Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Cob-21-2022.pdf
PDF · 146.88 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/21/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: iMi Partner, a.s., so sídlom Dusíkova 794/3, 638 00 Brno, Česká republika, IČO: 253 08 033, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Miroslavom Pekárom, advokátom, so sídlom M. XX, XXX XX V. - U. E., proti žalovanému: IMI TRADE s.r.o., so sídlom Jánošíkova 21, 010 01 Žilina, IČO: 31 565 531, v konaní o zaplatenie 1.545,51 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/28/2021-126 zo dňa 27. októbra 2021 vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá a v závislom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/28/2021-126 zo dňa 27. októbra 2021 v napadnutom výroku, ktorým vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá a vo výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, potvrdzuje.
Žalovaný má voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 31,59 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 31,59 Eur od 02.12.2020 do zaplatenia, sumu 51,83 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 51,83 Eur od 08.12.2020 do zaplatenia a sumu 49,71 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 49,71 Eur od 11.12.2020 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Samostatným výrokom vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu bolo uvedené, že žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že na základe e-mailovej objednávky žalovaného dodal žalobca žalovanému objednaný tovar. V súlade s dodaním tovaru vystavil žalobca žalovanému dňa 19.08.2019 faktúru č. 1922500170 na sumu 369,91 Eur, splatnú dňa 19.10.2019, dňa 21.08.2019 faktúru č. 1922500172 na sumu 600,83 Eur, splatnú dňa 21.10.2019, dňa 23.08.2019 faktúru č. 1922500174 na sumu 574,77 Eur, splatnú dňa 23.10.2019. Tieto faktúry žalovaný do dnešného dňa neuhradil. Žalobca v žalobe poukázal na to, že žalovaný k 31.12.2019 odsúhlasil stav záväzkov, vrátane neuhradenej žalovanej faktúry, ktorá bola uvedená na prvej strane prílohy k odsúhlaseniu stavu záväzkov. Žalobca výzvou zo dňa 06.11.2020, ktorú žalovaný prevzal dňa 11.11.2020, vyzval žalovaného na zaplatenie neuhradených pohľadávok podľa prílohy „pohľadávky iMi Partner“, na ktorú výzvu žalovaný nereagoval. Žalobca so žalobou predložil výpis z obchodného registra žalobcu a žalovaného, pohľadávky žalobcu, výzvu zo
dňa 6.11.2020 s prílohou, faktúry č. 1922500170, č. 1922500172, č. 1922500174, odsúhlasenie stavu záväzkov s prílohou.
3. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd poukázal na vydaný platobný rozkaz, odpor žalovaného, vyjadrenie žalobcu k odporu žalovaného, vyjadrenie žalovaného v podaní zo dňa 5.5.2021, na pojednávanie vykonané pred okresným súdom dňa 13.10.2021 a pred ním vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu, právneho zástupcu žalovaného.
4. Okresný súd po vykonanom dokazovaní sporovú vec posúdil v zmysle čl. 1 bod 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I bis), čl. 4 bod 1 a 2 tohto nariadenia s konštatovaním, že mal právomoc na prejednanie veci, ktorá bola daná v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I bis). Z hľadiska procesného postupu podľa okresného súdu bolo namieste aplikovať lex fori, t.j. procesné právo Slovenskej republiky (CSP). Okresný súd poukázal na Čl. 8 CSP, § 150 ods. 1, 2, § 151 ods. 1, 2, § 153 ods. 1 až 3 CSP, čl. 53 Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru v spojení s čl. 59, čl. 78 tohto Dohovoru, na ustanovenia § 1932 ods. 1 a 2, § 1933 ods. 1 a 2 českého Občianskeho zákonníka č. 89/2012 Sb. v spojení s § 2 Nariadenia vlády ČR č. 351/2013 Sb. a uviedol, že čo sa týka rozhodného práva, tak kúpna zmluva bola uzavretá medzi predávajúcim - žalobcom so sídlom v Českej republike a žalovaným ako kupujúcim so sídlom v Slovenskej republike. Na uplatnený nárok z kúpnej zmluvy okresný súd prioritne na zistený skutkový stav aplikoval Viedenský dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru zverejnený v Zbierke zákonov pod č. 160/1991 Zb., ktorý upravuje zmluvy o kúpe tovaru medzi stranami, ktoré majú miesta podnikania v rôznych štátoch, a to v prípade, ak tieto štáty sú zmluvnými štátmi alebo ak podľa ustanovení medzinárodného práva súkromného sa má použiť právny poriadok niektorého zmluvného štátu. V otázkach výslovne Dohovorom neupravených okresný súd podľa kolíznych noriem aplikoval Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17.6.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Žalobca a žalovaný výslovne uviedli, že k voľbe rozhodného práva medzi stranami sporu nedošlo. Čo sa týkalo aplikácie rozhodného práva podľa Rím I (Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky), podľa čl. 4 bod 1 písm. a), pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu v súlade s čl. 3 a bez toho, aby boli dotknuté články 5 až 8, právo, ktoré sa spravuje v zmluvách, sa určuje takto: a/ zmluva o predaji tovaru sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu predajcu. Predávajúci, teda žalobca, má sídlo na území Českej republiky, s poukazom na uvedené okresný súd preto postupoval podľa hmotného práva Českej republiky, aplikujúc na daný spor ustanovenia českého Občianskeho zákonníka č. 89/2012 Sb..
5. Okresný súd uviedol, že žalobca sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 1.545,51 Eur s príslušenstvom titulom zaplatenia kúpnej ceny za dodaný tovar, ktorý bol vyúčtovaný troma faktúrami: faktúrou č. 1922500170 na sumu 369,91 Eur, splatná dňa 19.10.2019, faktúrou č. 1922500172 na sumu 600,83 Eur, splatná dňa 21.10.2019, faktúrou č. 1922500174 na sumu 574,77 Eur, splatná dňa 23.10.2019. Žalovaný v rámci procesnej obrany namietal uplatnený nárok žalobcu a ťažiskom obrany bolo tvrdenie, že istina bola uhradená ešte pred podaním žaloby, a to platbami zo dňa 01.12.2020, 07.12.2020, 10.12.2020, preto pohľadávka žalobcu zanikla. Žalovaný namietal úrok z omeškania, mal za to, že bola dohoda o výške úroku z omeškania vo výške 5 % ročne potvrdená obchodnou praxou, zaužívaná bola aj obchodná prax ohľadne zaúčtovania platieb, a to na najstaršie záväzky a najskôr na istinu. Žalobca popieral existenciu dohody o výške úroku z omeškania vo výške 5 % ročne a uvádzal, že bola zaužívaná iná obchodná prax ohľadne zaúčtovania platieb, a to tak, že v prípade, ak žalovaný neurčil variabilný symbol, žalobca zaslal žalovanému e-mail, ako platbu zaúčtoval. Zároveň poukázal aj na zákonnú úpravu, ak je viac záväzkov, tak sa hradí najskôr splatný záväzok, a to najprv úrok z omeškania a následne istina.
