Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7C/87/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Spišská Nová Ves, samosudkyňa JUDr. Darina Puklušová, v právnej veci žalobcov: 1./ Y. L., U.. XX. X. XXXX, R. L. XX, XXXXX R., Č. A., 2./ Q. L., U.. XX. X. XXXX, F. R. L. XX, XXX XX R., Č.Á. A., obaja právne zastúpení Mgr. Otom Salokym, advokátom so sídlom Hlavná 94, 080 01 Prešov, proti žalovaným: 1./ W. D., U.. XX. X. XXXX, R. XXX XX Š. XXX, 2./ F. D., U.. XX. X. XXXX, R. XXX XX Š. XXX, obaja právne zastúpení JUDr. Jánom Slovinským, advokátom so sídlom Štefánikovo nám. 13, 052 01 Spišská Nová Ves, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaní v 1. a 2. rade majú právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobcovia sa žalobou podanou na tunajší súd domáhali určenia vlastníckeho práva k stavbe - k rodinnému domu č. súp. XXX, postavenému na parc. KN - C č. XXX v kat. území Š. s tvrdením, že predmetná stavba v celosti patrí do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov. Zároveň požadovali od žalovaných plnú náhradu trov konania. Uviedli, že žalobkyňa v 2. rade je sestrou žalovaného v 1. rade a F. D. je jeho manželka.

2. V odôvodnení žaloby uviedli, že v roku 1963 požiadali Miestny národný výbor vo Švedlári o pridelenie stavebnej parcely za účelom výstavby rodinného domu. Vtedy im bola pridelená parcela, za ktorú aj zaplatili a začali s výstavbou rodinného domu, ktorú dokončili do úrovne venca bez strechy. Žalobca v 1. rade dňa 1. 8. 1963 nastúpil na základnú vojenskú službu, preto sa v stavebných prácach nepokračovalo. Nakoľko bola stavba postavená na mokrinách a nebola zastrešená, vplyvom počasia, dažďa a tuhej zimy došlo k zrúteniu obvodových múrov. Na jar v roku 1964 im MNV Švedlár pridelil náhradnú parcelu, a to parcelu, ktorá je toho času označená KN - C č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 520 m2, na ktorej začali s výstavbou rodinného domu. V tom istom roku svojpomocne (za pomoci rodiny a známych) vybudovali základy domu, prízemie s dvomi miestnosťami a pivnicou. Pri týchto prácach im najviac pomáhal brat žalobkyne v 2. rade a žalovaného v 1. rade - Q. D. a ich strýko N. D.. Na stavbu dohliadal H. C. - bratranec žalobkyne v 2. rade. Žalobca v 1. rade sa po skončení základnej vojenskej služby 31. 7. 1965 vrátil domov a žalobcovia takto spoločne pokračovali v stavbe nadzemného podlažia a podkrovia za pomoci N. D., murára Y. A. a tesára C. L.. V roku 1967 bola stavba zastrešená eternitovou strechou, podkrovie z finančných dôvodov zostalo nedokončené. Stavba však už bola obývateľná. Bolo v nej 7 miestností, z toho 2 na prízemí a 5 s komorou v nadzemnom podlaží. Žalobcovia v roku 1968 z finančných dôvodov odišli za prácou do Česka, a to spoločne so žalovanými v 1. a 2. rade. V postavenom rodinnom dome zostali bývať N. D. s manželkou G. D., ktorí sa o tento dom súp. č. XXX starali, aby nedošlo k jeho poškodeniu a zničeniu, ako sa to stalo s predchádzajúcou stavbou. Žalobcovia pracovali

v Čechách v JZD Kasalice a na adrese D. Č.. XX, neskôr na č. XX mali nahlásený prechodný pobyt. V roku 1972 sa žalobcovia s deťmi Y. K. Q. (nar. v roku XXXX a v roku XXXX) vrátili na Slovensko do domu č. XXX vo Š., kde mali hlásený aj trvalý pobyt. Deti žalobcov tu pokračovali v školskej dochádzke, avšak asi po trištvrte roku sa opäť vrátili do Čiech, kde sa usadili na trvalo. Nikdy však neurobili žiaden úkon, ktorým by previedli vlastníctvo k rodinnému domu č. súp. XXX vo Š. na inú osobu, alebo ktorým by sa vlastníctva k domu vzdali. V rodinnom dome nechali bývať strýka a tetu, teda manželov N. K. G. D.. V Čechách bývali žalobcovia aj žalovaní na spoločnej adrese v obci D. Č.. XX. V roku 1970 sa žalovaným narodil syn W.. Títo sa ešte v tom roku vrátili na Slovensko do obce Š., kde bývali u rodičov Q. L. K. W. D.T., a to v dome č. súp. XXX, v ktorom mali od roku 1965 hlásený trvalý pobyt. Žalovaní si postavili (s výstavbou začali v roku 1971) vlastný rodinný dom vedľa rodičovského domu, v ktorom však mali dlhodobé spory s ďalšími susedmi - manželmi R.. Preto sa rozhodli v roku 1983 svoj rodinný dom predať C. a H. D., o čom spísali kúpnu zmluvu na MNV vo Švedlári. Vtedy sa N. K. G. D. nad nimi zľutovali a bez súhlasu a vedomia žalobcov, kým si žalovaní zabezpečia iné vlastné trvalé bývanie, umožnili sa im nasťahovať do rodinného domu postaveného žalobcami. V roku 1984 G. D. zomrela a následne v roku 1985 v Pardubickej nemocnici aj N. D.. Zomreli nemajetní. Obom pohreb zabezpečovali žalobcovia a žalobkyňa v 2. rade uhrádza aj nájomné za ich hrobové miesta.

