Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Sžsk-9-2021.pdf
PDF · 95.58 KB
Case nature
Area
Subarea
7Sžsk/9/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej, členky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a člena senátu Mgr. Michala Novotného (sudca spravodajca) vo veci žalobkyne: G., nar. XX. C. XXXX, D., zastúpenej: JUDr. Melánia Knopová, MBA, advokátka, Štúrova 20, Košice, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, 29. augusta 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zo 16. novembra 2018 č. 63890-7/2018-BA, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sa/7/2019-125 z 30. júna 2020 takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.
II. Účastníkom konania nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že Slovenská lekárska komora 22. augusta 2006 vydala žalobkyni licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekárky v odbore kardiochirurgia. Žalobkyňa poskytovala zdravotnú starostlivosť v odbore kardiológia na základe povolenia Nitrianskeho samosprávneho kraja z 5. septembra 2006. Tento kraj rozhodnutím z 25. februára 2008 na jej vlastnú žiadosť zrušil toto povolenie uplynutím 29. februára 2008. Licencia žalobkyne však zostala v platnosti aj po 28. februári 2008 až 1. februára 2015. Napriek tomu sa však žalobkyňa u žalovanej od 29. februára 2008 odhlásila z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby.
2. Po zistení, že žalobkyňa je aj po 29. februári 2008 držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, pobočka žalovanej v Leviciach dvoma rozhodnutiami z 25. októbra 2016 vyslovila, že žalobkyni povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie nezaniklo 29. februára 2008 (č. 29466-1/2016-LV), ale až 30. júna 2010 (č. 29466-2/2016-LV). Vyšla zo záveru, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, v dôsledku čoho bola žalobkyňa aj po 29. februári 2008 samostatne zárobkovo činnou osobou. Jej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie tak podľa § 21 ods. 1 cit. zákona mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, kedy jej príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovo činnej osoby nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 cit. zákona. Z výpisu z daňového priznania žalobkyne k dani z príjmov pobočka zistila, že pod túto hranicu jej príjem prvýkrát klesol za rok 2009, takže jej poistenie podľa citovaného ustanovenia zaniklo až 30. júna 2010. Žalobkyňa bola riadne
poučená, že sa proti rozhodnutiam môže odvolať, no neurobila tak. Preto obe nadobudli právoplatnosť 5. decembra 2016.
3. Dvoma ďalšími rozhodnutiami z 21. decembra 2016 pobočka v Leviciach predpísala žalobkyni dlžné poistné jednak za mesiace marec až december 2008 v celkovej sume 3.537,87 € (č. 700-1311497216- GC04/16), jednak za mesiace január 2009 až jún 2010 v celkovej sume 3.729,20 € (č. 700-1311497316- GC04/16). V ich odôvodneniach poukázala na skôr citované ustanovenia zákona o sociálnom poistení, v dôsledku ktorých povinné nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie žalobkyne nezaniklo, ale trvalo do 30. júna 2010. Do tohto dátumu tak žalobkyňa mala podľa § 128 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c) a ods. 11 písm. b) zákona o sociálnom poistení platiť poistné. Rozhodnutie č. 700-1311497216-GC04/16 žalovaná napriek odvolaniu žalobkyne potvrdila prvým rozhodnutím zo 7. júna 2017 č. 27366-3/2017-BA. Rozhodnutie č. 700-1311497316-GC04/16 žalovaná potvrdila druhým rozhodnutím zo 7. júna 2017 č. 27365-3/2017-BA. V oboch rozhodnutiach sa stotožnila sa s názorom pobočky, že žalobkyňa bola povinná platiť poistné až do júna 2010, nezaplatila ho však, preto jej muselo byť predpísané. Obe rozhodnutia boli žalobkyni doručené v jednej obálke 12. júna 2017. Proti prvému rozhodnutiu podala žalobkyňa správnu žalobu, o ktorej koná správny súd pod sp. zn. 23 Sa 102/2017, proti druhému rozhodnutiu správnu žalobu nepodala.
