Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2S-21-2020.pdf
PDF · 187.16 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/21/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudcov JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v právnej veci žalobcu Podtatranská hydina a.s., so sídlom Slavkovská cesta 54, 060 01 Kežmarok, IČO: 31 651 682, zastúpeného na generálnej plnej moci W. B. N., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 2317/32, 811 08 Bratislava, JUDr. Milošom Kvasňovským, advokátom, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 14. januára 2020 Číslo: XXXXXXXXX/XXXX na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Závery správnych orgánov
1. Preskúmavaným rozhodnutím Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako príslušný správny orgán podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2003 Z. z. o správe daní (ďalej „Daňový poriadok“) potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočka Stará Ľubovňa zo dňa 25. júla 2019 Číslo: XXXXXXXXX/XXXX, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane v sume 45 999,80 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2018 daňovému subjektu, potvrdil.
2. Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný poukazom na prvostupňové rozhodnutie, voči ktorému podal daňový subjekt odvolanie, ktoré obsahuje totožné skutočnosti uvedené v predmetnej správnej žalobe. V podanom odvolaní daňový subjekt uviedol, že správca dane predložil splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu písomné vyhotovenie zápisnice z 19.07.2019 o rozsahu 13 strán s výsledkami ďalšieho konania nadväzujúceho na daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2018, ktorá obsahovala skutočnosti, úvahy a vyjadrenia, ako aj odkazy na judikatúru. Na základe predloženia tejto zápisnice požiadal poverený zástupca daňového subjektu o poskytnutie lehoty na vyjadrenie. V odvolaní namietal daňový subjekt porušenie procesných práv pri predložení ústnej zápisnice zo dňa 19.07.2019, ako aj ďalej namietal porušenie ustanovení Daňového poriadku, najmä s poukazom na § 3 ods. 1, ods. 2, § 19 ods. 2 a § 45 ods. 1 Daňového poriadku. Z pohľadu daňového subjektu bolo nedôvodné a neobjektívne pripisovať v porovnaní s ostatnými dôkazmi, ktoré daňový subjekt predložil, významnejšiu dôkaznú hodnotu v otázke neunesenia dôkazného bremena nepodstatným skutkovým disproporciám prirodzene sa vyskytujúcim pod vplyvom plynutia času. Správca dane konštatoval, že daňový subjekt si uplatnil v zdaňovacom období marec 2018 odpočítanie dane, avšak faktúra
nebola zo strany daňového subjektu zaplatená, pričom správca dane vyžadoval od daňového subjektu odpovede na otázky, ktoré daňový subjekt objektívne nevedel zodpovedať. Ďalej daňový subjekt na základe prezentovaných záverov oboznámenia sa navrhoval výsluch svedka W.. B. N., správca dane nevyhovel takto dôležitý úkon vykonať. Zároveň poukázal daňový subjekt v odvolaní na to, že nezabezpečil správca dane kľúčový výsluch v rámci vykonanej daňovej kontroly osoby R.. O., ako aj W.. B. N.. Argumentoval tým, že aj napriek skutočnosti, že správca dane považoval výsluch svedka S. O. za kľúčový a rozhodujúci, tohto svedka predvolával a nezabezpečil jeho účasť formou predvedenia. Daňový subjekt poukázal na ustanovenie § 20 ods. 2, 3 Daňového poriadku, pričom namietal, že správca dane nezabezpečil účasť a prítomnosť svedka na výsluchu tak, ako to cituje uvedené ustanovenie. Zároveň poukázal daňový subjekt na to, že vo svojom podaní zo 04.03.2019 tvrdil, že v opravnej faktúre z 03.04.2018 sa znížila suma o 275.998,80 eur, pretože EUSOS HOLDING s.r.o. mal náklady s náborom pracovníkov a s rekvalifikáciou pracovníkov. V odvolaní uviedol daňový subjekt to, že dodanie služby, ako vyplýva podľa daňového subjektu, bolo realizované čiastočne v rozsahu prípravnej fázy dodania služby, kedy dodávateľ zabezpečil nábor pracovníkov a rekvalifikáciu pracovníkov. Predmetnú skutočnosť správca dane absolútne nepreveril, nevykonal dokazovanie vo vzťahu k uvedenej skutočnosti a následne zistenia z uvedeného nezohľadnil pri svojej rozhodovacej činnosti. Predmetnú skutočnosť správca dane nevyhodnotil, čím poznačil svoju rozhodovaciu činnosť vlastnosťou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti. Ďalej daňový subjekt namietal, že daňový orgán nemal zamietnuť zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane na vstupe z nakúpeného tovaru z dôvodu, že zdaniteľná osoba nemá iné dokumenty ako tie, ktoré zo zákona musí mať. Ďalej daňový subjekt v odvolaní uviedol, že dodržiavanie právnych predpisov správcom dane ako predstaviteľom štátnej orgánu zaručuje Ústava Slovenskej republiky, ako aj Listina základných práv a slobôd, pričom poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. I.ÚS 269/05, ako aj na znenie judikatúry, konkrétne rozhodnutia Európskeho súdneho dvora Hallifax vo veci C-385/09. Daňový subjekt namietal, že sa správca dane nevysporiadal so skutkovými a právnymi skutočnosťami náležite dostatočne a rozhodnutie za zdaňovacie obdobie o vyrubenie rozdielu je nezákonné a nepreskúmateľné.
3. Finančné riaditeľstvo ako odvolací orgán po preskúmaní rozhodnutia v rozsahu skutočností uvedených v odvolaní podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku zistil tento skutkový stav. Daňový subjekt si uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. XXXXXXXXXX zo dňa 31.03.2018 vo výške 45 999,80 eur za služby (pomocné, spracovateľské, manipulačné činnosti), ktoré mali byť poskytované v období od 01.03.2018 do 31.03.2018 na základe zmluvy XXXXXX daňovým subjektom EUSOS HOLDING s.r.o. K predmetnej faktúre bola priložená zmluvná objednávka zo dňa 12.02.2018. Počas daňovej kontroly sa daňový subjekt na výzvu správcu dane vyjadril, že služby fakturované spoločnosťou EUSOS HOLDING s.r.o. neboli dodané (z dôvodu poklesu objednávok pracovníci na výkon práce do spoločnosti Podtatranská hydina a.s. nenastúpili), a preto po vzájomnej dohode došlo k dobropisovaniu faktúr. Daňový subjekt predložil dohodu zo dňa 04.04.2018 o dobropisovaní účtovných dokladov - faktúr vystavených dodávateľom podľa § 25 ods. 6 zákona o DPH (vystavenie bez DPH) a opravnú faktúru č. XXXXXXXXX zo dňa 03.04.2018 na sumu k úhrade - 275 998,80 eura. DPH 0 %, predmet faktúry
- dobropis k dokladu por. číslo XXXXXXXXXX podľa § 25 ods. 6 zákona o DPH. Správca dane a žalovaný vzhľadom na uvedený postup žalobcu dospeli k záveru, že v danom prípade nedošlo k dodaniu služby, a teda ani k vzniku daňovej povinnosti, preto žalobca nemohol postupovať podľa § 25 zákona č. 222/2004 Z.z. a vykonať opravu základu dane, teda nemohol v predmetnej veci aplikovať postup upravený § 25 ods. 6 zákona č. 222/2004Z.z., pretože v danom prípade nedošlo k zníženiu ceny služby po vzniku daňovej povinnosti. K uvedenému záveru správca dane a žalovaný dospeli z dôvodu, že faktúru č. XXXXXXXXXX vyhotovoval dodávateľ dňa 31.03.2018, teda v čase, keď bolo zrejmé, že k dodaniu služby pre odberateľa Podtatranská hydina a.s. nedošlo (služby mali byť opakovane dodávané od 01.03.2018 do 31.03.2018), pričom už dňa 03.04.2018 bola na základe dohody vyhotovená opravná faktúra č. XXXXXXXXX z dôvodu nerealizovania služby. Odpočítanie dane z tejto faktúry teda daňový subjekt Podtatranská hydina a.s. uplatňoval s vedomosťou, že služba uvedená na faktúre nebola dodaná, teda pri nej nevznikla daňová povinnosť, a teda ani právo na odpočítanie dane. Zároveň aj s vedomosťou, že faktúra uhradená nebola, a teda nemohla pri nej vzniknúť daňová povinnosť ani z dôvodu prijatia platby.
4. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ďalej konštatoval, že inštitút opravy základu dane upravuje zákon o DPH v § 25. Podľa odseku 1 tohto ustanovenia sa základ dane pri dodaní služby (v danom prípade ide o službu) opraví pri úplnom alebo čiastočnom zrušení služby, pri znížení ceny služby po vzniku daňovej povinnosti alebo pri zvýšení ceny služby. Platiteľ dane je následne povinný v daňovom priznaní uviesť
rozdiel medzi pôvodným a opraveným základom dane a rozdiel medzi pôvodnou a opravenou daňou (§ 25 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z.).
Daňový subjekt Podtatranská hydina a.s. a EUSOS HOLDING s.r.o. pri opravnej faktúre deklarovali postup podľa § 25 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia zákona sa základ dane a daň nemusí opraviť, ak platiteľ zníži cenu tovaru alebo služby po vzniku daňovej povinnosti voči inému platiteľovi za predpokladu, že na takom postupe sa obidve strany písomne dohodli. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade nedošlo k dodaniu služby, a teda ani k vzniku daňovej povinnosti, nemohla byť v súlade s § 25 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov vykonaná oprava základu dane a už vôbec nemohol byť v danom prípade použitý postup podľa § 25 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, pretože v danom prípade nedošlo k zníženiu ceny služby po vzniku daňovej povinnosti. Na základe uvedeného žalobcovi nevzniklo právo na uplatnenie odpočítania dane vo výške 45 999,80 eura. Námietka daňového subjektu, že dodávateľ mal náklady s náborom pracovníkov a s rekvalifikáciou pracovníkov, ktorí mali byť dodaní spoločnosti Podtatranská hydina a.s., a uvedená suma predstavovala 20 % z pôvodnej fakturácie, je neopodstatnená, pretože fakturovaná suma a opravená suma je rovnaká, a to 275 998,80 eura.
5. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia následne konštatoval, že správca dane vydal rozhodnutie z 25.07.2019 pod č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2018 rozdiel dane v sume 45 999,80 eur z dôvodu porušenia ustanovenia § 51 ods. 1, § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov zo strany daňového subjektu Podtatranská hydina a.s. pri uplatnení odpočítania dane z faktúry vyhotovenej daňovým subjektom EUSOS HOLDING s.r.o. V rozhodnutí žalovaný citoval príslušné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, ako aj Daňového poriadku. Zároveň žalovaný ako odvolací orgán pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z uvedených ustanovení a zistil, že správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2018, pri ktorej preveroval u kontrolovaného daňového subjektu skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Na základe zisteného skutkového stavu v rámci daňovej kontroly a následne vyrubovacieho konania správca dane dospel k záverom, že daňový subjekt Podtatranská hydina a.s. uplatnil odpočítanie dane z predmetnej faktúry XXXXXXXXXX z 31.03.2018 od spoločnosti EUSOS HOLDING s.r.o. vo výške 45 999,80 eura v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona o DPH tak, ako to citoval správny súd vyššie. Zároveň sa žalovaný ako odvolací orgán vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami uvedenými daňovým subjektom v odvolaní.
II.
Žalobné dôvody
6. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Prešov, pobočka Stará Ľubovňa z 25.07.2019, tieto žiadal zrušiť a vec vrátiť daňovému úradu pre vybrané hospodárske subjekty na ďalšie konanie a priznať trovy konania.
7. V rozsiahlej žalobe, v jednotlivých bodoch poukazuje na príslušné články Ústavy Slovenskej republiky, ako aj na príslušné ustanovenia Správneho súdneho poriadku, zákona o správnom konaní, ako aj zákona č. 563/2009 Z. z. Daňového poriadku a nakoniec zákona č. 222/2004 Z. z.
8. Čo sa týka skutkového stavu, žalobca namietal v žalobe porušenie procesných práv daňového subjektu, pričom argumentuje tým, že ústne pojednávanie v zmysle zápisnice poňal správca dane formálne, kedy zástupcovi daňového subjektu predložil značne rozsiahlu textovú časť, z ktorej obsahu vyplývalo použitia množstva ďalšie odborného textu, vrátane judikatúry tak slovenskej, ako aj európskej, odmietol mu sa k predloženému relevantne vyjadriť bez akéhokoľvek uvedenia dôvodu. Je objektívne nemožné žalobca namieta zo strany zástupcu preštudovať na počkanie rozsiahlu dokumentáciu a ešte s obsiahlejším obsahom odkazujúcim na množstvo zdrojom. Takýto nezákonný postup správcu dane je podľa žalobcu závažný o to viac, kedy s prihliadnutím na požiadavku samotného správcu dane smerom k Finančnému riaditeľstvu SR o predlženie lehoty na vydanie rozhodnutia s prihliadnutím na vytýkané nedostatky, bolo nevyhnutné z dôvodu mimoriadnej zložitosti. Zároveň žalobca poukazuje na
ustanovenie § 45 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane daňový subjekt právo vyjadrovať k priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam.
9. Ďalej namietal žalobca porušenie procesných práv daňového subjektu a nedostatočne zistený skutkový stav s poukazom na to, že neboli vypočutí navrhovaní svedkovia zo strany daňového subjekt a to W.. B. N., ako aj R.. S. O.. Ďalej namietal žalobca nepreskúmateľné zistenia a závery správcu dane v bode 3.3, kedy poukazuje na to, že správca dane uviedol, že z uvedeného vyplýva, že zo strany deklarovaného dodávateľa spoločnosti EUSOS HOLDING s.r.o. nedošlo ani k platbe ani k dodaniu služby, takže faktúra č. XXXXXXXXXXX z 31.03.2018 je vystavená uvedenou spoločnosťou bez reálneho plnenia. Daňový subjekt vo svojom podaní zo 04.03.2019 tvrdil, že v opravnej faktúre z 03.04.2018 bola znížená suma o 175 998,80 eur, nakoľko EUSOS HOLDING s.r.o. mal náklady s náborom pracovníkov a s rekvalifikáciou týchto pracovníkov. K takto zistenému skutkovému stavu a prijatému záveru správcu dane žalobca uviedol, že základnou podmienkou pre uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH je, že pri tejto službe vznikla daňová povinnosť. Zároveń poukázal na ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o DPH, ako aj na ustanovenie § 24 ods. 2 a § 44 ods. 1 Daňového poriadku. Z uvedeného dôvodu považuje žalobca za nevyhnutné poukázať na nedostatočne zistený skutkový stav veci zo strany správcu dane, nakoľko na základe takto zisteného skutkového stavu nemôže kvalifikovane rozhodnúť.
10. Ďalej ako ďalší bod žaloby bola žalobná námietka neuvedenia dôvodu výkonu daňovej kontroly. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky č. I.ÚS 1835/07 z 18.11.2008, ako aj na to, že daňová kontrola je procesným oprávnením správcu dane prostredníctvom ktorého realizuje záujem štátu na zaistení riadneho výberu dane tým, že overuje, preskúmava a vymáha daňové povinnosti daňových subjektov. Podľa žalobcu v tejto súvislosti uviedol, aby toto obmedzenie prípadne porušenie autonómnej sféry jednotlivca bolo vopred stanovené tak, aby bol jasný, zrozumiteľný a vopred poznaný dôvod legitimujúci na použitie takéhoto obmedzenia. Súčasne musí byť takýto dôvod vymedzený konkrétnymi skutočnosťami. V súvislosti s výkonom daňovej kontroly nemôže byť jej začatie a uskutočnenie len na svojvôli daňového orgánu, ale musia existovať a byť oznámené konkrétne dôvody, ktoré sú v čase začatia daňovej kontroly vopred známe. V opačnom prípade by išlo o svojvôľu, pretože správca dane by mohol vykonávať daňovú kontrolu u kohokoľvek a kedykoľvek len podľa svojho uváženia.
