Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-190-2020.pdf
PDF · 208.13 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/190/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudkýň JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Zuzany Stolárovej, v právnej veci žalobcov 1/ L. R., V.. X.X.XXXX, Q., R. XXX, X/ X. R., I.. D., V.. X.XX.XXXX, H. X. XX, X/ B. R., V.. XX.X.XXXX, H. X.I. XX, X/ N. R., V.. XX.X.XXXX, H. X. XX, všetci právne zastúpení JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom, Rožňava, Hviezdoslavova 4, proti žalovaným 1/ I. L., V.. XX.X.XXXX, Y. XX D. X/ R. L. I.. Q., V.. XX.X.XXXX, Y. XX, za účasti intervenienta na strane žalovaných D. X., V.. XX.X.XXXX, P., T. XX, zastúpená splnomocnenou zástupkyňou Mgr. Rebeccou Lilla Hassanovou, nar. 27.6.1993, Bratislava, Račianske mýto 1/C, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaní žalobcov v 1. - 4. rade, proti rozsudku 8C/210/2014 - 307 z 30.6.2020 Okresného súdu Rožňava
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok. Žalovaným v 1. a 2. rade a intervenientke na strane žalovaných priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) v poradí druhým rozsudkom rozhodol, že I. žalobu zamieta a II. žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov tohto konania a odvolacieho konania.
2.1.V odôvodnení rozsudku konštatoval, že predmetom konania je uplatnený nárok žalobcov o určenie, že nehnuteľnosť, zapísaná na LV č. XXX parcely registra „C“ parcelné číslo 129 - orná pôda, o výmere 1 171 m2, kat. územia Y., patrí do dedičstva po neb. Š. R. I.. Q., V.. X.XX.XXXX, O. XX.XX.XXXX, V. P. Y. XX. 2.2.V pôvodnom konaní posudzoval platnosť kúpnej zmluvy z hľadiska dodržania zásady „nikto nemôže na druhého preniesť viac práv, ako má sám“ a podľa súdu prvej inštancie bola rozhodujúcou otázka účinkov relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým mali nadobudnúť žalovaní 1/, 2/ vlastnícke právo k nehnuteľnosti, so zreteľom na to, že k dovolaniu sa relatívnej neplatnosti Osvedčenia o vyhlásení o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti došlo pred uzavretím kúpnej zmluvy. Podstata relatívnej neplatnosti právneho úkonu, v zmysle § 40a/ - veta prvá OZ spočíva v tom, že právny úkon, u ktorého je daný dôvod relatívnej neplatnosti, považuje sa za platný, teda aj vyvolá právne účinky, pokiaľ sa ten, na koho ochranu je relatívna neplatnosť stanovená, neplatnosti právneho úkonu nedovolal. V právnej teórii bol vyslovený názor, podľa ktorého relatívnu neplatnosť možno chápať ako platnosť pod rozväzovacou podmienkou. Takéto chápanie relatívnej neplatnosti má vplyv na právne postavenie tej osoby, ktorá vec nadobudla od účastníka relatívne neplatného právneho úkonu. Ak ten, kto nadobudol vlastnícke právo na základe právneho úkonu, postihnutého vadou zakladajúcou jeho relatívnu neplatnosť, do doby dovolania sa relatívnej neplatnosti, získanú vec ďalej previedol, disponoval ako vlastník so svojou vecou oprávnene (až do dovolania sa relatívnej neplatnosti, právny úkon má účinky, teda aj účinky prevodu vlastníctva). Na nadobúdateľa teda prešlo vlastníctvo k veci a na rozdiel od absolútnej neplatnosti by sa od neho nemohlo
požadovať vrátenie veci. Reštitúcia medzi pôvodnými účastníkmi zmluvy by v takomto prípade mohla mať charakter len peňažnej náhrady. Takáto interpretácia chráni dobromyseľnosť tretej osoby a tým zodpovedá spravodlivým predstavám, podľa ktorých, ak takáto osoba (ktorá nebola účastníkom relatívne neplatného právneho úkonu) pri nadobudnutí vlastníctva koná v dôvere správnosť údajov zákonom zriadeného verejného registra (katastra) o tom, že prevodca je bez tiarch vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, nesmie byť v tejto dôvere sklamaná. Ak by relatívna neplatnosť právneho úkonu mala mať za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorý účastník relatívne neplatného právneho úkonu previedol svoje vlastnícke právo (nadobudnuté na základe právneho úkonu postihnutého vadou zakladajúcou relatívnu neplatnosť) na tretiu osobu (odlišnú od účastníkov relatívne neplatného právneho úkonu), potom by ochrana právnej istoty tretích osôb, zaručená v ustanovení § 40 a/ - veta prvej Občianskeho zákonníka slovami „právny úkon sa považuje za platný“, minula svoj účel. Prakticky by sa totiž nemohla uplatniť. 2.3.V predmetnej veci žalobcovia namietali aj vydržanie predchodcov žalovaných 1/, 2/, t. j. predávajúcich k spornej nehnuteľnosti, v dôsledku čoho napádali neplatnosť právneho úkonu z kúpnej zmluvy, zo 17.12.2012, ktorou žalovaní 1/, 2/ odkúpili spornú nehnuteľnosť ako kupujúci od predávajúcich - F. P.O. D. D. X.. Keďže v čase uzavretia kúpnej zmluvy predávajúci boli výlučnými vlastníkmi nehnuteľnosti, boli oprávnení disponovať so svojim vlastníctvom a previesť ho na žalovaných, prípadne ďalší subjekt. Zmluva o prevode práva tak nebola postihnutá absolútnou neplatnosťou, spočívajúcou v nedodržaní zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám. Aj keď dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu má účinky ex tunc, čo znamená, že právny úkon sa považuje za neplatný od začiatku, nemá táto skutočnosť vplyv na právne postavenie tretích osôb, ktorí dobromyseľne nadobudli vlastníctvo v čase, keď trvali účinky právneho úkonu, teda od vlastníka. Nadobudnutím vlastníckeho práva žalovanými prípadne ďalším subjektom zaniklo zároveň vlastnícke právo žalobcov, a preto žalobe o určenie do dedičstva nebolo možné vyhovieť. 2.4.Súd poukázal na tú skutočnosť, že nadobúdateľ odvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu, ktorý v čase jeho prevodu bol skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiž vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch právnych skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o jej prevode (titulus acguirendi) a druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení vkladu (modus acguirendi). V danom prípade došlo u žalovaných 1/, 2/ k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, keď žalovaní 1/, 2/ sa stali dobromyseľnými nadobúdateľmi, keď nehnuteľnosť nadobudli v dobrej viere. V čase nadobudnutia vlastníckeho práva teda išlo o jeho nadobudnutie nie od „nevlastníka“, ale naopak - od „vlastníka“. Vlastnícke právo žalovaných 1/, 2/ pokiaľ svoje vlastníctvo nadobudli v dobrej viere, požíva ochranu aj v súlade s článkom 11 Listiny základných práv a slobôd a s ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcich z pojmu demokratického právneho štátu, v zmysle článku 1 ods. 1/ Ústavy a nezaniká. Takto je chránené vlastnícke právo vlastníka, ktorý toto nadobudol platne v čase, keď jeho právny predchodca bol podľa práva vlastníkom veci so všetkými čiastkovými oprávneniami vlastníka. 2.5.Rozsudok napadli odvolaním žalobcovia, ktoré prejednal Krajský súd v Košiciach v konaní 3Co/351/2017 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nespĺňal zákonné požiadavky riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom formálne a obsahové nedostatky rozsudku sú takej miery, že nie je možné ich napraviť v odvolacom konaní a preto rozsudok súdu zrušil podľa § 389 ods.1 písm. b/ CSP a uložil súdu vyhodnotiť dokazovanie spôsobom vyplývajúcim z § 191 a nasl. CSP a predovšetkým riadne odôvodniť rozhodnutie vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyšli z dokazovania najavo a právnom posúdení veci. 2.6.Súd v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach vo veci opätovne vypočul účastníkov konania, intervenienta na strane žalovaných, svedkyňu S. B., vykonal ohliadku na mieste samom ako aj pretlmočenie Dohody, spísanej na vtedajšom Miestnom národnom výbore v Y. z 18.3.1967 a uzavrel, že žalobcovia trvali na podanej žalobe v celom rozsahu t. j. domáhali sa určenia, že nehnuteľnosť, zapísaná na LV č. XXX parcely registra „C“ parcelné číslo 129 - orná pôda, o výmere 1 171 m2, katastrálneho územia Y. patrí do dedičstva po neb. Š. R. I.. Q., V.. X.XX.XXXX, O. XX.XX.XXXX, V. P. Y. Č.. XX. Zdôraznili, že nebohá Š. R. I.. Q. XX.X.XXXX nadobudla do svojho výlučného vlastníctva spornú nehnuteľnosť, na základe kúpnopredajnej zmluvy od predávajúcich I. J., I. K. D. I. Ľ., ktorá nehnuteľnosť bola zapísaná v pozkn. zápisnici č. 314 mpč. 219 v kat. území N. Y. vo výmere 5,5 árov za vzájomne dojednanú kúpnu cenu 3 000,- Kčs. Kúpnopredajná zmluva bola uzavretá pred vtedajším MNV v Paškovej, podpísaná predsedom MNV a opečiatkovaná pečiatkou MNV v Paškovej ale predmetná zmluva nebola zapísaná v katastri nehnuteľností. Nakoľko k uzavretiu zmluvy došlo a nebohá Š. R. nehnuteľnosť nadobudla do výlučného vlastníctva, napriek tomu absentovala predmetná nehnuteľnosť
v rozhodnutí o dedičstve po nebohej Š. R., vedenej pod sp. zn. D 1091/90 na Štátnom notárstve v Rožňave. Žalobcovia poukázali aj na tú skutočnosť, že predmetnú nehnuteľnosť odo dňa kúpy užívali vrátane právnych predchodcov a to od r. 1960 až do r. 2004 - vyše 40 rokov a preto sú toho názoru, že splnili podmienky na vydržanie tejto nehnuteľnosti. Parcela mpč. 219 zapísaná v pozemnoknižnej zápisnici č. 314 katastrálneho územia N. Y. o výmere 5,5 árov, v zmysle identifikácie zodpovedá parcele, vedenej na LV č. XXX parcely registra C, parcela č. 129, vedenej Okresným úradom Rožňava, Obec Pašková, kat. územie Y.. Za súčasného stavu na LV č. XXX katastrálneho územia Y. ako vlastníci sú vedení žalovaní 1/, 2/. Žalobcovia tiež zdôraznili, že majú naliehavý právny záujem na určení, že časť parcely č. 129, vedená na LV č. XXX katastrálneho územia Y. je súčasťou dedičstva po nebohej Š. R. I.. Q., ktorá nehnuteľnosť po nej mala byť pojatá do súpisu dedičstva. Určovacia žaloba za daného stavu je jediným prostriedkom súdnej ochrany, keďže k náprave nemožno dospieť iným spôsobom. 2.7.Žalovaní 1/, 2/ naďalej žiadali žalobu ako nedôvodnú zamietnuť lebo spornú nehnuteľnosť nadobudli zákonným spôsobom a to na základe kúpnej zmluvy od vtedajších vlastníkov, vedených na liste vlastníctva - F. P. D. D. X.. Pre ukončenie veci prejavili ochotu spolu aj s intervenientom dohodnúť sa so žalobcami a to tak, že by im vyplatili kúpnu cenu spornej nehnuteľnosti, v zmysle znaleckého posudku, ktorá suma predstavuje len nepatrnú čiastku 275,- eur, žalobcovia ale nemali záujem uzavrieť dohodu, pretože sa domáhajú vyššej sumy za sporný pozemok, resp. aj úhrady nájomného za užívanie sporného pozemku. 2.8.Intervenient, ktorý vstúpil do konania na strane žalovaných poukázal na nedôvodnosť a neopodstatnenosť žaloby zo strany žalobcov, ktorí odôvodňujú svoj nárok na spornú nehnuteľnosť chybou v katastrálnom zápise, pričom sa odvolávajú na kúpnu zmluvu zo 14.4.1960, ktorým sa previedlo vlastníctvo spornej nehnuteľnosti. Predmetná zmluva bola uzavretá medzi predávajúcim J. I. a kupujúcou Š. R., I.. Q.. V konaní však bol predložený ďalší dôkaz a to Kúpna zmluva - Dohoda zo 18.3.1967, uzavretá medzi obyvateľmi obce D. Š. D. P. R., keď P. R. - manžel Š. R. ich spoločný majetok, t. j. spornú nehnuteľnosť - pozemok - parcelu č. 219 predal pre D. T., ktorú R. Š.D. - manželka P. R. kúpila v roku 1960 od J. I. za 3 000,- Kčs. Ten istý pozemok P. R. predával D. Š., rovnako za 3 000,- Kčs. Zmluva, resp. Dohoda bola spísaná na MNV v Paškovej za prítomnosti predsedu a tajomníka. Následný zápis prevodu vlastníctva spornej nehnuteľnosti sa tak odzrkadlil aj v katastrálnych zápisoch. Spornú nehnuteľnosť takto v roku 1967 kúpil D. Š. do bezpodielového spoluvlastníctva s manželkou F. Š. I.. Q., ktorá bola prevedená na ich dcéry - F. P. I.. Š. D. D. X. I.. Š.. Tieto následne na základe kúpnej zmluvy zo 17.12.2012 previedli spornú nehnuteľnosť na žalovaných 1/, 2/ I. L. D. R. L.. Nepravdivé a urážlivé je preto tvrdenie žalobcov, že právni predchodcovia žalovaných - F. P. D. D. X. sa rozhodli v roku 2012 obrať žalobcov o pozemok. Skutočnosť, že nehnuteľnosť bola nadobudnutá rodinou Š. ešte v roku 1967 potvrdilo aj správanie rodiny k danému pozemku, keď teraz už nebohá F. Š. každoročne platila daň za pozemok a o pozemok sa starala. Nikdy ohľadne predmetného pozemku neboli v minulosti spory. Predmetnú skutočnosť potvrdila aj svedkyňa Irena Tóthová, ktorá bývala bezprostredne v susedstve a podpísala aj čestné vyhlásenie, ktorým potvrdila jednoznačnú dobromyseľnosť rodiny Š. ohľadne vlastníctva daného pozemku. Právne predchodkyne sporného pozemku F. P. D. D. X. poukázali aj na tú skutočnosť, že do roku 1983 chodili predmetný pozemok kosiť P. R., následne do roku 1986 aj pán O. H. a to na základe dohody s D. Š.Ö., ktorý sa ústne dohodol po uzatvorení zmluvy z roku 1967 s P. R., že napriek predaju pozemku ho môže rodina využívať na krmivo pre zvieratá. Rodina Š.Á. aj týmto gestom mala snahu výjsť v ústrety rodine R., pričom však nemožno odvodiť vlastnícke právo žalobcov pre príležitostné využívanie pozemku, čo bolo povolené pôvodným kupujúcim - D. Š.. V súvislosti s notárskou zápisnicou o vydržaní nehnuteľností, intervenient súhlasil s tým, že notárska zápisnica nezakladá základ na konštitutívny zápis vlastníckeho práva, iba oboznamuje o skutočnostiach, že D. X. D. F. P. na základe daru od F. Š. vydržali nehnuteľnosť v katastrálnom území Y. a to parcely č. 131, parcelu č. 130/2, parcela č. 130/1 a parcela č. 129. Dôvodom spísania daného dokumentu bola strata pôvodných listín. Daný dokument takto deklaratórne stanovil skutočnosť o existencii vlastníctva aj k spornej nehnuteľnosti, ktorý môže slúžiť ako podporný dôkaz v merite veci, keďže na vydanie osvedčenia boli predložené vyjadrenia dotknutých spoluvlastníkov okolitých pozemkov - S.. D. R., S. B., J.K. Š., L. T., J. Š., X. H., P. Q.. K oploteniu sporného pozemku, ktorý bol postavený rodinou žalobcov, ešte pred kúpou nehnuteľnosti rodinou Š. v roku 1967, intervenientka uviedla, že pôvodný plot tam zostal. Tiež poukázala aj na skutočnosť, že žalobcovia dlhodobo majú k rodine Š. negatívny postoj a keďže pani P. mala záujem o priateľské vzťahy s rodinou R. a mala záujem urovnať akékoľvek spory, chcela sa aj dohodnúť o majetku, ktorý ale reálne patril jej rodine, ktorú skutočnosť potvrdila aj kúpna zmluva z roku 1967. Napriek tomu mala záujem a snahu vyplatiť žalobcov a hlavne za tú cenu, aby medzi rodinami v budúcnosti boli priateľské vzťahy. Žalobcovia takýto akt spriatelenia neprijali, ale naopak, súdnou cestou sa domáhajú o nehnuteľnosť, na ktorú nemajú žiadny právny nárok.
2.9.Súd konštatoval, že v priebehu konania došlo k úmrtiu pôvodne označeného žalobcu N. R., po ktorom právnymi nástupcami sa stali - X. R. - jeho manželka - žalobkyňa v 2. rade a synovia - B. R. D. N. R. - žalobcovia 3/ a 4/ a to na základe Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 2 D 8/2015, D not 19/2015, právoplatného 5.5.2017 tak, ako to bolo uvedené aj v pôvodnom rozhodnutí. 2.10.Súd na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaný 1/, 2/ spornú nehnuteľnosť nadobudli od predávajúcich, ktorí v čase kúpy - predaja boli vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, ktorú nadobudli po svojich právnych predchodcoch. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel právnemu záveru, že žaloba žalobcov je nedôvodná a neopodstatnená. Žalobcovia, aj keď predložili súdu kúpnu zmluvu zo 14.4.1960, z ktorej vyplýva, že jej predmetom bola kúpa spornej nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto konania, ktoré nadobudla právna predchodkyňa žalobcov Š. R. I.. Q., V.. X.XX.XXXX D. O. XX. XX. XXXX od pôvodných podielových spoluvlastníkov predmetnej nehnuteľnosti, v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že Š. R. v tom čase už bola manželkou P. R., s ktorého manželstva pochádzali dvaja synovia - N. R., V.. XX. X. XXXX D. L. R., V.. X.X.XXXX a spornú nehnuteľnosť takto nadobudli s manželom P. R. do spoluvlastníctva. Následne, ako to vyplýva z Dohody z 18.3.1967, spísanej v úradnej miestnosti MNV v Paškovej medzi obyvateľmi Obce Pašková menom D. Š. D. P. R., došlo medzi stranami k predaju časti pozemku - a to parcely č. 219 pre D. Š., ktorú P. R. kúpil v roku 1960 od H. I. za 3 000,- Kčs a tú istú plochu P. R. predával D. Š. za 3 000,- Kčs. Dohoda bola spísaná za prítomnosti predsedu a tajomníka MNV v Paškovej, podpísaná predávajúcim, kupujúcim, ako aj podpísaná predsedom MNV, tajomníkom MNV a opatrená okrúhlou úradnou pečiatkou Miestneho národného výboru Pašková. Súd má za to, že predmetná Dohoda bola titulom vstupu právnych predchodcov žalovaných a to F. Š. I.. Q., V.. XX.X.XXXX R. D. Š. a následne ich dcér F. P. I.. Š., V.. XX.X.XXXX D. D. X. I.. Š., V.. XX. X. XXXX do držby. 2.11.Citoval znenie § 115 a 116 ods.1/ v spojení s § 145 Stredného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. vlastníctvo nadobudol ten, kto nehnuteľnosť oprávnene držal po dobu 10 rokov, pričom za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. V pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Titulom vstupu do držby právnej predchodkyne žalovaných bola písomná kúpna zmluva - Dohoda z roku 1967 ako je vyššie uvedená, ktorá podľa § 40 ods.1/ z. č. 141/1950 Zb. sa vyžadovala pre právne úkony, týkajúce sa práv k nehnuteľnostiam. 2.12.Z osvedčenia o vyhlásení o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti okrem iného aj k časti spornej nehnuteľnosti parcely č. 129 - ornej pôdy vo výmere 1 171 m2 účastníčky F. Š., I.. Q. a jej dcéry - F. P. D. D. X. vyhlásili, že vlastníctvo spornej nehnuteľnosti nadobudli vydržaním k 1. 1. 2005. Z Osvedčenia tiež vyplýva, že nehnuteľnosti pôvodne patrili nebohému N. Š. a jeho manželke F. Š. I.. Q. (rodičom F. P. D. D. X.). V roku 1983 zomrel N. Š. a po ňom nehnuteľnosť v polovici zdedili jeho dcéry a v polovici nehnuteľnosť v roku 1995 nadobudli darom od matky F. Š.. Súčasťou Osvedčenia boli vyjadrenia dotknutých spoluvlastníkov, ktorí potvrdili vlastníctvo k nehnuteľnostiam v prospech F. Š. I.. Q. a jej dcér - F. P.Á. D. D. X. a potvrdili ich vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, uvedenej v predmetnom osvedčení, vrátane parcely č. 129 - ornej pôdy o výmere 1 171 m2 a vychádzajúc z uvedeného, súd mal preukázané, že spornú nehnuteľnosť nadobudla rodina Š. kúpou, ktorú N. Š. - manžel F. Š.N. I.. Q. (rodičia F. P. I.. Š. D. D. X. I.. Š.Ö.) nadobudli do spoluvlastníctva v roku 1967 od P. R. (viď Dohoda z roku 1967). V roku 1983 zomrel N. Š. a podľa dedičského rozhodnutia sp. zn. D 1042/83 zdedili po ňom polovicu rodinného domu č. 20 a časti pozemku jeho dcéry - F. P. D. D. X. v rovnakom pomere. Druhú polovicu domu č. 20 s pozemkom nadobudli F. P. D. D. X. neformálnym darom v roku 1995 od svojej matky - F. Š. I.. Q.. Nakoľko vlastníctvo k pozemku patriaceho k stavbe nebolo vysporiadané, nedošlo k zápisu vlastníctva v prospech predchodcov žalovaných 1/, 2/, predchodcovia žalovaných F. P. D. D. X. mali právny záujem na doriešení vlastníckych vzťahov a preto navrhli, aby bolo osvedčené vlastníctvo k nehnuteľnostiam - rodinného domu, pozemku, záhrady, vrátane spornej nehnuteľnosti v ich prospech v rovnakom pomere po polovici, z titulu vydržania vlastníctva, na základe oprávnenej dlhodobej držby a nerušeného užívania citovanej nehnuteľnosti, v súlade so Zákonom č. 323/1992 Zb. Notárskou zápisnicou N 60/2006, Nz 20050/2006 bolo takto Osvedčené vyhlásenie o vydržaní vlastníctva aj k nehnuteľnosti - parcele č. 129 - ornej pôde o výmere 1 171 m2. 2.13.V súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva vydržaním právnych predchodcov žalovaných, súd poukazuje na tú skutočnosť, že dotknuté osoby t. j. spoluvlastníci a právni nástupcovia, vedení na LV č. XXX katastrálneho územia Pašková, nemali výhrady k určeniu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedených na citovanom liste vlastníctva v prospech právnych predchodcov žalovaných, keď svoje vyjadrenie potvrdili svojimi podpismi, naviac, aj bezprostredná suseda pani Irena Tóthová, ktorá v konaní bola vypočutá aj ako svedkyňa potvrdila dlhodobé užívanie spornej nehnuteľnosti rodinou Š., čo potvrdili vo svojich svedeckých výpovediach aj ďalší svedkovia, ktorí spornú nehnuteľnosť kosili.
Rovnako aj Obecný úrad v Paškovej potvrdil dlhodobé a nerušené užívanie aj spornej nehnuteľnosti F. Š.Ö. a nemal výhrady k tomu, aby si vysporiadala vlastnícke právo jednak k rodinnému domu, ako aj priľahlým parcelám vrátane spornej. V neposlednom rade F. Š. platila aj dane za nehnuteľnosť vrátane spornej nehnuteľnosti. Pokiaľ žalobcovia poukázali na to, že pani F. P. navštívila žalobkyňu 2/ a žiadala ju o predaj sporného pozemku, F. P., ktorá bola v konaní vypočutá ako svedkyňa, túto skutočnosť nepoprela, potvrdila, že navštívila žalobkyňu v 2. rade za účelom vyporiadania sporného pozemku, pretože zistila, že ich celkový pozemok ani rodinný dom nebol zapísaný v katastri nehnuteľností, naviac sa im stratili niektoré listiny súvisiace s nehnuteľnosťami a preto mala záujem dohodnúť sa s rodinou R. ohľadne vyporiadania nehnuteľností ako aj prípadného odkúpenia za účelom dobrých rodinných vzťahov. Až následne sa žalobcovia začali zaujímať o sporný pozemok, ktorý už v skutočnosti bol odkúpený rodičmi F. P., ktorí sa o pozemok aj starali, hlavne jej matka, ktorá dávala kosiť záhradu a tiež aj sadila v záhrade, kým žalobcovia sa o pozemok dlhodobo ani len nezaujímali. Nebola sporná ani skutočnosť, že sporná nehnuteľnosť bola oddelená od ostatnej časti nehnuteľnosti plotom, ktorú pôvodne postavili právni predchodcovia žalobcov. Ohľadne spornej nehnuteľnosti v minulosti žiadne spory neboli a každý akceptoval vlastnícke právo rodiny Š. k nehnuteľnosti. Je potrebné poznamenať, že aj v priebehu tohto konania žalovaní prejavili záujem hlavne pre ukončenie veci vysporiadať sa so žalobcami, pretože hodnota predmetného pozemku je len nepatrná, k čomu ale žalobcovia opäť neboli prístupní. Právni predchodcovia žalovaných F. P. D. D. X. po nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam a ich zápise v katastri nehnuteľností odpredali na základe riadnej Kúpnej zmluvy zo 17.12.2012 nehnuteľnosti žalovaným 1/, 2/. 2.14.Pokiaľ žalobcovia považujú za sporné nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej spornej nehnuteľnosti predchodcami žalovaných a sú toho názoru, že žalovaní 1/, 2/ nadobudli spornú nehnuteľnosť od nevlastníkov, súd poukázal na tú skutočnosť, že pokiaľ by žalovaní nadobudli nehnuteľnosť aj od nevlastníka a v dobrej viere, je uprednostnený princíp právnej istoty dobromyseľného nadobúdateľa pred ochranou vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov, keď ochrana dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa je chránená a preto súd v neposlednom rade v súvislosti s ochranou dobromyseľného nadobúdateľa poukazuje aj na Nález Ústavného súdu SR I.ÚS 151/2016-29 zo dňa 3. mája 2017 v obdobnej veci, keď Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti - čl. 124 Ústavy, je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie Ústavy všetkými orgánmi verejnej moci, vrátane všeobecných súdov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou - článok 152 ods. 4/ Ústavy. Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s Ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad, čo platí aj pri interpretácii právnych noriem z oblasti občianskeho /vlastníckeho práva/. 2.15.Citoval znenie článku 46 ods. 1/, 20 ods. 1/ Ústavy, článku VI. odsek I Dohovoru, článku I dodatkového protokolu a uzavrel, že podstatou prejednávanej veci je aj prípadné nadobudnutie spornej nehnuteľnosti žalovanými 1/, 2/ v dobrej viere od predchádzajúceho vlastníka. Konštatoval, že je povinný rešpektovať zásadu ochrany dobrej viery a zásadu ochrany slobodnej vôle a dbať o to, aby neboli porušené práva a oprávnené záujmy dobromyseľných nadobúdateľov a vlastníkov nehnuteľnosti. V prípade žalovaných, poukázal aj na tú skutočnosť, že žalovaní 1/, 2/ na obstaranie prostriedkov na kúpu nehnuteľnosti uzavreli Zmluvu o úvere, úver splácajú a nehnuteľnosti zhodnocujú aj investíciami. Z hľadiska posúdenia pasívnej legitimácie žalovaní 1/, 2/ v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria sa považujú za pasívne legitimované osoby, ktoré sú v katastri nehnuteľností vedené ako spoluvlastníci a preto súd konal so žalovanými 1/, 2/ ako účastníkmi konania. V prípade vyhovenia žaloby na určenie, že právny predchodca žalobcov ku dňu smrti bol vlastníkom spornej nehnuteľnosti, nie je určené, kto je súčasným vlastníkom. Preto, pokiaľ po smrti poručiteľa nastali právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného, v tomto konaní to nemôže mať právny význam. Rozhodujúcou otázkou je aj nadobudnutie možného dobromyseľného vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka. Otázka nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa rezonuje v právnej teórii ako aj súdnej praxi, na jednej strane sa vyskytovali názory o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka a na druhej strane sa objavovali aj názory, že súdy majú chrániť vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudnutej od nevlastníka a to na základe dobrej viery nadobúdateľov vychádzajúc najmä z katastrálnej evidencie, ako dôsledok aplikácie princípu právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a majetku. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov v súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty, odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo
nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Pokiaľ nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, t. j. aj právo ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, je nutné prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovi sféru a dostala sa na list vlastníka prevodcu po zákonom určenom správnom katastrálnom konaní. Ak má predmetná žaloba okrem iného aj preventívny charakter, má predchádzať ďalším sporom, nemožno vidieť rozumný dôvod na to, aby sa otázka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník, neskúmala v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva a aby súdy v podstate umelo predlžovali stav právnej neistoty a nútili strany do podávania ďalších zbytočných žalôb, ktorým by sa táto otázka následne riešila. 2.16.Výrok o trovách konania oprel o § 255 ods. 1/ CSP a keďže boli žalovaní 1/, 2/ v konaní úspešní a aj keď im vznikol nárok na náhradu trov konania, trovy konania si neuplatnili, preto rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov tohto konania a ani náhradu trov odvolacieho konania. Žalobcom, ktorí v konaní neboli úspešní, nevznikol nárok na náhradu trov konania.
3.1.Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobcovia (č. l. 335-338) lebo majú za to, že súd v prejednávanej veci nesprávnym procesným postupom znemožnil im, ako strane sporu realizáciu nám patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, okrem toho dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, navyše jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b), f), h) CSP, čo odôvodnili nasledovne: 3.2.Uviedli, že v konaní nielen tvrdili, ale aj preukázali také závažné skutočnosti, pre ktoré súd mal o podanej žalobe rozhodnúť inak, a to jej vyhovením v zmysle jej petitu. Pokiaľ súd napriek tomu dospel k nedôvodnosti žaloby, vec nesprávne právne posúdil. 3.3.Súd nedocenil najmä nimi predložené listinné dôkazy, a to hlavne kúpnu zmluvu zo 14.4.1960, z ktorej nesporne vyplýva, že jej predmetom je kúpa sporných pozemkov, teda nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania a z ktorej vyplýva, že tieto nehnuteľnosti nadobudla do svojho vlastníctva ich právna predchodkyňa, Š. R. I.. Q., V.. XX.XX.XXXX, O.. XX.XX.XXXX, V. P. „. Y. Č.. XX (a nie jej manžel, P.V. R., za ktorého sa vydala až o 6 rokov!), kým žalovaní v konaní nevedeli preukázať, že by vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam patrilo im, resp. ich právnym predchodcom. 3.4.Súd pochybil pri vyhodnocovaní dôkazov, najmä ak osvedčeniu vlastníckeho práva notárom pripísal akúkoľvek dôkaznú silu, pretože notár vydaním takéhoto osvedčenia len osvedčí po stránke formálnej a nie aj po stránke materiálnej nadobudnutie vlastníckeho práva. Je nutné zvýrazniť, že notár pri tejto činnosti (osobitne v čase jeho vydania) neskúmal vecnú správnosť tvrdení, majúcich za následok prechod vlastníckeho práva v prospech osoby žiadajúcej vydanie notárskeho osvedčenia a vychádzal len z jednostranných a subjektívnych tvrdení žiadateľa. Takýmto osvedčením totiž sa len deklaruje nejaký stav, ktorý mal vzniknúť bez ohľadu na jeho existenciu alebo neexistenciu, prípadne bez ohľadu na jeho platnosť alebo neplatnosť (nejde teda o žiadne konštitutívne rozhodnutie, na základe ktorého by malo dôjsť k vzniku, zmene alebo zániku nejakého právneho stavu). Vydanie notárskeho osvedčenia nemôže mať za následok (a už vôbec nie automaticky) záporné rozhodnutie o podanej žalobe, rovnako, ako nemá za následok v tomto smere ani jeho platnosť či neplatnosť. Navyše je vecou notára, aby zodpovedal za kvalitu svojej práce a my sme túto v žiadnom prípade ovplyvniť nijako nemohli, keďže my sme o nej ani nemali žiadnu vedomosť. Súd teda zjavne precenil právnu relevanciu notárskeho osvedčenia, keď na jeho základe automaticky považoval za preukázanú skutočnosť, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam svedčilo v prospech osôb, ktoré ich predali žalovaným, pričom ako to vyplýva aj z napadnutého rozsudku, fakticky odcitoval vo svojom rozsudku obsah predmetného notárskeho osvedčenia. 3.5.Súd nedocenil, že nehnuteľnosti tvoriace predmet tohto konania pôvodne boli oddelené od ostatných častí nehnuteľností, ktoré žalovaní následne odkúpili, boli oplotené plotom postaveným ich rodinou a smerom od ulice boli oddelené bránou, ktorú dala vyhotoviť taktiež ich rodina. V konečnom dôsledku táto sa zamykala na kladku, od ktorej kľúč mala taktiež len ich rodina. 3.6.Podľa ich názoru súd nevyhodnotil správne ani tú skutočnosť, že ešte predtým, než si právni predchodcovia žalovaných nechali osvedčiť vo svoj prospech vlastnícke právo, p. F. P. ich navštívila a požiadala, aby im predali sporný pozemok. Táto skutočnosť bola v konaní preukázaná, a to dokonca aj
priznaním menovanej. Táto skutočnosť má minimálne ten význam, že vylučuje dobromyseľnosť držby právnych predchodcov žalovaných, keď títo si boli vedomí prinajmenšom spornosti vlastníckeho práva (my však rozhodne tvrdíme, že otázka nášho vlastníckeho práva v žiadnom prípade sporná nebola), inak by nich predsa neboli žiadali o predaj predmetného pozemku. O tejto skutočnosti veľmi jasnou rečou hovorí aj fakt, že intervenientka priznala aj to, že naša rodina vyhlasovala, že ide o pozemok náš. 3.7.Z hľadiska konečného posúdenia veci podčiarkli, že otázka vlastníckeho práva v prospech ich právnych predchodcov bola nepochybne preukázaná (viď kúpna zmluva zo 14.4.1960), pričom nikdy neboli žiadne spory o vlastníckom práve k predmetnému pozemku. Ich vlastnícke právo k nim každý akceptoval, vrátane právnych predchodcov žalovaných, dôkazom čoho je, že právni predchodcovia žalovaných sa nikdy nedožadovali určenia vlastníckeho práva, hoci predmetné nehnuteľnosti boli nepochybne evidované na meno našej právnej predchodkyne, a to Š. R.. Až v r. 2012 napadlo p. T.N., P. D. X. pripraviť ich o tento pozemok. 3.8.Z vykonaného dokazovania vyplýva o. i. aj skutočnosť (na ktorú sa odvolávali aj v podanej žalobe), že sporný pozemok chodil kosiť so súhlasom ich rodiny, ako vlastníka p. O. H. (ktorý to potvrdil, ba čo viac, potvrdil to aj žalovaný ad 1, ako aj svedok Š. L., jeho brat). Bol tam kosiť (síce len v jednom prípade) aj pán Z., ale on tam bol pomôcť p. H., čiže aj on sa tam zdržiaval v konečnom dôsledku so súhlasom ich rodiny a nie rodiny T.N.. 3.9.V konaní sa (protistranou a intervenientom) tvrdilo (čo napokon akceptoval aj konajúci súd), že otec pp. P. D. X. a zároveň manžel p. T.N., čiže osôb, ktoré si nechali osvedčiť vlastnícke právo, mal kúpiť sporný pozemok od nášho právneho predchodcu P. (L.) R., pričom v konaní bol predložený i listinný dôkaz, a to dohoda z 18.3.1967. Žiaľ pozornosti súdu ušlo, že takáto osoba vôbec ani neexistovala, keďže manžel Š. Q. sa volal nie P., ale P., ako to vyplýva z listiny žurnalizovanej na č. 1. 204. 3.10.Súd opomenul podrobnejšie sa venovať otázke dohody zo 18.3.1967 a preto nedospel k záveru o tom, že právny predchodca žalovaných (Ondrej Šebô) v žiadnom prípade nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, a to z viacerých dôvodov. Podstatným dôvodom je, že P. (správne P.) R. nebol rodák z Páskovej, ba ani len zo Slovenska (prisťahoval sa do Páskovej z vtedajšej Maďarskej ľudovej republiky až v 60 - tich rokoch (teda až po kúpe sporného pozemku jeho nastávajúcou manželkou) a preto každý občan Páskovej veľmi dobre vedel (zvlášť v tom čase), že menovaný v označenej obci nič nevlastnil. Bolo to osobitne dobre známe N. Š.N., ako poslancovi MNV v Páskovej. Žiada sa k veci dodať, že ide o obec, v ktorej žije cca 300 obyvateľov a v ktorej sa preto naozaj každý s každým veľmi dobre pozná. 3.11.V tejto súvislosti súd prehliadol aj to, že ich právnym predchodcom nebol P. (P.) R., D. Š. R. I.. Q.A., ktorej svedčilo vlastnícke právo ako výlučnému vlastníkovi sporných nehnuteľností s tým, že k týmto P.. R. nemal absolútne žiaden vlastnícky vzťah, a to ani len v podobe spoluvlastníckeho podielu. Už ani z tohto dôvodu nemôže obstáť názor súdu o vstupe do oprávnenej držby právnych predchodcov žalovaných. Navyše je nutné podčiarknuť, že ako to vyplýva z výpovede interveninentiek, ich otec sa ani len nezmienil o kúpe predmetného pozemku, čo je zjavne nelogické, pretože rozhodne nemal žiaden dôvod zamlčať túto skutočnosť pred svojou rodinou. Majú za to, že tak vážna otázka, akou kúpa nehnuteľností je, v žiadnej rodine nemôže zostať „utajená", zvlášť nie, keď sa jedná o susedný pozemok na dedine, navyše za takých okolností, že tieto kupujúca rodina má aj obrábať. Ak by N. Š. bol naozaj odkúpil sporný pozemok, na ktorom by následne gazdovala ich mamka (ako to protistrana v konaní tvrdí), rozhodne by sa intervenientky a ich mamka o svojom vlastníckom práve k pozemku neboli dozvedeli až od cudzieho človeka - starostu I. L. (žalovaného ad 1) o desiatky rokov neskôr, čo bolo konaní potvrdené. V rozpore s tým p. P. tvrdila, že o kúpnej zmluve, ktorou mal nadobudnúť vlastnícke právo k spornému pozemku jej otec, každý vedel v obci, nikoho však nemenovala a nikoho nemenovali ani žalovaní, hoci ich zaťažovala dôkazná povinnosť. 3.12.Tvrdenie o BSM Š. R. I.. Q. D. P.K. P. R. v rozhodnom čase (1960) považujú za účelové, nakoľko oni v konaní predložili absolútne hodnoverný listinný dôkaz o tom, kedy sa oni zosobášili a kedy im teda vzniklo BSM (1966) - viď č. 1. 204. Napriek tomu, že tieto skutočnosti preukázali sobášnym listom, súd nevedno na základe akého dôkazu (podľa nášho presvedčenia bez dôkazu!) vychádza zo zistenia, že v čase, keď T. R. nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, už bola manželkou P. R. (viď bod 29. odôvodnenia napadnutého rozsudku), čo je vyslovená nepravda, ktorá pochopiteľne nemá a ani mať nemôže žiaden základ vo vykonanom dokazovaní. Uvedené skutočnosti v konaní namietali, žiaľ, súd týmto tvrdeniam nevenoval vôbec žiadnu pozornosť. 3.13.Rovnako súd odignoroval obranu spočívajúcu v tom, že dohoda z 18.3.1967 sa nevzťahovala na sporné nehnuteľnosti (predsa P. R. nikdy nič nekupoval od rodiny I., zvlášť nie nehnuteľnosti, pretože sa s nimi ani len nepoznal, o tom už ani nehovoriac, že osoba s takým menom v danom mieste a čase ani neexistovala). Okrem toho je nutné poukázať na tú okolnosť, že sa na uvedenej dohode evidentne
nachádza meno nie P.K. R., D. P. R., D. P. R., taktiež na nej nie je uvedený N. Š., ale D. Š.. Rozhodne teda takáto listina nemôže byť titulom vstupu do oprávnenej držby. Navyše N. Š. (na rozdiel od Š. R. v r. 1960, kedy nadobudla sporné nehnuteľnosti), v r. 1967 bol ženatý a preto ani nemohol nehnuteľnosti získať do svojho výlučného vlastníctva, len do svojho BSM by ich mohol teoreticky získať. Keď sa cítila rodina Š.N. vlastníkom sporných nehnuteľností, prečo nenechala ich prejednať v dedičskom konaní po neb. N. Š.N.? A na základe čoho, akého vlastníckeho práva sa rozhodla p. Š.N. (matka interveninentiek) darovať nehnuteľnosti, ku ktorým ani ona sama, ani jej dcéry netvrdia, že by mali mať akékoľvek vlastnícke právo?! Pripomenuli, že sa v celom konaní tvrdí, že ich mal kúpiť ich otec a zároveň nebohý manžel p. T.N., Y.. N. Š.. 3.14.Vo svetle uvedeného je potrebné ustáliť, že dohoda z r. 1967 rozhodne nemohla byť titulom vstupu do oprávnenej držby právnymi predchodcami žalovaných. Platí to o to viac, že aj predávajúce žalovaných (intervenientky) tvrdili (konkrétne p. P. - viď č. 1„ 67), že ich otec sporný pozemok mal kúpiť začiatkom 80 - tých rokov. Súčasne uviedla, že jej otec predmetný pozemok mal kúpiť v tom roku, kedy aj zomrel a v ktorom roku zomrel aj P. R. (stalo sa tak 1.6.1983). Ide teda o tvrdenia, ktoré sa navzájom vylučujú. N. Š.Ö. buď kúpil sporný pozemok na základe označenej dohody z r. 1967 alebo o 16 rokov neskôr (i keď ani jedno, ani druhé tvrdenie nie je pravdivé, pretože on ho nikdy nekúpil). Pritom ide o značný časový rozdiel až 16 rokov a nie o nejaké týždne či mesiace. Na č. 1. 68 menovaná tvrdí, že pozemok začali užívať až v r. 1990, kým z notárskeho osvedčenia vyplýva, že sa vlastnícke právo vydržalo až v r. 2005 (čiže tá ich oprávnená a nerušená držba mala trvať minimálne už od r. 1995)... Naviac je potrebné poukázať aj na výpoveď svedka O. H. (č. 1. 70), z ktorej vyplýva, že v r. 2002 - 2007 chodil kosiť spornú záhradu s privolením ich rodiny, čo ďalej potvrdzuje ich tvrdenia. Z jeho výpovede vyplýva aj skutočnosť, že aj v 70 - tych rokoch rodina T.P.N. ich žiadala o predaj predmetného pozemku. Prečo by tak konala, ak by ho bola na základe dohody z r. 1967 odkúpila?! 3.15.Svedkyňa R. na č. 1. 71 taktiež potvrdila, že až do r. 1972, kým sa nevydala a bývala v obci, uvedený pozemok užívali oni a oni doň sadili. 3.16.V konaní vypočutá p. X. na č. 1. 69 zase potvrdzuje, že potom, čo mal ich otec kúpiť predmetný pozemok, že sa žiaden prevod vlastníckeho práva k nemu nerealizoval, čo spochybňuje najmä neformálne darovanie jeho časti p. T.N. svojim dcéram (bez ohľadu na to, že sa v konaní ani len netvrdilo, že by ona bola vlastnila čo i len časť sporného pozemku). 3.17.O ich vlastníckom práve svedčí aj listina žurnalizovaná na č. 1. 203. 3.18.Poukázali na postup protistrany v súvislosti podsúvaním informácií od svedkyne S. B.. Najprv jej dali podpísať čestné prehlásenie v jazyku, ktorému nerozumie a keď sa dožadovali jej výsluchu, protistrana sa bránila vykonaniu tohto úkonu vzhľadom na jej vek. Bolo pritom celkom evidentné, že práve pre jej vek menovaná nie je počítačovo zdatná a preto žiadne takéto čestné prehlásenie vyhotoviť nemohla. Keďže slovenský jazyk neovláda, ani len na znak súhlasu nemohla potvrdiť svoj súhlas s jeho znením (potvrdila pritom, že jej odhady sú „na blint"). Treba však podotknúť, že ide o svedkyňu, ktorá bola jednou z tých osôb, na základe ktorých tvrdení došlo k osvedčeniu vlastníckeho práva v prospech interveninentiek, pričom je zrejmé, že ani v konaní pred notárom nebol činný žiaden tlmočník. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na procesné pochybenie súdu, keď svedkyňa bola súdom vypočutá v maďarskom jazyku, hoci to právne predpisy SR nedovoľujú. Platí to napriek tomu, že faktom je, že náš právny zástupca maďarský jazyk slovom aj písmom ovláda. Z výpovede menovanej nevyplývajú tie skutočnosti, ktoré jej nechali podpísať v čestnom prehlásení, pretože p. Tóthová na č. 1 231 potvrdila, že ona sa o vlastnícke vzťahy nezaujímala a tieto jej známe neboli a že sporný pozemok neužívali právni predchodcovia žalovaných (už aj týmito skutočnosťami je vyvrátené, že by osvedčenie vlastníckeho práva notárom mohlo byť v medziach zákona). Zaráža ich preto, že súd svoje rozhodnutie opiera aj o výpoveď tejto svedkyne. 3.19.Súd sa dôsledne neriadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení, keďže sa ani v tomto jeho rozhodnutí nevenoval otázke absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými a ich predávajúcimi, i keď mu to odvolací súd vyslovene uložil (viď bod 25, 27 zrušujúceho uznesenia). 3.20.Samozrejme je vecou súdu, že pri existencii viacerých tvrdení, ktorému uverí, avšak tento jeho názor rozhodne nemôže byť arbitrárny a musí byť náležíte odôvodnený v súlade s vykonanými dôkazmi, ktoré v súdenej veci súd sčasti odignoroval a sčasti nesprávne vyhodnotil. Mali pocit už od samého začatia konania, že súd bol presvedčený o tom, že ich žalobe nevyhovie, o čom svedčí jeho opakovaná výzva na „zaujatie procesného stanoviska", čiže fakticky na späťvzatie žaloby (viď napr. č. 1. 43, 46, 234). 3.21.Súd ďalej svoje tvrdenia založil na neexistujúcich dôkazoch (viď napr. bod 34 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde je zmienka o tom, že „...dotknuté osoby, t. j. spoluvlastníci a právni nástupcovia... nemali výhrady k určeniu vlastníckeho práva...", pričom pravda je taká, že oni o tejto
skutočnosti ani nevedeli a tým, ktorí na tom participovali, nezáležalo na veci, prípadne ani nerozumeli tomu, o čo ide, ako p. S.. B.). Súd sa zmieňuje aj o platení daní p. T.N., ale v spise sme nenašli o tom žiadnu zmienku, bez ohľadu na to, že platenie dane nie je dôkazom o vlastníckom práve. Súd tvrdí, že neboli spory ohľadne vlastníckeho práva rodiny T.N., hoci v konaní p. P. sama priznala, že ich rodina často zvýrazňovala naše vlastníctvo k spornému pozemku. Naproti tomu súd precenil, resp. podľa ich názoru pripísal právnu relevanciu i skutočnostiam bez právneho významu, napr. či a kto mal snahu a ako sa dohodnúť. Sú presvedčení o tom, že nie je správne ani zákonné ich nútiť k nejakej dohode, ktorú si neželajú. Treba však povedať, že aj to, že aj toho času mala protistrana snahu dohodnúť sa a zaplatiť im náhradu svedčí o tom, že tá si je vedomá svojho pochybenia. 3.22.Súd podľa ich názoru znovu nevyhodnotil náležíte a v medziach zákona vykonané dôkazy, keď pripísal právny význam listine vydanej neexistujúcim subjektom práva (Obecný úrad Pašková nemá právnu subjektivitu), navyše v napadnutom rozhodnutí opomenul uviesť a vyhodnotiť tú skutočnosť, že za Obec Pašková koná žalovaný ad 1/ ako jej starosta. 3.23.Nedostatočné či nepresvedčivé odôvodnenie rozsudku je potrebné považovať za nie v súlade so zákonom. Tvrdia, že takýmto postupom došlo k porušeniu našich základných ľudských práv, konkrétne na spravodlivý proces garantovaný nielen Ústavou SR, ale aj medzinárodnými predpismi, vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa ich názoru je dôležitou skutočnosťou, že žalovaní mali získať vlastnícke právo nie od pravého vlastníka, bez ohľadu na to, že sa vlastnícke právo spôsobom nezlučiteľným so zákonom (nie zo strany konajúcej notárky!!!) osvedčilo v prospech ich predávajúcich na základe nepravdivých skutočností. Z tohto uhla pohľadu sa javí, je potrebné skúmať nielen to, či žalovaní mali nadobudnúť vlastnícke právo k spornému pozemku dobromyseľne, ale je nevyhnutné skúmať i dobromyseľnosť pri „nadobúdaní" vlastníckeho práva ich právnymi predchodcami
- ich predávajúcimi.
3.24.Judikát, ktorému konajúci súd venuje veľkú pozornosť, podľa ich názoru nemá žiaden dopad na posudzovanú vec, práve z dôvodov, ktoré vyššie uviedli. Predsa aj Ústavou SR je chránené vlastnícke právo (ich) a rozhodne nie je prípustné, že by ich ktokoľvek o predmet nášho vlastníctva svojvoľne pripravil. K tomu sa ešte žiada dodať, že právni predchodcovia žalovaných veľmi dobre vedeli, že oni nie sú dobromyseľní (už aj vzhľadom na spôsob, akým si nechali osvedčiť vlastnícke právo), ale vzhľadom na funkciu, ktorú zastáva žalovaný ad 1 (starosta obce), ako i vzhľadom na pomery v takej malej obci, v ktorej obaja žalovaní žijú od svojho narodenia, aj oni vedeli o tejto skutočnosti. 3.25.Z týchto podstatných dôvodov navrhli napadnutý rozsudok postupom podľa § 388 CSP zmeniť tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a im sa prizná voči žalovaným právo na náhradu všetkých trov tohto konania (vrátane trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania), alternatívne navrhli napadnutý rozsudok podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom podľa § 391 ods.1 CSP.
4.1.K odvolaniu žalobcov sa vyjadrila intervenientka na strane žalovaných D. X. (č. l. 359 - 361), poukazujúc na to, že žalobcovia odôvodňujú svoj nárok na spornú nehnuteľnosť chybou v posudzovaní dôkazov okresným súdom, pričom sa odvolávajú na kúpnu zmluvu zo 14.4.1960 prevádzaciu vlastníctvo nehnuteľnosti zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici číslo 314 mpč. 219 v kat. úz. Y. vo výmere 5,5 árov. Daná zmluva bola uzavretá medzi predávajúcim J. I. a kupujúcou Š. R. I.. Q.. Na základe ďalšieho dokazovania však bol predložený dôkaz, nachádzajúci sa v súdnom spise daného konania, a to kúpna zmluva zo 18.3.1967 uzavretá medzi P. R. D. N. Š.N.. Predmetom predaja v spomenutej zmluve je pritom parcela č. 219, pričom je explicitne v zmluve stanovené, že ide o pozemok predošle získaný kúpou od J.K. I.. Zároveň skutočnosť potvrdzuje taktiež podpis ako aj pečiatka predsedu MNV na dokumente. Následný zápis prevodu vlastníctva danej nehnuteľnosti sa tak aj odzrkadlil aj v katastrálnych zápisoch. Správnosť takéhoto zápisu, tak nemožno považovať za vec otázky. V texte odvolania žalobcov je tvrdenie, že osoba P. R., ktorá figuruje v spomínanej kúpnej zmluve z roku 1967, však neexistovala, keďže manžel Š. R. sa volal P. R.. Skutočnosť že ho v dedine Y.Q., každý volal menom P., taktiež že ho aj jeho rodina tak volala preukazuje aj jeho náhrobný kameň, (fotka v prílohe). Dátum narodenia a úmrtia, ako aj meno manželky, Q. T. a jej dátumy sa zhodujú. Na základe daného tak argument žalobcov, že išlo o iné osoby absolútne neobstojí, na čo aj Okresný súd Rožňava poukázal. Spornú nehnuteľnosť ešte v roku 1967 kúpil N. Š. do bezpodielového spoluvlastníctva s manželkou F. Š.N. I.. Q., ktorá bola následne prevedená na ich dcéry F. P., I.. Š. D. D. X., I.. Š.N.. Tieto, následne na základe kúpnej zmluvy zo dňa 17.12.2012 previedli spornú nehnuteľnosť na žalovaných I. L. D. R. L.. 4.2.Na základe pojednávania konaného na Okresnom súde v Rožňave bolo preukazné uzavretie manželstva právnych predchodcov žalobcov, Š. R. D. P. R. až v roku 1966. Keďže sporný pozemok nebol nikdy súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva Š. R. D. P. R., B. P.K. R. previedol viac práv ako sám
mal. Daná skutočnosť však nemení situáciu žalovaných. Na žalobcov prešli nielen práva a povinnosti Š. R. na základe dedenia, ale aj práva a povinnosti P. R. po jeho smrti. Za skutočnosť, že sporný pozemok nemohol byť prevedený P. R., tak zároveň aj zodpovedajú. Predložený preklad kúpnej zmluvy z roku 1967 vyhotovený prekladateľkou zapísanou v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, tak poukazuje o skutočnosti, že uvedený kupec N. Š. bol uvedený do omylu, keďže dôveroval predajcovi, že pozemok nadobúda od skutočného vlastníka. Jeho vieru podotýkala aj prítomnosť dvoch svedkov, podpísaných na uvedenej kúpnej zmluve. Daný prevod vlastníckeho práva tak bol postihnutý vadou, pričom o tejto vade kupujúci nevedel. Danému nasvedčuje jeho správanie ako aj správanie rodiny Š.N. k danému pozemku, ktoré bližšie ozrejmuje, aj vyjadrenie intervenienta k žalobe z 2.5.2019. Zároveň, aj kúpna cena zmluvy z roku 1967, sa zhoduje s kúpnou cenou stanovenou v kúpnej zmluve z roku 1960 (konkrétne 3000 korún československých), na základe ktorej Š. R. prvotne nadobudla sporný pozemok od J.K. I.. 4.3.Na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo 17.1.2019, ktorým zrušuje rozsudok Okresného súdu Rožňava a vec vracia na ďalšie konanie, je potreba ochrany právnej istoty tretích osôb, ktoré konali dobromyseľne. Keďže právny predchodca žalovaných ako aj žalovaný boli dobromyseľní pri nadobúdaní pozemku, nemôže im plynúť škoda z takéhoto prevodu. 4.4.Oprávneným držiteľom sa stáva ten, kto je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu pozemok patrí. Z hľadiska dobromyseľnosti držby možno za právne relevantnú skutočnosť označiť len tú, ktorá má objektívne znaky titulu nadobudnutia vlastníckeho práva (tu konkrétne ide o kúpu spomínanou kúpnou zmluvou z roku 1967) a citovala § 130 ods.1, § 134 ods.1 OZ. 4.5.Skutočnosť, že nehnuteľnosť bola nadobudnutá rodinou Š.N.u ešte v roku 1967 potvrdzuje aj správanie rodiny k danému pozemku. Nebohá F. Š.N. každoročne splácala daň za pozemok, ako sa aj oň starala. Spornosť pozemku v minulosti nikdy neprichádzala do úvahy. Dané potvrdzuje aj čestné vyhlásenie S. B., susedky rodiny Š.N. (momentálne žalovaného) v Paškovej. Jej čestné vyhlásenie, potvrdzuje jednoznačnú dobromyseľnosť rodiny ohľadom vlastníctva daného pozemku. 4.6.Podotkla, že správanie sa žalobcov považuje za nanajvýš neprofesionálne v ohľade ich odvolania. Meritom ich odvolania je tvrdenie, že súd "naletel" na tvrdenia žalovaných, a že neexistuje právne relevantný dokument o vlastníckom práve právnych predchodcov žalovaných, pričom spomenutá kúpna zmluva z roku 1967 bola súčasťou súdneho dokazovania. Opakujúce sa tvrdenie žalobcov, že sa právny predchodcovia žalovaných, a to F. P. D. D. X. rozhodli v roku 2012 "obrať" žalobcov o pozemok, preto považuje za nepravdivé a urážlivé. 4.7.Právne predchodkyne sporného pozemku F. P. D. D. X. však vedia odôvodniť pochybenie na strane žalobcov. Podľa ich spomienok ešte do roku 1983 chodil kosiť daný pozemok P. R., následne do roku 1986 pán O.V. H.. Na základe dohody N. Š.D., ktorý sa slovne dohodol po uzatvorení spomínanej zmluvy v roku 1967 s P. R., že aj napriek predaja pozemku ho môže jeho rodina využívať, a to na zbieranie trávy ako potravu pre chov ich zvierat. Slovná dohoda medzi stranami kúpnej zmluvy z roku 1967 odôvodňovala aj kosenie pánom O. H., synom X. H. (sestra Š. R.) po smrti P. R.. Dané konanie len prisvedčuje, že rodina Š.N. aj týmto gestom mala snahu vyjsť v ústrety rodine R.. Na základe občasného využívania pozemku povoleného pôvodným kupujúcim N. Š.N., však jednoznačne nemožno odvodiť vlastnícke právo žalobcov. 4.8.V rámci hodnotenia Krajského súdu v Košiciach v spomínanom uznesení 3Co/351/2017, sa Krajský súd vyjadruje o nesprávnom posúdení notárskej zápisnice NZ 20050/2006. Považuje názor Krajského súdu za správny, pretože takáto zápisnica nezakladá základ na konštitutívny zápis vlastníckeho práva iba oboznamuje o skutočnostiach, že D. X. D. F. P. na základe daru od F. Š.N. vydržali nehnuteľnosti v k.ú. Y., a to: parc. č. 131; parc.č. 130/2; parc.č. 130/1 a parc. č. 129. Dôvod spísania daného dokumentu bola strata dokumentov, konkrétne listov vlastníctva vlastníkov nehnuteľností v obci Pašková na katastrálnom úrade. Daný dokument, tak len deklaratórne opätovne stanovuje skutočnosť o existencii vlastníctva k spomínanej nehnuteľnosti. Skutočnosť však, že samotný dokument nemožno považovať za dôkaz v zmysle nadobudnutia vlastníctva k spornej nehnuteľnosti, neznamená, že nemôže slúžiť ako podporný dôkaz v merite veci. Konkrétne tu má na mysli bod 2., kde ako dôkazy na vydanie osvedčenia boli predložené vyjadrenia dotknutých spoluvlastníkov okolitých pozemkov. Ako aj zápisnica stanovuje ide o: S.. D. R.B., V.. XX.XX.XXXX, P. V. X.; S.. Q. R., V.. XX.X.XXXX, P. I., C.. Q. Č..XX; S. B., V.. X.X.XXXX, P. Y. XX; J. Š.N., V.. X.X.XXXX, P. I., C.. Z. Č..XX; L. Š., V.. XX.X.XXXX, P. Y. Č..XX; J. Š., P. Y., C.. Ž. Č..XXX; X. H., V.. XX.X.XXXX, P. Y.Q. Č..XX; P. Q., V.. XX.X.XXXX, P. Y. Č..XX. Nasledovné osoby tak svojim súhlasom opätovne potvrdili existenciu právneho vzťahu k spornej nehnuteľnosti. 4.9.V súvislosti s danými osobami pritom je potreba vyzdvihnúť X. H., ktorá, ako vlastná sestra Š. R., taktiež potvrdila vlastnícky vzťah rodiny Š.N. k danému spornému pozemku. Na základe danej skutočnosti tak možno usúdiť, že vzťah rodiny Magyarovej k pozemku parc. č. 219, spomínaný v
notárskej zápisnici potvrdzujúcej vlastnícky vzťah F. P. D. D. X., nebol ani v rámci rodinných príslušníkov žalobcov jednoznačný. 4.10.Ohľadom niektorého konania majiteliek F. P.O. D. D. X. je však pochopiteľné klásť si otázky, ktoré je potreba bližšie vysvetliť. Žalobcovia vyhlásili počas konania na Okresnom súde Rožňava 6.6.2017, že sporný pozemok bol oplotení plotom postavením rodinou žalobcov, pričom s danou skutočnosťou súhlasia. Daný plot však bol postavený ešte pred kúpou nehnuteľnosti v roku 1967, t.j. pred kúpou daného pozemku rodinou Š.N.. Následne sa plot pravda nezbúral, čo možno však odôvodniť jedine ľudskou lenivosťou. Ťažko však odôvodniť skutočnosť, prečo F. Š.N. platila zaň daň, ako aj za kosenie pozemku ak si nemyslela, že patrí jej. Následné vysádzanie už nevnímajúc. Vyhlásenie žalobcov o kľúčoch od kladky na bráne, ktoré mali len oni je absolútne nepravdivé. Kľúče od kladky na bráne sporného pozemku mala rodina Š.N.. 4.11.Žalobcovia v odvolaní taktiež podotýkajú nezmyselnosť, že F. P., právna predchodkyňa žalovaných, navštívila žalobkyňu, aby žiadala odkúpenie pozemku. Daná skutočnosť je veľmi ľahko odôvodniteľná, a to dlhodobým negatívnym postojom žalobcov k rodine Š.Ö.N. a danému pozemku. Nie je a ani nebolo tajné, že rodina R. udržiava negatívne postoje voči rodine Š.N.. Dané poukazuje aj vyjadrenie žalovaného, Romana Violu k žalobe, kde poukazuje na hanobenie jeho mena a mena jeho právnych predchodcov. V danom prípade, keďže pani P. mala záujem o pokojné a priateľské vzťahy tak možno hovoriť len o kroku urovnania sporov aj keď bez existencie právnej relevancie, keďže mala vedomosť, že sa chce dohodnúť o majetku, ktorý reálne patrí jej rodine. Nasledovné potvrdil aj predseda MNV Q. Q., ktorý poukázal na kúpnu zmluvu z roku 1967. Keďže žalobcovia mnohokrát tvrdili, že pozemok patrí im, čo potvrdzuje aj podanie danej žaloby, F. P. mala snahu ich vyplatiť. Hodnota pozemku, ako to aj v spise potvrdzuje Oznámenie L. R. zo 16.2.2016, je celkovo 275 eur. Právna predchodkyňa tak uvážila cenu za hodnú mať priateľské vzťahy v budúcnosti. 4.12.Žalobcovia však nielenže neprijali tento akt spriatelenia, ale naopak sa dožadujú, už právnou cestou o nehnuteľnosť, na ktorú nemajú žiadny právny nárok. Správanie žalobcov na spomínanom konaniach taktiež poukazuje na negatívne názory, ktoré v sebe udržuje rodina žalobcov voči rodine Š.N.. Na základe spomínaných skutočností tak považuje za nemysliteľné, aby zlé osobné vzťahy z minulosti odôvodňovali takéto neoprávnené nároky na spornú nehnuteľnosť. 4.13.Rodina Š.N. dobromyseľne obhospodarovala sporný pozemok od roku 1967 (od kúpy pozemku na základe spomínanej kúpnej zmluvy) až do roku 2012. t.j. po dobu viac ako 45 rokov (marec-december). Nasvedčuje tomu aj svedecká výpoveď susedky S. B. na konaní 10.9.2019. Na základe spomenutých paragrafov občianskeho zákonníka sa tak rodina Š.N. vydržaním stala vlastníkom spornej nehnuteľnosti. 4.14.Vzhľadom na vyššie uvedené považuje žalobný návrh za nedôvodný v celom rozsahu a navrhuje, aby súd návrh žalobcov v celom rozsahu zamietol.
5.Žalovaní sa k podanému odvolaniu žalobcov, ani k vyjadreniu intervenientky písomne nevyjadrili.
6.Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podali žalobcovia v zákonnej lehote, preskúmal rozsudok podľa § 379 a § 380 ods.1 CSP ako aj konanie mu predchádzajúce bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
7.1.Žalobcami uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. 7.2.Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
7.3.Podľa § 220 ods.2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 7.4.Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú. 7.5.Žalobcovia uplatnený odvolací dôvod vidia v tom, že súd nedostatočne, či nepresvedčivo odôvodnil rozsudok, čo je potrebné považovať za nie v súlade so zákonom. Tvrdia, že takýmto postupom došlo k porušeniu ich základných ľudských práv, konkrétne na spravodlivý proces garantovaný nielen Ústavou SR, ale aj medzinárodnými predpismi, vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa ich názoru je dôležitou skutočnosťou, že žalovaní mali získať vlastnícke právo nie od pravého vlastníka, bez ohľadu na to, že sa vlastnícke právo spôsobom nezlučiteľným so zákonom (nie zo strany konajúcej notárky!!!) osvedčilo v prospech ich predávajúcich na základe nepravdivých skutočností. Z tohto uhla pohľadu sa javí, že je potrebné skúmať nielen to, či žalovaní mali nadobudnúť vlastnícke právo k spornému pozemku dobromyseľne, ale je nevyhnutné skúmať i dobromyseľnosť pri „nadobúdaní" vlastníckeho práva ich právnymi predchodcami - ich predávajúcimi.
8.1.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP. 8.2.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
9.1.Žalobcovia uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 9.2.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
10.Žiaden zo žalobcami uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
11.Odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatneného nároku, a odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci a odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti tvrdené už v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd riadne vyrovnal.
12.Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2) možno doplniť nasledovné:
13.Predmetom konania je určenie, že nehnuteľnosť, zapísaná na LV č. XXX parcely registra „C“ parcelné číslo 129 - orná pôda, o výmere 1 171 m2, katastrálneho územia Y. patrí do dedičstva po neb. Š. R. I.. Q., V.. X.XX.XXXX, O. XX.XX.XXXX, V. P. Y. Č.. XX.
14.1.V konaní nebolo sporné, že nebohá Š. R. I.. Q. 14.4.1960 nadobudla do svojho výlučného vlastníctva, na základe kúpnopredajnej zmluvy od predávajúcich I. J., I. K. D. I. Ľ. nehnuteľnosť, ktorá bola zapísaná v pozkn. zápisnici č. 314 mpč. 219 v kat. území Obce Pašková vo výmere 5,5 árov za vzájomne dojednanú kúpnu cenu 3 000,- Kčs, že kúpnopredajná zmluva bola uzavretá pred vtedajším MNV v Paškovej, podpísaná predsedom MNV a opečiatkovaná pečiatkou MNV v Paškovej, ale nebola zapísaná v katastri nehnuteľností, že predmetná nehnuteľnosť v rozhodnutí o dedičstve po nebohej Š. R., vedenej pod sp. zn. D 1091/90 na Štátnom notárstve v Rožňave prejednaná nebola. 14.2.Rovnako nebolo sporné, že právny predchodcovia žalovaných, spornú nehnuteľnosť ešte v roku 1967 kúpili N. Š. do bezpodielového spoluvlastníctva s manželkou F. Š.N. I.. Q., 18.3.1967 zmluvou uzavretou medzi P. R. a Ondrejom Šebóom, že predmetom predaja v spomenutej zmluve je pritom parcela č. 219, a že ide o pozemok predošle získaný kúpou od J. I.. Sporná nehnuteľnosť bola následne prevedená na ich dcéry F. P., I.. Š. D. D.Ó. X., I.. Š.N. (intervenientky na strane žalovaných), ktoré
následne na základe kúpnej zmluvy z 17.12.2012 previedli spornú nehnuteľnosť na žalovaných I. L. D. R. L.. 14.3.Taktiež nebolo sporné, že nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporu bola oplotená.
15.1.Žalobcovia v konaní preukázali, že ich právna predchodkyňa, Š. R. I.. Q. kúpnopredajnou zmluvou zo 14.4.1960 nadobudla do svojho výlučného vlastníctva, od predávajúcich I. J., I. K. D. I. Ľ. nehnuteľnosť, ktorá bola zapísaná v pozkn. zápisnici č. 314 mpč. 219 v kat. území Obce Y. vo výmere 5,5 árov za vzájomne dojednanú kúpnu cenu 3 000,- Kčs. 15.2.V zmysle identifikácie zodpovedá parcele 219, vedenej na LV č. XXX parcely registra C, parcela č. 129, vedenej Okresným úradom Rožňava, Obec Pašková, kat. územie Y.. Z výkazu výmer je zrejmé, že v k. ú. Y., parc. KN-E 219 o výmere 1171 m2 orná pôda zaniká a vzniká parc. č. 129 o výmere 1171 m2. 15.3.Žalobným petitom sa žalobcovia domáhajú, aby súd určil, že nehnuteľnosť, zapísaná na LV č. XXX parcely registra „C“ parcelné číslo 129 - orná pôda, o výmere 1 171 m2, katastrálneho územia Y. patrí do dedičstva po neb. Š. R. I.. Q., V.. X.XX.XXXX, O. XX.XX.XXXX, V. P. Y. Č.. XX, pričom žalobcovia nepreukázali, na základe akého titulu sa domáhajú vlastníctva k celej parcele, teda aj k výmere 621 m2 (1171 - 550), ktoré právna predchodkyňa žalobcov na základe uvedenej kúpnej zmluvy nenadobudla. 15.4.Na základe uvedeného je možné uzavrieť, že žalobcovia v konaní nepreukázali, aby ich právna predchodkyňa neb. Š. R. I.. Q.Á. nadobudla do svojho vlastníctva nehnuteľnosť, zapísaná na LV č. XXX parcely registra „C“ parcelné číslo 129 - orná pôda, o výmere 1 171 m2, katastrálneho územia Y. resp., že v čase smrti jej táto nehnuteľnosť vlastnícky patrila, takže aj z uvedeného dôvodu je žaloba nedôvodná.
16.1.Žalobcovia poukázali, že predmetnú nehnuteľnosť odo dňa kúpy užívali vrátane právnych predchodcov a to od r. 1960 až do r. 2004 - vyše 40 rokov a preto sú toho názoru, že splnili podmienky na vydržanie tejto nehnuteľnosti. 16.2.Žalovaní v konaní tvrdili, že ich právni predchodcovia F. P., I.. Š. D. D. X., I.. Š.N. nadobudli nehnuteľnosť od rodičov N. Š.D., po ktorom zdedili polovicu (D 1042/83 a druhú polovicu nadobudli od matky F. Š.N. darom v roku 1995), a že spornú nehnuteľnosť rodičia (N. Š. D. F. Š.N.) ešte v 18.3.1967 kúpili do bezpodielového spoluvlastníctva zmluvou uzavretou medzi P.N. R. D. N. Š.N., že predmetom predaja v spomenutej zmluve je parcela č. 219, a že ide o pozemok predošle získaný kúpou od J. I.. Na preukázanie tohto tvrdenia predložili Dohodu z 18.3.1967. 16.3.Vychádzajúc z tvrdení žalobcov, že v roku 1960 P. (P.) R. D. Š. R. neboli manželmi je možné dôvodne predpokladať, že Š. R. kúpila časť pozemku o výmere 550 m2 (kúpnu zmluvu žalobcovia predložili) a P. (P.) R. kúpil druhú časť pozemku o výmere 621 m2 (kúpnu zmluvu žalobcovia nepredložili), ktorú predal „tú istú plochu“ za 3000 Kčs. Aj keď nešlo o perfektnú zmluvu, ktorá nebola evidovaná v katastri nehnuteľnosti, bola spôsobilým titulom na vydržanie predmetnej nehnuteľnosti. 16.4.Právni predchodcovia žalovaných tvrdili, že užívali celý pozemok, ktorý bol oplotený a žalobcovia nepreukázali, aby právnym predchodcom žalovaných v tom bránili a za celý pozemok platili dane. Žalobcami tvrdená skutočnosť, že oni pozemok dávali kosiť nie je spôsobilou ani vyvrátiť tvrdenie, že právni predchodcovia žalovaných užívali pozemok a ani, že by samotní žalobcovia resp. právny predchodcovia žalobcov tento pozemok reálne využívali, lebo na kosenie mali mať súhlas od N. Š.D. a teda nesprávali sa správali tak, ako keby im predmetná nehnuteľnosť patrila do vlastníctva.
17.1.Podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR má každý právo vlastniť majetok a vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. 17.2.Z tohto ustanovenia vyplýva povinnosť verejnej moci konať tak, aby do vlastníckeho práva jednotlivca sama nezasahovala, ale rovnako povinnosť poskytnúť vlastníkovi ochranu v prípade, keď je jeho vlastnícke právo rušené či obmedzované zo strany tretích subjektov.
18.1.Podľa § 130 ods.1 OZ ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. 18.2.Podľa § 130 ods.2 OZ ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník, najmä má tiež právo na plody a úžitky z veci po dobu oprávnenej držby.
19.1.Podľa § 134 ods.1 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. 19.2.Podľa § 134 ods.2 OZ takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb ( § 125).
19.3.Podľa § 134 ods.3 OZ do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. 19.4.Podľa § 134 ods.4 OZ pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.
20.1.V tejto súvislosti je nutné poukázať na § 134 ods.1,2 OZ, ktorý upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti". Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. 20.2.Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.
21.1.Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola opätovne zavedená do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb, účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 1. januára 1992, boli tieto obmedzenia odstránené. 21.2.V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním. 21.3.Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby.
22.Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovia pozemok využívali len na kosenie trávy, na čo mali mať súhlas od N. Š.D. a teda nesprávali sa správali tak, ako keby im predmetná nehnuteľnosť vlastnícky patrila.
23.1.Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Stotožňuje sa aj s názorom, že tvrdenie držiteľa, o tom, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991) 23.2.Aj v kontexte s uvedeným, možno právnych predchodcov žalovaných označiť za oprávnených držiteľov, že so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní, že im vec patrí. Právne predchodkyne žalovaných nepreviedli na žalovaných viac práv než samy mali, preto podľa názoru odvolacieho súdu žalovaní v 1. a 2. rade nadobudli spornú nehnuteľnosť do vlastníctva.
24.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
25.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
26.1.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 26.2.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
27.Žalobcovia neboli v odvolacom konaní úspešní, preto náhrada trov odvolacieho konania bola priznaná žalovaným v 1. a 2. rade a intervenientke na strane žalovaných v plnom rozsahu.
28.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).