Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_2Sžfk-60-2019.pdf
PDF · 87.4 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sžfk/60/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členov senátu JUDr. Anity Filovej a JUDr. Juraja Vališa, LL.M. (spravodajca) v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Zlatá huta, spol. s r.o., so sídlom Bernolákova 11/3040, Trenčín, IČO: 31 426 964, právne zastúpeného: JUDr. Bohumil Novák, advokát, Horná 27, Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102345385/2017 z 9. novembra 2017, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/11/2018-99 z 28. mája 2019, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a .
II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj len ,,krajský súd“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102345385/2017 z 9. novembra 2017 (ďalej aj len ,,napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj len ,,správca dane“) č. 101980167/2017 z 18. septembra 2017 (ďalej aj len ,,prvostupňové rozhodnutie“). Prvostupňovým rozhodnutím správcu dane bol žalobcovi podľa § 156 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len ,,daňový poriadok“) vyrubený úrok z omeškania v sume 151 344,30 € za nezaplatenie DPH za mesiac apríl 2008, vyrubenej rozhodnutím správcu dane č. 645/230/99060/11/ Feč z 8. novembra 2011, potvrdeným rozhodnutím žalovaného č. 1040508/1/335753/2012/5199-r z 16. marca 2012.
2. Správca dane vydal dodatočný platobný výmer - rozhodnutím č. 645/230/99060/11/Feč z 8. novembra 2011 (ďalej aj len ,,dodatočný platobný výmer“), ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2008 v sume 252 240,65,- €. Žalovaný rozhodnutím č. 1040508/1/335753/2012/5199-r z 5. marca 2012 potvrdil dodatočný platobný výmer, pričom toto rozhodnutie žalovaného nadobudlo právoplatnosť dňa 29. marca 2012 a žalobca voči nemu nepodal žalobu. Následne správca dane prvostupňovým rozhodnutím podľa § 156 ods. 1 písm. a/ daňového poriadku vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 151 344,30 € za nezaplatenie DPH vyrubenej dodatočným platobným výmerom v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. Vyrubený rozdiel dane bol splatný dňa 13. apríla 2012, daň nebola zaplatená. Správca dane uviedol výpočet úroku z omeškania pri počte 1461 dní omeškania (4 roky). Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie, pričom konštatoval zákonnosť postupu správcu dane pri vyčíslení úroku z omeškania, ďalej uviedol, že úrok z omeškania bol vyrubený v zákonnej 5-ročnej lehote od konca roka, v ktorom bol žalobca povinný zaplatiť rozdiel
dane, za 4 roky omeškania s platbou. Žalobca voči napadnutému rozhodnutiu podal žalobu, v ktorej namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a poukázal na to, že ide o obchody žalobcu v rôznych zdaňovacích obdobiach, kde žalobca podal viacero žalôb a ústavných sťažností pre porušenie jeho práv v daňovom konaní. Vyslovil názor, že tieto skutočnosti je potrebné skúmať ako prejudiciálne, pretože Ústavný súd SR už rozhodol, že rozhodnutia sú nezákonné (nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 314/2015-55). Namietal, že navyše rozhodnutie v tejto veci je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, týkajúcou sa práva na odpočet DPH (napr. rozsudky vo veciach Optigen, Kittel a Recolta Reccycling, Tóth, Kabalfrisa, Mahagében a i.). Ďalej namietal porušenie § 156 písm. a/ a § 3 ods. 1 a 2 daňového poriadku, keď rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania vydali správne orgány až po piatich rokoch od splatnosti dane, teda vyše roka po uplynutí maximálnej 4-ročnej lehoty na vyrubenie úroku z omeškania. Žalobca taktiež žiadal, aby súd prerušil konanie podľa § 100 ods. 2 písm. a/ SSP, pretože v tejto veci prebieha konanie na Ústavnom súde SR, v ktorom sa rieši otázka, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie správneho súdu.
3. Krajský súd návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 2 písm. a/ SSP zamietol, keďže po oboznámení sa so žalobcom uvádzanými nálezmi Ústavného súdu SR ho považoval za nedôvodný. Krajský súd konštatoval, že proti rozhodnutiu žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie, žalobca nepodal na súd správnu žalobu a teda neprebiehalo žiadne súdne konanie s výsledkom ktorého by žalobca bol nespokojný a podal na Ústavný súd SR sťažnosť pre porušenie jeho ústavných práv, čo znamená, že Ústavný súd SR neriešil otázku, ktorú by krajský súd v prejednávanej veci nebol oprávnený riešiť. Krajský súd poukázal na to, že ústavné sťažnosti, ktoré žalobca podal a na ktoré poukazoval, sa týkali iných zdaňovacích období.
