Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžfk/68/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a z členiek senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. v právnej veci žalobkyne: ALPHA-SERVIS, s.r.o., so sídlom Ružová 177/6, 932 01 Veľký Meder, IČO: 36 253 847, zastúpený Mgr. Romanom Kerakom, advokátom, so sídlom Seberíniho 6/C, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 101156417/2018 zo dňa 13. júna 2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. - 100 zo dňa 7. augusta 2019, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.

II. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Odôvodnenie

I.

Priebeh administratívneho konania a súdneho konania

1. Žalovaný ako odvolací finančný orgán konajúci v zmysle o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 100468996/2018 zo dňa 01. marca 2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).

2. Prvostupňovým rozhodnutím bol podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku žalobkyni určený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „daň“ alebo „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2013 v sume 75.992,96 eur.

3. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane vykonal u žalobkyne daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013, pričom o výsledku daňovej kontroly bol spísaný protokol č. 9212401/5/260072/2015/Kud zo dňa 03. februára 2015, ktorý bol žalobkyni doručený spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam. Dôvodom vydania prvostupňového rozhodnutia bol záver správcu dane, že daňový subjekt si v zdaňovacom období august 2013 neoprávnene odpočítal daň z dodávateľských faktúr od spoločnosti ch&k, spol. s.r.o., vo výške 50.440 eur, od spoločnosti FACIES s.r.o. vo výške 2.750,02 eur a od spoločnosti S.E.A. - MBM, spol. s r.o. vo výške 22.802,94 eur. Správca dane uzavrel, že na základe zistených skutočností možno konštatovať, že v danom prípade sa jednalo o reťazec obchodov medzi viacerými spoločnosťami, ktoré medzi sebou

deklarovali jednotlivé dodávky tovaru, pričom nebolo preukázané reálne uskutočnenie všetkých dodávok tovaru v jednotlivých dodávateľských stupňoch, vo všetkých dodávateľských spoločnostiach sa stali konateľmi cudzí štátni príslušníci, tieto spoločnosti sú pre správcu dane nekontaktné, nepredložili žiadne doklady k prevereniu zdaniteľných obchodov, a preto usúdil, že všetky tieto obchody boli fiktívne za účelom poníženia vlastnej daňovej povinnosti. 4. Správca dane na základe predložených faktúr preveroval deklarované dodávateľsko-odberateľské vzťahy u dodávateľov žalobkyne. Funkciu konateľov spoločnosti ch&k, spol. s.r.o. v predmetnom zdaňovacom období vykonávali Z. B. a A. P., pričom za spoločnosť konali každý samostatne. Správca dane za účelom preverenia žalobkyňou deklarovaných vzťahov predvolal dňa 06. augusta 2014 na výsluch Ivana Puškára (splnomocneného zástupcu spoločnosti S.E.A. - MBM spol. s r.o., zásielku neprevzal v odbernej lehote), A. P. (predvolanie neprevzal v odbernej lehote), Z. B. (predvolanie prevzal) s tým, že v rámci daňovej kontroly nebol vypočutý ani jeden predvolaný svedok. Z. B. podaním zo dňa 05. septembra 2014 oznámil správcovi dane, že od februára 2014 nie je konateľom spoločnosti, keďže svoj podiel previedol na nového konateľa spoločnosti. Vo vzťahu k spoločnosti ALPHA-SERVIS, s.r.o. uviedol, že sa k aktivitám tejto spoločnosti nevie vyjadriť, pretože nemá vedomosť o spolupráci s touto spoločnosťou, nevystavil ani jednu faktúru a taktiež nikdy nepodpisoval žiadne daňové priznanie.

5. Dňa 08. januára 2015 správca dane vyzval žalobkyňu na predloženie dôkazov, ktorými mala preukázať svoje tvrdenia týkajúce zdaniteľných plnení, napríklad konkrétne správca dane žiadal, aby žalobkyňa oznámila aký stavebný materiál bol uvedený v dodávateľských faktúrach a akým vozidlom bol prepravovaný (evidencie jázd), kto bol prítomný pri nakládke a vykládke materiálu, akými vozidlami sa odvážal stavebný odpad, na čo bol použitý nakúpený tovar uvedený v dodávateľských faktúrach a pod. Ani na základe opakovanej výzvy žalobkyňa správcovi dane požadované doklady nepredložila.

6. V rámci vyrubovacieho konania správca dane vykonal dňa 1. októbra 2015 výsluch H. P., ktorý bol v zdaňovacích obdobiach január 2013 - december 2013 konateľom spoločnosti S.E.A. - MBM spol. s r.o., pričom uviedol, že spoločnosť ALPHA-SERVIS, s.r.o. zastupoval pán B. a spoločnosť S.E.A. - MBM spol. s r.o. zastupoval Peter Valach, ktorý riešil všetky obchodné vzťahy. H. P. nevedel uviesť žiadne konkrétne informácie k fakturovaným tovarom či službám. Na otázku splnomocneného zástupcu daňového subjektu, či vie potvrdiť, resp. uviesť, či práce, služby a tovary uvedené na faktúrach boli dodané resp. zaplatené uviedol, že určite áno, tak ako je uvedené na faktúrach. 7. Dňa 23. júna 2016 bol vypočutý ako svedok Peter Valach, ktorý konal za spoločnosti S.E.A. - MBM spol. s r.o. na základe plnej moci, ktorú mu udelil H. P. a rovnako za spoločnosť LK IMPOEXPO, s.r.o., plnú moc mu udelil A. P.. Vo vzťahu k spoločnosti S.E.A. - MBM spol. s r.o. uviedol, že informoval konateľa spoločnosti H. P. o činnostiach, ktorými sa ako zástupca spoločnosti zaoberal. Nepamätal si, kto menovite vykonával práce uvedené na faktúrach, nevyjadril sa, aké konkrétne stavebné práce boli vykonávané. Na otázku, kde presne, na akých adresách, resp. akých stavebných objektoch sa práce vykonávali uviedol, že adresy sú uvedené na faktúrach, vo vzťahu k súpisu použitého materiálu uviedol, že ho vystavovala účtovníčka. Na otázku splnomocneného zástupcu daňového subjektu, či zdaniteľné obchody vo vzťahu k spoločnosti S.E.A. - MBM spol. s r.o. boli vykonané tak, ako sú deklarované na predmetných faktúrach, uviedol, že tieto boli uskutočnené.

8. Prezídium PZ, NAKA dňa 15. augusta 2016 doručila správcovi dane uznesenie o vznesení obvinenia ČVS: PPZ-973/NKA-FP-BA-2013 zo dňa 20. apríla 2015, z obsahu ktorého vyplýva, že H. R., L. B., A. P., H. P. a iným bolo podľa vznesené obvinenie za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa a za ďalšie iné súvisiace daňové trestné činy. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že trestná činnosť sa má týkať aj spoločnosti ALPHA-SERVIS, s.r.o., pričom konkrétne v rokoch 2010 -2013 sa dodania týkali aj spoločnosti LK IMPOEXPO, s.r.o. vo výške 3 476 418,36 eura a rovnako tiež spoločnosti S.E.A. - MBM, spol. s r.o. vo výške 506 870,31 eura, teda spoločností, ktoré mali v posudzovanom zdaňovacom období žalobkyni, na základe predložených faktúr, ktorými si uplatnila právo na odpočítanie dane, dodať tovar, resp. poskytnúť služby.

9. Zo zápisnice týkajúcej sa výpovede A. P. zo dňa 2. júna 2015 vyplýva, že tento uviedol, že si je vedomý, že robil bieleho koňa, nemal vedomosť o tom, ako funguje DPH, celé sa to začalo v roku 2006, kedy mu H. R. pomohol s tým, ako začať podnikať, mal spoločnosť LK IMPOEXPO s.r.o. a ch&k, spol. s.r.o., faktúry väčšinou podpisoval, daňové priznania všetky nepodpisoval. L. B., konateľ žalobkyne dňa 22. apríla 2015 vypovedal, že je pravdou, že k podnikateľským subjektom, ktoré sú uvedené v návrhu

prokurátora na vzatie do väzby a v uznesení o vznesení obvinenia vyrábali faktúry a tieto tým firmám predávali tak, ako je to uvedené, avšak niektoré firmy uvedené v uznesení nepoznal. Rovnako je v danej veci relevantná aj výpoveď obvineného S. J., ktorý uviedol, že chystal prevody firiem, vždy ho oslovil pán B., keď potreboval predať firmu, tak dal inzerát, ozval sa mu človek z Bulharska, tak sa dohodli, Bulhar prišiel na Slovensko aj so šoférom, on nachystal podklady a dali sa overiť podpisy.

10. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie a navrhla, aby rozhodnutie odvolací orgán zmenil, prípadne zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. V odvolaní tvrdila, že nie je právne možné, aby na jednej strane zdaniteľné príjmy a zdaniteľné výdavky za rok 2013 boli jedným správcom dane (Daňový úrad Trnava, pobočka Dunajská Streda) v plnom rozsahu uznané za preukázateľné, za existujúce, za dané a za daňovo plne súladné z pohľadu zákona o dani z príjmov právnických osôb (), čo dokazuje Protokol k DP PO za 2013 a tiež aj právoplatné rozhodnutie k DP PO za 2013 a na strane druhej boli tie isté zdaniteľné príjmy a tie isté zdaniteľné výdavky iným správcom dane (Daňový úrad Trnava, pobočka Senica) z pohľadu dane z pridanej hodnoty () ako zdaniteľné plnenia uznané za nepreukázané, za neexistujúce, ktorú skutočnosť má dokazovať napadnuté rozhodnutie.

11. Ďalej namietala nerešpektovanie zásady prezumpcie neviny štatutárneho orgánu žalobkyne, nevykonanie navrhnutých dôkazov, nevykonanie výsluchu žalobkyňou navrhovaných svedkov, nevykonanie predvedenia cestou polície svedkov, ktorí sa nedostavili dobrovoľne na výzvu správcu dane a nevykonanie konfrontácie navrhovaných svedkov so štatutárnym zástupcom daňovníka a rovnako tiež nezákonné prenesenie dôkazného bremena týkajúceho sa preukázania vzniku daňovej povinnosti na výstupe ohľadom správcovi dane nekontaktných daňovníkov na daňovníka, čím došlo k porušeniu zákona, keďže tieto skutočnosti musia v prvom rade správcovi dane dokazovať samotní nekontaktní platitelia DPH, pretože daňovník má povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť iba vo vzťahu k tým skutočnostiam, ktoré sám tvrdí a ktoré uviedol v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2013. Tiež poukázala na to, že v iných skončených konaniach u jej dodávateľov a odberateľov bolo priznané plné právo na odpočítanie dane. Namietala ďalej, že správca dane pochybil aj tým, že nezabezpečil celý obsah trestného spisu. Daňový subjekt rovnako v rámci zásady jednotnosti daňového konania navrhol, aby odvolací orgán vykonal dôkazy, ktoré doposiaľ vykonané zo strany správcu dane neboli. Konkrétne navrhol vykonanie konfrontácie konateľa žalobkyne so štatutárnymi zástupcami tých daňovníkov, ktorí popierali existenciu a uskutočnenie zdaniteľných plnení vykonaných voči daňovníkovi, ďalej štatutárnych zástupcov tých daňovníkov, ktorí sú voči príslušnému správcovi dane nekontaktní a ďalej navrhla vykonať dôkaz listinou - Protokolu k DP PO za rok 2013 a rozhodnutia k DP PO za rok 2013.

12. Žalovaný v rozhodnutí o odvolaní k námietke týkajúcej sa DP PO za rok 2013 a rozhodnutia č. 102792499/2016 zo dňa 22. marca 2016 uviedol, že napadnuté rozhodnutie správcu dane a rozhodnutie zo dňa 22. marca 2016 vychádzajú z rôznych skutkových zistení, v konaniach boli vykonané odlišné dôkazy preverujúce splnenie zákonných ustanovení rôznych hmotnoprávnych predpisov (zákona o DPH a zákona o dani z príjmov), a preto je logické, že závery správcu dane sú rozdielne. Súčasne poukázal na to, že v preverovanom prípade je tiež podstatná aj tá skutočnosť, že o rozhodných skutočnostiach v danej veci sa správca dane dozvedel až po dni vydania rozhodnutia zo dňa 22. marca 2016, čím sa podstatne zmenila skutková a dôkazná situácia (Odpoveď na výzvu zo dňa 08. augusta 2016, ev. č. 1433382/2016 zo dňa 15. augusta 2016, ÚZ zo dňa 10. januára 2018). Námietky týkajúce sa porušenia zásady prezumpcie neviny u konateľa žalobkyne p. B. a ďalších osôb k trestnej činnosti označil za nedôvodné. V tejto súvislosti poukázal na to, že zásada prezumpcie neviny je zásadou, ktorá sa uplatňuje v trestnom konaní, pričom daňové konanie je ovládané osobitnými zásadami, stanovenými v § 3 Daňového poriadku s tým, že správca dane v napadnutom rozhodnutí nevynáša „rozsudok o vine“ štatutárneho orgánu daňového subjektu z porušenia trestnoprávnych predpisov, ale len konštatuje porušenie hmotnoprávnych daňových predpisov - zákona o DPH, a to z dôvodu neoprávneného uplatnenia odpočítania dane zo sporných faktúr daňovým subjektom v kontrolovanom zdaňovacom období.

13. K tvrdeniam o rozpore s inými skončenými daňovými konaniami u dodávateľov a odberateľov daňového subjektu uviedol, že každé daňové konanie je osobitné, nezávislé a vychádza zo zisteného skutkového stavu v danom konaní, a preto nie je možné závery z jedného daňového konania bez ďalších dôkazov prenášať aj na iné konania. Vo vzťahu k nevykonaniu navrhovaných dôkazov poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a uzavrel, že v preverovanom

prípade si správca dane zaobstaral množstvo dôkazov, z ktorých nespochybniteľne vyplýva, že daňový subjekt vystupoval v reťazci spoločností podieľajúcich sa na podvodoch na DPH, v ktorom figurovali i deklarovaní dodávatelia daňového subjektu uvedení na sporných faktúrach, pričom sám konateľ daňového subjektu sa vyjadril, že „vyrábal faktúry a tieto firmám predával“. S poukazom na uvedené preto ustálil, že žalobkyňou navrhované dôkazy by nemali dostatočnú dôkaznú silu zvrátiť závery správcu dane vyplývajúce z vykonaného dokazovania, a preto správca dane nepochybil, keď navrhované dôkazy nevykonal. K navrhovanému vykonaniu konfrontácie uviedol, že žiadny procesný inštitút konfrontácie nepozná a z tohto dôvodu ho nie je možné vykonať. Pokiaľ išlo o námietku nezabezpečenia si celého obsahu trestného spisu žalovaný skonštatoval, že ani v tomto smere správca dane nepochybil a s odkazom na ustanovenie Daňového poriadku uviedol, že ak trestný spis obsahuje dôkazy, ktoré môžu prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodných pre správne určenie dane a nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, je ich možné použiť ako dôkaz.

14. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu žalovaný uviedol, že podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku leží daňové bremeno, pokiaľ ide o skutočnosti uvádzané v daňovom priznaní, na daňovom subjekte a je preto na ňom, aby predložil dostatok dôkazov preukazujúcich ním uvádzané skutočnosti dodajúc, že kontaktnosť resp. nekontaktnosť ostatných subjektov daňový subjekt tohto dôkazného bremena nezbavuje a nespôsobuje prenos dôkazného bremena na správcu dane. V tejto súvislosti tiež poukázal na to, že správca dane nemá povinnosť preukazovať, či deklarovaným dodávateľom daňového subjektu vznikla daňová povinnosť, ale naopak, daňový subjekt má povinnosť preukázať, že si odpočítanie dane uvádzané v podanom daňovom priznaní uplatňoval oprávnene, pričom svoj názor podporil aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. . Žalovaný na záver skonštatoval, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že daňový subjekt vystupoval v reťazci spoločností podieľajúcich sa na podvodoch na DPH, v ktorom figurovali i deklarovaní dodávatelia daňového subjektu uvedení na sporných faktúrach, čo potvrdzujú aj vyjadrenia konateľa daňového subjektu, konateľov a zástupcom deklarovaných dodávateľských spoločností ch&k spol. s.r.o., FACIES, s.r.o. a S.E.A. - MBM, spol. s r.o. a aj iných zainteresovaných osôb, ktorí podrobne popísali fungovanie celého podvodného reťazca, postavenia a činnosti žalobkyne v ňom. Vychádzajúc z uvedeného preto napadnuté rozhodnutie správcu dane potvrdil.

15. Žalobkyňa vo svojej žalobe namietala nezákonnosť rozhodnutia žalovaného z dôvodov podľa , , , , (ďalej len ako „SSP“) a zároveň si uplatnila právo na náhradu trov konania. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

16. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti už opakovane rozhodoval vo veci rovnakých účastníkov konania, vedených na tunajšom súde pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , ktorými za obdobných skutkových okolností vo vzťahu k iným zdaňovacím obdobiam žalobkyne podľa žalobu zamietol a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. Stotožniac sa s vysloveným právnym názorom vo veciach tých istých účastníkov v obdobnej veci v citovaných skorších rozsudkoch Krajského súdu v Trnave poukázal na ich odôvodnenie, pričom zároveň z rozhodnutia sp. zn. uviedol aj časť jeho odôvodnenia.

17. Správny súd uviedol, že predmetom správneho súdneho konania bolo v rozsahu uplatnených žalobných bodov preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, pričom zásadnými žalobnými bodmi bolo jednak tvrdenie, že žalovaný nevykonal a nedoplnil dokazovanie navrhnutými dôkazmi a jednak tvrdenie, že žalovaný a rovnako aj správca dane neprimerane žalobkyňu zaťažili dôkazným bremenom. Žalobkyňa tieto, z pohľadu správnemu súdu, relevantné žalobné body, doplnila ďalšími námietkami, ktorých relevancia bola správnym súdom rovnako zohľadňovaná. Teda v danej veci správny súd posudzoval zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH v nadväznosti na vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, konkrétne teda jeho aplikáciu pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na nepriznanie žalobkyňou uplatnených nárokov na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, so zameraním na posúdenie miery zistenia skutkového stavu a miery zaťaženia žalobkyne dôkazným bremenom pri preverovaní oprávnenosti žalobkyňou uplatnených nárokov, resp. pri určení daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie august 2013. Správny súd tiež v

rozhodnutí podrobne informoval o vykonanom dokazovaní správcom dane na základe predložených faktúr s cieľom preveriť deklarované dodávateľsko-odberateľské vzťahy u dodávateľov žalobkyne. 18. V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov správny súd poukázal na to, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt, ako platiteľ dane možnosť, obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 Daňového poriadku). Inak povedané je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane. Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V zmysle § 19 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takouto skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.

19. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27. septembra 2018).

20. S námietkou žalobkyne, že správne orgány nevykonali dôkazy navrhované žalobkyňou, sa správny súd nestotožnil a mal za to, že v danej veci bolo dokazovanie vykonané v dostatočnom rozsahu na prijatie záveru, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky na uznanie práva žalobkyne na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. 21. V danom prípade je preto logický postup správcu dane, ktorým preveroval či skutočne došlo k reálnemu dodaniu tovaru a služieb na základe faktúr, ktorými si daňový subjekt uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Správca dane legitímne za účelom preverenia deklarovaných obchodov zisťoval potrebné skutočnosti u deklarovaných dodávateľov, a to spoločnosti ch&k spol. s.r.o., FACIES, s.r.o. a S.E.A. - MBM, spol. s r.o. Za týmto účelom predvolal na výsluch svedkov A. P., ktorý nebol v rámci daňového konania správcom dane vypočutý, konateľa spoločnosti S.E.A. - MBM, spol. s r.o. H. P. a splnomocneného zástupcu oboch týchto spoločností H. R.. V súvislosti s výpoveďou H. P. a H. R. sa správny súd stotožnil so záverom správcu dane a žalovaného, že táto nie je spôsobilá potvrdiť reálnosť deklarovaných plnení.

22. Správny súd považoval za potrebné zdôrazniť, že správca dane až do 15. augusta 2016, kedy mu bola na základe výzvy doručená kópia uznesenia o vznesení obvinenia ČVS: PPZ-973/NKA-FP- BA-2013 zo dňa 20. apríla 2015 vykonával úkony smerujúce k náležitému zisteniu skutkového stavu veci. Správca dane si z trestného spisu zabezpečil výpovede, ktoré preukazujú, že v umelom reťazci obchodných spoločností, ktoré sa mali podieľať na podvodoch v súvislosti s daňou z pridanej hodnoty boli zapojení tak žalobkyňa, spoločnosť LK IMPOEXPO, s.r.o. a rovnako aj spoločnosť S.E.A. - MBM, spol. s r.o. a ich konatelia - L. B., H. P., A. P. a H. R.. Skutočnosti zistené správcom dane boli následne doplnené jednotlivými výpoveďami uskutočnenými v rámci trestného konania.

23. Z obsahu administratívneho spisu, ako aj z odôvodnení rozhodnutí daňových orgánov mal správny súd preukázané, že listinné dôkazy (§ 24 ods. 4 Daňového poriadku), ktoré správca dane získal z trestného spisu nie sú jedinými dôkazmi, na ktorých je napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím založené. V priebehu daňovej kontroly, ani v rámci vyrubovacieho konania žalobkyňa nepreukázala, že deklarované obchody majú reálny základ, pričom listinné dôkazy získané z trestného spisu túto skutočnosť len dokresľujú.

24. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno, správny súd vo svetle skutkových zistení ustálil, že žalobkyňa nepreukázala skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je uvedené na faktúrach, teda nepreukázala splnenie podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. V danom prípade mal správca dane faktúry k dispozícii na základe zapožičania žalobkyňou na účely preverenia dokladov týkajúcich sa iného daňového subjektu (potvrdenie o vrátení dokladov zo dňa 11. marca 2014), pričom na základe skutočností týkajúcich sa preverovaných dodávateľov mal správca dane pochybnosť o materiálnom plnení, a preto vyzval žalobkyňu, aby predložila dôkazy a uviedla konkrétne okolnosti týkajúce sa dodávok tovaru a služieb za zdaňovacie obdobia január 2013 - december 2013. Týmto úkonom správcu dane sa prenieslo dôkazné bremeno na žalobkyňu, ktorá práve nepredložením potrebných dokladov, dodacích listov, preberacích protokolov, CMR dokladov, stavebného denníka, ktorého predloženie je v prípade deklarovania stavebných prác (tieto boli deklarované vo vzťahu k obidvom spoločnostiam) v zmysle rozhodnutia zásadného právneho významu - rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 1. decembra 2016, neuniesla dôkazné bremeno a nevyvrátila tak dôvodné pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, pričom mala nepochybne možnosť prostredníctvom konateľa zaobstarať si potrebné doklady z vyšetrovacieho spisu.

25. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že nie je možné, aby v prípade dane z príjmu právnických osôb za to isté obdobie (rok 2013) boli zdaniteľné príjmy a výdavky v plnom rozsahu uznané za preukázateľné, ktorú skutočnosť dokazuje Protokol k DP PO za 2013 a tiež právoplatné rozhodnutie k DP PO za rok 2013 a v prípade DPH za obdobie 2013 neboli zdaniteľné plnenia uznané, správny súd uviedol, že predmetom daného správneho súdneho konania je napadnuté rozhodnutie žalovaného týkajúce sa dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2013, pričom správca dane a žalovaný skúmali, či boli splnené hmotnoprávne podmienky na uznanie práva na odpočítanie DPH. Zdôraznil, že právoplatné rozhodnutie správcu dane týkajúce sa dane z príjmov právnickej osoby nie je rozhodnutím, na ktoré by prvostupňové rozhodnutie správcu dane priamo nadväzovalo, resp. ktoré by bolo preň záväzné.

26. Správca dane a následne žalovaný neporušili ani zásadu prezumpcie neviny, keďže, ako správne uviedol vo svojom rozhodnutí žalovaný, prvostupňovým rozhodnutím ani rozhodnutím žalovaného nebolo rozhodnuté o vine konateľa žalobkyne. Správny súd súčasne dodal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného znamená, že žalobkyňa nesplnila podmienky podľa zákona o DPH, pričom otázku viny resp. neviny je príslušný posúdiť výlučne trestný súd. Podľa názoru správneho súdu, správca dane ako aj žalovaný správne vyhodnotili skutkový stav vyplývajúci z rozsiahle vykonaného dokazovania preverením listinných dôkazov, výpovedí svedkov, ktoré vo vzájomných súvislostiach nepotvrdili reálnosť deklarovaných zdaniteľných plnení vo vzťahu k dodávateľským subjektom, následkom čoho nebola preukázaná oprávnenosť uplatneného odpočtu DPH za dodanie tovaru a služieb od uvedených dodávateľov. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobkyňou predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, čo má za následok nepriznanie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

II.

Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní

27. Proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trnave podala žalobkyňa v postavení sťažovateľky (ďalej aj ako „sťažovateľka“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa z dôvodu uvedeného v a , v ktorej navrhol kasačnému súdu, aby napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Súčasne požadoval náhradu trov konania na krajskom súde a náhradu trov kasačného konania vo výške 100 %.

28. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti namietala, že vo svojej žalobe uvádzala, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo založené na porušení a nerešpektovaní jej ústavného práva na prezumpciu neviny ako aj práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

29. Poukázala na to, že z konania žalovaného bolo zrejmé, že porušuje ústavnú zásadu prezumpcie neviny, keďže po tom, ako mu bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia ČVS:PPZ-973NKA-FP-

BA-2013 vydané Národnou kriminálnou agentúrou dňa 20. apríla 2015 v podstate prestal s relevantnými úkonmi smerujúcimi k náležitému zisteniu skutkového stavu a uspokojil sa s odôvodnením odkazujúcim na obsah uznesenia o vznesení obvinenia. V tomto smere si ani nezabezpečil a nepripojil celý trestný spis. Sťažovateľka namietala, že týmito skutočnosťami sa krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne nezaoberal a z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, poukazujúc na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky , .

30. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci sťažovateľka poukázala na žalobnú námietku, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí arbitrárne pristúpil k tvrdeniam o rozpore výsledku daňového konania žalobkyne v porovnaní s inými skončenými daňovými konaniami u jej dodávateľov a odberateľov, ktorým bolo priznané plné právo na odpočítanie dane a tiež, že žalovaný nevykonal a nedoplnil dokazovanie žalobkyňou navrhnutými dôkazmi.

31. Krajský súd podľa nej dôvodne vytýkal žalovanému, že opätovne nepredvolal na výsluch svedka Z. B., ale nemal sa uspokojiť s jeho písomným vyjadrením, ktoré doručil správcovi dane. Rovnako krajský súd poukázal aj na skutočnosť, že písomné vyjadrenie nemá povahu svedeckej výpovede a z pohľadu vážnosti dôkazu má nižšiu výpovednú hodnotu. Namietal, že napriek závažnému porušeniu práv žalobkyne krajský súd nezrušil rozhodnutie žalovaného a považoval svedeckú výpoveď Z. B. za nespôsobilú zvrátiť záver žalovaného.

32. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti považoval námietky žalobkyne za neopodstatnené a navrhol, aby kasačný súd v zmysle kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol a sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania.

33. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že s námietkami sťažovateľky sa riadne a vyčerpávajúco vysporiadal vo vyjadrení k žalobe a v žalovanom rozhodnutí. Uviedol, že rozhodnutie prvostupňového orgánu i rozhodnutie č. 102792499/2016 zo dňa 22. marca 2016 (vo veci daňovej kontroly na dani z príjmov za rok 2013) vychádzajú z rôznych skutkových zistení. V konaniach, ktoré im predchádzali boli vykonané odlišné dôkazy, preverujúce splnenie zákonných ustanovení rôznych hmotnoprávnych predpisov (zákona o DPH a zákona o dani z príjmov). 34. Taktiež námietky sťažovateľky o porušení zásady prezumpcie neviny považoval žalovaný za nedôvodné, pretože prvostupňový orgán a ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach nevynášajú „rozsudok o vine“ štatutárneho orgánu sťažovateľky z porušenia trestnoprávnych predpisov, ale konštatujú porušenie zákona o DPH, a to z dôvodu neoprávneného uplatnenia odpočítania dane zo sporných faktúr v kontrolovanom zdaňovacom období.

35. Žalovaný bol toho názoru, že prvostupňový orgán i žalovaný zaobstarali množstvo dôkazov, z ktorých nespochybniteľne vyplýva, že žalobkyňa vystupovala v reťazci spoločností podieľajúcich sa na podvodoch na DPH, v ktorom figurovali i deklarovaní dodávatelia žalobkyne uvedení na sporných faktúrach. Taktiež prvostupňový orgán i žalovaný postupovali v daňovom konaní v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a rešpektovali zásady Daňového poriadku. Žalované rozhodnutie i rozhodnutie správcu dane boli vydané v súlade so zákonom a závery v nich uvedené zodpovedajú zistenému skutkovému stavu.

III.

Posúdenie kasačného súdu

36. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela , ústavný ktorým sa mení a dopĺňa č. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ( ). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (g ods. 4, 5 a 6 v spojení s a a o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021

bola prerokúvaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3S a bola v kasačnom konaní vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

37. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný ( ) po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas ( a ), oprávnenou osobou ( ), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná ( ), má predpísané náležitosti ( a ), preskúmal napádaný rozsudok z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti ( , a ) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju zamietol ( ).

38. Podľa , ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.

39. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v súvislosti so svojím vznikom konštatuje, že prax judikovaná Najvyšším súdom Slovenskej republiky je aj rozhodovacou činnosťou kasačného súdu, a to aj vo vzťahu k aplikácii . Keďže odo dňa 1. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (kompetenčná kontinuita, bod 36), v súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít ( v spojení s až 3 v znení neskorších predpisov), je kasačný súd viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

40. Kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedené zistil, že v kasačnom konaní boli rovnaké sťažovateľkou namietané právne otázky v obdobných veciach už právoplatne posúdené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. , , , , . Kasačný súd v týchto veciach kasačnú sťažnosť sťažovateľky ako nedôvodnú zamietol.

41. V súlade s ku sťažnostným bodom sťažovateľky poukazuje preto senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 8. decembra 2020, s ktorým sa konajúci kasačný súd v celom rozsahu stotožňuje a v príslušnom rozsahu uvádza: „59. Účelom daňového konania je zistenie, či daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno- právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

60. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane vykonáva a vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane.

61. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach, dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.

62. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku sp.zn. zo dňa 17.02.2015 aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácii relevantných ustanovení.

63. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, keďže daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná a akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

64. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (uznesenie Ústavného súdu SR z 14. novembra 2018, č.k. -53).

65. Podľa názoru kasačného súdu je nutné uvedomiť si postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.

66. Kasačný súd uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. ).

67. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu, dodal. Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť.

68. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t.j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval

zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti.

69. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. -44, podľa ktorého zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

70. Správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako to je uvedené na predložených faktúrach. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na sťažovateľovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované, čo sa v prejednávanom prípade nestalo.

71. Kasačný súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného a krajského súdu, že v daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba či tovar dodaná osobou, deklarovanou na predkladaných faktúrach, nie je povinný dokazovať nedodanie touto osobou, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobou uvedenou v predkladanej faktúre, pokiaľ si uplatňuje právo na odpočítanie DPH z predkladanej dodávateľskej faktúry. Ak žalobca v tomto smere neunesie dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení práva na odpočítanie.

72. K námietke nerešpektovania zásady prezumpcie neviny kasačný súd uvádza, že táto sa uplatňuje v trestnom konaní, pričom správca dane v prejednávanom prípade konštatoval porušenie daňových predpisov - zákona o DPH, a to z dôvodu neoprávneného uplatnenia odpočítania dane zo sporných faktúr daňovým subjektom v kontrolovanom zdaňovacom období.

73. Vo vzťahu k nevykonaniu navrhovaných dôkazov, týkajúcich sa nepredvolania svedka Ondreja Chatrnúcha na výsluch kasačný súd uvádza, že táto nie je spôsobilá s poukazom na výsledky dokazovania zvrátiť záver daňových orgánov.

74. K námietke sťažovateľa, ktorou namietal porušenie práva na spravodlivý proces kasačný súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa nie je možné považovať skutočnosť, že krajský súd nerozhodol v zmysle predstáv sťažovateľa.

75. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vydané v obdobnej veci pod sp.zn. zo dňa 22.09.2020, ktoré ohľadom konštatuje, že „prvým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej tiež „ESĽP“) je to, že ide o také vady v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď tento neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2009 vo veci Sutyazhnik proti Rusku,), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2003 vo veci Ryabykh proti Rusku).“

76. Druhým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia je právny názor [najmä rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr García Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)], t.j. že správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania alebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu a na to nadväzujúce kasačného súdu (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (obdobne aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. alebo sp.zn. ).“

77. Nepreskúmateľnosť rozsudku je daná v prípade, ak chýbajú zásadné vysvetlenia dôvodov rozhodnutia súdu, pričom subjektívnu nespokojnosť sťažovateľa s obsahom odôvodnenia nemožno považovať za vyhovujúcu dôvodu kasačnej sťažnosti v zmysle .

78. Kasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane zistil skutkový stav správne a v súlade s daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako krajský súd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový stav, ktorý aj samotný krajský súd uviedol vo svojom rozhodnutí, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa dôkladne aj so všetkými námietkami sťažovateľa.

79. Kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

80. Podľa ust. kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná.

42. Kasačný súd sa s odôvodnením v citovaných veciach stotožňuje a nezistil ani žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. 43. Pre úplnosť kasačný súd uvádza, že má vedomosť o rozhodnutí kasačného súdu vo veci sp. zn. zo dňa 4. novembra 2020, v ktorej išlo o konanie medzi totožnými účastníkmi konania, v ktorom krajský súd rovnako ako v preskúmavanej veci citoval iné rozhodnutie krajského súdu. Kasačný súd v tejto veci rozhodol tak, že rozsudok správneho súdu zrušil z dôvodu, že tento nespĺňal náležitosti podľa . Kasačný súd správnemu súdu vytýkal využitie tzv. skráteného odôvodnenia, pretože v posudzovaných zdaniteľných obdobiach išlo o rozdielnych dodávateľov a nešlo teda o totožný predmet konania ( ). V preskúmavanej veci má však kasačný súd za to, že v posudzovaných zdaniteľných obdobiach išlo o obchody s rovnakými dodávateľmi a totožný predmet sporu, preto skrátené rozhodnutie správneho súdu spĺňalo náležitosti podľa ustanovenia a .

IV.

Záver

44. Po vyhodnotení závažnosti kasačných námietok žalobkyne vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia konštatuje, že dôvod na to, aby vyhovel kasačnej sťažnosti žalobkyne nezistil. Krajský súd v Trnave postupoval správne, keď žalobu žalobkyne zamietol. 45. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že tieto žiadnemu z účastníkov nepriznal. Urobil tak preto, lebo sťažovateľka nemala úspech v kasačnom konaní, a súčasne nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by žalovaný mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania ( v spojení s a ). 46. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 ( v spojení s ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.