Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

38Cb/28/2021

Potvrdené rozhodnutím 13Cob/21/2022
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: iMi Partner, a.s., so sídlom Dusíkova 794/3, 638 00 Brno, Česká republika, IČO: 253 08 033, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Miroslavom Pekárom, advokátom, so sídlom M. XX, XXX XX V. - U. E., proti žalovanému: IMI TRADE s.r.o., so sídlom Jánošíkova 21, 010 01 Žilina, IČO: 31 565 531, v konaní o zaplatenie 1.545,51 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/28/2021-126 zo dňa 27. októbra 2021 vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá a v závislom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, takto rozhodol: Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/28/2021-126 zo dňa 27. októbra 2021 v napadnutom výroku, ktorým vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá a vo výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, potvrdzuje. Žalovaný má voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Renátou Svrčkovou v spore žalobcu : iMi Partner, a.s., so sídlom Dusíkova 794/3, 638 00 Brno, Česká republika, IČO : 25 308 033, právne zastúpený JUDr. Miroslav Pekár, advokát, so sídlom Krížna 44, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov proti žalovanému : IMI TRADE s.r.o., so sídlom Jánošíkova 21, 010 01 Žilina, IČO : 31 565 531, právne zastúpený Mgr. Ján Páchnik, advokát, so sídlom Mariánske námestie 29/6, 010 01 Žilina, o zaplatenie 1.545,51 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 31,59 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 31,59 eur od 02.12.2020 do zaplatenia, sumu 51,83 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 51,83 eur od 08.12.2020 do zaplatenia a sumu 49,71 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 49,71 eur od 11.12.2020 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobou postúpenou z Okresného súdu Banská Bystrica Okresnému súdu Žilina dňa 10.03.2021 sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 1.545,51 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8% ročne a to zo sumy 369,91 eur od 20.10.2019 do zaplatenia, zo sumy 600,83 eur od 22.10.2019 do zaplatenia, zo sumy 574,77 eur od 24.10.2019 do zaplatenia a náhrady trov konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že na základe mailovej objednávky žalovaného, dodal žalobca žalovanému objednaný tovar. V súlade s dodaním tovaru vystavil žalobca žalovanému dňa 19.08.2019 faktúru č. 1922500170 na sumu 369,91 eur, splatnú dňa 19.10.2019, dňa 21.08.2019 faktúru č. 1922500172 na sumu 600,83 eur, splatnú dňa 21.10.2019, dňa 23.08.2019 faktúru č. 1922500174 na sumu 574,77 eur, splatnú dňa 23.10.2019. Predmetné faktúry žalovaný do dnešného dňa neuhradil. Žalovaný k 31.12.2019 odsúhlasil stav záväzkov, vrátane neuhradenej žalovanej faktúry, ktorá je uvedená na prvej strane prílohy k odsúhlaseniu stavu záväzkov. Žalobca výzvou zo dňa 06.11.2020, ktorú žalovaný prevzal dňa 11.11.2020, vyzval žalovaného na zaplatenie neuhradených pohľadávok, podľa prílohy "pohľadávky iMi Partner", na ktorú výzvu žalovaný nereagoval. Žalobca spolu so žalobou predložil výpis z obchodného registra žalobcu a žalovaného, pohľadávky žalobcu, výzvu zo dňa 06.11.2020 s prílohou, faktúry č. 1922500170, č. 1922500172, č. 1922500174, odsúhlasenie stavu záväzkov s prílohou.

3. Po vydaní platobného rozkazu v rámci upomínacieho konania (sp. zn. zo dňa 20.01.2021), žalovaný podal odpor proti platobnému rozkazu, v ktorom uviedol, že žalobca sa domáha zaplatenia istiny vo výške 1.545,51 eur, pričom táto suma bola fakturovaná: faktúrou č. 1922500170 na sumu 369,91 eur, ktorú zaplatili platbou z 01.12.2020, faktúrou č. 1922500172 na sumu 600,83 eur, ktorú zaplatili platbou z 07.12.2020, faktúrou č. 1922500174 na sumu 574,77 eur, ktorú zaplatili platbou z 10.12.2020. Žaloba bola podaná na súde dňa 16.12.2020, teda v čase, kedy bola istina zaplatená, a preto tvrdia, že bola podaná bezdôvodne. S poukazom na dátumy úhrad faktúr žalovaný rozporuje aj žalobcom uplatňovaný úrok z omeškania a dobu omeškania. Žalovaný rozporuje uplatnenú a súdom priznanú náhradu trov konania a to preto, že žalobca si uplatňuje náhradu úkonu právnej služby- predžalobná výzva, čo však nie je možné priznať v rámci nároku na náhradu trov súdneho konania, pretože súdne konanie sa začína až podaním návrhu a predžalobná výzva je vykonaná pred začiatkom konania. V kontexte s časťou odporu týkajúcou sa istiny žalovaný rozporuje výšku výpočtového základu použitého žalobcom pre určenie hodnoty úkonu právnej služby, pretože žalobca použil ako výpočtový základ uplatnenú istinu, ktorá však už v čase podania návrhu bola zaplatená. Žalovaný poukazuje na účelový postup žalobcu vo veci uplatňovania náhrady trov konania, pretože tento sa domáha voči žalovanému zaplatenia ďalších súm v ďalších konaniach (napr. konania vedené na OS BB pod sp. zn. , , ), pričom všetky žalobcom uplatňované nároky majú pochádzať z toho istého právneho vzťahu a majú totožnú hospodársku kauzu. Preto by bolo účelné, rozumné a zodpovedajúce zásade hospodárnosti konania žalovať všetky známe nároky jednou žalobou, ktorá by sa prejednala v jednom konaní. Žalovaný spolu s odporom predložil platobný rozkaz, výpisy z účtu, emaily.