4. Krajský súd s poukazom na zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu konštatoval, že daňové orgány postupovali podľa príslušných ustanovení daňového poriadku, ktoré správne aplikovali na prejednávanú vec, vec po právnej stránke správne posúdili a svoje rozhodnutia i náležite odôvodnili. Krajský súd konštatoval, že omeškanie žalobcu so zaplatením vyrubeného nedoplatku na DPH ani správnosť výpočtu výšky úroku z omeškania neboli v konaní sporné.
5. Námietku nedodržania zákonnej 5-ročnej lehoty podľa § 156 ods. 8 písm. a/ daňového poriadku krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže rozdiel dane bol žalobca povinný zaplatiť do konca roku 2012 (splatnosť 13. apríla 2012), a teda 5-ročná lehota uplynula až 31. decembra 2017 a správca dane úrok z omeškania vyrubil dňa 18. septembra 2017, žalovaný jeho rozhodnutie potvrdil dňa 9. novembra 2017 a rozhodnutie žalobcovi doručil dňa 28. novembra 2017. Krajský súd poukázal aj na to, že úrok z omeškania bol vyčíslený za 4 roky, teda v súlade s § 156 ods. 2 daňového poriadku.
6. K námietke týkajúcej sa práva na odpočet DPH s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ krajský súd konštatoval, že tieto skutočnosti mal žalobca právo namietať v súdnom konaní na základe žaloby proti rozhodnutiu žalovaného a správcu dane, ktoré boli podkladom pre vyrubenie úroku z omeškania. Správnu žalobu však žalobca nepodal. Vo vzťahu k argumentácii, v rámci ktorej žalobca poukazoval na nálezy Ústavného súdu SR, krajský súd konštatoval, že tieto sa týkali iných zdaňovacích období a i keď rozhodnutia správcu dane boli vydané na základe tej istej daňovej kontroly, táto skutočnosť je irelevantná, keďže o každom zdaňovacom období bolo rozhodnuté samostatným rozhodnutím, ktoré mal žalobca právo podrobiť súdnemu prieskumu.
7. Krajský súd uviedol, že nezistil ani porušenie § 3 ods. 1 a 2 daňového poriadku, keďže rozhodnutie bolo vydané v zákonnej lehote a vydaním rozhodnutia o úroku z omeškania správca dane konal v súlade s daňovým poriadkom a Ústavou SR, chránil záujmy štátu a neporušil práva žalobcu, ktorého povinnosťou bolo vyrubený nedoplatok zaplatiť v stanovenej lehote, čo však nevykonal.
8. Žalobca ako sťažovateľ podal v zastúpení advokátom, včas kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP a navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby žalovaného zaviazal k náhrade trov konania voči sťažovateľovi. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 30/2018 z 30. januára 2019, ktorý sa týkal jeho ústavnej sťažnosti, v ktorej namietal porušenie základných ľudských práv, týkajúce sa najmä postupu správcu dane v daňovej kontrole, z ktorej podľa sťažovateľa vznikol aj nedoplatok na dani za zdaňovacie obdobie
týkajúce sa tejto veci. Podľa názoru sťažovateľa sa záverom Ústavného súdu SR o porušení základných práv sťažovateľa v daňovej kontrole vysloveným v náleze sp.zn. I. ÚS 30/2018 z 30. januára 2019 stalo nezákonným rozhodnutie, ktoré bolo podkladom pre úroky z omeškania, rovnako ako všetky naň nadväzujúce rozhodnutia, kde posledným je preskúmavané rozhodnutie. V tejto súvislosti poukázal na § 61 ods. 1 písm. a/ daňového poriadku a namietal, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho návrhom na prerušenie konania podľa § 100 ods. 2 SSP.
9. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že mu neprináleží vyjadrovať sa k postupu a rozhodovacej činnosti krajského súdu. V ostatnom zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácie.
10. V zmysle čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ,,zákon č. 757/2004 Z.z.“) odo dňa 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd SR činnosť a stal sa príslušným na konanie vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konali senáty správneho kolégia Najvyššieho súdu SR. Predmetná kasačná sťažnosť bola predložená Najvyššiemu súdu SR 25. októbra 2019 a bola zaregistrovaná pod sp.zn. 2Sžfk/60/2019. V zmysle uvedeného je od 1. augusta 2021 na konanie o predmetnej kasačnej sťažnosti príslušný Najvyšší správny súd SR. Vec bola v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. v súlade s platným a účinným Rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu SR náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená senátu 5S Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.
11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 453 ods. 1 a 2 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal postupom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky <http:// www.nssud.sk> (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP v spojení s v spojení s § 464 ods. 1 SSP zamietol ako nedôvodnú.