4. Návrhom došlým žalovanej 13. júna 2018 žiadala žalobkyňa obnoviť konanie skončené druhým rozhodnutím zo 7. júna 2017 č. 27365-3/2017-BA. Zastávala názor, že ak pobočka žalovanej prijala odhlášku žalobkyne k 29. februáru 2008, je tento jej akt rozhodnutím a jeho účinky by mohli zaniknúť len obnovou konania. Ak žalovaná vyšla z názoru, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie trvalo do 30. júna 2010, potom išlo o predbežnú otázku a túto otázku vraj posúdil správny súd inak. To zakladá dôvod obnovy konania podľa § 221 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení. Ďalej žalobkyňa zopakovala, že je od 1. marca 2008 zamestnankyňou, nie samostatne zárobkovo činnou osobou, a odvodové povinnosti za ňu plní zamestnávateľ. Ústredie žalovanej rozhodnutím z 13. augusta 2018 č. 63890-5/2018-BA návrh na obnovu zamietlo, pretože nezistilo žiaden z dôvodov obnovy podľa § 221 zákona o sociálnom poistení. Rozsudok správneho súdu, ktorý žalobkyňa citovala, sa týkal inej osoby, nie jej.
5. Generálny riaditeľ žalovanej rozhodnutím zo 16. septembra 2018 č. 63890-7/2018- BA potvrdil rozhodnutie z 13. augusta 2018 a odvolanie žalobkyne zamietol. Zdôraznil, že rozhodnutie o tom, či povinné poistenie zaniklo alebo nezaniklo, nepatrí do právomoci správneho súdu, ale Sociálnej poisťovne. Preto je rozhodnutie správneho súdu, aj keď sa týka žalobkyne, pre posúdenie predbežnej otázky nepodstatné. O predbežnej otázke trvania povinného poistenia žalobkyne bolo právoplatne rozhodnuté rozhodnutiami z 25. októbra 2016 a tie sú právoplatné aj naďalej.
6. Správny súd tu napadnutým rozsudkom správnu žalobu žalobkyne zamietol. Vyšiel z toho, že o otázke trvania povinného nemocenského a dôchodkového poistenia žalobkyne bolo právoplatne rozhodnuté rozhodnutiami žalovanej z 25. októbra 2016. Tieto rozhodnutia žalobkyňa nenapadla a sú stále právoplatné. Podľa správneho súdu neboli v návrhu na obnovu predložené žiadne dôkazy, ktoré by preukázali nepravdivosť dôkazov, z ktorých uvedené rozhodnutia vychádzali. Úlohou obnovy konania nie je opätovne preskúmavať vecnú správnosť pôvodného rozhodnutia. Preto sa ani správny súd nezaoberal námietkami žalobkyne proti správnosti rozhodnutí z 25. októbra 2016.
II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
7. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci správnemu súdu na ďalšie konanie. Predovšetkým namietla, že správny súd nerešpektoval názor vyslovený v uznesení veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs 1/2019 z 30. apríla 2019. Nerešpektoval ho ani senát 9S najvyššieho súdu, keď opätovne postúpil veľkému senátu tú istú otázku a okrem toho rozsudkom z 29. januára 2020 zrušil rozsudok správneho súdu vo veci 23 Sa 102/2017, v ktorej bolo správnej žalobe žalobkyne vyhovené. Tento senát vyslovuje právne názory, ktoré sú v línii žalovanej. Podľa žalobkyne je sudkyňa, ktorá vydala napadnutý rozsudok správneho súdu, voči nej zaujatá, pretože rozhodnutie nemá ani len náležité odôvodnenie. Žalobkyňa svoj návrh na obnovu smerovala proti druhému rozhodnutiu zo 7. júna 2017, nie proti rozhodnutiam z 25. októbra 2016 ako to tvrdil správny súd. Zdôraznila, že proti druhému rozhodnutiu zo 7. júna 2017 nepodala
správnu žalobu, lebo jej bolo doručené v jednej obálke s prvým rozhodnutím a omylom ich považovala za totožné. Naďalej sa pridŕžala žalobných bodov, zopakovala, že ak žalovaná prijala jej odhlášku k 29. februáru 2008, rozhodla tým o zániku poistenia k tomuto dňu, hoci toto rozhodnutie malo len podobu vyznačenia v spise. Toto rozhodnutie by bolo možné zmeniť len na základe obnovy konania, už však uplynula lehota na jej nariadenie. Predbežnou otázkou v danej veci bola otázka, či žalobkyňa po 29. februári 2008 bola samostatne zárobkovo činnou osobou. Žalovaná pri jej posúdení nebrala do úvahy existenciu právoplatného rozhodnutia o zániku poistenia k tomuto dňu. Okrem toho žalovaná správny súd posúdili túto právnu otázku aj v rozpore s názorom, ktorý vo svojom rozhodnutí vyjadril veľký senát najvyššieho súdu. Podľa žalobkyňa tak bol naplnený dôvod obnovy konania podľa § 221 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení.
8. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Podľa nej žalobkyňa v kasačnej sťažnosti neuviedla nič nové, k čomu by sa žalovaná už nevyjadrila. Dôvody obnovy, ktoré žalobkyňa považovala za podstatné, sa týkali rozhodnutí z 25. októbra 2016, nie druhého rozhodnutia zo 7. júna 2017, ktoré návrhom na obnovu napadla. Žalovaná nebola pri vydávaní tohto druhého rozhodnutia skúmať postavenie žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osobe, keďže už bolo vyriešené rozhodnutiami z 25. októbra 2016. Žalobkyňa mala svoje argumenty, prečo ju po 29. februári 2008 nebolo možné považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu, uplatniť v odvolaní proti týmto rozhodnutiam, nie návrhom na obnovu konania.
III.
Posúdenie veci kasačným súdom
9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý prešiel výkon súdnictva z najvyššieho súdu (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 SSP).
10. Predmetom prieskumu správnych súdov v tejto veci sú rozhodnutia žalovanej, ktorými zamietla návrh žalobkyne na obnovu nedávkového konania skončeného právoplatným rozhodnutím o predpísaní poistného. Na úvod sa možno stotožniť s názorom, ktorý žalovaná prejavila vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti, že podania žalobkyne nie sú vždy ľahko zrozumiteľné. Žalobkyňa svoj návrh na obnovu nedávkového konania opierala o § 221 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého sa nedávkové konanie ukončené rozhodnutím, ktoré je právoplatné, na návrh účastníka obnoví, ak rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušná organizačná zložka rozhodla inak. Žalobkyňa za takúto skutočnosť označovala raz rozhodnutie správneho súdu v inej veci, potom rozhodnutie správneho súdu vo veci žalobkyne, avšak týkajúce sa iného obdobia, potom rozhodnutie veľkého senátu. Zároveň žalobkyňa opakovala svoju argumentáciu, že odlišným posúdením predbežnej otázky je vlastne rozhodnutie, ktoré žalovaná vydala tým, že akceptovala odhlášku žalobkyne z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia k 29. februáru 2008. Preto je potrebné najskôr objasniť si pojem predbežnej otázky v zmysle § 221 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení.
11. Zákon o sociálnom poistení pojem „predbežná otázka“ nevymedzuje. Jeho význam však možno vyvodiť z § 198 citovaného zákona, podľa ktorého platí, že ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka žalovanej takýmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka môže o takej otázke urobiť úsudok. Nemôže si však urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, priestupok, správny delikt , alebo o osobnom stave fyzickej osoby, ak o ňom patrí rozhodovať súdu. Znakom predbežnej otázky teda je, že ide o otázku v konaní, ktorá síce nie je predmetom konania, ale od ktorej je rozhodnutie o predmete konania priamo závislé. Podobne vymedzuje predbežnú otázku aj doktrína správneho práva (napríklad Potásch, P., Hašanová, J. Zákon o správnom konaní (správny poriadok). Komentár. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck 2012, s. 189), ako aj judikatúra k príslušným ustanoveniam súdnych procesných kódexov (porov. napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 44/2010, judikát R 2013). Dôležitým znakom predbežnej otázky je, že ide o konkrétnu právnu otázku, ktorá sa týka konkrétne niektorého z prvkov riešeného právneho vzťahu. Preto predbežnou otázkou nie je abstraktný právny názor na určitý právny problém, resp. výklad určitého ustanovenia (podobne rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 2 Cdo 185/96, judikát R 105/1998).
