Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_12Co-20-2021.pdf
PDF · 110.18 KB
Case nature
Subarea
12Co/20/2021
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobkyne E. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XX, XXX XX T., právne zastúpená advokátom JUDr. František Komka, so sídlom Hlavná 27, 080 01 Prešov, proti žalovanému Y.. Y. V., T.., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XX, XXX XX T., právne zastúpený advokátom JUDr. Dušan Remeta, so sídlom Masarykova 2, 080 01 Prešov, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva - trovy konania, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 15C/210/2013-810 zo dňa 24. marca 2021, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku III. o trovách konania, vo výroku IV. o trovách štátu a vo výroku V. o trovách znaleckej organizácie.
II. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Zrušuje podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného k nehnuteľnostiam zapísaných na LV XXXX, kat. úz. T., parc. C KN XXXX/X - záhrady o výmere XXX m2, parc. C KN XXXX/X - orná pôda o výmere XXX m2, parc. C KN XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, v prírode rodinný dom súp. č. XXXX, stojaci na parcele XXXX/X, ploty, prípojka vody, kanalizačná prípojka, plynová prípojka, vodomerná šachta a toto vyporiadava tak, že ich prikazuje do výlučného vlastníctva žalobkyne.
II. Žalobkyňa je povinná za účelom úplného vyporiadania podielového spoluvlastníctva zaplatiť žalovanému náhradu za jeho spoluvlastnícky podiel vo výške 46.083,- Eur v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku.
III. Nárok na náhradu trov konania stranám sporu nepriznáva.
IV. Priznáva štátu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, z toho od žalobkyne v rozsahu 50% a od žalovaného v rozsahu 50%.
V. Priznáva nárok na náhradu trov konania K. A. L. K., družstvo, evid. č. XXXXXX, so sídlom Q. 3, V. - L. mesto XXX XX, za podané odborné vyjadrenie č. XX/XXXX, odborné vyjadrenie č. XX/XXXX a doplnok č. X k znaleckému posudku č. X/XXXX v rozsahu 100 %, z toho v rozsahu 50% od žalobkyne a v rozsahu 50% od žalovaného.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 127 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, § 470 ods. 1, 2, 3, 4, § 185, § 391 ods. 2, § 255 ods. 2, čl. 4 ods. 1, § 251, § 259, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, § 142 ods. 1, 2, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
3. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 16.05.2019 pod sp. zn. 19Co/119/2018 rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 15C/210/2013-500 zo dňa 12.03.2018 zrušil a vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie mal pri svojom rozhodnutí k dispozícii dva znalecké posudky s rozdielnymi závermi o tej istej otázke a jeho povinnosťou bolo zhodnotiť ich, a to v tom zmysle, ktorý z nich a z akých dôvodov vezme za podklad svojho rozhodnutia a z akých dôvodov nevychádzal zo záverov druhého znaleckého posudku, no pre túto úvahu bolo jeho povinnosťou vypočuť obidvoch znalcov, čo však neurobil. Ak by ani tak nebolo možné odstrániť rozpory v záveroch znaleckých posudkov, bolo potrebné dať tieto závery preskúmať znaleckým ústavom. Predchádzajúca právna úprava výslovne umožňovala preskúmať správnosť záverov predloženého znaleckého posudku iným znalcom, vedeckým ústavom alebo inou inštitúciou - súčasná právna úprava však podobné ustanovenie neobsahuje, preto na vypracovanie tzv. kontrolného znaleckého posudku po novom mal uplatniť predovšetkým ust. § 207 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v danom prípade sa nestotožňuje s tvrdením odvolacieho súdu, pretože kontrolné znalecké dokazovanie znalcom bolo nariadené za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku uznesením zo dňa 17.09.2015 a aj za účinnosti uvedeného zákona bol kontrolný znalecký posudok č. X/XXXX predložený, a to dňa