3. Žalovaní navrhovali žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Svoje vlastnícke právo k stavbe - domu č. súp. XXX odvodzujú od právneho predchodcu, a to pôvodného zhotoviteľa stavby N. D., od ktorého predmetnú nehnuteľnosť kúpili na základe ústnej kúpnej zmluvy za 50.000,- Kčs a vlastníctvo k pozemku odvíjajú od práva osobného užívania k pozemku, ktoré prechádza s prevodom vlastníctva stavby na pozemku postavenej na nadobúdateľa stavby. Dom nerušene užívali približne od roku 1970. Poukázali na ustanovenie platného od 1. 4. 1964 do 1. 1. 1992, v zmysle ktorého právo osobného užívania pozemkov slúžilo k tomu, aby si občania na pozemkoch mohli vystavať rodinný dom, rekreačnú chatu, alebo garáž, alebo zriadiť záhradu. Toto právo bolo možné zriadiť aj k pozemkom, na ktorých tieto stavby už boli vystavané, pričom stavba musela spĺňať kritéria osobného vlastníctva, teda muselo ísť o dom postavený v osobnom vlastníctve. Koncepcia platného v rozhodnom čase vychádzala zo zásadnej spätnosti vlastníctva stavby alebo bytu s právom osobného užívania pozemku. Táto zásada znamenala, že subjektom práva osobného užívania pozemku a subjektom vlastníckeho práva k stavbe, ktorá sa na ňom nachádza, môže byť len jeden a ten istý občan. Žalovaní majú za to, že ich vlastnícke právo k predmetnej stavbe rodinného domu je nesporne preukázané a v čase vydania rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania boli preukázateľne aj vlastníkmi stavby. Súčasný zápis na LV č. XXX v kat. území Š., podľa ktorého sú vedení len ako vlastníci parcely č. XXX, považujú za nesprávny, spôsobený nesprávnym výkladom dobovej právnej úpravy zo strany príslušnej správy katastra, ktorá pri zápise vlastníckeho práva vychádzala len z ustanovenia prechodných ustanovení .

4. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 25.mája 2018, č.k. -86 po rozsiahlom vykonanom dokazovaní určil, že stavba - rodinný dom č. súp. XXX postavený na parc. KN-C č. XXX v kat. úz. Š. je v celosti v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov (výrok I.) a vyslovil, že žalobcovia majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (výrok II.).

5. Právne vec posúdil podľa § 126, § 127, § 143, § 128 ods.1, 2 , § 130 ods.1 a § 133 Obč.zák. v znení účinnom od 1.4.1964 do 31.12.1991 a dospel k záveru o dôvodnosti návrh žalobcov, ktorý odôvodňujú svoje vlastnícke právo k stavbe rodinného domu na parc. č. KNC XXX v kat. území Š. originárnym nadobudnutím vlastníckeho práva k stavbe, ako novo vytvorenej veci (uskutočnením tejto stavby pre seba ako manželia). Vychádzal z úvahy, že pre posúdenie okamihu vzniku stavby ako veci je rozhodujúci okamih, v ktorom je stavba vybudovaná minimálne do takého štádia, od ktorého počnúc všetky ďalšie stavebné práce smerujú už k dokončeniu takto druhovo i individuálne určenej veci. K tomu v prípade nadzemných stavieb dochádza vytvorením stavu, kedy je už jednoznačne a nezameniteľným spôsobom zrejmé aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Od tohto okamihu všetky ďalšie práce smerujú iba k dokončeniu veci, ktorá už vznikla, niekomu patrí a je aj spôsobilým predmetom zmluvných dojednaní. Pritom je irelevantné, že ešte nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie, pretože vznik stavby nie je totožný s jej stavebnou dokončenosťou.

6. Proti uvedenému rozsudku podali žalovaní v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa a a navrhli, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobu v plnom

rozsahu odmietne (pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Opakovane uviedli, že nadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti kúpou nehnuteľnosti od jej pôvodných vlastníkov, t.j. N. D. K. G.A. D. za sumu 50.000,- Kčs, ktoré získali predajom svojej nehnuteľnosti a z úspor. Predmetnú stavbu užívajú nerušene od roku 1970, od kedy majú nahlásený aj trvalý pobyt na tejto adrese, o čom svedčí predložené potvrdenie obce Švedlár. Naopak žalobcovia nepreukázali svoje tvrdenie, že na adrese Š. XXX mali trvalé bydlisko. Ďalej namietali, že nie je zrejmé, akým titulom došiel konajúci súd k záveru, že stavebníkmi stavby sú práve žalobcovia. Zároveň zdôraznili, že súčasné vymedzenie pojmu rozostavaná stavba sa v Katastrálnom zákone nachádza až od 15.4.2004. Namietali, že žalobcovia sa domáhajú vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti bez preukázania akýchkoľvek podkladov, či už o pridelenie stavebnej parcely, stavebného povolenia, či potvrdenie o trvalom pobyte v spornej nehnuteľnosti. Na rozdiel od nich žalovaní síce nevedeli preukázať existenciu kúpnej zmluvy, avšak doložili potvrdenie o trvalom pobyte, žiadosť o vydanie dodatočného stavebného povolenia, poistky a rôzne úhrady týkajúce sa dokončenia spornej nehnuteľnosti a riadnej starostlivosti o ňu. Poukázali na svoj vyšší vek a zlý zdravotný stav, v dôsledku čoho si niektoré skutočnosti presne nepamätajú a namietali, že súd prihliadol na čestné vyhlásenia svedkov, ktorí sa na pojednávanie nedostavili a ich výpoveď nebolo možné overiť. Upriamili pozornosť na tú skutočnosť, že v sporne nehnuteľnosti bývajú od roku 1970, pričom žalobcovia si začali nárokovať vlastnícke právo až v roku 2016, keď stavba je v súčasnosti výrazne zhodnotená. Poukázali aj na to, že po smrti N. D. v roku 1980 žalobcovia mali vedomosť o tom, že žalovaní obývajú túto nehnuteľnosť, avšak nepodnikli žiadne právne kroky smerujúce k vyporiadaniu vlastníckych práv, čím výrazným spôsobom znemožnili žalovaným sa brániť s poukazom na časový odstup a zhoršujúci sa zdravotný stav žalovaných. Napokon opakovane poukázali na rozhodnutie o pridelení pozemku, teda do osobného užívania žalovaným v roku 1989, v ktorej súvislosti zdôraznili, že v zmysle ust. účinného v tom čase bolo možné toto právo zriadiť aj k pozemkom, na ktorých stavby už boli vystavané a koncepcia v tom čase vychádzali zo zásadnej spätosti vlastníctva stavby s právom osobného užívania pozemku, čo uznávala aj súdna prax R 84/1967 a R 78/1969, t.j. subjektom práva osobného užívania pozemku a subjektom vlastníckeho práva k stavbe, ktorá sa na ňom nachádza mohol byť len jeden a ten istý občan.

7. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedli, že odvolacie dôvody nie sú dané, nie sú dané dôvody na zmenu, alebo zrušenie rozsudku a navrhli, aby súd prvej inštancie rozsudok potvrdil. Poukázali na to, že žalobcovia nepreukázali svoje tvrdenie, že od roku 1970 nerušene užívajú sporný rodinný dom, nepreukázali existenciu kúpnej zmluvy, ktorá má byť titulom nadobudnutia vlastníctva k stavbe a namietali aj tvrdenia o hlásení trvalého pobytu žalovaných v roku 1970.

8. Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 17. 12. 2019 bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvej inštancie bolo vytknuté, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď súd neskúmal všetky právne významné skutočnosti, neúplne zistil skutkový stav, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že pozemok bol pridelený žalovaným do osobného užívania za účelom výstavby rodinného domu a v tomto rozhodnutí sa neuvádza, že by predmetný pozemok už bol zastavaný domom alebo akoukoľvek inou stavbou, avšak následne z tejto skutočnosti avšak žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s obsahom vyššie uvedeného dôkazu + listiny z 23.1.1990 a nevyvodil z neho žiadne skutkové ani právne závery. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom nevysporiadal ani s tou skutočnosťou, že stavba predmetného rodinného domu bola postavená na pozemku (v tom čase) vo vlastníctve Československého štátu (v roku 1940 odkúpená politickou obcou Švedlár), keďže žalobcovia v konaní nepreukázali, že by im bol predmetný pozemok pridelený do osobného užívania za účelom výstavby rodinného domu. Uviedol, že súd prvej inštancie sa nezaoberal aplikáciou ustanovení §, 217, 221 účinného v rozhodnom čase od 1. 1. 1964 do 1. 1. 1992. S poukazom na túto právnu úpravu bolo potrebné dôsledne sa vysporiadať s tým, či v prípade, ak výstavbu realizovali žalobcovia, či títo mohli nadobudnúť vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti, nakoľko sa jednalo o neoprávnenú stavbu (keďže túto stavbu realizoval v takom prípade občan, ktorý nebol oprávnený pozemok užívať). V konaní nebolo preukázané, že by rozhodnutím súdu bolo určené vlastnícke právo žalobcov a žalobcovia netvrdili ani nepreukázali existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, kedy by výnimočne bolo možné vlastnícke právo im priznať.

9. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia ďalej poukázal na rozpor tvrdení svedkov C. C. a Q. D. v ich čestných prehláseniach zo dňa 21. 8. 2017 a 24. 8. 2016, keď oni tvrdili, že žalobcovia začali stavať rodinný dom č. súp. XXX v E. Z.. H. Š. v roku 1963 a ďalej uvádzali, že v tom istom roku započali stavbu iného rodinného domu, ktorý nedostavali, a to až na jar v roku 1964. Ďalšie čestné prehlásenia týchto svedkov z 12.3.2018, síce už obsahujú údaj o stavbe v r.1964 -1967, jedná sa ale o rozpor, ktorý je nevyhnutné odstrániť. Zároveň je potrebné zohľadniť, že tieto prehlásenia sú svedkami síce podpísané, avšak je zrejmé, že boli písané rukou inej osoby. Práve s poukazom na skutočnosť, že sa jedná o jediné dôkazy, ktoré by mali osvedčovať podstatné tvrdenia žalobcov (a to, že predmetnú nehnuteľnosť stavali oni), od ktorých odvodzujú svoje vlastnícke právo, pretože nedisponujú žiadnymi listinnými dôkazmi, sa javil odvolaciemu súdu ako nevyhnutné odstrániť tieto rozpory a za tým účelom týchto svedkov vypočuť tak, aby im bolo možné klásť doplňujúce otázky a aby bolo zrejmé, či sa jedná o skutočnosti, ktoré si oni pamätajú (aby ich uviedli svojimi vlastnými slovami). V závere odvolací súd uviedol, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa vzhľadom na skutkové tvrdenia žalovaných aj otázkou, či nenadobudli vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti oni vydržaním, ktorá skutočnosť by bola právnou prekážkou pre rozhodnutie o určení vlastníckeho práva žalobcov. S poukazom na vyššie uvedené dôvody súd druhej inštancie konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je predčasné a vzhľadom na nedostatok odôvodnenia je aj nepreskúmateľné.

10. V intenciách odôvodnenia zrušujúceho uznesenia súdu druhej inštancie súd sa opakovane zaoberal otázkou, ktorá sa podľa stanoviska súdu druhej inštancie javila naďalej sporná, a to kto bol stavebníkom predmetnej nehnuteľnosti a v prípade, že boli stavebníkmi, či mohli nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti v zmysle vtedy platnej právnej úpravy a či nedošlo k vzniku vlastníckeho práva žalovaných vydržaním.