11. Ako ďalší žalobný dôvod uvádza žalobca v žalobe podvodné konanie, nemožnosť zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní. Poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 30. januára 2018 sp. zn.: 5Afs 60/2017, v ktorom prípade neodvedenia dane v obchodnom reťazci si nie je možné vystačiť s jednoduchou skratkovitou úvahou, ako to spravil žalovaný, kedy ak neodviedol daň jeden a to ktorýkoľvek z článkov obchodných transakcií, musel o ňom žalobca vedieť. Týmto spôsobom nie je možné dospieť k záveru o preukázaní objektívnych a subjektívnych skutočnostiach svedčiacich pre odoprenie nároku na odpočet. Na základe uvedeného podľa žalobcu tak správca dane ako aj žalovaný tvrdia, že si žalobca s plným vedomým a priamo sa zúčastňoval na konaní poznačeným podvodom, t. j. na deklarovaných podvodných transakciách - dodávku tovaru v mene obchodnej spoločnosti EUSOS HOLDING s.r.o. pre žalobcu. Žalobca ďalej poukazuje na príslušné odôvodnenie rozhodnutia v odlišnej veci z 27.12.2017 týkajúcej sa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vykonávajúcej postup podľa Smernice Rady 2006/112/ES. Zároveň žalobca poukázal v žalobe na ustanovenie § 2 ods. 1 zákona o Policajnom zbore, ako aj na ustanovenie § 2 ods. 4 Trestného poriadku a článok 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Správca dane, ako aj žalovaný odlišne od vyššie citovaných ustanovení vo svojich rozhodnutiach celkom zjavne zastupujú úlohy príslušných orgánov činných v trestnom konaní, pričom svojvoľne zaujímajú postavenie zákonného sudcu rozhodujúceho o vine a nevine žalobcu v časti naplnenia skutkovej podstaty hospodárskeho trestného činu - podvodu v oblasti správy daní. Žalobca ďalej v žalobe konštatoval, že z uvedeného vyplýva, že len vnútroštátny súd môže rozhodnúť o zamietnutí práva na odpočet DPH z dôvodov týkajúcich sa podvodného konania, a len vnútroštátny súd môže rozhodnúť o tom, či došlo k účasti spoločnosti, ktorá uplatňuje právo na odpočítanie dane na daňovom podvode. Z odôvodnenia rozhodnutí žalovaného, ako aj správcu dane je zrejmé, že v priebehu celého správneho konania konajúce orgány nazerali na žalobcu ako na právoplatne odsúdeného páchateľa trestného činu podvodu v oblasti daní a z toho dôvodu je namieste vysloviť pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti zo strany správnych orgánov pri výkone ich činnosti. V rozpore so správnym názorom Najvyššieho správneho súdu Českej republiky nie je dodnes definované a určené, k akému podvodu
došlo, resp. malo dôjsť, kto ho spáchal a v čom presne podvodné konanie spočívalo a predovšetkým, aká bola aktívna účasť žalobcu na tomto tvrdenom, ale celkom neurčitom podvodnom konaní. Podľa žalobcu závery správcu dane a žalovaného samé o sebe nevypovedajú o tom, že sa jedná o daňový podvod, ale ani o tom, že existuje akákoľvek spojitosť žalobcu s REVITAL Trade, ARGUS Plus, FeMa Trade a B-spol a zapojenia do obchodného reťazca zaťaženom podvodom na DPH. Podľa žalobcu bolo povinnosťou správcu dane špecifikovať, v akých skutkových okolnostiach daňový podvod spočíval a samotné neodvedenie dane, ktoré žalovaný vzal za podvodné konanie, podvodom v zmysle judikatúry SD EÚ nie je. V rámci daňového konania existujú legitímne nástroje, na ktoré správca dane môže, resp. musí využiť k zabezpečeniu splnenia dlžnej daňovej povinnosti predovšetkým vo vzťahu k skutočnému daňovému dlžníkovi.
12. Ďalej v žalobe žalobca argumentuje vadami konania, nezákonnosťou a nepreskúmateľnosťou rozhodnutí, pričom poukazuje na neobstáranie dostatočného množstva podkladov a neúplné zistenia skutkového stavu pre rozhodnutie vo veci samej, ako aj na nedostatky pri zisťovaní a posúdení skutkového stavu namietané žalobcom, ktoré nie je možné podľa ustanovenia § 74 ods. 2 a 3 Daňového poriadku odstrániť. Podľa žalobcu je nevyhnutné, aby v ďalšom konaní správca dane, ak to bude potrebné v súčinnosti so žalobcom, opätovne preveril skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie DPH, pričom zistený skutkový stav vo veci posúdi v súlade s ustanovením zákona o DPH a judikatúrou ESD a odstráni vady. Je nevyhnutné, aby na základe dôkazov vyplývajúcich z dostatočného, zisteného a vyhodnoteného skutkového stavu správca dane vo veci rozhodol a svoje rozhodnutie vo veci náležite odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými námietkami žalobcu.
13. V uvedenom bode IV. žaloby ďalej argumentoval žalobca neodôvodnením prenesenia dôkazného bremena na žalobcu v neprimeranom rozsahu, pričom poukázal na článok 47 ods. 2 Ústavy SR, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28.11.2012 č. 6Sžf/10/2012. Podľa žalobcu unesenie dôkazného bremena, ktoré žalovaný, ako aj správca dane od neho požadovali, je nielen prekročením zákonom stanovených mantinelov vzhľadom na neprimeranú administratívnu záťaž podnikateľského subjektu, ale tiež dôvodne vzbudzujúcu podozrenie, že v rámci svojej kontroly činnosti, na ktorú sú na základe príslušných právnych predpisov oprávnené, účelovo vyberajú a vykladajú len tie skutočnosti a informácie, ktoré spochybňujú reálne prijatie alebo poskytnutie zdaniteľného plnenia. Stále sa ale pohybuje v rovine spochybňovania a nie preukazovania a podloženia tvrdení. Žalovaný ako odvolací orgán v rámci rozhodovania nespochybnil postup správcu dane a jeho použitú nesprávnu právnu argumentáciu o dôkaznom bremene zaťažujúcom žalobcu neprimeranom a nad rozsah stanovenej zákonom aj napriek splneniu zákonných podmienok v dostatočnej miere a rovnako napriek všetkým námietkam žalobcu ju považoval za dostatočne presvedčivú a pre rozhodnutie v predmetnej veci, v čoho dôsledku absolútne nepochybne došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci samotnej. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti sa z uvedenej judikatúry týkajúcej sa predmetnej veci jednoznačne podľa žalobcu vyplýva, že pre účely posúdenia predmetnej veci dostatočne žalobca preukázal svoj nárok na odpočet DPH za príslušné obdobie a žalovaný v procese svojho rozhodovania dostatočne a komplexne neprihliadal na ustálenú rozhodovaciu súdnu prax a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzal konštatovania, ktoré sú v priamom rozpore s uvedenou judikatúrou.
14. Ďalej v tomto bode žaloby poukázal žalobca na účelovú spochybnenie predložených dokladov, pričom v rámci procesného dokazovania boli vykonané dôkazy a prednesené tvrdenia, s ktorými sa správca dane a žalovaný dostatočne nevysporiadali, prípadne bol výklad informácií zistených v rámci procesu dokazovania uskutočnený účelovo, bez rešpektovania základnej povinnosti vysporiadať sa s každým dôkazom jednotlivo a so všetkými v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadať na všetko, čo vyšlo najavo pri súčasnom zachovaní stavu, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. Podľa žalobca daňové orgány neprihliadali na svedecké výpovede svedčiace v prospech žalobcu a podporujúce jeho tvrdenia, čo možno označiť za šikanózny postup zo strany daňových orgánov, nakoľko predloženie zákonom predpokladaných podkladov na účely uplatnenia svojho nároku považovali za nedostatočné a následne po podporení týchto dokladov svedeckými výpoveďami tieto vylúčili. Podľa žalobcu správca dane logicky a relevantne neodôvodnil, z čoho vychádza, keď zastáva názor štatutárny zástupca ako osoba konajúca za a v mene obchodnej spoločnosti nie je spôsobilá objednať tovar, zabezpečiť subdodávkou prevoz tovaru zo strany dodávateľa z bodu A do bodu B, zabezpečiť jeho vykládku a odkomunikovať uskladnenie so subjektom poskytujúcim skladové priestory, hoc i spolupracujúcej obchodnej spoločnosti, obchodného partnera. Tu podľa žalobcu vzniká otázka, koľko osôb je podľa správcu dane potrebných pre uskutočnenie pár obchodných stretnutí a pár
telefonických rozhovorov, keď na takomto základe stavia svoje závery v takom dôležitom konaní, akým daňovým konanie určite je. Navyše žalobca podotýka, že pokiaľ správne orgány konštatujú, že obchodný partner žalobcu nemal zamestnancov, žiadny právny predpis neustanovuje povinnosť daňovému subjektu niesť zodpovednosť za to, či jeho dodávateľ disponuje personálnym a technickým vybavením, daňový subjekt ani len nemá povinnosť túto skutočnosť skúmať a už vôbec nemá možnosť túto skutočnosť zistiť, resp. nie je povinný skúmať personálne či materiálne, technické vybavenie svojho dodávateľa. Žalobca podľa jeho názoru preukázal a zároveň splnil zákonom stanovené podmienky pre uplatnenie práva pre odpočítanie DPH a teda dodávateľ bol platiteľ DPH, dodávateľovi vznikla pre dodanie tovaru daňová povinnosť, kupujúci bol platiteľ DPH a kupujúci použil obstaraný tovar na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, daň bola predávajúcim uplatnená voči kupujúcemu z dodaného tovaru a kupujúci má faktúru od predávajúceho a kupujúci nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník. Zároveň žalobca poukázal v žalobe na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-624/15 z 18. mája 2017.