6. Okresný súd poukázal na charakter subjektov záväzkového vzťahu a vyhodnotil právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako obchodnoprávny. Nesporný bol vznik práva žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar vyúčtovaný troma faktúrami. Kúpna cena, ako aj splatnosť kúpnej ceny uvedená vo faktúrach, vystavenie týchto faktúr zo strany žalobcu žalovanému nebolo sporné. Spornou skutočnosťou medzi stranami bolo posúdenie existencie pohľadávky žalobcu, a to, či zo strany žalovaného vykonanými platbami pohľadávka žalobcu zanikla a ak áno, či v celom rozsahu alebo čiastočne a v prípade, ak v
celom rozsahu nezanikla, či žalobca má nárok na úrok z omeškania a ak áno, v akej výške a v akom rozsahu. Okresný súd uviedol, že spornou skutočnosťou bola aj zaužívaná obchodná prax ohľadne zaúčtovania platieb, pretože každá strana sporu tvrdila inú prax, inú dohodu, sporným bola aj výška úroku z omeškania, pretože žalovaný poukazoval na dohodu ohľadne úroku z omeškania vo výške 5 % ročne, ktorú existenciu dohody žalobca popieral.
7. Okresný súd v odseku 25. odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal na kúpnu cenu zo strany žalobcu, ktorá bola žalovanému vyúčtovaná faktúrami č. 1922500170 na sumu 369,91 Eur, splatná dňa 19.10.2019, faktúrou č. 1922500172 na sumu 600,83 Eur, splatná dňa 21.10.2019, faktúrou č. 1922500174 na sumu 574,77 Eur splatná 23.10.2019. Žalovaný namietal, že istinu uhradil, a to platbami zo dňa 01.12.2020 (uhradená faktúra č. 1922500170) zo dňa 07.12.2020 (uhradená faktúra č. 1922500172) a zo dňa 10.12.2020 (uhradená faktúra č. 1922500174). Okresný súd konštatoval, že žalovaný ako dlžník pri týchto platbách neurčil, ktorý záväzok uhrádza. Vyhlásenie dlžník musí urobiť pri plnení a pokiaľ toto urobil žalovaný až vo výpise z účtu - rukou dopísané číslo faktúry, suma, bolo uvedené bez právnej relevancie, toto vyhlásenie žalovaného o započítaní plnenia urobené neskôr nemalo žiaden význam a podľa okresného súdu nastúpila tu zákonná úprava uvedená v ust. § 1933 ods. 1 českého Občianskeho zákonníka č. 89/2012 Sb.. Okresný súd uviedol, že prvé kritérium podľa ustanovenia § 1933 ods. 1 českého Občianskeho zákonníka je, že plnenie sa započíta na záväzky, na ktoré žalobca ako veriteľ žalovaného ako dlžníka vyzval. Výzvou zo dňa 06.11.2020 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy istiny vo výške 276.131,31 Eur, predmetom výzvy boli pohľadávky žalobcu splatné do 06.11.2020, súčasťou výzvy bol aj prehľad pohľadávok žalobcu ako príloha. Pokiaľ žalobca v e-mailoch uviedol, že platby žalovaného zaúčtoval na faktúry č. 2022500294, č. 2022500295, č. 2022500327, č. 2022500329, č. 2022500330 - z prílohy výzvy vyplynulo, že tieto faktúry uvedené žalobcom boli splatné neskôr, a to až po 06.11.2020 (napr. konkrétne faktúra č. 2022500294 splatná dňa 04.12.2020, faktúra č. 2022500295 splatná dňa 06.12.2020 a faktúry s následnými koncovými číslami 327, 329, 330 boli taktiež splatné neskôr, z čísla faktúr bolo možné vyvodiť časové údaje), teda výzva žalobcu nesmerovala na faktúry označené v e-mailoch žalobcu, a preto tento prvý prípad, t.j. toto kritérium v danom spore neprichádzalo do úvahy. Druhým kritériom je plnenie záväzku najmenej zabezpečeného a toto preukázané nebolo. V treťom postupnom kroku pri rovnakej miere zabezpečenia niekoľkých záväzkov, resp. v prípade nemožnosti použitia kritéria zabezpečenia záväzkov sa plnenie započíta najprv na záväzok najskôr splatný, a to tak, že plnenie sa započíta v zmysle § 1932 ods. 1 českého Občianskeho zákonníka najskôr na náklady už určené, potom na úroky z omeškania a nakoniec na istinu, ibaže dlžník prejaví pri plnení inú vôľu a veriteľ s tým súhlasí. Ak žalovaný v danom prípade výslovne neurčil, ktorý záväzok plní, keďže uvedené určil až dodatočne, rukou dopísané na výpise z účtu bez toho, aby upovedomil žalobcu, čo bolo bez právnej relevancie podľa okresného súdu, bolo potrebné použiť kritérium prednosti najskôr splatného záväzku, a to prednostne úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky a potom až istinu.
8. Podľa výsledkov vykonaného dokazovania okresný súd mal za to, že nebola preukázaná zaužívaná obchodná prax zmluvných strán k spôsobu zaúčtovania platieb ani zo strany žalobcu, ani zo strany žalovaného, pretože každá sporová strana tvrdila inú obchodnú prax, dohodu. Žalobca tvrdil zaužívanú prax, podľa ktorej, ak žalovaný neurčí variabilný symbol, žalobca zaslal žalovanému e-mail, ako platbu zaúčtoval. Uvedené však žalobca žiadnym spôsobom okresnému súdu nepreukázal. Žalovaný uvedené výslovne popieral. Žalobca nepreukázal obsah ním tvrdenej dohody (e-maily uvedenú tvrdenú obchodnú prax nepreukazovali, tieto uvádzali iba to, že platba bola zaúčtovaná na číslo faktúry bez bližšej konkretizácie, nebolo uvedené, na akú sumu tejto faktúry, kedy faktúra bola splatná). Žalobca na jednej strane poukazoval na obchodnú prax a na druhej strane poukazoval na zákonnú úpravu. Žalovaný poukazoval na inú obchodnú prax pri zaúčtovaní platieb. Žalovaný tvrdil, že ohľadne zaúčtovania platieb žalovaného to bolo tak, že platby za započítali na najstaršie záväzky, a to na istinu, pričom túto tvrdenú prax žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal a žalobca ju výslovne poprel. Žalovaný v rámci svojej obrany na podporu tvrdení predložil výpisy z účtu, na ktorých bol rukou dopísaný údaj o čísle faktúry a suma. Žalovaný sa vyjadril, že v rámci obchodných vzťahov strany mali takto postupovať vyše 20 rokov. Právny zástupca žalovaného navrhoval pôvodne vykonať aj dôkaz výsluchom konateľa žalovaného, avšak následne na pojednávaní sa vyjadril, že na vykonaní tohto dôkazu netrvá. Pokiaľ žalovaný navrhol aj vykonanie dôkazu, a to výsluchom svedka - pracovníčky ekonomického oddelenia žalovaného, okresný súd poukázal na to, že zo strany žalovaného neboli uvedené žiadne bližšie údaje ohľadne tejto osoby a ani dodatočne osoba nebola konkretizovaná, preto nebolo možné pristúpiť k vykonaniu tohto neúplného dôkazného návrhu.
9. Okresný súd mal za to, že ak nebola preukázaná dohoda zmluvných strán o spôsobe zaúčtovania platieb, tak posudzoval, či bol dodržaný zo strany žalobcu zákonný postup podľa ustanovenia § 1932, § 1933 českého Občianskeho zákonníka.
10. Žalobca vystavil žalovanému za dodaný tovar faktúry: faktúru č. 1922500170 na sumu 369,91 Eur splatnú dňa 19.10.2019, faktúru č. 1922500172 na sumu 600,83 Eur splatnú dňa 21.10.2019, faktúru č. 1922500174 na sumu 574,77 Eur, splatnú dňa 23.10.2019. Žalovaný tvrdil a preukázal, že voči žalobcovi vykonal platby (spolu vo výške dlžnej istiny 1.545,51 Eur), ktoré zaúčtoval podľa jeho evidencie na najskôr splatné záväzky - uviedol, že faktúru č. 1922500170 na sumu 369,91 Eur uhradil platbou zo dňa 01.12.2020, faktúru č. 1922500172 na sumu 600,83 Eur uhradil platbou zo dňa 07.12.2020, faktúru č. 1922500174 na sumu 574,77 Eur uhradil platbou zo dňa 10.12.2020, pričom žalobca poukázal na iný spôsob zaúčtovania platieb zo strany žalovaného. Uviedol, že platby žalovaného boli priradené k starším neuhradeným faktúram, a to platba zo dňa 01.12.2020 v sume 928,66 Eur bola zúčtovaná čiastočne k faktúre č. 202250295, platba zo dňa 07.12.2020 v sume 1.580,71 Eur bola zúčtovaná čiastočne k faktúre č. 2022500294 (suma 766,42 Eur) a čiastočne k faktúre č. 2022500327 v sume 814,29 Eur, platba zo dňa 10.12.2020 v sume 1.414,97 Eur bola zúčtovaná ako doplatok k faktúre č. 2022500330 a čiastočná úhrada k faktúre 2022500329 v sume 646,44 Eur.
11. Okresný súd poukázal na výzvu žalobcu zo dňa 06.11.2020, ktorou žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie pohľadávok splatných do 06.11.2020. Pohľadávky z faktúr, ktoré vystavil žalobca žalovanému (č. 1922500170, 1922500172, 1922500174) a ktoré boli predmetom tohto sporu, sa stali splatnými dňa 19.10.2019, 21.10.2019, 23.10.2019, teda stali sa skôr splatnými ako pohľadávky žalobcu vyúčtované faktúrami č. 2022599294, č. 2022500295, č. 2022500327, č. 2022500329, č. 2022500330, ku ktorým žalobca zaúčtoval platby vykonané žalovaným, čo vyplývalo z prílohy výzvy zo dňa 06.11.2020 (pohľadávky žalobcu k 02.11.2020), ako aj z vyúčtovania úroku z omeškania za október 2020. Z poradového čísla faktúr vyplývalo, bolo možné vyvodiť časový údaj vystavenia týchto faktúr (prvé dve číslice 19 - išlo o rok 2019, prvé dve číslice 20 - išlo o rok 2020), pričom z týchto listín predložených žalobcom vyplývalo, bolo zároveň preukázané, že faktúra č. 2022599294 sa stala splatnou až dňa 04.12.2020, faktúra č. 2022500295 sa stala splatnou dňa 06.12.2020 a ostatné faktúry vzhľadom na čísla faktúr (č. 2022500327, č. 2022500329, č. 2022500330) sa stali splatnými taktiež až následne. Teda výzva žalobcu zo dňa 06.11.2020 sa nevzťahovala na faktúry, ku ktorým žalobca vykonal zaúčtovania platieb žalovaného, keďže sa stali splatnými až v mesiaci december 2020 a následne. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že platby žalovaného boli priradené k starším neuhradeným faktúram, uvedené tvrdenie nebolo pravdivé. Toto zaúčtovanie platieb nebolo v súlade ani s výzvou zo dňa 06.11.2020 (teda s ust. § 1933 ods. 1 českého Občianskeho zákonníka).
12. Okresný súd uviedol, že v spore nebola preukázaná existencia iných skôr splatných pohľadávok žalobcu voči žalovanému ako pohľadávky žalobcu, ktoré vyplývali z faktúr č. 1922500170, č. 1922500172, č. 1922500174. Okresný súd konštatoval, že medzi žalobcom a žalovaným existuje niekoľkoročný obchodný vzťah. Žalobca na jednej strane tvrdil, že má voči žalovanému viaceré pohľadávky, prebiehajú viaceré súdne konania, ale nepredložil žiadne dôkazy o existencii iných skôr splatných pohľadávok, pričom ako veriteľ pohľadávok mal možnosť disponovať s takýmito informáciami, dôkazmi. Podľa okresného súdu, ak žalobca zaúčtoval platby vykonané žalovaným na faktúry s neskoršou splatnosťou, keďže žalobca si v spore uplatňoval úhradu faktúr splatných v mesiaci október 2019, pričom platby žalovaného zaúčtoval k faktúram splatným v roku 2020, takýto postup žalobcu, pokiaľ nebola preukázaná existencia dohody o zaúčtovaní platieb, bol neopodstatnený, bol v rozpore s ust. § 1933 ods. 1 českého Občianskeho zákonníka. Pri neexistencii dohody právo určiť si zaúčtovanie platieb žalobcovi ako veriteľovi neprislúcha a bolo potrebné postupovať podľa zákona.
13. Okresný súd uviedol, že vychádzal z ustanovenia § 1932 ods. 1, § 1933 ods. 1 českého Občianskeho zákonníka. Podľa okresného súdu žalovaný preukázal to, že vykonal voči žalobcovi platby spolu vo výške 1.545,51 Eur nasledovne: dňa 01.12.2020 uhradil žalobcovi sumu 369,91 Eur (suma zodpovedala faktúre č. 1922500170), dňa 07.12.2020 uhradil žalobcovi sumu 600,83 Eur (suma zodpovedala faktúre č. 1922500172) a dňa 10.12.2020 uhradil žalobcovi sumu 574,77 Eur (suma zodpovedala faktúre č. 1922500174). Podľa zákonnej úpravy platí, že pri rovnakej miere zabezpečenia niekoľkých záväzkov sa plnenie započíta najprv na záväzok najskôr splatný, a to najskôr na úroky z omeškania a následne na istinu. Okresný súd ďalej vychádzal z toho, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný uhradil úrok z
omeškania vo výške 5 % ročne za mesiac október 2020, a to nasledovne: na faktúru č. 1922500170 v sume 1,57 Eur, na faktúru č. 1922500172 v sume 2,55 Eur, na faktúru č. 1922500174 v sume 2,44 Eur. Okresný súd matematicky prepočítal jednotlivé faktúry žalobcu (3 faktúry), t.z. kedy nastala splatnosť konkrétnej faktúry, kedy a v akej výške bola poukázaná úhrada zo strany žalovaného, vypočítal úrok z omeškania s tým, že plnenie započítal najskôr na úroky z omeškania a potom na istinu a zároveň zohľadnil aj žalovaným zaplatený úrok z omeškania vo výške 5 % ročne za október 2020 a takýmto výpočtom ustálil dlžnú sumu istiny spolu s príslušenstvom z konkrétnej faktúry.
14. Skôr, ako okresný súd ustálil dlžnú sumu istiny spolu s príslušenstvom pohľadávky, poukázal na to, že zo strany žalovaného tvrdená dohoda zmluvných strán o výške úroku z omeškania vo výške 5% ročne nebola preukázaná. Uvedenú dohodu nebolo možné dovodiť z vyčíslenia úroku z omeškania za mesiac október 2020 vo výške 5 % ročne zo strany žalobcu. Takéto vyčíslenie nebolo dôkazom o obsahu dohody medzi zmluvnými stranami. Žalobca existenciu takejto dohody namietal a žalovaný existenciu tejto dohody žiadnym iným spôsobom okresnému súdu nepreukázal. Žalobca sa vyjadril, že si uplatnil zákonný úrok z omeškania. S poukazom k uvedenému okresný súd mal za to, že žalobcovi prináleží nárok na zákonné úroky z omeškania vo výške 8 % ročne z dlžnej sumy, a to s poukazom na § 2 Nariadenia Vlády ČR č. 351/2013 Sb..
15. V odseku 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu bol uvedený spôsob výpočtu nasledovne: faktúru č. 1922500170 na sumu 369,91 Eur splatnú dňa 19.10.2019 - žalovaný dňa 01.12.2020 uhradil žalobcovi platbu vo výške 369,91 Eur - úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 369,91 Eur od 20.10.2019 (nasledujúci deň po splatnosti faktúry) do 01.12.2020 (do dňa vyplatenia) predstavuje výšku 33,16 Eur. Istina v sume 369,91 Eur + vyčíslený úrok z omeškania v sume 33,16 Eur predstavuje spolu sumu 403,07 Eur mínus zaplatená suma 369,91 Eur a zaplatený úrok z omeškania za 10/2020 v sume 1,57 Eur, je dlžná suma istiny vo výške 31,59 Eur. Aktuálna dlžná suma istiny z danej faktúry predstavuje istinu vo výške 31,59 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z tejto sumy od 02.12.2020 (od nasledujúceho dňa po vykonaní platby na úhradu tejto pohľadávky) do zaplatenia, faktúru č. 1922500172 na sumu 600,83 Eur splatnú dňa 21.10.2019 - žalovaný dňa 07.12.2020 uhradil žalobcovi platbu vo výške 600,83 Eur - úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 600,83 Eur od 22.10.2019 (nasledujúci deň po splatnosti faktúry) do 07.12.2020 (do dňa vyplatenia) predstavuje výšku 54,38 Eur. Istina v sume 600,83 Eur + vyčíslený úrok z omeškania v sume 54,38 Eur predstavuje spolu sumu 655,21 Eur mínus zaplatená suma 600,83 Eur a zaplatený úrok z omeškania za 10/2020 v sume 2,55 Eur, je dlžná suma istiny vo výške 51,83 Eur. Aktuálna dlžná suma istiny z danej faktúry predstavuje istinu vo výške 51,83 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z tejto sumy od 08.12.2020 (od nasledujúceho dňa po vykonaní platby na úhradu tejto pohľadávky) do zaplatenia, faktúru č. 1922500174 na sumu 574,77 Eur splatnú dňa 23.10.2019 - žalovaný dňa 10.12.2020 uhradil žalobcovi platbu vo výške 574,77 Eur - úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 574,77 Eur od 24.10.2019 (nasledujúci deň po splatnosti faktúry) do 10.12.2020 (do dňa vyplatenia) predstavuje výšku 52,15 Eur. Istina v sume 574,77 Eur + vyčíslený úrok z omeškania v sume 52,15 Eur predstavuje spolu sumu 626,92 Eur mínus zaplatená suma 574,77 Eur a zaplatený úrok z omeškania za 10/2020 v sume 2,44 Eur, je dlžná suma istiny vo výške 49,71 Eur. Aktuálna dlžná suma istiny z danej faktúry predstavuje istinu vo výške 49,71 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z tejto sumy od 11.12.2020 (od nasledujúceho dňa po vykonaní platby na úhradu tejto pohľadávky) do zaplatenia.
16. Po zohľadnení výpočtu okresný súd žalobcovi priznal sumu 31,59 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne z tejto sumy od 02.12.2020 do zaplatenia, sumu 51,83 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne z tejto sumy od 08.12.2020 do zaplatenia, sumu 49,71 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne z tejto sumy od 11.12.2020 do zaplatenia, a to tak, ako uviedol vo výrokovej časti rozsudku - I. výrok a vo zvyšnej časti žalobu zamietol podľa výroku II.
17. K predloženej faktúre č. 2022500306 zo strany právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 31.10.2020 okresný súd uviedol, že táto faktúra bola súčasťou spisu, bola predložená žalovaným a čo sa týka faktúry č. 2022500303 vystavenej dňa 27.10.2020, splatnej dňa 30.12.2020, tak na tento listinný dôkaz okresný súd neprihliadal z titulu aplikácie ustanovenia § 153 ods. 2 CSP. Okresný súd uviedol, že procesné strany nemôžu dôkazné návrhy vykonávať kedykoľvek, ale iba v určitých štádiách konania, čo je v súlade s princípom hospodárnosti súdneho konania vyjadreným v Čl. 8 CSP. Procesné úkony, ktoré nie sú vykonané včas, nespôsobujú procesnoprávne účinky. Je vylúčené, aby procesné strany
uvádzali dôkazné návrhy až na pojednávaní. Podľa okresného súdu žalobcovi/právnemu zástupcovi žalobcu nič nebránilo, aby tento listinný dôkaz predložil už skôr, pokiaľ by starostlivo a so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania postupoval podľa ust. § 153 ods. 1 CSP. Okresný súd v pomeroch danej sporovej veci prihliadal na to, že obidve sporové strany boli právne zastúpené. Žalobca mal dostatočný časový priestor na uplatnenie prostriedkov procesného útoku, predloženie listinných dôkazov, preto na navrhnuté dôkazy predložené neskôr okresný súd nemusí prihliadať v zmysle ustanovenia § 153 CSP. Ak žalobca argumentoval tým, že duplika žalovaného mu bola zaslaná iba na vedomie, nebol okresným súdom vyzvaný na vyjadrenie, tak okresný súd mal za to, že tieto tvrdenia boli irelevantné, pretože žalobcovi nič nebránilo sa vyjadriť, predložiť dôkazy aj skôr, ak považoval za potrebné vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam uvádzaných v duplike.
18. O trovách súdneho konania okresný súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP. Žalovaný mal len nepatrný neúspech v konaní, úspech žalovaného predstavoval 99,92 % a úspech žalobcu 0,08 %, pričom okresný súd vychádzal z priznanej sumy spolu s úrokmi z omeškania ku dňu vyhlásenia rozsudku a žalovanej pohľadávky spolu s úrokmi z omeškania ku dňu vyhlásenia rozsudku, čo predstavovalo podiel 142,57 Eur ku 1.794,73 Eur, čistý úspech žalovaného predstavoval 99,84 %. Ak žalobca poukazoval na to, že voči žalovanému vedie viaceré konania, žalovaný neuhradil viaceré faktúry, neidentifikoval vykonané platby a navrhol, pokiaľ by bol úspešný žalovaný, nepriznať mu náhradu trov súdneho konania pre dôvod hodný osobitného zreteľa, okresný súd uviedol, že neboli tu výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Podľa vyjadrenia žalobcu a žalovaného má ísť o pohľadávky žalobcu voči žalovanému z toho istého obchodno-záväzkového vzťahu, preto žalobcovi podľa názoru okresného súdu nič nebránilo domáhať sa svojich nárokov voči žalovanému jednou žalobou a nie viacerými samostatnými žalobami, a pokiaľ tak neučinil, nebol to dôvod v prípade jeho neúspechu, aby okresný súd aplikoval ustanovenie § 257 CSP. Žalovaný bol v spore úspešný, keďže neúspešný bol len v nepatrnej časti, preto žalovanému bol priznaný voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne okresný súd samostatným uznesením tak, ako to vyjadril vo výroku III. rozsudku okresného súdu.
19. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, a to proti zamietavej časti napadnutého rozsudku okresného súdu, ako aj voči trovám konania. Ako dôvody odvolania žalobca uviedol ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP, keďže mal za to, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca zdôraznil, že predmet konania je jednoduchý spor o zaplatenie neuhradených faktúr č. 1922500170, č. 1922500172, č. 1922500174. Čo sa týka základu a výšky faktúr, uvedené nebolo sporné. Sporné bolo to, keď žalovaný uvádzal úhradu faktúr, oproti čomu bolo tvrdenie žalobcu, že tieto neboli žalovaným do dnešného dňa uhradené. Žalobca poukázal na realizované platby žalovaným dňa 1.12.2020 neidentifikovaná platba na účet žalobcu vo výške 369,91 Eur, dňa 7.12.2020 neidentifikovaná zrealizovaná platba žalovaným na účet žalobcu vo výške 600,83 Eur, dňa 10.12.2020 zrealizovaná platba žalovaným, avšak neidentifikovaná, vo výške 574,77 Eur. Tieto vykonané platby neboli žalovaným žiadnym spôsobom identifikované. Žalobca eviduje voči žalovanému niekoľko desiatok neuhradených faktúr, ktoré prevyšujú sumu 200.000,- Eur, čo vyplynulo z predžalobnej výzvy. Pokiaľ žalovaný neidentifikoval tieto platby, nebolo možné ich priradiť k úhrade konkrétnej dlžnej sumy. Pokiaľ aj následne po úhrade žalovaný dopisoval vo výpisoch z bankového účtu, na čo smeruje platba, tak uvedené bolo podľa žalobcu, ako aj okresného súdu, irelevantné. Žalobca nevedel, o akú úhradu sa jedná. Žalobca po prijatí neidentifikovateľnej úhrady zo strany žalovaného, žalovanému zaslal e-mailový výpis, v ktorom ho upovedomil, na akú faktúru si danú platbu zúčtoval. Podľa žalobcu platbami žalovaného došlo k zániku tej pohľadávky, resp. tých pohľadávok, ktoré boli oznámené žalovanému e-mailovým prípisom o zúčtovaní platby. Podľa tvrdení žalovaného sa ním neidentifikované platby zúčtovali vždy na najstaršiu splatnú pohľadávku, primárne na istinu. Tieto okolnosti zostali medzi stranami sporné. Okresný súd ale dospel k záveru v odseku 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že medzi stranami neexistovala, resp. nebola preukázaná dohoda o zaúčtovaní neidentifikovaných platieb, preto prichádzala do úvahy aplikácia ustanovení § 1932 a § 1933 českého Občianskeho zákonníka. Žalobca poukázal na odsek 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom bolo konštatované, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy o existencii iných, skôr splatných pohľadávok, pričom je predpoklad, že ako veriteľ pohľadávok má možnosť disponovať s takýmito informáciami, dôkazmi. Okresný súd konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie v rozsahu znášania dôkazného bremena vyjadreného okresným súdom. Dôkazné bremeno podľa žalobcu zaťažuje žalovaného, pretože
ten je povinný preukázať zaplatenie svojho dlhu. Nie je možné klásť dôraz na žalobcu, pretože obidve strany účtovne evidujú vzájomné záväzky a pohľadávky, obidve strany disponujú totožnými dôkaznými možnosťami. Preukázať splnenie záväzku bolo na žalovanom a toto dôkazné bremeno nemožno prenášať na žalobcu. Žalovaný evidenciou z účtovníctva mohol preukázať svoje existujúce záväzky voči žalobcovi a tak by bolo možné zistiť, či žalovaný hradil, ako uviedol okresný súd, svoj najstarší splatný záväzok, resp. či došlo k zániku pohľadávky žalobcu. Žalovaný nepreukázal, čo hradil okrem rukou dopísaných údajov vo výpise z účtu, čo ako následne vykonaný úkon o platbe nebol relevantný, preto skutočnosť, čo žalovaný svojimi platbami hradil, zostala sporná a nezistená a okresný súd nemohol na tejto spornej skutočnosti založiť odôvodnenie svojho rozsudku.
20. Súčasťou výzvy žalobcu zo dňa 06.11.2020 bol aj prehľad pohľadávok ku dňu 02.11.2020. Žalobca zdôraznil to, že okrem žalovaných faktúr, radovo dvadsať ďalších skôr splatných faktúr nebolo uhradených, čo vyplynulo z doloženého zoznamu neuhradených faktúr. Žalovaný hradil, resp. pripisoval úhrady k jednotlivým jeho platbám zrejme náhodne, ak nie výslovne účelovo. Žalobca už na pojednávaní poukázal na dôkaz predložený žalovaným, ktorý predložil okresnému súdu úrokovú faktúru č. 2022500306 na sumu 1.701,84 Eur za obdobie 10/20, ktorú podľa svojich tvrdení žalovaný uhradil platbami zo dňa 16.11.2020, 18.11.2020, ktorú skutočnosť žalovaný preukazoval výpisom z účtu, v ktorom pri jednotlivých platbách boli rukou dodatočne dopísané údaje, ktorú faktúru mienil žalovaný hradiť a v akej výške. Z výpisu z účtu doloženého žalovaným k 08.11.2020 vyplynulo, že platbou zo dňa 18.11.2020 v sume 2.236,15 Eur mienil žalovaný čiastočne uhradiť tieto faktúry:
- úrokovú faktúru č. 2022500306 v sume 784,74 Eur,
- faktúru č. 2022500303 v sume 1.171,84 Eur,
- faktúru č. 2022500302 v sume 280,59 Eur. Porovnaním žalovaných faktúr č. 19225500170, koncové č. 172, 174 splatných 19., 21. a 23.10.2019, faktúry č. 2022500303 splatnej dňa 26.12.2020, faktúry č. 2022500302 splatnej dňa 22.12.2020, podľa žalobcu bolo zrejmé, že žalované faktúry sú staršie a skôr splatné ako porovnávané faktúry. Napriek uvedenému žalovaný platbou zo dňa 18.11.2020 hradil najskôr podľa vlastných dokladov neskôr splatné faktúry 302, 303 a až neskoršími platbami zo dňa 01., 07. a 10.12.2020 údajne uhradil skôr splatné žalované faktúry. Žalovaný zrejme sám nevedel čo hradil, preto len rukou účelovo následne dopisoval do výpisov z účtov k čomu úhrada patrí. Žalobca zdôraznil, že išlo o dôkaz, ktorý predložil samotný žalovaný, pričom žalobca na predmetný dôkaz poukázal priamo na pojednávaní, čo okresný súd označil ako oneskorené. Inak vyjadrené žalobcom v odvolaní, žalovaný hradil bez toho, aby vedel, čo hradí a v konaní jednoducho uviedol, že hradil práve žalovanú sumu, čo rukou dopísal do výpisu z účtu. Žalobca mal za to, že okresný súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, nesprávnemu zisteniu skutkového stavu, ak dôkazné bremeno preniesol na žalobcu ohľadne plnenia žalovanej pohľadávky žalovaným. Podľa žalobcu žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne údajnej úhrady žalovanej istiny, a preto navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobe aj v zamietavej časti vyhovieť s priznaním trov súdneho konania.
21. Okresný súd odvolanie žalobcu doručil žalovanému prostredníctvom právneho zástupcu, a to podaním zo dňa 15.12.2021 (č.l. 159 spisu), ku ktorému bolo zaslané vyjadrenie zo dňa 20.1.2022. V tomto vyjadrení žalovaný uviedol, že rozsudok okresného súdu je vecne správny. Žalobca počas celého konania bol oboznámený s obranou žalovaného, ktorá bola podopretá dôkazmi s tým, že úhradami, ktoré urobil žalovaný, zanikli záväzky najskôr splatné, ak absentovala dohoda o inom spôsobe zániku záväzkov. Napriek tomu žalobca sa počas celého sporu sústredil výlučne na to, keď tvrdil údajnú ustálenú obchodnú prax, podľa ktorej mali byť platby priraďované žalobcom prostredníctvom e-mailov na ním určené záväzky, a tým sa žalobca pokúšal vyvrátiť tvrdenie žalovaného o spôsobe zániku záväzkov. Z dokazovania vyplynulo, že medzi stranami sporu nedošlo k akceptácii žalobcom uvedeného spôsobu určovania zániku záväzkov a zároveň vyplynulo aj to, že nešlo o obchodnú prax, pretože žalobca začal e-maily posielať tesne pred podaním žalôb. Na tieto tvrdenia, a to o existencii dlhodobej obchodnej praxe žalobca nepredložil dôkaz, resp. neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Žalobca neprodukoval žiadny dôkaz, ktorým by vyvrátil tvrdenie žalovaného o spôsobe zániku záväzkov najskôr splatných. Žalovaný nemal iný úmysel, keď uhrádzal záväzky ako vykonať splnenie svojho záväzku. Naviac, žalobcovi bol známy aj predbežný názor okresného súdu. Žalovaný sa stotožnil s názorom vyjadreným v ods. 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu.
22. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril právny zástupca žalobcu v tom zmysle, že pokiaľ žalovaný vyjadruje len spokojnosť s rozhodnutím okresného súdu a na faktické odvolacie dôvody žalobcu
nereagoval, tak žalobca v celom rozsahu len odkázal na odvolanie s tým, že je to žalovaný, ktorý nesie dôkazné bremeno ohľadne údajného plnenia dlhu.
23. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP na základe podaného odvolania žalobcu a postupom bez nariadenia pojednávania verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokových častiach potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
24. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/21/2022-188 zo dňa 19.05.2022, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 21.06.2022 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
25. Krajský súd uvádza, že dôsledne aplikoval ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP, keď napadnutý rozsudok okresného súdu posudzoval v rozsahu a medziach odvolacích dôvodov žalobcu obsiahnutých v ním podanom odvolaní. Žalobca odvolaním napadol výrokovú časť, ktorou vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol v spojení aj so závislým výrokom o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Podstatou odvolania žalobcu bola námietka nesprávnych skutkových zistení a námietka nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca mal za to, že okresný súd nesprávne vyhodnotil dôkazné bremeno, ak ním zaťažil žalobcu, pričom bol to žalovaný ako dlžník, ktorý bol povinný preukázať, že dlh na jeho strane zanikol, resp. že v súdnom spore uplatnenú pohľadávku žalobcovi uhradil. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že pokiaľ žalovaný realizoval platby, tak v konaní zostala spornosť v tom, že nebolo zistené, ktoré záväzky žalovaný hradil.
26. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní neurobil odvolacími dôvodmi sporné iné skutočnosti, tak následne potom ani krajský súd nemal vytvorený zákonný priestor k tomu, aby iné než odvolacie dôvody vyhodnocoval. Z tohto dôvodu to, čo netvorilo predmet odvolacieho konania, sa stalo v rámci prijatých záverov okresného súdu odvolacím konaním nedotknuté.
27. Krajský súd konštatuje, že bol viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil okresný súd za aplikácie ust. § 383 CSP, keďže neboli zistené dôvody na zopakovanie alebo doplnenie dokazovania. Viazanosť zisteným skutkovým stavom pre krajský súd bola daná aj z titulu aplikácie sudcovskej zákonnej koncentrácie konania okresným súdom, ktorý zákonným spôsobom aplikoval ust. § 153 CSP.
28. Základom rozhodnutia krajského súdu je aplikácia ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku viažucim sa k odvolaním rozporovaných výrokových častí rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach na tieto skutkové ako aj právne závery odkazuje. Z dôvodu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP potom v rozhodnutí odvolacieho súdu nie je potrebné a ani žiadúce, aby sa opätovne zopakovali tie skutkové a právne závery, ktoré vyjadril okresný súd v napadnutom rozsudku a s ktorými sa krajský súd stotožňuje. Je postačujúce na tieto závery vo vzťahu k odvolacím dôvodom len odkázať, pretože tak rozhodnutie okresného súdu, ako aj odvolacieho súdu tvoria organickú jednotu, keďže nie je možné izolovane posudzovať prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu sporu, ak tieto konania tvoria jeden celok.
29. Krajský súd k zvýrazneniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu v odvolaním dotknutých výrokových častiach, vo väzbe k odvolacím dôvodom žalobcu a za aplikácie ust. § 387 ods. 3 posledná veta CSP uvádza len podstatné závery k tvrdeniam žalobcu v podanom odvolaní.
30. Sám žalobca v odvolaní uviedol, že predmet konania je jednoduchý spor, ktorý sa týka zaplatenia neuhradených faktúr č. 1922500170, koncové č. 172, č. 174, ktorých základ a výška fakturovaných súm nebola sporná. Rozporné medzi žalobcom a žalovaným bolo to, či došlo k úhrade žalovaným na základe ním neidentifikovateľných platieb dňa 01.12.2020 v sume 369,91 Eur, dňa 07.12.2020 v sume 600,83 Eur a dňa 10.12.2020 v sume 574,77 Eur.
31. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že podľa Čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Aj v súlade s Čl. 8 CSP tá strana sporu, ktorá poskytuje tvrdenia, má voči nim dôkaznú povinnosť. Nie je možné sa stotožniť s odvolacími dôvodmi žalobcu, že v konkrétnostiach danej sporovej veci výlučne nositeľom dôkaznej povinnosti bol žalovaný, ktorý podľa žalobcu mal dôkazné bremeno k preukázaniu, ktorý dlh plnil a splnil voči žalobcovi.
32. Podľa výsledkov vykonaného dokazovania nebol sporný záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným, nebolo sporné dodanie plnenia, cena ktorého bola vyúčtovaná faktúrou č. 1922500170 na sumu 369,91 splatnou dňa 19.10.2019, č. 1922500172 na sumu 600,83 splatnou dňa 21.10.2019 a č. 1922500174 na sumu 574,77 Eur splatnou dňa 23.10.2019. Nebolo sporné, že žalovaný pri platbách neuviedol, t.j. v čase plnenia neurčil žalobcovi, ktorý záväzok plní. Krajský súd poukazuje na výsledky vykonaného dokazovania, ktorými bol viazaný a podľa ktorých žalobca nepreukázal tvrdenú obchodnú prax a rovnako ani žalovaný nedokázal ním tvrdenú obchodnú prax pri zúčtovaní platieb. Okresný súd podľa výsledkov dokazovania v ods. 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku správne konštatoval, že nebola preukázaná tvrdená zaužívaná obchodná prax zmluvných strán k spôsobu zaúčtovania platieb ani zo strany žalobcu, ani zo strany žalovaného. Za tohto skutkového stavu potom bolo potrebné vychádzať zo zákonného postupu, ktorý vyplýval z ustanovení § 1932, § 1933 českého Občianskeho zákonníka. Krajský súd dodáva, že aplikáciu tohto hmotného práva použitú okresným súdom neurobil žalobca ako odvolateľ sporným, a preto z tejto zákonnej úpravy pri hodnotení odvolacích dôvodov žalobcu vychádzal aj krajský súd. Práve z titulu vyhodnotenia, či bol pri zúčtovaní platieb vykonaných žalovaným dodržaný zákonný postup vyplývajúci z ust. § 1932, § 1933 českého Občianskeho zákonníka, sa na tomto zhodnotení dôkaznou povinnosťou podieľal tak žalobca, ako aj žalovaný. Nebolo možné preto akceptovať ako relevantný odvolací dôvod žalobcu v tom, že nemala byť prenesená dôkazná povinnosť okresným súdom výlučne len na žalobcu. K uvedenému postupu okresného súdu ani nedošlo.
33. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so spôsobom aplikovania zákonných ustanovení § 1932, § 1933 českého Občianskeho zákonníka na zistený skutkový stav veci. Bolo preukázané, že žalobca Predžalobnou výzvou na zaplatenie splatných pohľadávok zo dňa 6.11.2020, č.l. 16 spisu, vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej istiny celkovo vo výške 276.131,31 Eur titulom neuhradených faktúr s dátumom splatnosti od 29.08.2019 do 06.11.2020, ktoré boli špecifikované v prílohe výzvy s uvedením, že jej predmetom sú pohľadávky splatné do 06.11.2020. Na č.l. 17 spisu je prehľad pohľadávok žalobcu voči žalovanému k 02.11.2020, v poradovom sumáre uvedené aj žalobou uplatnené pohľadávky, a to konkrétne z faktúr č. 1922500170, č. 1922500172, č. 1922500174. Je nepochybné, že žalobca výzvou zo dňa 6.11.2020, súčasťou ktorej bol sumár prehľadu pohľadávok za aplikácie ust. § 1933 ods. 1 českého Občianskeho zákonníka, vyzval žalovaného ako dlžníka na plnenie, avšak pri tomto plnení pri zákonnej postupnosti, ak žalovaný neurčil, na ktorý záväzok plní, tak žalobca bol povinný započítať toto plnenie najprv na záväzok najskôr splatný, pričom najskôr splatné boli žalobou zažalované faktúry (za stavu nepreukázania existencie iných skôr splatných pohľadávok), na ktoré mala byť zohľadnená platba žalovaným. Ak takto žalobca nepostupoval, potom okresný súd správne skonštatoval, že jeho postup bol v rozpore s ust. § 1933 ods. 1 českého Občianskeho zákonníka, ak žalovaným vykonané platby zaúčtoval na faktúry s neskoršou splatnosťou, t.j. k faktúram splatným v roku 2020, pričom predmetom sporu boli pohľadávky z faktúr, ktoré mali splatnosť v kalendárnom roku 2019. Z ustanovenia § 1933 ods. 1 českého Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak je dlžník dlžný z niekoľkých záväzkov na plnenie rovnakého druhu a ak neurčí pri plnení, na ktorý dlh plní, započíta sa plnenie najprv na záväzok, o ktorého splnenie veriteľ dlžníka už vyzval, inak na záväzok najmenej zabezpečený. Pri rovnakej miere zabezpečenia niekoľkých záväzkov sa plnenie započíta najprv na záväzok najskôr splatný. Žalobca preto platby žalovaným mohol započítať na záväzky najskôr splatné a nimi boli v súdnom spore vymáhané pohľadávky z faktúr, ktoré mali splatnosť v kalendárnom roku 2019. Platby žalovaným preto nemohli byť započítané, resp. zúčtované na pohľadávky žalobcu, ktoré mali splatnosť neskôr, a to v kalendárnom roku 2020.
34. Krajský súd aj k jednoznačnosti zdôvodnenia svojho rozsudku poukazuje na znenie ust. § 1933 ods. 1 českého Občianskeho zákonníka č. 89/2012 Sb., podľa ktorého je-li dlužník dlužen z několika závazků k plnění stejného druhu a neurčí-li při plnění, na který dluh plní, započte se plnění nejprve na závazek, o jehož splnění věřitel dlužníka již upomenul, jinak na závazek nejméně zajištěný. Při stejné míře zajištění několika závazků se plnění započte nejprve na závazek nejdříve splatný. K spôsobu výpočtu uskutočneného okresným súdom v odseku 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného
súdu žalobca v odvolaní nevykvalifikoval odvolacie dôvody, spôsob matematického zaúčtovania neurobil rozporným, preto krajský súd nemal daný priestor na prehodnocovanie tejto časti rozsudku okresného súdu, avšak súčasne z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP na závery okresného súdu aj v tejto časti odkazuje. V konaní pred okresným súdom, za situácie, keď nebola preukázaná medzi žalobcom a žalovaným dohoda o spôsobe zaúčtovania platieb, sa hodnotilo, či zo strany žalobcu bol dodržaný zákonný postup v zmysle ust. § 1932, § 1933 českého Občianskeho zákonníka. V tejto časti bol to žalobca, ktorý mal dôkaznú povinnosť, t.j. preukázať, že týmto zákonným postupom uskutočnil zaúčtovanie neidentifikovaných platieb žalovaným, čo sa mu však v konaní pred okresným súdom nepodarilo. Okresný súd za aplikácie ust. § 1933 ods. 1 českého Občianskeho zákonníka, za existencie výzvy žalobcu zo dňa 6.11.2020 a konštatovania zaúčtovania platieb vykonaných žalovaným na najskôr splatné záväzky, ktorými boli v súdnom spore uplatnené pohľadávky z vymedzených žalovaných faktúr, vecne správne následne aplikoval ust. § 1932 ods. 1 českého Občianskeho zákonníka, podľa ktorého má-li dlužník plnit na jistinu, úroky a náklady spojené s uplatněním pohledávky, započte se plnění nejprve na náklady již určené, pak na úroky z prodlení, poté na úroky a nakonec na jistinu, ledaže dlužník projeví při plnění jinou vůli a věřitel s tím souhlasí.
35. Krajský súd nezistil na základe podaného odvolania žalobcu nesprávne skutkové zistenia a ani nesprávne právne posúdenie veci, preto vo vyvolanom odvolacom konaní rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá v spojení so závislým výrokom o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému voči žalobcovi bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov rozhodne okresný súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia za aplikácie ust. § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.