11. Súd na návrh právneho zástupcu žalobcov (po oznámení, že svedkovia C. C. a Q. D. majú vysoký vek a zlý zdravotný stav a nemôžu sa osobne zúčastniť výsluchov na Okresnom súde Spišská Nová Ves), a na návrh právneho zástupcu žalovaných dožiadaním prostredníctvom Okresného súdu v Pardubiciach v Českej republike pristúpil k vykonaniu dôkazu dovypočutím navrhnutých svedkov na otázky, ktoré mali vysvetliť rozpor v jednotlivých pôvodne súdu predložených čestných vyhláseniach, teda kto a kedy staval rodinný dom, ktorý bol predmetom sporu, ako aj na ďalšie otázky, ktoré boli navrhnuté oboma stranami sporu. Dožiadaný okresný súd písomným podaním zo dňa 29. 10. 2020 súdu oznámil, že svedkyňa C. C. nie je schopná sa výsluchu na dožiadanom súde zúčastniť, nakoľko je úplne imobilná a je hospitalizovaná v zariadení LDN Rybitví a nie je teda schopná zúčastniť sa akýchkoľvek pojednávaní a výsluchov. Tak isto svedok Q. D. vzhľadom na jeho aktuálny zdravotný stav (kardiochirurgické operácie a neschopnosť chôdze) nie je schopný dostaviť sa k výsluchu. Dožiadaný Okresný súd v Pardubiciach preto vrátil vec tunajšiemu súdu. Tento opakovane požiadal o opakovanie výsluchu týchto svedkov v mieste ich trvalého bydliska. Následne dožiadaný okresný súd tunajšiemu súdu oznámil, že dňa 18. novembra 2020 vo veku nedožitých 73 rokov zomrela svedkyňa C. C., k čomu predložili úmrtný list a následne zomrel aj svedok Q. D. dňa 11. 1. 2021. Z uvedených dôvodov bola vec dožiadaného okresného súdu vrátená súdu prvej inštancie dňa 18. 6. 2021.

12. Nakoľko uvedené dôkazy nebolo možné z dôvodu úmrtia svedkov vykonať, súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 8. 9. 2021, na ktorom právni zástupcovia strán sporu ďalšie dôkazy týkajúce sa rozporu tvrdení menovaných svedkov nenavrhli. Vzhľadom na to, že sa jedná o spor medzi súrodencami súd vyzval strany sporu k prípadnej mimosúdnej dohode resp. k zmieru, čo však bolo bezvýsledné. Žalobcovia uviedli, že boli by schopní uzavrieť zmier, resp. so žalovanými dohodu, v zmysle ktorej akceptujúc stanovisko súdu druhej inštancie, vzhľadom na zákonnú úpravu, ktorá sa od obdobia výstavby domu postupne menila, by súhlasili, aby sporná nehnuteľnosť patrila do bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných, avšak s ich povinnosťou vyplatiť žalobcom určité finančné prostriedky titulom investícií do spornej nehnuteľnosti, ktorú oni vybudovali predtým, ako odišli do Českej republiky. Dodali, že sú si vedomí toho, že aplikujúc právnu úpravu by bolo potrebné stavbu prikázať do vlastníctva vlastníkov pozemku, čo je však možné len za primeranú náhradu, ktorá svedčí žalobcom právom stavebníkov.

13. Žalovaní s návrhom žalobcov na mimosúdnu dohodu nesúhlasili, nakoľko nie sú ochotní uhrádzať akúkoľvek výplatu žalobcom, pretože predmetný rodinný dom zakúpili za sumu 50.000,- Kčs od N. D.. Zároveň do domu investovali v priebehu rokov, počas ktorých v ňom bývali titulom nákladov na jeho údržbu a rekonštrukciu, ktoré boli niekoľkonásobne vyššie ako náklady, ktoré žalobcovia mohli vynaložiť

na stavbu spornej nehnuteľnosti. Poukázali na stanovisko súdu druhej inštancie, podľa ktorého rozpor v jedinom dôkaze, ktorý mal osvedčovať podstatné tvrdenie žalobcov o výstavbe rodinného domu, nebol v ďalšom konaní odstránený. S poukazom na to, že žaloba je nedôvodná, odmietli akékoľvek mimosúdne a dohadovacie konanie a navrhovali žalobu zamietnuť.

14. Ako už bolo vyššie uvedené, ani jedna strana sporu ďalšie dôkazy nenavrhovala, preto súd uznesením dokazovanie vyhlásil za ukončené a vyzval právnych zástupcov k záverečným prejavom a vo veci rozhodol.

