Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/166/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu: L. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom v O. I., G. XX, zastúpeného JUDr. Jánom Juhászom, bytom v Košiciach, Tokajícka 18 proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00 166 073, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. -432 zo dňa 23. októbra 2018

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok v časti výroku pod č. I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 15.600,00 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, ako aj vo výroku o trovách konania.

II. M e n í rozsudok v časti výroku pod č. I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi okrem priznanej istiny aj príslušenstvo tak, že v časti príslušenstva žalobu žalobcu z a m i e t a.

III. P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, okrem dovolacieho konania, v ktorom má plný nárok na náhradu trov dovolacieho konania žalovaný proti žalobcovi.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví rozhodol v tomto znení: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 15.600 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia, ktorá pozostáva zo sumy 7.800 EUR titulom náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe - uznesením Okresného súdu Trebišov č.k. zo dňa 24.9.2010 a zo sumy 7.800 EUR titulom náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe - uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. -321 zo dňa 5.12.2011, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Konanie v časti o zaplatenie sumy 204 EUR s príslušenstvom z a s t a v u j e. III. Priznáva žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 85 %.

2. Predmetom konania je žaloba žalobcu doručená súdu prvej inštancie dňa 25.6.2015, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 15.740,00 eur titulom nemajetkovej ujmy (7.690,00 eur + 8.050,00 eur), ako aj zaplatenia sumy 1.120,00 eur titulom náhrady za stratu na zárobku, rovnako aj zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 9% ročne od 31.12.2010 až do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej rozhodnutiami súdov o väzbe s poukazom na skutočnosť, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený.

3. Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že ho Okresný súd v Trebišove uznesením č.k. zo dňa 24.9.2010 vzal do väzby, ktorá začala plynúť dňa 20.9.2010 a trvala do 4.11.2010, keby bol prepustený na slobodu. Do väzby bol vzatý za skutok, od ktorého bol neskôr rozsudkom súdu oslobodený spod obžaloby. V rovnakej trestnej veci vedenej na Okresnom súde v Trebišove pod sp.zn. súd uznesením zo dňa 15.11.2011 opätovne vzal žalobcu v tej istej veci do väzby, ktorá začala plynúť dňa 14.11.2011. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. -321 zo dňa 5.12.2011 bolo citované uznesenie Okresného súdu v Trebišove zrušené, avšak krajský súd súčasne týmto uznesením sám vzal žalobcu do opätovnej väzby, ktorá trvala do 18.10.2012, kedy bolo vydané uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. . Žalobca tvrdil, že výkonom väzby došlo k neprimeranému zásahu do jeho občianskej a ľudskej dôstojnosti, čo veľmi negatívne ovplyvnilo jeho psychické zdravie.

4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, keďže mal za to, že žalobca si sám zavinil nielen vznesenie obvinenia, ale aj vzatie do väzby, keďže spáchanie skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, nepoprel a to s poukazom na citované dôkazy v bode 2. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

5. Pred začatím konania vo veci samej, žalobca vzal späť žalobu v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 140,00 eur.

6. Vo veci samej už súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č.k. -339 zo dňa 22.9.2016, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom straty na zárobku sumu 204,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 23.4.2015 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti o zaplatenie sumy 916,00 eur s príslušenstvom (z titulu straty na zárobku) žalobu zamietol. Zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 15.600,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; v časti o zaplatenie sumy 140,00 eur s príslušenstvom konanie zastavil. O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 88 %.

7. Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. -384 zo dňa 23.4.2018 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom straty na zárobku sumu 204,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia, ďalej vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 15.600,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia, ako aj vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že uložil súdu prvej inštancie vykonať dokazovanie v zmysle návrhov strán sporu, s potrebou konkrétneho vysporiadania sa s nárokmi uplatnenými žalobcom v podanej žalobe, keďže žalobca si uplatňuje nielen náhradu škody titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ale aj náhradu škody titulom straty na zárobku, čo treba konkrétne preskúmať a odôvodniť.

8. Žalobca po vrátení veci Krajským súdom v Košiciach ako odvolacím súdom, vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 204,00 eur s prísl., uplatnenej titulom vecnej škody (straty na zárobku, resp. ušlého zisku), späť a nakoľko žalovaný so späťvzatím žaloby v tejto časti súhlasil, súd konanie v späťvzatej časti o zaplatenie sumy 204,00 eur s príslušenstvom zastavil v zmysle ust. a a .

9. Na základe vykonaného dokazovania, po jeho doplnení v intenciách odvolacieho súdu a jeho vyhodnotení, súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. , , , , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keďže žalobca sa už len domáhal náhrady škody spôsobenej rozhodnutiami o väzbe.

10. Súd prvej inštancie ako prvé vyhodnotil nesporné skutočnosti a mal za to, že v súlade s ust. žalobca podal u žalovaného žiadosť o uspokojenie svojho nároku titulom náhrady škody s tým, že jeho nárok nebol ani sčasti uspokojený. Rovnako za nesporné považoval aj to, že podľa tohto zákona je oprávneným konať v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR. Keďže v danej veci nebolo sporné, že výsledkom trestného konania nebolo odsúdenie dotknutého, resp. nedošlo k právoplatnému vysloveniu jeho viny za skutok v súvislosti s ktorým bol vzatý do väzby, bol naplnený aj prvý z predpokladov pre záver o zodpovednosti štátu a to s odkazom na ust. citovaného zákona, keďže súd vychádzal z toho, že žalobca bol v rovnakej trestnej veci vo väzbe na základe dvoch rozhodnutí súdov, pričom bol právoplatným rozsudkom súdu spod obžaloby oslobodený.

Preto sa dôvodne súd zaoberal ďalšou podmienkou pre naplnenie náhrady škody v zmysle citovaného zákona, ktorou je (ne)zavinenie väzby, čo konkrétne súd prvej inštancie odôvodnil v bodoch 41. a 45. odôvodnenia napadnutého rozsudku a to aj s odkazom na citované ust. , v znení účinnom v čase vzatia žalobcu do väzby a to čo sa týka obidvoch väzieb s tým, že konštatoval, že v prvej veci bol prvýkrát žalobca vzatý do väzby z dôvodu podľa ust. , t.j. pre dôvodnú obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil, keďže žalobca bol Trestným rozkazom Okresného súdu Trebišov sp.zn. zo dňa 22.9.2009 odsúdený pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia na trest odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu do 8.10.2010 a trestnú činnosť, zo spáchania ktorej je teraz obvinený, spáchal počas skúšobnej doby.

11. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobca si sám zavinil vzatie do prvej väzby, keďže zavinenie obvineného na vzatí do väzby nemožno stotožňovať so zavineným zahájením trestného stíhania a rovnako nemožno vidieť zavinenie na udelení väzby len v tom, že išlo o osobu niekoľkokrát súdne trestanú a že vzhľadom na osobu páchateľa je tu dôvodná obava, že by mohol ďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti, keďže zo žiadneho dôkazu nevyplynulo také správanie žalobcu, ktoré by dávalo dôvod k obavám, že by žalobca chcel pokračovať v trestnej činnosti, že by chcel dokonať trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo že by pripravoval alebo hrozil spáchaním ďalšieho trestného činu a preto dospel k záveru, že väzbu v tejto veci si žalobca sám nezavinil a to aj s poukazom na dôležitý fakt, ktorým je, že žalobca bol z tejto väzby prepustený dňa 4.11.2010, t.j. po 45 dňoch, po prijatí záruky za jeho ďalšie správanie ponúknutej jeho rodičmi a rovnako žalobca konal v stave opilosti a pod vplyvom spoluobvineného a nevyslovil žiadnu obavu z toho, že by mal pokračovať v páchaní trestnej činnosti.

12. Čo sa týka druhej väzby, tomu predchádzalo vydanie uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k. -321 zo dňa 5.12.2011 podľa ust. s tým, že súd prvej inštancie rovnako dospel k záveru, že ani túto druhú väzbu si žalobca nezavinil sám, pričom vychádzal z uznesenia Okresného súdu Trebišov č.k. -294 zo dňa 5.11.2011 a z dôvodu vzatia do väzby podľa , nakoľko predmetné uznesenie bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. -321 zo dňa 5.12.2011 zrušené z dôvodu, že nebol daný zákonný dôvod vzatia do väzby a to vzhľadom na opakované hospitalizácie a práceneschopnosť žalobcu.

13. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca bol do opätovnej väzby vzatý podľa ust. . V zmysle citovaného ustanovenia, ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak je obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby. Vo vzťahu k použitému dôvodu väzby súd poukázal na skutočnosť, že voči žalobcovi sa uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trebišove ČVS:E.-XXX/OVK-S.- XXXX zo dňa 5.10.2011 začalo trestné stíhanie pre skutok kvalifikovaný ako prečin porušovania domovej slobody v jednočinnom súbehu s prečinom neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla v spolupáchateľstve, ktorého sa mal dopustiť dňa 28.8.2011, teda v čase po jeho prepustení z väzby v predmetnej veci. Vyššie uvedený trestný čin bol predmetom trestného konania vedeného na Okresnom súde Trebišov pod sp.zn. . Súd z trestného spisu zistil, že rozsudkom Okresného súdu Trebišov č.k. -388 zo dňa 10.6.2014, bol žalobca oslobodený spod obžaloby za skutok, ktorý mal spáchať dňa 28.8.2011 spoločne s T. W., ktorý skutok bol právne kvalifikovaný ako prečin porušovania domovej slobody v jednočinnom súbehu s prečinom neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla z dôvodu, že nebolo preukázané, že by žalobca tento skutok spáchal. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.6.2014 s tým, že žalobca bol uznaný vinným, keďže dňa 7.9.2010 sa dopustil prečinu výtržníctva, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, ktorý bol podmienečne odložený a bola aj určená skúšobná doba v trvaní 1 roka. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že síce zákonný dôvod pre väzbu v danom čase existoval, pretože žalobca bol obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal spáchať po prepustení z prvej väzby, avšak vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol následne spod obžaloby za tento trestný čin oslobodený, je nesporné, že vzatie do väzby si ani v tomto prípade sám svojim konaním nezavinil.