12. Podľa § 464 ods. 1 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.
13. Kasačný súd v tejto súvislosti, aplikujúc § 464 ods. 1 SSP poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vydané v obdobnej veci pod sp.zn. 1Sžfk/69/2019 zo dňa 24. novembra 2020, týkajúce sa rovnakých účastníkov, v rámci ktorého boli zo strany sťažovateľa vznesené rovnaké kasačné námietky. Kasačný súd preto uvádza časť citovaného rozhodnutia, ktorú preberá:
,,23. Predmetom konania o sťažnostných bodoch kasačnej sťažnosti nebol spor ohľadne nesprávneho posúdenia otázky zákonnosti prerušenia konania po právnej stránke (s ohľadom na výsledky konania pred Ústavným súdom), ale námietka sťažovateľa, že sa krajský súd žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho právnou argumentáciou týkajúcou sa prerušenia súdneho konania (§ 100 ods. 2 písm. b/ S.s.p.), čím došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces.
24. Uvedený sťažnostný bod nepovažoval kasačný súd v kontexte sťažnostných námietok za opodstatnený. Z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva, že sťažovateľom namietaná nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu v časti zamietnutia návrhu na prerušenie konania by musela vyplývať z absencie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Zákonným limitom aplikácie doktríny nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho súdu sú také jeho vady, ktoré spočívajú v úplnej absencii dôvodov rozhodnutia, alebo v existencii takých zásadných procesných vád, pre ktoré je preskúmanie napadnutého rozhodnutia nevyhnutné (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Abdullayev proti Rusku). Správny súd však v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nemusí dať detailné odpovede na všetky účastníkom konania predostreté otázky, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija v. Španielsko).
25. Podľa názoru kasačného súdu neobstojí tvrdenie sťažovateľa, že sa krajský súd návrhom na prerušenie konania nezoberal. Správny súd dostatočne reflektoval na návrh sťažovateľa na prerušenie konania, keď odôvodnenie rozhodnutia obsahuje stručné zhrnutie podstatných argumentov sťažovateľa, prehľad dotknutých právnych noriem, ako aj posúdenie skutkových a právnych záverov správnym súdom vo vzťahu k prerušeniu konania. Krajský súd podľa názoru kasačného súdu správne ustálil, že nakoľko sťažovateľ nepodal žalobu proti rozhodnutiu, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer a ten tvorí podklad rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania, neexistuje žiadne konanie, s výsledkom ktorého by bol sťažovateľ nespokojný a napadol ho na Ústavnom súde. Kasačný súd sa stotožnil i s názorom krajského súdu, že ústavné sťažnosti, na ktoré sťažovateľ poukazuje, sa týkajú rozhodnutí v iných zdaňovacích obdobiach a preto by bolo prerušenie konania neopodstatnené.
26. Subjektívna nespokojnosť sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu ešte neodôvodňuje záver o jeho nepreskúmateľnosti v časti zamietnutia návrhu na prerušenie konania. I kasačný súd je tej mienky, že právne východiská obsiahnuté v nálezoch Ústavného súdu, na ktoré sťažovateľ poukazuje, majú právny základ v daňovej kontrole, ktorá bola podkladom pre rozhodnutia žalovaného vo veci vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty v rôznych zdaňovacích obdobiach roku 2008, ktoré však sťažovateľ nenapadol kvalifikovaným podaním na krajskom súde. Ďalší procesný postup Najvyššieho súdu vo vzťahu k dotknutým konaniam by podľa názoru kasačného súdu mal vplyv len na posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktoré sa týkalo dodatočného platobného výmeru, na podklade ktorého bol sťažovateľovi vyrubený úrok z omeškania. Keďže však rozhodnutie, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer správcu dane, nebolo predmetom súdneho prieskumu z dôvodu, že sťažovateľ proti nemu nebrojil, výsledky ďalšieho konania na Najvyššom súde, ktorého rozhodnutia sp.zn. 2Sžf/34/2015 a sp.zn. 6Sžf/23/2015 boli zrušené nálezom Ústavného súdu, by nemali žiadny vplyv na rozhodnutie žalovaného o vyrubenom úroku z omeškania. Totiž ak sťažovateľ chcel brojiť proti procesnému postupu správcu dane v daňovej kontrole, mohol a mal vyvinúť procesnú aktivitu vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane o dodatočnom platobnom výmere.
27. Na základe vyššie uvedených zistení a úvah kasačný súd nepovažuje sťažnostné body kasačnej sťažnosti za opodstatnené a preto rozhodol podľa § 461 S.s.p. o zamietnutí kasačnej sťažnosti.
28. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p. (a contrario) a vzhľadom na neúspech sťažovateľa v kasačnom konaní mu nepriznal právo na náhradu trov vynaložených v tomto konaní; zároveň kasačný súd nevidel dôvod na postup podľa § 168 S.s.p.“.
14. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.