4. Žalobca následne vo svojom vyjadrení k odporu žalovaného uviedol, že žalovaný nespochybňuje nárok žalobcu na zaplatenie jednotlivých faktúr po vecnej stránke, avšak tvrdí, že uvedený nárok/y údajne uhradil platbami zo dňa 01.12.2020, 07.12.2020, 10.12.2020. Súčasne ako dôkaz posiela výpisy z účtov k jednotlivým platbám, na ktorých je rukou dopísaný text, z ktorého by malo vyplývať aké faktúry a v akej časti boli danou platbou hradené. Odpor žalovaného je nedôvodný. Je nesporné, že pokiaľ má dlžník voči veriteľovi viacero záväzkov je principiálne plnený ten záväzok, ktorý "pri plnení" určí dlžník. Ak tak neučiní, platí, že úhrada sa týka záväzku skôr splatného (a to dokonca primárne jeho príslušenstva, následne istiny). V danej veci dlžník pri plnení neurčil aký z mnohých záväzkov hradí, neurčil tak špecifikáciou uvedením variabilného symbolu, prípadne poznámky, prípadne osobitným úkonom (mailom alebo listom). Štandardná obchodná prax medzi sporovými stranami spočívala v tom postupe, že pri takýchto platbách (realizovaných podľa vôle žalovaného a bez riadnej špecifikácie platby), žalobca, resp. jeho účtovné oddelenie zaslalo žalovanému prípis mailom, z ktorého bolo zrejmé, ako a na ktoré omeškané faktúry je platba zúčtovaná. Obdobne v danom prípade, boli platby žalovaného, na ktoré sa odvoláva priradené k starším neuhradeným faktúram, konkrétne : platba zo dňa 01.12.2020 v sume 928,66 eur bola zúčtovaná čiastočne k faktúre 202250295, platba zo dňa 07.12.2020 v sume 1.580,71 eur bola zúčtovaná čiastočne k faktúre 2022500294 (suma 766,42) a čiastočne k faktúre 2022500327 v sume 814,29 eur, platba zo dňa 10.12.2020 v sume 1.414,97 eur bola zúčtovaná ako doplatok k faktúre 2022500330 a čiastočná úhrada k faktúre 2022500329 v sume 646,44 eur. Vzhľadom na uvedené považuje žalobca obranu žalovaného spočívajúcu v úhrade žalovanej sumy za účelovú, v rozpore s riadnym stavom veci.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 05.05.2021 uviedol, že žalobca namieta nedôvodnosť ich odporu, pretože žalovaný neurčil, ktorý záväzok plní, pričom zároveň tvrdí, že štandardnou obchodnou praxou medzi nimi malo byť to, že žalobca mal oznamovať žalovanému mailom, k akej faktúre priradil platbu. Tieto tvrdenia sa nezakladajú na pravde. Maily predložené žalobcom ako dôkaz, začal tento posielať len v ostatnom čase pred podaním žalôb (viď dátumy mailov). Išlo o jeho jednostrannú aktivitu, ktorá nebola zo strany žalovaného nikdy akceptovaná, čo vyplýva aj z mailov predložených žalobcom. Aktivitu žalobcu preto rozhodne nemožno označiť a považovať za štandardnú obchodnú prax tak, ako to tvrdí žalobca. Naopak, dlhoročnou štandardnou obchodnou praxou medzi sporovými stranami bolo to, že ich platby sa započítavali na najstaršie záväzky a to konkrétne na istinu. Takáto prax trvala dlhoročne a bezproblémovo a preto účelový pokus o jej zmenu zo strany žalobcu v čase pred podaním žalôb nemožno považovať za právne významný. Žalovaný navrhol výsluch konateľa žalovaného a pracovníčky ekonomického oddelenia žalovaného. Žalovaný rozporuje žalobcom uplatnený nárok na priznanie úroku z omeškania a to konkrétne jeho sadzbu vo výške 8% z istiny, pretože medzi nimi existuje dohoda potvrdená dlhoročnou obchodnou praxou a to vo výške sadzby úroku z omeškania 5 %. Ako dôkaz žalovaný predkladá žalobcom vyčíslený úrok z omeškania voči žalovanému za faktúry, ktorých

zaplatenia sa domáha a ktoré potvrdzuje tvrdenie žalovaného. Zároveň poukazujú na to, že úrok z omeškania vyčíslený žalobcom pri použití sadzby 5% za obdobie október 2020 na sumu 1.330,64 eur zaplatili. Žalobca im úrok z omeškania fakturoval faktúrou č. 2022500306, ktorej súčasťou bola aj suma 1.330,64 eur. Uvedená suma je suma úroku z omeškania za obdobie 10/2020. Faktúru zaplatili platbami dňa 16.11.2020 v sume 917,10 eur a 18.11.2020 v sume 784,74 eur (spolu 1.701,84 eur). Keďže žaloba bola podaná 16.12.2020 a úrok z omeškania bol zaplatený 16.11.2020, resp. 18.11.2020, žalobca už v čase podania žaloby nemal nárok na jeho zaplatenie. Spolu s vyjadrením žalovaný predložil vyčíslený úrok z omeškania za 10/2020, faktúru č. 2022500306, výpis z účtu.

6. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 13.10.2021, na ktorom prejednal vec a rozhodol za účasti právneho zástupcu žalobcu a právneho zástupcu žalovaného. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že predmetom žaloby sú faktúry za dodanie tovaru, spor tu nastáva v tom, či tieto faktúry boli zo strany žalovaného uhradené alebo nie. Žalovaný predložil výpis z účtu, kde sú rukou dopísané sumy a faktúry, ktoré mali byť inak nešpecifikovanými platbami hradené, pričom tvrdí, že práve tieto platby smerovali k tomu, aby bola zaplatená žalovaná istina. Žalobca uvedené popiera. Tejto žalobe predchádzala výzva, ktorou žalobca vyzval žalovaného na úhradu všetkých neuhradených faktúr v celkovej sume zhruba 300.000,-eur, počet neuhradených faktúr je obrovský. Pokiaľ žalovaný neidentifikoval platbu, ktorú realizoval, nebolo možné priradiť túto platbu ku konkrétnej neuhradenej faktúre. Ak žalovaný tvrdí, že bolo obvyklé započítavať platby na najstaršie faktúry, žalobca popiera, že by žalovaný hradil najstaršie splatné faktúry. Platba nebola žiadnym spôsobom identifikovaná, žalobca netuší, ktorú pohľadávku teda uhradil žalovaný, avšak určite nešlo v tom čase o najstaršiu pohľadávku. V časti úroku z omeškania žalobca popiera, že by došlo k akejkoľvek dohode o úroku z omeškania v sume 5 %, žalobcom vystavená faktúra na úrok z omeškania vo výške 5 % bola vyslovene jeho iniciatíva a to, že si neuplatnil v danej penalizačnej faktúre plnú výšku, to znamená 8 % ročne, ale uplatnil si len 5%, nijakým spôsobom neprezentuje žiadnu dohodu, ale prezentuje len postoj žalobcu uplatniť si v danom momente len 5% úrok, čím nezanikol jeho nárok na ten zvyšok, to znamená do výšky 8 %. Úrok z omeškania za mesiac október 2020 bol uhradený iba vo výške 5 %, zvyšný úrok z omeškania uhradený nebol. Vzhľadom na to, že žalovaný neidentifikoval svoje platby riadnym spôsobom, resp. až dodatočne v konaní na súde, nie je zrejmé, čo bolo zo strany žalovaného hradené. Keďže je nesporné, že existovalo viac záväzkov, čo vyplýva aj z výzvy na zaplatenie, tak mali sa platiť najstaršie splatné záväzky, najprv príslušenstvo a následne istina. To, že by sa tieto platby týkali najstarších splatných záväzkov, zo strany žalovaného preukázané nebolo. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že v obchodnom vzťahu, ktorý trval vyše 20 rokov, bolo medzi zmluvnými stranami zaužívané, že platby žalovaného za dodaný tovar zo strany žalobcu sa zaúčtovávali na najstaršiu pohľadávku, pričom tento vzťah fungoval takýmto spôsobom až do obdobia dva roky spätne alebo rok a pol spätne. Platby, ktoré posielali žalobcovi, sa majú započítavať na najstaršiu možnú pohľadávku a doklady, ktoré doložili len identifikujú, o ktoré najstaršie pohľadávky vlastne ide. Žalobca až na pojednávaní prichádza s novými tvrdeniami, novými dôkazmi, takýto postup je nezlučiteľný s koncentráciou konania. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 5 %, tak z dokladu, konkrétne prehľad úrokov z omeškania hore v hlavičke je uvedené, že sa účtuje 5 % úrok z omeškania, to je dokument, ktorý pochádza od žalobcu. Nešlo o jednorazovú záležitosť, išlo o záležitosť, ktorá trvala v priebehu celej existencie zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. O tom, že zaužívanou obchodnou praxou bola medzi stranami dohodnutá výška úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne svedčí aj samotná faktúra za október, kde sám žalobca vyfakturoval úrok z omeškania vo výške 5 %. Žalovaný má za to, že ich platbami došlo k zániku žalovaných pohľadávok tak, ako ich identifikovali oni, žalobca nepredložil tvrdenia, ktoré by potvrdzovali existenciu napriek týmto ich platbám, existenciu ním žalovaných pohľadávok v rozsahu a výške akú si uplatňuje. Zároveň poukázal na to, že na súde prebieha ďalších niekoľko sporov z tohto istého záväzkovo-právneho vzťahu, v podstate identických, ide len o iné faktúry. Uviedol, že na výsluchu konateľa žalovaného netrvajú.

7. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré tvoria obsah spisového materiálu. Súd na pojednávaní dňa 13.10.2021 rozhodol tak, že odročil pojednávanie na deň 27.10.2021 za účelom vyhlásenia rozsudku. Súd vec posúdil podľa nižšie citovaných zákonných ustanovení.

8. Podľa článku 1, bod 1 Nariadenia Európskeho parlamentu s Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I bis), toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej moci (acta iure imperii).

9. Podľa článku 4, bod 1 a 2 cit. nariadenia (všeobecná právomoc), ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. Na osoby, ktoré nie sú štátnymi občanmi členského štátu, na území ktorého majú bydlisko, sa vzťahujú normy právomoci použiteľné na štátnych občanov tohto členského štátu.

10. Súd v prejednávanej veci v rámci skúmania podmienok konania vyhodnotil, že na prejednanie veci má právomoc, ktorá je daná v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I bis).

11. Z hľadiska procesného postupu súdu v prejednávanej veci je namieste aplikovať lex fori t.j. procesné právo Slovenskej republiky .

12. Podľa článku 8 , strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

13. Podľa a : (1) Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. (2) Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

14. Podľa a : (1) Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. (2) Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

15. Podľa až 3 : (1) Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. (2) Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. (3) Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej

16. Čo sa týka rozhodného práva, kúpna zmluva bola uzatvorená medzi predávajúcim (žalobcom) so sídlom v Českej republike a kupujúcim (žalovaným) so sídlom v Slovenskej republike. Na uplatnený nárok z kúpnej zmluvy súd prioritne na daný skutkový stav aplikoval Viedenský Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, zverejnený v Zbierke , ktorý upravuje zmluvy o kúpe tovaru medzi stranami, ktoré majú miesta podnikania v rôznych štátoch a to v prípade, ak tieto štáty sú zmluvnými štátmi, alebo ak podľa ustanovení medzinárodného práva súkromného sa má použiť právny poriadok niektorého zmluvného štátu. V otázkach výslovne Dohovorom neupravených súd podľa kolíznych noriem aplikoval Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Žalobca a žalovaný výslovne uviedli, že k voľbe rozhodného práva medzi stranami sporu nedošlo. Čo sa týka teda aplikácie rozhodného práva podľa Rím I (Nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky), podľa článku 4 bod 1 písm. a),pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu v súlade s článkom 3 a bez toho, aby boli dotknuté články 5 až 8, právo, ktorým sa spravuje zmluva, sa určuje takto: a) zmluva o predaji tovaru sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu predajcu. Predávajúci, teda žalobca má sídlo na území Českej republiky, s poukazom na uvedené súd teda postupuje podľa hmotného práva Českej republiky, aplikuje na daný spor ustanovenia českého

17. Podľa čl. 53 Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, kupujúci je povinný zaplatiť za tovar kúpnu cenu a prevziať dodávku v súlade so zmluvou a týmto Dohovorom.

18. Podľa čl. 59 Dohovoru, kupujúci je povinný zaplatiť kúpnu cenu v dobe ustanovenej zmluvou alebo určiteľnej podľa zmluvy a tohto Dohovoru a nie je potrebné, aby bol na to vyzvaný alebo aby boli splnené iné formality zo strany predávajúceho.

19. Podľa čl. 78 Dohovoru, ak sa strana oneskorí s platením kúpnej ceny alebo inej peňažnej sumy, má druhá strana nárok na úroky z omeškania bez toho, aby boli dotknuté nároky na náhradu škody podľa čl. 74.

20. Podľa a českého : (1) Ak má dlžník plniť na istinu, úroky a náklady spojené s uplatnením pohľadávky, započíta sa plnenie najskôr na náklady už určené, potom na úroky z omeškania, potom na úroky a nakoniec na istinu, ibaže dlžník prejaví pri plnení inú vôľu a veriteľ s tým súhlasí. (2) Ak je dlžníkom spotrebiteľ, ktorý je v omeškaní s plnením dlhu, započíta sa plnenie najskôr na náklady už určené, potom na istinu pohľadávky, potom na úroky a nakoniec na úroky z omeškania.

21. Podľa a českého : (1) Ak je dlžník dlžný z niekoľkých záväzkov na plnenie rovnakého druhu a ak neurčí pri plnení, na ktorý dlh plní, započíta sa plnenie najprv na záväzok, o ktorého splnenie veriteľ dlžníka už vyzval, inak na záväzok najmenej zabezpečený. Pri rovnakej miere zabezpečenie niekoľkých záväzkov sa plnenia započíta najprv na záväzok najskôr splatný. (2) Na náhradu škody sa platenie započíta až po splnení záväzku, ktorého porušením povinnosť na náhradu škody vznikla, neurčil - ak dlžník niečo iné.

22. Podľa Nariadenia Vlády ČR č. , ktorým sa určuje výška úrokov z omeškania a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, určuje odmena likvidátora, likvidačného správcu a člena orgánu právnickej osoby menovaného súdom a upravujú niektoré otázky Obchodného vestníku, verejných registrov právnických a fyzických osôb a evidencie zverenských fondov a evidencie údajov o skutočných majiteľoch, výška úrokov z omeškania zodpovedá ročne výške repo sadzby stanovenej Českou národnou bankou pre prvý deň kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu, zvýšenej o 8 percentuálnych bodov.

23. Žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.545,51 eur s príslušenstvom titulom zaplatenia kúpnej ceny za dodaný tovar vyúčtovaný 3 faktúrami : faktúrou č. 1922500170 na sumu 369,91 eur, splatná dňa 19.10.2019, faktúrou č. 1922500172 na sumu 600,83 eur, splatná dňa 21.10.2019, faktúrou č. 1922500174 na sumu 574,77 eur, splatná dňa 23.10.2019. Žalovaný v rámci procesnej obrany namietal uplatnený nárok žalobcu. Ťažiskom jeho procesnej obrany bolo, že podľa žalovaného istina bola uhradená ešte pred podaním žaloby a to platbami zo dňa 01.12.2020, 07.12.2020, 10.12.2020, teda pohľadávka žalobcu zanikla. Namietal úrok z omeškania, mal za to, že tu bola dohoda o výške úroku z omeškania vo výške 5% ročne potvrdená obchodnou praxou, bola zaužívaná aj obchodná prax ohľadne zaúčtovania platieb a to na najstaršie záväzky a najskôr na istinu. Žalobca popieral existenciu dohody o výške úroku z omeškania vo výške 5% ročne a uvádzal, že bola zaužívaná iná obchodná prax ohľadne zaúčtovania platieb a to tak, že v prípade, ak žalovaný neurčil variabilný symbol, žalobca zaslal žalovanému email ako platbu zaúčtoval. Zároveň poukazoval aj na zákonnú úpravu, ak je viac záväzkov, tak sa hradí najskôr splatný záväzok, a to najprv úrok z omeškania a následne istina.

24. Vzhľadom na postavenie žalobcu a žalovaného ako subjektov záväzkového vzťahu a predmet ich záväzkov, súd vyhodnotil právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako obchodnoprávny. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca a žalovaný ako podnikatelia uzatvorili medzi sebou ústnu kúpnu zmluvu, na základe ktorej žalobca ako predávajúci dodal žalovanému ako kupujúcemu tovar. Nespornou skutočnosťou je vznik práva žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar vyúčtovaný troma faktúrami. Kúpna cena, ako aj splatnosť kúpnej ceny v týchto faktúrach, vystavenie týchto faktúr zo strany žalobcu žalovanému nebolo sporné. Spornou skutočnosťou medzi stranami bolo posúdenie existencie pohľadávky žalobcu a to, či zo strany žalovaného vykonanými platbami pohľadávka žalobca zanikla (ak áno, či v celom rozsahu alebo čiastočne) a v prípade, ak v celom rozsahu nezanikla, či žalobca má nárok na úrok z omeškania, a ak áno, v akej výške a v akom rozsahu. Spornou skutočnosťou bola aj zaužívaná obchodná prax ohľadne zaúčtovania platieb (keďže každá strana sporu tvrdila inú prax, dohodu), sporným bola aj výška úroku z omeškania (keďže žalovaný poukazoval na dohodu ohľadne úroku z omeškania vo výške 5% ročne, ktorú existenciu žalobca popieral).

25. Čo sa týka zániku záväzkov, záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní riadne a včas. Je potrebné rozlišovať pojmy plnenie a splnenie. Plnenie je určitý proces, ktorý vedie k splneniu a splnenie je výsledok tohto procesu, až tento výsledok potom spôsobuje zánik záväzku. Záväzok zaniká tiež neskorým plnením

dlžníka. Záväzok môže zaniknúť aj iba v časti a to v prípade čiastočného plnenia záväzku. Ak je dlžník dlžný z niekoľkých záväzkov na plnenie a neurčí pri plnení, na ktorý dlh plní (on svojím jednostranným vyhlásením rozhoduje o tejto skutočnosti), započíta sa plnenie najprv na záväzok, o ktorého splnenie veriteľ dlžníka už vyzval, inak na záväzok najmenej zabezpečený. Pri rovnakej miere zabezpečenie sa plnenie započíta najprv na záväzok najskôr splatný. Žalobca dodal žalovanému tovar, má tak nárok na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar. Kúpna cena zo strany žalobcu bola žalovanému vyúčtovaná faktúrami : č. 1922500170 na sumu 369,91 eur, splatná dňa 19.10.2019, faktúrou č. 1922500172 na sumu 600,83 eur, splatná dňa 21.10.2019, faktúrou č. 1922500174 na sumu 574,77 eur. Žalovaný v rámci procesnej obrany namietal, že istinu uhradil a to platbami zo dňa 01.12.2020 (uhradená faktúra č. 1922500170) zo dňa 07.12.2020 (uhradená faktúra č. 1922500172) a zo dňa 10.12.2020 (uhradená faktúra č. 1922500174). Súd poukazuje na to, že žalovaný (ako dlžník) pri týchto platbách však neurčil, ktorý záväzok uhrádza (neuviedol číslo faktúry). Vyhlásenie dlžníka zákon časovo viaže v tom zmysle, že dlžník ho musí urobiť pri plnení. To, že to žalovaný uviedol až vo výpise z účtu (rukou dopísané číslo faktúry, suma), je bez právnej relevancie, toto vyhlásenie žalovaného o započítaní plnenia urobené neskôr nemá žiadny význam a nastupuje tu tak zákonná úprava uvedená v ust. českého - prvé kritérium, že plnenie sa započíta na záväzky, na ktoré žalobca ako veriteľ žalovaného ako dlžníka vyzval. Výzvou zo dňa 06.11.2020 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy istiny vo výške 276.131,31 eur, predmetom výzvy boli pohľadávky žalobcu splatné do 06.11.2020, súčasťou výzvy bol aj prehľad pohľadávok žalobcu (ako príloha). Pokiaľ žalobca v emailoch uviedol, že platby žalovaného zaúčtoval na faktúry č. 202250294, č. 2022500295, č. 2022500327, č. 2022500329, č. 2022500330 - z prílohy výzvy vyplýva, že tieto faktúry uvedené žalobcom boli splatné neskôr a to až po 06.11.2020 (napr. konkrétne faktúra č. 2022500294 splatná dňa 04.12.2020, faktúra č. 2022500295 splatná dňa 06.12.2020 a faktúry s následnými koncovými číslami 327, 329, 330 boli taktiež splatné neskôr, z čísla faktúr možno vyvodiť časové údaje), teda výzva žalobcu nesmerovala na faktúry označené v emailoch žalobcu, a preto tento prvý prípad, toto kritérium v danom spore neprichádza do úvahy. Po druhé, na záväzok najmenej zabezpečený - uvedené tvrdené, ani preukázané nebolo. Po tretie pri rovnakej miere zabezpečenia niekoľkých záväzkov, resp. v prípade nemožnosti použitia kritéria zabezpečenia záväzkov sa plnenie započíta najprv na záväzok najskôr splatný a to tak, že plnenie sa započíta (podľa českého ) najskôr na náklady už určené, potom na úroky z omeškania a nakoniec na istinu, ibaže dlžník prejaví pri plnení inú vôľu a veriteľ s tým súhlasí. Teda, ak žalovaný v danom prípade výslovne neurčil, ktorý záväzok plní (uvedené bolo uskutočnené žalovaným až dodatočne, rukou dopísané na výpise z účtu, bez toho, aby upovedomil žalobcu, uvedené bez právnej relevancie), je potrebné použiť kritérium prednosti najskôr splatného záväzku a to prednostne úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky a potom až istinu.

26. Súd poukazuje na to, že na základe vykonaného dokazovania nebola preukázaná tvrdená zaužívaná obchodná prax zmluvných strán k spôsobu zaúčtovania platieb ani zo strany žalobcu, ani zo strany žalovaného, každá strana sporu tvrdila inú obchodnú prax, dohodu. Žalobca vo svojich písomných vyjadreniach poukazoval na zaužívanú obchodná prax ohľadne zaúčtovania platieb a to tak, že v prípade, ak žalovaný neurčil variabilný symbol, žalobca zaslal žalovanému email ako platbu zaúčtoval. Uvedené žalobca však žiadnym spôsobom súdu nepreukázal. Žalovaný uvedené výslovne popieral. Poukazoval na to, že išlo o jednostrannú aktivitu žalobcu, ktorú žalobca začal realizovať až v ostatnom čase pred podaním žalôb, zo strany žalovaného uvedené nikdy nebolo akceptované. Žalobca nepreukázal obsah ním tvrdenej dohody (emaily uvedenú tvrdenú obchodnú prax nepreukazujú, tieto uvádzajú iba, že platba bola zaúčtovaná na číslo faktúry bez bližšej konkretizácie, nie je uvedené na akú sumu tejto faktúry, kedy faktúra bola splatná). Zároveň žalobca poukazoval aj na to, keď žalovaný neurčil, ktorý záväzok plní, v prípade existencie viacerých záväzkov sa mal plniť záväzok najskôr splatný a najprv príslušenstvo a následne istina. Žalobca na jednej strane poukazoval na obchodnú prax medzi stranami a na druhej strane poukazoval na zákonnú úpravu. Žalovaný poukazoval na inú obchodnú prax ohľadne zaúčtovania platieb. Tvrdil, že medzi stranami bola zaužívaná obchodná prax ohľadne zaúčtovania platieb žalovaného a to tak, že platby za započítali na najstaršie záväzky a to na istinu

- uvedenú prax, obsah tejto dohody však žalovaný žiadnym spôsobom súdu nepreukázal a žalobca uvedené výslovne popieral. Žalovaný v rámci procesnej obrany na podporu svojich tvrdení predložil výpisy z účtu, na ktorých je rukou dopísaný údaj o čísle faktúry a suma. Žalovaný sa vyjadril, že v rámci obchodných vzťahov strany mali takto postupovať vyše 20 rokov. Právny zástupca žalovaného pôvodne navrhoval vykonať aj dôkaz výsluchom konateľa žalovaného, na pojednávaní sa ale vyjadril, že na vykonaní tohto dôkazu netrvá. Pokiaľ žalovaný navrhoval aj vykonanie dôkazu a to výsluchom svedka pracovníčky ekonomického oddelenia žalovaného, súd poukazuje na to, že zo strany žalovaného neboli

uvedené žiadne bližšie údaje ohľadne tejto osoby, ani dodatočne osoba nebola konkretizovaná, preto nebolo možné ani pristúpiť k vykonaniu takéhoto neúplného dôkazného návrhu.

27. Keďže teda nebola preukázaná dohoda zmluvných strán o spôsobe zaúčtovania platieb, súd posudzoval, či teda bol dodržaný zo strany žalobcu zákonný postup podľa cit. ustanovení , českého .

28. Žalobca vystavil žalovanému za dodaný tovar faktúry : faktúru č. 1922500170 na sumu 369,91 eur splatnú dňa 19.10.2019, faktúru č. 1922500172 na sumu 600,83 eur splatnú dňa 21.10.2019, faktúru č. 1922500174 na sumu 574,77 eur, splatnú dňa 23.10.2019. Žalovaný tvrdil a preukázal, že voči žalobcovi vykonal platby (spolu vo výške dlžnej istiny 1.545,51 eur), ktoré zaúčtoval podľa jeho evidencie na najskôr splatné záväzky - uviedol, že faktúru č. 1922500170 na sumu 369,91 eur uhradil platbou zo dňa 01.12.2020, faktúru č. 1922500172 na sumu 600,83 eur uhradil platbou zo dňa 07.12.2020, faktúru č. 1922500174 na sumu 574,77 eur uhradil platbou zo dňa 10.12.2020, pričom žalobca poukázal na iný spôsob zaúčtovania platieb zo strany žalovaného. Uviedol, že platby žalovaného boli priradené k starším neuhradeným faktúram a to platba zo dňa 01.12.2020 v sume 928,66 eur bola zúčtovaná čiastočne k faktúre 202250295, platba zo dňa 07.12.2020 v sume 1.580,71 eur bola zúčtovaná čiastočne k faktúre 2022500294 (suma 766,42) a čiastočne k faktúre 2022500327 v sume 814,29 eur, platba zo dňa 10.12.2020 v sume 1.414,97 eur bola zúčtovaná ako doplatok k faktúre 2022500330 a čiastočná úhrada k faktúre 2022500329 v sume 646,44 eur.

29. Súd poukazuje na výzvu žalobcu zo dňa 06.11.2020, ktorou žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie pohľadávok splatných do 06.11.2020. Pohľadávky z faktúr, ktoré vystavil žalobca žalovanému (č. 1922500170, 1922500172, 1922500174) a ktoré sú predmetom tohto sporu sa stali splatnými dňa 19.10.2019, 21.10.2019, 23.10.2019, teda stali sa skôr splatnými ako pohľadávky žalobcu vyúčtované faktúrami č. 2022599294, 2022500295, 2022500327, 2022500329, 2022500330, ku ktorým žalobca zaúčtoval platby vykonané žalovaným, čo vyplýva z prílohy výzvy zo dňa 06.11.2020 (pohľadávky žalobcu k 02.11.2020), ako aj z vyúčtovania úroku z omeškania za október 2020. Z poradového čísla faktúr vyplýva, je možné vyvodiť časový údaj vystavenia týchto faktúr (prvé dve číslice 19 - ide o rok 2019, prvé dve číslice 20 - ide o rok 2020), pričom z týchto listín predložených žalobcom vyplýva, je zároveň preukázané, že faktúra č. 2022599294 sa stala splatnou až dňa 04.12.2020, faktúra č. 2022500295 sa stala splatnou dňa 06.12.2020 a ostatné faktúry vzhľadom na čísla faktúr (2022500327, 2022500329, 2022500330) sa stali splatnými taktiež až následne. Teda výzva žalobcu zo dňa 06.11.2020 sa nevzťahovala na faktúry, ku ktorým žalobca vykonal zaúčtovania platieb žalovaného, keďže sa stali splatnými až v mesiaci december 2020 a následne. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že platby žalovaného boli priradené k starším neuhradeným faktúram, uvedené tvrdenie nie je pravdivé. Toto zaúčtovanie platieb nie je v súlade ani s výzvou zo dňa 06.11.2020 (teda s ust. § 1933 ods. 1 cit. zákona).

30. V spore nebola preukázaná existencia iných skôr splatných pohľadávok žalobcu voči žalovanému ako pohľadávky žalobcu vyplývajúce z predložených faktúr č. 1922500170, 1922500172, 1922500174. Medzi žalobcom a žalovaným existuje niekoľkoročný obchodný vzťah, žalobca na jednej strane tvrdil, že má voči žalovanému viaceré pohľadávky, prebiehajú viaceré súdne konania, ale nepredložil žiadne dôkazy o existencii iných skôr splatných pohľadávok, pričom je predpoklad, že ako veriteľ pohľadávok má možnosť disponovať s takýmito informáciami, dôkazmi. Pokiaľ tak teda žalobca zaúčtoval platby vykonané žalovaným na faktúry s neskoršou splatnosťou (žalobca si v spore uplatňoval úhradu faktúr splatných v mesiaci október 2019, pričom platby žalovaného zaúčtoval k faktúram splatným v roku 2020), takýto postup žalobcu (keďže nebola preukázaná existencia dohody o zaúčtovaní platieb) je neopodstatnený, je v rozpore s ust. českého . Pri neexistencii dohody právo určiť si zaúčtovanie platieb žalobcovi ako veriteľovi neprislúcha, je potrebné postupovať podľa zákona.

31. Súd teda vychádzal z ust. , českého . Žalovaný preukázal, že vykonal voči žalobcovi platby spolu vo výške 1.545,51 eur a to : dňa 01.12.2020 uhradil žalobcovi sumu 369,91 eur (suma zodpovedá faktúre č. 1922500170), dňa 07.12.2020 uhradil žalobcovi sumu 600,83 eur (suma zodpovedá faktúre č. 1922500172) a dňa 10.12.2020 uhradil žalobcovi sumu 574,77 eur (suma zodpovedá faktúre č. 1922500174). Pričom podľa zákonnej úpravy platí, že pri rovnakej miere zabezpečenia niekoľkých záväzkov sa plnenie započíta najprv na záväzok najskôr splatný a to najskôr na úroky z omeškania a následne na istinu. Súd ďalej vychádzal aj z toho, že v konaní

bolo preukázané, že žalovaný uhradil úrok z omeškania vo výške 5% ročne za mesiac október 2020 a to nasledovne : na faktúru č. 1922500170 v sume 1,57 eur, na faktúru č. 1922500172 v sume 2,55 eur, na faktúru č. 1922500174 v sume 2,44 eur. Súd tak matematicky prepočítal jednotlivé faktúry žalobcu (3 faktúry), t.z. kedy nastala splatnosť konkrétnej faktúry, kedy a v akej výške bola poukázaná úhrada zo strany žalovaného, vypočítal úrok z omeškania s tým, že plnenie započítal najskôr na úroky z omeškania a potom na istinu a zároveň zohľadnil aj žalovaným zaplatený úrok z omeškania vo výške 5% ročne za október 2020 a takýmto výpočtom ustálil dlžnú sumu istiny spolu s príslušenstvom z konkrétnej faktúry.

32. Skôr ako súd ustálil dlžnú sumu istiny spolu s príslušenstvom pohľadávky, poukazuje na to, že zo strany žalovaného tvrdená dohoda zmluvných strán o výške úroku z omeškania vo výške 5% ročne, nebola preukázaná. Uvedenú dohodu nemožno dovodiť z vyčíslenia úroku z omeškania za mesiac október 2020 vo výške 5% ročne zo strany žalobcu. Takéto vyčíslenie nie je dôkazom o obsahu takejto dohody medzi zmluvnými stranami. Žalobca existenciu takejto dohody namietal a žalovaný existenciu tejto dohody žiadnym iným spôsobom súdu nepreukázal. Žalobca sa vyjadril, že si uplatňuje zákonný úrok z omeškania. S poukazom na uvedené má súd ta za to, že žalobcovi prináleží nárok na zákonné úroky z omeškania vo výške 8% ročne z dlžnej sumy a to s poukazom na ust. Nariadenia Vlády ČR č.

33. Žalobca vystavil žalovanému za dodaný tovar faktúry :

- faktúru č. 1922500170 na sumu 369,91 eur splatnú dňa 19.10.2019 - žalovaný dňa 01.12.2020 uhradil žalobcovi platbu vo výške 369,91 eur - úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 369,91 eur od 20.10.2019 (nasledujúci deň po splatnosti faktúry) do 01.12.2020 (do dňa vyplatenia) predstavuje výšku 33,16 eur. Istina v sume 369,91 eur + vyčíslený ÚzO v sume 33,16 eur predstavuje spolu sumu 403,07 eur mínus zaplatená suma 369,91 eur a zaplatený ÚzO za 10/2020 v sume 1,57 eur, je dlžná suma istiny vo výške 31,59 eur. Aktuálna dlžná suma istiny z danej faktúry predstavuje istinu vo výške 31,59 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z tejto sumy od 02.12.2020 (od nasledujúceho dňa po vykonaní platby na úhradu tejto pohľadávky) do zaplatenia.

- faktúru č. 1922500172 na sumu 600,83 eur splatnú dňa 21.10.2019 - žalovaný dňa 07.12.2020 uhradil žalobcovi platbu vo výške 600,83 eur - úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 600,83 eur od 22.10.2019 (nasledujúci deň po splatnosti faktúry) do 07.12.2020 (do dňa vyplatenia) predstavuje výšku 54,38 eur. Istina v sume 600,83 eur + vyčíslený ÚzO v sume 54,38 eur predstavuje spolu sumu 655,21 eur mínus zaplatená suma 600,83 eur a zaplatený ÚzO za 10/2020 v sume 2,55 eur, je dlžná suma istiny vo výške 51,83 eur. Aktuálna dlžná suma istiny z danej faktúry predstavuje istinu vo výške 51,83 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z tejto sumy od 08.12.2020 (od nasledujúceho dňa po vykonaní platby na úhradu tejto pohľadávky) do zaplatenia.

- faktúru č. 1922500174 na sumu 574,77 eur splatnú dňa 23.10.2019 - žalovaný dňa 10.12.2020 uhradil žalobcovi platbu vo výške 574,77 eur - úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 574,77 eur od 24.10.2019 (nasledujúci deň po splatnosti faktúry) do 10.12.2020 (do dňa vyplatenia) predstavuje výšku 52,15 eur. Istina v sume 574,77 eur + vyčíslený ÚzO v sume 52,15 eur predstavuje spolu sumu 626,92 eur mínus zaplatená suma 574,77 eur a zaplatený ÚzO za 10/2020 v sume 2,44 eur, je dlžná suma istiny vo výške 49,71 eur. Aktuálna dlžná suma istiny z danej faktúry predstavuje istinu vo výške 49,71 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z tejto sumy od 11.12.2020 (od nasledujúceho dňa po vykonaní platby na úhradu tejto pohľadávky) do zaplatenia.

34. Súd tak žalobcovi priznal sumu 31,59 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z tejto sumy od 02.12.2020 do zaplatenia, sumu 51,83 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z tejto sumy od 08.12.2020 do zaplatenia, sumu 49,71 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z tejto sumy od 11.12.2020 do zaplatenia a to tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku (I. výrok) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol (II. výrok).

35. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní predložil faktúru č. 2022500306 zo dňa 31.10.2020, táto faktúra už je súčasťou spisu (bola predložená žalovaným) a čo sa týka faktúry č. 2022500303 vystavenej dňa 27.10.2020, splatnej dňa 30.12.2020, súd na tento listinný dôkaz neprihliadal s poukazom na ust. . Súd má za to, že procesné strany nemôžu dôkazné návrhy vykonávať kedykoľvek, ale iba v určitých štádiách konania, čo je v súlade s princípom hospodárnosti konania vyjadreným v . Procesné úkony, ktoré nie sú vykonané včas, nespôsobujú procesnoprávne účinky. Zásadne je vylúčené, aby procesné strany uvádzali dôkazné návrhy až na pojednávaní. Súd má za to, že žalobcovi/právnemu zástupcovi žalobcu nič nebránilo, aby tento listinný dôkaz predložil už skôr, ak

by konal starostlivo a so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania v súlade s ust. . V pomeroch prejednávanej veci súd prihliadal na skutočnosť, že obe procesné strany sú v konaní právne zastúpené. Súd má za to, že žalobca mal poskytnutý dostatočný časový priestor na uplatnenie prostriedkov procesného útoku (predloženie listinných dôkazov), na navrhnuté dôkazy predložené neskôr, súd nemusí prihliadať s poukazom na ust. . Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že duplika žalovaného im bola zaslaná iba na vedomie, žalobca nebol súdom vyzvaný na vyjadrenie, súd má za to, že uvedené tvrdenie je irelevantné, nakoľko žalobcovi nič nebránilo sa vyjadriť, predložiť dôkazy aj skôr, ak považoval za potrebné vyjadriť sa ku skutočnostiam uvádzaných v duplike.

36. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

37. Podľa a : (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

38. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol s poukazom na ust. v spojení s ust. . Žalovaný mal len nepatrný neúspech v konaní, úspech žalovaného predstavoval 99,92 % a úspech žalobcu predstavoval 0,08%, súd vychádzal z priznanej sumy spolu s úrokmi z omeškania ku dňu vyhlásenia rozsudku a žalovanej pohľadávky spolu s úrokmi z omeškania ku dňu vyhlásenia rozsudku, čo predstavuje podiel 142,57 eur : 1.794,73 eur), čistý úspech žalovaného predstavuje 99,84%. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že voči žalovanému vedie viaceré konania, žalovaný neuhradil viaceré faktúry, neidentifikoval vykonané platby a navrhol, že v prípade neúspechu by súd nemal žalovanému priznať nárok na náhradu trov konania, súd má za to, že uvedené nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by žalovanému ako úspešnej strane sporu neprináležal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania, keďže aj sám žalobca si v žalobe v prípade úspechu uplatňoval nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Nejde tu o výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ust. . Nakoľko má ísť podľa vyjadrenia žalobcu aj žalovaného, o pohľadávky žalobcu voči žalovanému z toho istého obchodno-záväzkového vzťahu (len iné faktúry), žalobcovi podľa názoru súdu nič nebránilo domáhať sa svojich nárokov voči žalovanému jednou žalobou a nie viacerými samostatnými žalobami a to, že tak neučinil, nie je dôvodom, v prípade jeho neúspechu, na aplikáciu ust. . Vzhľadom teda na to, že žalovaný bol v spore úspešný (neúspešný bol iba v nepatrnej časti), preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením a to tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku (III. výrok).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina.

Podľa ustanovenia odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podľa ustanovenia podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa ustanovenia odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľa ustanovenia v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.