15. V ďalšom žalobnom dôvode žalobca poukazuje na prekročenie medze zákonnej dovolenej správnej úvahy, ako aj na nevydanie rozhodnutí obsahujúcich zákonom predpísané náležitosti. Podľa žalobcu správna úvaha predstavuje ponechanie možnosti správnemu orgánu v rámci určitého tolerantného pásma formovať svoje závery autonómne. Aj v prejednávanej veci je preto jednou z primárnych úloh konajúceho správneho súdu pri preskúmaní rozhodnutí v predmetnej veci dôsledne skúmať, vstupovať a obmedzovať tolerančno - úvahové pásmo správneho orgánu. Podmienky na vstup do tohto tolerančného pásma sú dane predovšetkým tým, že žalobca jednoznačne vyvracia právne východiská žalovaného a argumentačne jednoznačne preukazuje vybočenie z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.
16. Žalobca v poslednom bode žaloby argumentuje tým, že Správny poriadok pre rozhodnutia vydávané v správnom konaní určuje základný právny rámec zákonných náležitostí, ktoré musia takéto rozhodnutia spĺňať. Na tomto mieste žalobca poukázal, že je potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutia správneho orgánu z hľadiska preskúmateľnosti nemožno považovať za akceptovateľné a udržateľné. Na daňové konanie sa v zmysle právnej teórie a praxe neviaže tzv. zásada koncentrácie konania. Uvedené znamená, že aj žalovaný ako odvolací orgán sa v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní musí vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcom. Konkretizácia dôvodov a kritérií ako podklad, z ktorých správca dane a žalovaný v konaní vychádzali, pritom musí tvoriť obligatórne náležitosti odôvodnenia rozhodnutia vydaných v predmetnej veci, inak nemôžu spĺňať požiadavky preskúmateľnosti a takéto rozhodnutia je nevyhnutné považovať vo vzťahu k žalobcovi za arbitrárne. Zároveň poukázal žalobca na ustanovenie § 3 ods. 5 spojení s ustanovením § 32 ods. 1 Správneho poriadku. S poukazom na uvedené žalobné dôvody žalobca konštatoval, že správca dane a žalovaný neobstarali dostatok potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci, spoľahlivo, presne a úplne nezistili skutočný skutkový stav veci, prekročili medze zákonom dovolenej správnej úvahy, nevydali rozhodnutia v súlade s relevantnými a ostatnými právnymi predpismi, nevydali rozhodnutie obsahujúce zákonom predpísané náležitosti, procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom a preto podal žalobca uvedenú žalobu, nakoľko daňové orgány vydali nezákonné rozhodnutia a žalobca navrhuje správcovi dane vrátiť predmetné rozhodnutie na ďalšie konanie z dôvodov, že vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý bol vzatý za základ napadnutých rozhodnutí, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o procesnom konaní, ktoré malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. Zároveň podal žalobca v žalobe návrh na priznanie odkladného účinku správnej žaloby.
III.
Vyjadrenie žalovaného
17. K včas podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 25.06.2020 vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na skutkových a právnych okolnostiach uvedených v rozhodnutiach a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Správny súd rozhodol uznesením o odklade vykonateľnosti pod sp. zn.: 2S/21/2020-130 dňa 20. augusta 2020 tak, že návrh na odkladný účinok zamietol.
IV.
Závery správneho súdu
18. Predmetom preskúmania v predmetnom konaní sú rozhodnutia tak Daňového úradu Prešov, pobočka Stará Ľubovňa z 25. júla 2019 pod č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým správca dane vyrubil daňovému subjektu rozdiel DPH podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku v sume 45 999,80 eur na DPH za zdaňovacie obdobie 2018, ako aj rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR zo dňa 14. januára 2020 pod č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorý ako odvolací orgán prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.
19. Správny súd postupoval pri preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“). V prvom rade sa správny súd musel vysporiadať so všetkými žalobnými dôvodmi, ktoré žalobca uviedol v podanej žalobe.
20. Ako prvý žalobný dôvod bolo porušenie procesných práv žalobcu tým, že mu správca dane neumožnil sa vyjadriť v dodatočnej lehote, ktorú požadoval na vyjadrenie sa k zápisnici zo dňa 19.07.2019, ktorá mala 13 strán a obsahovala výsledky ďalšieho konania nadväzujúce na daňovú kontrolu za marec 2018 ako aj judikatúru slovenskú a európsku. Žalobca považoval za neobjektívne, aby mohol preštudovať na počkanie rozsiahlu dokumentáciu s obsahom odkazujúcim na množstvo zdrojov. Uviedol, že upozornil správcu dane na porušenie procesných práv, pričom tento sa s uvedenou námietkou vysporiadal formálne a laxne. Vzhľadom na uvedené sa nemohol vyjadriť k novým skutočnostiam a použitej judikatúre. K uvedenému žalobnému tvrdeniu správny súd poukázal na to, že správca dane v oboznámení so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole zo dňa 17.4.2019 uviedol, že žalobcovi všetky zistenia vyplývajúce z daňovej kontroly a z jednotlivých dôkazov, pričom konštatoval v záveroch správcu dane, že žalobca predložením opravnej faktúry a dohody o dobropisovaní potvrdil, že k dodaniu služieb nedošlo tak, ako je uvedené na faktúre č. XXXXXXXXXX. Zároveň samotný žalobca vo vyjadrení zo dňa 5.3.2019 uviedol, že k dodaniu služby fakturovanej spoločnosťou EUSOS HOLDING s.r.o. nedošlo, na základe čoho po vzájomnej dohode došlo k dobropisovaniu faktúr. Správca dane k uvedeným zisteniam uviedol, že daňová povinnosť, t.j. právo štátu žiadať daň, vzniká pri dodaní tovaru alebo služby dňom jeho dodania podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH alebo dňom prijatia platby podľa § 19 ods. 4 predmetného zákona. Správca dane následne konštatoval, že zo strany deklarovaného dodávateľa spoločnosti EUSOS HOLDNG s.r.o. nedošlo ani k platbe ani k dodaniu služby, takže faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 31.3.2018 bola bez reálneho plnenia, dodávateľovi teda nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 os. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH a kontrolovaný daňový subjekt nemá právo na uplatnenie odpočítania dane podľa § 51 ods.1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods.1 zákona č. 222/2004 Z.z. Správca dane zároveň uviedol, že na základe uvedených skutočnosti vznikli pochybnosti, či spoločnosť EUSOS HOLDING, s.r.o. reálne uskutočnila dodanie služieb a reálne dodala služby žalobcovi a vyzval žalobcu, aby sa k týmto pochybnostiam vyjadril a pravdivosť ním predložených údajov preukázal. Predmetná výzva bola žalobcovi doručená dňa 24.4.2019. Žalobca sa k tejto výzve vyjadril dňa 9.5.2019, pričom vo vzťahu k spoločnosti EUSOS HOLDNG s.r.o. uviedol, že na správcom dane položené otázky nevie odpovedať z dôvodu, že u žalobcu nepôsobia v dôsledku personálnych zmien a zmien v riadiacej a organizačnej štruktúre osoby, ktoré v príslušnom období rozporované zdaniteľné plnenia dojednávali. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol predvolať W.. B. N., keďže jeho vyjadrenie považuje za nevyhnutné s poukazom na zdaňovacie obdobie, v rámci ktorého sa vykonávala daňová kontrola. Následne správca dane vyhotovil protokol zo dňa 6.6.2019, v ktorom uviedol, že kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie DPH na základe faktúry č. XXXXXXXXXX zo dňa 31.3.2018, nepredložil dôkazy, že k dodaniu služieb došlo. Konštatoval, že aj samotný žalobca sa dňa 5.3.2019 vyjadril, že k dodaniu služby fakturovanej spoločnosťou EUSOS HOLDING s.r.o. nedošlo, na základe čoho po vzájomnej dohode došlo k dobropisovaniu faktúr. Túto skutočnosť podľa správcu dane dokazuje aj Dohoda o dobropisovaní účtovných dokladov faktúr zo dňa 4.4.2018 a s tým súvisiace opravná faktúry č.XXXXXXXXX zo dňa 3.4.2018. Z predloženej opravnej faktúry č. XXXXXXXXX zo dňa 3.4.2018 za dobropis k dokladu č. XXXXXXXXXX podľa § 25 ods. 6 zákona o DPH vyplýva, že sa ňou znížila fakturovaná suma o -275998,80 Eur a DPH 0%. Na základe uvedeného mal správca dane za to, že podpísaním dohody o dobropisovaní účtovných dokladov zo dňa
4.4.2018žalobca deklaroval, že k dodaniu prác podľa prílohy nedošlo tak, ako je uvedené na faktúre č. XXXXXXXXXX zo dňa 31.3.2018 a ani z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by kontrolovaný daňový subjekt predložil akékoľvek dôkazy, ktorými by dodanie služby potvrdil. Ním predložené dôkazy- dohoda o dobropisovaní a opravná faktúra, preukazujú, že k dodaniu nedošlo tak, ako je uvedené na faktúre č. XXXXXXXXXX. Predmetný protokol bol žalobcovi doručený 11.6.2019 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole podľa §46 ods. 8 DP. Žalobca vo vyjadrení k protokolu zo dňa 27.6.2019 namietal, že správca dane nevykonal výsluchy svedkov a to W.. N. a R.. O., ktorí mali byť osobami odjedávajúcimi predmetné obchodné vzťahy. Zároveň uviedol, že na ich výsluchu trvá. Žalobca uviedol, že objektívne nevie preukázať uskutočnenie obchodu, nakoľko došlo k personálnym zmenám a zmenám v riadiacej a organizačnej štruktúre, pričom žalobca nemá oprávnenie na výsluch týchto osôb. Dňa 19.7.2019 sa konalo ústne pojednávanie za účelom prerokovania pripomienok a dôkazov predložených žalobcom k protokolu. Zo zápisnice z predmetného pojednávania je zrejmé, že táto obsahuje jednotlivé námietky žalobcu z vyjadrenie zo dňa 27.6.2019 a stanovisko správcu dane k týmto pripomienkam žalobcu. Predmetná zápisnica neobsahuje žiadne judikáty ako uvádza žalobca, iba strohé zdôvodnenia ako sa správca dane vysporiadal s námietkami žalobcu a aký dôkaz v rámci vyrubovacieho konania ešte vykonal, t.j. nahliadnutie do spisu daňového subjektu HYDINA SK s.r.o. z daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2016, apríl 2016 a jún 2016, konkrétne do zápisnice z výsluchu svedka R.. O. z 7.5.2019. Správca dane v rámci tohto úkonu oboznámil žalobcu s dôvodmi, pre ktoré nepristúpi k výsluchu žalobcom navrhnutých svedkov. Žalobca požiadal o poskytnutie osemdňovej lehoty na vyjadrenie sa k skutočnostiam uvedeným v predmetnej zápisnici o ústnom pojednávaní, pričom správca dane uvedenú žiadosť neakceptoval s poukazom na to, že v predmetnej zápisnici sa správca dane vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, uvedenými vo vyjadrení zo dňa 27.6.2019, pričom žalobca nepredložil žiadne iné dôkazy, ktoré by mali vplyv na výsledky zistení správcu dane. Z uvedeného postupu správcu dane bezpochyby vyplýva, že konal v zmysle príslušných ustanovení Daňového poriadku, pričom nedošlo k porušeniu procesných práv žalobcu, preto uvedenú žalobnú námietku považuje správny súd za nedôvodnú.
21. Ďalej správny súd k uvedenému argumentuje poukazom na právnu úpravu, ktorou sa správca dane pri postupe riadil. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov,1) zašle správca dane kontrolovanému daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov1) nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.36a)
22. Podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku, ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty určenej vo výzve podľa prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Správca dane o predĺžení lehoty upovedomí daňový subjekt.
23. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a)skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,2) b)skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c)vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
24. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
25. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
26. Podľa §27 ods. 1 Daňového poriadku, ak nie je lehota pre niektorý úkon ustanovená týmto zákonom alebo osobitným predpisom,1) určí primeranú lehotu správca dane a zároveň upozorní na následky nedodržania tejto lehoty. Lehotu kratšiu ako osem dní možno určiť len výnimočne pre jednoduché úkony alebo osobitne naliehavé úkony.
27. Na základe citovaných zákonných ustanovení a vyššie uvedených skutočností správny súd konštatuje, že správca dane postupoval v súlade so zákonom, ak žalobcovi neposkytol ďalšiu lehotu na vyjadrenie sa k skutočnostiam uvedeným v zápisnici o ústnom pojednávaní, ktoré bolo vykonané za účelom prerokovania pripomienok žalobcu k protokolu z daňovej kontroly. Inštitút prerokovania pripomienok podľa § 68 ods. 3 DP slúži na prerokovanie pripomienok, ktoré daňový subjekt uviedol vo vyjadrení k protokolu a zároveň na vykonanie dôkazov, ak ich daňový subjekt navrhol a správca dane ich vyhodnotil ako relevantné pre zistenie skutočného stavu veci. V predmetnom prípade žalobca vo svojom vyjadrení navrhol iba výsluch svedkov W.. N. a R.. O., ktoré správca dane nepovažoval za relevantné pre rozhodnutie vo veci, nakoľko vzhľadom na zistený skutkový stav neboli spôsobilé zmeniť skutkové závery, ku ktorým dospel správca dane, nakoľko bolo jednoznačne preukázané, že služby deklarované na faktúre č. XXXXXXXXXX neboli dodané, čo bolo potvrdené aj následným postupom žalobcu ako daňového subjektu a to dobropisovaním predmetnej faktúry a vydaním opravnej faktúry na celú fakturovanú sumu. Daňový poriadok v jednotlivých zákonných ustanoveniach neupravuje povinnosť správcu dane poskytnúť daňovému subjektu ďalšiu lehotu na to, aby uviedol ďalšie tvrdenia a skutočnosti, resp. aby zaujal stanovisko k záverom správcu dane uvedených v zápisnici o prerokovaní pripomienok. Čo sa týka odkazu žalobcu na ustanovenie § 27 ods. 1 DP, správny súd uvádza, že uvedené ustanovenie nemožno na vec aplikovať, nakoľko predmetné ustanovenie upravuje lehotu na vykonanie určitého úkonu, avšak v predmetnom prípade už po prerokovaní pripomienok nenasledoval žiadny úkon daňového subjektu ale práve v zmysle § 68 ods. 3 DP bol povinný správca dane do 3 mesiacov od uvedeného úkonu vyhotoviť rozhodnutie vo veci, k čomu v predmetnom prípade aj došlo, teda správny súd predmetnú námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. Správny súd taktiež považuje za potrebné uviesť, že prerokovanie pripomienok daňového subjektu neobsahuje žiadne nové skutočnosti, o ktorých by žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt nemal vedomosť. Správca dane už v oboznámení so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole zo dňa 17.4.2019 ako aj v protokole zo dňa 6.6.2019 uviedol žalobcovi, že na základe predložených písomných dokumentov je zrejmé, že nedošlo k dodaniu služieb fakturovaných žalobcovi, pričom žalobca ani po oboznámení uvedených skutočnosti nepredložil žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a unesenie dôkazného bremena.
28. Nedostatočne zistený skutkový stav žalobca namietal, pretože podľa jeho názoru nie je spravodlivé, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali realizáciu prevádzkovej činnosti obchodného partnera, sledovali a kontrolovali, či je obchodný partner zastihnuteľný na adrese sídla aj niekoľko mesiacov po ukončení obchodnej spolupráce. Taktiež žalobca namietal, že otázky, na ktoré požadoval správca dane odpoveď nemôže zistiť, nakoľko v dôsledku personálnych zmien a zmien v riadiacej a organizačnej štruktúre nepôsobia osoby, ktoré v príslušnom období rozporované zdaniteľné plnenia dojednávali a daňový subjekt nemá oprávnenie aby tieto osoby vypočul. Uviedol, že navrhoval výsluch svedka W.. B. N., ktorý sa nachádza v Ústave na výkon väzby v Košiciach, nakoľko jeho vyjadrenie považuje za nevyhnutné, keďže v období za ktoré sa DK vykonávala, tento spoločnosť riadil a dojednával spoluprácu. Správca dane však uvedený úkon nevykonal. Taktiež žalobca namietal, že správca dane nevykonal výsluch R.. S. O., ktorý taktiež dojednával obchodné vzťahy. Žalobca namietal, že správca dane výsluch
uvedeného svedka nezabezpečil, teda svedka nepredviedol, pričom je zrejmé, že tento sa výsluchu vyhýba. Mal za naplnené ustanovenie § 20 ods. 2 a 3 DP. Podľa názoru žalobcu výsluchom tohto svedka by bolo možné ozrejmiť fakturovanú cenu v rozsahu hodnoty nákladov na nábor a rekvalifikácie pracovníkov, ktoré mali byť dodaní objednávateľovi, teda daňovému subjektu.
29. Podľa § 24 ods. 2 DP, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správny súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi správcu dane ako aj žalovaného, ktorí nepovažovali za relevantné v predmetnom prípade vypočuť vyššie uvedených svedkov z dôvodu, že vzhľadom na existujúcu dôkaznú situáciu, ich výpovede by neboli spôsobilé spochybniť alebo zmeniť rozhodujúce skutkové zistenia správcu dane. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že žalobca a jeho dodávateľ sa na základe dohody o dobropisovaní účtovných dokladov- faktúr zo dňa 4.4.2018 dohodli, že vzhľadom na vykonanie internej kontroly zo strany žalobcu, týkajúcej sa poskytnutia fakturovaných služieb v zmysle faktúr podľa prehľadu k tejto dohode a nejasnostiach vo vykonanej fakturácií dobropisujú faktúru č.XXXXXXXXXX vystavenú na sumu 275998,80 Eur a to opravnou faktúrou č. XXXXXXXXX zo dňa 3.4.2018 na sumu 275998,80 Eur. Z uvedeného je jednoznačné, že k dodaniu služieb deklarovaných na faktúre č. XXXXXXXXXX nedošlo, nakoľko ako vyplýva z vyjadrení žalobcu opravná faktúra vo výške 275998,80 eur mala preukazovať to, že došlo k dodaniu služieb spočívajúcich v preplatení nákladov dodávateľa s náborom pracovníkov a ich rekvalifikáciou, preto mala byť dodávateľovi uhradená suma vo výške 20% z pôvodne fakturovanej sumy. Uvedené tvrdenie však nemalo podklad v predložených dokumentoch, nakoľko ako bolo vyššie uvedené opravnou faktúrou žalobca znížil fakturovanou sumu v celom jej rozsahu, teda z uvedeného jednoznačne vyplýva, že nedošlo k akémukoľvek dodaniu služieb fakturovaných faktúrou č. XXXXXXXXXX z 31.3.2018, preto ani nedošlo k naplneniu dikcie ustanovenia § 25 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z., v zmysle ktorého základ dane a daň sa nemusí opraviť, ak platiteľ zníži cenu tovaru alebo služby po vzniku daňovej povinnosti voči inému platiteľovi za predpokladu, že na takom postupe sa obidve strany písomne dohodli. V prejednávanom prípade však nebolo akýmikoľvek dokladmi preukázané, že by k dodaniu služieb došlo, práve naopak z predložených dokladov vyplýva, že dodávateľ žiadne služby neposkytol, preto došlo k dobropisovaniu faktúry a vyhotoveniu opravnej faktúry č. XXXXXXXXX zo dňa 3.4.2018. Žalobca nepreukázal žiadne doklady, na základe ktorých mal preukázané, že by zo strany dodávateľa došlo aspoň k akémukoľvek čiastočnému plneniu, teda že by vykonal určité úkony spojené s náborom a rekvalifikáciou pracovníkov, preto nebolo možné dospieť k záveru, že by zo strany dodávateľa žalobcu došlo k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. a žalobcovi v súvislosti s uvedeným vznikol nárok na odpočet DPH.
30. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Asan/18/2017 zo dňa 24. júla 2019, zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 6/2019 pod č. 68, týkajúce sa síce odlišnej veci, avšak podľa názoru správneho súdu sú závery o vykonávaní ďalšieho dokazovania, ak je skutkový stav dostatočne zistení, aplikovateľné aj na prejednávaný prípad. Najvyšší súd SR v predmetnom rozhodnutí vyslovil: „Ak žalovaný správny orgán nevykonal ešte ďalšie dôkazy navrhnuté žalobcom, neznamená to, že porušil jeho práva, pretože dokazovanie vykonáva správny orgán, ktorý dôkazy aj hodnotí, pričom tejto skutočnosti korešponduje povinnosť účastníka konania predložiť, resp. poukázať na dôkazy, ktoré navrhuje vykonať. V prípade, že z vykonaného dokazovania dostatočne jasným spôsobom vyplýva už z iných dôkazných prostriedkov, že uvedený priestupok v rámci diváckeho násilia na futbalovom zápase Fortuna ligy spáchal žalobca, ďalšie dokazovanie, a to výsluchom svedkov, by bolo nadbytočné, neefektívne a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.“ Vzhľadom na vyššie vyslovené závery o dostatočne zistenom skutkovom stave, správny súd konštatuje, že žalobcom navrhnuté dôkazy vo forme výsluchu W.. N. a R.. O. považuje za nadbytočné.
31. Vo vzťahu k faktúre č. XXXXXXXXXXX zo dňa 31.03.2018 od dodávateľa EUSOS HOLDING s.r.o., za dodanie služieb na základe zmluvy o poskytnutí kvalifikovanej pracovnej sily, správca dane uviedol, že zo strany deklarovaného dodávateľa spoločnosti EUSOS HOLDING s.r.o. nedošlo ani k platbe ani k dodaniu služby, takže faktúra č. XXXXXXXXXXX bola iba vystavená bez reálneho plnenia. Keďže dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., kontrolovaný daňový subjekt nemal právo na uplatnenie odpočítania dane podľa § 51 ods. 1 pís. a)v nadväznosti na § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. z predmetnej faktúry. Žalobca však uvedené závery považuje za tendenčné, nakoľko správca dane podľa jeho názoru nezohľadnil ďalšie skutkové tvrdenia žalobcu a to, že z dohody o dobropisovaní síce vyplýva, že k dodaniu služieb nedošlo tak, ako boli objednané,
avšak uvedené neznamená, že automaticky služba nebola dodaná. Poukázal na to, že žalobca v podaní zo dňa 04.03.2019 uviedol správcovi dane, že v opravnej faktúre č. XXXXXXXXX zo dňa 03.04.2018 sa znížila suma o 275.998,80 EUR, nakoľko EUSOS HOLDING s.r.o. mal náklady s náborom pracovníkov a s rekvalifikáciou pracovníkov, ktorí mali byť dodaní spoločnosti Podtatranská hydina a.s., uvedená suma predstavovala 20 % z pôvodnej fakturácie, keďže dodanie služby bolo realizované čiastočne a dodávateľovi náklady na nábor a rekvalifikáciu vznikli, pričom správca dane uvedené tvrdenie ignoroval a žalobcom tvrdenú skutočnosť nepreveril. Na základe uvedeného mal za to, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci a nepremietol právne účinky opravnej faktúry do svojho rozhodnutia ani nezisťoval, či skutočne došlo k čiastočnému dodaniu služby. V súvislosti s predmetnou námietkou správny súd poukazuje na vyššie vyslovené závery, kde sa vysporiadaval s tým, či správca dane bol povinný vykonať žalobcom navrhnutné dôkazy spočívajúce vo výsluchu svedka W.. N. a R.. O., pričom dospel k záveru, že v preskúmavanom prípade by výpoveď predmetných svedkov nebola spôsobilá zmeniť skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania, nakoľko z predložených dokladov je zrejmé, že k dodaniu akýchkoľvek služieb fakturovaných faktúrou č. XXXXXXXXXX nedošlo, preto opravnou faktúrou došlo k odpočítaniu celej fakturovanej sumy. Z uvedeného a ani z dohody o dobropisovaní zo dňa 4.4.2018 nevyplýva ani čiastočné dodanie služieb. Žalobca nepredložil ani žiadne iné doklady, ktoré by preukazovali, že mu bolo preukázané čiastočné plnenie zmluvy, spočívajúce v nábore a rekvalifikácií pracovníkov, teda nepreukázal nám tvrdené skutočnosti, v dôsledku čoho neuniesol dôkazné bremeno. Uvedenými dokumentmi je povinný disponovať práve žalobca, preto nemožno prenášať uvedenú povinnosť na iné subjekty.
32. Ako ďalší bod žaloby neuvedenie dôvodu výkonu daňovej kontroly žalobca namietal, pretože správca dane po celý čas trvania daňovej kontroly neuviedol dôvod, pre ktorý daňová kontrola prebiehala, teda či správca dane má za to, že daňový subjekt daňovú povinnosť nesplnil alebo splnil v menšej miere, pričom v súvislosti s uvedenou námietkou poukázal na nález ÚS ČR I.ÚS 1835/07 z 18.11.2008. Absenciu dôvodu, účelu alebo akéhokoľvek podnetu pre začatie výkonu daňovej kontroly žalobca považoval za vadu konania, bez možnosti jej dodatočnej nápravy, ktorá vo svojom dôsledku má za následok nezákonnosť takto vedenej daňovej kontroly. Samotný dôvod začatia daňovej kontroly podľa názoru žalobcu však musí byť špecifikovaný konkrétnymi skutkovými okolnosťami daného prípadu. Podľa názoru žalobcu správca dane len formálne vykonáva daňovú kontrolu, pričom v skutočnosti vykonáva vyhľadávaciu činnosť podľa § 36 daňového poriadku a tým zastiera skutočné svoje konanie daňovou kontrolou.
33. Podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku, daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole. Z uvedeného citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že správca dane nie je povinný uvádzať daňovému subjektu dôvod jej výkonu. Nejedná sa o obligatórnu náležitosť oznámenia o daňovej kontrole a rozhodnutie Ústavného súdu ČR na predmetnú vec v podmienkach SR nemožno na vec použiť. Čo sa týka žalobcom namietaného postupu správcu dane, ktorý podľa jeho názoru nemôže vykonávať vyhľadávaciu činnosť, správny súd k uvedenej námietke konštatuje, že prostredníctvom vykonávania daňovej kontroly sa zisťujú a preverujú skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov (§ 44 ods. 1 veta prvá zákona č. 563/2009 Z.z.). Daňová kontrola teda slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následné rozhodnutie správcu dane vydané vo vyrubovacom konaní. Výsledok daňovej kontroly je obsiahnutý v protokole z daňovej kontroly, ktorý okrem iných zákonných náležitosti obsahuje aj preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov.
34. Vo vzťahu k podvodnému konaniu žalobca poukázal na konštatovanie žalovaného v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého „kontrolovaný daňový subjekt vedel a musel vedieť, že sa svojou kúpou zúčastňuje na plneniach, ktoré sú súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty“, teda
správne orgány dospeli k záveru, že žalobca sa s plným vedomím a priamo zúčastňoval na konaní poznačenom podvodom, t.j. na deklarovaných obchodných transakciách- dodávkach tovaru v mene obchodnej spoločnosti EUSOS HOLDING s.r.o. Žalobca má za to, že celý proces zabezpečovania a vykonávania dôkazov správcom dane bol smerovaný k tomu, aby sa prioritne preverila a preukázala vedomá a priama účasť žalobcu na opisovanom konaní poznačenom podvodom. Uvedené však patrí do právomoci orgánov so zverenou pôsobnosťou v oblasti odhaľovania trestnej činnosti a úloh s tým súvisiacich, teda Policajnému zboru Slovenskej republiky, pričom v predmetnej veci má žalobca za to, že správca dane ako aj žalovaný zastupujú úlohy príslušných orgánov činných v trestnom konaní a zároveň zaujímajú postavenie zákonného sudcu rozhodujúceho o vine a nevine žalobcu v časti naplnenia skutkovej podstaty hospodárskeho trestného činu - podvodu, v oblasti správy daní. Žalobca taktiež vyslovil, že z ním vyslovených záverov vyplýva, že iba vnútroštátny súd môže rozhodnúť o zamietnutí práva na odpočet DPH z dôvodov týkajúcich sa podvodného konania, nakoľko len tento môže rozhodnúť o tom, či došlo k účasti spoločnosti, ktorá uplatňuje právo na odpočítanie dane na daňovom podvode. Prijatie takýchto záverov v daňovom konaní správcom dane je podľa názoru žalobcu prekročením kompetencií správcu dane . Žalobca zároveň namietal, že nebolo definované k akému podvodu došlo, resp. malo dôjsť, kto ho spáchal a v čom presne podvodné konanie spočívalo a predovšetkým, aká bola aktívna účasť žalobcu na tomto tvrdenom ale celkom neurčitom podvodnom konaní. Závery Správcu dane a žalovaného samé o sebe nevypovedajú o tom, že sa jedná o daňový podvod, ale ani o tom, že existuje akákoľvek spojitosť žalobcu s REVITAL Trade, ARGUS Plus, FeMa Trade a B-spol a zapojenia do obchodného reťazca zaťaženom podvodom na DPH. Konštatoval, že je povinnosťou správcu dane špecifikovať, v akých skutkových okolnostiach daňový podvod spočíval. Samotné neodvedenie dane, ktoré žalovaný vzal za podvodné konanie, podvodom v zmysle judikatúry SD EÚ nie je. V súvislosti s predmetnou námietkou správny súd konštatuje, že žalovaný vo svojom rozhodnutí nekonštatoval tú skutočnosť, že by sa žalobca zúčastňoval na daňovom podvode. Z napadnutého rozhodnutia absolútne nevyplýva, že by sa žalovaný existenciou daňového podvodu alebo účasťou žalobcu na daňovom podvode zaoberal. V preskúmavanom prípade správca dane dospel k záveru, že žalobcovi nevzniklo právo na uplatnenie odpočítania dane vo výške 45 999,80 Eur, pretože k dodaniu služieb deklarovaných na predmetnej faktúre nedošlo, keďže žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil správny súd predmetnú námietku ako nedôvodnú.
35. Žalobca taktiež namietal, že v rozhodnutiach žalovaného a správcu dane absentuje zodpovedanie zásadných otázok, ktoré konkrétne relevantné informácie, a teda podania, návrhy, vyjadrenia, dôkazy a ďalšie skutočnosti sa stali pre žalovaného a Správcu dane podkladom pre rozhodnutie v predmetnej veci a prečo žalobcom navrhované dôkazy, preukázané skutočnosti a námietky žalovaný a správca dane nezohľadnili v procese rozhodovania v predmetnej veci a ako sa s nimi v procesnom postupe vyrovnali. Žalobca taktiež namietal spochybnenie ním predložených dokladov, nakoľko správca dane za účelom spochybnenia nepreukázal iné dôkazy, ktoré by boli spôsobilé privodiť predmetné závery. V tejto súvislosti poukázal na odpovede z medzinárodnej výmeny informácií, ktoré mali potvrdzovať nárok žalobcu na odpočítanie DPH a zároveň mali preukazovať, že spol. TrueCOM, s.r.o. nie je nárazníkovou a umelou včlenenou spoločnosťou. Žalobca taktiež vyslovil, že ním namietané nedostatky nie je možné napraviť postupom podľa § 74 ods. 2 a 3 DP. Podľa nálezu Ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 241/07-44: „Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhradu za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.“ Preskúmaním zákonnosti rozhodnutí a postupov správcu dane a žalovaného v zmysle uvedených zásad možno dospieť k záveru, že preskúmavané rozhodnutia orgánov verejnej správy nevykazujú vady nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť (namietané bolo nevyhodnotenie dôkazov), pretože z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že správca dane a žalovaný sa dostatočne zaoberali jednotlivými dôkazmi a z nich zistenými skutočnosťami, vysporiadali sa s návrhom žalobcu na vykonanie výsluchov ním navrhnutých svedkov a následne zistený skutkový stav právne posúdili, napadnuté rozhodnutia nevykazujú také vady a nedostatky, pre ktoré by bolo potrebné ich zrušiť. Preskúmavané rozhodnutie podľa názoru správneho súdu spĺňa kritéria preskúmateľnosti a nie je možné ho označiť za arbitrárne, pretože žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia odpovedal na relevantné odvolacie námietky žalobcu.