12. Žalobkyňa v danej veci navrhovala obnoviť konanie skončené rozhodnutím žalovanej zo 7. júna 2017 č. 27365-3/2017-BA, ktorým bolo predpísané poistné za obdobie od januára 2009 do júna 2010 ako samostatne zárobkovo činnej osobe. Organizačná zložka žalovanej [jej pobočka, príslušná podľa § 178 ods. 1 písm. a) ôsmeho bodu zákona o sociálnom poistení] bola podľa § 144 ods. 1 cit. zák. povinná poistné predpísať, len ak ho žalobkyňa bola povinná odviesť. Podľa § 141 ods. 1 cit. zák. bola žalobkyňa povinná odvádzať poistenie, ak ho bola povinná platiť. Povinnosť platiť poistné za určité obdobia žalobkyňu ako zárobkovo činnú osobu podľa § 128 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a ods. 11 písm. b) zákona o sociálnom poistení zaťažovala, ak v tomto období trvalo jej sociálne poistenie.
13. Z uvedených ustanovení teda zreteľne vyplýva, že v konaní o predpísanie poistného žalobkyni skončenom druhým rozhodnutím zo 7. júna 2017 bolo predbežnou otázkou trvanie povinného poistenia žalobkyne od januára 2009 do 30. júna 2010. Táto otázka však bola vyriešená rozhodnutiami žalovanej z 25. októbra 2016, ktorými sa vyslovilo, že poistenie žalobkyne nezaniklo 29. februára 2008, ale až 30. júna 2010. Tieto rozhodnutia boli v čase vydania rozhodnutia zo 7. júna 2017 právoplatné, v dôsledku čoho boli pre žalovanú záväzné (porov. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 7 Sžsk 37/2021 a tam citovanú prejudikatúru najvyššieho súdu). Žalovaná teda musela pri vydávaní druhého rozhodnutia zo 7. júna 2017 vychádzať z toho, že sociálne poistenie žalobkyne trvalo až do júna 2010.
14. Dôvod obnovy konania podľa § 221 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení vyslovene predpokladá, že napádané rozhodnutie záviselo od posúdenia určitej právnej otázky, o ktorej bolo (neskôr) rozhodnuté inak. Žalovaná však v konaní skončenom rozhodnutím zo 7. júna 2017 č. 27365-3/2017-BA v skutočnosti neposudzovala predbežnú otázku, pretože táto otázka už bola právoplatne rozhodnutá príslušnou organizačnou zložkou žalovanej v rozhodnutiach z 25. októbra 2016. Už tým samým nie je splnený základný predpoklad prípustnosti obnovy konania podľa citovaného ustanovenia, ako to správne vyslovil správny súd. Pretože rozhodnutia z 25. októbra 2016 nie sú predmetom správnej žaloby, postupoval správny súd v súlade so zákonom, ak sa nezaoberal dôvodmi, z ktorých žalobkyňa vyvodzovala ich nesprávnosť (otázka, či licencia L1A zakladala žalobkyni postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby).