14. Nakoľko súd dospel k záveru o danosti základného predpokladu pre záver o zodpovednosti štátu, následne sa zaoberal ďalšími predpokladmi, ktorými sú existencia škody a príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a vznikom škody a to s odkazom na citované ust. § 17 ods. 1 až 4 zákona č.

s tým, že ust. citovaného zákona zakladá nárok poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy a to bez ohľadu na to, či mu zároveň vznikla škoda (skutočná škoda, či ušlý zisk) a to so zohľadnením kritérií ustanovených v ust. citovaného zákona ,s prihliadnutím v danej veci aj na vznik nemajetkovej ujmy s odkazom na ust. a nasl. ( ďalej len „OZ“), keďže vzal do úvahy nielen psychickú traumu, ktorú žalobca utrpel ale vychádzal aj zo skutočnosti prameniacej z ustálenej súdnej judikatúry, že trestné stíhanie fyzickej osoby, najmä pozbavenie jej osobnej slobody väzbou, predstavuje závažný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby chránených ust. , s odkazom na čl. 10 Listiny základných práv a slobôd, pričom súdna judikatúra už viackrát vyslovila názor, že trestné stíhanie, ako aj výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie negatívne dôsledky pre osobný život a životný osud jednotlivca.

15. Súd prvej inštancie uviedol, že v danom spore nebolo sporné, že trestné stíhanie žalobcu trvalo tri roky (od vznesenia obvinenia do oslobodzujúceho trestného rozsudku), pričom v rámci rovnakej trestnej veci došlo k pozbaveniu osobnej slobody žalobcu väzbou dvakrát, čo so zreteľom na psychický stav žalobcu nie je zanedbateľné, berúc do úvahy aj dĺžku výkonu väzby - prvá väzba trvala od 20.9.2010 do 4.10.2010, t.j. 45 dní a druhá od 4.11.2011 do 18.10.2012, takmer 1 rok (spolu 385 dní) s tým, že žalobca dovtedy vo výkone väzby alebo trestu odňatia slobody nebol s tým, že súd prvej inštancie prvýkrát v predmetnej trestnej veci rozhodol o treste odňatia slobody v trvaní 7 rokov nepodmienečne a to rozsudkom zo dňa 23.2.2012, pričom súd rozsudkom zo dňa 29.11.2012 opätovne uložil trest odňatia slobody žalobcovi v trvaní 7 rokov nepodmienečne. Po oboznámení trestného spisu v znení intencií odvolacieho súdu rovnako mal súd za preukázané, že v priebehu výkonu druhej väzby žalobca päťkrát žiadal o prepustenie z väzby na slobodu a jeho žiadosti boli zamietnuté. Preto súd nepochyboval o tom, že k pocitom neistoty, stresu, úzkosti a frustrácie žalobcu prispel aj takýto priebeh trestného konania, najmä v spojení s hrozbou skutočne vysokej výmery trestu odňatia slobody.

16. Vykonaným dokazovaním - lekárskymi správami súd mal za preukázané, čo ani žalovaný nespochybňoval, že žalobca mal problémy súvisiace s duševným zdravím už pred vzatím do väzby, od detstva bol evidovaný v psychiatrickej, psychologickej a neurologickej ambulancii, čo aj vyplynulo z Rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Trebišov zo dňa 20.7.2001, podľa ktorého žalobca bol hodnotený ako dlhodobo ťažko zdravotne postihnuté dieťa vyžadujúce mimoriadnu starostlivosť a to aj podľa vykonávacej vyhlášky k zákonu o sociálnom zabezpečení. Ďalej zo správy z psychologického vyšetrenia zo dňa 8.12.1995 vyplynul záver o neurotickej alterácii osobnosti s afektívnou labilitou v zmysle instability a impulzívnych tendencií pri celkovej zvýšenej dráždivosti nervovej sústavy a zo správy psychiatra zo dňa 29.3.2000 je zrejmá porucha osobnosti, emočná nestabilita, podozrenie na paranoidnú schizofréniu, čo vyplynulo aj zo správ psychiatričky MUDr. U. X. z roku 2010. Bolo vykonaným dokazovaním podľa súdu preukázané, že tieto problémy sa u žalobcu zintenzívnili počas trestného stíhania, nakoľko žalobca bol počas trestného stíhania viac krát hospitalizovaný s tým, že aj počas výkonu väzby musel byť pre akútnu dekompenzáciu stavu premiestnený do nemocnice. To ani v konaní sporné nebolo s tým, že lekárskymi správami bolo preukázané, že pred vzatím do väzby, žalobca kvôli existujúcim zdravotným problémom hospitalizovaný nebol.

17. Vychádzajúc z vyhodnotenia dôkazov o psychických problémoch žalobcu s odkazom na znalecký posudok č. 179/2010 vyhotovený znalcami MUDr. Š. X. a MUDr. G. P. O. zo dňa 20.10.2010, správy MUDr. U. X., správy Univerzity nemocnice L. Pasteura v Košiciach, prvá psychiatrická klinika zo dňa 18.6.2011, prepúšťacej správy univerzitnej nemocnice o hospitalizácii žalobcu zo dňa 30.7.2011 v kontexte lekárskych správ citovaných psychiatričiek v bode 82., 83. a 85. odôvodnenia napadnutého rozsudku s odkazom na prepúšťaciu správu o hospitalizácii žalobcu od 5.9.2011 do 28.9.2011 a popisu jeho zdravotného stavu, ktorý sa viaže k obdobiu po vzatí žalobcu do prvej väzby, s následným opisom psychiatrického stavu žalobcu po jeho vzatí aj do druhej väzby, a s odkazom aj na citované dôkazy v období po troch rokov po prepustení z druhej väzby, súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade boli preukázané negatívne dopady oboch rozhodnutí o väzbe do osobnostnej sféry žalobcu - na jeho duševné zdravie, keďže žalobca medzi výkonom prvej a druhej väzby absolvoval dve dlhodobé hospitalizácie a následne po nástupe do väzby bol jeho zdravotný stav zhoršený, problémy psychického rázu u žalobcu pretrvávajú doposiaľ a to aj tri roky po výkone druhej väzby, keďže okrem duševného stavu žalobca začal používať aj alkohol, resp. psychotropné látky, čo vyplývalo z citovaných lekárskych posudkov v bode 97. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

18. So zreteľom na tieto citované dôkazy tak súd prvej inštancie dospel k záveru o príčinnej súvislosti medzi rozhodnutiami o väzbe a následkom - nemajetkovou ujmou s tým, že vzťah medzi príčinou (rozhodnutím o väzbe) a následkami je jednoznačne priamy a bezprostredný.

19. Čo sa týka procesnej obrany žalovaného, k tomu súd uviedol, že vzatím žalobcu do väzby došlo k negatívnemu dopadu na psychické zdravie žalobcu, čo nie je reálne možné rozlíšiť, keďže ide o súbeh viacerých prebiehajúcich zásahov do osobnostnej sféry a to aj v prípade, že súbežne prebieha v inej veci trestné stíhanie a skutočnosť, že žalovaný sám uviedol, že sa po prepustení z väzby zabával, mienil vycestovať, taktiež nie sú spôsobilé vyvrátiť dôkaznú situáciu, ktorá svedčí o tom, že v danom čase bol žalobca psychicky dekompenzovaný a to najmä čo sa týka dopadu nezákonných väzieb na psychický stav žalobcu.

20. Vzhľadom k týmto skutočnostiam, so zreteľom na vyhodnotenie všetkých dôkazov a okolností tohto prípadu, súd prvej inštancie konštatoval, že priznaná suma 15.600,00 eur vychádzajúc z negatívnych dôsledkoch oboch rozhodnutí o väzbe je primeraná a predstavuje optimálne a účinné vyváženie a zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu do práv žalobcu s tým, že je ťažké kvantifikovať, aký je podiel následkov a teda, rozsah a intenzitu nemajetkovej ujmy zvlášť vo vzťahu k prvej väzbe a zvlášť vo vzťahu k druhej väzbe a to napriek tomu, že prvá väzba trvala „len“ 45 dní a druhá väzba „takmer“ jeden rok. Je totiž zrejmé, že k rapídnemu zhoršeniu psychického stavu žalobcu došlo v období po vykonaní prvej väzby do začatia výkonu druhej väzby. Druhá väzba prirodzene len umocnila resp. „stabilizovala“ už existujúci negatívny psychický stav žalobcu. Súd bol toho názoru, že vzhľadom na jediný následok (psychické zdravie) a skutočnosť, že išlo o dve väzby v jednej (tej istej) trestnej veci, je potrebné tento následok zásahu vnímať komplexne, pričom pre poškodeného žalobcu je podstatná celková suma priznaného odškodnenia.

21. V záujme vyhovenia požiadavke odvolacieho súdu však žalobca upresnil, že titulom prvej väzby si žalobca uplatňuje nárok na 7.800,00 eur a titulom druhej väzby taktiež nárok na 7.800,00 eur, čomu súd vyhovel. V konaní nebolo sporné a žalovaným namietané, že uplatňovaná náhrada je v súlade s limitom stanoveným v zmysle ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

22. Žalobca si okrem istiny uplatnil aj úroky z omeškania zo sumy 15.600,00 eur vo výške 5,05 % ročne počnúc od 23.4.2015 až do zaplatenia.

23. V zmysle s odkazom na veta prvá, a ust. nariadenia vlády SR č. , súd prvej inštancie rovnako zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej istiny počnúc dňom 23.4.2015 až do zaplatenia, keďže v konaní nebolo sporné, že žalobca požadoval o predbežné prerokovanie nároku žalovaného listom zo dňa 20.10.2014 a žalovaný listom zo dňa 22.4.2015 žalobcovi oznámil, že jeho nárok neuznáva, čím sa nasledujúcim dňom dostal do omeškania, t.j. dňom 23.4.2015 (viď bod 113. odôvodnenia napadnutého rozsudku).

24. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle a , pričom vychádzal z pomerného úspechu žalobcu v konaní a preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85%.

25. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalovaný a to konkrétne proti výroku č. I. a výroku č. III. z dôvodov podľa , a .

26. Žalovaný nesúhlasil s vyhodnotením skutkového stavu veci a to vo vzťahu k zavineniu väzby, konkrétne prvej, ako aj druhej väzby a to aj vo vzťahu k vzniku a výške nemajetkovej ujmy, pričom namietal priznané úroky z omeškania pri náhrade nemajetkovej ujmy a taktiež aj priznaný nárok na náhradu trov konania. Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, alternatívne rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

27. Konštatoval, že čo sa týka vyhodnotenia skutkového stavu, keďže žalobca vzal počas konania žalobu v časti o zaplatenie sumy 204,00 eur s príslušenstvom, uplatnenej titulom straty na zárobku späť, sa už žalobca v konaní domáhal len náhrady škody titulom nemajetkovej ujmy, konkrétne titulom rozhodnutí

o väzbe, keďže mal byť vzatý opakovane do väzby, čím mu mala byť spôsobená nemajetková ujma spolu vo výške 15.600,- eur spolu s uplatneným úrokom z omeškania 5,05% ročne od 23.4.2015 do zaplatenia. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca si svojim konaním väzbu nezavinil sám a to v obidvoch prípadoch jeho vzatia do väzby v priebehu vedeného trestného konania a preto mu možno priznať náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú rozhodnutiami o väzbe, a to aj napriek tomu, že hneď pri výsluchu po jeho zadržaní dňa 20.9.2010 sám uviedol „svojho skutku veľmi ľutujem, ja som bol veľmi opitý a na nič podstatné sa nepamätám“, čím spáchanie skutku nepoprel a pri výsluchu popísal ako došlo ku skutku a že uvedené je pravda s tým, že jediným z dôvodov zavinenia vzatia žalobcu do väzby, môže byť jeho samotné priznanie k spáchaniu skutku (viď rozsudok NS ČR sp.zn. zo dňa 20.10.2015) a to, že v tom čase bol naviac žalobca aj v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia za prečin podľa odsúdený k trestu odňatia slobody 3 mesiace so skúšobnou dobou v trvaní do jedného roka do 8.10.2010, mal byť daný dôvod vzatia žalobcu do väzby, keďže aj úmyselná nepravdivá výpoveď pred sudcom pre prípravné konanie môže byť posúdená aj ako správanie sa žalobcu, ktoré odôvodňovalo zavinenie žalobcu na vzatí do väzby (viď rozsudok NS ČR sp.zn. ). Práve z týchto dôvodov mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie otázku zavinenia väzby v tomto prípade nesprávne právne posúdil a to aj čo sa týka zavinenia druhej väzby a to aj s poukazom na to, že došlo k obvineniu žalobcu z ďalšieho úmyselného trestného činu, ktorý mal spáchať po prepustení z väzby, čím súd vec nesprávne právne posúdil. Rovnako žalovaný bol toho názoru, že vo veci súd nesprávne posúdil zákonné dôvody, o ktoré sa väzba opiera, keďže musí byť preukázané aj určité konanie obvineného, k čomu ale súd prvej inštancie neprednáša žiadne úvahy a u žalobcu išlo o osobu trestne stíhanú - odsúdenú, dokonca v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia, ktorá sa ku skutku navyše priznala a preto bolo úlohou súdu prvej inštancie uviesť, za akých okolností by preventívnu väzbu žalobcu považoval za zavinenú a nekoncipovať svoje odôvodnenie k zavineniu väzby k útekovej či kolúznej s poukazom na dve rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, ktoré citoval, kde sa uvádza, že zavinenie väzby môže byť spôsobené osobou žalobcu a jeho trestnou minulosťou.

28. Vo vzťahu k vzniku a výške nemajetkovej ujmy je rozsudok podľa žalovaného nepreskúmateľný vychádzajúc z nesprávnych skutkových zistení a rovnako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže v zmysle , náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno priznať, iba ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Súd nezohľadnil skutočnosť, že žalobca trpí psychickými problémami už od narodenia a že k jeho zhoršeniu došlo práve v súvislosti s rozhodnutiami o väzbe a to natoľko, aby to odôvodňovalo s poukazom aj na ďalšie konkrétne skutočnosti priznaním náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 15.600,00 eur, keďže nie je možné s určitosťou konštatovať, že nebyť rozhodnutí o väzbe, psychický stav žalobcu by sa nezmenil. Taktiež súd nešpecifikoval, v súvislosti s ktorým trestným stíhaním sa psychické problémy žalobcu zintenzívnili, pričom zo žiadnej lekárskej správy nevyplýva zhoršenie zdravotného stavu žalobcu spôsobením väzby, keďže samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného.

29. Čo sa týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy, v danom prípade žalovaný odkazoval na zákonné limity s odkazom na ust. § 17 ods. 4 citovaného zákona a to aj bez zreteľa na dĺžku trvania prvej a druhej väzby, čo svedčí o zjavnej neprimeranosti súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, keďže maximálna výška nemajetkovej ujmy v danom prípade sa rovná nemajetkovej ujme spôsobenej trestným činom s následkom smrti. Žalovaný rovnako namietal priznanie úrokov z omeškania z priznanej sumy a poukazoval na ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov v tomto smere ako aj na rozsudok NS SR zo dňa 14.3.2012 sp.zn. a ďalšie.

30. Vo vzťahu k trovám konania mal žalovaný za to, že v prípade žalobcu neboli naplnené kumulatívne podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, čím odpadá dôvodnosť priznania nároku na náhradu trov konania.

31. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného nesúhlasil s uplatnenými odvolacími dôvodmi, ktorých odôvodnenie vychádza z procesnej obrany žalovaného učinené v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku správne vysporiadal a preto súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, keďže dve nezákonné väzby sa jednoznačne negatívne odrazili na psychickom zdravotnom stave žalobcu a podlomili jeho zdravie, čo

v konaní bolo jednoznačne preukázané. Preto navrhoval, aby odvolací súd, ak neodmietne odvolanie žalobcu rozsudok súdu ako vecne správny potvrdí v celom rozsahu.

32. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

33. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal hore uvedené odvolanie žalovaného a v spore rozhodol rozsudkom č.k. -498 zo dňa 16. septembra 2020 a to v tomto znení: I. P o t v r d z u j e rozsudok v časti výroku pod č. I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 15.600,- eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, ako aj vo výroku o trovách konania. II. M e n í rozsudok v časti výroku pod č. I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi okrem priznanej istiny aj príslušenstvo tak, že v časti príslušenstva žalobu žalobcu z a m i e t a. III. P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

34. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná a z dôvodu jeho prípustnosti a zároveň aj dôvodnosti, Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. zo dňa 25. augusta 2021 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16. septembra 2020 sp.zn. a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keďže odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite nevysporiadal s pomerne rozsiahlou argumentáciou žalovaného týkajúcej sa (ne)preukázania zavinenia žalobcu vo vzťahu k jeho obom väzobným stíhaniam s tým, že v zmysle veta druhá je povinný odvolací súd sa vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, čo odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne nevykonal, čím porušil základné práva žalovaného na spravodlivý proces, pričom ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd aj o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania ( ).

35. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( účinného od 1.7.2016, ďalej len „CSP“), opätovne prejednal odvolanie žalovaného so zreteľom na uloženú povinnosť dovolacím súdom, po zrušení rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu, ako odvolania podaného včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a , , z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa , a a dospel k záveru o nedôvodnosti ich uplatnenia.

36. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 18.11.2021 o 10,30 hod., v pojednávacej miestnosti č. dv. 230/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené dňa 11.11.2021 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa ust. , a .

37. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa , a , t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

38. Odvolací dôvod podľa je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v civilnom sporovom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

39. Z obsahu odvolania ale odvolací súd zistil, že žalovaný pri uplatnení odvolacieho dôvodu, ale aj poukazoval na nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, čo je rovnako aj odvolacím dôvodom podľa ust. , t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom inou vadou procesného charakteru je aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, čo konštatoval aj Najvyšší súd SR v Stanovisku občianskoprávneho kolégia zo dňa 3.12.2015 uverejneného v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR 1/2016, nakoľko spravodlivé súdne konanie v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého strany musia dostať príležitosť na primeranú

reakciu vo vzťahu k vyhodnoteniu skutkového stavu a jeho právnemu posúdeniu konajúcim súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku v zmysle .

40. Odvolací dôvod podľa ust. , t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti.

41. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s (dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z - . Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a pod. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá , lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

42. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

43. Odvolací súd po opätovnom preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj procesného postupu súdu v konaní z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalovaného vymedzených v podanom odvolaní, sa opätovne stotožňuje so správnymi skutkovými závermi i právnym posúdením prejednávanej veci, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku na ktoré čo sa týka priznania istiny uplatneného nároku titulom náhrady škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy v celom rozsahu v zmysle poukazuje a to aj čo sa týka výroku rozsudku o náhrade trov konania.

44. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

45. Rozhodnutiu súdu nie je možné vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, lebo súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré zákonne z vykonaných dôkazov a prednesov sporových strán vyplynuli a vyšli za konania najavo, čím neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré zákonne boli vykonanými dôkazmi preukázané, v jeho hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá

tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. a nasl. . Súd na zistený skutkový stav aplikoval správne zákonné ustanovenia, ktoré aj správne vyložil a vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán s tým, že rozsudok jednoznačne zodpovedá aj ust. .

46. K odvolacím námietkam žalovaného smerujúcich k nedostatočnému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu sporu, ako aj následnému právnemu posúdeniu veci v kontexte aj nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že tieto odvolacie námietky žalovaného sú neopodstatnené, keďže odvolateľ sa v odvolacích námietkach pridržiaval procesnej obrany učinenej v konaní na súde prvej inštancie, s ktorou sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku správne vysporiadal, v súlade s ust. , a to čo sa týka všetkých namietaných skutočností, majúcich dopad na skutkové vyhodnotenie veci a jej právne posúdenie.

47. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozsudku s odkazom na ust. v rozsahu priznanej istiny uplatneného nároku stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a len na zdôraznenie správnosti dopĺňa ďalšie skutočnosti.

48. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení základu nároku na náhradu škody postupoval v súlade s ustálenou judikatúrou a rozhodovacou praxou súdov SR v súlade s , ods. 1, 2 Základných princípov , nakoľko štát zodpovedá aj za škodu, ktorá bola poškodenému spôsobená začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Pri posudzovaní základu nároku sa tu neposudzuje správnosť rozhodnutia orgánu štátu z hľadiska prípadného porušenia právnej povinnosti a zavinenia, rozhodujúcim kritériom pre posúdenie zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je procesný výsledok tohto konania. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je to, aby každá ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. ).

49. V tomto smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR, sp.zn. , ako aj odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 24.01.2017, z ktorého vyplýva právny názor, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby, či zastavením trestného stíhania, je potrebné hľadať nielen v článku 46 ods. 3 SR a článku 36 Listiny, ale vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahuje do základných práv jednotlivca. V tejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo. Ak orgány v činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k stíhanej osobe o postup porušujúci základné ľudské práva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenie za všetky úkony, ktorými bol zo strany štátu podrobený.

50. Ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych orgánov SR odvolací súd zvýrazňuje aj citovaním uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 09.11.2017, v ktorého odôvodnení sa konštatuje, že po publikovaní rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR č. 37/2014), najvyšší súd nevydal rozhodnutie, ktoré by bolo založené na odlišných právnych záveroch, pričom zo všetkých nadväzujúcich rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR vyplýva, že rozhodovacia prax nie je rozdielna v tom, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby, je treba s prihliadnutím na konkrétne okolností a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie voči nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobený vedením trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia či vedenia trestného stíhanie je teda neskorší výsledok trestného konania.

51. Za tejto situácie odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie v tom, že vo veci je daný základ uplatňovaného nároku, keďže trestné stíhanie žalobcu bolo skončené jeho oslobodením spod obžaloby - viď uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k. -632 zo dňa 18.10.2012, ako aj -701 zo dňa 30.10.2013, ktorým Krajský súd v Košiciach žalobcu oslobodil spod obžaloby a to čo sa týka rozhodnutí súdov o väzbe žalobcu a jeho oslobodenia spod obžaloby.

52. Odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo sporné, že uznesením OO PZ Kráľovský Chlmec ČVS:E.- XXXX/KC-S.-XXXX zo dňa 20.9.2010 bolo vznesené obvinenie voči žalobcovi a T. W. za prečin krádeže formou spolupáchateľstva, ktorého sa mali dopustiť dňa 19.9.2010 odcudzením osobného motorového vozidla a ďalších vecí, ktoré sa v ňom nachádzali.

53. Okresná prokuratúra v Trebišove podala dňa 18.1.2011 obžalobu na žalobcu a T. W. na tom skutkovom základe, že dňa 19.9.2010 po predchádzajúcej spoločnej dohode odcudzili motorové vozidlo, T. W. fyzicky napadol U. C. tak, že ho viackrát udrel rukou do oblasti hlavy spoločne so žalobcom, následkom čoho tento padol na zem, kde ho ešte obaja bili po rôznych častiach tela. Následne nasadli do osobného motorového vozidla, v ktorom sa nachádzali aj osobné veci poškodeného, čím takto spôsobili poškodenému zranenia a teda spoločným konaním proti inému použili násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci a spôsobili ním väčšiu škodu, čím spáchali spolupáchateľstvo zločinu lúpeže.

54. Okresný súd Trebišov uznesením č.k. zo dňa 24.9.2010 vzal žalobcu do väzby. Väzba sa začala dňa 20.9.2010. Dôvodom pre vzatie do väzby bolo ust. , pretože z dokazovania vyplynulo, že je dôvodná obava, že pri ponechaní na slobode bude žalobca pokračovať v trestnej činnosti. Naplnenie uvedeného dôvodu súd videl v tom, že žalobca bol trestným rozkazom Okresného súdu Trebišov sp.zn. zo dňa 22.9.2009 odsúdený pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia na trest odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu do 8.10.2010 a trestnú činnosť, zo spáchania ktorej je teraz obvinený, spáchal počas skúšobnej doby.

55. Okresný súd Trebišov uznesením č.k. zo dňa 4.11.2010 prepustil žalobcu z väzby na slobodu, po prijatí záruky za jeho ďalšie správanie ponúknutej jeho rodičmi. Súd pri rozhodovaní prihliadol na osoby rodičov žalobcu, ako aj okolnosti prípadu, keď žalobca konal v stave opilosti a pod vplyvom spoluobvineného W..

56. Okresný súd Trebišov uznesením č.k. -294 zo dňa 15.11.2011 v tej istej trestnej veci žalobcu vzal do väzby, z dôvodov podľa ust. a . Väzba sa začala 14.11.2011. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že príkaz na zatknutie bol vydaný z dôvodu, že žalobca sa vyhýba trestnému stíhaniu tým, že sa skrýva a bezdôvodne nedostavuje na predvolanie súdu.

57. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k.8 Tos 91/2011-321 zo dňa 5.12.2011 bolo vyššie citované uznesenie Okresného súdu Trebišov č.k. -294 zo dňa 15.11.2011 zrušené.

58. Krajský súd v Košiciach vzal žalobcu opätovne do väzby podľa ust. . Väzba začala plynúť dňa 14.11.2011. Z odôvodnenia citovaného uznesenia Krajského súdu v Košiciach vyplýva, že uznesenie súdu prvej inštancie bolo zrušené z dôvodu, že dôvody podľa ust. a nie sú aplikovateľné v prípade, ak ide o opätovné vzatie do väzby v tej istej veci. Krajský súd vzal žalobcu do väzby s poukazom na ust. , podľa ktorého, ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak je obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby. Vo vzťahu k použitému dôvodu väzby odvolací súd poukázal na skutočnosť, že voči žalobcovi sa začalo trestné stíhanie pre skutok kvalifikovaný ako prečin porušovania domovej slobody v jednočinnom súbehu s prečinom neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla v spolupáchateľstve, ktorého sa mal dopustiť dňa 28.8.2011, teda v čase po jeho prepustení z väzby v predmetnej veci. Dôsledne zvažoval aj to, či je daný opätovný dôvod väzby podľa ust. , podľa ktorého ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak je na úteku alebo sa skrýva, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, nezdržiava sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu, nepreberá zásielky alebo nerešpektuje príkazy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, alebo inak vedome marí vykonávanie nariadených úkonov s tým, že konštatoval, že tento dôvod, vzhľadom na opakované hospitalizácie a práceneschopnosť žalobcu, nie je jednoznačne daný.

59. Okresný súd Trebišov prvýkrát v predmetnej trestnej veci rozhodol rozsudkom č.k. zo dňa 23.2.2012, ktorým žalobcu uznal vinným zo spáchania skutku, z ktorého bol obžalovaný a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov nepodmienečne. Rozsudok bol zrušený uznesením Krajského súdu

v Košiciach č.k. -525 zo dňa 2.5.2012 a vec bola vrátená okresnému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie.

60. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. -632 zo dňa 18.10.2012 súd zrušil uznesenie Okresného súdu Trebišov č.k. zo dňa 25.9.2012, ktorým súd zamietol žiadosť žalobcu o prepustenie z väzby a sám ihneď prepustil žalobcu z väzby. Z odôvodnenia citovaného uznesenia vyplýva, že odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, ktorým zrušil odsudzujúci rozsudok okresného súdu, konštatoval pochybnosti vo vzťahu k správnosti zistenia skutkového stavu, taktiež medzičasom vypracovaný znalecký posudok vo vzťahu k posúdeniu otázky hodnovernosti výpovede poškodeného vyznieva v prospech žalobcu a preto konštatoval, že ďalšie zotrvanie žalobcu vo väzbe nie je dôvodné.

61. Druhýkrát Okresný súd Trebišov vo veci rozhodol rozsudkom č.k. zo dňa 29.11.2012, ktorým žalobcu uznal vinným zo spáchania skutku, z ktorého bol obžalovaný a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov nepodmienečne.

62. Aj tento rozsudok bol zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. -701 zo dňa 30.10.2013, ktorým krajský súd zároveň žalobcu oslobodil spod skutku obžaloby právne kvalifikovaného ako zločin lúpeže v spolupáchateľstve, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal. Krajský súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že okresný súd nevyhodnotil dôkazy objektívne, logicky, ale práve opačne, vyhodnotil ich subjektívne, výlučne v neprospech obžalovaného žalobcu. Už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí pritom odvolací súd uviedol, že rozhodnutie o vine žalobcu zo zločinu lúpeže je predčasné a nemá oporu vo vykonaných dôkazoch, vo veci existujú dôvodné pochybnosti hlavne o vierohodnosti výpovede samotného poškodeného U. C.. Žalobca počas celého konania, na hlavnom pojednávaní i v prípravnom konaní popieral spáchanie skutku. Odvolací súd uzavrel, že žalobcu zo spáchaniu zločinu lúpeže usvedčuje jedine spoluobžalovaný T. W.. Proti jeho výpovedi stojí výpoveď žalobcu, ktorý v každom štádiu trestného konania poprel svoju účasť na spáchanom zločine a na svoju obhajobu tvrdil, že s poškodeným bol kamarát, nemal žiadny motív sa k nemu správať násilným spôsobom a už vôbec nie odcudziť mu auto. Poškodený U. C. viackrát zmenil svoju výpoveď, zo záverov znaleckého posudku jednoznačne vyplynulo, že poškodený si nepamätá prežité udalosti a konfabuluje, preto zo psychologického hľadiska nemožno jeho výpoveď považovať za dôveryhodnú. Na základe rôznych variácií výpovedí poškodeného odvolací súd dospel k záveru, že jeho výpoveď ani z právneho hľadiska nemožno brať za dôveryhodnú a na základe tejto výpovede uznať žalobcu za vinného.

63. So zreteľom na hore uvedené konštatovania odvolacieho súdu prejednávajúce trestnú vec, je spochybnená odvolacia námietka, že žalobca sa k spáchaniu skutku priznal, nakoľko v konaní bola spornou otázka, ktorú namietal žalovaný, založená na tvrdení, že žalobca si väzbu zavinil sám. Uvedená skutočnosť totiž vylučuje vznik práva na náhradu škody podľa ust. § 8 ods. 6 písm. a/ citovaného zákona, čo ale so zreteľom na namietané skutočnosti nemožno potvrdiť.

64. Čo je potrebné považovať za zavinenie väzby, zákon bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia zverená všeobecným súdom. Tieto pri rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého prípadu.

65. V prvom rade odvolací súd zdôrazňuje, že zákonná koncepcia zodpovednosti štátu je založená na princípe, že hoci rozhodnutie o väzbe je zákonné, t.j. nebolo zrušené pre nezákonnosť, nárok na náhradu škody vzniká tak ako je to v tomto prípade, ak bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby, pričom podľa súdnej judikatúry je preto potrebné zisťovať, či osoba vzatá do väzby skutočne svojim konkrétnym konaním dala príčinu k uvaleniu väzby alebo jej predĺženiu. Pre vylúčenie nároku na odškodnenie za väzbu by malo byť a to preukázané určité konanie obvineného, napr. pokus o útek, pôsobenie na znalca, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a pod., ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal vinu na uvalení väzby. Nemožno preto jednoznačne vidieť zavinenie na uvalení väzby len v tom, že išlo napr. o osobu niekoľkokrát súdne trestanú a že vzhľadom na osobu páchateľa je tu nebezpečenstvo, že by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhla trestnému stíhaniu a trestu a že je tu dôvodná obava, že by mohol naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy a to bez existencie aj ďalších k tomuto záveru prameniacich konkrétne preukázaných dôkazov, pričom konštatovanie žalobcu, že

spáchanie skutku nepoprel a uviedol, že ľutuje, nemožno v stave opilosti, v akej bol žalobca jednoznačne v čase prípravného konania chápať ako priznanie k spáchaniu skutku, preukázaním zavinenia žalobcu, keďže nehodnovernosť výpovede poškodeného bola potvrdená aj v rámci trestného konania, v rámci nariadeného znaleckého dokazovania.

66. Čo sa týka zavinenia prvej väzby na strane žalobcu, odvolací súd opätovne uvádza, že v predmetnej veci bol prvýkrát žalobca vzatý do väzby z dôvodu podľa ust. , t.j. pre dôvodnú obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Naplnenie uvedeného dôvodu súd videl v tom, že žalobca bol trestným rozkazom Okresného súdu Trebišov sp.zn. zo dňa 22.9.2009 odsúdený pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia na trest odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu do 8.10.2010 a trestnú činnosť, zo spáchania ktorej je teraz obvinený, spáchal počas skúšobnej doby.

67. Vo vzťahu k prvej väzbe súd opäť podotýka, že sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že žalobca si sám zavinil vzatie do prvej väzby. Žalovaný v tejto súvislosti poukazoval na výpoveď žalobcu v prípravnom konaní pri vznesení obvinenia, keď spáchanie skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, nepoprel a uviedol, že ho ľutuje. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby totiž nemožno stotožňovať so zavinením zahájenia trestného stíhania, pretože skutočnosti, ktoré sú predpokladom zahájenia trestného stíhania, sú odlišné od skutočností, ktoré sú dôvodom pre vzatie obvineného do väzby. Z tohto hľadiska teda nie je významné to, či správanie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin a či naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale to, či jeho chovanie vyvolalo obavu zakladajúcu dôvod, pre ktorý bol vzatý do väzby, pričom žalobca bol spod obžaloby oslobodený a hodnovernosť výpovede poškodeného bola v trestnom konaní spochybnená.

68. Ako už súd uviedol vyššie, nemožno jednoznačne vidieť zavinenie na uvalení väzby len v tom, že išlo o osobu niekoľkokrát súdne trestanú a že vzhľadom na osobu páchateľa je tu dôvodná obava, že by mohol naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Zo žiadneho dôkazu nevyplynulo také správanie žalobcu, ktoré by dávalo dôvod k obavám, že by žalobca chcel pokračovať v trestnej činnosti, že by chcel dokonať trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo že by pripravoval alebo hrozil spáchaním ďalšieho trestného činu a preto si žalobca väzbu v tejto veci nezavinil. V tomto smere súd poukazuje na dôležitý fakt, ktorým je, že žalobca bol z tejto väzby prepustený dňa 4.11.2010, t.j. „už“ po 45 dňoch, po prijatí záruky za jeho ďalšie správanie ponúknutej jeho rodičmi, pričom sám súd pri rozhodovaní o prepustení prihliadol na okolnosti prípadu, t.j. že žalobca konal v stave opilosti a pod vplyvom spoluobvineného a nevyslovil žiadnu obavu z toho, že by žalobca mal pokračovať v páchaní trestnej činnosti.

69. Čo sa týka zavinenia žalobcu na druhej väzbe, odvolací súd dopĺňa, že žalobca bol do nej vzatý uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. -321 zo dňa 5.12.2011 a to podľa ust. . Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca si zavinil väzbu, sa opiera o uznesenie Okresného súdu Trebišov č.k. -294 zo dňa 15.11.2011 a o dôvod vzatia do väzby podľa ust. ). Tieto však neboli skutočnými dôvodmi vzatia žalobcu do väzby, pretože toto uznesenie bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. -321 zo dňa 5.12.2011. Argumentácia žalovaného, že žalobca si zavinil väzbu, pretože sa bezdôvodne neustanovoval na verejné zasadnutia súdu, je preto irelevantná. Ako to napokon vyplýva z odôvodnenia citovaného uznesenia Krajského súdu v Košiciach, súd pri rozhodovaní o opätovnom vzatí do väzby dôsledne zvažoval aj to, či je daný opätovný dôvod väzby podľa ust. , podľa ktorého ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak je na úteku alebo sa skrýva, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, nezdržiava sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu, nepreberá zásielky alebo nerešpektuje príkazy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, alebo inak vedome marí vykonávanie nariadených úkonov. Odvolací súd konštatoval, že tento dôvod, vzhľadom na opakované hospitalizácie a práceneschopnosť žalobcu, jednoznačne daný nie je.

70. V tomto smere odvolací súd apeluje na to, že žalobca bol do opätovnej väzby vzatý podľa ust. s tým, že v zmysle citovaného ustanovenia, ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak je obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby. Vo vzťahu k použitému dôvodu väzby súd poukázal na skutočnosť, že voči žalobcovi sa uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v

Trebišove ČVS:E.-XXX/OVK-S.-XXXX zo dňa 5.10.2011 začalo trestné stíhanie pre skutok kvalifikovaný ako prečin porušovania domovej slobody v jednočinnom súbehu s prečinom neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla v spolupáchateľstve, ktorého sa mal dopustiť dňa 28.8.2011, teda v čase po jeho prepustení z väzby v predmetnej veci. Vyššie uvedený trestný čin bol predmetom trestného konania vedeného na Okresnom súde Trebišov pod sp.zn. . Súd z trestného spisu zistil, že rozsudkom Okresného súdu Trebišov č.k. -388 zo dňa 10.6.2014, bol žalobca oslobodený spod obžaloby za skutok, ktorý mal spáchať dňa 28.8.2011 spoločne s T. W., ktorý skutok bol právne kvalifikovaný ako prečin porušovania domovej slobody v jednočinnom súbehu s prečinom neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla, z dôvodu, že nebolo preukázané, že by žalobca tento skutok spáchal. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.6.2014 s tým, že žalobca aj keď bol uznaný vinným, že dňa 7.9.2010 sa dopustil prečinu výtržníctva, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, ktorý bol podmienečne odložený a bola aj určená skúšobná doba v trvaní 1 roka a zároveň, z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že síce zákonný dôvod pre väzbu v danom čase existoval, pretože žalobca bol obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal spáchať po prepustení z prvej väzby, avšak vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol následne spod obžaloby aj za tento trestný čin oslobodený, je potom nesporné, že vzatie do väzby si ani v tomto prípade sám svojim konaním nezavinil.

71. Ešte raz odvolací súd podotýka, že zavinenie osoby na začatí vlastného trestného stíhania je potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení o zavinení vlastnej väzby. Toto zavinenie však nemožno vidieť v tom, že osoba sa dopustila skutku, pre ktorý bola stíhaná, ktorý však, ako bolo v priebehu trestného stíhania zistené, nenaplňoval znaky trestného činu. Zavinenie obvineného (či už vo forme úmyselnej, alebo nedbanlivostnej) na začatí trestného stíhania proti nemu znamená, že obvinený svojim zavineným úkonom prispel k tomu, že jeho konanie bolo dôvodom na začatie trestného stíhania proti nemu. Príčinnú súvislosť medzi vznesením obvinenia a zavinením obvineného je potrebné hľadať nie v jeho konaní, ktorým mal podľa orgánov činných v trestnom konaní naplniť skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale v inom jeho konaní pred začatím trestného stíhania, poprípade v jeho priebehu, predovšetkým v jeho postoji voči orgánom činným v trestnom konaní, teda v tom, či svojim konaním alebo úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že trestné konanie muselo byť voči nemu začaté (alebo v ňom naďalej pokračované). Nejde teda o to, či sa obvinený dopustil, hoc aj zavinene skutku, pre ktorý bol stíhaný a ktorým vyvolal podozrenie, že bol trestný čin spáchaný, ale o to, či svojim iným, alebo ďalším konaním ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní tak, že bez tohto jeho konania by k začatiu (pokračovaniu) trestného stíhania nedošlo, napríklad uvádzaním nepravdivých skutočností, odôvodňujúcich postup podľa , či predstieraním, že voči nemu nie sú dôvody na trestné stíhanie dané, hoci objektívne neexistovali. Podmienka, že poškodený si sám zavinil obvinenie, nie je naplnená ani tým, že sa dopustil skutku, pre ktorý bolo trestné stíhanie proti nemu začaté (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 12.6.2003 sp.zn. , zhodne rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 29.5.2002 sp.zn. ).

72. Keďže súd prvej inštancie správne dospel k základnému predpokladu pre záver o zodpovednosti štátu (rozhodnutie o väzbe, výkon väzby, oslobodenie spod obžaloby a nezavinenie väzby), sa podľa odvolacieho súdu rovnako správne ďalej zaoberal aj ďalšími predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, ktorými sú existencia škody a príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a vznikom škody v zmysle ust. , keďže každá škoda spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu má byť primerane odčinená bez ohľadu na to, či mu zároveň vznikla škoda, keďže nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného s prihliadnutím na rovnako správne ust. citovaného zákona a to aj so zreteľom na ust. a nasl. , keďže žalobca netvrdil iné zásahy nezákonnej väzby do svojej osobnostnej sféry, okrem dopadu na jeho psychické zdravie, berúc do úvahy tú skutočnosť, že trestné stíhanie fyzickej osoby, najmä osoby ako je to v danom prípade, ktorá už predtým trpela psychickými problémami, boli postavením jej osobnej slobody závažným zásahom do osobnostných práv fyzickej osoby chránených ust. , keďže trestné stíhanie predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv vymenovaných v čl. 10 Listiny základných práv a slobôd, pričom výkon väzby predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dôsledky pre osobný život a životný osud jednotlivca s tým, že v danom prípade trestné stíhanie žalobcu trvalo tri roky od vznesenia obvinenia až do oslobodzujúceho trestného rozsudku, pričom žalobca v rovnakej trestnej veci bol pozbavený osobnej slobody väzbou dvakrát, čo malo nezanedbateľný vplyv na jeho psychický stav s tým, že prvá väzba trvala od 20.9.2010 do 4.11.2010, t.j. 45 dní a druhá od 14.11.2011

do 18.10.2012, teda takmer jeden rok, pričom do tej doby žalobca vo výkone väzby alebo trestu odňatia slobody nebol, berúc do úvahy aj to podľa ust. § 3 ods. 1 citovaného zákona to, že štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

73. To, či žalobca aj v príčinnej súvislosti trpel pocitom neistoty, stresu, úzkosti a frustrácie vyplýva z lekárskych správ, ktorými bolo preukázané a ktoré ani žalovaný nespochybňoval, že žalobca mal problémy súvisiace s duševným zdravím už pred vzatím do väzby, od detstva bol evidovaný v psychiatrickej, psychologickej a neurologickej ambulancii, čo vyplynulo z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Trebišov zo dňa 20.7.2001, podľa ktorého bol žalobca hodnotený ako dlhodobo ťažko zdravotne postihnuté dieťa vyžadujúce mimoriadnu starostlivosť podľa vykonávacej vyhlášky k zákonu o sociálnom zabezpečení, ďalej zo správy z psychologického vyšetrenia zo dňa 8.12.1995, v ktorej bol konštatovaný záver o neurotickej alterácii osobnosti s afektívnou labilitou v zmysle instability a impulzívnych tendencií pri celkovej zvýšenej dráždivosti nervovej sústavy, ďalej zo správy psychiatra zo dňa 29.3.2000, v ktorej bola konštatovaná porucha osobnosti, emočná nestabilita, podozrenie na paranoidnú schizofréniu, ako aj zo správ psychiatra MUDr. U. X. z roku 2010. Vykonaným dokazovaním bolo následne aj preukázané, že tieto problémy sa u žalobcu zintenzívnili počas trestného stíhania, keďže žalobca bol počas trestného stíhania dlhodobo práceneschopný a viac krát hospitalizovaný s tým, že aj počas výkonu väzby musel byť pre akútnu dekompenzáciu stavu premiestnený do nemocnice. V konaní sporné nebolo a lekárskymi správami bolo preukázané, že pred vzatím do väzby žalobca kvôli existujúcim zdravotným problémom hospitalizovaný nebol, čoho dôkazom sú aj zdravotné záznamy po vzatí do prvej väzby, keďže dňa 11.10.2010 vyšetrovateľ policajného zboru predložil súdu návrh na vyšetrenie duševného stavu žalobcu, pričom poukázal na správu psychiatrickej ambulancie v Kráľovskom Chlmci, podľa ktorej je žalobca tenznej nálady, odbrzdený, má afektívnu labilitu, prejavy OCD kompulzie i obsesie, akoby intrapsychické halucinácie imperatívneho rázu, paranoidity, náznaky inkoherencie, osobnosť premorbidne psychopaticky štrukturovanú, emočne nestabilnú. Zo znaleckého posudku č.179/2010 vyhotoveného znalcami MUDr. Š. X. a MUDr. G. P. O. z odboru Zdravotníctva, farmácie, odvetvia Psychiatrie zo dňa 20.10.2010 síce vyplýva, že žalobca v čase spáchania trestného činu netrpel a ani v čase vyhotovenia posudku netrpí na žiadnu duševnú poruchu ani chorobu, avšak znalci konštatovali, že žalobca má neurolabilnú osobnosť so schizoidnými rysmi, je emočne labilný a instabilný. Konštatované bolo aj druhé štádium chronického alkoholizmu bez chorobného návyku či závislosti s tým, že konzum alkoholu nemá charakter chorobného návyku či závislosti, preto ochranné protialkoholické či protitoxikomanické liečenie nie je potrebné. Po prepustení z prvej väzby zo správy MUDr. U. X. z psychiatrického vyšetrenia vyplynulo, že žalobca sa sťažoval na nekľud, depresívne pocity, desivé sny, neschopnosť spať. Objektívne psychiater konštatoval u žalobcu tenznú, depresívnu náladu, hyposomniu, poruchu osobnosti emočne nestabilnú a adaptačnú poruchu - depresívny stav. Žalobcovi boli predpísané lieky Lucetam a Zyloram. Z lekárskej správy Univerzitnej nemocnice L.Pasteura v Košiciach, I. psychiatrickej kliniky zo dňa 18.6.2011 jednoznačne vyplýva, že žalobca sa dostavil na psychiatrické vyšetrenie pre dekompenzáciu psychického stavu. Užíva lieky Pirabene, Neurol, Oxazepam. Žalobca pri vyšetrení uviedol, že bol vo vyšetrovacej väzbe, tam ho vyšetril psychiater, potom ho pustili, lebo bol nevinný, žiadal o pomoc, s tým, že má veľké problémy, nevie vôbec spať, má veľa myšlienok, nevie sa ukľudniť, nevie sa sústrediť na nič poriadne, má nepríjemné myšlienky, predtým si už ubližoval, potom sa ukľudnil, napr. sa porezal, teraz síce nemá samovražedné myšlienky, ale chcel by sa vyliečiť. Nikdy hlasy nepočul, iba svoje myšlienky, predtým mal nutkavé myšlienky, teraz nemá, je toho veľa, veľa problémov, ale teraz tu na oddelení neostane medzi psychopatmi, potrebuje pomoc, nechce sa liečiť v Kráľovskom Chlmci, radšej v Košiciach. Chce to najlepšie, čo je, aby ho vyliečili, aby bol taký ako predtým, veselý, šťastný, lebo teraz má depresie, strach. Z objektívneho hľadiska sa v správe uvádza, že kontakt so žalobcom je sťažený, žalobca je ambivalentný, myslenie zabiehavé, málo výpravné, nevylúčená paranoidita, nálada depresívne ladená, sýtená výraznou anxietou a tenziou, iritabilita, susp. aj organické zmeny CNS, emočná instabilita, osobnosť emočne nestabilná, simplexne štrukturovaná, insomnia vyplývajúca z psychopatológie, v anamnéze abuzus alkoholu a iných psychoaktívnych látok, aktuálne bez suicidných tendencií, schizoobsedantný obraz v popredí. Konštatovaný bol diagnostický záver: schizoobsesívna porucha susp., emočne nestabilná porucha osobnosti hraničný typ, abúzus viacerých psychoaktívnych látok, podozrenie na organické zmeny

CNS. Žalobcovi boli predpísané lieky Neurol a Rispen a odporučená hospitalizácia na psychiatrickej klinike. Taktiež z prepúšťacej správy Univerzitnej nemocnice L.Pasteura v Košiciach, I.psychiatrickej kliniky súd zistil, že žalobca bol hospitalizovaný od 20.6.2011 do 11.7.2011, prijatý pre suspenzívnu depresívnu symptomatiku, suicidiálne tendencie. Žalobca pri prijatí na hospitalizáciu uviedol, že celý život ho trápi, má depresie, všetci sa pred ním skrývajú, oni sa tešia z toho, obchádzajú ho, hlasy nepočuje, ale má také myšlienky, akoby sa rozprával sám so sebou, aj také, ktoré sa opakujú, napr. že by mal spraviť niečo sebe, aby bolo niekomu dobre, v minulosti si aj porezal ruky, má problémy so spánkom, nemôže zaspať, budí sa v noci, má myšlienky, musí triasť hlavou, najhoršie je odvtedy, čo bol v base asi pred polrokom, má problém orientovať sa na ulici, netrafil do ubytovne, vracajú sa mu spomienky na väzbu, niekedy sa mu stalo, že išiel po ulici a mal myšlienky, že sa nesmie otočiť doľava, lebo sa stane niečo zlé. Objektívne bolo psychiatrickým vyšetrením konštatované: prítomné obsesie, paranoidné prejavy, v správaní výskyt kompulzií, nálada depresívne ladená, zvýšená intrapsychická tenzia, emočná labilita, impulzivita, iritabilita, dyssomnia, v anamnéze škodlivé užívanie viacerých psychoaktívnych látok, automutilačné prejavy suicidiálne myšlienky, osobnosť emočne nestabilná. Bolo vykonané psychologické vyšetrenie so záverom: kognitívne schopnosti intaktné, v oblasti afektivity zvýraznená psychopatológia, extrémne zvýšené psychastenické, schizoidné, depresívne a hypochondrické tendencie, dominuje impulzívne konanie, poruchy myslenia na báze paranoidného nastavenia u premorbidne zmiešanej poruchy osobnosti. Žalobca bol liečený týmito liekmi: Rispen, Oxazepam, Paretin, Guajacuran, Apaurin, Neurol. Bola mu poskytnutá psychoterapia. V správe sa konštatuje spočiatku horšia spolupráca pre tenziu a paranoiditu, vzhľadom k tomu žalobca nastavený na Risperidon, pre výrazné obsesívne myšlienky pridaný Paroxetin. Pri tejto kombinácii liekov stav postupne zlepšený, pacient pokojnejší, spolupracuje v psychoterapii a ostatných liečivých aktivitách. Prepustený v stabilizovanom stave do ambulantnej starostlivosti. Diagnostický záver: OCD, prevažne obsesívne myšlienky, zmiešaná porucha osobnosti so zvýšenými schizoidnými a paranoidnými črtami, škodlivé užívanie viacerých psychoaktívnych látok. Po hospitalizácii, v mesiaci júl 2011, žalobca dva krát navštívil psychiatričku MUDr. G. W.. Boli mu predpísané lieky: Paroksetin, Oxazepan, Risepro + magnézium. Lekárka konštatovala, že práceneschopnosť žalobcu je nutná. V správe z psychiatrického vyšetrenia Univerzitnej nemocnice L.Pasteura v Košiciach zo dňa 30.7.2011 sa po objektívnej stránke uvádza, že žalobca je utiahnutý, pôsobí úzkostným dojmom, poruchy vnímania nezistené, paranoidita, vzťahovačnosť, obsesie, bez evidentných bludov, nálada úzkostná, emotívna labilita, anxieta, vystrašený, abuzus alkoholu a amfetamínov - stav laboratórne neoverovaný, osobnosť senzitívna, ľahko ovplyvniteľný. Konštatovaný záver: zmiešaná porucha osobnosti s paranoidnými a schizoidnými črtami. V lekárskej správe psychiatričky MUDr. G. W. z 10.8.2011 subjektívne žalobca uvádza, že je stále veľmi unavený, oťapený, nesvoj, chcel by ísť do práce, ale nevie, má stále obavy, nevie, ako bude ďalej, má obavy. Správa z objektívneho hľadiska uvádza: odpovede krátke, máloslovné, nerozvádza, pretrváva emočná labilita s progresívnym obrazom, osciluje intrapsychická tenzia, anxieta, neistota v prejave s paranoidným nastavením, ľahko ovplyvniteľný, osobnosť emočne instabilná, ťažšia spolupráca, pacient naliehavý na úpravu liečby, manipulatívny. Konštatovaná diagnóza: prevažne obsesívne myšlienky alebo ruminácie, zmiešaná porucha osobnosti so zvýšenými schizoidnými a paranoidnými črtami, poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím viacerých drog a iných psychoaktívnych látok. Predpísaná farmakologická liečba: Rispero, Paretin, Oxazepam. Odporučená práceneschopnosť. Z lekárskej správy psychiatričky MUDr. P.H. M., Nemocnica s poliklinikou Trebišov zo dňa 20.8.2011 súd zistil, že žalobca bol privezený rýchlou záchrannou službou, doma bol údajne agresívny, chcel ísť pracovať do Talianska, rodičia ho nechceli pustiť. Objektívne: orientovaný správne, verbálne kontakt dobrý, reč koherentná, odpovede adekvátne bez latencie, psychomotorické tempo primerané, nejaví známky požitia psychoaktívnych látok ani alkoholu, spolupracuje ochotne, bez porúch vnímania, bez suicidiálnych tendencií, bez psychotických príznakov, kľudný, podrobivý. Diagnostický záver: Zmiešané a iné poruchy osobnosti. Akútnu hospitalizáciu na psychiatrickom oddelení nevyžaduje. Rovnako z prepúšťacej správy Univerzitnej nemocnice L. Pasterura Košice, I. Psychiatickej kliniky súd zistil, že žalobca bol hospitalizovaný od 5.9.2011 do 28.9.2011. Prijatý bol pre poruchu správania pri dekompenzačnej poruche osobnosti. Subjektívne uviedol, že sa nemá dobre, má depresie, úzkosti, nebaví ho život. Podľa údajov príbuzných pacient labilný, ľahko ovplyvniteľný. Z objektívneho psychiatrického vyšetrenia: pri prijatí bez psychotických príznakov, orientovaný správne, zvýšená intrapsychická penzia, iritabilita, impulzivita, emotívna instabilita, aktuálne bez odvykacích prejavov, bez porúch správania a bez suicidných proklamácií. Výsledky laboratórnych vyšetrení boli negatívne na metamfetamín, opiáty, kokaín, U-MTD, U-PCP a U-bupren. Po úprave terapie došlo k ústupu ťažkostí, prejasneniu nálady, zmierneniu tenzie a impulzivity, žalobca absolvoval skupinové psychoterapie, zúčastňoval sa komunít a iných terapeutických aktivít, primerane sa adaptoval na

kolektív, v zlepšenom stave prepustený do ambulantnej starostlivosti. Odporúčané lieky: Rispen, Paretin a Oxazepam, pod vedením ambulantného psychiatra. Z lekárskych správ psychiatričky MUDr. G. W. zo 11.10.2011 a 17.10.2011 súd zistil, že žalobca bol na kontrolnom psychiatrickom vyšetrení. Bola mu predpísaná farmakologická liečba: Paratin, Vispem, Diazepam, podporná psychoterapia, vhodná práceneschopnosť. Z potvrdení o dočasnej pracovnej práceneschopnosti vystavených psychiatrami súd zistil, že žalobca bol práceneschopný od 20.6.2011 do 1.8.2011, ako aj od 5.9.2011 do 30.9.2011, pričom po vzatí do druhej väzby v stave, aký je zrejmý z vyššie uvedených lekárskych správ, bol žalobca dňa 14.11.2011 zatknutý a druhý krát umiestnený do výkonu väzby.

74. V sťažnosti obhajcu žalobcu proti uzneseniu o vzatí do väzby zo dňa 24.11.2011 sa taktiež uvádza, že žalobca sa nevie riadne sám o seba postarať, je objektívne od narodenia ťažko zdravotne postihnutý, má závažné problémy najmä s duševným zdravím, pričom aj v súčasnej dobe je dlhodobo práceneschopný, čomu predchádzala ústavná liečba od 20.6.2011 do 11.7.2011 a opätovne od 5.9.2011 až do 28.9.2011. V deň vzatia do väzby sa mal dostaviť na pravidelnú lekársku kontrolu k MUDr. W., psychiatričke, ako aj na neurologické vyšetrenie k MUDr. S. s následným vyšetrením CT mozgu. Obhajca poukázal na to, že žalobca je z vyššie uvedených dôvodov stále doprevádzaný k lekárom matkou alebo niektorým z jeho blízkych rodinných príslušníkov s tým, že krátko po začatí výkonu druhej väzby, dňa 22.11.2011 Ústav na výkon väzby a na výkon trestu odňatia slobody, Floriánska 18, Košice požiadal Okresný súd v Trebišove o udelenie súhlasu na premiestnenie žalobcu do Nemocnice pre obvinených a odsúdených a ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne a to zo zdravotných dôvodov na návrh lekára v zmysle s tým, že premiestnenie sa uskutoční 29.11.2011, pričom Okresný súd v Trebišove s premiestnením súhlasil. Prílohu tejto žiadosti tvorila úradná lekárska správa služobného lekára MUDr. L. Q. zo dňa 22.11.2011, v ktorej sa uvádza, že žalobcu posiela na hospitalizáciu na základe telefonického rozhovoru s MUDr. O. z Psychiatrického oddelenia Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne. Z prepúšťacej správy Nemocnice pre obvinených a odsúdených a ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne súd zistil, že žalobca bol hospitalizovaný v nemocnici od 29.11.2011 do 6.12.2011 pre depresívny syndróm. diagnostický záver: Situačne podmienená dekompenzácia zmiešanej poruchy osobnosti. Odporúčaná liečba: Seroxat, Oxazepam, Rispen. Nemocnica pre obvinených a odsúdených a ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne správou zo dňa 2.12.2011 oznámila Krajskému súdu v Košiciach, že žalobca bol hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení nemocnice z dôvodu zhoršenia duševného stavu. V klinickom obraze sú prítomné prejavy rezultujúce zo subdekompenzácie abnormne štrukturovanej osobnosti podmienenej situačne - iritabilita (podráždenosť), impulzivita, emočná instabilita. Počas hospitalizácie neboli zistené prejavy endogénneho duševného ochorenia t.j. psychotickej poruchy, pacient je orientovaný, situáciu chápe v plnom rozsah, prítomná je sprievodná depresívna symptomatológia. Dňa 21.6.2012 Ústav na výkon väzby a na výkon trestu odňatia slobody, Floriánska 18, Košice opätovne požiadal súd o udelenie súhlasu na premiestnenie žalobcu do Nemocnice pre obvinených a odsúdených a ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne a to zo zdravotných dôvodov na návrh lekára v zmysle s tým, že premiestnenie sa uskutoční dňa 26.6.2012, pričom súd s premiestnením žalobcu súhlasil. Prílohu tejto žiadosti tvorila úradná lekárska správa služobného lekára MUDr. Y. L. zo dňa 21.6.2012, v ktorej sa uvádza, že žalobca sa vysiela na hospitalizáciu na oddelenie neurológie z dôvodu CT vyšetrenia mozgu. Z lekárskej správy Nemocnice pre obvinených a odsúdených a ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne, oddelenia neurológie zo dňa 3.7.2012 súd zistil, že žalobca bol na neurologickom vyšetrení od 26.6.2012 do 3.7.2012 pre záchvatovité bolesti hlavy trvajúce asi mesiac. Diagnostický záver vyšetrenia: neurologický nález bez ložiskovej symptomatológie, cefalea v.s. tenzná, pričom tri roky po prepustení z druhej väzby z prepúšťacej správy Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach súd zistil, že žalobca bol hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení od 7.10.2015 do 27.10.2015 pre akútnu dekompenzáciu psychického stavu v zmysle úzkostných prejavov, škodlivého užívania alkoholu. Subjektívne žalobca pri prijatí uviedol, že pred spaním máva záchvaty, búši mu srdce, nevie dýchať, je napätý, má strach, v poslednej dobe začal dosť piť, mal depresie. Je mu všetko jedno, nemá chuť do života, je nešťastný. Závery psychologického vyšetrenia konštatovali instabilitu, impulzivitu a depresívne ladenie. Počas hospitalizácie opakovane upravovaná antidepresívna liečba. Diagnostický záver: Úzkostná porucha bližšie neurčená, Porucha psychiky a správania, zapríčinená užívaním alkoholu, Zmiešaná a iná porucha osobnosti a v tomto znení zhoršenia jeho psychického stavu je zrejmá aj výpoveď jeho matky, ktorá s ním bývala v spoločnej domácnosti, keďže už v súčasnosti vzhľadom na psychické ochorenie, ktoré sa u neho zhoršilo, už syn nebol taký ako bol predtým, zobúdzal sa s rôznymi šokmi, je uzavretý, nie je taký komunikatívny, pričom aktivitám - kreslenie, hra na hudobných nástrojoch, ktorým sa venoval predtým,

sa už toho času nevenuje, nič ho nebaví a prejavili sa u neho vážnejšie problémy s alkoholom, ktoré kombinuje s liekmi.

75. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade došlo k preukázaniu negatívnych dopadov oboch rozhodnutí o väzbe do osobnostnej sféry žalobcu, s dopadom na zhoršenie jeho psychického stavu a preto správne uzavrel, že v danom prípade boli preukázané negatívne dopady oboch rozhodnutí o väzbe do osobnostnej sféry žalobcu - na jeho duševné zdravie.

76. Z frekvencie a chronológie vyššie uvedených jednotlivých lekárskych správ je zrejmé, že najexponovanejšie obdobie nastalo medzi výkonom prvej a druhej väzby, od júna do novembra 2011, v ktorom žalobca absolvoval dokonca dve dlhodobé hospitalizácie (od 20.6.2011 do 11.7.2011 a od 5.9.2011 do 28.9.2011). V stave, aký je zrejmý z vyššie uvedených lekárskych správ, bol žalobca dňa 14.11.2011 zatknutý a druhýkrát umiestnený do výkonu väzby, pričom bezprostredne po nástupe do väzby bol pre zhoršený stav premiestnený do nemocnice pre obvinených, na psychiatrické oddelenie. Problémy psychického rázu u žalobcu pretrvávajú doposiaľ, čomu nasvedčuje aj fakt, že žalobca bol od 7.10.2015 do 27.10.2015, t.j. tri roky po výkone druhej väzby hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení pre akútnu dekompenzáciu psychického stavu, pričom okrem zhoršenia duševného stavu oproti stavu pred výkonom väzby došlo u žalobcu aj k zhoršeniu problémov súvisiacich s konzumom alkoholu resp. psychotropných látok. Uvedený záver potvrdzujú lekárske správy z obdobia pred výkonom prvej väzby, ktoré uvedený problém nespomínajú, ako aj znalecký posudok, vypracovaný počas výkonu prvej väzby č.179/2010 znalcami MUDr. Š. X. a MUDr. G. P. O. z odboru Zdravotníctva, farmácie, odvetvia Psychiatrie zo dňa 20.10.2010, podľa ktorého konzum alkoholu u žalobcu v danom čase nemal charakter chorobného návyku či závislosti a čo sa týka preukázania príčinnej súvislosti medzi rozhodnutiami o väzbe a následkami - nemajetkovou ujmou, pričom žalovaný argumentoval, že žalobca bol trestne stíhaný pre tri skutky s tým, že zo spáchania jedného z nich bol uznaný vinným a to rozsudkom Okresného súdu Trebišov č.k. -388 zo dňa 10.6.2014, na tom skutkovom základe, že dňa 7.9.2010 sa dopustil prečinu výtržníctva, sa odvolací súd rovnako stotožňuje s tým, že trestné stíhanie pre skutok, za ktorý bol žalobca odsúdený sa začalo uznesením ORPZ v Trebišove ČVS:E.-XXXX- X.-XXXX-S. zo dňa 30.8.2011, t.j. v čase, keď už žalobca vykonal prvú väzbu a v čase, kedy bol jeho psychický stav už takmer celý predchádzajúci rok zjavne dekompenzovaný, čo je zrejmé z hore citovaných lekárskych správ za obdobie od októbra 2010 do augusta 2011 (viď aj hospitalizáciu na psychiatrickej klinike od 20.6.2011 do 11.7.2011) a preto nie je možné konštatovať, že by nedošlo k vzniku príčinnej súvislosti medzi výkonom väzby a nemajetkovou ujmou v danom prípade a to ani v prípade, že sám žalobca v podaní popisuje, že sa v dňoch 26.8. a 27.8.2011 zdržiaval mimo obce, keďže zhoršenie jeho psychického stavu jednoznačne vyplýva z hore citovaných lekárskych správ, berúc do úvahy aj to, že predmetným podaním zo dňa 28.9.2011 žalobca podal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia ČVS:E.-XXXX/SB-XXXX-S. zo dňa 30.8.2011 za skutok, ktorý mal spáchať dňa 28.8.2011 spoločne s T. W., ktorý skutok bol právne kvalifikovaný ako prečin porušovania domovej slobody v jednočinnom súbehu s prečinom neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla. Žalobca v sťažnosti popisuje svoj psychický stav po prepustení z ústavnej psychiatrickej liečby v júli 2011, kedy pravidelne navštevoval psychiatrickú ambulanciu a pokračoval v domácej liečbe. O pravdivosti jeho tvrdení svedčia aj súdom vyššie uvedené lekárske správy z júla a augusta 2011. Žalobca opisuje, že od 14.8.2011 sa na neho opätovne nakontaktoval T. W., ktorý na neho neustále vyvíjal tlak, zneužíval jeho labilný psychický stav a naivitu a kupoval mu alkohol. Dňa 20.8.2011 (t.j. 8 dní pred skutkom, z ktorého bol obvinený), jeho mama musela zavolať záchrannú službu, ktorá ho odviezla na vyšetrenie; o tom svedčí správa z psychiatrického vyšetrenia zo dňa 20.8.2011. Dňa 27.8.2011 ho T. W. prehovoril, aby s ním šiel stanovať za obec Veľký Kamenec a volal ho tiež do Talianska s tým, že trestné stíhanie za skutok, ktorého sa mal žalobca dopustiť dňa 28.8.2011, sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Trebišov č.k. -388 zo dňa 10.6.2014, z dôvodu, že nebolo preukázané, že by žalobca tento skutok spáchal.

77. So zreteľom na hore uvedené skutočnosti učinenými procesným prostriedkami žalobca spochybnil procesnú obavu žalovaného a tým aj dôvodnosť jeho odvolacích námietok.

78. Odvolací súd sa s odkazom na ust. rovnako stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade je potrebné obidve väzby chápať ako celok, s ich dopadom na psychický stav žalobcu, keďže k k zhoršeniu psychického stavu žalobcu a k vzniku nemajetkovej ujmy došlo v

dôsledku oboch rozhodnutí o väzbe, aj keď dĺžka trvania väzieb v prvom a druhom prípade bola odlišná, ale vo svojom celom kontexte ako celok spôsobila zhoršenie psychického stavu na strane žalobcu komplexne, čo jednoznačne z výsledkov vykonaného dokazovania aj vyplýva a preto výšku nemajetkovej ujmy nemožno rozdeliť, ale treba ju chápať ako celok, keďže jej jediným následkom bol dopad na psychickom zdraví žalobcu.

79. Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval podľa citovaného zákona a pri svojom rozhodovaní správne prihliadol aj na kritéria určovania výšky nemajetkovej ujmy v zmysle a A aj keď výška náhrady nemajetkovej ujmy v danom prípade bola na vyššej hranici limitu, t.j. 15.600,00 eur, nie je to v rozpore s výškou náhrady poskytovanej osobám poškodených násilnými trestnými činmi a keďže súd neprekročil najvyššiu výšku náhrady poskytovanej podľa , je aj táto odvolacia námietka žalobcu nedôvodná, berúc zreteľ aj na prihliadnutie na výšku náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch, nakoľko prvé väzobné stíhanie trvalo 45 dní a druhé takmer jeden rok, v tomto období došlo k zhoršeniu už pretrvávajúceho psychického stavu u žalobcu, čo bolo v konaní jednoznačne predloženými lekárskymi správami aj preukázané a nakoľko judikatúra ESĽP, českých, ako aj slovenských súdov, náhradu nemajetkovej ujmy priznávajú aj v takejto výške, čo nie je ani zákonom vylúčené, je odvolací súd toho názoru, že v danom prípade, keď ide už o predtým psychicky chorú osobu, ktorá si väzbu nezavinila, možno takejto osobe priznať náhradu nemajetkovej ujmy aj na takejto hranici zákonom stanoveného limitu, ktorý súd neprekročil, nakoľko za čas strávený vo väzbe, priznaná suma pri 385 dňoch pozbavenia osobnej slobody predstavuje náhradu vo výške 40,50 eur za jeden deň s tým, že limit náhrady je od 20 eur do 60 eur za jeden deň, ktoré správne so zreteľom na konkrétne skutočnosti v danom prípade súd prvej inštancie neprekročil.

80. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam sú uplatnené odvolacie námietky zo strany žalovaného nedôvodné a preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 15.600,00 eur podľa s odkazom na ust. ako vecne správny (I. výrok tohto rozsudku) a keďže súd prvej inštancie pochybil v priznaní nároku na úroky z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď povinnosť zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch vzniká totiž až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania (viď rozsudok NS SR sp.zn. , ako aj a v tomto znení ustálenú prax Najvyššieho súdu SR), odvolací súd zmenil rozsudok vo vyhovujúcej časti o úrokoch z omeškania zo sumy 15.600,00 eur a podľa v tejto časti žalobu zamietol (II. výrok tohto rozsudku) s tým, že z dôvodu vecnej správnosti rovnako odvolací súd potvrdil aj rozsudok vo výroku o trovách konania vzniknutých na súde prvej inštancie.

81. O nároku na náhradu trov odvolacieho, ako aj dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa , , a to aj s odkazom na ust. a nakoľko mal žalobca v odvolacom konaní plný úspech, priznal mu odvolací súd plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému, okrem nároku na náhradu trov dovolacieho konania, kde mal plný úspech žalovaný s tým, že v zmysle o výške priznaných nárokov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (viď v tomto znení uznesenie Ústavného súdu SR z 19.11.2019 sp.zn. , ako aj uznesenie Krajského súdu v Trnave z 13.8.2019 sp.zn. ).

82. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).