15. Žalobcovia v záverečnom prejave naďalej trvali na podanej žalobe s odkazom na dôvody a dôkazy, ktoré boli doposiaľ vykonané. Zotrvali na tvrdení, že sú vlastníkmi rodinného domu so súp. č. XXX, ktorý je predmetom sporu, pretože ako stavebníci predmetný dom zhotovili sami pre seba a s pomocou širšieho príbuzenstva, teda vlastnícke právo k domu nadobudli originárnym spôsobom. Okolnosti výstavby sporného domu boli preukázané a ozrejmené aj čestnými vyhláseniami svedkov p. C. C., p. Q. D., a murára p. Y. A.. Pokiaľ Krajský súd v Košiciach vo svojom zrušujúcom uznesení poukázal na údajný rozpor v tvrdeniach menovaných svedkov o tom, kedy začali žalobcovia s výstavbou domu, žalobcovia poukazujú na to, že vzhľadom na veľký časový odstup nebolo možné očakávať od svedkov, aby si po viac ako 50 rokoch pamätali presný rok, kedy žalobcovia začali s výstavbou sporného domu (aj žalovaní sa vyhovárali na veľký časový odstup), ale relevantné bolo a naďalej je to, že všetci menovaní svedkovia zhodne potvrdili, že to boli práve žalobcovia, ktorí začali s výstavbou sporného domu pre seba. Žalobcovia opätovne poukazujú na to, že žalovaní v priebehu konania pred súdom prvej inštancie pred vydaním rozsudku zrušeného odvolacím súdom nenamietali vykonanie dôkazov čestnými vyhláseniami zo strany svedkov, ani nežiadali položiť svedkom otázky, nenavrhli ich výsluch dožiadaním, ale ostali pasívni, pričom hodnovernosť čestných vyhlásení prvýkrát namietli až v odvolaní, čo je v rozpore s koncentráciou konania, preto žalobcovia navrhujú konajúcemu súdu, vzhľadom na skutočnosť, že týchto svedkov už po vrátení veci odvolacím súdom nie je možné vypočuť z dôvodu ich úmrtia, na tieto námietky žalovaných za daných okolností neprihliadať. Žalobcovia ďalej poukázali na to, že od počiatku vychádzal zo zásady, že za vlastníka stavby sa od počiatku považuje stavebník, a to aj v prípade jeho protiprávneho postupu spočívajúceho v zriadení neoprávnenej stavby podľa ust. . K uvedenému dospela aj súdna prax, žalobcovia poukazujú na rozhodnutie R 53/1973, ktoré svedčí o vývoji judikatúry vo vzťahu k tomuto ustanoveniu, ktoré je pravdou, že bolo od jeho zavedenia do vágne, čo napravila až novela č. , ktorá toto ustanovenie precizovala. Odvolací súd sa však vyššie uvedeným judikátom nezaoberal. V prípade, ak by súd zotrval na závere, že sporný dom predstavuje neoprávnenú stavbu podľa ust. , poukazovanie na citované ust. je toho času bez právneho významu, pretože v čase, keď bolo predmetné ustanovenie účinné, mohol o vlastníctve k stavbe rozhodovať súd iba na základe návrhu na začatie konania. V danom prípade však žiaden návrh na určenie vlastníckeho práva k spornému domu ako neoprávnenej stavbe nebol podaný, štát ako vlastník pozemku takéto súdne konanie neinicioval, ostal teda pasívny a svojou pasivitou umožnil, aby si na jeho pozemku občan zriadil stavbu bez toho, aby na to mal občianskoprávny titul. Vzhľadom na absenciu súdneho rozhodnutia o určení vlastníckeho práva k neoprávnenej stavbe je potom nutné vychádzať zo spomínanej zásady, že vlastníkom stavby je stavebník, teda že vlastníkom sporného domu sú v danom prípade žalobcovia. Pritom podať návrh na súd podľa ust. bolo možné podľa názoru žalobcov iba do 31.12.1991, kým existoval inštitút osobného užívania nehnuteľností v slovenskom právnom poriadku, s ktorým bolo uvedené ustanovenie späté. Táto žaloba však bola žalobcami podaná z dôvodu vzniku sporu o vlastníctvo stavby so žalovanými v dodatočnom stavebnom konaní, ktorú otázku nedokázal vyriešiť správny orgán, a tiež táto žaloba vyplynula z toho vyplývajúcej potreby odstránenia stavu právnej neistoty u žalobcov. Predmetom konania je teda iba vyriešenie otázky, kto bol stavebníkom stavby predmetného domu, a teda, kto je jeho vlastníkom. Žalobcovia svoj nárok odôvodnili skutkovými tvrdeniami, ktoré boli v konaní konzistentné, zotrvali na žalobných skutkových tvrdeniach aj v rámci svojich účastníckych výpovedí, tieto svoje tvrdenia preukázali aj dôkazmi - čestnými vyhláseniami svedkov. Pritom, ako bolo uvedené na pojednávaní dňa 08.09.2021, čestné vyhlásenie C. C. zo dňa 12.03.2018 táto nadiktovala svojmu manželovi, ktorý ho písal vlastnoručne, následne túto listinu p. C. podpísala pred advokátkou, rovnako Q. D. obsah svojho čestného vyhlásenia nadiktoval svojej staršej dcére, následne zapísaný text rovnako pred advokátkou podpísal. Čestné vyhlásenie Y. A. zo dňa 09.03.20218 nebolo ani odvolacím súdom nijako spochybnené, jeho zaznamenané tvrdenia sú hodnoverné o to viac, že tento človek nebol v nijakom príbuzenskom pomere k sporovým stranám, pričom jeho tvrdenia sú konzistentné aj vzhľadom na odstup času, kde ak si

na niečo nevedel spomenúť, alebo to uviesť, je to v čestnom vyhlásení zaznamenané. Navyše, žalovaní ani relevantne nepopreli, že predmetný dom postavili žalobcovia, teda, že žalobcovia sú stavebníkmi domu, ani nepreukázali opak.

16. V ďalšom vyjadrení žalobcovia popreli nadobudnutie vlastníckeho práva k spornému domu žalovanými titulom vydržania. Uviedli, že nikdy neurobili právny úkon, ktorým by na N. D. previedli vlastnícke právo k spornému domu, ani sa vlastníctva v prospech menovaného žiadnym spôsobom nevzdali, preto sa N. D. nikdy nestal vlastníkom sporného domu. S poukazom na starú rímsku zásahu „nemo plus iuris“ preto N. D. ako nevlastník nemohol previesť vlastnícke právo na žalovaných. V prípade, ak by sa súd nestotožnil s prezentovaným názorom žalobcov, žalobcovia poukázali na to, že pokiaľ žalovaní odvodzujú svoje vlastnícke právo k spornému domu od údajnej kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými a N. D., žalovaní žiadnym spôsobom nepreukázali ani existenciu predmetnej kúpnej zmluvy, ani zaplatenie údajnej kúpnej ceny 50.000,-Kčs N. D.. K tomu poukázali na ustanovenie účinného od 01.04.1964, na nevyhnutnosť písomnej formy zmluvy, ku ktorej nedošlo a ani nemohlo dôjsť, nakoľko žalovaná v 2. rade nevie čítať a vie sa len podpísať. Ďalej poukázali na ustanovenie účinné od 01.04.1983 do 31.12.1991, v zmysle ktorého na účinnosť kúpnej zmluvy sa vyžadovala registrácia štátnym notárstvom, k čomu v danom prípade nedošlo, nakoľko predmetná kúpna zmluva nemala zákonom predpísanú písomnú formu. Z uvedeného žalobcovia vyvodili, že žalovaní nemohli platne a účinne nadobudnúť vlastnícke právo k spornému rodinnému domu, a to ani vydržaním. K tomu citovali uznesenie NS SR zo dňa 27.10.2010, sp. zn. : „Oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok).“ Ďalej citovali uznesenie NS ČR zo dňa 18. 10. 2005, sp. zn. : „Ak sa držiteľ chopil držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v čase, keď zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohol byť s prihliadnutím na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti“ Ďalej citovali rozsudok NS ČR zo dňa 10. 10. 2002, sp. zn. : „Právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia , platného v dobe, kedy sa držiteľ ujíma držby, nie je ospravedlniteľný. Ak sa držiteľ chopil držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom (teraz vklad do katastra nehnuteľností) v dobe, kedy zákon takú registráciu vyžadoval, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti.“ S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru žalobcovia uviedli, že žalovaní vo vzťahu k vydržaniu neuniesli precízne ani bremeno tvrdenia (ich tvrdenia boli nekonzistentné) a ani dôkazné bremeno.

17. Žalobcovia ďalej uviedli, že pokiaľ sa žalovaní snažia odvodiť svoje vlastníctvo k spornému domu aj od skutočnosti, že im bola rozhodnutím pridelená parcela C-KN č. XXX do osobného užívania, žalobcovia poukázali na skutočnosť, že z obsahu rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania a tiež rozhodnutia o umiestnení stavby z 30.01.1989, ktorým musela logicky predchádzať žiadosť žalovaných, za obsah ktorej zodpovedali výlučne žalovaní, jednoznačne vyplýva, že žalovaní požiadali o pridelenie pozemku do osobného užívania za účelom výstavby rodinného domu, teda na novostavbu, a nie o pridelenie pozemku, na ktorom už stavba stála, inak by to bolo logicky výslovne uvedené v predmetných rozhodnutiach. Predmetná parcela č. XXX bola žalovaným pridelená ako nezastavaná, ako keby na nej žiadna stavba nestála, teda za iným účelom, ako za účelom získania pozemku, na ktorom už sporný dom stál. Žalobcovia majú za to, že v danom prípade krajským súdom citované ust. účinné od 01.04.1964 do 31.12.1992, podľa ktorého „s prevodom vlastníctva stavby zriadenej na pozemku prechádza na nadobúdateľa stavby i právo osobného užívania,“ neobstojí, a to z viacerých dôvodov. Citované ustanovenie rozlišuje medzi prevodom vlastníctva k stavbe a prechodom práva osobného užívania, pričom prechod práva osobného užívania predpokladá prevod vlastníctva k stavbe, čo v danom prípade absentuje, nakoľko už zo spomínaných dôvodov nedošlo k platnému a účinnému prevodu vlastníctva stavby z N. D. na žalovaných, logicky nemohlo prejsť na žalovaných ani právo osobného užívania. Citované ustanovenie ďalej predpokladá, že vlastník stavby už má zriadené právo osobného užívania, pričom v danom prípade je zrejmé, že k pozemku, na ktorom sporný dom stojí, do roku 1989 nemal nikto zriadené právo osobného užívania, inak by žalovaní logicky nemuseli v roku 1989 žiadať o pridelenie

pozemku do osobného užívania. Žalobcovia taktiež poukazujú na ust. , podľa ktorého v prípade prevodu vlastníckeho práva k stavbe bolo nevyhnutné, aby sa noví vlastníci stavby vysporiadali s predchádzajúcim užívateľom pozemku, pričom takáto dohoda o vyporiadaní mala byť obligatórnou súčasťou zmluvy o prevode vlastníctva stavby, ktorá však vzhľadom na neexistenciu kúpnej zmluvy taktiež neexistuje. V závere žalobcovia citovali ustanovenia §, 128, 130, 133, 143, 221 platného a účinného od 1. 4. 1964 do 31. 12. 1991 a výklad k ustanoveniu uvedený v (FEKETE I.: . Veľký komentár. EUROKÓDEX - online verzia) a s poukazom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia a záverečné vyjadrenie poukázali na to, že súd prvej inštancie správne rozhodol rozsudkom zo dňa 25. 5. 2018, keď žalobe vyhovel a uzavreli, že pri aplikácii vtedy platnej právnej úpravy a v spojení s citovanou judikatúrou majú zato, že ani ďalším rozsudkom nemožno o žalobe rozhodnúť inak, ako vyhovujúcim rozsudkom.

18. Žalovaní v záverečnom prejave poukázali na ich predošlé písomné a ústne vyjadrenia. Stručne zhodnotili, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno tvrdenia o preukázaní vlastníctva k spornej nehnuteľnosti, preto navrhovali žalobu v celom rozsahu zamietnuť a požadovali plnú náhradu trov konania.

19. V zmysle. účinného od 01.04.1964 do 31.12.1991, druhej vety, v osobnom vlastníctve sú ďalej najmä veci domácej a osobnej potreby, rodinné domčeky a rekreačné chaty.

20. V zmysle účinného od 01.04.1964 do 31.12.1991 v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom osobného vlastníctva a čo niektorý z manželov nadobudol za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov.

21. V zmysle účinného od 01.04.1964 do 31.12.1991 rodinný domček je obytný dom, v ktorom aspoň dve tretiny podlahovej plochy všetkých miestností pripadajú na byty. Rodinný domček môže mať najviac päť obytných miestností nepočítajúc do toho kuchyne. Väčší počet obytných miestností môže mať, ak úhrn ich podlahovej plochy neprevyšuje 120 m2 ; z obytných kuchýň sa do tohto úhrnu započítavajú len plochy, o ktoré výmera kuchyne prevyšuje 12 m2 .

22. V zmysle účinného od 01.04.1964 do 31.12.1991 osobné vlastníctvo k veci možno nadobudnúť kúpou, darom alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. (Ustanovenie obsahovo zodpovedajúce súčasnému ust. )

23. V zmysle. účinného od 01.04.1964 do 31.12.1991 vlastník má právo užívať vec pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti; má právo na úžitky a prírastky veci, ako aj právo previesť ju na iného. Ak to nie je v rozpore so záujmami spoločnosti, môže vlastník vec prenechať na užívanie inému alebo s ňou nakladať aj inak.

24. V zmysle. účinného od 01.04.1964 do 31.03.1983 ak zriadi na pozemku stavbu občan, ktorý nie je oprávnený pozemok užívať alebo ktorý je oprávnený ho užívať na iný účel, rozhodne o vlastníctve k stavbe súd. Stavebníkovi môže však vlastníctvo k stavbe priznať, len ak sú pre to dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd môže tiež rozhodnúť, že stavebník je povinný stavbu na svoj náklad odstrániť.