15. Ani ďalšie námietky žalobkyne nemenia nič na správnosti napadnutého rozsudku. Závery rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 boli prekonané neskorším rozsudkom sp. zn. 1 Vs 3/2019 z 24. novembra 2019 (po vydaní rozhodnutí žalovanej v tu prerokúvanej veci). Ani jedno z rozhodnutí veľkého senátu sa však netýkalo veci žalobkyne, ale obidve len vyslovili právny názor na podobnú právnu otázku. Ako však už bolo uvedené, dôvodom obnovy konania podľa § 221 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení nie je to, že v inom konaní bol vyslovený na určitú právnu otázku iný právny názor (porov. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 70/2009, judikát R 98/2011). Názor, že prijatie odhlášky žalobkyne žalovanou predstavuje rozhodnutie o zániku poistenia, nemá oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa § 209 ods. 1 cit. zák. sa totiž rozhodnutie vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Pod pojmom „ustanovuje inak“ treba rozumieť ustanovenie, v ktorom je výslovne dovolené vydať rozhodnutie ústne alebo vyznačením v spise (napr. § 194 ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Nemožno však z neho vyvodiť, že za rozhodnutie možno považovať každý akt, ktorým žalovaná niečo vyznačila. Podľa § 228 ods. 3 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2010 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku. Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe tejto odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa neho - malo povinné poistenie zaniknúť. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia. Naopak, ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení rozhodnúť o trvaní alebo zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške. Takéto rozhodnutie je však prvotným a jediným rozhodnutím v otázke zániku poistenia, nie „obnovou konania skončeného akceptovaním odhlášky“, ako sa mylne domnieva žalobkyňa.
16. Celkom bez významu pre prerokúvanú vec je tvrdenie žalobkyne, že omylom zmeškala lehotu na podanie správnej žaloby pri druhému rozhodnutiu zo 7. júna 2017 č. 27365-3/2017-BA. Správna žaloba
a návrh na obnovu konania sú totiž celkom odlišné prostriedky nápravy: predmetom správnej žaloby je preskúmanie zákonnosti určitého rozhodnutia (§ 2 ods. 1 SSP), predmetom obnovy konania je jeho zmena, pretože určité kvalifikované dôvody následne (po jeho vydaní) ukázali, že nie je správne. Obnova konania tak neslúži na nápravu domnelej nesprávnosti pôvodného rozhodnutia. Okrem toho žalobkyňa svoje tvrdenia o omyle bližšie neozrejmila. Je pravdou, že obe rozhodnutia žalovanej zo 7. júna 2017 jej boli doručované v jednej obálke, ale líšia sa už prvým číslom (27365 a 27366). Žalobkyňa pritom sama podala odvolania voči dvom rozhodnutiam pobočky, takže logicky mohla a mala očakávať aj dve rozhodnutia ústredia žalovanej. Navyše je celkom nezvyklé, aby orgány verejnej správy doručovali dve vyhotovenia toho istého rozhodnutia, čo samo osebe malo žalobkyňu podnietiť k bližšiemu prevereniu ich obsahu. Už v treťom odseku odôvodnení oboch rozhodnutí sú pritom tučne zvýraznené sumy poistného, ktoré bolo žalobkyni predpísané, spolu s obdobiami, za ktoré bolo predpísané. Tieto údaje sa pritom v oboch rozhodnutiach zreteľne líšia, čo si osoba v postavení žalobkyne (lekárka) mohla a mala všimnúť.
17. Žalobkyňa v kasačnej sťažnosti namietla aj zaujatosť konajúcej sudkyne JUDr. Dany Kálnayovej. Táto námietka nemá povahu námietky zaujatosti, lebo bola vznesená po právoplatnom skončení konania pred správnym súdom. Možno ju teda považovať len za odôvodnenie sťažnostného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. e) SSP. Podľa kasačného súdu však aj v tomto prípade treba použiť ustanovenie § 87 SSP, ktoré vymedzuje dôvody vylúčenia sudcu. Podľa § 87 ods. 3 SSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti. Žalobkyňa však zaujatosť sudkyne správneho súdu vyvodzovala v podstate z nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku a z právneho názoru sudkyne na to, čo je predbežnou otázkou v danej veci. Také dôvody sú však celkom zjavne dôvodmi spočívajúcimi v procesnom postupe a v rozhodovacej činnosti sudkyne, a preto podľa § 87 ods. 3 SSP nemôžu zakladať vylúčenie sudkyne ani na účely § 440 ods. 1 písm. e) SSP.
IV.
Záver
18. Na základe uvedených úvah kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol.
19. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalovaná mala síce vo veci úspech, kasačný súd však nezistil výnimočne dôvody, aby sa jej nárok na náhradu trov priznal.
20. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.