Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/351/2017

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a členov senátu JUDr. Ladislava Duditša a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcov: 1/ L. R., nar. X. X. XXXX, bytom Q., R. XXX, 2/ X. R., rod. D., nar. X. XX. XXXX, bytom H. X. XX, 3/ B. R., nar. XX. X. XXXX, bytom H. X.I. XX, 4/ N. R., nar. XX. X. XXXX, bytom H. X. XX, L. O. J.. K. A., D. D. Q. T. T. L. I.Ň., X. X proti žalovaným: 1/ I. L., nar. XX. X. XXXX, bytom Y. XX a 2/ R. L. rod. Q., nar. XX. X. XXXX, bytom Y. XX, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 8C/210/2014 - 83 zo dňa 06. júna 2017 takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Predmetom konania je uplatnený nárok žalobcu o určenie, že nehnuteľnosť, zapísaná na K. Č.. XXX parcely registra „A. parcelné číslo XXX - orná pôda, o výmere X XXX R., kat. územia Y., patrí do dedičstva po neb. Š. R. I.. Q.Á., nar. X. XX. XXXX, zomrelej XX. XX. XXXX, naposledy bytom Y. Č.. XX.

2. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom označeným v záhlaví rozhodol v tomto znení: I. Súd žalobu zamieta. II. Žalovaným 1/, 2/ priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Po vypočutí účastníkov, svedkov, oboznámením sa s dedičským spisom sp. zn. E. XXXX/XXXX po Š. R. a oboznámením sa s notárskou zápisnicou V. XX/XXXX, V. XXXXX/XXXX - Osvedčením o vyhlásení o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti, Osvedčením o dedičstve po neb. N. R. sp. zn. X E. X/XXXX, E. V. XX/XXXX, právoplatným dňa 5. 5. 2017, kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 14. apríla 1960, správou Obce Y., fotodokumentáciou, Osvedčením o dedičstve po neb. X. Q. I.. Q. - sp. zn. X E. XXX/XXXX, pozemnoknižným výpisom č. XXX, kat. územia Y., kúpnopredajnou zmluvou, uzavretou medzi F. P., D. X. ako predávajúcimi a I. L. D. R. L. ako kupujúcimi, zo dňa 17. 12. 2012, ako aj s ostatnými listinnými dôkazmi založenými v spise, dospel prvoinštančný súd k záveru, že žaloba žalobcov je nedôvodná. Pre posúdenie platnosti kúpnej zmluvy z hľadiska dodržania zásady „nikto nemôže na druhého preniesť viac práv, ako má sám“ bola podľa súdu prvej inštancie rozhodujúcou otázka účinkov relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým mali nadobudnúť žalovaní 1/, 2/ vlastnícke právo k nehnuteľnosti, so zreteľom na to, že k dovolaniu sa relatívnej neplatnosti Osvedčenia o vyhlásení o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti došlo pred uzavretím kúpnej zmluvy. Podstata relatívnej neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 40a - veta prvá Občianskeho zákonníka spočíva v tom, že právny úkon, u ktorého je daný dôvod relatívnej neplatnosti, považuje sa za platný, teda aj vyvolá právne účinky, pokiaľ sa ten, na koho ochranu je relatívna neplatnosť stanovená, neplatnosti právneho úkonu nedovolal. V právnej teórii bol vyslovený názor, podľa ktorého relatívnu neplatnosť možno chápať ako platnosť pod rozväzovacou podmienkou. Takéto chápanie relatívnej neplatnosti má vplyv na právne postavenie tej osoby, ktorá vec nadobudla od účastníka relatívne neplatného právneho úkonu. Ak ten, kto nadobudol vlastnícke právo na základe právneho úkonu, postihnutého vadou zakladajúcou jeho relatívnu neplatnosť, do doby dovolania sa relatívnej neplatnosti, získanú vec ďalej previedol, disponoval ako vlastník so svojou vecou oprávnene (až do dovolania sa relatívnej neplatnosti právny úkon má účinky, teda aj účinky prevodu vlastníctva). Na nadobúdateľa teda prešlo vlastníctvo k veci a na rozdiel od absolútnej neplatnosti by sa od neho nemohlo požadovať vrátenie veci. Reštitúcia medzi pôvodnými účastníkmi zmluvy by v takomto prípade mohla mať charakter len peňažnej náhrady. Takáto interpretácia chráni dobromyseľnosť tretej osoby a tým zodpovedá spravodlivým predstavám, podľa ktorých, ak takáto osoba (ktorá nebola účastníkom relatívne neplatného právneho úkonu) pri nadobudnutí vlastníctva koná v dôvere správnosť údajov zákonom zriadeného verejného registra (katastra) o tom, že prevodca je bez tiarch vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, nesmie byť v tejto dôvere sklamaná. Ak by relatívna neplatnosť právneho úkonu mala mať za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorý účastník relatívne neplatného právneho úkonu previedol svoje vlastnícke právo (nadobudnuté na základe právneho úkonu postihnutého vadou zakladajúcou relatívnu neplatnosť) na tretiu osobu (odlišnú od účastníkov relatívne neplatného právneho úkonu), potom by ochrana právnej istoty tretích osôb, zaručená v ustanovení § 40 a/ - veta prvej Občianskeho zákonníka slovami „právny úkon sa považuje za platný“, minula svoj účel. Prakticky by sa totiž nemohla uplatniť.