25. V zmysle účinného od 01.04.1983 do 31.12.1991 ak na pozemku zriadi stavbu občan, ktorý nie je oprávnený pozemok užívať alebo ktorý je oprávnený užívať ho na iný účel, súd na návrh národného výboru alebo organizácie, ktoré majú pozemok v správe, alebo organizácia, ktorá je vlastníkom pozemku () alebo na návrh toho, kto má k pozemku zriadené právo osobného užívania, prikáže stavbu za náhradu navrhovateľovi, ledaže by tomu bránili dôvody hodné osobitného zreteľa, najmä že stavebník bol dobromyseľný, že stavbu zriaďuje oprávnene. Ak je to v záujme spoločnosti, môže súd aj po zistení stanoviska príslušného národného výboru, ktorý je stavebným úradom, rozhodnúť, že stavebník je povinný stavbu na svoj náklad odstrániť.

26. Podľa (účinného od 1. 4. 1964 do 1. 1. 1992) právo osobného užívania pozemkov slúži na to, aby si občania na pozemkoch, ku ktorým sa právo zriadi, mohli vystavať rodinný domček, rekreačnú chatu alebo garáž alebo zriadiť záhradku; toto právo možno zriadiť aj k pozemkom, na ktorých sú už tieto stavby vystavané alebo záhradky zriadené. Právo osobného užívania nie je časovo obmedzené a prechádza na dediča.

27. Podľa (účinného od 1. 4. 1964 do 1. 1. 1992) rodinný domček, rekreačná chata alebo garáž vystavané užívateľom na pozemku na ten účel určenom sú v jeho osobnom vlastníctve.

28. Podľa (účinného od 1. 4. 1964 do 1. 1. 1992) s prevodom vlastníctva k stavbe zriadenej na pozemku prechádza na nadobúdateľa stavby i právo osobného užívania pozemku.

29. Podľa (účinného od 1. 4. 1964 do 1. 1. 1992) nový vlastník stavby je povinný vyporiadať sa s predchádzajúcim užívateľom pozemku; pritom treba prihliadnuť na výšku úhrady, ktorá bola za užívanie zaplatená, ako aj na náklady, ktoré pôvodný užívateľ účelne vynaložil na trvalé zlepšenie pozemku, prípadne na jeho osadenie. Dohoda o vyporiadaní je súčasťou zmluvy o prevode stavby.

30. Podľa (účinného od 1. 4. 1964 do 1. 1. 1992) ak zriadi na pozemku stavbu občan, ktorý nie je oprávnený pozemok užívať alebo ktorý je oprávnený ho užívať na iný účel, rozhodne o vlastníctve k stavbe súd. Stavebníkovi môže však vlastníctvo k stavbe priznať, len ak sú pre to dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd môže tiež rozhodnúť, že stavebník je povinný stavbu na svoj náklad odstrániť.

31. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že návrh žalobcov nie je dôvodný.

32. V konaní nebolo sporné tvrdenie žalobcov, že títo sa podieľali na výstavbe rodinného domu č. súp. XXX postavený na parc. C - KN XXX v kat. území Š., a to za výdatnej pomoci - fyzickej účasti N. D. a ďalších príbuzných, ktorí však výstavbu domu podľa vyjadrenia žalobcov nemali financovať. Z dokazovania predovšetkým predloženej fotodokumentácie súd vzal za preukázané, že už v roku 1967 bola osadená strecha, teda rodinný dom, ako stavba, existoval, ako spôsobilý predmet vlastníctva - samostatná vec. Nebolo ďalej sporné ani tvrdenie, že v rodinnom dome bývali žalobcovia so strýkom N. D. a jeho manželkou a že do rodinného domu sa prisťahovali aj žalovaní.

33. Súd otázku, či bola stavba postavená v roku 1963 alebo v roku 1964, skúmal dôkazmi, ktoré však nebolo možné doplňujúco vykonať, nakoľko došlo k úmrtiu svedkov C. C. a Q.K. D.. Napriek tomu z doteraz vykonaného dokazovania je možné konštatovať, čo žalovaná strana ani nerozporuje, že žalobcovia sa podieľali na výstavbe rodinného domu na jar v roku 1964, kedy im mala byť, podľa ich tvrdenia, pridelená Obcou Švedlár náhradná parcela. Sporné bolo tvrdenie žalobcov o pridelení parcely č. KN - C XXX o výmere 520 m2 do ich osobného užívania na výstavbu rodinného domu. U žalobcov absentuje akýkoľvek dôkaz preukazujúci, žeby im mala byť pridelená či už v roku 1963 alebo v roku 1964 akákoľvek parcela, ktorá bola vo vlastníctve Československého štátu. Práve pre spornosť tejto otázky súd rozhodol tak, ako vyplýva z odôvodnenia stanoviska súdu druhej inštancie v uznesení pod sp. zn. , ktorým stanoviskom je súd prvej inštancie v tomto konaní viazaný.

34. Súd pri rozhodovaní o nároku žalobcu vychádza z právnej úpravy platnej v danom období, keď v zmysle (v znení účinnom v období, kedy malo dôjsť k započatiu a tvrdenému ukončeniu stavby žalobcami) rodinný dom mohol byť v osobnom vlastníctve v tom prípade, ak bol vystavaný užívateľom na pozemku na ten účel určenom. Zároveň v zmysle , ak zriadil na pozemku stavbu občan, ktorý nebol oprávnený pozemok užívať alebo ktorý bol oprávnený ho užívať na iný účel rozhodoval o vlastníctve k stavbe súd. Stavebníkovi mohol vlastníctvo k stavbe priznať len ak boli preto dôvody hodné osobitného zreteľa a zároveň súd mohol rozhodnúť, že stavebník je povinný stavbu na svoj náklad odstrániť. S účinnosťou od 1.4.1964 tak umožňoval občanom prostredníctvom práve osobného užívania stavať na cudzom pozemku, ale v prípade ak občan zriadil stavbu na pozemku, ktorý nebol oprávnený užívať, alebo na ktorom v rámci užívania nemal právo stavby, rozhodoval o vlastníctve stavby súd v zmysle ust. . Pretože

konanie stavebníka bolo v takomto prípade neoprávneným zásahom do práv vlastníka alebo užívateľa pozemku, toto ustanovenie umožňovalo súdu priznať vlastníctvo stavby neoprávnenému stavebníkovi iba výnimočne a to vtedy, ak preto boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Inak v zásade súd priznal vlastníctvo stavby vlastníkovi pozemku alebo nariadil odstránenie stavby na náklady stavebníka.

35. Dokazovaním bolo preukázané, že výstavbu sporného rodinného domu realizovali žalobcovia spolu s ďalšími príbuznými, pričom v danom prípade sa jednalo o neoprávnenú stavbu, pričom žalobcovia v konaní žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázali existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, na základe ktorých by im bolo možné výnimočne priznať vlastnícke právo k predmetnému rodinnému domu. Žalobcovia, ako stavebníci, nevyužili svoje právo podľa ustanovení platného v rozhodnom období, kedy stavbu realizovali, nedomáhali sa vlastníckeho práva k tejto stavbe žalobou podanou na súd. Z uvedeného dôvodu ani v tomto konaní nebolo možné vyhovieť žalobcom ich tvrdeniu, že sa stali výlučnými bezpodielovými spoluvlastníkmi sporného rodinného domu. V tejto súvislosti súd však tak, ako v pôvodnom rozsudku uvádza, že žalovaní žiadnymi dôkazmi nepreukázali, ani v tomto konaní netvrdili, žeby žalobcovia sa na výstavbe rodinného domu nepodieľali.

36. Tvrdenie žalobcov, že súd pri posudzovaní daného sporu musí vychádzať zo zásady, že za vlastníka stavby sa od počiatku považuje stavebník, a to aj v prípade jeho protiprávneho postupu spočívajúceho v zriadení neoprávnenej stavby podľa ustanovení , je v rozpore s vykonanými dôkazmi, z ktorých nevyplýva, žeby stavebníkmi spornej nehnuteľnosti boli iba žalobcovia, a práve tento rozpor bráni tomu, aby súd v danom prípade aplikoval doterajšiu judikatúru a súdnu prax, na ktorú žalobcovia pri rozhodovaní o ich výlučnom vlastníctve k spornému rodinnému domu poukazujú (rozhodnutie R 53/1973).

37. V konaní nebolo sporné tvrdenie žalovaných, ktoré vyplývalo z relevantných dôkazov nimi predložených (rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania žalovaným č. Fin224/89-Pá zo dňa 6.4.1989, z ktorých je zrejmé, že do času tohto rozhodnutia bol predmetný pozemok vo vlastníctve Československého štátu a v správe MNV Švedlár), že žalovaní v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi parcely č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 520 m2 v 1/1 zapísanej na LV č. XXX, v kat. území Š., a to na základe dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku registrovanej na Štátnom notárstve v Spišskej Novej Vsi pod č. RII 467/89 registrovanej na základe rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania, ktoré vydal Okresný národný výbor, finančný odbor v Spišskej Novej Vsi, dňa 6. 4. 1989.

38. Nebolo sporné tvrdenie žalovaných, že títo po návrate z Českej republiky najneskôr od roku 1989, teda odkedy im bolo pridelené právo osobného užívania k pozemku, žalovaní predmetnú nehnuteľnosť od tohto času nerušene užívali, a to až do roku 2016, túto nehnuteľnosť zveľaďovali, teda investovali do nej. Žalobcovia nepredložili súdu žiadne dôkazy, ktorými by opreli svoje tvrdenie, že žalovaní neodkúpili spornú nehnuteľnosť od N. D. za kúpnu cenu 50.000,- Kčs. Tvrdenie žalobcov o neplatnosti predmetného právneho úkonu - kúpnej zmluvy a absencie registrácie písomnej kúpnej zmluvy je pre posúdenie otázky vydržania zo strany žalovaných irelevantné, nakoľko z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žiadna písomná kúpna zmluva medzi žalovanými a N. D. a jeho manželkou písomne uzavretá nebola. Tvrdenie žalovaných o odkúpení rodinného domu bolo akceptované aj štátom, čo vyplýva z rozhodnutia Okresného národného výboru v Spišskej Novej Vsi č. 1065/89 zo dňa 23. 1. 1990, ktoré bolo vydané v rámci stavebného konania, kedy žalovaní podali žiadosť o vydanie stavebného povolenia na novostavbu rodinného domu na parc. č. XXX, ktorá už bola v tom čase v ich bezpodielovom spoluvlastníctve.

39. Koncepcia platného v rozhodnom čase vychádzala zo zásadnej spätosti vlastníctva stavby s právom osobného užívania pozemku s poukazom na a , ktorú zásadu uznávala aj súdna prax (R 84/1967 a R 78/1969), čo znamenalo, že subjektom práva osobného užívania pozemku a subjektom vlastníckeho práva k stavbe, ktorá sa na ňom nachádzala, mohol byť len jeden a ten istý občan. Bolo v rozpore s účelom a povahou práva osobného užívania pozemkov, ak by sa toto právo zriadilo jednému občanovi a vlastnícke právo k stavbe, ktorá na pozemku stojí, by patrilo inému občanovi alebo organizácii (obdobne rozhodnutie ). Uvedené súd zohľadnil pri posudzovaní nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti žalovanými a v závere vzal za preukázané, že nie žalobcovia, ale žalovaní spĺňajú zákonné podmienky na určenie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti.

40. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozsudku.

41. Na základe vyššie uvedeného popísaného skutkového stavu a právneho zhodnotenia po rozsiahlom vykonanom dokazovaní súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.

42. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

43. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

44. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

45. V konaní boli úspešní žalovaní, preto im súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v celom rozsahu v zmysle

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1 , ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.