Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Cpr-3-2015.pdf
PDF · 88.27 KB
Case nature
Area
Subarea
23Cpr/3/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom Mgr. Martinom Jenisom v spore žalobcu: J. X., narodený X.X.XXXX, bytom Y. XX, Bratislava, právne zastúpený: Čahoj & Lelák s.r.o., so sídlom 29. augusta 19, Bratislava, IČO: 53 113 331, proti žalovanému: F. J. Y. N. Bratislava, so sídlom R. Q. X, Bratislava, Z.: XX XXX XXX, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, takto
rozhodol:
I. Súd konanie v časti 6.446,60 € zastavuje.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 24.462 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku
III. Súd vo zvyšku žalobu zamieta.
IV. Žalobca má voči žalovanému v časti o neplatnosť skončenia pracovného pomeru nárok na náhradu trov konania v pomere 100 %.
V. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v pomere 36% v časti o nároku na zaplatenie náhrady mzdy.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa v prejednávanej veci domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 21.6.2006 a náhrady mzdy vo výške 1000 € mesačne od 22.6.2015, kedy oznámil zamestnávateľovi, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní.
2. Čiastočným rozsudkom zo dňa 10.4.2017, sp. zn. 23Cpr/3/2015, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.10.2019, sp. zn. 16CoPr/7/2018, súd rozhodol, že výpoveď zo dňa 4.3.2015 daná žalobcovi je neplatná.
3. Predmetom konania tak zostal nárok na náhradu mzdy vo výške 1.000 € mesačne. Podaním doručeným dňa 18.12.2020 žalobca zmenil žalovaný nárok tak, že žiadal od žalovaného náhradu mzdy od 22.6.2015 v hodnote 36-násobku priemerného mesačného zárobku vyčísleného na 29.533,40 €, pričom priemerný zárobok na základe výplatných pások vyčíslil na 820,93 € mesačne.
4. Súd vzhľadom na pôvodne uplatnený nárok vyhodnotil toto podanie ako čiastočné späťvzatie žaloby v rozsahu presahujúcom sumu 29.553,40 € (36.000 € - 29.553,40 = 6.446,60 €) a preto v časti 6.446,60 € konanie zastavil.
5. Žalobca v priebehu ďalšieho konania uviedol, že bol celý čas pripravený nastúpiť do zamestnania, k čomu na základe čiastočné rozsudku došlo dňa 1.2.2020. Po prepustení si nevedel nájsť prácu, bol tri
mesiace evidovaný na úrade práce, bol aj na viacerých pohovoroch. Príjem sa snažil zabezpečiť si aj podnikaním - výkonom taxislužby, avšak jeho príjmy nedosahovali úroveň ako keď bol zamestnaný. Z dôvodu zlej finančnej situácie si vzal v decembri 2015 úver vo výške 11.440 €. Finančne ho podporovala aj rodina. Obranu žalovaného považuje za bezpredmetnú a žiada náhradu vo výške vyčísleného priemerného zárobku za dobu 36 mesiacov.
6. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca súdu v ďalšom konaní predložil:
- výzvu na vyčíslenie a uhradenie náhrady mzdy zo dňa 5.2.2020 a 5.3.2020,
- výplatné pásky,
- úverovú zmluva zo dňa 22.12.2015,
- potvrdenie ÚPSVaR o vedení žalobcu v evidencii uchádzačov o zamestnanie zo dňa 21.9.2021,
- daňové priznanie za roky 2015-2019.
7. Žalovaný v rámci procesnej obrany argumentoval, že v prípade žalobcu je potrebné pri výpočte náhrady mzdy vychádzať z funkčného platu žalobcu vo výške 679,50 € s poukazom na § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z. Poukázal aj na to, že žalobca bol od 7.7.2016 podnikateľom - živnostníkom. V súvislosti s nárokom žalobcu navrhol, aby súd náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov a výšku 8.154 € nepriznal. Žalovaný uviedol, že rešpektuje rozsudok o neplatnosti skončenia pracovného pomeru ale žiada, aby súd prihliadol na to, že žalobca sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny porušením povinností mestského policajta a k neplatnosti skončenia pracovného pomeru došlo iba z dôvodu nedodržania zákonnej lehoty. Argumentáciu žalobcu ohľadne čerpania úveru a nízkych príjmov z podnikania považuje za irelevantnú. Poukázal na podľa jeho názoru nezrovnalosti v deklarovaných majetkových pomeroch žalobcu. Podľa daňových priznaní žalobcu mal byť jeho príjem od priemerne od 4,23 € do 365,89 € mesačne. Žalovaný tiež navrhol súdu vyžiadať si podklady príjmov žalobcu, na základe ktorých banka poskytla žalobcovi úver.
8. Na preukázanie svojich tvrdení žalovaný predložil listiny:
- platový výmer,
- výplatné pásky 01/2015-03/2015,
- výpis zo živnostenského registra,
- výpis z katastra nehnuteľností,
- zmluvu o nájme,
- výpis z centrálneho registra zmlúv.
9. Súd konštatuje, že pre rozhodnutie podstatné skutkové okolnosti medzi stranami sporné neboli. Spornou zostala otázka výška náhrady mzdy a obdobie za ktoré žalobcovi prináleží. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s predloženými listinami. Súd nevykonal dokazovanie navrhované žalovaným, spočívajúce vo vyžiadaní podkladov banky ohľadne majetkových pomerov žalobcu predložených za účelom poskytnutia úveru, nakoľko tieto považoval za irelevantné.
10. Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov a zamestnancov podľa § 1 ods. 1, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku alebo o priemernej mzde, je ním funkčný plat podľa § 4 ods. 4 až 6, plat pri výkone inej práce alebo funkčný plat podľa § 30 ods. 3 priznaný zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.
11. Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z.z., pri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, zamestnávateľ neuplatní ustanovenia § 43 ods. 1 písm. d), § 96 ods. 3 a 5, § 118 ods. 2 až 4, § 119 ods. 2, § 120 až 122, § 122a ods. 2 až 4, § 122b ods. 2 až 4, § 123 ods. 2 a 3, § 124, § 127 ods. 1 až 3, § 128, § 134 a 135 Zákonníka práce.
12. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. - Zákonník práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
13. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.
14. Predmetom konania zostal nárok žalobcu na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Samotný nárok sporný nebol. Pracovný pomer žalobcu bol skončený neplatne, pričom žalobca listom doručeným zamestnávateľovi dňa 22.6.2015 oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. V tomto dôsledku vznikol žalobcovi nárok na náhradu mzdy až do času, kedy zamestnávateľ umožnil zamestnancovi pokračovať v práci, k čomu došlo až dňa 1.2.2020. Náhrada mzdy však môže byť priznaná maximálne za 36 mesiacov, teda od 22.6.2015 do 22.6.2018. Súd na tomto mieste poukazuje na to, že ide o nárok zamestnanca, pričom tento nie je závislý od momentu, kedy súd rozhodne o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Relevantnými právnymi skutočnosťami z hľadiska tohto ustanovenia sú iba umožnenie pokračovania v práci alebo rozhodnutie súdu o skončení pracovného pomeru. Ani jedna táto skutočnosť v lehote 36 mesiacov od kedy žalobca žalovanému oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní nenastala. Preto žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy za 36 mesiacov.
15. Žalobca požadoval za uvedené obdobie náhradu mzdy vo výške 820,93 € mesačne s poukazom na znenie § 134 Zákonníka práce. Na mieste je však obrana žalovaného, ktorý namietal, že v danom prípade je potrebné aplikovať ustanovenie § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z. Uvedený zákon sa vzťahuje na pracovný pomer žalobcu, ako to vyplýva z predloženej pracovnej zmluvy a preto pri výpočte priemerného zárobku je potrebné vychádzať z funkčného platu žalobcu, ktorý bol v danom čase skončenia pracovného pomeru 679,50 € ako to vyplýva z predloženého platového výmeru, pričom táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná.
16. Žalovaný s poukazom na § 79 ods. 2 Zákonníka práce navrhol súdu náhradu presahujúcu 12 mesiacov nepriznať, pričom poukazoval na majetkové pomery žalobcu a tiež žiadal súd aby zohľadnil, že žalobca sa dopustil záväzného porušenia pracovnej disciplíny.
17. Za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru, uplatní nárok na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, je hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. (pozri nalez Ústavného súdu z 19.11.2019, sp. zn. I. ÚS 331/2019). V tomto smere je tiež možné poukázať aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 6Cdo 157/2010, keď znížiť náhradu mzdy na žiadosť zamestnávateľa možno len vo výnimočných prípadoch.
18. Z nesporných tvrdení strán konania vyplýva, že žalobca dňa 1.2.2020 opätovne nastúpil do zamestnania a to vzhľadom na právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Súd tak nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by žalovanému objektívne znemožnili, aby žalobcovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky žalobcu. Žalovaný poukazoval tiež na to, že žalobca sa mal dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny, pričom k neplatnému skončeniu pracovného pomeru došlo len z dôvodu uplynutia zákonnej prekluzívnej lehoty. Prípadné porušenie pracovnej disciplíny je však relevantnou skutočnosťou len pokiaľ ide o možnosť skončenia pracovného pomeru, pričom zároveň sama o sebe nemá za následok skončenie pracovného pomeru. Tento dôsledok je závislý len od vôle a konania zamestnávateľa. Bolo plne v
kompetencii žalovaného sa s touto skutočnosťou vysporiadať spôsobom zodpovedajúcim zákonu, k čomu však nedošlo. Súd nevidí dôvod na túto skutočnosť prihliadnuť pri rozhodovaní o nároku na náhradu mzdy a tak v podstate naprávať porušenie zákonných povinností žalovaného. Ani v súvislosti s majetkovými pomermi žalobcu súd nezistil žiadne výnimočné okolnosti, na ktoré by mal brať zreteľ. Žalobca riešil svoje finančné potreby úverom a výkonom podnikateľskej činnosti - taxislužby, avšak žiadna z týchto skutočností nie je podľa názoru súdu relevantnou pre zníženie náhrady mzdy, ktorá žalobcovi patrí podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce.
19. Sumarizujúc vyššie uvedené súd nezistil dôvody na zníženie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce a preto priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce za 36 mesiacov vo výške funkčného platu podľa § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z., teda spolu 24.462 € (36 x 679,50 €) a vo zvyšku žalobu zamietol.
20. Podľa § 262 ods. 1 CSP, O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
21. Podľa § 262 ods. 2 CSP, O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
22. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
23. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
24. Predmetom konania bolo určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nárok na náhradu mzdy, teda dva samostatné nároky, pričom o prvom bolo rozhodnuté čiastočným rozsudkom zo dňa 10.4.2017. Žalobca bol v celom rozsahu úspešný v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, preto mu súd v tejto časti priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 100%. V časti týkajúcej sa náhrady mzdy bol však žalobca úspešný len v časti 22.462 €, oproti pôvodne uplatneným 36.000 €, čo predstavuje úspech 68 % a to čiastočne z dôvodu neúspechu vo veci a čiastočne z dôvodu spaťvzatia žaloby. Úspech žalovaného tak predstavuje 32 %. Na základe uvedeného súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v pomere 36% (68-32) O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku. Exekúciu možno vykonať len na návrh oprávneného alebo na návrh toho, kto preukáže, že naňho prešlo právo z rozhodnutia