4. V predmetnej veci žalobcovia namietajú vydržanie predchodcov žalovaných 1/, 2/, t. j. predávajúcich k spornej nehnuteľnosti, v dôsledku čoho napádajú neplatnosť právneho úkonu z kúpnej zmluvy zo dňa 17. 12. 2012, ktorou žalovaní odkúpili spornú nehnuteľnosť ako kupujúci od predávajúcich - F. P.N. a D. X.. Keďže v čase uzavretia kúpnej zmluvy predávajúci boli výlučnými vlastníkmi nehnuteľnosti, boli oprávnení disponovať so svojim vlastníctvom a previesť ho na žalovaných, prípadne ďalší subjekt. Zmluva o prevode práva tak nebola postihnutá absolútnou neplatnosťou, spočívajúcou v nedodržaní zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám. Aj keď dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu má účinky ex tunc, čo znamená, že právny úkon sa považuje za neplatný od začiatku, nemá táto skutočnosť vplyv na právne postavenie tretích osôb, ktorí dobromyseľne nadobudli vlastníctvo v čase, keď trvali účinky právneho úkonu, teda od vlastníka. Nadobudnutím vlastníckeho práva žalovanými prípadne ďalším subjektom zaniklo zároveň vlastnícke právo žalobcov, a preto žalobe o určenie do dedičstva nebolo možné vyhovieť. Súd v neposlednom rade poukázal na tú skutočnosť, že nadobúdateľ odvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu, ktorý v čase jeho prevodu bol skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiž vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch právnych skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o jej prevode (titulus acguirendi) a druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení vkladu (modus acguirendi). V danom prípade došlo u žalovaných k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, keď žalovaní sa stali dobromyseľnými nadobúdateľmi, keď nehnuteľnosť nadobudli v dobrej viere. V čase nadobudnutia vlastníckeho práva teda išlo o jeho nadobudnutie nie od „nevlastníka“, ale naopak - od „vlastníka“. Vlastnícke právo žalovaných pokiaľ svoje vlastníctvo nadobudli v dobrej viere, požíva ochranu aj v súlade s článkom 11 Listiny základných práv a slobôd a s ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcich z pojmu demokratického právneho štátu, v zmysle článku 1 ods. 1/ Ústavy a nezaniká. Takto je chránené vlastnícke právo vlastníka, ktorý toto nadobudol platne v čase, keď jeho právny predchodca bol podľa práva vlastníkom veci so všetkými čiastkovými oprávneniami vlastníka. Žalovaní preto nadobudli právo nakladať s predmetom svojho vlastníctva vrátane jeho prevodu na iné subjekty.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil prvoinštančný súd ust. § 255 ods. 1 vychádzajúc z plného úspechu žalovaných v spore.

6. Proti rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia. Navrhli zmeniť rozsudok a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, že súd v prejednávanej veci nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcom ako strane sporu realizáciu žalobcom patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