XX.XX.XXXX. Z uvedeného teda vyplýva, že pri nariadení kontrolného znaleckého dokazovania nemohol postupovať podľa Civilného sporového poriadku, ktorý účinnosť nadobudol až dňa 01.07.2016, avšak vzhľadom na viazanosť rozhodnutím odvolacieho súdu doplnil dokazovanie výsluchom znalca K.. R. J. k znaleckému posudku č. XX/XXXX, ktorý stanovil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti vo výške 166.744,70 Eur. Zároveň na pojednávaní konanom dňa 18.11.2019 (po zrušení rozsudku odvolacím súdom) konštatoval, že vzhľadom na dĺžku konania už pre účely súdneho konania nie sú použiteľné znalecké posudky v predmete určenia všeobecnej hodnoty nehnuteľností. Z uvedených dôvodov žalobkyňa navrhla aktualizovať všeobecnú hodnotu nehnuteľností doplnkom znaleckého posudku znaleckej organizácie č. X/XXXX, kde bola všeobecná hodnota nehnuteľností stanovená na základe použitia metódy polohovej diferenciácie a porovnávacej metódy. Znalecká organizácia metódou polohovej diferenciácie určila všeobecnú hodnotu stavieb v sume 128.668,23 Eur a použitím porovnávacej metódy v sume 123.574,88 Eur, následne určila aj všeobecnú hodnotu predmetných nehnuteľností, a to stavby použitím porovnávacej metódy a pozemkov použitím metódy polohovej diferenciácie v celkovej výške 153.000,- Eur. Žalovaný namietal správnosť tohto doplnku k znaleckému posudku s tým, že znalecká organizácia odkazuje na inzeráty troch nehnuteľností, avšak z inzerátov nevyplýva, kedy boli uverejnené. Následne žalovaný predložil súkromný znalecký posudok K.. Y. U. č. XXX/XXXX, ktorý pri určení všeobecnej hodnoty rodinného domu s príslušenstvom vychádzal z metódy polohovej diferenciácie, ktorou určil všeobecnú hodnotu predmetných nehnuteľností na sumu 167.000,- Eur, s ktorým však nesúhlasila žalobkyňa. Vzhľadom na to, že znalecké posudky vypracované v rámci súdneho konania do rozhodnutia odvolacieho súdu už neobsahovali aktuálnu všeobecnú hodnotu, potom neprichádzal do úvahy žalovaným navrhovaný postup o nariadení znaleckého dokazovania znaleckým ústavom. Uviedol, že rovnako ani znalecký posudok č. X/XXXX nespĺňa charakter kontrolného znaleckého posudku, a preto aj doplnok k nemu je znaleckým dokazovaním. Súd prvej inštancie preto akceptoval návrh žalovaného na predloženie súkromného znaleckého posudku v predmete určenia všeobecnej hodnoty nehnuteľností. V predmetnom prípade vychádzal zo záverov doplnku k znaleckému posudku č. X/XXXX, ktoré považoval za vecne správnejšie ako znalecký posudok predložený žalovaným č. XXX/XXXX. Vychádzal však zo všeobecnej hodnoty nehnuteľností určenej metódou polohovej diferenciácie z dôvodu pochybnosti správnosti aplikácie porovnávacej metódy pri určení všeobecnej hodnoty stavieb. Stotožnil sa so závermi znaleckej organizácie, že ide o nehnuteľnosť, ktorá si vyžaduje rozsiahlu opravu a rekonštrukciu. Ako nedôvodnú posúdil námietku žalovaného týkajúcu sa koeficientu cenovej úrovne. Ďalej uviedol, že K.. U. pri spracovaní znaleckého posudku nezohľadnil prípadné riziká spojené s využívaním nehnuteľnosti, teda že ulica je platným územným plánom určená pre funkciu bývania v rodinných domoch na geologicky nestabilnom území, pričom v tomto znaleckom posudku boli uvedené aj ďalšie vecné nesprávnosti. Na základe uvedených skutočností vychádzal zo záverov doplnku znaleckého posudku č. X/XXXX, a to z metódy polohovej diferenciácie vo výške 157.873,89 Eur, zaokrúhlene 158.000,- Eur, teda vyrovnávací podiel žalovaného v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu (X/XX) predstavuje sumu 46.083,- Eur. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nedisponuje finančnými prostriedkami na vyplatenie spoluvlastníckeho podielu a požiadala o určenie lehoty na zaplatenie náhrady, vychádzal z pôvodnej argumentácie právneho zástupcu žalobkyne, teda že je v jej možnostiach a schopnostiach zabezpečiť vybavenie a čerpanie úveru v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku.
