Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6Co-354-2018.pdf
PDF · 129.99 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/354/2018
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudcov JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobcov 1. Y. L., nar. XX. X. XXXX, bytom L. XX, R., Č. A., 2. Q. L., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom L. XX, R., Č. A., obaja právne zastúpení Mgr. Otom Salokym, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 94, proti žalovaným: 1. W. D., nar. XX.X.XXXX, bytom Š. XXX, 2. F. D., nar. XX.X.XXXX, bytom Š. XXX, obaja zastúpení JUDr. Jánom Slovinským, advokátom, so sídlom Štefánikovo nám. 13, Spišská Nová Ves, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 25.mája 2018 sp.zn. 7C/87/2017
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 25.mája 2018 č.k. 7C/87/2017-86 a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 25.mája 2018, č.k. 7C/87/2017-86 určil, že stavba - rodinný dom č. súp. 168 postavený na parc. KN-C č. 659 v kat.úz. Švedlár je v celosti v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov (výrok I.) a vyslovil, že žalobcovia majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (výrok II.).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva k predmetnej stavbe s odôvodnením, že v roku 1963 požiadali Miestny národný výbor vo Švedlári o pridelenie stavebnej parcely za účelom výstavby rodinného domu. Vtedy im bola pridelená parcela, za ktorú aj zaplatili a začali s výstavbou rodinného domu, ktorú dokončili do úrovne venca bez strechy. Žalobca v 1. rade dňa 1. 8. 1963 nastúpil na základnú vojenskú službu, preto sa v stavebných prácach nepokračovalo. Nakoľko bola stavba postavená na mokrinách a nebola zastrešená, vplyvom počasia, dažďa a tuhej zimy došlo k zrúteniu obvodových múrov. Na jar v roku 1964 im MNV Švedlár pridelil náhradnú parcelu, a to parcelu, ktorá je toho času označená KN - C č. 659 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 520 m2, na ktorej začali s výstavbou rodinného domu. V tom istom roku svojpomocne (za pomoci rodiny a známych) vybudovali základy domu, prízemie s dvomi miestnosťami a pivnicou. Pri týchto prácach im najviac pomáhal brat žalobkyne v 2. rade a žalovaného v 1. rade - Q. D. a ich strýko N. D.. Na stavbu dohliadal H. C. - bratranec žalobkyne v 2. rade. Žalobca v 1. rade sa po skončení základnej vojenskej služby 31. 7. 1965 vrátil domov a žalobcovia takto spoločne pokračovali v stavbe nadzemného podlažia a podkrovia za pomoci N. D., murára Y. A. a tesára C. L.. V roku 1967 bola stavba zastrešená eternitovou strechou, podkrovie z finančných dôvodov zostalo nedokončené. Stavba však už bola obývateľná. Bolo v nej 7 miestností, z toho 2 na prízemí a 5 s komorou v nadzemnom podlaží. Žalobcovia v roku 1968 z finančných dôvodov odišli za prácou do Česka, a to spoločne so žalovanými v 1. a 2. rade. V postavenom rodinnom dome zostali bývať N. D. s manželkou G. D., ktorí sa o tento dom súp. č. 168 starali, aby nedošlo k jeho poškodeniu a zničeniu, ako sa to stalo s predchádzajúcou stavbou. Žalobcovia pracovali v Čechách v JZD Kasalice a na adrese Pravy č. 17, neskôr na č. 23 mali nahlásený prechodný pobyt. V
roku 1972 sa žalobcovia s deťmi Y. K. Q. (nar. v roku 1962 a v roku 1966) vrátili na Slovensko do domu č. 168 vo Švedlári, kde mali hlásený aj trvalý pobyt. Deti žalobcov tu pokračovali v školskej dochádzke, avšak asi po trištvrte roku sa opäť vrátili do Čiech, kde sa usadili na trvalo. Nikdy však neurobili žiaden úkon, ktorým by previedli vlastníctvo k rodinnému domu č. súp. 168 vo Švedlári na inú osobu, alebo ktorým by sa vlastníctva k domu vzdali. V rodinnom dome nechali bývať strýka a tetu, teda manželov N. K. G. D.. V Čechách bývali žalobcovia aj žalovaní na spoločnej adrese v obci Pravy č. 17. V roku 1970 sa žalovaným narodil syn W.. Títo sa ešte v tom roku vrátili na Slovensko do obce Švedlár, kde bývali u rodičov Q. L. K. W. D., a to v dome č. súp. 174, v ktorom mali od roku 1965 hlásený trvalý pobyt. Žalovaní si postavili (s výstavbou začali v roku 1971) vlastný rodinný dom vedľa rodičovského domu, v ktorom však mali dlhodobé spory s ďalšími susedmi - manželmi R.A.. Preto sa rozhodli v roku 1983 svoj rodinný dom predať C. a H. D., o čom spísali kúpnu zmluvu na MNV vo Švedlári. Vtedy sa N. K. G. D. nad nimi zľutovali a bez súhlasu a vedomia žalobcov, kým si žalovaní zabezpečia iné vlastné trvalé bývanie, umožnili sa im nasťahovať do rodinného domu postaveného žalobcami. V roku 1984 G. D. zomrela a následne v roku 1985 v Pardubickej nemocnici aj N. D.. Zomreli nemajetní. Obom pohreb zabezpečovali žalobcovia a žalobkyňa v 2. rade uhrádza aj nájomné za ich hrobové miesta.
3. Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaných, ktorí navrhovali žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Svoje vlastnícke právo k stavbe - domu č. súp. 168 odvodzujú od právneho predchodcu, a to pôvodného zhotoviteľa stavby N. D., od ktorého predmetnú nehnuteľnosť kúpili na základe ústnej kúpnej zmluvy za 50.000,- Kčs a vlastníctvo k pozemku odvíjajú od práva osobného užívania k pozemku, ktoré prechádza s prevodom vlastníctva stavby na pozemku postavenej na nadobúdateľa stavby. Dom nerušene užívali približne od roku 1970. Poukázali na ustanovenie § 198 Občianskeho zákonníka platného od 1. 4. 1964 do 1. 1. 1992, v zmysle ktorého právo osobného užívania pozemkov slúžilo k tomu, aby si občania na pozemkoch mohli vystavať rodinný dom, rekreačnú chatu, alebo garáž, alebo zriadiť záhradu. Toto právo bolo možné zriadiť aj k pozemkom, na ktorých tieto stavby už boli vystavané, pričom stavba musela spĺňať kritéria osobného vlastníctva, teda muselo ísť o dom postavený v osobnom vlastníctve. Koncepcia Občianskeho zákonníka platného v rozhodnom čase vychádzala zo zásadnej spätnosti vlastníctva stavby alebo bytu s právom osobného užívania pozemku. Táto zásada znamenala, že subjektom práva osobného užívania pozemku a subjektom vlastníckeho práva k stavbe, ktorá sa na ňom nachádza, môže byť len jeden a ten istý občan. Žalovaní majú za to, že ich vlastnícke právo k predmetnej stavbe rodinného domu je nesporne preukázané a v čase vydania rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania boli preukázateľne aj vlastníkmi stavby. Súčasný zápis na LV č. XXX v kat. území Švedlár, podľa ktorého sú vedení len ako vlastníci parcely č. 659, považujú za nesprávny, spôsobený nesprávnym výkladom dobovej právnej úpravy zo strany príslušnej správy katastra, ktorá pri zápise vlastníckeho práva vychádzala len z ustanovenia § 872 ods. 1 prechodných ustanovení Občianskeho zákonníka.
4. Právne vec posúdil podľa § 126, § 127, § 143, § 128 ods.1, 2 , § 130 ods.1 a § 133 Obč.zák. v znení účinnom od 1.4.1964 do 31.12.1991 a dospel k záveru o dôvodnosti návrh žalobcov, ktorý odôvodňujú svoje vlastnícke právo k stavbe rodinného domu na parc. č. KNC 659 v kat. území Švedlár originárnym nadobudnutím vlastníckeho práva k stavbe, ako novo vytvorenej veci (uskutočnením tejto stavby pre seba ako manželia).
5. Vychádzal z úvahy, že pre posúdenie okamihu vzniku stavby ako veci je rozhodujúci okamih, v ktorom je stavba vybudovaná minimálne do takého štádia, od ktorého počnúc všetky ďalšie stavebné práce smerujú už k dokončeniu takto druhovo i individuálne určenej veci. K tomu v prípade nadzemných stavieb dochádza vytvorením stavu, kedy je už jednoznačne a nezameniteľným spôsobom zrejmé aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Od tohto okamihu všetky ďalšie práce smerujú iba k dokončeniu veci, ktorá už vznikla, niekomu patrí a je aj spôsobilým predmetom zmluvných dojednaní. Pritom je irelevantné, že ešte nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie, pretože vznik stavby nie je totožný s jej stavebnou dokončenosťou.
6. Z dokazovania (z účastníckych výpovedí žalobcov, aj z výpovedí svedkov osobne prítomných na pojednávaní a ich čestných prehlásení) mal súd za preukázané, že sporný rodinný dom č. súp. 168 postavený na parc. C - KN 659 v kat. území Švedlár stavali žalobcovia, jeho výstavbu realizovali za výdatnej pomoci (fyzickej účasti N. D. na stavbe domu, výpomoc pri starostlivosti o deti, poskytovanie stravy a podobne), ktorí však výstavbu domu nefinancovali. Žalobcovia stavali rodinný dom pre seba, ako pre manželov, do bezpodielového spoluvlastníctva. Z predloženej fotodokumentácie a s výpovede
svedkov súd vzal za preukázané, že v roku 1967 bola už osadená strecha, teda rodinný dom existoval ako spôsobilý predmet vlastníctva, samostatná vec. Súd konštatoval, že žalobcovia nikdy nemali vôľu odpredať svoj rodinný dom žalovaným (alebo akýmkoľvek iným subjektom) a nikdy neučinili taký právny úkon, ktorým by vlastníctvo stavby - sporného rodinného domu previedli na inú osobu, iba nechali bývať v rodinnom dome strýka a tetu žalobkyne v 2. rade (a zároveň žalovaného v 1. rade) N. K. G.A. D. a žalovaných. Žalovaní žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázali, žeby žalobcovia rodinný dom previedli na nich, resp. žeby od nich prevzali čo i len čiastočnú výplatu za odpredaj rodinného domu.
7. Súd neopomenul tú skutočnosť, že žalobcovia postavili tzv. „čiernu stavbu“, teda nepovolenú stavbu, nakoľko z výsledkov dokazovania vyplynulo, že nedisponujú žiadnymi listinnými dôkazmi, ktoré by preukazovali, že mali na stavbu oprávnenie podľa verejno-právnych predpisov. Administratívno-právne si vzťah k stavbe nevysporiadali ani dodatočne, teda v ďalších rokoch. Takýmto pasívnym prístupom práve oni spôsobili to, čo sa so stavbou ďalej udialo. Nezákonný stav preto musia riešiť predmetnou žalobou. Podľa súdu prvej inštancie aj keď žalovaní v dome už roky bývajú a do jeho rekonštrukcie vložili určité investície, aj oni postupovali v rozpore so zákonom, keď dom užívali (a užívajú aj dodnes) bez majetkoprávneho vysporiadania, platnej a účinnej kúpnej zmluvy a podobne.
8. Čo sa týka tvrdenia žalovaných, ktorí vlastníctvo k rodinnému domu odvíjajú od kúpnej zmluvy uzavretej s N. D., súd v závere konštatoval, že výpovede žalovaných a nimi navrhnutých svedkov považuje za nepresvedčivé a pre daný prípad účelové. Žalovaní žiadnym relevantným dôkazom nepreukázali, žeby mali podľa ich vedomia fiktívneho vlastníka rodinného domu N. D. a jeho manželku vyplatiť sumou 50.000,- Kčs. Pokiaľ žalovaní opierajú dôvod na zamietnutie žaloby o skutočnosť, že sú vlastníkmi parcely č. C KN č. 659, na ktorej je postavený sporný rodinný dom, k tomu súd poukázal na rozhodnutia, ktoré boli vydané v roku 1989 ONV, finančným odborom v Spišskej Novej Vsi, považujúc ich za rozporné a nelogické, pretože sa v nich uvádza, že pozemok do osobného užívania bol žalovaným pridelený na výstavbu rodinného domu, pričom pozemok má byť zastavaný najneskoršie do 2 rokov. Už obsah týchto rozhodnutí je podľa prvoinštančného súdu dôkazom toho, že príslušný úrad nepostupoval dôsledne pri zriaďovaní práva osobného užívania k pozemku, o čom svedčí aj zamietnutie žiadosti o vydanie stavebného povolenia na novostavbu. K ďalšej obrane žalovaných s poukazom na ustanovenie § 189 Občianskeho zákonníka účinného v rozhodnom čase, v ktorom žalovaní uvádzajú, že právo OSU bolo možné zriadiť aj k pozemkom, na ktorých stavby už boli vystavané, súd uvádza, že príslušný úrad mal postupovať dôsledne pri zisťovaní, kto bol skutočným staviteľom, a teda pôvodným domnelým vlastníkom stavby. Navyše žalobcovia sa v tomto konaní nedomáhajú určenia vlastníckeho práva k pozemku pod stavbou a vlastníctvo žalovaných k tomuto pozemku zatiaľ nerozporujú.
9. Súd vychádzal z úvahy, že Občiansky zákonník v § 120 ods. 2 výslovne uvádza, že stavby nie sú súčasťou pozemku, takže je možné, aby vlastníkom pozemku a stavby, ktorá je na ňom zriadená, boli rozdielne osoby. Toto pravidlo superfiecies solo non cedit bolo do nášho právneho poriadku zavedené v roku 1950. V danom prípade nemožno odvodzovať vlastníctvo k stavbe od vlastníctva k pozemku tak, ako to majú na mysli žalovaní, nakoľko výsledky dokazovania jednoznačne preukázali a žalovaní to ani žiadnymi relevantnými dôkazmi nevyvrátili, že nie žalovaní realizovali výstavbu predmetného rodinného domu, ale boli to práve žalobcovia, ktorí predmetný rodinný dom stavali a financovali, resp., že vlastníkmi sporného rodinného domu sú práve oni titulom kúpy od domnelého vlastníka. Teda nastala situácia, že vlastníkom pozemku pod stavbou sú podľa súdu žalovaní a vlastníkom stavby sú žalobcovia. Súd preto určil, že rodinný dom č. súp. 168 patrí v celosti do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov.
10. Podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,2 CSP súd priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v celom rozsahu, pretože boli v konaní v celom rozsahu úspešní.
11. Proti uvedenému rozsudku podali žalovaní v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm.f/ a h/ CSP a navrhli, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobu v plnom rozsahu odmietne (pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
12. Opakovane uviedli, že nadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti kúpou nehnuteľnosti od jej pôvodných vlastníkov, t.j. N. D. K. G. D. za sumu 50.000,- Kčs, ktoré získali predajom svojej nehnuteľnosti a z úspor. Predmetnú stavbu užívajú nerušene od roku 1970, od kedy majú nahlásený aj trvalý pobyt
na tejto adrese, o čom svedčí predložené potvrdenie obce Švedlár. Naopak žalobcovia nepreukázali svoje tvrdenie, že na adrese Švedlár 168 mali trvalé bydlisko. Ďalej namietali, že nie je zrejmé, akým titulom došiel konajúci súd k záveru, že stavebníkmi stavby sú práve žalobcovia. Zároveň zdôraznili, že súčasné vymedzenie pojmu rozostavaná stavba sa v Katastrálnom zákone nachádza až od 15.4.2004. Namietali, že žalobcovia sa domáhajú vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti bez preukázania akýchkoľvek podkladov, či už o pridelenie stavebnej parcely, stavebného povolenia, či potvrdenie o trvalom pobyte v spornej nehnuteľnosti. Na rozdiel od nich žalovaní síce nevedeli preukázať existenciu kúpnej zmluvy, avšak doložili potvrdenie o trvalom pobyte, žiadosť o vydanie dodatočného stavebného povolenia, poistky a rôzne úhrady týkajúce sa dokončenia spornej nehnuteľnosti a riadnej starostlivosti o ňu. Poukázali na svoj vyšší vek a zlý zdravotný stav, v dôsledku čoho si niektoré skutočnosti presne nepamätajú a namietali, že súd prihliadol na čestné vyhlásenia svedkov, ktorí sa na pojednávanie nedostavili a ich výpoveď nebolo možné overiť. Upriamili pozornosť na tú skutočnosť, že v sporne nehnuteľnosti bývajú od roku 1970, pričom žalobcovia si začali nárokovať vlastnícke právo až v roku 2016, keď stavba je v súčasnosti výrazne zhodnotená. Poukázali aj na to, že po smrti N. D. v roku 1980 žalobcovia mali vedomosť o tom, že žalovaní obývajú túto nehnuteľnosť, avšak nepodnikli žiadne právne kroky smerujúce k vyporiadaniu vlastníckych práv, čím výrazným spôsobom znemožnili žalovaným sa brániť s poukazom na časový odstup a zhoršujúci sa zdravotný stav žalovaných. Napokon opakovane poukázali na rozhodnutie o pridelení pozemku, teda do osobného užívania žalovaným v roku 1989, v ktorej súvislosti zdôraznili, že v zmysle ust. § 198 ods.1 OZ účinného v tom čase bolo možné toto právo zriadiť aj k pozemkom, na ktorých stavby už boli vystavané a koncepcia Občianskeho zákonníka v tom čase vychádzali zo zásadnej spätosti vlastníctva stavby s právom osobného užívania pozemku, čo uznávala aj súdna prax R 84/1967 a R 78/1969, t.j. subjektom práva osobného užívania pozemku a subjektom vlastníckeho práva k stavbe, ktorá sa na ňom nachádza mohol byť len jeden a ten istý občan.
13. V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcovia uviedli, že odvolacie dôvody nie sú dané a nie sú dané ani dôvody na zmenu alebo zrušenie rozsudku, preto navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Popreli pravdivosť tvrdenia žalovaných, že od roku 1970 nerušene užívajú sporný rodinný dom a majú v ňom nahlásený trvalý pobyt. Zároveň upriamili pozornosť na to, že žalovaní nepreukázali existenciu kúpnej zmluvy, od ktorej odvodzujú svoje vlastnícke právo, a to ani prostredníctvom nimi navrhnutého svedka. Poukázali na výpoveď žalovanej v 2. rade, z ktorej vyplýva, že do roku 1983 bývali žalovaní v dome, ktorý postavili a v danom roku ho odpredali C. D.. Tento svedok vypovedal, že od žalovaných kúpil dom v roku 1978 a výslovne poprel, že by bol svedkom odovzdania peňazí N. D. zo strany žalovaných. Namietali aj tvrdenia o hlásení trvalého pobytu od roku 1970, a to s poukazom na údaje v prihlasovacej karte, kde je iba prečiarknuté číslo 185 a dopísané číslo 168 a iba u žalovanej v 2. rade je uvedené, že má mať trvalý pobyt hlásený od 10.10.1970 na súp. čís. 168. Podľa nich z vykonaného dokazovania vyplýva, že stavebníkmi sporného domu boli práve žalobcovia, keď už v dodatočnom stavebnom konaní žalobcovia vyhláseniami Y. A. K. Q. D. preukázali, že dom stavali pre seba. Naopak tvrdenie žalovaných o kúpe domu od N. D. zostalo celkom v rovine tvrdenia. Súd prvej inštancie rozhodol o pripustení dokazovania čestnými vyhláseniami svedkov Y. A., C. C. K. Q. D. z dôvodu ich zdravotného stavu. Napokon sa vyjadrili , že vlastníctva k spornému domu sa domáhajú preto, že jedna vec je nechať užívať svoju vec inému, popritom nechať ho starať sa o ňu, avšak iné je nechať ho privlastniť si danú vec.
14. Žalovaní v odvolacej replike zdôraznili, že potvrdenie Obecného úradu Švedlár o trvalom pobyte žalovaných od roku 1970 je verejnou listinou a jej dôkazná sila je vyššia ako u súkromnoprávnej listiny, čo je aj čestné vyhlásenie. V tejto súvislosti uviedli, že na zmenu trvalého pobytu je potrebný súhlas vlastníka nehnuteľnosti, preto v prípade, ak by vlastníkmi nehnuteľnosti na adrese Švedlár 168 boli žalobcovia, potrebovali by ich súhlas. Aj z toho vyplýva, že skutočnými vlastníkmi nehnuteľnosti boli D., od ktorých žalovaní dom neskôr odkúpili. Ďalej odvolatelia uviedli, že žalobcovia boli u svedka A. D. doma, kde sa s ním rozprávali a kládli mu sugestívne a kapciózne otázky. Aj keď nedisponujú kúpnou zmluvou, svoje tvrdenia podložili potvrdením Obecného úradu Švedlár a rozhodnutím Okresného národného výboru Spišská Nová Ves o pridelení pozemku v roku 1989, ktoré verejné listiny potvrdzujú logickú a ucelenú verziu žalovaných o odkúpení nehnuteľnosti a jeho následnom užívaní.
15. Ďalšie podania vo veci podané neboli.
16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaných ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné.
17. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP (do 30.6.2016 s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
18. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.6.2016 z ust. § 133 až 135 O.s.p.).
19. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (t.j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
20. Súd prvej inštancie v danom prípade na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav, pričom príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie neskúmal všetky právne významné skutočnosti, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil. Odvolací súd preto dospel k záveru, že boli naplnené uplatnené odvolacie dôvody a je daný dôvod pre zrušenie rozsudku v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP.
21. Predmetom sporu je určenie vlastníckeho práva k stavbe - rodinnému domu č. súp. 168 postavený na parc. KN-C č. 659 v kat.úz. Švedlár. Žalobcovia odôvodňujú svoje vlastnícke právo k stavbe rodinného domu na parc. č. KNC 659 v kat. území Švedlár originárnym nadobudnutím vlastníckeho práva k stavbe, ako novo vytvorenej veci. Žalovaný popierajú vlastníctvo žalobcov a tvrdia, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudli oni kúpou nehnuteľnosti od jej pôvodných vlastníkov, t.j. N. D. K. G. D..
22. Podľa výpisu z LV č. XXX v kat. území Š. žalovaní v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi parcely č. 659 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 520 m2 v 1/1, pričom titulom nadobudnutia je dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku registrovaná na Štátnom notárstve v Spišskej Novej Vsi pod č. A. XXX/XX. Dohoda bola registrovaná na základe rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania, ktoré vydal Okresný národný výbor, finančný odbor v Spišskej Novej Vsi, dňa 6. 4. 1989 na základe žiadosti zo dňa 19. 8. 1988. Pozemok bol zapísaný pôvodne na LV č. X vo vlastníctve Československého štátu a v správe MNV Švedlár. Podľa textu predmetného rozhodnutia bol pozemok pridelený žalovaným do osobného užívania na výstavbu rodinného domu, s tým, že má byť zastavaný najneskoršie do 2 rokov. K tomuto rozhodnutiu bolo pridelené rozhodnutie o umiestnení stavby, pričom aj v dohode o zriadení práva osobného užívania pozemku sa uvádza, že pozemok musí byť zastavaný podľa údajov ONV, odboru výstavby v Spišskej Novej Vsi.