8. Žalobcovia v konaní predložili listinný dôkaz - Kúpnu zmluvu zo dňa 14. 4. 1960, z ktorej nesporne vyplýva, že jej predmetom je kúpa sporných pozemkov, teda nehnuteľností, ktoré sú' predmetom tohto konania a z ktorej vyplýva, že tieto nehnuteľnosti nadobudla do svojho vlastníctva predchodkyňa žalobcov, Š. R. I.. Q., V.. XX.XX.XXXX, O.. XX.XX.XXXX, V. P. Y. Č.. XX, kým žalovaní v konaní nevedeli preukázať', že by vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam patrilo im, resp. ich právnym predchodcom. Na tom podľa odvolateľov nič nemôže meniť ani osvedčenie vlastníckeho práva notárom, pretože notár vydaním takéhoto osvedčenia len osvedčí po stránke formálnej a nie aj po stránke materiálnej nadobudnutie vlastníckeho práva. Notár pri tejto činnosti neskúma vecnú správnosť tvrdení majúcich za následok prechod vlastníckeho práva v prospech osoby žiadajúcej vydanie notárskeho osvedčenia a vychádza len z jednostranných a subjektívnych tvrdení žiadateľa. Takýmto osvedčením totiž sa .má len deklarovať nejaký stav, ktorý vznikol bez ohľadu na jeho existenciu alebo neexistenciu, prípadne bez ohľadu na jeho platnosť alebo neplatnosť (nejde teda o žiadne konštitutívne rozhodnutie, na základe ktorého by malo dôjsť k vzniku, zmene alebo zániku nejakého právneho stavu). Vydanie notárskeho osvedčenia nemôže mať za následok (a už vôbec nie automaticky) záporné rozhodnutie o podanej žalobe, rovnako, ako nemá za následok v tomto smere ani jeho platnosť či neplatnosť. Súd teda zjavne precenil právnu relevanciu notárskeho osvedčenia, keď na jeho základe automaticky považoval za preukázanú skutočnosť, že vlastníckeho právo k sporným nehnuteľnostiam svedčilo v prospech osôb, ktoré ich predali žalovaným.

9. Rovnako súd prvej inštancie sa nevysporiadal náležite so skutočnosťou, že nehnuteľnosti tvoriace predmet tohto konania pôvodne boli oddelené od ostatných častí nehnuteľností, ktoré žalovaní následne kúpili, boli oplotené plotom postaveným rodinou žalobcov a smerom od ulice boli oddelené bránou, ktorú dala vyhotoviť taktiež rodina žalobcov. V konečnom dôsledku táto sa zamykala na kladku, od ktorej kľúč mala taktiež rodina žalobcov (viď bod 9 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Rovnako prvoinštančný súd nevyhodnotil správne ani tú skutočnosť, že ešte predtým, ako si právni predchodcovia žalovaných nechali osvedčiť vo svoj prospech vlastnícke právo, jedna z nich (konkrétne Y.. F. P.) navštívila žalobkyňu a žiadala, aby im žalobcovia predali sporný pozemok. Táto skutočnosť bola v konaní preukázaná, a to dokonca aj priznaním menovanej. Je teda namieste otázka, prečo by navrhovali uzavretie kúpnej zmluvy na taký pozemok, ktorý by im mal (podľa ich tvrdenia) beztak patriť?! Je to proti všetkým pravidlám logiky o to viac, že právne predchodkyne žalovaných pre seba nepotrebovali ani svoje nehnuteľnosti susediace s týmto pozemkom žalobcov, o čom svedčí fakt, že svoje nehnuteľnosti predali žalovaným. Pritom otázka vlastníckeho práva v prospech právnych predchodcov žalobcov bola nepochybne preukázaná (viď kúpna zmluva zo dňa 14. 4. 1960), pričom nikdy neboli žiadne spory o vlastníckom práve k predmetnému pozemku. Vlastnícke právo každý akceptoval, vrátane právnych predchodcov žalovaných. Z vykonaného dokazovania vyplýva o. i. aj skutočnosť, že sporný pozemok chodil kosiť so súhlasom rodiny, ako vlastníkov Y.. O. H. (ktorý to potvrdil, ba čo viac, potvrdil to aj žalovaný ad 1, ako aj svedok Š. L., J. P.). Bol tam kosiť (síce len v jednom prípade) aj pán Z., ale on tam bol pomôcť p. H., čiže aj on sa tam zdržiaval so súhlasom rodiny žalobcov a nie rodiny Š.. V konaní bola vypočutá ako svedkyňa p. F. P., ktorá sa síce zmienila o tom, že ich otec mal údajne kúpiť sporný pozemok od právneho predchodcu žalobcov L. R., avšak v konaní nebol predložený žiaden listinný dôkaz v tomto smere, hoci -údajne- zmluva mala byť vyhotovená na vtedajšom MNV v Paškovej. Je teda možné ustáliť, že ide o účelové tvrdenie, aby sa menovaná vyhla svojej zákonnej povinnosti zodpovedať za konanie, ktorým predala žalovaným niečo, čo jej nepatrilo. O účelovosti tvrdení menovanej svedčí fakt, že svedkyňa (ani jej sestra či matka) nedisponovali s kúpnou zmluvou. Rovnako sa nenachádza v tomto smere žiadna listina ani na Obecnom úrade Paškovej (vid' aj bod 21 odôvodnenia rozsudku), inak by ju bol nepochybne predložil samotný žalovaný ad 1/, ktorý v súčasnosti je starostom uvedenej obce. Rovnako spochybňuje jej tvrdenia i absencia zápisu o vlastníckom práve v príslušnej evidencii (katastri nehnuteľnosti). I napriek tomu svedkyňa F. P. sa snažila tvrdiť, že jej otec odkúpil sporný pozemok, hoci na strane druhej pripustila, že rodina o tom ani nevedela a zistili to až v súvislosti s realizáciou ROEP. Svedkyňa X. uviedla, že ona v tom čase mala len 14 rokov, na uzavretie kúpnej zmluvy sa nepamätá a vie o nej len z počutia (od koho?!). svedkyňa tvrdí, že údajne od nikoho nikdy nepočula, že by sporný pozemok nepatril ich rodine. Je to úplne logické, pretože každý vedel, že pozemok patrí rodine žalobcov preto ani nebol dôvod zvýrazňovať, komu patrí, tobôž nie 14 - ročnému dievčaťu. V konečnom dôsledku svedkyňa netvrdila a ani opak, teda ani, že by jej bol ktokoľvek povedal, že by sporný pozemok nemal patriť žalobcom. Všetky tieto skutočnosti však vážnym spôsobom spochybňujú hodnovernosť tvrdení oboch svedkýň a tým aj obrany žalovaných. Pritom tak vážna otázka, akou kúpa nehnuteľnosti je, v žiadnej rodine nemôže zostať "utajená", zvlášť nie, keď sa jedná o susedný pozemok na dedine, navyše za takých okolností, že tieto rodina mala aj obrábať. Ak by otec svedkýň bol naozaj bol odkúpil sporný pozemok, na ktorom by následne gazdovala ich mamka, rozhodne by sa svedkyne o svojom vlastníckom práve k pozemku neboli dozvedeli až od cudzieho človeka - údajne starostu v rámci ROEP! Je zarážajúce, že svedkyňa P. tvrdila, že o kúpnej zmluve, ktorou mal nadobudnúť vlastnícke právo k spomínanému pozemku jej otec, každý vedel v obci, nikoho však nemenovala a nikoho nemenovali ani žalovaní, hoci ich zaťažovala dôkazná povinnosť. Pokiaľ svedkyňa tvrdila, že svedčiť by im mala údajne aj Y.. X. H., ktorá údajne mala prichádzať do úvahy ako dedička po nebohej Š. R. je treba podčiarknuť, že to nie je pravda a menovaná nepatrila do okruhu dedičov po menovanej. Pôvodní predávajúci nevedeli preukázať, kedy, ako a na základe čoho, akej právnej skutočnosti mali vstúpiť do oprávnenej držby či už oni alebo ich právni predchodcovia. 10. Prvoinštančný súd v bode 24. odôvodnenia rozsudku sa venuje výlučne otázke otázke relatívnej neplatnosti právneho úkonu bez toho, aby zdôvodnil, prečo kúpnu zmluvu medzi žalovanými a ich predávajúcimi považoval len za relatívne neplatnú a nie za absolútne neplatnú. Ide o rozhodnutie nepresvedčivé a nedostatočné. navyše takéto rozhodnutie je aj nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov v jeho odôvodnení. Preto nie je zrejmé, ako súd dospel k záverom o relatívnej neplatnosti právneho úkonu kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými a ich predávajúcimi a ako dospel k samotnému rozhodnutiu v danej veci. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia neumožňuje žalobcom efektívne sa brániť proti takémuto rozhodnutiu. Preto žalobcovia tvrdia, že takýmto postupom došlo aj k porušeniu základných ľudských práv žalobcov, konkrétne na spravodlivý proces garantovaný nielen Ústavou SR ale aj medzinárodnými predpismi, vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobcovia nemali vedomosť o osvedčení právnych predchodcov žalovaných o vyhlásení o vydržaní vlastníckeho práva ani o kúpnej zmluve, keďže sa všetko udialo potajomky poza chrbát žalobcov, aby sa voči tomu nemohli brániť. 11. Podľa názoru žalobcov dôležitou je skutočnosť, že žalovaní mali získať vlastníckeho právo nie od pravého vlastníka bez ohľadu na to, že sa vlastnícke právo podvodným spôsobom vyznačilo v prospech predávajúcich na základe nepravdivých skutočností. Z toho pohľadu nie je podľa odvolateľov dôležité, či žalovaní mali nadobudnúť vlastnícke právo k spornému pozemku dobromyseľne, pretože táto dobromyseľnosť chýbala pri "nadobúdaní" vlastníckeho práva ich právnymi predchodcami - ich predávajúcimi. Z uvedeného dôvodu teda neobstojí záver o tom, že by žalovaní mali nadobudnúť vlastnícke právo od vlastníka a nie od nevlastníka tak, ako dôvodí súd. 12. Pokiaľ prvoinštančný súd svoje rozhodnutie v závere odôvodňuje aj ochranou vlastníckeho práva v prospech žalovaných, už sa nezmieňuje, prečo ich domnelé vlastnícke právo nadraďuje nad vlastnícke právo žalobcov. Keďže prvoinštančný súd nerozhodol zákonne vo veci samej, nemôže byť v medziach zákona ani výrok o náhrade trov konania bez ohľadov na to, že žalovaným žiadne trovy konania nevznikli. 13. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení sa k odvolaniu nazvanom ako odpor voči odvolaniu navrhol rozsudok potvrdiť. Zdôraznil, že majetok, o ktorý sa so žalovanými žalobcovia súdili, nadobudli žalovaní právoplatnou cestou. Vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nech si žalobcovia riešia s predošlými majiteľmi. Žalovaný v 1. rade nie je ochotný sa so žalobcami súdiť. 14. Žalobcovia sa k písomnému vyjadreniu sa žalovaného v 1. rade k podanému odvolaniu sa nevyjadrili. 15. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas, oprávnenými osobami, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a 380 ods. 1, 2 z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku.

16. Odvolací súd konštatuje, že súčasťou práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ako aj práva na prístup súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Táto okolnosť vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR (napr. rozhodnutie II.ÚS 383/06, IV.ÚS 115/03). Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplýva z ustanovení procesných predpisov, konkrétne z ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom požiadavky spravodlivého procesu napĺňa iba také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky podstatné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nároku a obranou proti nemu.

17. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nespĺňa zákonné požiadavky riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom formálne a obsahové nedostatky rozsudku sú takej miery, že nie je možné ich napraviť v odvolacom konaní a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

18. Podľa § 220 ods. 2 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, ako vec správne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

19. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení rozsudku opísal vykonané dôkazy, tieto však nijako nevyhodnotil a preto takéto rozhodnutie súdu nemožno považovať za preskúmateľné. Nezrozumiteľnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu vyplýva aj z toho, že nie je zrejmé, ako dospel prvoinštančný súd k právnym záverom o relatívnej neplatnosti právneho úkonu kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými v 1. a 2. rade a právnymi predchodkyňami žalovaných v 1. a 2. rade.

20. Podľa § 40a Občianskeho zákonníka ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 40a, § 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2 považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá.

21. Rovnako z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, ako dospel v bode 25. odôvodnenia rozsudku k záveru, že žalovaní v 1. a 2. rade odvodzujú svoje vlastnícke právo od právnych predchodcov, ktorí boli v čase prevodu skutočnými vlastníkmi nehnuteľností, a teda v čase nadobudnutia vlastníckeho práva išlo o nadobudnutia nie o nevlastníka ale od vlastníka.

22. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu je daná aj tým, že prvoinštančný súd bližšie poukazom na konkrétne skutkové zistenia a z nich vyvodené právne závery nevysvetlil celú postupnosť vzniku a prechodu vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti od pôvodných podielových spoluvlastníkov až po súčasný právny stav.

23. Žalobcovia predložili kúpnu zmluvu zo dňa 14.04.1960, z ktorej vyplýva, že jej predmetom bola kúpa spornej nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto konania, ktoré nadobudla právna predchodkyňa Ž. Š. R., I.. Q., V.. XX.XX.XXXX, O. XX.XX.XXXX, od pôvodných podielových spoluvlastníkov predmetnej nehnuteľnosti. Podľa ust. § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145 Stredného občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. vlastníctvo nadobudol ten, kto nehnuteľnosť oprávnene držal po dobu 10 rokov, pričom za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto bol so zreteľom na všetky okolností dobromyseľný, že mu vec patrí. V pochybnostiach predpokladalo, že držba je oprávnená. Titulom vstupu do držby právnej predchodkyne žalobcov bola písomná kúpna zmluva, ktorá podľa § 40 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. sa vyžadovala pre právne úkony, týkajúce sa práv k nehnuteľnostiam. V odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie chýba úvaha o titule vstupu do držby právnych predchodcov žalovaných F. Š., I.. Q., V.. XX.XX.XXXX, F. P., I.. Š., V.. XX.XX.XXXX D. D. X., I.. Š. V.. XX.XX.XXXX. Z osvedčenia o vyhlásení o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam k parcele č. XXX - N. Y. L. L.R. XXXX R., XXX/X - O. Y. N. L. XXX R., Y. Č.. XXX/X - O. Y., dom súpisné č. XX N. L. XXX R. D. Y. Č.. XXX - N. Y. L. L. XXXX R. účastníčky vyhlásili, že vlastníctvo k cit. nehnuteľnostiam nadobudli vydržaním k 01.01.2005. Ďalej uvádzali, že nehnuteľnosti pôvodne patrili neb. N.J.N. Š. a jeho manželke F. Š., I.. Q. t.j. rodičom účastníčiek ad. 2), 3.). V roku 1983 zomrel N. Š. a podľa dedičského rozhodnutia E. XXXX/XX zdedili po ňom polovicu domu č. 20 a časti pozemku jeho dcéry F. P. D. D. X. v rovnakom pomere. Druhú polovicu domu č. XX nadobudli uvedené účastníčky ad. 2.), 3.) neformálnym darom v roku 1995 od svojej matky F. Š. I.. Q., t.j. účastníčky ad. 1.), ktorá to tiež potvrdzuje podpísaním tejto zápisnice. Nakoľko vlastníctvo k pozemku patriaceho k stavbe, nebolo doposiaľ vysporiadané, nedošlo k zápisu vlastníctva v prospech účastníčiek ad. 2.), 3.) doteraz do katastra. Účastníčky mali právny záujem na doriešení vlastníckych vzťahov a preto navrhli, aby bolo osvedčené vlastníctvo k cit. nehnuteľnostiam v prospech F. P. D. D. X. v rovnakom pomere po polovici z titulu vydržania vlastníctva na základe oprávnenej, dlhodobej držby a nerušeného užívania cit. nehnuteľností v súlade so zákonom č. 323/92 Zb. Notárskou zápisnicou N 60/2006 NZ 20050/2006 bolo takto osvedčené vyhlásenie o vydržaní vlastníctva aj k nehnuteľnosti parcele č. XXX - N. Y. N. L. XXXX R..

24. Súd prvej inštancie si tiež neujasnil, že vydanie notárskeho osvedčenia nemôže mať automaticky za následok záporné rozhodnutie o podanej určovacej žalobe, keďže notár pri vydaní osvedčenia o vydržanie vlastníckeho práva neskúma vecnú správnosť tvrdení majúcich za následok prechod vlastníckeho práva v prospech osoby žiadajúcej vydanie notárskeho osvedčenia. Podľa § 63 Notárskeho poriadku 323/1992 Zb. v znení účinnom v rozhodnom období (osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa § 63 ods. 1 musí okrem všeobecných náležitostí Notárskej zápisnice § 47 obsahovať náležitosti uvedené pod písm. a), b), c) ods. 1 § 63 a podľa § 63a notár formou notárskej zápisnice na základe predložených listín osvedčí splnenie podmienok ustanovených osobitným predpisom.

25. Prvoinštančný súd rovnako nijako nevysvetlil, čo ho viedlo k prijatiu právneho záveru, že kúpna zmluva, ktorou nadobudli žalovaní v 1. a 2. rade vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti od kupujúcich F. P., I.. Š. D. D. X. I.. Š. C. E. XX.XX.XXXX je len relatívne neplatná.

26. Odvolací súd konštatuje, že nezrozumiteľnosť a vnútornú logickú rozpornosť rozsudku nie je možné napraviť v rámci odvolacieho konania, preto mu neostávalo iné, ako zrušiť rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) a zároveň podľa § 391 ods. 1 vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

27. Úlohou súdu prvej inštancie bude vyhodnotiť dokazovanie spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 a nasl. a predovšetkým riadne odôvodniť rozhodnutie vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyšli z dokazovania najavo a právnom posúdení veci.

28. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o doterajších trovách konania vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .