Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)2eb/383596.9ac1fa.pdf
PDF · 295.52 KB
No categories available
6Sžf/37/2011
Najvyšší súd 6Sžf/37/2011 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej
veci žalobcu: P.A. I., s.r.o., V. X., T., zastúpený Advokátskou kanceláriou U. & P., s.r.o., so
sídlom S. X., B. B., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazová ulica 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. I/226/15298-108359/2010/990618-r zo dňa 19. októbra 2010, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 13S/70/2010-87 zo dňa 10. mája 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,
č. k. 13S/70/2010-87 zo dňa 10. mája 2011 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 10.5.2011, č. k. 13S/70/2010-87 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia a postupu žalovaného správneho
orgánu č. I/226/15298-108359/2010/990618-r zo dňa 19. októbra 2010, ktorým žalovaný
potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Trenčín
č. 645/230/44455/10/Ze zo dňa 8. júna 2010, ktorým správca dane žalobcovi znížil nadmerný
odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009 zo sumy 33.066,89 €
o sumu 28.759,21 € na sumu 4.307,68 €. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd z podkladov
pripojených v administratívnom spise zistil, že správca dane vykonal u žalobcu za marec 2009
daňovú kontrolu dane z priadnej hodnoty, o výsledku ktorej vyhotovil protokol
č. 645/320/35693/2010/Vec zo dňa 12. mája 2010; správca dane vydal dňa 8. júna 2010
dodatočný platobný výmer, ktorým znížil žalobcovi nadmerný odpočet dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009 zo sumy 33.066,89 € o sumu 28.759,21 €
na sumu 4.307,68 € z dôvodu, že nepreukázal poskytnutie služieb spoločnosťou K.K.-R.,
s.r.o., Ž., na základe odvolania žalobcu žalovaný preskúmavaným rozhodnutím potvrdil
dodatočný platobný výmer, keďže sa stotožnil so skutkovými zisteniami správcu dane ako aj
s jeho právnym záverom, že žalobca nesplnil podmienky na odpočet DPH, pretože
hodnoverne nepreukázal, že zdaniteľné plnenie uskutočnila spoločnosť K.K-R., s.r.o., ktorá
bola uvedená na faktúre č. 1004200901 zo dňa 10. apríla 2009; žalobca si uplatnil odpočítanie
dane z označenej faktúry, ktorou mu dodávateľ (K.K.-R., s.r.o.) účtoval poskytnuté služby na
základe zmluvy o poskytovaní služieb z 31. marca 2008 za obdobie od 1. apríla 2008 do 31.
marca 2009; takto bola žalobcovi vyfakturovaná suma 180.123,48 € (5.426.399,96.--Sk),
z toho daň z pridanej hodnoty predstavovala sumu 28.759,21 €; predmetom Zmluvy
o poskytovaní služieb z 31. marca 2008 podľa článku I. bolo zabezpečenie obchodného
servisu pri nákupe manometrov v požadovanom množstve a kvalite v Čínskej ľudovej
republike, zabezpečenie dopravy nakúpeného tovaru na územie Slovenskej republiky na
náklady objednávateľa v požadovanom termíne, vyhľadávanie nových obchodných
príležitostí v Čínskej ľudovej republike; zmluva (článok II.) bola uzavretá na 24 mesiacov, t.j.
od 1. apríla 2008 do 31. marca 2010; cenu, odmenu a splatnosť si účastníci zmluvy dohodli
v článku IV. s tým, že odmena za 12 mesiacov predstavovala 4.560.000.--Sk a táto mala byť
fakturovaná jeden raz ročne k 31. marcu 2009 a 31. marcu 2010.
Krajský súd zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím
správneho orgánu prvého stupňa posúdil v intenciách právnych noriem ustanovených v § 49
ods. 1, 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), v spojení s § 51 ods. 1, písm. a) a § 71 zákona o DPH.
Krajský súd konštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca mal
záujem udržať si doterajšie obchodné postavenie v Čínskej ľudovej republike; u jeho
obchodného partnera – spoločnosť G. I. Co„Ltd., s ktorou žalobca obchodoval od roku 2005 –
došlo v októbri 2008 k zmene vlastníckych vzťahov s tým, že do uvedenej obchodnej
spoločnosti vlastnícky vstúpila spoločnosť W. (F.) I. Co., Ltd., S. T., Ch.; žalobca tvrdil, že
vyvíjal činnosť v záujme udržania sa na čínskom obchodnom trhu prostredníctvom M. V.,
konateľa K.K.-R., s.r.o. a to spôsobom, ktorý vzhľadom na pomery v Čínskej ľudovej
republike bol v tejto krajine akceptovaný, keď M. V. mal kontakty na osoby, ktoré mohli
ovplyvniť konanie čínskeho obchodného partnera aj po zmene vlastníckych vzťahov, a preto
s jeho spoločnosťou uzavrel Zmluvu o poskytovaní služieb; súčasne uviedol, že postup
a spôsob, akým podnikateľ uzatvára svoje obchody, príp. aké aktivity vyvíja na udržanie
svojho obchodného postavenia, nie je predmetom posudzovania daňových orgánov a ani súdu.
Krajský súd poukázal na to, že v prejednávanej veci bolo potrebné preskúmať, či
žalobca si uplatnil nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec
2009 z označenej faktúry vystavenej spol. K.K.-R., s.r.o. v súlade so zákonom. Konštatoval,
že pre posúdenie veci bolo rozhodné, či žalobca splnil podmienky podľa § 49 ods. 2 písm. a),
v spojení s § 51 ods. 1, písm. a), a § 71 ods. 2, písm. b), zákona o DPH, t.j. či sa uskutočnilo
medzi žalobcom ako platiteľom dane a dodávateľom služieb zdaniteľné plnenie v zmysle
zákona o DPH.
Podľa názoru krajského súdu správca dane v súlade so zákonom preskúmal zákonnosť
uplatneného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty z faktúry č. 1004200901 zo dňa
10. apríla 2009 a za tým účelom vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom vychádzal
z predmetu „Zmluvy“, ktorý bol vymedzený v čl. I. skúmajúc, či dodávateľ poskytoval
žalobcovi služby spočívajúce v zabezpečení obchodného servisu pri nákupe manometrov,
ďalej v zabezpečení dopravy nakúpeného tovaru na územie Slovenskej republiky
a vo vyhľadávaní nových obchodných príležitostí s poukazom na to, že faktúra č. 1004200901
neobsahovala žiadne údaje o konkrétne poskytnutých službách, ktoré boli predmetom
fakturácie, a preto správca dane správne vychádzal z článku I. Zmluvy, t.j. z tam uvedených
služieb, ktoré mohli byť predmetom fakturácie. Uviedol, že v predmetnej faktúre sú uvádzané
len výnosy, ktoré vzhľadom na žalobcom predložené výkazy ziskov a strát, nemohli byť
u neho dosiahnuté. Mal za to, že správca dane v súlade so zákonom skúmal, či sa reálne
uskutočnilo zdaniteľné plnenie v zmysle dohodnutého predmetu zmluvy. Neakceptoval
tvrdenie žalobcu, že žalovaný „stále nepochopil obsah predmetnej zmluvy, pretože sa zameral
len na hmotný výsledok, čo je možné pri dodaní tovaru, ale nie pri poskytnutí služby.“ Tiež
neprihliadol na jeho tvrdenie, že „cieľ zmluvy bol naplnený už len zaobstaraním príležitostí
a nie uzavretím akejkoľvek zmluvy alebo právneho úkonu v mene alebo na účet žalobcu“.
Ďalej krajský súd zastával názor, že žalobca bol povinný bez akýchkoľvek pochybností
preukázať, že sa reálne uskutočnilo zdaniteľné plnenie spoločnosťou K.K.-R., s.r.o. v zmysle
predmetu zmluvy, ktorý si vymedzili účastníci zmluvy na základe vzájomného súhlasu,
s poukazom na to, že žalobca v konaní pred daňovými orgánmi a ani v žalobe neoznačil
žiaden konkrétny dôkaz, ktorým by preukázal uskutočnenie dohodnutej služby spol. K.K.-R.,
s.r.o., ktorá bola predmetom spornej fakturácie, teda žalobca nepreukázal splnenie podmienok
nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009 podľa § 49
ods. 1 a 2 písm. a), zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH.
Krajský súd námietky žalobcu, že pri úkonoch vykonávaných so štatutárnym
zástupcom žalobcu nebol prítomný tlmočník, považoval za účelové z dôvodov, že zo žiadnej
zo zápisníc o výpovedi F. P., konateľa žalobcu, nevyplýva, že otázky správcu dane boli pre
neho nezrozumiteľné pre neznalosť slovenského jazyka.
Krajský súd nepovažoval za dôvodné ani tvrdenia žalobcu pod bodom III. c/ žaloby
s poukazom na to, že do zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty boli zapracované
právne akty Európskeho spoločenstva a Európskej únie a ide o zákon, ktorý je v súlade
s európskou legislatívou.
Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný ako aj správca dane dostatočne zistili
skutkový stav za zdaňovacie obdobie, ktoré bolo predmetom kontroly, zabezpečili potrebné
podklady, ktoré správne vyhodnotili a vyvodili správny právny záver, s ktorými sa súd
stotožnil a v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia. Majúc
za to, že žalovaný rozhodol v súlade so zákonom, krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol
podľa § 250j ods. 1 O.s.p..
Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil v zmysle § 250k ods. 1
O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu trov konania
nepriznal.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.
Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa ust. § 250ja ods. 3 O.s.p.
zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a žalovaného
zaviaže k náhrade trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania.
Z dôvodov odvolania vyplýva, že žalobca vytýkal krajskému súdu, že na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne
posúdil, z ktorého dôvodu žalobu nesprávne zamietol. Dôvodil, že súd prvého stupňa
rozhodol nesprávne, keď si osvojil závery žalovaného správneho orgánu, pričom žalovaný
pod rúškom „materiálneho podkladu“ vystavenej faktúry skúmal opäť len formálny podklad –
t.j. existenciu zmluvy, avšak na rozdiel od iných daňových konaní, tentoraz nepostačovala,
a boli vyžadované ďalšie podklady, ktoré neboli predmetom plnenia zmluvných strán a ani
vecou žalobcu.
Žalobca tvrdil, že účel uzavretej zmluvy bol naplnený a žalobca riadne zaplatil
dohodnutú odmenu zmluvnému partnerovi, pričom tieto skutočnosti boli prezentované
žalovanému, no aj napriek tomu neboli vzaté do úvahy.
Žalobca sa nestotožnil so záverom žalovaného uvedeným v odôvodnení jeho
rozhodnutia. Za dôvod nezákonnosti považoval porušenie ustanovení zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov predovšetkým ustanovenie § 29, pretože žalovaný nezistil
spoľahlivo skutkový stav veci, nedodržal ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č.511/1992 Zb.,
pretože nepostupoval v úzkej súčinnosti s účastníkom konania a dostatočne sa nevyporiadal
s predloženými dokumentmi v cudzom jazyku, nezabezpečil si ich preklad a jednostranne
vyhodnocoval plnenie zmluvy, na čo vôbec nemal oprávnenie. Vytýkal žalovanému, že
rovnako sa nijakým spôsobom nevyporiadal s dôkazmi, ktoré svedčili v prospech tvrdení
navrhovateľa a tieto dôkazy odignoroval. Namietal, že dokazovanie nebolo vedené akuzačne,
ale inkvizičné, pretože celý proces svedčil o tom, že žalobca je a priori „daňový podvodník“,
miesto tohto, aby sa daňový úrad venoval obsahu zmluvy a predloženým dokladom. Namietal,
že súčinnosť či ústretovosť zmluvného partnera K.K.–R., s.r.o. nemôže pôsobiť na ťarchu
žalobcu, nakoľko každý subjekt je zodpovedný len za svoje účtovníctvo a doklady, ktoré sa
ho týkajú a nie je potom vecou žalobcu vyporiadavať sa s tvrdeniami žalovaného, ktoré
vyplývajú z kontroly u tohto subjektu, s poukazom na to, že rovnako je relevantný
predovšetkým obsah zmluvy a preto aj skutočnosti, že tento subjekt nezahrnul do nákladov
cestovné do Číny, pretože tam pán V. šiel ako súkromná osoba, nemá s vecou nič spoločné
a poukazuje jedine na ušetrené výdavky štátu.
Ďalej namietal porušenie ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH. Považoval
za neprípustné, aby argumentácia žalovaného bola postavená bez toho, aby sa konštatovalo
jeho porušenie konkrétnej povinnosti. Uviedol, že absencia takejto esenciálnej skutočnosti
v danej veci je nahradená síce množstvom citácií zo zápisníc, avšak ani tieto nepreukazujú
riadne zistený stav pre také rozhodnutie, akým je zníženie nadmerného odpočtu DPH o sumu
28.759,21 €.
Namietal, že žalovaný porušil taktiež ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka a zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, keď pri hodnotení predložených
dôkazov nesprávne aplikoval predpisy hmotného práva na právny vzťah medzi žalobcom
a obchodnou spoločnosťou K.K.–R., s.r.o.., nerozlišoval, že sa nejedná o dodanie tovaru, ale o
poskytnutie služby a preto celé konanie bolo vedené chybne, bez ohľadu na listinné dôkazy
a právne posúdenie veci. Tvrdil, že keďže výsledkom obchodnej spolupráce s K.K.–R., s.r.o.,
nemala byť konkrétna zmluva a nejednalo sa o obchodné zastúpenie a ani o právne úkony
v písomnej podobe na ťarchu žalobcu, je skúmanie akýchkoľvek iných podkladov šikanózne
a nedôvodné. Vytýkal žalovanému, že nemal potrebu zistiť materiálnu stránku veci, tak ako to
v rozhodnutí konštatuje, ale jeho cieľom podľa zisteného postupu bolo len poukázať na
niektoré odlišné vyjadrenia fyzických osôb, pričom neboli zohľadnené ostatné relevantné
skutočnosti.
Dôvodil, že žalovaný na jednej starne vykonával dokazovanie zamerané na údajné
zistenie materiálneho podkladu, no aj keby boli v konaní zo strany p. V. predložené nejaké
jeho zápisy, opäť by sa jednalo len o formálny podklad. S poukazom na to, že tak vzniká
zaujímavá situácia, kedy materiálnym znakom je práve formálny znak, uviedol, že v danom
prípade najdôležitejším materiálnym znakom je skutočnosť, že žalobca svojmu obchodnému
partnerovi zaplatil dohodnutú odmenu, v dôsledku činnosti obchodného partnera došlo
k zmene použitej doložky INCOTERMS pri doprave tovaru, čím sa znížili náklady žalobcu
a vyriešili problémy s dodávkami tovaru tak, ako bolo žalobcom vymienené pri uzatváraní
zmluvy a boli získané kontakty pre potreby ďalšej spolupráce, ktorá pretrváva do dnešného
dňa. Namietal, že žalovaný sa nijakým spôsobom nevyporiadal s týmito okolnosťami a nevzal
do úvahy dokumenty v cudzom jazyku.
Dôvodil, že správny súd nesprávne skonštatoval dostatočné vykonanie dokazovania
daňovými orgánmi. Tvrdil, že vydaním dodatočného platobného výmeru došlo k jeho
bezdôvodnému poškodeniu, nakoľko svojím konaním nijako neporušil právne predpisy
upravujúce daň z príjmov. Vyslovil názor, že takýto prístup odporuje aj ustálenej judikatúre
Najvyššieho súdu SR, pretože pokiaľ daňový subjekt predložil dôkazy (cudzojazyčné
dokumenty), ktoré mali objektívne napomôcť k objasneniu rozhodujúcich okolností, je potom
potrebné považovať rozhodnutie správnych orgánov za predčasné, ktorého výsledkom
je porušenie subjektívneho práva navrhovateľa, ktorému následne vzniká povinnosť
na plnenie. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 7 Sž 124/01, Sž 131-137/01.
Žalobca ďalej tvrdil, že členovia štatutárnych orgánov zmluvných strán potvrdili
uskutočnenie zdaniteľného obchodu, jednak predložili dokumentáciu vzťahujúcu sa
na predmetnú vec a jednak žalovaný stále nepochopil obsah predmetnej zmluvy, pretože sa
zameriaval len na hmotný výsledok, čo je možné pri dodaní tovaru, ale nie pri poskytnutí
služby. Namietal, že žalovaný nevzal do úvahy základný ekonomický rozdiel medzi
definíciou tovaru a služby. Tvrdil, že cieľ zmluvy je totiž naplnený už len zaobstaraním
príležitosti, a nie uzavretím akejkoľvek zmluvy alebo právneho úkonu v mene alebo na účet
žalobcu, čo predstavuje najmarkantnejší rozdiel medzi predmetnou zmluvou a zmluvou
o obchodnom zastúpení, resp. komisionálnou zmluvou. Ďalej namietal, že dokazovanie ako
také bolo zľahčované zväčša odkazom na znenie zápisníc zdôrazniac, že konateľ žalobcu
je občan Nemeckej spolkovej republiky a pre potreby daňového konania využil služby
zamestnanca, ktorý nie je tlmočníkom, a preto postaviť odôvodnenie rozhodnutia na takto
získaných rozdieloch je nesprávne, a to najmä pre existenciu listinných dôkazov, ktoré mali
byť vyhodnotené vo vzájomnej súvzťažnosti a nie len jednotlivo. Vytýkal žalovanému ako aj
prvostupňovému úradu, že nevykonali dokazovanie v potrebnom rozsahu, o čom svedčí
dokumentácia nachádzajúca sa v správnom spise, nakoľko dokumenty predložené žalobcom
v cudzom jazyku nevzal vôbec do úvahy, pričom si vystačil s odôvodnením, že nebol
predložený ich preklad do úradného jazyka. V danej súvislosti poukázal na európsku
jurisdikciu a to rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C-223/03, v ktorej rozhodol, že „Pojem
platiteľ dane a hospodárska činnosť, ako aj dodávka tovaru a poskytovanie služieb, ktoré
definujú zdaniteľné plnenia v zmysle šiestej smernice, majú totiž objektívny charakter
a uplatňujú sa nezávisle na cieľoch a výsledkoch dotknutých plnení. V tejto súvislosti
povinnosť správcu dane pristúpiť k vyšetrovaniu s cieľom určiť úmysel platiteľa dane tak, že
sa vezme do úvahy okrem výnimočných prípadov, povaha cieľa dotknutého plnenia,
je v rozpore s cieľmi spoločného systému dane z pridanej hodnoty zabezpečiť právnu istotu
a prijať akty nevyhnutné na uplatnenie dane z pridanej hodnoty.“ Ďalej poukázal na rozsudok
Súdneho dvora z 12. septembra 2000, Komisia/Grécko (C 260/98, Zb. s. I 6537) a tiež
rozsudok z 26. marca 1987, Komisia/Holandsko, 235/85, Zb. s. 1471, bod 8, ako aj najmä
rozsudky zo 14. februára 1985, Rompehnan, 268/83, Zb. s. 655, bod 19, a z 27. novembra
2003, Zita Modes, C 497/01, Zb. s. I 14393, bod 38).
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhoval, aby Najvyšší súd SR
odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
V dôvodoch vyjadrenia žalovaný poukázal na to, že žalobca v odvolaní uvádza tie isté
námietky, ktoré boli predmetom súdneho prieskumu na krajskom súde. Uviedol, že sa naďalej
pridržiava svojho stanoviska podaného k žalobe dňa 27.1.2011 a trvá na skutočnostiach
v tomto stanovisku uvedených, zastávajúc názor, že žalobou napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu č. I/226/15298-108359/2010/990618-r zo dňa 19.10.2010,
ktorým ako odvolací orgán potvrdil dodatočný platobný výmer č. 645/230/44455/10/Ze
zo dňa 8.6.2010 za zdaňovacie obdobie marec 2009, ktorým bol znížený nadmerný odpočet,
ako aj uvedené rozhodnutie správcu dane, sú vydané v súlade s právnymi predpismi.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach
podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. s použitím § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.)
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.
v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolanie nie je dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím
žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým správca dane znížil
platiteľovi dane z pridanej hodnoty – žalobcovi, podľa § 44 ods. 6, písm. b) bod 1 zákona
č. 511/1992 Zb. nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2009, a preto odvolací súd
preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom
v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu
v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konania im predchádzajúce, najmä
z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými
v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené
v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov §§ 247 a nasl. O.s.p.) preskúmať
zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím
žalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o znížení nadmerného odpočtu žalobcu ako
platiteľa dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009.
Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho spisu, súčasť ktorého
tvoril administratívny spis, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutého
rozsudku súdu prvého stupňa.
V danom prípade odvolací súd zistil, že žalobca v odvolaní vzniesol v podstate totožné
námietky ako v žalobe ako aj v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane.
Z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis, odvolací súd zistil, že Daňový úrad v Trenčíne ako správca dane
vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z priadnej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec
2009, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 645/320/35693/2010/Vec zo dňa 12. mája 2010,
vrátane dodatku č. 1 k protokolu, ktorý bol so žalobcom ako daňovým subjektom prerokovaný
dňa 7.6.2010.
Správca dane na základe zistení daňovou kontrolou dodatočným platobným výmerom
č. 645/230/44455/10/Ze zo dňa 8.6.2010 podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992
Zb. znížil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty nadmerný odpočet za zdaňovacie
obdobie marec 2009 zo sumy 33.066,89 € o sumu 28.759,21 € na sumu 4.307,68 €.
Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že správca dane dospel k záveru, že žalobca
10 6Sžf/37/2011
ako kontrolovaný daňový subjekt si počas daňovej kontroly nesplnil zákonnú povinnosť
uloženú mu v § 29 zákona č. 511/1992 Zb., keď nepreukázal, že predmetné služby
fakturované faktúrou č. 1004200901 (int. č. 30090042) zo dňa 10. apríla 2009 vyhotovenou
daňovým subjektom spoločnosťou K.K.-R., s.r.o., Ž., mu boli daňovým subjektom
K.K.-R., s.r.o. skutočne poskytnuté, ktorým postupom žalobca porušil § 49 ods. 2 písm. a) a
§ 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov a preto mu neuznal právo na odpočet dane z pridanej hodnoty uvedenej
na predmetnej faktúre.
Daňové riaditeľstvo SR na základe odvolania žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu
správcu dane preskúmavaným rozhodnutím (č. I/226/15298-108359/2010/990618-r, zo dňa
19.10.2010) podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. potvrdil dodatočný platobný výmer
správcu dane. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že Daňové riaditeľstvo SR ako odvolací
správny orgán sa stotožnil so skutkovými zisteniami správcu dane ako aj s jeho právnym
záverom, že žalobca nesplnil podmienky na odpočet DPH, pretože hodnoverne nepreukázal,
že zdaniteľné plnenie uskutočnila spoločnosť K.K.-R., s.r.o., ktorá bolo uvedená na faktúre č.
1004200901.
Ďalej odvolací súd zistil, že žalobca si v zdaňovacom období marec 2009 uplatnil
odpočítanie dane z faktúry č. 1004200901 (int. č. 30090042) zo dňa 10. apríla 2009,
vystavenej daňovým subjektom spoločnosťou K.K.-R., s.r.o., Ž., ktorou mu táto spoločnosť
ako dodávateľ účtovala poskytnuté služby na základe zmluvy o poskytovaní služieb z 31.
marca 2008 za obdobie od 1. apríla 2008 do 31. marca 2009 v sume 180.123,48 €
(5.426.399,96 Sk), z toho daň z pridanej hodnoty predstavovala sumu 28.759,21 €. Žalobca so
spoločnosťou K.K.-R., s.r.o., Ž. uzatvoril Zmluvu o poskytovaní služieb zo dňa 31. marca
2008, predmetom ktorej podľa článku I. bolo zabezpečenie obchodného servisu pri nákupe
manometrov v požadovanom množstve a kvalite v Čínskej ľudovej republike, zabezpečenie
dopravy nakúpeného tovaru na územie Slovenskej republiky na náklady objednávateľa
v požadovanom termíne, vyhľadávanie nových obchodných príležitostí v Čínskej ľudovej
republike, podľa článku II. zmluva bola uzavretá na 24 mesiacov, t.j. od 1. apríla 2008 do 31.
marca 2010, podľa článku IV. si účastníci zmluvy dohodli cenu, odmenu a splatnosť tak, že
odmena za 12 mesiacov predstavovala 4.560.000,--Sk a táto mala byť fakturovaná jeden raz
ročne k 31. marcu 2009 a 31. marcu 2010. V roku 2010 spoločnosť K.K.-R., s.r.o., žalobcovi
v zmysle uvedenej zmluvy faktúru nevystavila a podľa tvrdenia konateľa tejto spoločnosti M.
V. účel spolupráce v zmysle zmluvy bol naplnený uvedenou fakturáciou v roku 2009.
11 6Sžf/37/2011
Zákonodarca v právnej norme § 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov
(„zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) ustanovuje základné zásady
daňového konania. Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle
uvedeného zákona zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane
v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi
(§ 2 ods. 1). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2) správca dane postupuje v daňovom
konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie
je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2
ods. 3), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo
v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7), podľa ktorej všetky
daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate
vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky).
Podľa § 29 ods. 1, 2, 3, 4, 7, 8 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva
správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je
pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Netreba dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť
všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne
záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede,
znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice
o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi
a doklady k nim. Správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému
subjektu. Daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať
v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť
povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
12 6Sžf/37/2011
Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení účinnom v rozhodnom čase (zákon o DPH) právo odpočítať daň z tovaru alebo
zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová
povinnosť.
Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb,
ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.
Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom
v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49
môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru
od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 71 ods. 1, 2 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby
v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou
osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj
v prípade, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie
služby skončené. Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej
povinnosti. Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím
jednej alebo viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby,
na ktoré prijal jednu alebo viac platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru,
a to najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto
dodanie tovaru alebo dodanie služby v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je
povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná
s oslobodením od dane podľa § 28 až 42.
Faktúra musí obsahovať: a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne
prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo službu, a jeho identifikačné číslo
pre daň, b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo
bydliska príjemcu tovaru alebo služby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je
pridelené, c) poradové číslo faktúry, d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo
dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak tento dátum možno určiť a ak sa
odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry, e) dátum vyhotovenia faktúry, f) množstvo
a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby, g) základ dane,
13 6Sžf/37/2011
jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene,
h) sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane, i) výšku dane spolu v eurách.
Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích dôvodov dospel k záveru, že
správca dane v danom prípade postupoval v súlade so zákonom o správe daní, vo veci si
zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom
konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom – žalobcom a vo veci rozhodol
skutkovo a právne správne, žalovaný správny orgán sa s námietkami žalobcu vznesenými
v daňovom konaní náležite vyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia, z ktorých dôvodov
rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je treba považovať za súladné so zákonom, a preto
súd prvého stupňa rozhodol vo veci zákonne, keď žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu.
Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby
mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní
a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo
iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti daňového subjektu.
S poukazom na § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. je potrebné uviesť, že podmienky
uvedené v § 49 ods. 1, 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej
povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je
možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby
za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca požaduje pre ľahkú
zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu
podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok
na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné
obchody, na základe ktorých došlo k dodaniu tovaru alebo služby, boli uskutočnené.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav v danej veci bol zistený
nedostatočne a nesprávne právne posúdený, najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne
s názorom súdu prvého stupňa nestotožnil. Z administratívneho spisu správnosť tvrdenia
14 6Sžf/37/2011
žalobcu, že v danej veci daňové orgány vykonali dokazovanie nedostatočne, že sa dostatočne
nevyporiadali s predloženými dokumentmi v cudzom jazyku, nezabezpečili si ich preklad
a jednostranne vyhodnotili plnenie zmluvy, na čo vôbec nemali oprávnenie, ako aj, že
rovnako sa nijakým spôsobom nevyporiadali s dôkazmi, ktoré svedčili v jeho prospech,
odignoroval, nevyplýva. Taktiež nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že žalovaný nemal
potrebu zistiť materiálnu stránku veci, poukazujúc na niektoré odlišné vyjadrenia fyzických
osôb, pričom nezohľadnil ostatné relevantné skutočnosti. Práve naopak z administratívneho
spisu je zrejmé, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie v súčinnosti
so žalobcom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že daňové konanie je riadené
zásadou prejednávacou a nie vyhľadávacou (vyšetrovacou), a preto bolo povinnosťou žalobcu
dôkazy preukazujúce správne uplatnenie nadmerného odpočtu predkladať. Taktiež je zrejmé,
že Daňové riaditeľstvo SR ako odvolací daňový orgán sa listinnými dôkazmi, ktoré žalobca
predložil v odvolacom daňovom konaní a to aj v cudzom jazyku zaoberal a tieto aj
v dôvodoch svojho rozhodnutia vyhodnotil. Pokiaľ žalobca v odvolaní predložil dokumenty
v anglickom jazyku, ktorých preklad do slovenského jazyka bol priložený - „Memorandum
o porozumení“ uzatvorené dňa 23.10.2008 medzi G. I. Co., Ltd., S., ČĽR a W. I. L., M.,
India, z ktorého bodu 6 vyplýva, že členom predstavenstva zastupujúceho spoločnosť G.I. je
aj F. P., - Zmluvu o zastúpení medzi spoločnosťami W. (F.) I. Co., Ltd. ČĽR a žalobcom P. I.
G.m.b.H, Nemecko, na ktorej je F. P. uvedený ako právny zástupca žalobcu a aj spoločnosti
P., aj podľa názoru odvolacieho súdu predložené doklady preukazujú vznik novej spoločnosti
na výrobu prístrojov, avšak nepreukazujú účasť spoločnosti K.K.–R., s.r.o., Ž. na obchodných
rokovaniach a uzatváraní a vzhľadom k tomu, že podľa predloženého memoranda F. P. bol
členom predstavenstva novo založenej spoločnosti, odvolací súd súhlasí s tvrdením
žalovaného, že je dosť nepravdepodobné, že by žalobca k uzatvoreniu exkluzívnej zmluvy zo
dňa 1.3.2009 potreboval kontakty spoločnosti K.K.–R., s.r.o., Ž.. Zmluva o výhradnej
distribúcii a obchodnom zastúpení zo dňa 1.3.2009 uzatvorená medzi spoločnosťami
dodávateľom G. I. Co. Ltd., S., Čína a žalobcom sa v spise nachádza v anglickom jazyku,
z čoho však nemožno vyvodiť záver, že žalovaný sa ňou neoboznámil a nezabezpečenie jej
úradného prekladu nie je možné považovať za takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. V administratívnom spise sa súčasne
nachádza listina v čínskom jazyku, predložená konateľom K.K.-R., s.r.o. M. V., ktorou
preukazoval, že podľa čínskej právnej úpravy je viazaný mlčanlivosťou vo veci obchodného
jednania s čínskymi predstaviteľmi, ktorou skutočnosťou sa daňové orgány zaoberali a taktiež
vyhodnotili.
15 6Sžf/37/2011
Za nezákonný postup správcu dane nie je možné považovať ani vykonanie výsluchu
štatutárneho zástupcu žalobcu F. P.a bez prítomnosti úradného tlmočníka, keďže zo zápisníc o
jeho výpovedi vyplýva, že výsluch správca dane vykonal za prítomnosti osoby zabezpečenej
žalobcom na tlmočenie a žiadnym spôsobom zo zápisníc nevyplýva, že by otázky správcu
dane boli pre neho nezrozumiteľné pre neznalosť slovenského jazyka, ako aj že by konateľ
žalobcu vzniesol námietky k vykonaniu výsluchu bez úradného tlmočníka.
Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalobcu, že súčinnosť či ústretovosť zmluvného
partnera K.K.–R., s.r.o. nemôže pôsobiť na ťarchu žalobcu, nakoľko každý subjekt
je zodpovedný len za svoje účtovníctvo a doklady, ktoré sa ho týkajú a nie je potom vecou
žalobcu vyporiadavať sa s tvrdeniami žalovaného, ktoré vyplývajú z kontroly u tohto
subjektu. Pokiaľ si však žalobca za zdaňovacie obdobie marec 2009 odpočítal daň z pridanej
hodnoty na základe faktúry vystavenej uvedenou spoločnosťou, bolo povinnosťou žalobcu
spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázať uskutočnenie poskytnutej služby
dodávateľom, ktorú povinnosť si nesplnil.
V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že v danom prípade nepostačuje, pokiaľ si
žalobca ako platiteľ uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry iba
predloženie faktúry, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne
uskutočnené. K tejto námietke dáva žalobcovi taktiež do pozornosti, že v zmysle vyššie
citovaného ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane
daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosť daňového subjektu preukázať všetky
tvrdené skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný, tieto dôkazy len vykonáva.
Správu daní a príjmov, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu vykonávajú finančné
orgány samostatne. V rámci tejto kompetencie daňové úrady ako finančné orgány okrem
iného zisťujú a overujú skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Robia tak
v daňovom konaní, a v rámci tohto konania majú a môžu daňové subjekty uplatniť svoje
práva, ktoré im zákon priznáva a súčasne a to predovšetkým aj splniť svoju dôkaznú
povinnosť.
V daňovom konaní, v ktorom sa podľa zákona kladie dôraz na záujem štátu, resp.
záujem verejný, na riadnom plnení daňovej povinnosti, čo je zákonom uložená a ústavne
podložená poplatková povinnosť voči štátu, platí totiž nielen obvyklá procesná zásada
voľného hodnotenia dôkazu vykonaných v tomto konaní kompetentným orgánom, ale aj
zásada prejednávacia (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Pre daný prípad toto
predstavovalo, že žalobca ako daňovník nemohol od správcu dane právom očakávať, že
16 6Sžf/37/2011
správca dane bude a musí čakať, či daňovník v budúcnosti bude schopný zabezpečiť si
dôkazy, ktoré by mohli nasvedčovať v jeho prospech. Žalobca ani nemohol očakávať, že súd
bude suplovať činnosti finančných orgánov, a že v správnom súdnictve bude vykonávať
dôkazy a hodnotiť tie, ktoré daňovník mal a mohol predložiť v daňovom konaní, ale tak
neurobil.
Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov
(súd na to nemá kompetenciu), ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov,
teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou)
rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
Takýto záver nie je v rozpore s požiadavkou plnej jurisdikcie stanovenej v § 250i
O.s.p., nakoľko postupne by súd dospel k názoru o vecnej správnosti rozhodnutia správnych
orgánov, ktoré v správnom konaní vykonali všetky dostupné dôkazy na odstránenie rozporov.
Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu, že žalobca v konaní
neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní.
Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že skutkový stav bol
nesprávne právne posúdený, keď žalovaný porušil ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka a zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, keďže
pri hodnotení predložených dôkazov nesprávne aplikoval predpisy hmotného práva na právny
vzťah medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou K.K.–R., s.r.o., nerozlišoval, že sa nejedná
o dodanie tovaru, ale o poskytnutie služby. Z vykonaného dokazovania a jeho hodnotenia
daňovými orgánmi jednoznačne vyplýva, že daňové orgány zamerali správne svoju pozornosť
k predmetu faktúry, na základe ktorej si žalobca uplatnil odpočet dane z pridanej hodnoty.
Hodnotením predmetu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou K.K.-R., s.r.o.
vzhľadom k posúdeniu uplatnenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty žalobcom
z faktúry vystavenej na základe predmetného zmluvného vzťahu, žiadnym spôsobom nedošlo
zo strany daňových orgánov k porušeniu práv vyplývajúcich zo zmluvnej voľnosti účastníkov
zmluvy.
Pokiaľ žalobca na podporu dôvodnosti odvolacích dôvodov poukazoval na judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie sp. zn. 7 Sž 124/01, Sž 131-137/01)
a judikatúru Súdneho dvora (rozhodnutie vo veci C-223/03 ako aj rozhodnutie
z 12. septembra 2000, Komisia/Grécko (C 260/98, Zb. s. I 6537) a tiež rozsudok z 26. marca
1987, Komisia/Holandsko, 235/85, Zb. s. 1471, bod 8, a najmä rozsudky zo 14. februára 1985,
17 6Sžf/37/2011
Rompehnan, 268/83, Zb. s. 655, bod 19, a z 27. novembra 2003, Zita Modes, C 497/01, Zb.
s. I 14393, bod 38), odvolací súd zastáva názor, že uvedenú judikatúru nie je možné na daný
prípad použiť, pretože skutočnosti riešené v uvedených rozhodnutiach sa na predmetnú vec
nevzťahovali.
Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 O.s.p.),
v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo
jeho postup nie je v súlade so zákonom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené považoval námietky
žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli
ovplyvniť vecnú a právnu správnosť posudzovanej veci a preto napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p.
v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. a s § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. potvrdil stotožniac sa
v zásade aj s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá O.s.p.).
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1
veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p..
Žalobcovi náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože v tomto konaní nebol úspešný.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 25. apríla 2012
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth