Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24CoP/36/2021

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Eva Behranová, v právnej veci starostlivosti o maloleté dieťa: J. Q., narodený XX.XX.XXXX, zastúpený kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, dieťa rodičov: matka Q. Q., zomrelá XX.XX.XXXX, otec U.-Y. Q., narodený XX.XX.XXXX, bytom B. O. XX/C/XXX, O., Talianska republika, zastúpený splnomocnenkyňou: FUTEJ & Partners, s.r.o., IČO 35 955 341, so sídlom Radlinského 2, Bratislava, za účasti starých rodičov: Mgr. A. Q., narodená XX.XX.XXXX, bytom K. Z. XXXX/XX, I. a E. Q., narodený XX.XX.XXXX, bytom K. Z. XXXX/XX, I., zastúpení advokátkou: JUDr. Andrea Čechovičová, Dolné Bašty 2, Trnava, o návrhu navrhovateľov: 1. Ing. Q. Q., narodený XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, 2. Mgr. Q. Q., narodená XX.XX.XXXX, bytom B. K. B. XXX, o zverenie maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti a o návrhu otca o zverenie maloletého dieťaťa, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. -943 zo dňa 03.05.2018, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. - o zverení maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti, III.- o výživné, IV. - o úprave styku, V. -o trovách konania účastníkov, VI. - o trovách konania štátu, VII. - o zamietnutí návrhu otca na zverenie maloletého r u š í a vec mu v r a c i a v uvedenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie o návrhu starých rodičov na zverenie maloletého J. Q., nar. XX.XX.XXXX, do náhradnej osobnej starostlivosti zastavil, výrokom II. maloletého J. Q., nar. XX.XX.XXXX zveril do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov - Ing. Q. Q., narodeného XX.XX.XXXX a Mgr. Q. Q., narodenej XX.XX.XXXX, ktorí budú povinní vykonávať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa v rovnakom rozsahu ako ju vykonáva rodič a budú mať právo dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok len v bežných veciach s výnimkou oprávnení, ktoré boli zverené majetkovému opatrovníkovi, výrokom III. uložil otcovi povinnosť s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku platiť výživné na maloletého J. Q., nar. XX.XX.XXXX vo výške 100,- eur mesačne, a to vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred, na účet príslušného Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, výrokom IV. určil, že otec je oprávnený stýkať sa s maloletým každý posledný víkend v mesiaci, a to v piatok od 16.00 hod. do 18.30 hod. a v sobotu od 10.30 hod. do 18.00 hod., s tým, že Q. Q. a Q. Q. sú povinní maloletého na styk riadne pripraviť a maloletého otcovi pred McDonald´s na rohu Hlbokej a Spartakovskej ulice v Trnave v určenom čase odovzdať. Otec je povinný maloletého Q. Q. a Q. Q. v určenom čase na rovnakom mieste vrátiť po skončení stretnutia. Otec je povinný 24 hodín pred stretnutím oznámiť Q. Q. a Q. Q., či sa stretnutie uskutoční alebo nie a to formou SMS alebo emailom. Výrokom V. a VI. rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania a rovnako ani štát nemá právo na náhradu trov konania, výrokom VII. návrh otca na zverenie maloletého dieťaťa do jeho osobnej starostlivosti zamietol.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. , , , , , , Zákona o rodine, , , , , , . Vecne rozsudok odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky na zverenie maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov. Súd k tomuto záveru viedol súčasný stav a to jednak vývoj maloletého a jeho najlepší záujem. Súd konštatuje, že otec deklaruje trvalo záujem o dieťa a podľa názoru súdu otec aj tento záujem má, avšak maloletý J. je zvyknutý v súčasnom prostredí a podľa znaleckého posudku by vytrhnutie dieťaťa do nového prostredia pôsobilo na neho negatívne, malo by pre neho nepriaznivé dôsledky. Uvedené skutočnosti súd viedli k tomu, že maloleté dieťa zveril do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov, lebo je to v jeho najlepšom záujme. Súčasne súd vychádzal z toho, že predpoklady o starostlivosť o maloletého sú lepšie na strane navrhovateľov ako otca, čomu svedčí znalecký posudok, výpoveď znalca na pojednávaní, ako aj reálne správanie otca, ktorý napriek deklarovanému záujmu nevyužil možnosť rozšíreného styku, pričom dokonca mal počas leta ako aj neskoršieho obdobia úplný výpadok stretávania sa s maloletým synom a za posledné tri mesiace dieťa prakticky nevidel. Otec napriek deklarovaniu, nezabezpečil maloletému synovi výučbu talianskeho jazyka, čo samo o sebe by zmiernilo negatívne dopady pri presťahovaní maloletého dieťaťa do Talianska. Súd po pojednávaní v decembri 2017 odročil, otcovi uložil povinnosť predložiť dôkazy, ktoré však otec nepredložil s opatrenou apostilou, ani v plne požadovanej verzii. V tomto období bolo otcovi umožnené rozvinúť vzťah s maloletým synom s možnosťou stretávania sa otca s dieťaťom (po prezentovaní názorov znalca), čo však otec nevyužil a vzťah so synom nikam neposunul, dokonca sa s dieťaťom reálne od začiatku februára do dňa konania ďalšieho pojednávania v máji 2018 nestretol. Táto skutočnosť viedla súd k úvahe, že dieťa otcovi nezveril a jeho návrh zamietol a zveril dieťa do starostlivosti navrhovateľov, lebo je to v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Zmena súčasného prostredia by bola spojená s negatívnym dopadom na maloleté dieťa, s traumou na celý život. Záujem maloletého dieťaťa na riadnom a pozitívnom vývoji má prednosť pred právom otca na zverení dieťaťa, pričom zverenie otcovi bude možné, keď si s maloletým synom vybuduje taký vzťah a dôveru, aby maloletý syn neutrpel traumu pri zmene zverenia. Súd nemohol prihliadnuť na otcove tvrdenie, že dieťa si vezme neskôr a umožní jeho adaptáciu, nakoľko doterajšie prehlásenia otec reálne nerealizoval. Otec ostáva aj naďalej otcom dieťaťa a je v záujme dieťaťa, aby si s ním zlepšilo vzťah, pričom podľa názoru súdu, ak otec bude na vzťahu pracovať, bude možná zmena zverenia do jeho starostlivosti, avšak je nevyhnutné, aby otec využíval stanovený styk a vzťah so synom rozvíjal a zlepšoval. Plne rozvinutý vzťah otca a syna bude zárukou toho, že dieťa bude môcť bez výraznejších adaptačných problémov prejsť do starostlivosti otca v jeho domovskej krajine, náhradná osobná starostlivosť nebude potrebná a nič nebude brániť otcovi prevziať dieťa do svojej starostlivosti. Súčasne súd upozorňuje starých rodičov ako aj navrhovateľov, že je nevyhnutné, aby styk otca s maloletým umožňovali a rozvíjali v záujme maloletého dieťaťa. Ak by bolo zistené negatívne ovplyvňovanie dieťaťa, ktoré by otcovi bránilo v realizácii styku, budovaní reálneho pozitívneho vzťahu s otcom, mohlo by sa na návrh pristúpiť ku krajným riešeniam v zmysle zákona (umiestnenie dieťaťa do zariadenia za účelom odbornej diagnostiky v prípade preukázania negatívneho vplyvu navrhovateľov, resp. starých rodičov na vzťah dieťaťa k otcovi). Navrhovatelia by mali maloletému J. zabezpečiť výučbu talianskeho jazyka, aby sa mohol s otcom dohovoriť a súčasne je na otcovi, aby v prípade, ak výučbu nezabezpečia navrhovatelia, znalosť taliančiny zabezpečil sám, vo vlastnom záujme a v záujme dieťaťa. Súd prvej inštancie súčasne upravil styk otca s maloletým dieťaťom v súlade s prezentovanými názormi účastníkov zúčastnených na pojednávaní, vrátane otca tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Keďže súd prvej inštancie rozhodol o zverení maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti, súčasne rozhodol o výživnom, ktoré je otec povinný platiť. Stará matka špecifikovala výdavky na maloletého J. na približne v sume 200,- eur (škôlka vo výške 55,- eur, strava 100,- eur, angličtina 20,- eur, 30,- eur mesačne výdavky na oblečenie, maloletý je zdravý). Otec žije v Talianku, je štátny zamestnanec, má čistý príjem približne vo výške 1.500,- eur, má štandardné bežné výdavky, avšak má zvýšené výdavky v súvislosti s dochádzaním za dieťaťom na Slovensko, k čomu tiež súd prihliadol pri stanovení výšky výživného. Vyššie výživné by podľa názoru súdu otcovi reálne znemožňovalo dochádzať za maloletým synom. Súd súčasne vychádzal z názoru navrhovateľov, ktorý akceptovali uvedené výživné, ako aj zo skutočnosti, že maloleté dieťa má majetok, z ktorého môžu byť uspokojované jeho potreby.