5. O trovách konania rozhodol tak, že nárok na náhradu trov konania stranám nepriznal, keďže sporná bola iba otázka výšky náhrady za spoluvlastnícky podiel, pri určení výšky ktorej nevychádzal z návrhu žalobkyne a ani z návrhu žalovaného, potom sporové strany boli čiastočne úspešné. Vo vzťahu k trovám štátu uviedol, že nezloženie preddavku na trovy znaleckého dokazovania automaticky neznamená, že trovy znaleckého dokazovania znáša štát a strany musia zohľadniť, že štát vo všeobecnosti neznáša trovy dôkazu vrátane trov znaleckého dokazovania. Vzhľadom na čiastočnú úspešnosť strán sporu v konaní mal za to, že každá zo sporových strán sa má na odmene znalca, ktorá nebola krytá preddavkom, resp. bola uhradená zo štátnych prostriedkov podieľať v rozsahu 50%. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej.
6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to proti výrokom III., IV. a V.. Odvolanie podal z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces, inej vady konania a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na to, že žalobkyňa v predsúdnom štádiu a aj v žalobe navrhovala vyrovnací podiel vo výške 17.861,18 Eur, následne súhlasila so znaleckým posudkom K.. M S. a s výškou vyrovnacieho podielu 39.375,- Eur. Keďže závery tohto znaleckého posudku boli pochybné a neobjektívne, objednal si súkromný znalecký posudok, kde by bol jeho podiel vo výške 47.833,33 Eur. Po vypracovaní znaleckého posudku znaleckou organizáciou bola určená výška vyrovnacieho podielu vo výške 37.916,66 Eur, s ktorou súhlasila žalobkyňa. Súd mu napokon priznal vyrovnací podiel vo výške 46.083,- Eur. Z procesného hľadiska má tak za to, že mal v konaní väčšinový úspech, pretože rozdiel oproti navrhovanej a judikovanej sume je u žalobkyne 28.221,82 Eur (60,30%), zatiaľ čo u žalovaného len 1.750,- Eur (3,80%). Ďalej namietal, že neobstoja ani výroky IV. a V., pretože znalecký posudok, kontrolný znalecký posudok a aj doplnok navrhla žalobkyňa, preto akékoľvek trovy štátu a znaleckej organizácie titulom náhrady znalečného by mala znášať výlučne žalobkyňa, ktorá ich navrhla. Napokon uviedol, že výrok V. napadnutého rozsudku je vecne nesprávny aj preto, že znalecká organizácia bola vyzvaná súdom na vyjadrenie sa ku námietkam žalovaného k jej znaleckému posudku, teda znalecká organizácia nebola vyzvaná na podanie odborného vyjadrenia, ale len na zaujatie odborného stanoviska k predloženým výhradám. Za takéto úkony, ktoré nie sú úkonmi znaleckej činnosti, ale len odpoveďami by nemala mať znalecká organizácia nárok na náhradu trov konania, lebo ide o jej procesnú povinnosť. Navyše ani odborné vyjadrenie zo dňa 17.08.2017 sa nevyjadruje k jeho námietkam uvedeným v jeho podaní zo dňa 12.02.2016, ale duplicitne k jeho odvolaniu proti uzneseniu o znalečnom, teda tento úkon bol nadbytočný a vo veci neobjasnil a nebol pre konanie žiadnym prínosom. Rovnako namietal, že v odbornom vyjadrení zo dňa 29.11.2017 opisuje znalecká organizácia výnosovú metódu, ktorú ale žiaden znalec nepoužil a následne už znovu kopíruje závery svojho znaleckého posudku. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie v napadnutej časti a zaviazal žalobkyňu nahradiť mu trovy prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100% a aby bola len žalobkyňa zaviazaná nahradiť trovy konania štátu a znaleckej organizácii.
7. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu vyjadrila tak, že s týmto nesúhlasí a je ho potrebné považovať za nedôvodné. Uviedla, že z obsahu spisu je nesporné, že medzi účastníkmi konania nedošlo k dohode o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a jej podaním došlo k súdnemu sporu s tým, že navrhovala, aby celá nehnuteľnosť pripadla do jej výlučného vlastníctva a bola zaviazaná zaplatiť ustupujúcemu spoluvlastníkovi náhradu za jeho spoluvlastnícky podiel, ktorého výšku určila na základe znaleckého posudku, ktorý v čase podania žaloby mala k dispozícii a ktorý si na základe vlastnej objednávky nechal vyhotoviť žalovaný. I napriek tejto skutočnosti žalovaný nesúhlasil s týmto znaleckým posudkom a nechal si vypracovať ďalšie dva znalecké posudky, pričom sám súd nariadil znalecké dokazovanie Inštitútom znalcov súdneho inžinierstva V. Poukázala na to, že súd prvej inštancie správne subsumoval svoj výrok o náhrade trov pod § 255 ods. 2 C.s.p.. Taktiež poukázala na to, že obaja boli právne zastúpení, v dôsledku čoho je potrebné považovať aj z toho hľadiska rozhodnutie súdu za správne, aby si každý náhradu trov konania hradil sám, a to aj s poukazom na to, že sú blízkymi osobami. Mala za to, že je potrebné prijať záver vo výroku o náhrade trov konania vyslovený súdom prvej inštancie za zákonný a správny, ako to signoval súd prvej inštancie.
8. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.
9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a
nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou konania a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
11. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožnil realizáciu práv strany sporu dosiahol určitú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že potom sa celé konanie nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte celého konania, t.j. vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.. Zároveň tiež nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na spravodlivý proces zákon normuje ako samostatné odvolacie dôvody. V predmetnom prípade odvolací súd nedospel k tomu, aby táto odvolacia námietka bola naplnená.
12. Žalovaný namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tu odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia. Takáto iná vada však v posudzovanom spore odvolacím súdom zistená nebola.
13. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.
14. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane konania ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.
15. Rozhodovanie o trovách súdneho konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozhodnutí zo dňa 06.02.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 07.10.2004 vo veci Bauman proti Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01).
16. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. O plný úspech žalobcu vo veci ide vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa ich žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech
vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane.
17. V prípade rozhodovania o trovách konania v sporoch o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22 Cdo 3082/2016 zo dňa 14.12.2016, v ktorom jednak poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 3389/2014 zo dňa 10.09.2014 a sp. zn. 22 Cdo 2059/2015 zo dňa 27.10.2015 a uviedol nasledovné: „...při rozhodování o náhradě nákladů řízení ve sporech o zrušení a vypořádání spoluvlastnictví je procesní úspěch ve věci třeba posuzovat podle více hledisek; je třeba vzít do úvahy výsledek řízení a poměřit jej s návrhy stran v průběhu řízení. Úspěch ve věci je třeba hodnotit nejen ve vztahu k samotné žalobě, ale i ve vztahu k celému průběhu řízení, k závěrečným procesním stanoviskům účastníků řízení a s případným přihlédnutím k tomu, zda ze strany účastníka řízení nejde o zneužití jeho procesních práva. Souhlasí-li všichni spoluvlastníci se zrušením a vypořádáním podílového spoluvlastnictví a sporný je mezi nimi jen způsob vypořádání, je to třeba zohlednit i při rozhodování o nákladech řízení; úspěch v řízení tu nelze posuzovat jen podle toho, že spoluvlastnictví bylo na základě žaloby zrušeno a žalobce tak byl úspěšný. Soud musí vycházet z toho, co (jaká zásadní otázka) bylo mezi účastníky sporné, k čemu bylo vedeno dokazování a jak byl tento spor řešen v rozhodnutí. Jestliže některý z účastníků odmítl před zahájením sporu bez ospravedlnitelného důvodu o zrušení a vypořádání podílového spoluvlastnictví jednat a znemožnil tak mimosoudní vypořádání, je třeba vzít do úvahy i tuto skutečnost. Rozhodnutí o tom, zda a nakolik byl účastník procesně úspěšný, tak závisí na úvaze soudu, kterou by dovolací soud mohl přezkoumat jen v případě její zjevné nepřiměřenosti.“
18. Na druhej strane odvolací súd poukazuje tiež na názor Najvyššieho súdu SR: „Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v sporoch o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je rozhodný procesný úspech v konaní. Ak súd žalobe vyhovel a vyporiadal spoluvlastníctvo spôsobom, ktorý žalobca navrhoval, je na mieste postup podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Rovnakú zásadu procesného úspechu je potrebné aplikovať v prípade, ak súd vyporiadal spoluvlastníctvo spôsobom, ktorý navrhoval v konaní žalovaný. V prípade, že súd rozhodol o vyporiadaní inak, ako navrhoval žalobca, je namieste úvaha o postupe podľa § 142 ods. 2 O.s.p., pričom je nutné vždy prihliadnuť na individuálne okolnosti konkrétneho prípadu.“ (Najvyšší súd SSR v rozbore a zhodnotení rozhodovacej činnosti súdov na Slovensku vo veciach podielového spoluvlastníctva a stanovisku občianskoprávneho kolégia republiky z 8. Marca 1973, Cpj 8/72, uverejneného pod č. 54/1973 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk).
19. V predmetnom prípade medzi stranami sporu nebola sporná otázka zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva a rovnako nebol medzi nimi sporný ani spôsob vyporiadania, spornou bola len otázka výšky náhrady za spoluvlastnícky podiel žalovaného. V predmetnom prípade tak nastala situácia odlišná od vyššie citovaných rozhodnutí, preto bolo potrebné zaoberať sa otázkou, ako a či vôbec je potrebné premietnuť túto skutočnosť do rozhodovania o trovách konania.
20. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 31/2015-19 zo dňa 27.01.2015, ktorý v obdobnom prípade (sporná medzi stranami bola len výška vyrovnacieho podielu) uviedol, že: „Práve konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva predstavuje z hľadiska vzťahu výrokov meritórneho súdneho rozhodnutia špecifický prípad, keďže predmet takéhoto konania nie je deliteľný (m. m. nález Ústavného súdu Českej republiky zo 16. marca 2006 vo veci sp. zn. II. ÚS 315/05). Výrok o povinnosti zaplatiť finančnú náhradu za spoluvlastnícky podiel tak priamo obsahovo nadväzuje na výrok o prikázaní veci do vlastníctva niektorého z predchádzajúcich spoluvlastníkov, ktorý zas musí vychádzať z výroku o zrušení doterajšieho podielového spoluvlastníctva. Konajúci všeobecný súd nemôže pri posudzovaní úspechu niektorého z účastníkov na účel náhrady trov konania hodnotiť jednotlivé výroku rozsudku izolovane. Pri komplexnom nazeraní na výrok rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 66/2008-306 z 29. apríla 2013 sa preto ústavný súd plne stotožňuje s jeho záverom, podľa ktorého „v konaní boli žalobcovia v rade 1 a 2 i žalovaní v rade 1 a 2 čiastočne úspešní a súčasne čiastočne neúspešní, nakoľko súd pri určovaní finančnej náhrady z vyporiadavaného majetku nevyhovel v celom rozsahu ani žalobcom v rade 1 a 2 a ani žalovaným v rade 1 a 2...“. Ak v citovaných okolnostiach okresný súd žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, nebadá ústavný súd v takomto závere signály arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Je totiž potrebné si uvedomiť, že prípadný postup podľa § 142 ods. 3 OSP (čoho sa dožadujú sťažovatelia) by znamenal, že trovy zaplatené sťažovateľmi by im museli nahradiť žalovaní, ktorí v konaní s ohľadom na jeho
výsledok stelesnený vo výroku prvostupňového rozsudku, ako aj s ohľadom na ich postoj k žalobe sťažovateľov neboli o nič menej úspešní než sťažovatelia. Celkom správne preto okresný súd uzavrel, že je „spravodlivé, aby si každý z účastníkov znášal trovy ním v konaní vynaložené sám“. Práve takto vymedzené spravodlivostné kritérium je pre posúdenie ústavnej akceptovateľnosti výroku okresného súdu v otázke trov konania, ako aj potvrdzujúceho výroku krajského súdu dôležitejšie než detailné skúmanie doslovného znenia zákonného textu v § 142 ods. 2 a 3 OSP.“
21. Odvolací súd konštatuje, že aj v predmetnom prípade súd prvej inštancie o výške spoluvlastníckeho podielu nerozhodol v zmysle návrhu žalobkyne, ako ani v zmysle návrhu žalovaného, preto vzhľadom aj na vyššie citované závery rozhodnutia Ústavného súdu SR možno mať za to, že jeho rozhodnutie o trovách konania, ktoré neboli priznané stranám sporu bolo správne. Odvolací súd na tomto mieste rovnako poukazuje na to, že je síce pravdou, že v priebehu konania žalobkyňa menila názor na výšku náhrady spoluvlastníckeho podielu žalovaného vzhľadom aj na výsledky vykonaných znaleckých posudkov, avšak v konečnom dôsledku súhlasila s doplnkom č. 1 k znaleckému posudku Inštitútu znalcov súdneho inžinierstva, v zmysle ktorého bola určená všeobecná hodnota nehnuteľností vo výške 153.000,- Eur, kde by podiel žalovaného mal byť vo výške 44.625,- Eur ((153.000 : 24) x 7 = 44.625,- Eur). Vzhľadom aj na už vyššie citované rozhodnutia súdov je podľa názoru odvolacieho súdu podstatné prihliadať aj na priebeh konania, t.j. teda aj na to, či žalobkyňa bez ohľadu na výsledky znaleckých posudkov výhradne trvala na náhrade spoluvlastníckeho podielu vo výške uvedenej v žalobe alebo svoj názor vzhľadom na výsledky znaleckých dokazovaní menila a ako. Keďže žalobkyňa v predmetnom prípade netrvala výslovne na náhrade spoluvlastníckeho podielu vo výške uvedenej v žalobe, nevidel odvolací súd dôvod na to, aby táto bola východiskom pre posúdenie jej úspešnosti, prípadne neúspešnosti v konaní. V tomto prípade bol tak rozdiel medzi sumou, s ktorou súhlasila žalobkyňa a sumou judikovanou vo výške 1.458,- Eur, zatiaľ čo v prípade žalovaného tento rozdiel činil 1.750,33 Eur. Aj z uvedeného dôvodu tak možno dospieť k záveru, že úspech sporových strán bol pomerne rovnaký, preto aj z uvedeného dôvodu dospel odvolací súd k správnosti záverov súdu prvej inštancie a rovnako mal za to, že v predmetnom prípade je dôvodné nepriznať sporovým stranám náhradu trov konania.
22. Vo vzťahu k výroku IV. o trovách štátu odvolací súd uvádza, že v súčasnosti Civilný sporový poriadok neobsahuje právnu úpravu, ktorá by sa týkala trov štátu tak, ako to v minulosti upravoval Občiansky súdny poriadok. Vzhľadom na to, že v predmetnom prípade ide o konanie v ktorom bola žaloba podaná za účinnosti predchádzajúceho právneho predpisu - Občianskeho súdneho poriadku, ale o nároku na náhradu trov konania sa rozhoduje za účinnosti Civilného sporového poriadku, súd prvej inštancie v zmysle prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 C.s.p. správne rozhodoval aj o nároku štátu na náhradu trov konania. Občiansky súdny poriadok v ust. § 148 ods. 1 upravoval podmienky vzniku nároku štátu na náhradu trov konania, pričom jediným prípadom, keď toto právo sa štátu nemusí priznať je vtedy, ak sú splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 150 Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti § 257 C.s.p.). V takomto prípade uvedené ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok, ako aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie, čo je tiež odôvodnené tým, že by prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania mohla v niektorých konkrétnych prípadoch viesť k prílišnej tvrdosti. Vzhľadom na to, že v predmetnom prípade neboli vzhliadnuté dôvody na aplikáciu § 257 C.s.p. (predtým § 150 Občianskeho súdneho poriadku) možno mať za to, že vzhľadom na čiastočný úspech a čiastočný neúspech oboch sporových strán bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v tomto výroku vecne správe. K námietke žalovaného, že trovy štátu by mala znášať žalobkyňa, ktorá navrhla vypracovanie znaleckých posudkov odvolací súd už len uvádza, že spomínané ust. § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku upravovalo, že na náhradu trov konania má štát právo podľa výsledkov konania a keďže v predmetnom prípade bola tak žalobkyňa (ako aj žalovaný) čiastočne úspešná/ý a čiastočne neúspešná/ý možno mať za to, že zaviazanie každého z nich na náhradu trov konania štátu v rozsahu 50% je správne, preto nebolo možné túto odvolaciu námietku vyhodnotiť za dôvodnú.
23. Vo vzťahu k výroku V. o nároku Inštitútu znalcov súdneho inžinierstva na náhradu trov konania odvolací súd uvádza, že aj v tomto výroku možno považovať rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne, a to jednak už na konštatovaný čiastočný úspech a čiastočný neúspech sporových strán vo vzťahu k rozsahu náhrady trov konania, ako aj k odôvodnenosti priznania nároku na náhradu trov konania znaleckej organizácii. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie nevidí dôvod odchýliť sa od záverov vyjadrených v citovanom uznesení Ústavného súdu SR (bod 78. odôvodnenia), pričom odôvodnenie súdu prvej inštancie v tomto smere považuje za dostatočné a preskúmateľné.
24. Na základe vyššie uvedených skutočností preto odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. rozsudok v napadnutom rozsahu, t.j. vo výrokoch III. až V. ako vecne správny potvrdil.
25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p., tak že úspešnej žalobkyni v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 C.s.p..
26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).