23. Následne dňa 23. 1. 1990 ONV v Spišskej Novej Vsi - odbor výstavby, územného plánovania a stavebného poriadku v konaní pod č. 1065/89 na žiadosť o vydanie stavebného povolenia na novostavbu rodinného domu na parc. č. 659 v kat. území Švedlár W. D. odpovedal, že dňa 19. 1. 1990 bolo miestnym šetrením zistené, že v danom prípade sa nejedná o novostavbu rodinného domu, ale iba o jeho opravu, nakoľko W.Y. D. objekt odkúpil od strýka, má 30 rokov a potrebuje opravu. Príslušný úrad doporučil žiadateľovi, aby požiadal MNV vo Švedlári na vydanie stavebného povolenia na opravu rodinného domu a žiadosti o vydanie stavebného povolenia na novostavbu rodinného domu nevyhovel, resp. ju zamietol.
24. Súd prvej inštancie síce správne konštatoval, že pozemok bol pridelený žalovaným do osobného užívania za účelom výstavby rodinného domu a v tomto rozhodnutí sa neuvádza, že by predmetný pozemok už bol zastavaný domom alebo akoukoľvek inou stavbou, avšak následne z tejto skutočnosti avšak žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s obsahom vyššie uvedeného dôkazu + listiny z 23.1.1990 a nevyvodil z neho žiadne skutkové ani právne závery.
25. Zároveň odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom nevysporiadal ani s tou skutočnosťou, že stavba predmetného rodinného domu bola postavená na pozemku (v tom čase) vo vlastníctve Československého štátu (v roku 1940 odkúpená politickou obcou Švedlár), keďže žalobcovia v konaní nepreukázali, že by im bol predmetný pozemok pridelený do osobného užívania za účelom výstavby rodinného domu.
26. V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z právnej úpravy platnej v danom období, keď v zmysle § 217 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v období, kedy malo dôjsť k započatiu a tvrdenému ukončeniu stavby žalobcami) rodinný dom mohol byť v osobnom vlastníctve v tom prípade, ak bol vystavaný užívateľom na pozemku na ten účel určenom. Zároveň v zmysle § 221 Občianskeho zákonníka, ak zriadil na pozemku stavbu občan, ktorý nebol oprávnený pozemok užívať alebo ktorý bol oprávnený ho užívať na iný účel rozhodoval o vlastníctve k stavbe súd. Stavebníkovi mohol vlastníctvo k stavbe priznať len ak boli preto dôvody hodné osobitného zreteľa a zároveň súd mohol rozhodnúť, že stavebník je povinný stavbu na svoj náklad odstrániť. S účinnosťou od 1.4.1964 tak Občiansky zákonník umožňoval občanom prostredníctvom práve osobného užívania stavať na cudzom pozemku, ale v prípade ak občan zriadil stavbu na pozemku, ktorý nebol oprávnený užívať, alebo na ktorom v rámci užívania nemal právo stavby, rozhodoval o vlastníctve stavby súd v zmysle ust. § 221 OZ. Pretože konanie stavebníka bolo v takomto prípade neoprávneným zásahom do práv vlastníka alebo užívateľa pozemku, toto ustanovenie umožňovalo súdu priznať vlastníctvo stavby neoprávnenému stavebníkovi iba výnimočne a to vtedy, ak preto boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Inak v zásade súd priznal vlastníctvo stavby vlastníkovi pozemku alebo nariadil odstránenie stavby na náklady stavebníka.
27. Podľa § 198 ods. 1 Občianskeho zákonníka (účinného v rozhodnom čase od 1.4.1964 do 1.1.1992, teda aj ku dňu uzavretia dohody o zriadení práva osobného užívania žalovaných k pozemku) právo osobného užívania pozemkov slúži k tomu, aby si občania na pozemkoch, ku ktorým sa právo zriadi mohli vystavať rodinný domček, rekreačnú chatu alebo garáž alebo zriadiť záhradku. Toto právo je možné zriadiť aj k pozemkom, na ktorých tieto stavby už sú vystavané alebo záhradky zriadené. Právo osobného užívania nie je časovo obmedzené a prechádza na dedičov.
28. V zmysle vtedy platného § 198 a nasl. občiansko-právny vzťah osobného užívania pozemkov bol právny vzťah, ktorý vznikol medzi socialistickou organizáciou (štátom) na strane jednej a občanom na strane druhej, ktorého súčasťou bolo občanove subjektívne právo (oprávnenie) užívať pozemok v socialistickom vlastníctve. Toto právo bolo účelovo určené, časovo neobmedzené, odplatné a samostatne zmluvne nebolo možné ho previesť. Toto právo osobného užívania pozemku predchádzalo s prevodom vlastníctva stavby postavenej na pozemku na nadobúdateľa stavby (§ 218).
29. Zrušiť právo osobného užívania pozemku, na ktorom stavba stála podľa § 208 nebolo možné. V opačnom prípade by sa vytvoril natrvalo neudržateľný právny stav. Právo osobného vlastníctva občana k stavbe by zostalo nedotknuté, zatiaľ čo právny dôvod užívania pozemku by bol zrušený. Súdna prax tiež napríklad dospela k záveru, že ak pri vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, v ktorom je stavba zriadená na pozemku v osobnom užívaní len jedného manžela prikáže súd stavbu do výlučného vlastníctva druhému manželovi, prejde na tohto manžela spolu so stavbou i právo osobného užívania k pozemku.
30. Právo osobného užívania pozemkov malo podľa § 198 presné účelové určenie, ktoré tvorilo základný znak tohto práva. Z povahy a účelu práva osobného užívania pozemku vyplýva, že ak sa zriaďuje k pozemku na ktorom už stavba stojí, musí stavba spĺňať kritéria osobného vlastníctva, resp. musí ísť o tam postavený dom v osobnom vlastníctve. Ak by však išlo o pozemok zastavaný domom, ktorý tvorí predmet súkromného vlastníctva, nie je možné k nemu zriadiť právo osobného užívania, pretože by to bolo v rozpore s funkciou tohto práva (R 120/1967).
31. Koncepcia občianskeho zákonníka platného v rozhodnom čase vychádzala zo zásadnej spätosti vlastníctva stavby (rodinného domčeka, chaty a garáže), resp. vlastníctva bytu s právom osobného užívania pozemku (§ 198 ods. 1 a § 218 ods. 1). Táto zásada, ktorú uznávala aj súdna prax (R 84/1967 a R 78/1969), znamenala, že subjektom práva osobného užívania pozemku a subjektom vlastníckeho práva k stavbe, ktorá sa na ňom nachádza, môže byť len jeden a ten istý občan. Bolo by v rozpore s účelom a povahou práva osobného užívania pozemkov, ak by sa toto právo zriadilo jednému občanovi a vlastnícke právo k stavbe, ktorá na pozemku stojí by patrilo inému občanovi alebo organizácií. Aj v prípade dedenia sa uplatňovala zásada, že osobným užívateľom pozemku a vlastníkom stavby na pozemku postavenej, má byť jeden a ten istý občan (R 84/1967).
32. Z rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania žalovaným č. Fin224/89-Pá zo dňa 6.4.1989 vyplýva, že do času tohto rozhodnutia bol predmetný pozemok vo vlastníctve Československého štátu a v správe MNV Švedlár. Žalovaní v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetnej parcely na základe dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku registrovaná na Štátnom notárstve v Spišskej Novej Vsi pod č. A. XXX/XX registrovanej na základe rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania, ktoré vydal Okresný národný výbor, finančný odbor v Spišskej Novej Vsi, dňa 6. 4. 1989.
33. Súd prvej inštancie sa uvedenými skutočnosťami nezaoberal, napriek tomu, že s poukazom na vyššie uvedenú právnu úpravu platnú v čase výstavby rodinného domu je potrebné dôsledne sa vysporiadať s tým, či v prípade, ak výstavbu realizovali žalobcovia, či títo mohli nadobudnúť vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti, nakoľko sa jednalo o neoprávnenú stavbu (keďže túto stavbu realizoval v takom prípade občan, ktorý nebol oprávnený pozemok užívať). V konaní nebolo preukázané, že by rozhodnutím súdu bolo určené vlastnícke právo žalobcov a žalobcovia netvrdili ani nepreukázali existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, kedy by výnimočne bolo možné vlastnícke právo im priznať.
34. Rovnako pozornosti súdu ušlo, že svedkyňa C. C. v čestnom prehlásení z 21.8.2017 uviedla, že jej sestra Q. L. s manželom začali stavať v roku 1963 rodinný dom čís. popisné 168 v Spálenej ulici vo Švedlári. Rozpor odvolací súd vzhliadol v tom, že samotní žalobcovia uvádzali, že v roku 1963 započali stavbu iného rodinného domu, ktorý nedostavali (prvého rodinného domu, u ktorého došlo k zrúteniu obvodových múrov) a až na jar v roku 1964 mali započať výstavbu predmetného domu. Uvedené sa vzťahuje aj na čestné prehlásenie svedka Q. D. z 24.8.2016, ktorý obdobne uvádzal, že žalobcovia započali výstavbu rodinného domu v roku 1963.
35. Ďalšie čestné prehlásenia týchto svedkov z 12.3.2018, síce už obsahujú údaj o stavbe v r.1964 -1967, jedná sa ale o rozpor, ktorý je nevyhnutné odstrániť. Zároveň je potrebné zohľadniť, že tieto prehlásenia sú svedkami síce podpísané, avšak je zrejmé, že boli písané rukou inej osoby. Práve s poukazom na skutočnosť, že sa jedná o jediné dôkazy, ktoré by mali osvedčovať podstatné tvrdenia žalobcov (a to, že predmetnú nehnuteľnosť stavali oni), od ktorých odvodzujú svoje vlastnícke právo, pretože nedisponujú žiadnymi listinnými dôkazmi, sa javí ako nevyhnutné odstrániť tieto rozpory a za tým účelom týchto svedkov vypočuť tak, aby im bolo možné klásť doplňujúce otázky a aby bolo zrejmé, či sa jedná o skutočnosti, ktoré si oni pamätajú (aby ich uviedli svojimi vlastnými slovami).