3. O náhrade trov konania účastníkov rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. , pretože v mimosporových konaniach je v zásade vylúčený nárok na náhradu trov konania a súd nezistil naplnenie žiadnej z výnimiek upravených v ust. a nasl. . Súd prvej inštancie súčasne rozhodol aj o náhrade trov konania štátu, ktorému

tieto nepriznal v časti vzniknutých nákladov tlmočenia a prekladov, nakoľko v zmysle , tieto náklady znáša štát.

4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie otec z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ods. l písm. b) ), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ods. l písm. d) ), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ods. l písm. f) ) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ods. l písm. h) ). Otec poukázal na skutočnosť, že najvhodnejším prostredím pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je prostredie rodiny tvorené otcom a matkou dieťaťa. Podotkol, že túto základnú zásadu a principiálne fungovanie rodiny ako základnej spoločenskej bunky zakotvujú nielen ustálené spoločenské normy, ale je upravené aj normatívne, túto základnú zásadu zakotvuje zákon o rodine, dohovor o právach dieťaťa, usmernenie OSN k náhradnej starostlivosti o deti, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kutzner proti Nemecku, ako aj SR. Poukázal na to, že práva a povinnosti detí a rodičov charakterizuje ich typická vzájomnosť a rodič má nielen povinnosť dieťa vychovávať, ale je to aj jeho právo. Dieťa má naopak na starostlivosť zo strany svojich rodičov právo a zároveň je ústavným právom rodičov zabezpečiť starostlivosť o deti a ich výchovu. Je to práve právo a zároveň povinnosť rodičov vychovávať maloleté deti, ktoré zastávajú v hierarchii rodičovských práv najvyššiu priečku. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky , ktorého výklad uvádza, že obsahovou náplňou ustanovenia čl. 41 ods. 4 druhá veta a čl. 32 ods. 4 druhá veta Listiny základných ľudských práv a slobôd je ochrana tak detí, ako aj rodičov v súvislosti s obmedzením práv rodičov a v súvislosti s odlúčením maloletých detí od rodičov. Mal z to, že v súlade s uvedeným výkladom je preto možné uvažovať o náhradnej osobnej starostlivosti a prípadnom zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti inej osoby až v prípade, ak rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť o dieťa. Pokiaľ má byť takýto zásah do rodinného života legitímny, musí byť odôvodnený jeho nevyhnutnosťou so zreteľom na ďalšie skutočnosti, avšak nie len výlučne zlepšením doterajších životných podmienok dieťaťa. Poukázal tu aj na rozsudok ESĽP vo veci K.A. proti Fínsku. Mal za to, že náhradnú starostlivosť môže súd nariadiť až vtedy, keď ohrozenie riadnej výchovy dieťaťa nekvalitou jeho života preváži nad záujmom podporovať biologické väzby a rodinný život. Poukázal aj na samotný účel zverenia dieťaťa do náhradnej starostlivosti, ktorým je predovšetkým obnovenie nedostatočnej alebo úplne chýbajúcej starostlivosti zo strany rodičov/rodiča dieťaťa, avšak nie umelé nahrádzanie osobnej starostlivosti rodiča starostlivosťou inej osoby, pokiaľ to nie je bezprostredne nevyhnutné. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky -15 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. . Mal za to, že súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom nevysporiadal práve s aspektom nevyhnutnosti nariadenia náhradnej starostlivosti o maloletého, ako jedným zo zásadných predpokladov zverenia maloletého do náhradnej starostlivosti inej osoby ako otca, resp. súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nekonštatoval také skutočnosti, ktoré by otca a priori diskvalifikovali z jeho osobnej starostlivosti o maloletého, resp. naplnenie takých predpokladov, ktoré by bez pochybností otca z osobnej starostlivosti o maloletého vylučovali a odôvodňovali tak nevyhnutnosť nariadenia náhradnej osobnej starostlivosti o maloletého. Uviedol, že v priebehu konania dokazoval, že je pripravený na osobnú starostlivosť o maloletého a to, zabezpečením škôlky pre maloletého, bytovými podmienkami, pracovnými podmienkami ako aj výškou svojho príjmu. Poukázal aj na znalecký posudok, ktorý na viacerých miestach uvádza, že vzťah medzi maloletým a otcom aj napriek negatívnym externým vplyvom je pozitívny, úprimný a rozvinutý natoľko, že u maloletého je prítomná pretrvávajúca túžba byť s otcom. Znalec nezistil žiadne patogénne aspekty osobnosti otca, ktoré by mali mať negatívny vplyv na jeho osobnú starostlivosť o maloletého a jeho ďalší vývoj. Znalec síce na pojednávaní dňa 14.12.2017 uviedol, že podľa jeho názoru je najlepšie pre dieťa, „aby bolo zverené navrhovateľom“, tu však poukázal na skutočnosť, že zverenie dieťaťa musí byť odôvodnené jeho nevyhnutnosťou so zreteľom aj na ďalšie skutočnosti, avšak nie len výlučne z dôvodu zlepšenia životných podmienok dieťaťa. Otec ďalej spochybnil nevyhnutnosť zverenia maloletého J. do náhradnej starostlivosti navrhovateľom aj tým, že zo znaleckého posudku vyplýva, že tretie osoby (stará matka maloletého ako aj navrhovatelia) majú podstatný negatívny vplyv na maloletého, pričom túto skutočnosť znalec konštatuje na viacerých miestach znaleckého posudku. Otec zároveň považuje za nezlučiteľné so záujmom maloletého, aby vyrastal v prostredí osôb, ktoré negatívnym spôsobom maloletého ovplyvňujú a snažia sa pretrhnúť prirodzené puto medzi otcom a maloletým. Mal za to, že uvedené ovplyvňovanie vytvára minimálne pochybnosť o naplnení osobných predpokladov kladených na záujemcov žiadajúcich o zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti a zásadným spôsobom spochybňuje

premisu nevyhnutnosti zverenia maloletého do náhradnej starostlivosti. Povinnosťou súdu je umožniť zlúčenie otca s maloletým dieťaťom a umožniť výkon rodičovských práv a povinností vrátane osobnej starostlivosti otca o maloletého, nakoľko je možné, že takéto obnovenie už v budúcnosti ani nebude možné, čo bude mať kritický dopad na kvalitu života maloletého dieťaťa a rodinný život otca ako aj maloletého dieťaťa. Poukázal tiež na to, že maloletý bol počas trvania celého doterajšieho konania dočasne zverený do starostlivosti starých rodičov, pričom otec po smrti matky maloletého nemal možnosť sa s maloletým stýkať, okrem styku ustanoveného súdom, teda maloletý bol dlhodobo počas celého konania pred súdom prvej inštancie, ktoré trvalo takmer tri roky, odlúčený od svojho otca. Otec uviedol, že si je vedomý, že dôvody dĺžky konania je nevyhnutné v každom jednotlivom prípade posudzovať vzhľadom na osobitosti prípadu, avšak platí zásadné pravidlo, že žiadna právna a skutková zložitosť veci nemôže ospravedlniť neprimerané prieťahy v konaní, obzvlášť v konaní týkajúcom sa maloletého dieťaťa. Otec zároveň pripisuje konaniu veľký význam, nakoľko sa týka osobnej starostlivosti o jeho maloletého syna, pričom bol po celú dobu trvania konania zastúpený právnym zástupcom a žiadnym spôsobom relevantne neprispel negatívnym spôsobom k doterajšej dĺžke konania, v priebehu konania pred súdom prvej inštancie bol aktívny a poskytoval konajúcemu súdu nevyhnutnú súčinnosť. Mal za to, že v konaní došlo k neodôvodneným prieťahom, pričom neadekvátna dĺžka konania, dlhotrvajúca právna neistota otca a pretrvávajúci stav znemožnenia otcovej osobnej starostlivosti o maloletého dosahujú takej intenzity, že týmto postupom súdu došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Otec považoval za potrebné upozorniť, že súd prvej inštancie sa v priebehu konania nevysporiadal s námietkou otca, ktorú uviedol počas pojednávania dňa 14.12.2017 týkajúcej sa pohnútky, ktorá viedla navrhovateľov 1. a 2. k podaniu návrhu na zverenie maloletého do ich osobnej starostlivosti. Mal za to, že reálnou pohnútkou navrhovateľov nie je osobná starostlivosť o maloletého, ale výlučne skutočnosť, aby maloletý zostal v osobnej starostlivosti ktoréhokoľvek člena rodiny Q. bez ohľadu na to, kto sa v konečnom dôsledku bude o maloletého starať, ako aj skutočnosť, aby zabránili otcovi vo vykonávaní osobnej starostlivosti o maloletého. Uvedené podporuje aj skutočnosť, že návrh na zverenie maloletého do osobnej starostlivosti podali na súde prakticky všetci členovia rodiny Q.. Tým, že sa s uvedenou námietkou v rozsudku ani počas konania žiadnym spôsobom súd prvej inštancie nevysporiadal, podľa názoru otca mu znemožnil uskutočňovať jemu prislúchajúce procesné práva a zároveň nezistil skutočný stav veci. Súd prvej inštancie týmto postupom konanie zaťažil takou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne konečné rozhodnutie súdu obsiahnuté v rozsudku. Z vyššie uvedených dôvodov otec navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby rozsudok zmenil tak, že návrhu otca na zverenie maloletého do osobnej starostlivosti otca vyhovie.

5. K odvolaniu otca sa vyjadril kolízny opatrovník. Uviedol, že vzhľadom na závery znaleckého posudku a vykonaného dokazovania v predmetnej veci odporúča odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť, k vyjadreniu pripojil zápisnicu zo dňa 26.06.2018 spísanú so starou matkou maloletého, ktorá poskytla informáciu, že do konca školského roku 2018 býval maloletý v ich domácnosti. Od septembra 2018 začne navštevovať materskú školu vo B. K. B. a bude nastálo bývať v domácnosti navrhovateľov. V súčasnosti k nim spoločne chodievajú na víkendy a prázdniny. Navrhovatelia majú okrem svojho domu postavený i menší domček, ktorý slúži ako hosťovský dom pre návštevy, ktorý využívajú, keď k nim prídu na návštevu. Otec maloletého za ním od pojednávania, ktoré sa uskutočnilo dňa 03.05.2018 bol celkovo do dnešného dňa 3 krát a to v piatok dňa 04.05.2018 od 15:30 hod. do 18:00 hod. V sobotu dňa 05.05.2018 už za synom neprišiel, čo odôvodnil tým, že musí odcestovať, pretože v nedeľu pracuje. Následne za synom otec prišiel až dňa 22.06.2018 od 15:30 hod. do 18:00 hod., kedy mu priniesol plyšového dráčika a bol s ním i dňa 23.06.2018 od 16:00 hod. do 18:00 hod. Od vydania uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. -718 zo dňa 12.06.2017, právoplatného dňa 21.06.2017 bol otec so synom celkovo 16 krát. Stará matka poskytla informáciu aj o platení výživného otca na maloletého od vydania uvedeného uznesenia za obdobie od júna 2017 do mája 2018, pričom v tomto období (12 mesiacov) otec zaplatil na syna výživné spolu vo výške 330,- eur. Otcovi nikto z rodiny nebráni v styku s jeho synom, ale je pravdou, že občas rodinu hnevá, že otec so synom netrávi toľko času, koľko žiadal od súdu, aby mu bolo umožnené. Tiež je smutné, že hoci bola rodina ochotná v piatok maloletého nechať doma zo škôlky, aby sa s otcom mohli učiť za pomoci lektora taliančinu, otec túto možnosť nikdy nevyužil. Tiež nepriniesol synovi ani žiadnu knižku (či už obrázkovú alebo textovú), aby sme sa spoločne učili taliančinu počas stretnutí s ním, ale i keď otec nie je prítomný. Rodina je vždy v určený čas stretnutia pripravená maloletého otcovi odovzdať, stará matka sa stará o to, aby bol maloletý pred stretnutím s otcom v pohode a tešil sa na neho, sama je pedagóg a vie ako deti motivovať.

6. K odvolaniu otca sa vyjadril starý otec maloletého. Vo vyjadrení uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a zákonný. Pôvodne žiadali o zverenie starí rodičia, ktorí však vzhľadom na zváženie perspektívy situácie, na svoj vek a zdravotný stav vzali návrh späť a dňa 21.03.2016 požiadali o zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti navrhovatelia 1. a 2., ktorí sú krstnými rodičmi maloletého. Pokiaľ otec dieťaťa špekuluje o pohnútke vedúcej k podaniu návrhu na zverenie maloletého do osobnej starostlivosti zo strany príbuzných jeho matky, je to čisto špekulácia. Mal za to, že otec nedokáže pochopiť, že rodina sa v ťažkej situácii dokáže zomknúť s cieľom, čo najviac uľahčiť vzniknutú situáciu maloletému a za rodinnou súdržnosťou vidí nedôvodne len seba ako obeť, ktorej je bránené starať sa o syna. Ďalej uviedol, že od smrti matky maloletého prešlo dva a pol roka, čo je dostatočne dlhá doba na vytvorenie citového puta medzi otcom a dieťaťom. Maloletý sa na stretnutia s otcom teší, pretože starí rodičia otca nijakým spôsobom nespochybňujú. Ak by bolo pravdivé tvrdenie otca o negatívnom ovplyvňovaní dieťaťa zo strany starých rodičov, tento by sa v ich prítomnosti správal inak a nedal by najavo radosť, že otca vidí. Uviedol tiež, že starí rodičia si napriek daným okolnostiam plne uvedomujú, že dieťa otca potrebuje a preto mu nijako nebránia v kontakte s ním. Ako však bolo preukázané výpoveďami starých rodičov, ale aj znalca, je nepochybné, že otec za uvedenú dobu nevyvinul žiadnu iniciatívu, aby svoj vzťah k synovi prehĺbil, aby ho posunul do roviny výchovnej a ochrannej. Znalecký posudok považuje za dôležitý pre rozhodnutie vo veci, nakoľko v ňom znalec zadefinoval, že momentálne neodporúča zverenie dieťaťa otcovi, práve s ohľadom na psychický dopad na maloleté dieťa, ktorý by prišiel do úplne cudzieho prostredia bez akýchkoľvek väzieb, či už na osoby alebo prostredie. Otec nevyužil možnosť syna spoznať, vytvárať mu program podľa vlastných predstáv, nevyužil možnosť jazykovej prípravy... Podľa názoru starých rodičov a vyplýva to aj z vypracovaného znaleckého posudku, je otec osobnosť nezrelá, s narcistickými črtami a pokiaľ okolie nenapĺňa jeho predstavy, reaguje impulzívne a neadekvátne. Od vypracovania znaleckého posudku prešlo viac ako pol roka a otec nielenže vo vzťahu k synovi nenapreduje, ale z neznámych príčin stagnuje. Maloletého navštevuje iba sporadicky, pričom ani raz nevyužil časový priestor určený súdom na trvanie styku, nikdy s maloletým nepobudol viac ako 2 hodiny. K námietke otca, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s aspektom nevyhnutnosti nariadenia náhradnej starostlivosti a nekonštatoval také okolnosti, ktoré by otca z osobnej starostlivosti diskvalifikovali uviedol, že otec sa diskvalifikuje sám svojim nezáujmom a nečinnosťou. Ak otec poukazuje na to, že je pripravený na osobnú starostlivosť o syna, vypočítava iba materiálne podmienky, avšak pokiaľ ide o určené výživné, ani to neplatí riadne a včas. Zdôraznil, že maloletý sa ocitol na Slovensku v decembri 2014 práve pre neadekvátne a patologické správanie otca k jeho dnes už nebohej matke, ktorá pred ním ušla a ktorú s plným vedomím odprevadil svojimi vyhrážkami a sms správami s textom „ZOMRI“ až na smrť pod kolesami vlaku a pre jeho absolútny nezáujem o rodinu a o dieťa. Spolužitie rodiny, otec, matka, dieťa v Taliansku bolo problematické, otec nevenoval rodine žiaden čas a pomoc, matka psychicky náročnú situáciu nezvládala a nad rodinou bol stanovený sociálny dohľad. Súd pre maloletých v Bolzano vydal uznesenie č. 26-14 VG Por.č. 273/154 zo dňa 03.06.2015, ktorým vydal už v poradí druhé dočasné nariadenie, ktorým mal byť maloletý odovzdaný sociálnym službám za účelom jeho umiestnenia v okresnom ústave pre maloletých. Zároveň nariadil získať všetky záznamy o starej matke maloletého dieťaťa zo strany otca, ktorá sa liečila na psychiatrických oddeleniach a iných centrách pre osoby so psychickými problémami ako aj dokumentáciu z centier, v ktorých vyrastal otec maloletého dieťaťa. To sú závažné skutočnosti, ktoré bolo treba zohľadniť aj v konaní pred slovenským súdom, pretože v celom konaní sa otec odvoláva na pomoc svojej matky pri výchove maloletého a je zrejmé, že táto nie je reálna. Postoj otca dáva za pravdu tvrdeniu, že nie je zrelý samostatne vychovávať dieťa, pretože neprejavil zodpovedný prístup rodiča v žiadnej rovine. Záujem otca nemôže byť nadradený záujmu dieťaťa, naopak záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí. Mal za to, že výchova musí smerovať k rozvoju osobnosti dieťaťa, musí pripraviť dieťa na aktívny život v dospelosti v slobodnej spoločnosti a zdôrazňovať rešpekt rodičov dieťaťa, jeho vlastnú kultúrnu identitu, jazyk a hodnoty a kultúrny pôvod a hodnoty ostatných. Toto všetko sa úspešne darí rodine zo strany matky maloletého, ktorí sa o zverenie maloletého do osobnej starostlivosti uchádzajú a práve oni preukázali, že už majú skúsenosti s výchovou detí, vedia určovať deťom hranice, vedia vytvoriť rodinné láskyplné prostredie a majú materiálne, ale aj psychické predpoklady na to, aby maloletému zabezpečili zdravý fyzický aj psychický vývoj. Pokiaľ otec poukazoval na dĺžku konania, tu treba povedať, že konanie bolo predlžované jednak reálnou potrebou prekladania listín, zmenou zákonného sudcu z objektívnej príčiny a následne sa konanie predlžovalo aj vinou otca, ktorý navrhoval odročovať určené termíny pojednávaní. Ani raz nebolo konanie zmarené zo strany iných účastníkov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považujú starí rodičia odvolanie otca za nedôvodné a navrhli odvolanie otca v celom rozsahu zamietnuť.

7. K vyjadreniam kolízneho opatrovníka a starého otca k odvolaniu sa vyjadril otec. Uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava podaného odvolania a zdôraznil, že o náhradnej osobnej starostlivosti a zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti inej osoby môže súd rozhodnúť až v prípade, ak rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť o dieťa. Pokiaľ má byť takýto zásah do rodinného života legitímny, musí byť odôvodnený jeho nevyhnutnosťou so zreteľom na ďalšie skutočnosti, avšak nie len výlučne zlepšením doterajších životných podmienok dieťaťa. Súd prvej inštancie sa v konaní dostatočným spôsobom nevysporiadal práve s aspektom nevyhnutnosti nariadenia náhradnej starostlivosti o maloleté dieťa. Otec opätovne navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby rozsudok zmenil tak, že návrhu otca na zverenie maloletého do osobnej starostlivosti otca vyhovie.

8. K vyjadreniu otca sa vyjadril starý otec, ktorý uviedol, že vyjadrenie otca neobsahuje žiadne nové skutočnosti. Podotkol, že otec je stále v platobnej neschopnosti, nevyužíva stanovený čas na styk s dieťaťom a mal za to, že jeho úsilie smeruje k umiestneniu dieťaťa do niektorého z talianskych detských domovov. Takéto riešenie považuje za neprijateľné.

9. Navrhovatelia 1. a 2., kolízny opatrovník ani starí rodičia odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodali.

10. Na základe odvolania otca Krajský súd v Trnave ako odvolací súd stotožniac sa so závermi súdu prvej inštancie ako aj jeho právnym posúdením veci, rozsudok súdu prvej inštancie rozsudkom č. k. -1038 zo dňa 20.05.2019 ako vecne správny potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd poukázal na vyhrotený a konfliktný vzťah otca a nebohej matky maloletého v čase ich spolužitia v spoločnej domácnosti v Taliansku, ktorého dôsledkom bol aj nariadený edukačný dohľad talianskych úradov nad rodinou maloletého. Otec v uvedenom čase neprejavoval o maloletého skutočný záujem a nebol schopný ani adekvátnej starostlivosti o neho, hoci sa o svojho syna starať mohol, čo vyplýva z uznesení súdu pre maloletých v Bolzano zo dňa 17.07.2014 a zo dňa 11.11.2015. S ohľadom na výsledky vykonaného dokazovania vrátane toho znaleckého sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o splnení podmienok na zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov 1. a 2. (krstných rodičov maloletého). Odvolací súd mal za to, že sa otcovi nepodarilo v konaní náležite preukázať, že je schopný zabezpečiť maloletému riadnu starostlivosť, pričom dôležitou skutočnosťou pre rozhodnutie odvolacieho súdu bola aj adaptácia maloletého na prostredie, v ktorom dlhodobo, od dovŕšenia jedného roku veku vyrastá a tiež na osoby, s ktorými žije a má s nimi vytvorený blízky vzájomný vzťah. Podľa odvolacieho súdu by preto bolo nepredstaviteľné vytrhnúť maloletého z prostredia, na ktoré je zvyknutý a zveriť ho otcovi, ktorý žije v cudzom štáte a ktorého jazyk maloletý neovláda. Súčasne odvolací súd zdôraznil, že v zmysle záverov znaleckého posudku navrhovatelia 1. a 2. disponujú kvalitnejšími osobnostnými predpokladmi na výchovu dieťaťa ako otec, pričom zverenie maloletého do jeho výlučnej starostlivosti by pre maloletého predstavovalo ohrozenie jeho riadnej výchovy. Odvolací súd prihliadol na všetky v konaní tvrdené a preukázané skutočnosti, pričom v konaní bol zohľadnený najlepší záujem maloletého dieťaťa.

11. Proti rozsudku Krajského súdu v Trnave podal otec dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením č. k. -1112 zo dňa 28.05.2020 dovolanie odmietol. Vo vzťahu k otcom namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. t) skonštatoval, že tento uplatnený dovolací dôvod nebol daný, pretože Krajský súd v Trnave dostatočným spôsobom odôvodnil svoj rozsudok a zrozumiteľne vysvetlil úvahy, ktorého ho viedli k záveru o zverení maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov 1. a 2., preto v tejto časti dovolanie odmietol podľa . V prípade otcom uplatneného dovolacieho dôvodu podľa ods. l písm. a) dospel k záveru, že v dovolaní otca absentuje riadne vymedzenie právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie Krajského súdu v Trnave a pri ktorej riešení sa mal Krajský súd v Trnave odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V tejto časti preto dovolanie otca odmietol ako neprípustné podľa .

12. Na základe ústavnej sťažnosti otca Ústavný súd Slovenskej republiky svojím nálezom -63 zo dňa 19.05.2021 rozhodol, že základné právo sťažovateľa (otca) na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa Slovenskej

republiky, základné právo na ochranu rodičovstva podľa , základné právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa a základné právo na súdnu ochranu podľa rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -1038 zo dňa 20.05.2019 boli porušené (výrok 1.), rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. -1038 z 20. mája 2019 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie (výrok 2.), Krajskému súdu v Trnave uložil povinnosť nahradiť sťažovateľovi (otcovi) trovy konania 680,74 eur a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu (výrok 3.) a konaniu o ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovel (výrok 4.) Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že k naplneniu princípov vyplývajúcich z judikatúry ústavného súdu a ESĽP (uvedených v časti IV.1.) rozsudkom krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) nedošlo, napadnutý rozsudok krajského súdu nespĺňa požiadavky na riadne odôvodenie zodpovedajúce v konaní zistenému skutkovému stavu a vychádzajúce z ústavne konformného výkladu a aplikácie relevantných právnych noriem, Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“) sa síce zaoberal najlepším záujmom maloletého, avšak jeho posúdenie v tomto ohľade nemožno považovať za dostatočné a zodpovedajúce čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, lebo v ňom úplne absentujú zohľadnenie aktuálnych pretrvávajúcich potrieb maloletého a fázy jeho vývoja, a to so zameraním na jeho psychickú, emocionálnu a sociálnu stránku. Za ústavne neudržateľný a odporujúci podstate inštitútu náhradnej starostlivosti v zmysle zákona o rodine ústavný súd považoval aj záver odvolacieho súdu o nespôsobilosti otca zabezpečiť starostlivosť o maloletého vychádzajúci z rozhodnutí talianskeho súdu v Bolzano vydaných v rokoch 2014 a 2015, t.j. v čase, keď ešte žila matka maloletého, teda z neaktuálneho skutkového stavu. Neschopnosť alebo neochota rodiča postarať sa o maloleté dieťa pritom musí byť pretrvávajúca (aktuálna) v čase rozhodovania konajúcich súdov o zverení dieťaťa do náhradnej starostlivosti, pretože jej cieľom je len dočasné riešenie vzniknutej rodinnej situácie a v prípade, ak to okolnosti na strane rodiča opätovne dovolia a bude to v záujme maloletého dieťaťa, je návrat dieťaťa k svojej (pôvodnej) biologickej rodine dôvodný, preto je potrebné, aby maloleté dieťa udržiavalo väzby s pôvodnou rodinou a tieto sa prehlbovali. Bez akejkoľvek reakcie odvolací súd ponechal aj rozsiahlu argumentáciu otca obsiahnutú v jeho odvolaní týkajúcu sa nesplnenia zákonných predpokladov na zverenie jeho syna do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov. Otec pritom poukazoval na zistenia znalca, ktorý charakterizoval jeho vzájomný vzťah s maloletým ako pozitívny, vrúcny, úprimný a potvrdzujúci prirodzenú túžbu otca starať sa o svojho syna. Odvolací súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil len na konštatovanie znalca o „nepredstaviteľnosti“ vytrhnutia maloletého z prostredia, na ktoré sa maloletý po uplynutí dlhšej doby adaptoval. Konštatoval „osobnostnú diskvalifikáciu“ otca v starostlivosti o maloletého, avšak túto vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikoval, a tak aj svoje nadväzujúce tvrdenie o ohrození riadnej výchovy maloletého v prípade jeho zverenia do starostlivosti otca ostalo bez akéhokoľvek relevantného zdôvodnenia. Odvolací súd sa tiež dostatočným spôsobom nevysporiadal ani s listinami predloženými otcom, ktorými otec preukazoval svoju schopnosť zabezpečiť náležitú osobnú starostlivosť o svojho maloletého syna (potvrdenie zamestnávateľa o skrátení pracovného času, potvrdenie o prijatí maloletého do predškolského zariadenia v mieste bydliska sťažovateľa, správa o šetrení pomerov príslušnými orgánmi v byte otca), keď len stroho uviedol, že práve túto bližšie ničím nezdôvodnenú nevyhovujúcu osobnostnú charakteristiku otca „nemôže zvrátiť preukázaný fakt, že je zamestnaný, má stabilný príjem, bývanie a pre dieťa v Taliansku zabezpečil škôlku“. Z ústavného hľadiska nemôže obstáť ani záver odvolacieho súdu, že zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov opodstatňujú ich v porovnaní s otcom kvalitnejšie osobnostné predpoklady. Nevyhnutnosť nariadenia náhradnej starostlivosti totiž nemožno odôvodniť tým, že náhradný rodič má lepšie predpoklady pre výchovu maloletého dieťaťa ako biologický rodič. Navyše, predmetný záver odvolacieho súdu odporuje aj judikatúre ESĽP (rozhodnutie Kutzner proti Nemecku). Ústavný súd Slovenskej republiky uzavrel, že skutočnosti, na ktorých Krajský súd v Trnave založil svoje rozhodnutie o nevyhnutnosti zverenia maloletého dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov, ktorá má byť v najlepšom záujme maloletého, nie sú dostatočne odôvodnené. Ústavný súd konštatoval, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemožno považovať z ústavného hľadiska za udržateľný a akceptovateľný, pretože nespĺňa požiadavky kladené na riadne (náležité) odôvodnenie zodpovedajúce v konaní zistenému skutkovému stavu a vychádzajúce z ústavne konformného výkladu a aplikácie uplatnených relevantných právnych noriem. Nakoľko napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa ústavné atribúty náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia, odvolací súd porušil práva otca citované vo výroku predmetného nálezu, čo malo za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Trnave. Po vrátení veci bude úlohou krajského súdu vec opätovne posúdiť, pričom je viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze, krajský súd je povinný

postupovať podľa príslušných ustanovení , osobitne podľa jeho čl. 6 doplniť dokazovanie so zameraním aj na zistenie názoru maloletého dieťaťa a skutočného záujmu otca o osobnú starostlivosť maloletého tak, aby bol zistený skutočný stav veci.

13. Okresným súdom Trnava bol dňa 14.07.2021 Krajskému súdu v Trnave doručený návrh otca zo dňa 29.06.2021 o úpravu styku otca s maloletým. Na základe výzvy Krajského súdu v Trnave zo dňa 06.09.2021 predložil otec vyjadrenie zo dňa 20.09.2021, v ktorom uviedol, že navrhuje rozhodnúť o svojom odvolaní zo dňa 12.06.2018 tak, že trvá na zmene napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie spôsobom navrhnutým v odvolaní v časti, kde otec alternatívnym petitom navrhol, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolací súd zmenil tak, že návrhu otca na zverenie maloletého do osobnej starostlivosti otca vyhovie (t.j. otec netrvá na zrušení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátení mu veci na ďalšie konanie), alternatívne, aby odvolací súd k návrhu otca na úpravu styku pristúpil ako k návrhu v prípade potvrdenia napadnutého rozhodnutia. Záverom uviedol celé znenie navrhovaného petitu a to tak, aby odvolací súd napadnutý rozsudok: A. zmenil tak, že návrhu otca na zverenie maloletého do osobnej starostlivosti otca vyhovie; B. zmenil v časti týkajúcej sa úpravy styku tak, že upravuje styk maloletého J. Q., nar. XX.XX.XXXX s otcom, U.-Y. Q., nar. XX.XX.XXXX, tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletým každý párny týždeň od piatku 16.00 hod. do soboty 18.00 hod. s tým, že Ing. Q. Q., XX.XX.XXXX a Mgr. Q. Q., XX.XX.XXXX sú povinní maloletého na styk riadne pripraviť a maloletého otcovi pred McDonald´s na rohu Hlbokej a Spartakovskej ulice v Trnave v určenom čase odovzdať. Otec je povinný maloletého Ing. Q. Q. a Mgr. Q. Q. v určenom čase na rovnakom mieste vrátiť po skončení stretnutia. Otec je povinný 24 hodín pred stretnutím oznámiť Ing. Q. Q. a Mgr. Q. Q., či sa stretnutie uskutoční alebo nie, a to formou SMS alebo emailom. Otec je oprávnený stýkať sa s maloletým každý rok počas letných prázdnin v čase od 30. júla 10.00 hod. do 20. augusta 16.00 hod. Otec je oprávnený stýkať sa s maloletým každý rok počas štátom nariadených jarných prázdnin v čase od piatka 16:00 hod. predchádzajúceho týždňu, v ktorom sú nariadené jarné prázdniny, do nedele 16:00 hod. týždňa, v ktorom boli nariadené jarné prázdniny. Otec je oprávnený stýkať sa s maloletým každý rok počas Vianočných sviatkov od 22. decembra 16.00 hod. do 03. januára 16.00 hod. Účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - účastníkom ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie otca má zákonné náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , , ), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bez viazanosti rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil ( ), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie otca je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné s použitím a v spojení s a rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na obsah preskúmavaného rozsudku, odvolacie argumenty otca a právny názor ústavného súdu vyslovený vo vyššie uvedenom náleze bolo preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bol maloletý J. zverený do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov, otcovi bolo určené výživné vo výške 100,- eur mesačne, bol upravený styk otca s maloletým a návrh otca na zverenie maloletého do jeho osobnej starostlivosti bol zamietnutý. Vychádzajúc z obsahu odvolania otca, opravný prostriedok nesmeroval proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým konanie o návrhu starých rodičov na zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti bolo zastavené, v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť.

16. V čl. 24 Charty základných práv Európskej únie ods. 2 je zakotvené, že pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.

17. Podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

18. V čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

19. V zmysle starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.

20. V zmysle čl. 3 Zákona o rodine, rodičovstvo je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním ženy a muža. Spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejšie stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa. Spoločnosť poskytuje rodičovstvu nielen svoju ochranu, ale aj potrebnú starostlivosť, najmä hmotnou podporou rodičov a pomocou pri výkone rodičovských práv a povinností.

21. V zmysle čl. 5 Zákona o rodine, záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadňuje najmä a) úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, i) využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

22. Podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine, súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä a) sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa, b) zastupovanie maloletého dieťaťa, c) správa majetku maloletého dieťaťa.

23. Podľa § 28 ods. 3 veta prvá Zákona o rodine, rodičovské práva a povinnosti vykonáva jeden z rodičov, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu.

24. Podľa § 43 ods. 1 Zákona o rodine, maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.

25. Podľa § 44 ods. 1 Zákona o rodine, náhradnou starostlivosťou je viacero osobitne usporiadaných, na seba nadväzujúcich a vzájomne sa podmieňujúcich dočasných opatrení, ktoré nahrádzajú osobnú starostlivosť rodičov o maloleté dieťa v prípadoch, ak ju rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť.

26. Podľa § 45 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine, ak to vyžaduje záujem maloletého dieťaťa, súd môže zveriť maloleté dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti.

27. Podľa čl. 4 veta druhá Základných zásad , ak je účastníkom konania maloleté dieťa, koná súd v jeho najlepšom záujme a ak je to vhodné, informuje dieťa o všetkých podstatných otázkach týkajúcich sa priebehu konania a veci samej.

28. Podľa a , ak je účastníkom maloletý, ktorý je schopný vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne (ods. 1). Názor maloletého zisťuje súd

spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti. Podľa povahy veci zisťuje súd názor maloletého bez prítomnosti iných osôb (ods. 2).

29. Rodičovské práva a povinnosti ako komplex troch základných zložiek „rodičovskej moci“ - právo dieťa vychovávať, zastupovať ho a právo spravovať jeho veci a majetok - patria rodičom od narodenia do plnoletosti dieťaťa. Patria osobám, ktoré sú podľa zákona považované za rodičov, teda žene, ktorá dieťa porodila - matke a mužovi, ktorému svedčí domnienka otcovstva - otcovi. V prípade ak jeden z rodičov nežije, je na výkon rodičovských práv a povinností oprávnený a povinný v celom rozsahu druhý rodič sám. Pokiaľ by ani on nemohol práva a povinnosti rodiča vykonávať, je potrebné prijať náhradné opatrenia, akým je aj zverenie dieťaťa do niektorej z foriem náhradnej starostlivosti (§ 44 a nasl. Zákona o rodine).

30. V zmysle je garantované právo rodičov vychovávať a starať sa o svoje deti, naopak deťom sa zaručuje právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Podobne Dohovor o právach dieťaťa ukladá zmluvným štátom povinnosť vynaložiť všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že sú to rodiča, ktorí majú spoločnú a rovnakú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa, pričom zmyslom ich starostlivosti musí byť záujem dieťaťa. Osobná starostlivosť sa poskytuje dieťaťu v rodine a predstavuje ju starostlivosť o stravu, bývanie, ošatenie, zabezpečenie lekárskej starostlivosti, školskej dochádzky, mimoškolských aktivít dieťaťa a iné. Osobná starostlivosť je teda pojem užší ako výchova. Náhradná starostlivosť pomenúva inštitút, ktorý nahrádza výkon jednej časti rodičovských práv a povinností, a to práve osobnej starostlivosti o dieťa. Aj v prípade umiestnenia dieťaťa do niektorej z foriem náhradnej starostlivosti sú za jeho riadnu výchovu naďalej zodpovední jeho rodičia.

31. Náhradná starostlivosť má nahrádzať osobnú starostlivosť (nie výchovu) rodičov o maloleté dieťa v prípade, ak ju rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť. Znakmi náhradnej starostlivosti sú jej: a) nevyhnutnosť - možno ju nariadiť len vtedy, ak rodičia osobnú starostlivosť nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť. Náhradnú starostlivosť teda môže súd nariadiť až vtedy, keď ohrozenie riadnej výchovy dieťaťa nekvalitou jeho života preváži nad jeho záujmom podporovať biologické väzby a rodinný život; b) dočasnosť - zverenie dieťaťa do náhradnej starostlivosti je len dočasné opatrenie, ktoré súd zruší, akonáhle odpadnú prekážky pre obnovenie spoločného žitia detí s rodičmi. Neschopnosť alebo neochota rodičov zabezpečiť osobnú starostlivosť o svoje maloleté dieťa potom môže spočívať v objektívnych alebo subjektívnych okolnostiach, napr. ak rodičia starostlivosť o dieťa zanedbávajú, čo sa vyznačuje nedostatkom ich starostlivosti, spôsobujúcim závažné ohrozenie vývoja dieťaťa alebo nebezpečenstva pre dieťa, zlyhanie pri zabezpečení telesných potrieb dieťaťa - výživy, ošatenia, ubytovania, zdravotnej starostlivosti, citové zanedbávanie - nezabezpečenie citových potrieb dieťaťa a pod. Každé zverenie dieťaťa do náhradnej starostlivosti, predstavuje faktický zásah do výkonu rodičovských práv.

32. Jednou z foriem náhradnej starostlivosti, je náhradná osobná starostlivosť inej fyzickej osoby ako rodiča. Základnou podmienkou pre zverenie maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti je potreba chrániť záujem maloletého dieťaťa a subsidiárne v zmysle § 44 Zákona o rodine sú týmito podmienkami aj skutočnosť, že rodičia nezabezpečujú, alebo nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť o maloleté dieťa. Naplnené musia byť vždy všetky uvedené predpoklady pre odňatie dieťaťa zo starostlivosti jeho rodičov. V prípade posudzovania splnenia podmienok pre nariadenie náhradnej osobnej starostlivosti berie teda súd do úvahy dve skutočnosti - záujem maloletého dieťaťa a to, či sa žiadny rodič naozaj nemôže alebo nechce o svoje dieťa starať. Právnym následkom nariadenia náhradnej osobnej starostlivosti je, že sa rodičia nemôžu o svoje dieťa osobne starať a túto starostlivosť zabezpečuje osoba, ktorej bolo dieťa rozhodnutím zverené, avšak len dočasu, kým si rodič na svojej strane nevytvorí alebo neobnoví podmienky pre prevzatie osobnej starostlivosti o dieťa. Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa totiž majú vždy v prvom rade jeho rodičia. Obsahom ich práva „vychovávať“ dieťa je v prvom rade právo (a povinnosť) chrániť záujem dieťa, tiež riadiť a usmerňovať jeho konanie a vykonávať nad ním dohľad, právo mať dieťa u seba, resp. určiť miesto jeho pobytu a právo osobne sa o neho starať.

33. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že skutočne inštitút náhradnej osobnej starostlivosti o maloleté dieťa je inštitútom dočasným, teda sa má uplatňovať len dovtedy, kým rodičia, alebo niektorý z nich, nie je schopný sám zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa. Tento inštitút nemá

v žiadnom prípade nahrádzať rodičovskú výchovu a starostlivosť o ich vlastné maloleté deti, pretože sú to predovšetkým rodičia, ktorí sú v prvom rade povinní sa o svoje maloleté deti starať a aj ich vychovávať. Dieťa pritom má aj právo, aby ho vychovávali predovšetkým jeho rodičia, ak sú toho schopní. Pomoc širšej rodiny s výchovou ich vnúčat má byť len sekundárna a doplnená v rámci prirodzených rodinnoprávnych vzťahov fungujúcich v širšej rodine. Zodpovednosť za výchovu dieťaťa, starostlivosť o neho a správu jeho vecí majú niesť predovšetkým jeho rodičia. 34. Z obsahu spisu vyplýva, že maloletý J. sa narodil XX.XX.XXXX zo vzťahu rodičov v Taliansku, pričom z obavy o zabezpečenie dôkladnej starostlivosti o dieťa a opakovaných vyjadrení matky, že o maloletého sa nechce starať, dohliadali nad starostlivosťou o maloletého kompetentné talianske úrady. V decembri 2014, so súhlasom otca, matka spolu s maloletým odišla k svojim rodičom Mgr. A. Q. a E. Q. (ďalej aj „starí rodičia maloletého“) na Slovensko. Starí rodičia maloletého sa návrhom z 13.04.2015 domáhali nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by súd zveril maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti a zaviazal na platenie výživného, pričom podali aj návrh vo veci samej. Uznesením súdu prvej inštancie č.k. -6 zo 14.04.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu č.k. -249 z 23.09.2015 bol maloletý predbežne zverený do ich osobnej starostlivosti. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola agresivita matky voči dieťaťu, jej väzba a neprítomnosť otca na Slovensku. Návrhom doručeným súdu prvej inštancie 06.07.2015 sa otec domáha zverenia maloletého do jeho osobnej starostlivosti. Dňa 20.12.2015 matka maloletého zomrela. Návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 21.03.2016 sa domáhali zverenia maloletého do spoločnej osobnej starostlivosti krstní rodičia maloletého Ing. Q. Q. a Mgr. Q. Q. (ďalej aj „navrhovatelia“) z dôvodu, že nebohej matke sľúbili, že sa o maloletého postarajú, maloletý bude vyrastať v ich rodine spolu s ich dvoma deťmi vo veku blízkemu maloletému, otec prejavuje len formálny záujem, nie je schopný sa o dieťa postarať, k maloletému majú navrhovatelia blízky vzťah, maloletého majú radi. Starí rodičia maloletého následne zobrali svoj návrh na zverenie maloletého do ich osobnej starostlivosti späť. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zastavil konanie o návrhu starých rodičov, maloletého zveril do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov, ktorí budú vykonávať osobnú starostlivosť o maloletého, zastupovať maloletého a spravovať jeho majetok v bežných veciach s výnimkou oprávnení zverených majetkovému opatrovníkovi, zaviazal otca platením výživného na maloletého vo výške 100,- eur s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku, upravil styk otca s maloletým každý posledný víkend v mesiaci v piatok od 16.00 hod. do 18.30 hod. a v sobotu od 10.30 hod. do 18.00 hod., návrh otca na zverenie maloletého do osobnej starostlivosti zamietol a napokon rozhodol o trovách konania účastníkov a štátu. Otec maloletého uplatnil odvolacie dôvody spočívajúce v nesprávnom procesnom postupe, ktorým znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodil tým, že sa súd nevyporiadal s aspektom nevyhnutnosti nariadenia náhradnej starostlivosti inej osoby, súd nekonštaktoval také skutočnosti, ktoré by otca apriori diskvalifikovali z jeho osobnej starostlivosti, otec uskutočnil potrebné kroky na prevzatie osobnej starostlivosti, dokazovanie súdu v tomto smere nepovažuje za dostatočné; poukázal na závery znaleckého dokazovania o vzťahu medzi otcom a maloletým, neboli zistené žiadne patogénne aspekty osobnosti, ktoré by mali negatívny vplyv na osobnú starostlivosť o maloletého; súd neprihliadol na závery znaleckého posudku o podstatnom negatívnom vplyve navrhovateľov a starej matky na maloletého, čo je nezlučiteľné so záujmom maloletého; poukazoval na dĺžku konania a na povinnosť súdu umožniť zlúčenie otca s maloletým; súd sa nevysporiadal s námietkou otca o pohnútke navrhovateľov k podaniu návrhu. Napokon bolo potrebné vychádzať z princípov a právneho názoru Ústavného súdu v Náleze č. I. ÚS26/2021- 63 zo dňa 19.05.2021 (pozri bližšie bod 12. rozhodnutia).

35. Po preskúmaní celej veci, po oboznámení sa s dokazovaním vykonaným pred prvoinštančným súdom, právnym názorom ústavného súdu vysloveného vo veci (ktorým je odvolací súd viazaný), odvolací súd dospel k názoru, že v súčasnosti bez vykonania ďalšieho dokazovania nemôže odvolací súd vecne rozhodnúť a rozsah doplnenia dokazovania presahuje účel odvolacieho konania, berúc do úvahy aj fakt, že ide o konanie vo veci starostlivosti o maloletých. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol nie na základe spoľahlivých a úplných výsledkov dokazovania, teda neúplne zistil skutočný stav veci, a svoje rozhodnutie zároveň nedostatočne odôvodnil, čím boli naplnené odvolateľom uplatnené odvolacie dôvody.

36. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie sa dostatočne nezaoberal splnením zákonných podmienok umožňujúcich maloletého zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti

vychádzajúc z aplikácie príslušných hmotnoprávnych ustanovení podľa § 44 a § 45 Zákona o rodine. Zároveň napadnutý rozsudok s poukazom na zistený skutočný stav súdom prvej inštancie nezohľadňuje ústavne komfortný výklad princípov vyplývajúcich z judikatúry ústavnú súdu a ESĽP. Konkretizácia týchto princípov je uvedená v bode IV. 1. nálezu ústavného súdu vydaného v tejto veci (bod 12. odôvodnenia) a vyplýva predovšetkým z rozhodnutí Ústavného súdu SR , , , bod 43., a judikatúry ESĽP vo veci Kutzner proti Nemecku z 26.02.2002, vo veci Broda proti Taliansku, K.T. proti Fínsku, Johansen proti Nórsku zo 07.08.2001, rozhodnutie veľkého senátu vo veci Scozzari a Giunta proti Taliansku z 13.07.2000, Haase proti Nemecku z 08.04.2004, Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku zo 06.07.2010, Sahin proti Nemecku z 08.07.2003. Súd prvej inštancie zistil zo záverov znaleckého posudku, že lepšie predpoklady na zverenie maloletého sú na strane navrhovateľov, ktorou skutočnosťou však podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v náleze (bod. 34.) nemožno odôvodniť nevyhnutnosť nariadenia náhradnej osobnej starostlivosti. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z najlepšieho záujmu maloletého, ktorý však posúdil nedostatočne, pretože v ňom úplne absentuje zohľadnenie aktuálnych pretrvávajúcich potrieb maloletého a fázy jeho vývoja, a to so zameraním na jeho psychickú, emocionálnu a sociálnu stránku (pozri bod 35. a 22. nálezu). Zároveň súd prvej inštancie predčasne uzavrel otázku negatívnych dopadov na maloletého v prípade zmeny výchovného a sociálneho prostredia maloletého zverením otcovi, pretože negatívne dopady neboli náležite preukázané ani znaleckým dokazovaním a na túto otázku treba doplniť dokazovanie ako uviedol aj ústavný súd (bod 36. nálezu). Pokiaľ ide o zistený záver znaleckého dokazovania, že správanie maloletého vykazuje znaky negatívneho ovplyvňovania maloletého zo strany tretích osôb, táto skutočnosť nebola súdom prvej inštancie dostatočne vyhodnotená a to v súvislosti s námietkou otca, že takéto ovplyvňovanie je nezlučiteľné so záujmom maloletého ako aj vytvára pochybnosti o osobnostných predpokladov navrhovateľov žiadajúcich zverenie maloletého do ich náhradnej osobnej starostlivosti, súd prvej inštancie nedal otcovi relevantnú odpoveď na uvedenú argumentáciu, ktorá bola súdu prvej inštancie známa z vyjadrenia otca k znaleckému posudku. Podľa názoru odvolacieho súdu otec dôvodne argumentoval, že sa súd prvej inštancie dostatočne nevenoval konkrétnym krokom otca smerujúcich k prevzatiu maloletého do osobnej starostlivosti, súd sa zameral výlučne na hodnotenie situácie, keď súd poskytol otcovi priestor na možnosť rozvinutia vzťahu s maloletým, ktorý otec nevyužil. Súd prvej inštancie dostatočne nevyhodnotil skutočný záujem otca o osobnú starostlivosť.

37. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

38. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

39. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu ().

40. Vady konania vymedzené v až d) sú porušením základného práva strany sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. ), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

41. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

42. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v . Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v , je nepreskúmateľné.

43. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

44. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

45. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (riadnym neodôvodnením rozhodnutia vo vyššie uvedenom rozsahu v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu účastníkom realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie v relevantných záveroch riadne neodôvodnil a nepodložil vykonaným dokazovaním, nie je dobre možné tento nedostatok napraviť až v konaní pred odvolacím súdom.

46. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výrokov II. - VII. zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (, a ).

47. Povinnosťou prvoinštančného súdu v ďalšom konaní bude zistiť aktuálnu situáciu a okolnosti prípadu, teda zohľadniť vývoj od ostatného rozhodnutia vo veci odkedy uplynulo pomerne dlhé obdobie, doplniť dokazovanie najmä so zameraním sa na zistenie názoru maloletého jeho výsluchom pred súdom, skutočného záujmu otca o osobnú starostlivosť podrobným výsluchom otca, ako aj vykonať ďalšie dokazovanie, zadovážiť si dostatočné a úplné podklady pre zistenie skutočného stavu veci v súlade s vyšetrovacím princípom (prešetriť pomery v rodine maloletého, zabezpečiť správu zo školy o maloletom, zistiť aktuálny zdravotný stav maloletého, zabezpečiť aktuálny komplexný psychologický posudok vo veci, zistiť aktuálne potreby maloletého so zameraním na jeho psychickú, emocionálnu a sociálnu stránku, zaoberať sa dopadom možnej zmeny výchovného prostredia maloletého s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, zohľadniť osobnosť maloletého a jeho zdravotný stav, či sa maloletý v prípade zverenia otcovi dokáže s takouto veľkou životnou zmenou vysporiadať, či takáto zmena skutočne môže vyvolať traumatizujúcu skúsenosť, či v tomto smere má otec maloletého osobnostné predpoklady reagovať na potreby maloletého a príp. vykonať ďalšie dokazovanie vyplývajúce z priebehu konania). Zhodnotiť všetky konkrétne a individuálne okolnosti prípadu, potreby a najlepší záujem maloletého, uviesť kritéria ako dospel k najlepšiemu záujmu maloletého, rešpektovať spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými záujmami, zhodnotiť možný dopad rozhodnutí na maloletého, právnu vec opätovne rozhodnúť, majúc na zreteli obsah a zmysel relevantných zákonných ustanovení, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s , odôvodniť, aj so zameraním sa na odpovede súdu na relevantné argumenty účastníkov konania. V prípade

naplnenia podmienok pre zverenie maloletého do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti záver náležite odôvodniť tak, aby bol naplnený účel a obsah tohto rodinnoprávneho inštitútu za súčasného rešpektovania vyššie uvedenej judikatúry ústavného súdu a ESĽP, v prípade rozhodovania o úprave styku otca s maloletým vychádzať z posledného návrhu otca zo dňa 29.6.2021.

48. O prípadnej náhrade trov tohto odvolacieho konania bude rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým sa toto konanie bude končiť ( až v spojení s ).

49. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).