadenia patriace ŽSR nie sú zameniteľné s čerpacími zariadeniami žalobcu vzhľadom na možnosť/nemožnosť SŽD na nich čerpať PHM do svojich motorových rušňov, za nedostatočne preukázané. Pokiaľ ide o tvrdenie ZSSK, tá uviedla nevhodnosť čerpacích zariadení ŽSR pre zbrojenie motorových rušňov SŽD aj z dôvodu toho, že výdajné stojany nespĺňajú vhodné podmienky, nakoľko nie je zabezpečený elektronický prenos dát. Tento dôvod žalobca považoval za irelevantný pri posúdení toho, či možno čerpacie zariadenia ŽSR považovať za zameniteľné. To, či sa údaje o čerpaní PHM prenášajú z výdajného stojana priamo do systému ŽSR alebo nie nemá žiadny vplyv na možnosť zbrojenia SŽD na týchto čerpacích zariadeniach. Ani všetky čerpacie zariadenia žalobcu nie sú automatizované a žalobca na nich bez problémov tankuje. V tomto prípade platí, že v miestach, ktoré automatizované nie sú, tankovanie zabezpečujú a vykonávajú zamestnanci žalobcu na základe ručne vypisovanej požiadavky, v súlade s čím sa následne vystavujú dodacie listy a faktúry.
129. Okrem vyššie uvedených alternatív mal žalovaný ako na jednu z možných alternatív k čerpacím zariadeniam žalobcu prihliadnuť aj na možnosť SŽD doplňovať PHM do svojich motorových rušňov
aj v PPS. Tvrdenie žalovaného o tom, že ZSSK nepovažuje PPS za alternatívu bolo nepravdivé, pretože ZSSK sa k možnej zameniteľnosti čerpacích zariadení nachádzajúcich sa v PPS s čerpacími zariadeniami žalobcu vôbec nevyjadrovala. ZSSK čerpacie zariadenia nachádzajúce sa v PPS nikdy nevyužívala a ani ich nepotrebovala využívať. Oznámenie ZSSK neobsahuje žiadne informácie o technických vlastnostiach čerpacích zariadení nachádzajúcich sa v PPS. Poznanie technických vlastností čerpacích zariadení je pritom prvým nevyhnutným predpokladom na to, aby mohol žalovaný posúdiť zameniteľnosť týchto zariadení. Žalobca preto tvrdil, že žalovaný nemohol zakladať svoje rozhodnutie o nezameniteľnosti čerpacích zariadení nachádzajúcich sa v PPS s čerpacími zariadeniami žalobcu len na jednoduchom oznámení ZSSK, z ktorého navyše vôbec nevyplývajú skutočnosti rozhodné pre posúdenie zameniteľnosti čerpacích zariadení.
130. Žalobca ďalej tvrdil, že ako alternatívne čerpacie zariadenia k jeho čerpacím zariadeniam mali byť zo strany žalovaného posúdené aj ďalšie čerpacie zariadenia, a to čerpacie zariadenia nachádzajúce sa na vlečkách súkromných spoločností. Skutočnosť, že na vlečkách bolo možné zbrojiť motorové rušne vyplýva napríklad z vyjadrenia spoločnosti PSŽ zo dňa 08.03.2011.
131. Taktiež podotkol, že v priebehu správneho konania ako jednu z možných alternatív k jeho čerpacím zariadeniam uviedol aj možnosť SŽD odkúpiť a obnoviť zakonzervované a odstavené nádrže (t.j. čerpacie zariadenia) patriace žalobcovi.
132. Žalovaný nesprávne vymedzil relevantný trh aj z priestorového hľadiska, keď ho vymedzil len územím SR. Tento trh mal totiž vymedziť tiež pohraničným územím štátov susediacich so SR (Českej republiky, Maďarska, Poľska a Rakúska) kde sa nachádzajú PPS so zariadeniami na čerpanie PHM do motorových rušňov.
133. Žalobca mal na mysli čerpacie zariadenia nachádzajúce sa v PPS, v pohraničných oblastiach štátov susediacich so SR, a to v Českej republike, Maďarsku, Poľsku a Rakúsku. Ako vyplýva aj z prvostupňového rozhodnutia, pri cezhraničnej preprave sú vlaky odovzdávané v PPS, to znamená, že aj v prípade, ak SŽD nemá licenciu na dopravu na dráhe v zahraničí, môže vlak do PPS doviezť a v PPS natankovať. Skutočnosť, že v PPS je reálne možné tankovať, potvrdila SŽDS. V medzinárodnej železničnej nákladnej doprave totiž odovzdávanie vlakov neprebieha priamo na štátnej hranici, ale v PPS. A teda, aj v prípade, ak dopravca nedisponuje licenciou na prevádzkovanie nákladnej dopravy na dráhe v inom štáte, môže svoj motorový rušeň dopraviť až do PPS na území iného štátu, kde dochádza k odovzdaniu vlaku spolupracujúcemu zahraničnému dopravcovi a v tejto PPS môže natankovať.
Námietky týkajúce sa určenia relevantného trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov
134. Správne vymedzenie relevantného trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov považoval žalobca za dôležité z dôvodu, že má priamy vplyv aj na správne vyhodnotenie postavenia žalobcu na tomto trhu z hľadiska dominancie v záujme spravodlivého posúdenia údajného protisúťažného konania žalobcu na relevantnom trhu, pričom žalovaný bol povinný tento trh správne zadefinovať, a to z vecného (tovarového), ako aj priestorového hľadiska.
135. Žalobca argumentoval, že trh železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou priamych ucelených vlakov je iba časťou oveľa väčšieho trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov, ktorý zahŕňa aj iné druhy železničnej nákladnej dopravy. Tento trh je teda vymedzený užšie, a to znamená, že obraty žalobcu dosiahnuté na tomto trhu sú menšie, čo má v konečnom dôsledku vplyv na výšku pokuty. Ak bola výška žalovaným uloženej pokuty určená podľa obratov dosiahnutých žalobcom na nesprávne vymedzenom relevantnom trhu (na trhu ucelených vlakov ako takých, a nie iba na trhu priamych ucelených vlakov), napadnuté rozhodnutie je v časti uloženej pokuty nezákonné.
136. V súvislosti s vymedzením relevantného trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov zameral žalovaný svoju pozornosť na zistenie, aké je postavenie žalobcu na tomto trhu. Žalobca za nesprávne považoval konštatovanie žalovaného, že žalobca mal v sledovanom období na
relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov v SR dominantné postavenie podľa § 8 ods. 1 Zákona č. 136/2001 Z.z. ako aj podľa čl. 102 ZFEÚ. Podľa žalovaného je tomu tak preto, že na tomto trhu nie je na Žalobcu vykonávaný významný súťažný tlak vo forme aktuálnej konkurencie, potenciálnej konkurencie alebo vyrovnávacej kúpnej sily.
137. Z bodu 9 usmernenia Komisie vyplýva, že pre posúdenie toho, či má podnik dominantné postavenie, je analýza veľkosti jeho trhovej sily prvým krokom pri uplatňovaní článku 82 Zmluvy ES (článku 102 ZFEÚ). Pojem dominantnosť bol v rámci práva Európskych spoločenstiev vymedzený ako hospodársky silné postavenie, ktoré podniku dovoľuje brániť sa účinnej hospodárskej súťaži na relevantnom trhu tým, že mu umožňuje správať sa v značnom rozsahu nezávisle od svojich konkurentov, odberateľov a hlavne od svojich spotrebiteľov. V bode 11 usmernenia Komisie je uvedené, že podnik, ktorý je schopný počas dlhšieho časového obdobia zvyšovať ceny nad konkurencieschopnú úroveň za súčasného dosahovania zisku, nečelí žiadnemu konkurenčnému tlaku, a možno ho preto vo všeobecnosti považovať za dominantný. Výraz „zvýšenie cien“ zahŕňa schopnosť držať ceny nad konkurenčnou úrovňou a vzťahuje sa na rôzne spôsoby, ktorými môžu byť parametre hospodárskej súťaže (ako sú ceny, výkon, inovácia, rozmanitosť alebo kvalita tovarov a služieb) ovplyvnené v prospech dominantného podniku a v neprospech spotrebiteľov.
138. Z dôkazov, ktoré zadovážil žalovaný v rámci správneho konania pritom podľa žalobcu nevyplýva, že by na trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov na území SR v sledovanom období zo strany žalobcu dochádzalo k zvyšovaniu cien nad konkurencieschopnú úroveň alebo obmedzovaniu ponuky služieb pre odberateľov (konečných zákazníkov) alebo zanedbávaniu kvality služieb. Podľa žalobcu teda chýba jeden zo základných podkladov na preukázanie dominantného postavenia, a to že žalobca na relevantnom trhu nečelil konkurenčnému tlaku, a teda sa mohol správať nezávisle od svojich konkurentov a najmä od svojich odberateľov.
139. Žalobca nespochybnil, že mal na trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov na území Slovenskej republiky v sledovanom období značný trhový podiel prevyšujúci 90%. Veľký trhový podiel však podľa ustanovení bodu 15 usmernenia Komisie predstavuje len dôležitú predbežnú indíciu existencie dominantného postavenia a nie je možné spravidla vyvodiť konečný záver, pokiaľ ide o pokračovanie šetrenia prípadu, bez preskúmania všetkých faktorov, ktoré môžu obmedziť správanie podniku. Ani vyšší trhový podiel nemusí automaticky zakladať dominanciu na trhu; podľa európskej rozhodovacej praxe sa podiel 50% a viac považuje len za indikátor dominancie.
140. Ako konkurenti žalobcu pôsobilo na trhu v sledovanom období celkovo 22 spoločností (SŽD), pričom medzi najvýznamnejších SŽD patrili spoločnosti SŽDS, LTE (RAK), AWT, BRKS, Lokorail, Express Rail, PSŽ, a RegioRail. Uvedení konkurenti v sledovanom období na trhu expandovali, teda zvyšovali svoje prepravné výkony, zvyšovali obrat a zároveň zvyšovali aj svoj trhový podiel, pričom súčasne trhový podiel žalobcu klesal, o čom svedčia aj zistenia žalovaného. To znamená, že dopravcovia na trhu expandovali a vstup na trh bol možný.
141. Závery žalovaného o dominantnom postavení žalobcu na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov boli podľa žalobcu nesprávne, keďže boli založené na nedostatočnom zistení skutkového stavu, nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom právnom posúdení veci.
Námietka proti tvrdeniu o zneužití dominantného postavenia na trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR
142. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného o dominantnom postavení Žalobcu na predmetnom relevantnom trhu je založený na nedostatočnom zistení skutkového stavu a nesprávnych skutkových zisteniach.
143. Pokiaľ ide o tovarové hľadisko, žalovaný nemal tento relevantný trh vymedziť ako trh predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR, ale ako trh prístupu k elektrickým rušňom schopným prevádzky v SR. Žalovaný pri vymedzení tovarového relevantného trhu nedostatočne zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to jednak
vo vzťahu k dostupnosti starých elektrických rušňov, ako aj vo vzťahu k použiteľnosti a dostupnosti nových elektrických rušňov.
144. Pokiaľ ide o priestorové hľadisko, žalovaný nemal relevantný trh vymedziť len územím SR, ale vzhľadom na vykonané dokazovanie (stanoviská Dopravcov) minimálne aj územím ČR.
145. Ak by aj žalovaný dospel k správnemu záveru, že žalobca mal v sledovanom období dominantné postavenie na trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR, na to, aby ho mohol zneužiť, muselo by byť kumulatívne preukázané, že SŽD vôbec žiadali žalobcu o predaj alebo prenájom elektrických rušňov, že SŽD žiadali o predaj alebo prenájom konkrétnych radov elektrických rušňov v určitom konkrétnom čase, že neexistovala pre SŽD objektívne žiadna iná alternatíva ako za porovnateľných podmienok nadobudnúť požadované elektrické rušne od iného subjektu, a teda, že žalobca bol jediným subjektom, ktorý mal tieto elektrické rušne k dispozícii, muselo by byť preukázané, že v čase, kedy SŽD žalobcu prípadne žiadali o predaj alebo prenájom určitých radov elektrických rušňov, žalobca skutočne disponoval prebytočnými kapacitami týchto radov elektrických rušňov a muselo by byť preukázané, že žalobca odmietol SŽD žiadané rady elektrických rušňov predať alebo prenajať bez ospravedlniteľného dôvodu. Ani jeden z predpokladov uvedených vyššie nebol naplnený, preto nemožno hovoriť o zneužití dominantného postavenia žalobcom na trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR.
Námietka proti tvrdeniu o zneužití dominantného postavenia žalobcom na trhu doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích zariadeniach pre rušne
146. Záver žalovaného o dominantnom postavení žalobcu na uvedenom tovarovom trhu doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích zariadeniach pre rušne bol založený na nedostatočnom zistení skutkového stavu a na nesprávnych skutkových zisteniach, preto tento záver neobstojí. Z tovarového hľadiska mal žalovaný pri posudzovaní možností tankovania motorových rušňov SŽD zamerať svoju pozornosť aj na možnosť tankovania motorových rušňov na čerpacích zariadeniach vo vlastníctve ZSSK a ŽSR, na čerpacích zariadeniach, ktoré sa nachádzajú na vlečkách súkromných spoločností, na čerpacích zariadeniach nachádzajúcich sa v PPS, či na možnosť SŽD vybudovať si vlastné čerpacie zariadenia. Z priestorového hľadiska nemal žalovaný daný trh vymedziť len územím SR, ale tiež pohraničným územím štátov susediacich so SR, a to Českej republiky, Maďarska, Poľska a Rakúska, na ktorom sa nachádzajú čerpacie zariadenia v PPS.
147. Ak by aj teoreticky žalobca v sledovanom období na trhu doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích zariadeniach pre rušne dominantné postavenie mal, na to, aby ho mohol zneužiť, museli by byť kumulatívne splnené minimálne nasledovné predpoklady: Muselo by byť nepochybne preukázané, že SŽD vôbec žiadali žalobcu o čerpanie PHM na jeho čerpacích zariadeniach. Ak by SŽD žalobcu o čerpanie PHM na jeho čerpacích zariadeniach žiadali, muselo by byť preukázané, že SŽD žiadali o čerpanie PHM na jeho konkrétnych čerpacích zariadeniach v určitom konkrétnom čase. Muselo by byť preukázané, že v čase, kedy SŽD prípadne žiadali žalobcu o čerpanie PHM na jeho čerpacích zariadeniach, neexistovala pre SŽD objektívne žiadna iná alternatíva, ako za porovnateľných podmienok načerpať PHM do ich motorových rušňov. Muselo by byť preukázané, že v čase, kedy SŽD žalobcu prípadne žiadali o čerpanie PHM do ich motorových rušňov, žalobca skutočne (a nielen hypoteticky) bol schopný umožniť čerpať PHM SŽD, a to v súlade s kapacitnými možnosťami jednotlivých čerpacích zariadení, na ktorých SŽD žiadali čerpať PHM do ich motorových rušňov. Muselo by byť preukázané, že napriek skutočnostiam uvedeným vyššie, žalobca odmietol SŽD poskytnúť čerpanie PHM do ich motorových rušňov na jeho čerpacích zariadeniach bez ospravedlniteľného dôvodu.
148. Ani jeden z predpokladov uvedených vyššie však podľa žalobcu nebol naplnený, preto nemožno hovoriť o zneužití dominantného postavenia žalobcom na trhu doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích zariadeniach pre rušne.
149. Žalobca spochybnil dôkazy, na základe ktorých žalovaný vyvodil zneužitie dominantného postavenia žalobcom. Pokiaľ žalovaný preukazoval zneužitie dominantného postavenia žalobcom dôkazmi, ktorými sú komunikácia medzi žalobcom a SŽD, vyjadrenie žalobcu, marketingové plány žalobcu za roky 2005 až 2011 a zmluvami o predaji a prenájme elektrických rušňov medzi žalobcom
a súkromnými dopravcami. Podľa žalobcovho presvedčenia uvedené dôkazy nepreukazujú zneužitie dominantného postavenia.
150. Pokiaľ ide o dôkaz, komunikácia medzi žalobcom a SŽD, žalobca tvrdil, že nepreukázal zneužitie dominantného postavenia žalobcom
151. Argument žalovaného, že vyjadrenie žalobcu dokazuje, že odmietol žiadosti SŽD o zbrojenie ich motorových rušňov na jeho čerpacích zariadeniach, považoval žalobca za zavádzajúci. Žalobca svojim vyjadrením poukazoval iba na jeden konkrétny prípad, a to na pôvodne odmietnutú žiadosť spoločnosti SŽDS, ktorej po opätovnom zvážení vyhovel. Zo strany žalobcu nikdy nedošlo k plošnému odmietnutiu poskytovania služieb zbrojenia motorových rušňov pre SŽD na čerpacích zariadeniach žalobcu. Žalobca dodal, že v konaní bolo preukázané, že SŽD (s výnimkou SŽDS a Central Railways) o službu čerpania PHM na čerpacích zariadeniach Žalobcu vôbec nežiadali, preto poskytnúť SŽD službu zbrojenia PHM do príslušných motorových rušňov odmietnuť nemohol poskytovať.
152. Pokiaľ vo veci vykonal žalovaný dokazovanie marketingovými plánmi žalobcu, v ktorých sa žalobca údajne zaviazal prijať opatrenia obmedzujúce konkurenciu na trhu prepráv realizovaných ucelenými vlakmi v SR, žalobca namietal, že tieto marketingové plány nie sú v tomto konaní použiteľné a nepreukazujú ani zneužitie dominantného postavenia žalobcom.
153. Marketingové plány žalobcu na roky 2005 a 2011, ktorými žalovaný preukazoval zneužitie dominantného postavenia žalobcom, sa vôbec netýkali sledovaného obdobia, ktoré bolo žalovaným vymedzené v napadnutom rozhodnutí ako obdobie od 03.03.2009 do 31.12.2010. Obsah marketingových plánov na roky 2005 a 2011 nemôže byť dôkazom o nezákonnom konaní žalobcu už len preto, že sa týkajú rokov 2005 a 2011, t.j. obdobia dlho pred sledovaným obdobím a obdobia po sledovanom období.
154. Marketingové plány obsahujú (okrem iného) analýzu vývoja konkurencie a pomerne podrobný popis aktivít konkurentov (aké prepravy konkrétne vykonávajú, akých zákazníkov získali, aké typy rušňov používajú a podobne). Žalobca tvrdil, že aj keď sa uvedené v marketingových plánoch nachádza, nemôže to preukazovať, že zneužil dominantné postavenie. V bežnej súťaži nie je ničím výnimočným, ak sa súťažiteľ zaujíma o činnosť svojich konkurentov a ak činnosti konkurentov prispôsobuje svoje vlastné aktivity. Žalobca vyjadril názor, že takýto postup nielenže neznamená zneužitie dominantného postavenia, ale bol dokonca aj plne legitímny. Žiadny súťažiteľ na trhu nemôže byť pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný, pokiaľ čo možno najpodrobnejšie nepozná svojich konkurentov, oblasti, ktorým sa venujú a ich aktivity. Navyše platí, že akékoľvek konanie žalobcu a jeho aktivity, ktorými chcel chrániť svoju pozíciu na trhu, boli zamerané na jeho zákazníkov a nie na SŽD.
155. Tomu zodpovedá aj znenie marketingového plánu na rok 2005, na ktorý poukazuje žalovaný, podľa ktorého „obchodná politika ZSSK CARGO a systematika poskytovania služieb slúži ako opatrenie pre elimináciu vstupu iných dopravcov na dopravnú cestu, a teda prechodu časti predovšetkým lukratívnych prepráv ku konkurencii ..... Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s. prijala obchodné, cenové a tarifné opatrenia na elimináciu ich vplyvu na vlastné výkony.“
156. Ak sa v marketingových plánoch hovorí o tom, že žalobca bude realizovať určitú obchodnú politiku, určitým spôsobom bude poskytovať služby a že prijme obchodné, cenové a tarifné opatrenia na elimináciu vplyvu SŽD na vlastné výkony žalobcu, je evidentné, že tieto opatrenia sú zamerané práve na zákazníkov žalobcu a nie na SŽD. Žalobca si bol vedomý skutočnosti, že pokiaľ si chce udržať svojich zákazníkov, prípadne, ak chce získať zákazníkov nových, musí im poskytnúť lepšie, kvalitnejšie, vhodnejšie, výhodnejšie a lacnejšie služby ako SŽD.
157. Skutočnosť, že žalobcom realizované opatrenia boli smerované na zákazníkov žalobcu potvrdzuje samotný marketingový plán na rok 2005 (rovnako aj marketingový plán na rok 2006), na ktorého výňatok odkazoval aj žalovaný, z ktorého vyplýva, že „je nevyhnutné neustále monitorovanie aktivít jednotlivých dopravcov a citlivé vyhodnocovanie požiadaviek a potrieb zákazníkov.“ Rovnaký záver vyplýva aj z ďalšieho opatrenia spočívajúceho v „sledovaní aktivít externých dopravcov, predvídaní možnosti ich záujmov o prepravy a vytváraní podmienok pre udržanie zákazníka.“
158. Ustanovenia marketingových plánov nemôžu byť dôkazom o nezákonnom konaní žalobcu už len preto, že nekorešpondovali so skutočnosťou. V správnom konaní žalobca preukázal, že žalobca realizoval v prospech svojich konkurentov aktivity, o ktorých bolo v marketingovom pláne na rok 2005 deklarované, že ich uskutočňovať nebude. Takýmito činnosťami bola najmä realizácia údržby v prospech konkurentov žalobcu a poskytovanie služieb rušňového hospodárstva konkurentom žalobcu. Neposkytovanie služieb rušňového hospodárstva síce nebolo explicitne zakotvené v marketingovom pláne na rok 2005, možno však usudzovať, že na ne bolo myslené v opatreniach obsiahnutých v týchto marketingových plánoch dôvetkom „a pod“.
159. Pokiaľ ide o prenájom mobilných prostriedkov, žalobca svojim konkurentom prenajímal rôzne druhy mobilných prostriedkov (nemuseli to byť práve elektrické rušne, mohli to byť aj vozne, pracovné stroje či iné technické zariadenia). Z uvedeného dôvodu, keďže žalobca opatrenia podľa marketingového plánu na rok 2005 v skutočnosti nerealizoval, nenašli svoje opodstatnenie v marketingových plánoch na roky 2007 až 2010 (teda ani v marketingových plánoch týkajúcich sa sledovaného obdobia), a preto boli tieto opatrenia vypustené. Ak je jasné, že vytýkané opatrenia v rokoch 2005 žalobca nerealizoval a poskytoval služby v prospech svojich konkurentov, nemalo absolútne žiadny zmysel, aby boli tieto opatrenia zahrnuté do marketingových plánov na roky 2007 až 2010 (teda vrátane sledovaného obdobia). Zo znenia marketingových plánov teda nevyplýva, že žalobca zneužil dominantné postavenie. To platí o to viac, ak bolo preukázané, že prax žalobcu sa od marketingových plánov (ktoré navyše ani len neriešili sledované obdobie) evidentne odchyľovala.
160. V prípade dôkazov, zmlúv o predaji a prenájme elektrických rušňov uzavretých medzi žalobcom a súkromnými dopravcami, ktoré podľa žalovaného preukazujú zneužitie dominantného postavenia, tieto žalobca považoval za irelevantné. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí tieto zmluvy bližšie nešpecifikuje, i keď má pravdepodobne na mysli zmluvy o predaji alebo prenájme elektrických rušňov (napr. so spoločnosťami Gillespie&Partners GmbH Wien, ON - TRACK, s.r.o., Dapper Beheer B.V., CHEM TRANS LOGISTIC HOLDING POLSKA, ZSSK alebo PSŽ) uvedené v bodoch 289 a 296 prvostupňového rozhodnutia. Žalobca argumentoval, že väčšina z nich bola uzavretá mimo sledovaného obdobia obsah týchto zmlúv nepreukazuje zneužitie dominantného postavenia žalobcu na relevantnom trhu. Záväzky kupujúcich vyviezť elektrické rušne mimo územia SR a nevyužívať ich na území SR po dobu 10 rokov odo dňa ich prevzatia, alebo obdobné záväzky nájomcov, boli podľa žalobcu v kúpnych alebo nájomných zmluvách zakotvené celkom nadbytočne, nemali a ani nemohli mať žiadny dopad na reálnu možnosť využívať predmetné elektrické rušne v SR, keďže takáto možnosť tu z dôvodov na strane kupujúcich ani nebola. V dôsledku zakotvenia predmetných záväzkov do zmlúv nedošlo a ani nemohlo dôjsť k zneužitiu dominantného postavenia žalobcom, keďže že predmetné zmluvy nevylučovali následný predaj týchto rušňov subjektom pôsobiacim v SR.
III.
Vyjadrenie žalovaného
161. Žalovaný sa k veci vyjadril písomným podaním zo dňa 13.03.2020, zotrval na svojom doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť.
162. Podľa obsahu rozsudku Krajského súdu, potvrdeného Najvyšším súdom Slovenskej republiky sa mal žalovaný pri vymedzení relevantného trhu a určení dominantného postavenie žalobcu vysporiadať s obsahom vyhlásení jednotlivých dopravcov, ktoré do správneho konania predložil žalobca, mal odstrániť rozpory vyplývajúce z týchto vyhlásení dopravcov a z prípadných iných dôkazov, z ktorých správny orgán pri svojom rozhodnutí vychádzal a takisto má aj doplniť dokazovanie za účelom bližšej konkretizácie elektrických rušňov, na ktoré sa vzťahujú žalobcom predložené vyhlásenia dopravcov. Podľa súdu, pokiaľ žalovaný zistí, že dopravcovia, ktorých vyhlásenia predložil žalobca, voľnými elektrickými rušňami v sledovanom období nedisponovali, má stanoviť obdobie v rámci sledovaného obdobia, za ktoré je možné žalobcovi uložiť pokutu. Pokiaľ však žalovaný zistí, že dopravcovia, ktorí poskytli do konania vyhlásenia, v sledovanom období voľnými elektrickými rušňami disponovali, bude úlohou správneho orgánu nariadiť znalecké dokazovanie, prípadne obstarať odborné stanovisko za účelom porovnania technických vlastností týchto elektrických rušňov s elektrickými rušňami žalobcu.
163. Žalovaný doplnil dokazovanie v súlade s požiadavkami súdov. Odpovede dopravcov dostatočne analyzoval a vyhodnotil. V tomto konkrétnom prípade nebol preukázaný reálny alternatívny konkurenčný
zdroj pre prístup k elektrickým rušňom, a preto nebolo ani čo posudzovať z pohľadu znaleckého posudku. Žalovaný s ohľadom na rozsudky preskúmavacích súdov upravil dĺžku porušovania zákona na obdobie od 3.3.2009 do 31.12.2010. Teda na základe námietok žalobcu a súdu v priebehu správneho konania tam, kde to bolo účelné doplnil dokazovanie. Zároveň vo svojich rozhodnutiach dostatočne uviedol, ku ktorým dôkazom sa nakoniec vo svojom hodnotení priklonil, a z akého dôvodu, zohľadňujúc možný prínos doplnenia dokazovania. V napadnutom rozhodnutí jednoznačne definuje podklady, z ktorých pri svojich záveroch vychádzal, pričom tieto spája logickou úvahou a v rámci svojich záverov aplikuje platné právne predpisy.
164. K námietkam žalobcu týkajúcim sa nedodržania lehoty na vydanie rozhodnutia žalovaný uviedol, že rada žalovaného o rozklade rozhodla dňa 14.11.2019. Napadnuté rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 15.11.2019, v tento deň tak napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Koniec lehoty na uloženie pokuty pripadol podľa žalobcu na deň 04.11.2019 a v žalobe tvrdil, že rada žalovaného v napadnutom rozhodnutí nesprávne stanovila okamih, od ktorého plynutie lehoty na uloženie pokuty pokračovalo. Poukazujúc na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a § § 30 , § 38c ods. 4 zákona č. 136/2001 Z. z. a § 246d, § 250j ods. 4 O.s.p. žalovaný argumentoval, že ustanovenie § 30 zákona o ochrane hospodárskej súťaže upravuje lehotu pre vydanie rozhodnutia. Ide o lehotu, svojou povahou obdobnú lehote pre vydanie rozhodnutia podľa § 49 správneho poriadku. Je to lehota ohraničujúca proces pred správnym orgánom, v ktorom má tento svoje rozhodnutie prijať, pričom je ju možné v zmysle zákona predĺžiť. Súdne konanie nemá na jej plynutie vplyv, keďže jej plynutie sa skončí vydaním rozhodnutia správneho orgánu, a v prípade, ak je vec vrátená správnemu orgánu súdom na nové konanie a rozhodnutie začne plynúť nová lehota na vydanie rozhodnutia. Naproti tomu ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže upravuje subjektívnu a objektívnu lehotu pre vyvodenie zodpovednosti za protiprávne konanie. Tieto lehoty nie je možné predĺžiť. Počas súdneho konania preskúmavajúceho rozhodnutie správneho orgánu lehota pre zánik zodpovednosti neplynie, pričom po skončení súdneho prieskumu v prípade, že rozhodnutie správneho orgánu je zrušené a vec je mu vrátená na nové konanie a rozhodnutie, sa jej plynutie obnoví (resp. lehota pokračuje v plynutí). Z vyššie citovaných ustanovení O.s.p. vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo úpravou uvedenou v týchto ustanoveniach zabezpečiť, aby počas trvania súdneho prieskumu (pričom toto trvanie nie je v dispozícii/ resp. nezávisí od správneho orgánu), neplynuli lehoty pre vyvodenie zodpovednosti (a iné lehoty) stanovené inými predpismi a neznemožnili tak, v prípade vrátenia veci súdom správnemu orgánu, opätovné konanie a rozhodnutie. Nebolo by logické, aby O.s.p. upravoval takýmto spôsobom lehotu na vydanie rozhodnutia, keďže, ako je vyššie uvedené, táto lehota po prieskume súdneho rozhodnutia začne plynúť ako nová lehota.
165. Striktný jazykový výklad žalobcu by bol v rozpore s celkovým zmyslom vyššie uvedenej právnej normy. Nie je logické, aby zákonodarca rozlišoval v tomto ohľade dva typy lehôt, jednu pre zánik zodpovednosti a jednu pre vydanie rozhodnutia. Je zrejmé, že zákonodarca mal v úmysle, aby lehoty pre určenie zodpovednosti počas trvania súdneho prieskumu neplynuli. V záujme právnej istoty bolo potom do O.s.p. vložené ustanovenie, podľa ktorého tieto lehoty nezačnú plynúť skôr, než sa úplne skončí súdny prieskum a to vrátane vrátenia administratívnych spisov správnemu orgánu. Nemalo by potom žiadny zmysel, aby sa opätovné plynutie lehoty spravovalo dvoma odlišnými skutočnosťami v závislosti od toho, či ide o zánik zodpovednosti alebo lehotu pre vydanie rozhodnutia. Je teda nelogický výklad ustanovenia tak, ako ho podáva žalobca, t. j. že ustanovenie by malo zabezpečiť do vrátenia všetkých spisov iba neplynutie ako uvádza žalobca „poriadkovej lehoty“ pre správny orgán (lehoty podľa § 30 zákona o ochrane hospodárskej súťaže) a nevzťahovalo by sa na márne plynutie rozhodujúcej lehoty pre uloženie pokuty, resp. aj lehoty pre zánik zodpovednosti v určitých prípadoch.
166. Žalovaný zrekapituloval, že správne konanie v predmetnej veci sa začalo dňa 13.04.2012 (v tomto momente začala plynúť subjektívna lehota na vydanie rozhodnutia). Prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 22.08.2013, pritom voči tomuto rozhodnutiu žalobca podal rozklad. Druhostupňové rozhodnutie rady žalovaného bolo vydané dňa 05.11.2014 a právoplatnosť nadobudlo dňa 03.12.2014. Žaloba bola podaná krajskému súdu dňa 02.02.2015, kedy lehota pre uloženie pokuty prestala plynúť. Počas správneho konania až do podania žaloby teda uplynulo zo 4-ročnej lehoty v období 2 roky 9 mesiacov a 20 dní. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave bol vydaný dňa 13.10.2015. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol vydaný dňa 31.05.2018 a právoplatnosť nadobudol dňa 20.08.2018. Spis s vecou súvisiaci bol predložený úradu dňa 14.09.2018. Z uvedeného vyplýva, že lehota pre uloženie pokuty nemohla úradu v čase vydania druhostupňového rozhodnutia uplynúť.
167. K námietkam žalobcu týkajúcich sa skutkových okolností posudzovaného prípadu žalovaný podotkol, že žalobca uvádzal námietky, na ktoré žalovaný už odpovedal, a preto odkázal na svoje (žalobou napadnuté) rozhodnutia.
168. Podstata praktiky žalobcu spočívala v obmedzení predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR, dopravcom pôsobiacim v SR, a v obmedzení poskytovania služby dopĺňania nafty do motorových rušňov dopravcom pôsobiacim v SR, na čerpacích staniciach pre rušne, v dôsledku čoho došlo k obmedzeniu súťaže na trhu železničnej nákladnej dopravy v SR, minimálne v oblasti železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov. K zneužitiu dominantného postavenia teda došlo na trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a na trhu poskytovania služieb doplňovania nafty do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne, pričom predmetnú praktiku žalobca realizoval s cieľom ovplyvniť svoje postavenie na trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov.
169. Žalovaný dodal, že má za to, že v správnom konaní uniesol dôkazné bremeno a naplnil zásadu materiálnej pravdy. Doplnil dokazovanie, vyjadril sa k záverom súdov a dostatočne uviedol, ku ktorým dôkazom sa nakoniec vo svojom hodnotení priklonil, a z akého dôvodu. Svoje závery uvedené rozhodnutiach žalovaný podporil podrobnou analýzou dôkazov, ako aj právnymi úvahami, ktorými sa pri hodnotení týchto dôkazov a pri formovaní svojich záverov riadil.
IV.
Relevantné právne predpisy
170. Podľa článku 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ake´kolˇvek zneuzˇi´vanie dominantného postavenia na vnútornom trhu čí jeho podstatnej časti jedným alebo viacerými podnikmi sa zakazuje ako nezlucˇitelˇne´ s vnu´torny´m trhom, ak sa tým mo^zˇe ovplyvniť obchod medzi cˇlensky´mi sˇta´tmi.
Takéto zneuzˇi´vanie mo^zˇe zahr´nˇatˇ najmä: a) priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných na´kupny´ch alebo predajných cien alebo iných obchodných podmienok; b) obmedzovanie vy´roby, odbytu alebo technicke´ho rozvoja na u´kor spotrebitelˇov; c) uplatnˇovanie nerovnaky´ch podmienok vocˇi obchodny´m partnerom pri rovnaky´ch plneniach, cˇi´m ich v hospoda´rskej su´tˇazˇi znevy´hodnˇuju´; d) podmienˇovanie uzatva´rania zmlu´v prijati´m dodatocˇny´ch za´va¨zkov, ktore´ svojou povahou alebo podlˇa obchodny´ch zvyklosti´ nesu´visia s predmetom ty´chto zmlu´v. 171. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z., ustanovenia § 22 až 40 sa vzťahujú aj na postup úradu, keď úrad posudzuje činnosti a konania podnikateľov na základe osobitného predpisu.
172. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z., obmedzovanie súťaže je každé obmedzenie voľnosti konania podnikateľa na relevantnom trhu, najmä vylučovanie existujúcich alebo možných súťažných aktivít, skutočné alebo možné zníženie rozsahu konkurenčnej aktivity alebo skresľovanie konkurenčných podmienok.
173. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z., relevantný trh je priestorový a časový súbeh ponuky a dopytu takých tovarov, ktoré sú na uspokojenie určitých potrieb z hľadiska užívateľa zhodné alebo vzájomne zastupiteľné.
174. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 136/2001 Z. z., tovarový relevantný trh zahŕňa zhodné alebo vzájomne zastupiteľné tovary schopné uspokojiť určitú potrebu užívateľov.
175. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z. z., vzájomne zastupiteľné tovary sú tovary, ktoré sú zastupiteľné najmä z hľadiska ich fyzikálnych a technických charakteristík, ceny a účelu použitia.
176. Podľa § 8 ods. 1 Zákona č. 136/2001 Z.z. dominantné postavenie na relevantnom trhu má podnikateľ alebo niekoľko podnikateľov, ktorí nie sú vystavení podstatnej súťaži a ktorí sa vzhľadom na svoju ekonomickú silu môžu správať nezávisle.
177. Podľa § 8 ods. 2 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom v období 03.03.2009 - 31.12.2010 zneužitím dominantného postavenia na relevantnom trhu je najmä a) priame alebo nepriame uplatňovanie neprimeraných cien alebo iných neprimeraných obchodných podmienok, b) obmedzenie výroby, odbytu alebo technického vývoja tovaru na úkor užívateľov, c) uplatňovanie rozdielnych podmienok pri zhodnom alebo porovnateľnom plnení voči jednotlivým podnikateľom, ktorými sú alebo môžu byť títo podnikatelia znevýhodňovaní v súťaži, d) viazanie súhlasu s uzavretím zmluvy na podmienku, že druhá zmluvná strana prijme aj ďalšie záväzky, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom tejto zmluvy, alebo e) dočasné zneužívanie ekonomickej sily s cieľom vylúčiť súťaž
178. Podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom v období 03.03.2009 - 31.12.2010 zneužívanie dominantného postavenia na relevantnom trhu je zakázané.
179. Podľa § 30 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia úrad vydá rozhodnutie do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania. Predseda úradu môže lehotu na vydanie rozhodnutia v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, a to aj opakovane, spolu najviac o 24 mesiacov. Ak úrad nemôže rozhodnúť do šiestich mesiacov, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov písomne upovedomiť. Táto lehota sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia podľa § 11 ods. 1 alebo ods. 2 <https:..
180. Podľa § 32 ods. 2 písm. c) zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia úrad zastaví konanie rozhodnutím, ak dôvod na konanie nebol daný alebo odpadol
181. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom v období 03.03.2009 - 31.12.2010 úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 5 a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10 % z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol obrat do 330 eur alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemožno vyčísliť, pokutu do 330 000 eur.
182. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia úrad za a) porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, b) porušenie zákazu zneužitia dominantného postavenia, c) neoznámenie koncentrácie pred tým, ako sa začnú vykonávať práva a povinnosti vyplývajúce z koncentrácie, d) porušenie zákazu vykonávať práva a povinnosti vyplývajúce z koncentrácie, ak úrad neudelil výnimku podľa § 10 ods. 14 <htI., alebo e) neplnenie rozhodnutia úradu, f) porušenie zákazu účasti vo verejnom obstarávaní uloží podnikateľovi pokutu do 10 % z obratu podľa § 3 ods. 5 <https://wC.> za predchádzajúce účtovné obdobie, ak § 38d <https://C.> neustanovuje inak.
183. Podľa § 38 ods. 8 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom v období 03.03.2009 - 31.12.2010 pokuty podľa odsekov 1 až 3 a 5 môže úrad uložiť do štyroch rokov od začatia konania. Úrad však môže tieto pokuty uložiť najneskôr do ôsmich rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu ustanovení tohto zákona, ustanovení osobitného predpisu, k nesplneniu podmienky alebo k porušeniu povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu; v prípade pokračovacieho správneho deliktu alebo trvajúceho správneho deliktu začne lehota plynúť odo dňa, keď došlo poslednýkrát k porušeniu.
184. Podľa § 38c ods. 4 zákona č. 136/2001 Z. z. v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia pokuty podľa § 38 ods. 1 <htI.ml> a <https://C., § 38a <httpW.> môže úrad uložiť do štyroch rokov od začatia konania, najneskôr do ôsmich rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu ustanovení tohto zákona, porušeniu ustanovení osobitného predpisu, nesplneniu podmienky alebo k porušeniu povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu.
185. Podľa § 82 ods. 1 O.s.p. konanie je začaté dňom, keď došiel súdu návrh na jeho začatie alebo keď bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu.
186. Podľa § 246c ods. 1 O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej <htI.>, tretej a štvrtej časti tohto zákona <https://C.>. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.
187. Podľa § 246d O.s.p. ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti neplynú. Obdobne to platí o lehotách pre zánik práva vo veciach daní, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest a vyšších územných celkov.
188. Podľa § 250j ods. 4, tretia veta O.s.p. ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, súd uvedie vo výroku rozsudku. Na posúdenie prípustnosti odvolania je rozhodujúci výrok rozsudku. Ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, lehota na rozhodnutie správneho orgánu v ďalšom konaní začne plynúť až po doručení všetkých spisov správneho orgánu pripojených k prejednávanej veci.
189. Podľa § 71 ods. 1 SSP ak osobitný predpis upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty (ďalej len „správny delikt“) určuje lehoty na zánik zodpovednosti, prípadne na výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tohto zákona neplynú. Obdobne to platí o lehotách na zánik práva vo veciach daní, cla, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, rozpočtu Európskej únie, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov. V. Posúdenie veci správnym súdom
190. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutia v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia vydané žalovaným v oboch stupňoch ako aj postup správneho orgánu boli v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol.
191. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
192. Podľa § 6 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
193. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobu sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
194. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutkový stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
195. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou jeho postupu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré mal zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.
196. Prvou a najrozsiahlejšie formulovanou námietkou žalobcu uvedenou v jeho správnej žalobe, ktorú zároveň na pojednávaní právny zástupca žalobcu označil ako najzásadnejšiu, bola námietka uplynutia subjektívnej lehoty na uloženie pokuty, ktorej obsah súd opísal v odsekoch 9 až 64 odôvodnenia tohto rozsudku.
197. Pre posúdenie medzi účastníkmi súdneho konania spornej otázky je nevyhnutné vychádzať z výkladu príslušných ustanovení O.s.p., právneho predpisu upravujúceho proces konania pred súdom v čase rozhodnom pre posúdenie veci a ktorý správny súd poskytne v nasledujúcom texte odôvodnenia rozsudku.
198. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že konanie pred súdom začína dňom, keď došiel súdu návrh na jeho začatie, toto je súladné s dikciou § 82 ods. 1 O.s.p. (ods. 185 odôvodnenia rozsudku).
199. Rovnako niet pochýb o tom, že § 246d O.s.p. zrozumiteľne určuje pre administratívne konania v ňom vymenované (napr. týkajúce sa priestupkov, kárnych, disciplinárnych a iných správnych deliktov), že lehoty určené osobitnými zákonmi upravujúcimi postup pri prejednávaní správnych deliktov počas trvania súdneho konania neplynú.
200. To znamená, že od začatia súdneho konania (doručenie správnej žaloby súdu) do jeho ukončenia (momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci, proti ktorému nie je prípustný riadny opravný prostriedok) lehoty určené právnymi predpismi upravujúcimi konanie vo veciach správneho trestania neplynú. Možno teda v zhode s účastníkmi súdneho konania potvrdiť, že v posudzovanom prípade v čase od 02.02.2015 do 20.08.2018 lehota určená § 38c ods. 4 zákona č. 136/2001 Z. z. neplynula.
201. Spor medzi účastníkmi súdneho konania spočíval v posúdení pokračovania plynutia lehoty určenej § 38c ods. 4 zákona č. 136/2001 Z. z. po ukončení súdneho konania. Žalobca bol presvedčený, že lehota na uloženie pokuty prestala spočívať v deň nasledujúcom po dni, kedy rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžh/3/2016 zo dňa 31.05.2018 (spomenutý v ods. 4 odôvodnenia rozsudku) nadobudol právoplatnosť, teda dňa 21.08.2018 a koniec lehoty na uloženie pokuty pripadol na deň 04.11.2019. Naopak, podľa žalovaného lehota na uloženie pokuty začala plynúť až v deň, kedy boli súdom správnemu orgánu doručené spisy vedené v správnom konaní, ktoré boli pripojené do súdneho konania o pôvodnej žalobe, ktorým bol deň 14.09.2019, teda koniec lehoty na uloženie pokuty pripadol až na deň 25.11.2019.
202. Po posúdení rozsiahlej argumentácie žalobcu, ktorú bola zhrnutá v ods. 9 až 64 odôvodnenia rozsudku, dospel správny súd k záveru, že žalobca povýšil oportunisticky ustanovenie § 246d O.s.p. nad § 250j ods. 4 O.s.p., dal mu iný a mimoriadne rozšírený význam nezodpovedajúci danej korelácii s ostatnými ustanoveniami zákona. Zároveň existenciu ustanovenia § 250j ods. 4, 3. veta O.s.p. akoby odignoroval, resp. degradoval na nepodstatné nepoužiteľné zákonné ustanovenie.
203. Podľa úsudkovej línie prezentovanej žalobcom v jeho žalobnej argumentácii by zaradenie § 250j ods. 4, 3. veta O.s.p. nebolo ani potrebné ani účelné. To je však v evidentnom rozpore so skutočnosťou. Ustanovenie § 250j ods. 4 O.s.p. (3. veta) je súčasťou O.s.p., pričom jeho opodstatnenie a právna relevancia sú v prepojení a v jednote s ostatnými inštitútmi upravujúcimi konanie v správnom súdnictve pre postup (najmä správneho orgánu) a posúdenie jeho zákonnosti (správnym súdom) zrejmý.
204. V danom kontexte sa súdu žiada zdôrazniť, že právny poriadok tvorí jednotný celok, má povahu systému, ktorý je ďalej diferencovaný na subsystémy rôznych úrovní, ktoré v sebe zlučujú prvky podľa rôznych kritérií. Zo systémovej povahy právneho poriadku vyplýva, že jeho jednotlivé súčasti (subsystémy a prvky) vstupujú do určitých funkčných väzieb. Z toho vyplýva prirodzená požiadavka, aby interpretácia určitého ustanovenia právneho predpisu neobmedzovala svoj rozhľad len na jedno či niekoľko ustanovení, ale aby ho chápala ako súčasť celku (systému), ktoré s ohľadom na princípy jednotnosti a bezrozpornosti právneho poriadku vytvárajú s ostatnými časťami logický, resp. úsudkovo súladný významový celok.
205. Súčasťou systémového chápania právneho poriadku je aj rešpektovanie toho, že pre každý systém je charakteristické, že na strane jednej sa elementy, z ktorých je tvorený, prispôsobujú štruktúre, ktorej sú súčasťou, na strane druhej na túto štruktúru sami pôsobia. To isté platí aj pre právo. Každý právny inštitút ovplyvňuje právne odvetvie, ktorého je súčasťou, avšak zároveň toto právne odvetvie prispôsobuje právny inštitút svojim funkciám a svojej povahe.
206. Možno sa pozastaviť nad tým, prečo zákonodarca nezaradil § 250j ods. 4, 3. veta O.s.p. systematicky k § 246d, čo by sa vzhľadom na upravovaný kontext javilo vhodnejším. Zákonodarca ho zaradil k ustanoveniam zákona týkajúcim sa rozhodnutia správneho súdu, čo však v konečnom dôsledku neovplyvňuje fakt, že určuje kritérium pre opätovné plynutie lehoty na rozhodnutie správnemu orgánu spočívajúcej počas konania pred súdom.
207. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením, že obe ustanovenia upravujú rozdielne situácie, resp. že vznikol dualizmus rozlišujúci všeobecne rozhodnutia a inštitucionálne konania o uložení pokuty. V prvom rade treba zdôrazniť, že uloženie pokuty správnym orgánom sa uskutočňuje jedine na základe vydaného rozhodnutia v administratívnom konaní. Je ďalej dôležitou skutočnosťou, že § 246d O.s.p. začatie plynutia lehoty na nové rozhodnutie po zrušení rozhodnutia správneho orgánu expresis verdis neupravuje, iba konštatuje neplynutie lehoty určenej osobitnými právnymi predpismi upravujúcimi problematiku administratívneho trestania. Naproti tomu § 250j ods. 4, 3. veta O.s.p. sa osobitne venuje práve otázke pokračovania plynutia lehoty po zrušení rozhodnutia správneho orgánu.
208. Dikcia § 250j ods. 4, 3. veta O.s.p. sa správnemu súdu javí ako jednoznačná. Za situácie, že správny súd rozhodne o zrušení rozhodnutia správneho orgánu napadnutého správnou žalobou, správneho orgánu lehota na rozhodnutie v ďalšom konaní začne plynúť po doručení administratívneho spisu.
209. Vyššie spomínané ustanovenia O.s.p. nie sú v kontrapunkcii a ani v konkurencii. Logicky a systematicky na seba nadväzujú, vzájomne so sebou súvisia. Je potrebné vykladať ich tak, že momentom podania správnej žaloby, teda začatia súdneho konania, až po právoplatného skončenia súdneho konania, osobitnými zákonmi upravujúci problematiku správneho trestania určené lehoty neplynú, teda správnemu orgánu nemôže márne exspirovať lehota určená osobitným predpisom na konanie a rozhodnutie vo veci. Správny orgán, ktorým je žalovaný, je povinný na výzvu predložiť súdu svoje spisy, prípadne spolu so spismi orgánu prvého stupňa (§ 250 ods. 1 O.s.p.). Administratívne spisy si súd ponechá až do právoplatného skončenia veci, čo však nemožno spojiť s úvahou, že dňom právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, ktorým sa konanie pred súdom končí, sa administratívne spisy automaticky dostávajú do dispozičnej moci žalovaného správneho orgánu. Za prípustné možno považovať len konštatovanie, že § 250j ods. 4, 3. veta O.s.p. dopĺňa § 246d O.s.p. v prípade zrušenia rozhodnutia správneho orgánu súdom, a teda lehota na rozhodnutie o správnom delikte pokračuje až v moment, kedy žalovaný správny orgán disponuje všetkými svojimi administratívnymi spismi, ktoré zaslal súdu v danom súdnom konaní.
210. Zákonodarca pamätal na to, že spôsob, ktorým postupujú v rámci výkonu svojej právomoci súdy, nezaručuje, že okamihom právoplatného skončenia súdneho konania bude mať správny orgán vrátený aj administratívny spis. O.s.p. súdu neurčilo ani žiadnu lehotu, v ktorej má vrátiť administratívne spisy správnemu orgánu. Správny súd uskutočňuje vrátenie administratívneho až po právoplatnom skončení súdenej veci, preto je z hľadiska časového vylúčené, aby sa deň doručenia administratívneho spisu prekrýval s dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci.
211. V tejto súvislosti súdu nedá nepoznamenať, že v prípade akceptácie výkladu žalobcu, ktorý v žalobe interpretoval spôsobom účelovo pre neho priaznivejším, by bol eliminovaný správny orgán a jeho ingerencia vo veci spadajúcej do jeho výlučnej kompetencie (rozhodovanie o správnom delikte v administratívnom konaní) a možné uplynutie prekluzívnej lehoty na rozhodnutie vo veci správneho deliktu by záležalo od súdu, ktorý nie je oprávneným orgánom na rozhodovanie o správnom delikte v administratívnom konaní (posudzuje na základe žalôb len zákonnosť takýchto správnych rozhodnutí), čo by predstavovalo nepochybne zákonom nepredpokladaný a neželaný zásah do činnosti správneho orgánu iným orgánom štátu. Možné prílišné skrátenie alebo až uplynutie lehoty na rozhodnutie správneho orgánu by napríklad mohlo závisieť od toho, ako rýchlo súdny úradník postupuje pri vybavovaní svojej administratívnej agendy a v akom čase od právoplatnosti rozhodnutia vo veci súdom
vráti spis správnemu orgánu alebo od takej nevypočítateľnej okolnosti, ako promptne funguje zásielková služba poštovým doručovateľom.
212. Súd dodáva, že z uvedenej argumentácie je zrejmý zámer zákonodarcu umožnť správnemu orgánu rozhodovať kvalifikovane. Teda nie len na základe vysloveného právneho názoru správneho súdu v rozhodnutí, ktorým sa rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušuje, ale aj na základe podkladov nachádzajúcich sa v administratívnom spise.
213. Niet pochýb o tom, že správny orgán nemôže rozhodnúť bez administratívneho spisu, v ktorom sa nachádzajú podklady pre jeho rozhodnutie. Logický výklad predmetných zákonných ustanovení preto nepripúšťa inú alternatívu, ako tú, že pokiaľ je správny orgán striktne viazaný podkladmi pre rozhodnutie, jeho rozhodovanie je závislé na nevyhnutnú prítomnosť administratívneho spisu, originál spis predkladá správny orgán súdu. Kvalifikovane môže rozhodnúť len pokiaľ disponuje administratívnym spisom tak je neudržateľný taký výklad, ktorý by umožňoval postaviť riziko uplynutia prekluzívnej lehoty z dôvodov už opísaných.
214. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona.
215. Pri výklade právnej normy treba vychádzať z toho, že podstatná je aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť (napr. nález ÚS ČR z 04.02.1997, sp. zn. Pl. ÚS 21/96). Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi (napr. nález ÚS ČR z 02.11.2009, sp. zn. II. ÚS 2048/2009). Podľa konštantnej judikatúry nemožno orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov (napr. nález ÚS ČR z 07.09.2010, sp. zn. Pl. ÚS 34/09).
216. Okrem vyššie ponúknutého logického výkladu zákona, súd upriamuje pozornosť aj na historické súvislosti predmetnej právnej úpravy.
217. Do 31.12.2012 O.s.p. neobsahovalo ustanovenie, ktoré by dávalo priamu odpoveď na pokračovanie lehoty, ktorú má správny orgán na konanie a rozhodnutie, pokiaľ rozsudkom súd jeho žalobou napadnuté rozhodnutie zruší a vec mu vráti na ďalšie rozhodnutie. V praxi sa z tohto dôvodu vyskytovali aplikačné spory, od čoho má správny orgán odvíjať pokračovanie plynutia lehoty na rozhodnutie, či od právoplatnosti rozsudku súdu alebo od vrátenia administratívnych spisov späť správnemu orgánu. S účinnosťou od 01.01.2012 bola prijatá novela O.s.p. (zákonom č. 388/2011 Z.z. a bolo novelizované ustanovenie § 250j ods. 4 v znení uvedenom v odseku 188 odôvodnenia rozsudku, ktorého výklad súd opísal v odsekoch 201 až 213 odôvodnenia rozsudku. Súd dodáva, že novelou O.s.p. bola vyriešená dilema týkajúca sa počítania lehôt v prípadoch, keď správny orgán pokračuje v ďalšom konaní potom, ako správny súd jeho pôvodné rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na konanie. Zákonodarca túto otázku vyriešil spôsobom už vyššie súdom opísaným, teda že lehota na nové rozhodnutie začne správnemu orgánu plynúť až od momentu, kedy sú mu doručené všetky veci sa týkajúce administratívne spisy, ktoré pripojil do súdneho spisu pre potreby rozhodnutia správneho súdu. Uvedené znamená, že dátum nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu nemá priamy súvis s dňom pokračovania plynutia takejto lehoty.
218. Z uvedených dôvodov správny súd neprijal argumentáciu žalobcu a žalobnú námietku uplynutia subjektívnej lehoty na uloženie pokuty považoval za nedôvodnú.
219. Súdom na základe predmetnej správnej žaloby posudzované správne konanie začalo dňa 13.04.2012. Prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 22.08.2013, druhostupňové rozhodnutie rady žalovaného bolo vydané dňa 05.11.2014 a právoplatnosť nadobudlo dňa 03.12.2014. Lehota pre uloženie pokuty prestala žalovanému plynúť odo dňa podania správnej na Krajský súd v Bratislave dňa
02.02.2015. Po vydaní a právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžh/3/2016 zo dňa 31.05.2018 bol administratívny spis (kompletný a originál) žalovanému vrátený dňa 14.09.2018, čo bola skutočnosť majúca vplyv na začatie pokračovania plynutia lehoty na rozhodnutie o pokute. Žalovaný vo veci (o rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu) rozhodol rozhodnutím č. 2019/DOZ/POK/ R/34 zo dňa 14.11.2019, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 15.11.2019.
220. Od začatia správneho konania voči žalobcovi 13.04.2012 až do podania žaloby proti pôvodnému rozhodnutiu žalovaného 02.02.2015 uplynulo v období 2 roky 9 mesiacov a 19 dní. Pre lepšiu prehľadnosť - v prepočte na dni to predstavuje 1026. Lehota po zrušení pôvodného rozhodnutia žalovaného a vrátení administratívneho spisu pokračovala od 15.09.2018, a potom až do právoplatného rozhodnutia vo veci (15.11.2019) trvalo konanie 1 rok 2 mesiace a 1 deň. Pre lepšiu prehľadnosť - v prepočte na dni to predstavuje 427. Subjektívna lehota pre uloženie pokuty v zmysle § 38c ods. 4 zákona č. 136/2001 Z. z. predstavuje 4 roky, čo v prepočte na dni (pre lepšiu prehľadnosť) predstavuje 1461 dní. Konanie pred žalovaným úhrnom trvalo 3 roky 11 mesiacov a 20 dní. Presnejšie vyjadrené pri prepočte na dni trvalo konanie 1453 dní. Z uvedeného po dopočítaní zákonom predpokladanej subjektívnej lehoty na rozhodnutie (4 roky - 3 roky 11 mesiacov a 20 dní alebo 1461 dní - 1453 dní ) vyplýva, že žalovanému do rozhodnutia vo veci subjektívna lehota podľa § 38c ods. 4 zákona č. 136/2001 Z. z. neuplynula, keďže žalovaný o pokute rozhodol (právoplatne konečným rozhodnutím, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok) do štyroch rokov od začatia konania.
221. Pokiaľ ide o objektívnu lehotu ustanovenú v § 38c ods. 4 zákona č. 136/2001 Z. z., správny súd považoval rozhodnutie žalovaného vydané aj v rámci tejto lehoty. Odo dňa, keď došlo k porušeniu ustanovení zákona č. 136/2001 Z. z. (konštatované obdobie od 03.03.2009 do 31.12.2010) žalobcom po odpočítaní času, kedy pre prebiehajúce súdne konanie táto lehota neplynula, bolo rozhodnuté žalovaným v lehote 7 rokov 14 dní, teda v rámci osemročnej zákonom stanovenej objektívnej lehoty.
222. Skôr, ako sa správny súd vyjadrí k ďalším námietkam uvedeným v správnej žalobe, poukazuje na to, že jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Záujmu na zachovaní právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad zákon a tiež iným ako zákonom ustanoveným spôsobom. Princíp právnej istoty spočíva aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. Nezákonný postup a rozhodnutie žalovaného správneho orgánu narúšajú princíp právnej istoty a tým aj práva žalobcu. Podmienkou preskúmania rozhodnutia správneho orgánu na základe žaloby je aj to, že musí ísť o také rozhodnutie, ktorým bola fyzická alebo právnická osoba ukrátená na svojich právach, nakoľko v správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
223. Spoločné pre žalobné námietky týkajúce sa vo výroku žalobou napadnutého rozhodnutia konštatovaných zneužití dominantného konania, teda konania v rozpore so zákonom č. 136/2001 Z.z., boli tvrdenia žalobcu spochybňujúce určenie relevantného trhu.
224. Dominantné postavenie je definované ako postavenie na trhu, dané súhrnom niekoľkých faktorov, ktoré musia byť preskúmané komplexne. Takéto faktory, pokiaľ by boli posudzované samostatne, nemusia byť rozhodujúce.
225. Základnými faktormi pre posúdenie dominancie sú trhové podiely, bariéry vstupu, existencia vyrovnávacej kúpnej sily. Pojem dominancia bol v rámci práva Európskej úcnie vymedzený ako hospodársky silné postavenie, ktoré podniku dovolí brániť účinnej hospodárskej súťaži na relevantnom trhu tým, že mu umožňuje správať sa v značnom rozsahu nezávisle od svojich konkurentov, odberateľov a v konečnom dôsledku od spotrebiteľov.
226. To znamená, že podnikateľ musí byť najskôr v dominantnom postavení, ktorého existenciu treba preskúmať a toto postavenie mu následne vytvára priestor a umožňuje nedovolené správanie na trhu, ktoré sa môže prejavovať v rôznych formách, vrátane zvyšovania cien. Samotné zvyšovanie cien nie je však podmienkou pre určenie dominantného postavenia, môže byť však jeho indikátorom. Hodí sa ešte
dodať, že existencia dominantného postavenia sama o sebe nie je zakázané, a preto nemôže byť ani jeho podstata posudzovaná z hľadiska zakázaného správania.
227. Základným atribútom určenia, či je konkrétny podnikateľ dominantom je správne definovanie (určenie) relevantného trhu. Európska komisia ponúka celkom jednoznačnú definíciu relevantného trhu. Relevantny´ trh vy´robkov pozosta´va zo vsˇetky´ch vy´robkov a/alebo sluzˇieb, ktore´ su´ povazˇovane´ za vza´jomne zamenitelˇne´ alebo nahraditeľné z hlˇadiska spotrebitelˇa, a to na za´klade ich vlastnosti ´, cien a zamy´sˇlˇane´ho u´cˇelu pouzˇitia.
228. Relevantny´ geograficky´ trh zahr´nˇa oblastˇ, v ktorej su´ dotknute´ podniky zapojene´ do vztˇahov dopytu a ponuky vy´robkov alebo sluzˇieb, v ktorej su´ su´tˇazˇne´ podmienky dostatocˇne homoge ´nne a ktora´ sa od ostatny´ch susedny´ch oblasti´ vy´razne odlisˇuje pra´ve preto, zˇe konkurencˇne´ podmienky v nej su´ zjavne odlisˇne´ od podmienok v ty´chto oblastiach.
229. Relevantny´ trh, v ra´mci ktore´ho sa posudzuje konkre´tny pri´pad hospoda´rskej su´tˇazˇe, je teda vzˇdy vy´sledkom kombina´cie relevantne´ho trhu vy´robkov a geograficke´ho trhu.
230. Európska komisia interpretuje vyššie uvedené defini´cie spôsobom, ktrorý odra´zˇa judikatu´ru Su ´dneho dvora Euro´pskych spolocˇenstiev a Su´du prvej insˇtancie, ako aj vlastnu´ rozhodovaciu prax Komisie.
231. Uvedenej definícii zodpovedá aj vnímanie relevantného trhu žalovaným uvedený v napadnutom rozhodnutí, ktorý parafrázovanie znie, že relevantný trh je priestorový a časový súbeh ponuky a dopytu takých výrobkov, výkonov, práca služieb, ktoré sú na uspokojenie určitých potrieb z hľadiska užívateľa zhodné alebo zastupiteľné. Tovarový relevantný trh zahŕňa zhodné alebo zastupiteľné tovary schopné uspokojiť určitú potrebu užívateľov.
232. Pokiaľ žalobca rozsiahlo argumentoval nedostatkom určenia relevantného trhu argumentujúc možnou alternatívou, je nutné podotknúť, že posudzovaná zastupiteľnosť tovarov či služieb je hodnotená podľa účelu použitia, spotrebiteľa, porovnateľných parametrov alebo relevantných charakteristík.
233. Nemožno však redukovať definíciu relevantného trhu, ktorá má vymedziť hranice hospodárskej súťaže medzi dodávateľmi, či odberateľmi určitého tovaru alebo služby a negovať ju hľadaním akejkoľvek alternatívy na trhu.
234. Správny súd súhlasil so žalovaným, podľa ktorého priestorový relevantný trh je vymedzený územím, na ktorom sú súťažné podmienky také homogénne, že toto územie môže byť odčlenené od ostatných území odlišnými súťažnými podmienkami. Rovnako chápe definíciu relevantného trhu aj európske súťažné právo.
235. S poukazom na odôvodnenie žalobou napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa správny súd stotožnil a poukazuje na neho, je na mieste konštatovať, že s vyššie uvedeným rámcovým vymedzením korešponduje skutočnosť, že z vykonaného dokazovania za relevantný trh bolo v predmetných oblastiach považovať len Slovenskú republiku.
236. Súd je toho názoru, že v prípade predaja alebo prenájmu elektrických rušňov neobstál argument o jeho zameniteľnosti so službou rušňového hospodárstva ako širšej služby a že podielom disponibilného množstva elektrických rušňov bol žalobca dominantom s najväčším vozovým parkom (700 rušňov) nezávislým od ostatných účastníkov hospodárskej súťaže, spotrebiteľov a spôsobilým určovať charakter obchodovania s touto komoditou. Uvedené potvrdili aj spoločnosti ČD Cargo, České dráhy a AW Transport oslovené žalovaným z dôvodu namietanej lokalizácie relevantného trhu v ČR.
237. Pokiaľ ide o zistenie, že súkromní dopravcovia boli odkázaní na žalobcove čerpacie stanice na území SR a argumentácia žalobcu, že mohli tankovať v okolitých krajinách alebo u iných subjektov, ktorí na to ani nemali kapacitu, bolo tvrdenie účelové, ktoré bolo žalovaným v konaní a v rozhodnutiach napadnutých správnou žalobou vyvrátené.
238. Možno tiež zhrnúť, že žalovaný sa dostatočne zaoberal všetkými faktormi rozhodujúcimi pre preukázanie dominancie na zadefinovanom relevantnom trhu.
239. Pokiaľ ide o problematiku tovarového trhu - predaja alebo prenájmu elektrických rušňov definícia relevantného trhu sa nemôže obmedzovať výhodnosťou poskytovanej služby, ako to požadoval žalobca. Akékoľvek parametre (napr. cena) posudzované izolovane nemôžu zakladať zastupiteľnosť. Pokiaľ je relevantný trh charakterizovaný súbehom dopytu a ponuky, je podstatné, či ten subjekt, ktorý o konkrétny tovar alebo službu žiada, túto aj vníma ako zastupiteľnú pre jeho potreby.
240. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca potvrdil, že služba rušňového hospodárstva je širšou službou ako predaj a prenájom elektrických rušňov, pričom tiež potvrdil, že tieto dve služby nie sú zameniteľné a nedajú sa navzájom efektívne nahradiť. Pokiaľ ide uvedené konštatovania, zastupiteľnosť nebola preukázaná v konaní ani zo strany dopytu (SŽD).
241. Súd bez ambície púšťať sa do rozsiahlejšieho opisu technických špecifík a definícií považuje pokiaľ ide o nemožnosť substitúcie vyššie uvedených služieb za postačujúce poukázať na to, že služba predaja a prenájmu elektrických rušňov môže byť vnímaná len ako jedna zo zložiek rušňového hospodárstva. Rušňové hospodárstvo sa týka nie len rušňov elektrických (napr. aj dieselových rušňov, hnacích dráhových vozidiel, motorových jednotiek, motorových vozňov) a zahŕňa v sebe podstatne širší okruh činností ako len predaj a prenájom, ako napríklad aj nákup rušňov, opravy rušňov, vývoj vozového parku a pod.
242. K posudzovanej praktike došlo, ako to konštatujú rozhodnutia žalovaného, v segmente predaja alebo prenájmu elektrických rušňov, nie pri službe rušňového hospodárstva. SŽD mali podľa vykonaného dokazovania záujem o kúpu alebo prenájom, pričom na trhu v SR bola i ponuka služby rušňového hospodárstva. Z vyjadrení žalobcu a v konečnom dôsledku ani z dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise nevyplynulo, že by po službe rušňového hospodárstva neexistoval samostatný dopyt a súčasne, že by nebola realizovateľná samostatne, preto nebol dôvod ju subsumovať pod širšiu službu rušňového hospodárstva ponúkanú spoločnosťou CARGO. Využívanie aj takejto služby dopravcom prestavuje len využitie inej alternatívy na trhu pri nedostatku konkurenčného substitútu.
243. Pokiaľ ide o priestorový relevantný trh a žalobcom v konaní predložené vyhlásenia spoločností ČD Cargo, České dráhy, AW Transport z Českej republiky a v ktorých sa tvrdilo, že tieto spoločnosti disponovali dostatočným počtom elektrických rušňov, žalovaný po vrátení veci súdom po zrušení pôvodných jeho rozhodnutí vyzval uvedené spoločnosti na preverenie tvrdenia o možnosti ich schopnosti zabezpečiť dodanie elektrických rušňov schopných prevádzky v SR v posudzovanom období miesto žalobcu. Hoci z vyhlásení žalobcom označených potenciálnych dodávateľov vyplýva, že títo disponovali nejakými rušňami, ktoré by bolo možné použiť v SR, ako správny súd po preštudovaní a analýze vyhlásení zistil, žalobcove argumenty o možnom rozšírení relevantného trhu aj o územie Českej republiky s odvolaním sa na možnosti vyššie uvedených českých spoločností po žalovaným doplnenom dokazovaní neboli potvrdené.
244. Prvá z menovaných českých spoločností ČD Cargo uviedla, že nevie predložiť presný prehľad rušňov, ktoré mohli byť prenajaté na územie SR v každom jednotlivom dni v posudzovanom období. Predložila prehľad rušňov, ktoré mohli byť teoreticky prenajaté v posudzovanom období, resp. rušne, ktoré mali v evidencii, a ktoré boli prevádzkyschopné v danom čase. Z tohto prehľadu však nevyplýva, aký konkrétny počet a na aký čas by bolo možné v danom období reálne rušne prenajať. Spoločnosť ČD Cargo uviedla, že prenájmy sa v jej prípade zvyčajne realizujú iba v prípade aktuálnej nadbytočnosti alebo nepotrebnosti rušňov pre zaistenie vlastných prepráv. Nemožno preto z odpovedi ČD Cargo dospieť k tomu, že mala rušne mimo svojej potreby v takom množstve a v takom čase, aby táto ponuka mohla pokryť potrebu relevantných súkromných dopravcov zo SR. Existovala iba teoretická možnosť, že lokomotíva by bola mohla byť prenajatá v SR, mohlo k tomu však dôjsť iba vtedy, ak by takáto žiadosť zo strany slovenského subjektu bola predložená v situácii a zároveň by sa to neprekrývalo s potrebou ČD Cargo, pričom však český subjekt nemal samostatne vyčlenené rušne na prenájom. Preto nemožno hovoriť o reálnej ponuke na trhu zo strany ČD Cargo, ktorá by mohla substituovať prenájom zo strany žalobcu.
245. Ďalšia dopytovaná spoločnosť České dráhy uviedla, že mala k dispozícii elektrické rušne prevádzkyschopné v SR, ktoré mohli byť prenajaté iným spoločnostiam v SR, ak by prejavili patričný záujem. Nebolo však možné zistiť počet rušňov, ktorý by bol k dispozícii, išlo však len o niekoľko kusov, pričom možnosť prenájmu bola skôr hypotetická, keďže České dráhy nevyčleňovali rušne pre prípadný prenájom.
246. Spoločnosť AW Transport uviedla, podobne ako spoločnosť České dráhy, že mala k dispozícii elektrické rušne schopné prevádzky v SR, ktoré mohli byť počas uvedeného obdobia prenajaté v SR, ak by slovenské subjekty prejavili záujem. V sledovanom období mala spoločnosť AW Transport len tri elektrické rušne, z čoho dva rušne mali povolenie aj na prevádzkovanie na sieti ŽSR a tretí rušeň povolenie na prevádzkovanie na sieti ŽSR nemal. Spoločnosť AW Transport súčasne tiež uviedla, že nemala nepotrebné rušne a dané tri rušne používala pre vlastné potreby, preto bol prenájom možný iba teoreticky. Z takéhoto vyjadrenia nemožno vyvodiť, že by rušne používané spoločnosť AW Transport mohli pokryť potrebu slovenských dopravcov miesto postavenia žalobcu.
247. Žalovaný správne vo svojom rozhodnutí poukázal na stanovisko žalobcu, z ktorého vyplýva, že žalobca nevedel predpokladať, či v určitom okamihu bude mať k dispozícii elektrický rušeň, ktorý nebude potrebovať pre svoje vlastné potreby alebo ho bude môcť predať či prenajať. Vychádzajúc z nepopierateľnej skutočnosti, že žalobca disponoval najväčším vozovým parkom rušňov (700 ks) vyrobených v bývalom Československu, ktoré získal ako štátny dopravca a jeho činnosť spočíva aj v predaji a prenájme rušňov.
248. Je potom logickým záverom, že pokiaľ iné subjekty vlastniace elektrické rušne schopné prevádzky v SR oproti žalobcovi disponovali nepomerne menším (zanedbateľným) počtom rušňov, alebo sa ich činnosť nezameriavala na predaj a prenájom a rušne používali predovšetkým alebo výhradne na vlastnú potrebu, potom tieto subjekty nemohli pokryť dopyt súkromných dopravcov v SR počas sledovaného obdobia.
249. Vzhľadom na uvedené nie je možné vnímať žalobcu inak ako dominanta na trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov v SR, proti ktorému by existovala konkurenčná alternatíva. Žalobca nevyvrátil ustálenie relevantného trhu na územie SR, keďže ako vyplýva z vyššie uvedených zistení, nebol právne relevantný dôvod na rozšírenie relevantného trhu, a to ani o územie Českej republiky,
250. N vyššie uvedenú časť odôvodnenia rozsudku nadväzuje ďalšia žalobná námietka, v ktorej žalobca tvrdil, že žalovaný nevykonal dokazovanie znaleckými posudkami, hoci tak bol povinný podľa pokynu v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S 30/2015-306 zo dňa 13.10.2015 potvrdeného rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžh/3/2016 zo dňa 31.05.2018.
251. Pokiaľ ide o vyššie uvedené tvrdenie žalobcu, správny súd musí ozrejmiť, že požiadavka na vykonanie znaleckých posudkov v spomínaných rozsudkoch nebola vyjadrená kategoricky ale podmienečne. Vykonanie znaleckých posudkov záležalo od toho, či v administratívnom konaní žalovaný na základe doplneného dokazovania zistí, že oslovené subjekty, ktoré poskytli vyhlásenia aj v pôvodnom konaní, v sledovanom období disponovali voľnými elektrickými rušňami.
252. To znamená, že žalovaný bol podľa pokynu súdu, ktorým bol viazaný, vykonať šetrenie a zistiť stav a možnosti predaja alebo prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a až v prípade zistenia, že okrem žalobcu mohli ostatní žalobcovi konkurenti reálne podstatným spôsobom zasahovať do predmetného relevantného trhu, bolo by jeho úlohou úradu nariadiť znalecké dokazovanie alebo obstarať odborné stanovisko za účelom porovnania technických vlastností elektrických rušňov žalobcu s elektrickými rušňami jeho konkurentov.
253. Ako vidno z vyššie uvedenej časti odôvodnenia rozsudku, žalovaný správny orgán v súlade s požiadavkou doplnil dokazovanie vo veci konkretizácie elektrických rušňov, na ktoré sa vzťahovali vyhlásenia dopravcov. Keďže sa z vyjadrení týchto dopravcov preukázalo, že na trhu neexistovala reálna ponuka voľných elektrických rušňov, nebolo následne povinnosťou žalovaného zabezpečiť dokazovanie formou znaleckého posudku alebo odborného stanoviska.
254. Účelom deliktuálneho konania vo všeobecnosti je objektívne zistiť, či došlo k spáchaniu deliktu (priestupku, či iného správneho deliktu), kto ho spáchala a akú sankciu je potrebné páchateľovi uložiť. Orgány prejednávajúce správne delikty sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre rozhodnutie tak, aby neboli žiadne dôvodné pochybnosti o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o spáchanom skutku sa v deliktuálnom konaní vykladajú v prospech obvineného. U právnických osôb sa zodpovednosť za správny delikt posudzuje bez ohľadu na zavinenie t. j. ide o objektívnu zodpovednosť za správny delikt. Táto koncepcia sa vzťahuje aj na zákon č. 136/2001 Z.z., kedy sa pri preukazovaní, či sa stal správny delikt odpadá zavinenie ako prvok zodpovednostného vzťahu. Ak bol zistený skutkový stav v priebehu objasňovania správneho deliktu a dokazovania vykonaného správnym orgánom, úlohou správnych orgánov je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech obvineného a vyhodnotením vykonaných dôkazov na základe voľného hodnotenia dôkazov rozhodnúť, či vykonané dôkazy sú dostatočné pre preukázanie zodpovednosti za správny delikt. Pre preukázanie spáchania správneho deliktu nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede alebo listiny, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu.
255. Cieľom zákazu zneužívania dominantného postavenia je zakázať podnikateľovi v dominantnom postavení, aby eliminoval svoju konkurenciu konaním namiereným proti priamym alebo potenciálnym konkurentom a posilňoval svoje postavenie pomocou iných prostriedkov než tých, ktoré patria do rámca hospodárskej súťaže na základe zásluh. Na účely preukázania porušenia zákazu zneužívania dominantného postavenia postačuje preukázať, že zneužívajúce správanie podnikateľa v dominantnom postavení má tendenciu obmedziť hospodársku súťaž, lebo inými slovami, správanie je takej povahy, že má alebo môže mať takýto účinok.
256. Pokiaľ ide o podklady rozhodnutia, na základe ktorých žalovaný konštatoval protisúťažné konanie žalobcu v období od 3.3.2009 do 31.12.2010, tieto vypovedali najmä o komunikácii žalobcu s SŽD prejavujúcimi záujem o kúpu alebo prenájom elektrických rušňov, dopytovali sa na možnosť tankovania do motorových rušňov. Dôkazy zabezpečené žalovaným preukázali priame odmietnutie žiadostí SŽD, odmietnutie uzavrieť zmluvy, čo podporili stanoviská SŽD, že vedomí si situácie na predmetnom trhu upustili od žiadostí o poskytnutie uvedenej služby. Podkladmi rozhodnutia žalovaného boli aj vyjadrenia žalobcu, z ktorých možno logickým úsudkom dedukovať nie len to, že jeho postavenie na relevantných trhoch je dominantné, ale i tú skutočnosť, že žalobca odmietol žiadosti SŽD o využívanie jeho zariadení na tankovanie pohonných hmôt. Z marketingových plánov žalobcu za roky 2005 až 2011 zase vyplynulo, že žalobca monitoroval svojich konkurentov na relevantných trhoch a plánovalo i realizoval aktivity so zámerom obmedziť konkurenciu. Uvedené potvrdili aj zmlúv o predaji alebo prenájme rušňov uzavretých žalobcom v rokoch 2005 až 2010 so súkromnými prepravcami (účastníkmi na relevantnom trhu). Účelom podstatných ustanovení zmlúv žalobca zabezpečoval pre seba udržanie dominujúceho pozície tým, že súkromným predajcom zmluvy buď zakazovali účasť na relevantnom trhu v SR, alebo boli zmluvy uzavreté so subjektmi pôsobiacimi mimo SR.
257. Pokiaľ ide o problematiku tovarového trhu poskytovania služieb tankovania na čerpacích staniciach, žalobca sa v žalobe snažil spochybniť závery žalovaného o neexistencii inej tovarovej alternatívy a spochybniť tak správne určenie relevantného trhu resp. hodnotenie postavenia žalobcu na tomto trhu ako dominantného.
258. Ako vyplýva z administratívneho spisu, žalovaný preveroval možnosti čerpania v SR pre súkromných dopravcov, pričom mal za preukázané, že čerpacie stanice žalobcu sú rozmiestnené rovnomerne po celej SR.
259. Bolo preukázané, že spôsob čerpania paliva na čerpacích staniciach žalobcu ostatných subjektov prebiehalo rozdielne. U žalobcu boli čerpacie stanice (nádrže - zásobníky) zásobované priamo cisternami od distribútora a následné doplňovanie do rušňov žalobcu vykonávali jeho zamestnanci. U ostatných dopravcov prebiehalo tankovanie buď u žalobcu (štátne spoločnosti ZSSK a ŽSR) a žalobca tu pôsobil ako sprostredkovateľ s určitou fixnou prirážkou, alebo v prípade súkromných dopravcov sa doplňovanie nafty do motorových rušňov sa realizovalo miestach schválených ŽSR, kde na určitú vyhradenú koľaj bola pristavená autocisterna s naftou, ktorú si zabezpečili od obchodníka s pohonnými hmotami a nafta bola prečerpávaná z tejto autocisterny priamo do nádrže rušňa. Zabezpečenie tohto procesu bolo náročné z administratívneho, organizačného, finančného aj časového hľadiska.
260. Bolo preukázanou skutočnosťou, ktorú nepoprel ani žalobca, že súkromným dopravcom dopĺňanie nafty do motorových rušňov žalobca na svojich čerpacích staniciach neumožnil.
261. Následkom takéhoto postupu žalobcu, ako správne konštatoval žalovaný, bolo pre súkromných dopravcov zvýšenie nákladov a zníženie flexibility, čo zároveň znamená, tento spôsob nemohol byť správnym orgánom považovaný a efektívny a konkurenčný substitút k doplňovaniu nafty do rušňov na čerpacích staniciach určených na tento účel. Na základe uvedeného správne žalovaný zadefinoval tovarový relevantný trh ako trh poskytovania služieb doplňovania paliva (nafty) do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne.
262. K otázke hodnotenia postavenia žalobcu na relevantnom trhu súd poukazuje na obsah administratívneho spisu. Z dokazovania vyplynulo, že na trhu v SR neexistoval v čase rozhodnom pre posúdenie veci dostatok zastupiteľných zariadení na čerpanie nafty pre motorové rušne mimo tých vo vlastníctve žalobcu, a to ani v prípade, že by stanice iných subjektov boli technologicky a technicky porovnateľné s čerpacími zariadeniami žalobcu.
263. Primeranou alternatívou k podielu k celkovému množstvu a kapacite čerpacích staníc žalobcu byť nemohla vnímaná možnosť tankovať u spoločnosti ZSSK a u spoločnosti ŽSR alebo na vlečkách súkromných spoločností a na čerpacích staniciach v pohraničných priechodových staniciach v zahraničí v Českej republike, v Poľsku a v Maďarsku. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že súkromní dopravcovia neboli odkázaní na jeho čerpacie stanice.
264. Z vyjadrenia ZSSK vyplýva, že jej čerpacie zariadenia nie sú z hľadiska kapacity porovnateľné s čerpacími stanicami vo vlastníctve žalobcu. Z hľadiska svojej kapacity ani určené pre zbrojenie motorových rušňov nákladných dopravcov. Podstatným faktom je aj to, že kapacita staníc na automatický výdaj kvapalín patriacich spoločnosti ZSSK je u väčšiny z nich 10 tisíc litrov, zatiaľ čo kapacita nádrží žalobcu sa pohybuje od niekoľkých desiatok tisíc litrov až po niekoľko stoviek tisíc litrov. Aj spoločnosť ZSSK zväčša čerpala naftu do motorových rušňov na čerpacích staniciach žalobcu. Žalovaný mal za preukázané, že žiadny zo súkromných dopravcov nežiadal spoločnosť ZSSK o možnosť čerpania nafty na jej čerpacích zariadeniach, ktoré boli prispôsobené na potreby ZSSK. Žiadny zo súkromných dopravcov čerpacie zariadenia ZSSK neuviedol ako možnú alternatívu k čerpacím staniciam žalobcu.
