Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
59d/367829.72d049.pdf
PDF · 124.74 KB
No categories available
5Sžf/70/2009
Najvyšší súd 5Sžf/70/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Idy Hanzelovej a členiek senátu JUDr. Jany Baricovej a JUDr. Jarmily Urbancovej
v právnej veci žalobcu I. E., bytom v K., zastúpený advokátom JUDr. D., so sídlom v B.,
proti žalovanému: Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Mierová č. 23, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 5639/2008-1204-INT
zo dňa 24. júna 2008, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici, č. 23S/150/2008-31 z 28. januára 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici,
č. 23S/150/2008-31 zo dňa 28. januára 2009 p o t v r d z u j e .
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume
60,44 Eur do 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcu
JUDr. D..
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom krajského súdu bolo zrušené rozhodnutie žalovaného č. 5639/2008-1204-
ONT z 24.06.2008, ktorým nariadil obnovu konania ukončeného 14.05.2007 nadobudnutím
právoplatnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva SR zn. 31002/06 z 25.04.2007 o zrušení
exekučnej výzvy a zastavení konania na zaplatenie nedoplatku v celkovej výške
28.947.345,15 Sk.
Krajský súd dôvodil tým, že novou skutočnosťou alebo dôkazom podľa ustanovenia
§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o správe daní a poplatkov treba rozumieť také skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré nemohli byť v pôvodnom konaní uplatnené, a to preto, lebo účastník
konania ich v tom čase nepoznal, alebo ich nemohol uplatniť bez vlastnej viny.
V preskúmavanej veci žalovaný správny orgán považoval za novú skutočnosť, ktorá bola
dôvodom obnovy konania, list Spolkového ministra financií Rakúskej republiky zn. GZ.
SZK-01014/0348-ZV/2007 zo dňa 27.11.2007, doručený žalovanému dňa 03.12.2007, ktorým
sa mal žalovaný dozvedieť o dĺžke premlčacej lehoty v prípade vymáhania pohľadávky
rakúskych colných orgánov. Uvedený list bol žalovanému doručený po tom, ako žalovaný
oznámil rakúskym colným orgánom listom zo dňa 09.10.2007, že rozhodnutím Colného
riaditeľstva SR č. 31002/06 zo dňa 25.04.2007 bolo zastavené exekučné konanie a zrušená
colná výzva Colného úradu v Banskej Bystrici zo dňa 23.05.2006 na vymáhanie pohľadávky
Rakúskej spolkovej republiky v celkovej výške spolu 28.947.345,15 Sk z dôvodu premlčania
pohľadávky.
Podľa názoru súdu list rakúskych orgánov zo dňa 27.11.2007 nie je novou
skutočnosťou alebo dôkazom, ktorým by mohol mať vplyv na pôvodné rozhodnutie
o zastavení exekučného konania zo dňa 25.04.2007. Premlčacie lehoty, ako aj ich plynutie,
boli totiž v rakúskom právnom poriadku (Spolkový poplatkový poriadok § 238 ods. 1)
upravené aj v čase vydania rozhodnutia o zastavení exekučného konania zo dňa 25.04.2007,
ale aj v čase vydania colnej exekučnej výzvy Colným úradom v Banskej Bystrici
dňa 23.05.2006. Pokiaľ slovenské colné orgány pristúpili k vymáhaniu pohľadávky rakúskych
colných orgánov v zmysle §§ 6 – 8 vyhlášky č. 446/2002 Z. z. o vzájomnej pomoci
pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok, boli povinné v súvislosti s vymáhaním
zistiť aj dĺžku premlčacích lehôt, ako aj to, aké úkony majú vplyv na predĺženie týchto lehôt.