36. V neposlednom rade odvolací súd má za to, že vzhľadom na námietku žalovaných o nadobudnutí predmetnej nehnuteľnosti kúpnou zmluvou od nimi tvrdeného vlastníka, ako aj vzhľadom na nespornú existenciu rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania žalovaných v roku 1989, nespornú skutočnosť, že žalovaní predmetnú nehnuteľnosť od toho času nerušene užívali (až do roku 2016) a nehnuteľnosť zveľaďovali, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa aj otázkou, či žalovaní nenadobudli vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním, ktorá skutočnosť by bola právnou prekážkou pre rozhodnutie o určení vlastníckeho práva žalobcov. Súd prvej inštancie sa touto otázkou vôbec nezaoberal.
37. V tejto súvislosti odvolací súd opakovane poukazuje na to, že povahe a účelu práva osobného užívania pozemku v zmysle § 198 ods. 1 OZ by sa priečilo zriadenie práva osobného užívania pozemku vtedy, keby vlastníkom rodinného domku, rekreačnej chaty alebo garáže postavených na pozemku, ku ktorému je zriaďované právo osobného užívania, zostával aj naďalej niekto iný, ako užívateľ pozemku; právo osobného užívania pozemku v zmysle § 198 ods. 1 OZ nemohlo by byť tiež zriadené k pozemku zastavanému obytným domom v súkromnom vlastníctve (4Cz6/69).
38. Právny režim zastavaného pozemku v osobnom užívaní vykazoval oproti nezastavanému pozemku značné rozdiely. Tieto rozdiely vyplývali z toho, že s pozemkom, ku ktorému sa viazalo toto užívacie právo bola pevne spojená stavba v osobnom vlastníctve užívateľa. Pritom právo osobného vlastníctva a právo osobného užívania boli síce viazané na samostatné predmety, funkčne však spolu tvorili jeden celok. Toto je zrejmé z vysvetliviek k § 217 OZ, ktorý hovoril o užívaní zastavaného pozemku. Platila teda zásada, že medzi vlastníctvom k pozemku a vlastníctvom k stavbe na ňom zriadenej, musí byť jednota. Z rozhodnutia Okresného národného výboru v Spišskej Novej Vsi č. 1065/89 zo dňa 23.1.1990 okrem iného vyplýva, že nadobudnutie vlastníckeho práva predmetného rodinného domu odkúpením akceptovali aj štátne orgány, t.j. Okresný národný výbor v Spišskej Novej Vsi. S uvedenou skutočnosťou je nevyhnutné sa vysporiadať aj v tomto konaní.
39. Dôvodne teda žalovaní namietali, že koncepcia Občianskeho zákonníka platného v rozhodnom čase vychádzala zo zásadnej spätosti vlastníctva stavby s právom osobného užívania pozemku s poukazom na § 198 ods. 1 a § 218 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorú zásadu uznávala aj súdna prax (R 84/1967 a R 78/1969), čo znamenalo, že subjektom práva osobného užívania pozemku a subjektom vlastníckeho práva k stavbe, ktorá sa na ňom nachádzala, mohol byť len jeden a ten istý občan. Bolo v rozpore s účelom a povahou práva osobného užívania pozemkov, ak by sa toto právo zriadilo jednému občanovi a vlastnícke právo k stavbe, ktorá na pozemku stojí, by patrilo inému občanovi alebo organizácii (obdobne rozhodnutie 2Cz7/71). Uvedené je potrebné zohľadniť aj pri posudzovaní prípadného nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.
40. Súd prvej inštancie sa s uvedenými otázkami dôsledne nevysporiadal a preto odvolací súd nemohol preskúmať, či ne/došlo k vzniku vlastníckeho práva žalobcov.
41. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je predčasné a vzhľadom na nedostatok odôvodnenia je rozhodnutie nepreskúmateľné, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
42. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude dôsledne sa vysporiadať so všetkými vyššie uvedenými otázkami relevantnými pre rozhodnutie o vlastníckom práve žalobcov, vysporiada sa so všetkými námietkami žalovaných, najmä sa bude dôsledne zaoberať tým, kto bol stavebníkom predmetnej nehnuteľnosti, či žalobcovia aj v prípade, že boli stavebníkmi mohli nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti v zmysle vtedy platnej právnej úpravy, zároveň posúdi, či nedošlo k vzniku vlastníckeho práva žalovaných vydržaním, čo by bránilo určeniu vlastníckeho práva žalobcov.
43. V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.
44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).