265. Spoločnosť ŽSR sa, rovnako ako spoločnosť ZSSK, vyjadrila, že nemá možnosti poskytnutia takejto služby na účely súkromných dopravcov a vo svojom majetku žiadnymi čerpacími stanicami porovnateľnými s čerpacími stanicami žalobcu nedisponuje.
266. Doplňovanie paliva do rušňov sa týkalo výlučne územia SR, keďže dotknutí dopravcovia nemali povolenie na príslušnú činnosť mimo územia SR v iných krajinách v zahraničí zväčša nepôsobili. Preto doplňovanie paliva v zahraničí nemožno považovať za zameniteľné s doplňovaním paliva v SR. Preto pokiaľ ide o priestorový relevantný trh, žalovaný ho správne zadefinoval na území SR.
267. V posudzovanom administratívnom konaní mal správny orgán za preukázané, že ohľadom tankovania paliva do motorových rušňov nebol v SR subjekt, ktorý by mohol poskytnúť dostatočnú alternatívu miesto žalobcu a neboli ani relevantné úvahy o možnom dopĺňaní paliva mimo územia SR.
268. Žalovaný na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že žalobca bol dominantnom na relevantnom trhu, dokonca bol jediným, kto v rozhodnom období v SR prevádzkoval čerpacie stanice vhodné na dopĺňanie paliva pre rušne používané v železničnej nákladnej doprave.
269. Žalobca vo svojej žalobe spochybnil aj závery žalovaného o dĺžke trvania protisúťažného konania konštatovaného v žalobou napadnutom rozhodnutí.
270. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na nasledovné časti odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR, z ktorého podľa jeho názoru vyplýva, že záver žalovaného uvedený v jeho rozhodnutí napadnutom správnou žalobou o dĺžke trvania protisúťažného konania bol preukázaný skutkovými zisteniami a bol po vecnej stránke správny.
„V danom prípade krajský súd súhlasil s názorom žalobcu, že v správnom konaní doposiaľ nebola jednoznačne preukázaná existencia žiadostí SŽD o predaj/prenájom elektrických rušňov adresovaná žalobcovi ani existencia žiadostí SŽD o tankovanie do ich motorových rušňov na tankovacích zariadeniach spoločnosti žalobcu vo vzťahu k celému sledovanému obdobiu. Krajský súd v tejto súvislosti považoval za osvedčené len obdobie od 3. marca 2009, t. j. od relevantne v administratívnom spise preukázanej prvej písomnej žiadosti jedného zo SŽD o predaj/prenájom elektrických rušňov. O údajných žiadostiach SŽD pred 3. marcom 2009, adresovaných žalobcovi, v administratívnom spise neexistuje podľa názoru krajského súdu žiadny relevantný dôkaz. K okamihu preukázateľného doručenia uvedenej prvej žiadosti je potom podľa krajského súdu nutné skúmať, či boli v tom čase kumulatívne naplnené aj ostatné predpoklady vzniku prvotného porušenia a najskôr od tohto momentu je možné uplatňovať koncept „single and continuous infringement“ a zároveň aj ukladať žalobcovi pokutu.“
„Pokiaľ ide o všeobecnú námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatkov odôvodnenia napadnutého rozsudku, je predovšetkým potrebné zdôrazniť, že ktorýkoľvek z dôvodov, na ktorých krajský súd založil zrušenie rozhodnutí žalovaného by sám o sebe postačoval na zrušenie rozhodnutí žalovaného. Z obsahu napadnutého rozsudku je navyše zrejmé, a rovnakého názoru je aj najvyšší súd, že jedným z najpodstatnejších dôvodov, pre ktorý podľa krajského súdu rozhodnutia žalovaného nemohli obstáť, bola skutočnosť, že žalovaným nebola preukázaná existencia žiadostí SŽD za obdobie od 1. januára 2005 do 3. marca 2009, z dôvodu ktorého žalovaný nepreukázal v danom období splnenie základného predpokladu možného zneužitia dominantného postavenia žalobcom, a to existenciu žiadostí SŽD o prístup k zariadeniam žalobcu. Najvyšší súd súhlasí so záverom krajského súdu, že na to, aby bolo možné konštatovať zneužívanie dominantného postavenia žalobcom je potrebné, aby bola preukázaná existencia konkrétnych žiadostí SŽD v konkrétnom čase. Skutočnosť, prečo nie je možné akceptovať argumentáciu žalovaného, krajský súd vyčerpávajúco zdôvodnil, pričom tomuto odôvodneniu nie je možné nič vytknúť. Zároveň je z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, že v súvislosti s existenciou žiadostí SŽD je potrebné skúmať či v danom období boli naplnené aj ostatné predpoklady potrebné k záveru o zneužití dominantného postavenia žalobcom (najmä predpoklad neexistencie, v porovnaní so zariadeniami žalobcu, zastupiteľných zariadení iných subjektov vhodných pre potreby SŽD). Takéto odôvodnenie krajského súdu považuje najvyšší súd za logické a pre účely ďalšieho postupu žalovaného v správnom konaní za zrozumiteľné.“
„Vo vzťahu ku konceptu jediného a trvajúceho porušenia (single and continuous infringement, ďalej „koncept“) posúdil najvyšší súd najprv odôvodnenie napadnutého rozsudku s ohľadom na námietku žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v tejto časti z dôvodu, že krajský súd mal podľa žalovaného bez ďalšieho iba prevziať právnu argumentáciu žalobcu. V takomto postupe krajského súdu však najvyšší súd neidentifikoval vadu nepreskúmateľnosti, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozsudku, hoci vychádzajúceho z právneho názoru žalobcu, je zrejmé, k akým vlastným právnym záverom v súvislosti s konceptom krajský súd dospel (súladne s rozhodnutím najvyššieho súdu, sp. zn. 7Sžhpu/l/2013) a z akých dôvodov nemohol akceptovať závery žalovaného o uložení pokuty žalobcovi za celé sledované obdobie. Zároveň je z obsahu napadnutého rozsudku zrejmé, z akých dôvodov považoval krajský súd za podstatnú otázku preukázania existencie žiadostí SŽD, keďže tieto považoval za predpoklad prijatia záveru o zneužívaní dominantného postavenia. Keďže krajský súd nemohol dospieť k záveru o zneužívaní dominantného postavenia žalobcom v sledovanom období bez preukázania existencie žiadostí SŽD adresovaných žalobcovi (ktoré neboli preukázané tak, aby bolo možné uložiť žalobcovi pokutu za celé sledované obdobie), je zrejmé, ako dospel krajský súd aj k záveru o tom, že iné dôkazy prezentované v konaní (mimo žiadostí SŽD) nemohli preukazovať zneužitie dominantného postavenia žalobcom.
Najvyšší súd sa ďalej zaoberal námietkami žalovaného súvisiacimi s nesprávnym uplatňovaním konceptu, ku ktorému malo dôjsť zo strany krajského súdu, dospel však k záveru, že námietky žalovaného nie sú dôvodné. Podľa obsahu rozhodnutí žalovaného sa mal žalobca vo vzťahu k SŽD dopustiť zneužívania dominantného postavenia v sledovanom období prostredníctvom realizácie praktiky odmietnutia dodávať (refusal to supply), a to tak na trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR ako aj na trhu doplňovania pohonných hmôt do motorových rušňov SŽD na čerpacích staniciach žalobcu, čo malo žalobcovi protisúťažným spôsobom zabezpečiť udržanie jeho dominantného postavenia na trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov. Najvyšší súd je toho názoru, že podstatou praktiky odmietnutia dodávať je správanie posudzovaného dominanta majúce podobu buď aktívneho konania dominanta spočívajúceho v odmietnutí dodávania
alebo pasívneho postoja dominanta spočívajúceho v konštruktívnom odmietnutí požiadavky dodávania. V každom prípade však o odmietnutí dodávania, ktoré je porušením zákona a ktoré je ako také potrebné sankcionovať, je možné uvažovať až v tom prípade, ak existuje a je preukázaná požiadavka na dodávanie adresovaná dominantovi. Bez toho, aby dominant na základe konkrétnej požiadavky SŽD odmietol SŽD umožniť prístup k jeho zariadeniam, nie je v tomto prípade možné zamedziť vstupu SŽD na trh, resp. rastu SŽD, čo za podstatný faktor pre záver o porušovaní zákona považuje aj žalovaný (strana 24 odvolania). Pokiaľ existencia takejto požiadavky na dodávanie tvrdená prípadne preukázaná nie je, nie je možné dospieť k záveru, že dominánt sa dopustil správneho deliktu odmietnutia dodávať, a to bez ohľadu na to, či jeho prípadné iné aktivity nepriamo indikujú možnosť existencie snahy takéhoto nedovoleného správania. Nakoniec, aj napĺňanie stratégie smerujúcej k nedovolenému cieľu, na potrebu preukázania ktorého poukazuje žalovaný, predpokladá realizovanie takých úkonov, z ktorých je zrejmé, že dominant odmieta dodávať, ku ktorému záveru však nie je možné dospieť bez toho, aby bolo preukázané, že o dodávanie bol dominant žiadaný. V kontexte daného prípadu sa najvyšší súd v celom rozsahu stotožňuje so záverom krajského súdu, že na preukázanie existencie zneužitia dominantného postavenia dominanta je potrebné zo strany žalovaného preukázať existenciu konkrétnych žiadostí SŽD v konkrétnom období adresovaných žalobcovi, ktorým žalobca bez ospravedlniteľných dôvodov nevyhovel. V opačnom prípade by totiž k záveru o odmietnutí dodávať bolo možné dospieť aj v prípade, ak by SŽD dominanta o dodávky jeho zariadení vôbec nežiadali, čo je neprípustné. V nadväznosti na uvedené je z obsahu spisu zrejmé, že v doterajšom priebehu správneho konania neboli zo strany žalovaného obstarané žiadne také relevantné dôkazy, z ktorých by vyplývala existencia žiadostí SŽD adresovaných žalobcovi už pred 3. marcom 2009. Na podklade skutočnosti, že niektorí SŽD na otázky žalovaného v priebehu správneho konania vôbec nereagovali alebo síce reagovali, ale k žiadostiam adresovaným žalobcovi sa vôbec nevyjadrili, prípadne, uviedli, že žalobcu o prístup k jeho zariadeniam vôbec nežiadali, či na základe časovo neurčitých a nejasných vyjadrení SŽD o ich žiadostiach adresovaných žalobcovi, nie je možné založiť záver o tom, že žalobca odmietol SŽD dodávať už pred 3. marcom 2009. V tejto súvislosti najvyšší súd dodáva, že úvahy žalovaného o tom, z akých dôvodov sa SŽD obracali na žalobcu iba ústne, či telefonicky a nie písomne ako aj o tom, prečo sa na žalobcu so svojimi žiadosťami neobracali vôbec považuje najvyšší súd za špekulatívne a ako na také na ne nemohol prihliadať. Nemožno akceptovať ani námietku žalovaného smerujúcu k tomu, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, aké stanovisko má krajský súd ku konceptu konštruktívneho odmietnutia, či aplikáciu tohto konceptu nepripúšťa vo všeobecnosti alebo iba v tomto prípade a či sa vôbec týmto konceptom zaoberal, keďže aplikácia konceptu konštruktívneho odmietnutia prichádza do úvahy iba v prípade preukázania žiadostí SŽD o dodávanie, čo však v tomto prípade vo vzťahu k prevažnej časti sledovaného obdobia preukázané nebolo, a preto sa krajský súd týmto konceptom ani osobitne zaoberať nemusel.
Pokiaľ ide o ponímanie konceptu, a to najmä z hľadiska predpokladov na jeho uplatňovanie, najvyšší súd nemohol akceptovať argumentáciu žalovaného. Najvyšší súd sa síce stotožňuje s tvrdením žalovaného, podľa ktorého neposkytovanie služby predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a služby doplňovania paliva do motorových rušňov SŽD na čerpacích staniciach žalobcu mohli byť realizované v rovnakom čase, smerovať k jednému cieľu, napĺňať jednu stratégiu a navzájom sa dopĺňať, z hľadiska možnosti žalovaného uložiť v riešenom prípade žalobcovi pokutu za celé sledované obdobie je však táto skutočnosť irelevantná. Koncept je totiž založený na tom, že viac jednotlivých porušení (nezákonných konaní porušujúcich pravidlá hospodárskej súťaže), ktoré sú spojené jednotiacim zámerom (cieľom) porušovateľa, je považovaných za jediné a trvajúce porušenie, aj v prípade, ak k jednotlivým porušeniam došlo v rôznych obdobiach. Najvyšší súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné uvažovať o konkrétnom porušení tvoriacom súčasť jediného a trvajúceho porušenia, je v tomto konkrétnom prípade potrebné, aby boli naplnené predpoklady porušenia tak, ako boli žalobcom vymedzené v žalobe (bod III.1 aIV.1 žaloby). Súčasne, na to, aby bolo možné uvažovať o jedinom a trvajúcom porušení, musí byť preukázaná existencia prvotného porušenia, od ktorého je následne možné odvodzovať existenciu jediného a trvajúceho porušenia, ak dôjde k ďalším porušeniam a ak sú súčasne naplnené predpoklady uplatňovania tohto konceptu (časová súvislosť, jednotiaci zámer, neexistencia špecifických okolností vylučujúcich jediné a trvajúce porušenie a pod.). V prípade žalobcu mohlo dôjsť k vzniku prvotného porušenia pravidiel hospodárskej súťaže až vtedy, keď odmietol konkrétnu žiadosť SŽD o dodávanie, aj to len za predpokladu, ak v tom čase boli už naplnené všetky ostatné predpoklady vzniku prvotného porušenia (dostatok voľných kapacít žalobcu, nedostatok zastupiteľných alternatív na strane SŽD atď.). Keďže žalobcovi bola preukázateľne doručená ako prvá žiadosť o dodávanie až žiadosť zo dňa 3. marca 2009 vyhotovená spoločnosťou SŽDS, nie
je možné za súčasnej dôkaznej situácie pričítať žalobcovi zneužívanie dominantného postavenia od 1. januára 2005 do 3. marca 2009. Podľa najvyššieho súdu nie je možné zneužívanie dominantného postavenia v určitej časti sledovaného obdobia vyvodzovať iba zo skutočnosti, že dominant mohol mať prípadne zámer odmietať dodávky SŽD ako svojim konkurentom (zámer protisúťažnej stratégie) na trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov, pokiaľ nebola v konaní vo vzťahu k danému obdobiu preukázaná existencia žiadostí SŽD o dodávky a ich odmietnutie dominantom.“
271. Samotný žalobca vo správnej žalobe pripustil, že v zmysle vyššie citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR je možné považovať za začiatok porušenia zákona č. 136/2001 Z.z. až deň 03.03.2009, kedy bolo preukázané odmietnutie žiadosti SŽD, prípadne iné žiadosti SŽD o predaj/prenájom rušňov alebo o prístup k tankovacím zariadeniam. Pre úplnosť treba dodať, že v predchádzajúcom správnom konaní ohraničenie protisúťažného konania termínom prijatia Marketingových plánov žalobcom bolo žalovaným v predmetnom konaní korigované.
272. V administratívnom konaní bolo preukázané odmietanie žiadostí SŽD žalobcom. Z komunikácie žalobcu a spoločnosti SŽDS bolo zistené opakované odmietnutie prenajať elektrické rušne. Spoločnosť SŽDS potvrdila, že žalobcu oslovili viackrát, pričom však nedostali žiadnu odpoveď. Poukázala na to, že v prípade telefonickej urgencie dostali odpoveď, že prenájom zatiaľ neprešiel schválením predstavenstva a že to budú riešiť neskôr. Tvrdenia SŽDS boli potvrdila aj kópia ich vzájomnej korešpondencie týkajúcej sa prenájmu rušňov, z ktorej mal žalovaný za preukázané, že žalobca bol požiadaný dňa 3.3.2009 SDŽS o prenájom elektrických rušňov s popisom dôvodov a predstáv o spolupráci a žiadosťou o spoločné rokovanie, kde by sa upresnili detaily spolupráce. Táto žiadosť bola urgovaná dňa 3.4.2009, znova dňa 19.5.2009 SŽDS a neskôr 19.8.2010 aj s upresnením, kde SŽDS žiadalo o spoluprácu vo vzťahu k prenájmu rušňov, ako aj spojovacích vozňov. Žalobca na komunikáciu buď nereagoval, alebo v prípade žiadosti SŽDS zo 14.2.2011 ju odmietol dňa 23.2.2011 bez uvedenia dôvodu
273. Argument žalobcu, že spomínané žiadosti boli nepresné, túto správny súd nemohol vyhodnotiť inak ako účelový, zavádzajúci, použitý v snahe vyhnúť sa postihu za spáchaný správny delikt. Skutočnosť, že sa žalobca neohradil voči žiadnej nepresnosti počas komunikácie s dotknutými subjektmi ani nežiadal o upresnenie jednak vyvracia uvedený argument a zároveň dokazuje žalobcov vedomý postup na vyššie opísanom protisúťažnom konaní.
274. Žalovaný správny orgán mal za preukázané, že žalobca odmietal poskytovať službu čerpania paliva do motorových rušňov ostatným účastníkom na relevantnom trhu. Z administratívneho spisu vyplýva, že SŽD (napr. Lokorail alebo LTE) opakovane neúspešne žiadali o poskytnutie predmetnej služby, po prvý krát to bolo (dokázateľne) dňa 03.08.2010.
275. Skutočnosť, že to bolo reálnou stratégiou preukazujú vyššie spomínané marketingové plány a fakticky to nepoprel ani žalobca, keď správnemu orgánu uviedol, že „ZSSK Cargo zaznamenalo žiadosti súkromných dopravcov o možnosť využívať jeho zariadenia na tankovanie pohonných hmôt. Podľa dostupných informácií rozhodovalo o tom Predstavenstvo ZSSK Cargo, resp. riaditeľ sekcie logistiky - využívanie zariadení súkromnými dopravcami boli podľa dostupných informácií, po dôkladnom zvážení, odmietnuté.“.
276. Správny súd sa plne stotožnil s názorom žalovaného, že podnikateľovi v dominantnom postavení nemôže byť upreté právo chrániť svoje obchodné záujmy a prijať potrebné kroky na ich ochranu. Zakázaným je však také správanie, ktorého cieľom je posilnenie dominantného postavenia s následkom jeho zneužívania, teda správanie dominantného podnikateľa, ktoré sa negatívne prejaví na spotrebiteľoch, kedy sa dominantný hráč uchyľuje k metódam odlišným od tých, ktoré sa uplatňujú v podmienkach konkurenčného prostredia, čo má za následok neutvorenie podmienok pre vznik súťaže, zníženie intenzity súťaže už existujúcej alebo blokovanie rastu intenzity súťaže. Vzhľadom na to, že zákaz zneužívania dominantného postavenia sa týka nielen správania, ktoré by mohlo spôsobiť okamžitú ujmu spotrebiteľom, ale aj takého konania, ktoré im spôsobuje ujmu tým, že poškodzuje štruktúru efektívnej hospodárskej súťaže, podnikateľ v dominantnom postavení má bez ohľadu na príčiny jeho dominantného postavenia osobitnú zodpovednosť za to, aby jeho konanie nenarušilo hospodársku súťaž. V dôsledku toho nemôže brániť vstupu konkurentov na trh alebo takýto vstup sťažovať, pokiaľ na jeho správanie neexistujú dôvody týkajúce sa ochrany oprávnených záujmov podnikateľa zúčastňujúceho sa hospodárskej súťaže alebo pokiaľ neexistuje objektívne odôvodnenie
takéhoto správania. Podnikateľ v dominantnom postavení teda podlieha určitým obmedzeniam vo svojom správaní, ktorého keby sa dopúšťal menej významný hráč na trhu, nepredstavuje porušenie súťažných pravidiel. Uvedené vyplýva z potreby nadradiť verejným právom sledovaný záujem na ochrane a udržaní hospodárskej súťaže nad súkromné záujmy a ciele jednotlivých podnikateľov, v tomto prípade podnikateľov v dominantnom postavení.
277. Žalobca ako podnikateľ s dominantným postavením na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov pôsobiaci na celom území SR svojim počínaním vylučoval konkurenciu. Týmto zákonom zakázaným spôsobom deformoval predmetný trh a ovplyvnil štruktúru trhu, pretože podstatným spôsobom sťažil alebo úplne zamedzil vstup alebo rozvoj jeho potenciálnych konkurentov.
278. Žalobca ako podnikateľ s dominantným postavením na relevantnom trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne odmietol poskytovať pre podnikateľskú činnosť jeho konkurentov nevyhnutné služby doplňovania paliva do motorových rušňov, čím obmedzoval svoju konkurenciu predovšetkým v otázke ceny za poskytované služby a technických možností plnenia záväzkov jednotlivých účastníkov trhu - jeho konkurentov.
279. To, že sa žalobca protisúťažne správal vedome s cieľom eliminovať konkurenciu potvrdzujú aj dokumenty - marketingové plány žalobcu, zmluvy tvorené a uzatvárané žalobcom na predaj alebo prenájom elektrických rušňov a odmietnutie žiadostí o poskytnutie predmetných služieb zaslaných SŽD účastníkovi konania, ktorých opisu sa už súd venoval vyššie v texte odôvodnenia rozsudku.
280. Takýmto správaním žalobcu ako dominanta vo sfére predmetných veľkoobchodných, resp. dodávateľských služieb vzťahujúcich sa k celému územiu SR došlo k zneužitiu dominantného postavenia podľa čl. 102 písm. b) Zmluvy a podľa § 8 ods. 2 písm. b) zákona č. 136/2001 Z.z..
281. Žalobca priamo nenamietal výšku uloženej sankcie. Správny súd preto len okrajom posúdil jej primeranosť, respektíve ju podrobil základnému testu legality.
282. Správny súd vo všeobecnosti podotýka, že primeraným v zmysle čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR je len taký zásah do základných práv a slobôd, ktorý je v demokratickom a právnom štáte nevyhnutný na dosiahnutie verejného záujmu (takýto zásah ospravedlňujúceho) a sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami. Jednou zo zásad ukladania trestov je zásada primeranosti trestu, v zmysle ktorej platí, že trest by mal byť úmerný škode, ktorú páchateľ činom spôsobil a nemá páchateľovi spôsobiť zbytočné útrapy. Trest nesmie byť ukladaný mechanicky bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný delikt, by mal nespravodlivosť spôsobenú deliktom napraviť, ale nie však viac rozmnožiť. Neprimeraný trest totiž nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest.
283. Zákon č. 136/2001 Z.z. na jednej strane ustanovuje priamo povinnosť žalovanému za porušenie § 8 ods. 6 uložiť pokutu, zároveň však správnemu orgánu ponúka možnosť zohľadniť okolnosti konkrétneho prípadu a uložiť pokutu na základe vlastného uváženia do výšky až 10% z obratu (podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie). Kritériami, ktorými sa pri posudzovaní veci žalovaný riadi sú v zákone uvedené v § 38 ods. 3. Správny orgán pri ukladaní pokuty posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona, porušovania ustanovení osobitného predpisu alebo porušovania podmienky, povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím žalovaného. Pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi.
284. Podľa aplikovaného metodického pokynu o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž k pokutám (účinnosť od 1.9.2018), sa základná suma pokuty stanoví na základe súčinu relevantného obratu a percenta určeného na základe závažnosti porušovania zákona (v rozsahu do 30 %), pričom následne sa tento súčin prenásobí počtom rokov, počas ktorých k porušovaniu zákona dochádzalo a vyhodnotí sa existencia priťažujúcich a poľahčujúcich okolností. Nakoniec je potrebné zhodnotiť, či neprišlo k prekročeniu 10% z celkového obratu.
285. Uloženie sankcie predstavuje diskrečnú právomoc správneho orgánu, v ktorej jej nemôže byť bránené a je limitovaná len zákonom a zásadami zdravej logiky. Pre súd je rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Správny súd po preštudovaní odôvodnenia rozhodnutí žalovaného v časti týkajúcej sa uloženej pokuty konštatoval, že výška pokuty nepresahuje zákonom stanovenú hranicu a odôvodnenie uloženej sankcie zodpovedá požiadavkám preskúmateľnosti. Žalovaný pri ukladaní pokuty zvažuje ako základné kritéria závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona. Závažnosť porušovania zákona je determinovaná povahou, potenciál nežiaduco ovplyvniť trh resp. aj reálny dopad na trh. Okrem základných kritérií sú pre správny orgán relevantné žalovaný pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné skutočnosti uvedené v tretej vete vyššie opísaného § 38 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z..
286. Samotné tržby na relevantných trhoch služby predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a služby doplňovania nafty do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne boli minimálne, čo je logickým dôsledkom skutočnosti, že žalobca tieto služby v SR zámerne neposkytoval. Z protisúťažných praktík žalobca profitoval na trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov. Preto súd za správny považoval úsudok žalovaného o tom, že zákonom zakázané zneužitie dominantného postavenia sa týka nie len služby predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a služby doplňovania nafty do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne ale aj služby železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov, z ktorej tržby zohľadnil žalovaný pre určenie relevantného obratu za rok 2010, teda rok preukázaného porušenia zákona č. 136/2001 Z.z.. Uvedený postup je v súlade s bodom 3. Relevantný obrat, ods. 6 metodického pokynu.
287. Za vyššie v odôvodnení rozsudku opísané okolnosti porušenia určujúce závažnosť porušenia zákona bola v súlade s relevantnou metodikou žalovaným určená sadzba 0,7% z obratu, čo bolo v súlade s bodom 4. Závažnosť, odseky 12 až 15 metodického pokynu).
288. Za dĺžku porušovania zákona bol ako súčiniteľ určený koeficient 1,75. Ide o koeficient odra´zˇaju´ci dl´zˇku trvania porusˇovania za´kona. Pri urcˇovani´ dl´zˇky trvania porusˇovania za´kona u´rad zohlˇadni ´ cele´ roky a cele´ mesiace, kedy porusˇenie trvalo, najmenej vsˇak jeden mesiac. Obdobie kratsˇie ako mesiac sa povazˇuje za 1 mesiac (bod 5. Dĺžka porusˇovania za´kona, odseky 18. až 19. Metodického pokynu). Obdobie, počas ktorého žalobca konal v rozpore so zákonom č. 136/2001 Z.z trvalo od 3.3.2009 do 31.12.2010, teda 1 rok a 9 mesiacov.
289. Pokiaľ žalovaný v rámci vyhodnocovania ďalších faktorov úrad zohľadnil jednu priťažujúcu okolnosť, a to opakované porušenie zákona, pretože voči žalobcovi bolo v minulosti žalovaným vydané rozhodnutie č. 2006/DZ/2/1/067, ktorým konštatoval obdobné porušenie zákona, t.j. vylučovaciu praktiku zameranú voči svojim konkurentom, kedy toto rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím č. 2006/DZ/ R/2/144, právoplatným dňa 2.1.2007. Postup žalovaného, že zohľadnil opakované porušenie zákona ako priťažujúcu okolnosť, pretože pokuta v minulosti neodradila žalobcu od ďalšieho porušovania a zvýšenie základnej sumy pokuty o 30% bolo v intenciách bodu 6. Priťažujúce a poľahčujúce okolnosti ods. 20, 21, 22 písm. a) metodického pokynu.
290. Možno teda zhrnúť, že vyššie opísaný spôsob posúdenia a odôvodnenia výšky pokuty žalovaným bol v súlade s metodickým pokynom postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž.
291. Správny súd na základe uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov dospel k záveru, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, dostatočne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, žalobné dôvody neodôvodňujú zrušenie napadnutých rozhodnutí, ako to žiadal žalobca, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol.
292. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil podmienky, na základe ktorých to možno spravodlivo požadovať. Žalovanému nevznikli ani trovy právneho zastúpenia.
293. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).