Pokiaľ by im tieto právne skutočnosti neboli známe, mali príslušný orgán zmluvného štátu
vyzvať ešte pred vydávaním rozhodnutia, aby doplnil svoju žiadosť o vymáhanie pohľadávky
v zmysle § 6 ods. 6 citovaného zákona. V danom prípade však z obsahu spisu, najmä
zo žiadosti Rakúskeho ministerstva financií vymáhanie pohľadávky zo dňa 24.11.2005,
bol zrejmý termín premlčania pohľadávky, a to 31.12.2006. Rozhodnutie Colného úradu
Banská Bystrica (colná exekučná výzva) bolo vydané dňa 23.05.2006, teda ešte v lehote
uvedenej rakúskymi orgánmi, avšak žalovaný napriek tomu po podanom odvolaní zrušil
rozhodnutie Colného úradu v Banskej Bystrici zo dňa 23.05.2006 z dôvodu premlčania
spornej pohľadávky. Predmetom preskúmania však nebolo rozhodnutie o zastavení konania,
ale iba rozhodnutie o povolení obnovy konania, preto sa súd dôvodmi rozhodnutia o zastavení
bližšie nezaoberal.
Vzhľadom k tomu, že nedošlo k naplneniu jednej zo základných podmienok dôvodov
obnovy (existencia nových skutočností a dôkazov), považoval súd napadnuté rozhodnutie
o nariadení obnovy za rozhodnite vydané v rozpore so zákonom (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 511/1992 Zb.). Súd sa nestotožnil s ďalšou námietkou žalobcu v žalobe, že dôvodom
obnovy nemôže byť nová skutočnosť alebo dôkaz, ktoré sú v neprospech účastníka konania,
pretože zo zákonného znenia § 51 takýto dôvod priamo nevyplýva a ani ho nemožno vyvodiť.
Druhou podmienkou v zmysle citovaného ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ je iba to,
že účastník konania novú skutočnosť nemohol bez vlastnej viny uplatniť v pôvodnom
rozhodnutí.
Z uvedených dôvodov súd pre nesprávne právne posúdenie žalobou napadnuté
rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, a to aj napriek tomu, že išlo o procesné
rozhodnutie (bez rozhodnutia vo veci), pretože rozhodnutím boli dotknuté subjektívne práva
žalobcu, s možnými následkami pre ďalšie konanie vo veci vymáhania pohľadávky.
Aj procesné rozhodnite má právne opodstatnenie iba vtedy, keď je vecne správne a je vydané
v súlade s právnymi predpismi.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný odvolanie a žiadal prvostupňový
rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania sa nestotožnil
s právnym posúdením veci krajským súdom a uviedol, že skutočnosti, ktoré spôsobili,
že predmetná pohľadávka nebola v čase vydania prvostupňového rozhodnutia – exekučnej
výzvy zn. 28344/2006-5131/SV zo dňa 23.05.2006 premlčaná, existovali, ako správne
uvádza Krajský súd v Banskej Bystrici, už v čase vydania rozhodnutia žalovaného
zn. 31002/06 zo dňa 25.04.2007, avšak išlo o skutočnosť, ktorá nebola žalovanému známa
a ktorej existenciu nemohol, s ohľadom na jasný a dožadujúcou stranou presne uvedený
skutkový i právny stav veci, predpokladať. O úplnosti a správnosti zisteného skutkového
stavu a podkladov pre vydanie rozhodnutia neboli v čase kedy žalovaný v danej veci
rozhodoval, žiadne pochybnosti. Taktiež z aktuálnej právnej úpravy – so všeobecne
záväzných právnych predpisov, na základe a v rámci ktorých žalovaný konal, nevyplývala
povinnosť skúmať v každom okamihu konania zahraničnú právnu úpravu a jej vplyv
na plynutie prekluzívnych alebo iných lehôt. Povinnosť poskytnúť informácie
o skutočnostiach vyplávajúcich zo zahraničnej právnej úpravy mala v zmysle smernice Rady
č. 76/308/EHS z 15. marca 1976 v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „smernica č.
76/308/EHS“) i v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou – zákonom č. 446/2002 Z. z.,
dožadujúca strana, v danom prípade rakúska finančná správa. Žalovaný nemal dôvod
o správnosti a úplnosti nimi poskytnutých informácií pochybovať a spochybňovať ich.
Prípadné zmeny majúce vplyv na vymáhanie pohľadávky je povinná v zmysle článku 7 ods.
5 smernice č. 76/308/EHS oznámiť žiadajúca strana (v danom prípade rakúske finančné
orgány) dožiadanej strane (v danom prípade slovenským colným orgánom). Podľa článku 7
ods. 5 smernice č. 76/308/EHS, keď sa akékoľvek dôležité informácie týkajúce sa záležitostí,
pre ktoré vznikla žiadosť o vymáhanie, stanú známymi žiadajúcemu orgánu, postúpi ich
požiadanému orgánu. Uvedený článok smernice č. 76/308/EHS priamo ukladá povinnosť
aktívnej súčinnosti dožadujúcej strane.
Z uvedeného dôvodu možno považovať informáciu rakúskych finančných orgánov
(uvedenú v liste zn. GZ. SZK-010104/0348-ZV/2007 zo dňa 27.11.2007) o tom, že dôvody,
pre ktoré nie je právo vymáhať predmetnú pohľadávku premlčané, za novú skutočnosť, ktorá
mohla mať podstatný vplyv na rozhodnutie a ktorá je v zmysle § 51 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 511/1992 Zb. dôvodom na obnovu konania. Uvedená skutočnosť existovala už v čase
vydania pôvodného rozhodnutia, čo je jedna zo základných podmienok na aplikáciu § 51
ods. 1 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb., avšak žalovaný a v súlade s existujúcou právnou
úpravou sa o nej mohol dozvedieť až na základe informácie poskytnutej dožadujúcou stranou
(rakúskymi finančnými orgánmi). Colné riaditeľstvo SR ako žalovaný oprávnene a v súlade
so zákonom akceptovalo ucelené a úplné údaje poskytnuté v danej právnej veci rakúskou
stranou a nebolo na základe žiadneho ustanovenia aplikovaných všeobecne záväzných
právnych predpisov (národných alebo komunitárnych) oprávnené tieto údaje spochybňovať
alebo skúmať ich pravosť a aktuálnosť. Naopak, dožadujúca strana (rakúske finančné orgány)
bola povinná v zmysle článku 7 ods. 5 smernice č. 76/308/EHS bezodkladne oznámiť všetky
nové skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na vymáhanie predmetnej pohľadávky.
Pretože žalovanému boli v čase vydávania rozhodnutia právne relevantným spôsobom
dožadujúcou stranou oznámené všetky skutočnosti potrebné pre konanie, nemal žalovaný
o ich správnosti a úplnosti žiadne pochybnosti (a s ohľadom na vyššie uvedené právne
predpisy ani nebol oprávnený ich spochybňovať), a preto ani nevyzval rakúske finančné
orgány o doplnenie ich žiadosti o vymáhanie pohľadávky. Zvlášť s ohľadom na ustanovenie
článku 7 ods. 5 smernice č. 76/308/EHS, podľa ktorého je dožadujúca strana povinná
bezodkladne oznámiť všetky nové skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na vymáhanie
predmetnej pohľadávky.
Žalobca žiadal prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť. V písomnom
vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že podľa § 7 zákona č. 446/2002 Z. z. o vzájomnej
pomoci pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok v platnom znení v rozhodnom
období lehoty na vymáhanie pohľadávok sa spravujú právnym poriadkom štátu, ktorý
o vymáhanie pohľadávky požiada; úkony, ktoré majú vplyv na premlčacie lehoty sa považujú
za vykonané aj vtedy, ak ich vykoná vymáhajúci úrad. Ak teda zo žiadosti Rakúskeho
ministerstva financií o vymáhanie pohľadávky zo dňa 24.11.2005 vyplýval termín premlčania
pohľadávky 31.12.2006 a colná exekučná výzva Colného úradu Banská Bystrica bola vydaná
dňa 23.05.2006 a pred uvádzaným termínom premlčania pohľadávky bola aj preukázateľne
dlžníkovi doručená, žalobca konštatoval, že ak sa aj odhliadne od toho, že slovenské colné
orgány pri začatí vymáhania predmetnej pohľadávky boli jednoznačne povinné poznať
tak lehoty na vymáhanie pohľadávok, ako aj úkony, ktoré majú vplyv na vymáhanie
pohľadávky podľa rakúskych právnych predpisov, slovenským colným orgánom mala byť
známa skutočnosť, že pohľadávka nebola už len v dôsledku vykonania úkonu colnej
exekučnej výzvy zo dňa 23.05.2006, premlčaná, a to z vlastnej činnosti colných orgánov,
keďže podľa § 69 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov právo vybrať daňový
nedoplatok je premlčané po šiestich rokoch po skončení roka, v ktorom vznikol, a podľa
odseku 2 tohto paragrafu ak správca dane vykoná úkon na vybratie daňového nedoplatku,
premlčacia lehota začína plynúť znovu po skončení kalendárneho roku, v ktorom bol daňový
dlžník o tomto úkone upovedomený, a to v rámci objektívnej 20 – ročnej premlčacej lehoty.