36. Vo vzťahu k rozsahu dôkazného bremena a jeho unesenia žalobca namietal, že správne orgány mu dali na ťarchu tú skutočnosť, že nepredložil doklady, ktoré nie je oprávnený mať v držbe. Konštatoval, že nepredloženie účtovníctva odlišným daňovým subjektom nemôže mať dopad na žalobcu. Konštatoval, že správcovi dane predložil daňový doklad, právny základ celej realizácie spočívajúci v zmluve, ktorej predmetom bola realizácia obchodu, doklady preukazujúce pohyb tovaru, názvy obchodných spoločností, v spolupráci s ktorými obchodné transakcie prebiehali a rovnako aj uviedol kúpne ceny spočívajúce v uvedení súm, v akých sa konkrétne zdaniteľné plnenia poskytovali. Nemožnosť správnych orgánov preveriť plnenia s odstupom času v nadväznosti na korporátne a personálne zmeny, rovnako aj zmeny v štruktúre predmetných spoločností, nemôžu byť podľa názoru žalobcu, kladené na ťarchu a zodpovednosť daňovému subjektu. Žalobca mal za to, že neboli riadne preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by rozporovali jeho nárok na odpočet DPH vo vzťahu k realizovanému zdaniteľnému obchodu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia NSSR sp.zn. 3Sžf/1/2011 z 15.3.2011, NSSR sp.zn. Sžf/82/2007 z 9.10.2008, rozhodnutie NS ČR sp.zn. 3Afs/131/2004. Uviedol, že predložil všetku potrebnú dokumentáciu, preukazujúcu realizáciu zdaniteľného obchodu, ktorý je predmetom kontroly a uniesol dôkazné bremeno, ak predložil všetky dokumenty, ktoré mu vyplývajú zo zákona a dostatočne preukazujú predmetný zdaniteľný obchod. K námietke žalobcu týkajúcej sa rozloženia dôkazného bremena medzi daňovníka a správcu dane, pri ktorom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 správny súd uvádza, že s predmetným odôvodnením citovaného rozsudku sa nestotožnil, považuje právny názor v ňom vyslovený za ojedinelý, ktorý nebol predmetom zjednocovacieho stanoviska pléna správneho kolégia Najvyššieho súdu SR a ktorý bol následne judikatúrne ďalšou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR prekonaný.
37. V tomto smere poukazuje správny súd napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/32/2012, resp. na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/81/2013 8Sžf/81/2013, v ktorom Najvyšší súd SR zdôraznil, že zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasne splnenie tak materiálne, ako aj formálne podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, príp. iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami. Najvyšší súd SR zdôraznil, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami a iným listinným dôkazom nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii predložených dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť musia byť aj preukázané. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí poukázal na predchádzajúci rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010, a takisto na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 vtedy účinného zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnuté uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto jej jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. V citovanom rozsudku sa Najvyšší súd SR ďalej zaoberal aj plynutím lehôt daňovej kontroly. Podľa Najvyššieho súdu SR počas prerušenia daňovej kontroly lehoty neplynú, a preto s poukazom na túto skutočnosť treba počítať aj základnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly. Následne rozhodovacia prax súdov zodpovedala povinnosti daňového subjektu primárne uniesť dôkazné bremeno, že došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na nasledovné rozhodnutia: Z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 14. novembra 2018 sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 je zrejmé: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené
daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 8Sžf/66/2015 zo dňa 25.1.2018 vyslovil: „Úlohou správcu dane nie je preukazovať existenciu daňovej transakcie, ale overovať, či ju daňový subjekt preukázal a deklaroval správne, aby mohla byť uznaná a žalobcovi (daňovníkovi) vzniklo právo na odpočítanie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem "môže" § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z.), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane.“
38. Žalobca namietal aj účelové spochybnenie predložených dokladov. Namietal, že správca dane neprihliadol na svedecké výpovede svedčiace v prospech žalobcu a podporujúce jeho tvrdenia. Uviedol, že správca dane a žalovaný považovali ním predložené podklady za nedostatočné a následne po podporení týchto dokladov svedeckými výpoveďami, tieto vylúčili. Žalobca konštatoval, že záver správcu dane o účelovom vystavení predmetných faktúr vychádzal z domnienky, že TrueCom, s.r.o. ako súčasť obchodného vzťahu a reťazca nemal v nekonkretizovanom časovom období ekonomické, technické a personálne vybavenie na vykonávanie ekonomickej činnosti - neevidoval žiadneho zamestnanca, avšak v rámci logistiky skladovania, prepravy a koordinácie obchodu s predmetnou komoditou správca dane nepochopil systém obchodovania, sprostredkovania a skladovania tovaru, ktorý je predmetom nákupu a predaja. Žalobca mal za to, že správca neodôvodnil z čoho vychádzal, keď dospel k záveru, že štatutárny orgán ako osoba konajúca za a v mene obchodnej spoločnosti nie je spôsobilá objednať tovar, zabezpečiť subdodávkou prevoz tovaru zo strany dodávateľa z bodu A do bodu B, zabezpečiť jeho vykládku a odkomunikovať uskladnenie so subjektom poskytujúcim skladové priestory, hoc i spolupracujúcej obchodnej spoločnosti, obchodného partnera. Žalobca zotrval na tom, že predložil všetky doklady preukazujúce žalobcom tvrdené skutočnosti a realizáciu zdaniteľného obchodu, ktoré možno od neho spravodlivo požadovať. Zotrval na tom, že správca dane iba účelovo spochybňoval skutočnosti žalobcom preukazované a uvádzal hypotézy, v zmysle ktorých sa mal žalobca zúčastňovať na fiktívnych obchodoch. V súvislosti s uvedenou námietke správny súd odkazuje na už vyššie konštatované skutočnosti a to, že v administratívnom konaní nebolo preukázané, že by došlo k reálnemu poskytnutiu služieb fakturovaných č. XXXXXXXXXX. Žalobca uvedené dodanie preukazoval iba existenciou faktúry, žiadne iné ním predložené doklady nepreukazovali existenciu reálne dodanej služby. Práve naopak, samotný žalobca predložil doklady, ktoré preukazovali, že si bol žalobca vedomý toho, že plnenie z faktúry neexistovalo, preto uvedenú faktúru dobropisoval a následne opravil opravnou faktúrou. Čo sa týka návrhov žalobcu na výsluch vyššie uvedených svedkov, ktorí mali preukázať dodanie služieb, k uvedenej námietke sa už správny súd vyššie v odôvodnení vyjadril a výsluchy predmetných svedkov vyhodnotil ako nadbytočné, preto aj predmetnú žalobnú námietku žalobcu považoval za nedôvodnú.
39. Žalobca namietal, že správca dane prekročil rámec správnej úvahy, ak sa nevysporiadal s námietkami žalobcu a to námietkou, že daňový orgán nemôže zamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradila daň (poukazujúc na rozhodnutie Súdneho dvora C624/15 z 18.5.2017) ako aj námietku, že žalobcu nemožno nútiť preukazovať skutočnosti pri iných daňových subjektoch ako je on sám, nakoľko jeho dispozícia je na rozdiel od žalovaného a správcu dane limitovaná. Ani uvedenej námietke nemožno priznať relevanciu, nakoľko správca dane ani žalovaný nezamietli žalobcovi právo na odpočet dane z dôvodu, že sa neubezpečil, že ich dodávateľ nesplnil povinnosť podať daňové priznanie alebo neuhradil daň. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalobcovi bolo zamietnuté právo na odpočet DPH z dôvodu, že nedošlo k vzniku daňovej povinnosti, resp. že žalobcovi neboli dodané služby uvedené v spornej faktúre. V tejto súvislosti správny súd cituje z napadnutého rozhodnutia: „Na základe zisteného skutkového stavu v rámci daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správca dane dospel k záverom, že daňový subjekt Podtatranská
hydina a.s. uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. XXXXXXXXXX zo dňa 31.03.2018 od spoločnosti EUSOS HOLDING s.r.o. vo výške 45 999.80 eura v rozpore s ustanovením § 51 ods. 1 a § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Dokazovaním bolo preukázané, že daňová povinnosť pri službách uvedených na predmetnej faktúre nevznikla, pretože deklarované služby neboli dodané a daňová povinnosť nevznikla v danom prípade ani dňom prijatia platby podľa § 19 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, pretože úhrada predmetnej faktúry sa neuskutočnila.“
40. Správny súd v súlade s ustanovením § 190 SSP žalobu na základe vyššie uvedených skutočností ako nedôvodnú zamietol.
41. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 175 ods. 1 SSP a s poukazom na neúspešnosť žalobcu rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal a žalovanému, aj keď bol v konaní úspešný, s poukazom na ustanovenie § 168 ods. 1 SSP náhradu trov konania nepriznal, pretože nepovažoval trovy žalovaného za vhodné tohto zreteľa.
42. Senát správneho súdu rozhodol pomerom hlasov 3:0 ( § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods. 1 Správneho súdneho poriadku)..
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.