Neobstojí podľa žalobcu ani argument, že sa žalovaný spoliehal na informácie
a podklady zo strany rakúskych orgánov, pretože ak sa štátny orgán Slovenskej republiky
(žalovaný), ktorý metodicky riadi správcov daní (colné úrady), a u ktorého je opodstatnený
predpoklad dobrej znalosti daňových procesných noriem, a ktorý má zákonnú kompetenciu
vymáhať na území Slovenskej republiky pohľadávky iných členských štátov Európskej únie,
domnieva, že právo vymáhať colný dlh určený rozhodnutím s vykonateľnosťou v roku 2001,
je v susednej členskej krajine Európskej únie objektívne premlčané už v roku 2006, napriek
tomu, že slovenský colný úrad v danej veci vydal colnú exekučnú výzvu, ktorú doručil ešte
v rámci tejto lehoty, a iba na základe tejto neopodstatnenej domnienky vydá rozhodnutie
o zastavení colného exekučného konania, tak toto možno považovať za prejav
nekompetentnosti a nie za dôvod na obnovu konania. Navyše, ak inštitút obnovy konania má
slúžiť na nápravu skutkových omylov, údajnú mylnú vedomosť žalovaného o premlčacej
lehote a okolnostiach dôležitých pre jej plynutie ani nemožno kvalifikovať ako skutkový
omyl, ale skôr ako omyl právny, ktorý sa inštitútom obnovy konania naprávať nemá.
Najvyšší súd, ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok a konanie,
ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
Najvyšší súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu
a považuje ich za svoje vlastné. Nad rámec dôvodov rozsudku krajského súdu odvolací súd
poukazuje na to, že:
1/ inštitút obnovy konania je mimoriadnym opravným prostriedkom proti právoplatnému
rozhodnutiu, ktoré sa obnoví na žiadosť účastníka konania (čo nie je daný prípad) alebo
z úradnej moci (v danom prípade). Žalovaný vydal rozhodnutie o obnove konania, ktoré bolo
zastavené v odvolacom konaní o daňovej exekučnej výzve. Obnovu konania žalovaný povolil
podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 511/1992 Z. z. podľa ktorého sa konanie obnoví, ak vyšli
najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia
a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania. V danom prípade, aj keby
sa súd stotožnil s tvrdením žalovaného, že v konaní vyšli najavo nové skutočnosti alebo
dôkazy (vo vedomosti o plynutí premlčacej lehoty), tieto sa v konaní neuplatnili bez ohľadu
na konanie (zavinenia) žalobcu, ako účastníka konania. Nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
vyšli najavo majú vzťah k rozhodovacej činnosti samotného žalovaného, ktorý nie je
účastníkom colného konania, ale subjektom, ktorý v konaní rozhodoval o právach
a povinnostiach žalobcu.
2/ inštitút obnovy je mimoriadnym opravným prostriedkom pre účely, ak nové skutočnosti
a dôkazy privodia (môžu privodiť) skutkovú zmenu v konaní. V danom prípade však zhodne
s krajským súdom dospel aj odvolací súd k záveru, že došlo k zmene právneho posúdenia
veci, ktorá nezakladá dôvod na obnovu konania.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu
a považuje ich za svoje vlastné. Z týchto dôvodov prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1
a 2 OSP prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 250k OSP žalobcovi odvolací súd uložil povinnosť náhrady trov odvolacieho
konania 60,44 Eur (53,49 za 1 úkon právnej pomoci a 6,95 paušál).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. apríla 2010
JUDr. Ida Hanzelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková