Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16CoPr-7-2018.pdf
PDF · 108.94 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoPr/7/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v sporovej veci žalobcu: J. X., Q.. X.X.XXXX, Y. XX, U., zastúpeného splnomocnencom Mgr. Dušanom Uhrinom, Komenského 1/26, Komárno, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 23Cpr/3/2015-122, zo dňa 10.4.2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
odôvodnenie:
1. Napadnutým čiastočným rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď zo 4.3.2015 daná zamestnávateľom zamestnancovi J. X. zo strany žalovaného Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy je neplatná s tým, že o náhrade mzdy bude rozhodnuté v konečnom rozsudku. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súde 27.7.2015 domáhal určenia, že výpoveď zo 4.3.2015, ktorá mu bola daná žalovaným ako zamestnávateľom je neplatná a ďalej žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie náhrady mzdy v sume priemerného zárobku žalobcu mesačne od 1.5.2015 do doby, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci. Žalobca sa uvedeného domáhal na tom skutkovom základe, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol na základe pracovnej zmluvy z 21.6.2006 pracovný pomer na dobu neurčitú, s miestom výkonu práce v Bratislave, Mestská polícia Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, kde vykonával prácu ako mestský policajt. Žalovaný mu dal výpoveď zo dňa 4.3.2015 podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, pre ktorý možno pracovný pomer v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce okamžite skončiť. Žalobca poukázal na skutočnosť, že zo samotného znenia výpovede, ku skutku, pre ktorý mu dal žalovaný výpoveď došlo 19.11.2014 a k uvedenej udalosti spracovali kolegovia záznamy v dňoch 20.11.2014 až 25.11.2014, pričom starosta Z.. R. Š. podal 2.12.2014 sťažnosť; vzhľadom na uvedené mal za to, že žalovaný ako zamestnávateľ mal najneskôr 2.12.2014 kompletnú vedomosť o celom skutku a teda výpoveď datovaná 4.3.2015 a doručená 10.3.2015 mu bola daná po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty; navyše sa domnieval, že hrubého porušenia pracovnej disciplíny sa nedopustil.
2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu uviedol, že nebolo sporné, že strany sporu uzatvorili pracovnú zmluvu (v znení jej dodatku a zmeny) ani skutočnosť, že došlo k doručeniu výpovede z pracovného pomeru žalovaným žalobcovi; na uvedenom základe sa zaoberal splnením formálnych náležitostí výpovede zo 4.3.2015, predovšetkým z hľadiska dodržania zákonom stanovenej lehoty pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce; na ozrejmenie plynutia objektívnej prekluzívnej lehoty na uplatnenie výpovede zo strany zamestnávateľa z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce podotkol, že je ustanovená na rok, subjektívna lehota na dva
mesiace. Skonštatoval, že plynutie subjektívnej lehoty v nadväznosti na možnosť zamestnávateľa uplatniť výpoveď je viazané na moment, keď sa o tom dozvedel zamestnávateľ, t.j. spravidla vedúci zamestnanec, najčastejšie bezprostredne nadriadený vedúci zamestnanec.
3. Na základe vykonaného dokazovania potom ustálil, že žalovaný sa o dôvodoch výpovede mohol dozvedieť už 25.11.2014, kedy priamy nadriadený žalobcu J.. S. A. disponoval telefonicky oznámenou sťažnosťou Z.. R. Š. na postup žalobcu, ako aj všetkými úradnými záznamami, ktoré boli podkladom na prešetrovanie sťažností na postup žalobcu, najneskôr však zo sťažnosti Z.. R. Š., ktorá bola žalovanému doručená 2.12.2014. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný výpoveď doručil žalobcovi až 10.3.2015, súd prvej inštancie dospel k záveru, že výpoveď nebola zo strany žalovaného daná žalobcovi v zákonom stanovenej lehote a poznamenal, že v sťažnosti Z.. R. Š. sú špecifikované skutky žalobcu, ktoré boli v rámci uvedeného konania posudzované a výsledok posudzovania sťažnosti bol uvedený vo výpovedi danej žalobcovi ako výpovedný dôvod.
4. Súd prvej inštancie k obrane žalovaného, že dvojmesačná prekluzívna lehota mu začala plynúť až 23.1.2015 zdôraznil, že rozhodovanie sťažnostného orgánu žalovaného nemožno považovať za skutočnosť, ktorá by zakladala prerušenie plynutia prekluzívnej lehoty uvedenej v § 63 ods. 4 Zákonníka práce, nakoľko by sa žalovanému ako zamestnávateľovi mohla predĺžiť lehota pre skončenie pracovného pomeru do rozhodnutia tohto orgánu. Dodal, že žalovanému nič nebránilo rozhodnúť o skončení pracovného pomeru žalobcu na základe rozhodnutia vnútorno-organizačného oddelenia žalovaného o sťažnosti Z.. R. Š., avšak v dvojmesačnej prekluzívnej lehote, odkedy sa o dôvodoch výpovede dozvedel, t.j. do dvoch mesiacov od 25.11.2014, kedy mal priamy nadriadený žalobcu všetky záznamy a informácie, z ktorých mal vedomosť o skutku, pre ktorý bola žalobcovi daná výpoveď; najneskôr do dvoch mesiacov od doručenia sťažnosti Z.. R. Š. žalovanému, t.j. do dvoch mesiacov od 2.12.2014.
5. Ďalej poznamenal, že v danej veci neprichádzala do úvahy aplikácia § 63 ods. 5 Zákonníka práce, nakoľko iným orgánom v zmysle predmetného ustanovenia treba rozumieť orgán, do právomoci ktorého patrí posudzovať konanie zamestnanca, v ktorom možno vidieť porušenie pracovnej disciplíny, najmä z hľadiska toho, či týmto konaním nebol spáchaný priestupok (§ 2 zákona č. 372/1990 Zb.) alebo trestný čin (§ 3 Trestného zákona); iným orgánom, ktorého predmetom konania sa môže stať šetrenie skutku zamestnanca, v ktorom možno vidieť porušenie pracovnej disciplíny, treba rozumieť orgán, ktorý nie je súčasťou organizačnej štruktúry zamestnávateľa, teda ide o orgán odlišný od zamestnávateľa; ide o orgán, ktorého šetrenie nie je zamestnávateľ schopný nijakým spôsobom ovplyvniť a to ani čo do priebehu ani čo do rýchlosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 134/2005). Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že orgánom prešetrujúcim sťažnosť Z.. R. Š. bolo vnútorno-organizačné oddelenie žalovaného a teda sa nejednalo o orgán odlišný od zamestnávateľa žalobcu.
6. Na uvedenom základe súd prvej inštancie podľa § 59 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. e), § 63 ods. 4 a § 63 ods. 5 Zákonníka práce určil, že výpoveď daná žalovaným žalobcovi je neplatná a nakoľko čiastočným rozsudkom nepokryl celý rozsah žaloby, o náhrade mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, ako aj o nároku na náhradu trov konania určil, že rozhodne až po právoplatnom skončení konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
7. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznil, že priamy nadriadený žalobcu sa o dôvode výpovede nedozvedel 25.11.2014 ani 2.12.2014; o dôvode výpovede sa dozvedel až na základe výsledku sťažnostného konania dňa 22.1.2015. V tejto súvislosti vytýkal súdu prvej inštancie, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a bez riadneho odôvodnenia, keďže na jednej strane v odôvodnení uvádza, že žalovaný sa „mohol“ dozvedieť o dôvodoch výpovede 25.11.2014, najneskôr však 2.12.2014, avšak následne bez ďalšieho odôvodnenia konštatuje, že sa žalovaný o dôvodoch výpovede jednoznačne dozvedel 25.11.2014, najneskôr však 2.12.2014. Zároveň akcentoval, že v konaní nebolo vyvrátené jeho tvrdenie, že sa o dôvodoch výpovede dozvedel až po prešetrení písomnej sťažnosti Z.. R. Š..
8. Žalovaný ďalej ozrejmil okolnosti vzniku závažného porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, ktoré mali vplyv na to, kedy sa dozvedel o tomto porušení; uviedol, že na jednej strane existoval rozpor medzi telefonickým oznámením Z.. R. Š. a tvrdeniami žalobcu, a vzhľadom na to nemal bezprostredný nadriadený žalobcu v tomto štádiu k dispozícii informácie, na základe ktorých by mohol objektívne posúdiť, či išlo o porušenie pracovnej disciplíny alebo nie, tzn. že nevedel, či existuje dôvod výpovede, tak ako to predpokladá § 63 ods. 4 Zákonníka práce. Objasnil, že pre takéto prípady, kedy je rozpor medzi tvrdením osoby, ktorá sa mala dopustiť porušenia pracovnej disciplíny a prípadným sťažovateľom, je u žalovaného zriadený orgán poverený prešetrovaním sťažností; výsledkom jeho činnosti má byť objektívne zistenie, či došlo k porušeniu pracovnej disciplíny a v akej intenzite. Akcentoval, že písomná sťažnosť Z.. R. Š. bola žalovanému doručená 2.12.2014, prešetrovanie bolo ukončené vypracovaním zápisnice o prešetrení sťažnosti dňa 22.1.2015 s tým, že sťažnosť bola vyhodnotená ako opodstatnená a žalobca sa dopustil porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov a interných predpisov.
9. Žalovaný v odvolaní ďalej upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 134/2005, podľa ktorého v prípadoch spornosti skutkových otázok, významných z hľadiska vyhodnotenia porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom, má zamestnávateľ zároveň možnosť odložiť svoje rozhodnutie dovtedy, kým podľa vlastnej úvahy dospeje k záveru, že jeho vlastné poznatky doplnené o poznatky získané iným orgánom, sú dostatočným podkladom pre rozhodnutie. V týchto prípadoch má zamestnávateľ možnosť dať zamestnancovi výpoveď do dvoch mesiacov odo dňa, keď sa dozvedel o výsledku konania „iného orgánu“; domnieval sa, že v danej veci došlo presne k tejto situácii, pretože poznatky získané priamym nadriadeným žalobcu, teda veliteľom okrskovej stanice, neumožňovali z prvotných záznamov objektívne určiť, či došlo k porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom. Vzhľadom na túto skutočnosť žalovaný odložil svoje rozhodnutie dovtedy, kým poznatky veliteľa okrskovej stanice neboli doplnené o poznatky získané prešetrovaním písomnej sťažnosti orgánom povereným prešetrovaním sťažností.
10. Žalovaný nesúhlasil s právnym posúdením súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci neprichádza do úvahy aplikácia § 63 ods. 5 Zákonníka práce z dôvodu, že iným orgánom v zmysle predmetného ustanovenia treba rozumieť orgán, ktorý nie je súčasťou organizačnej štruktúry zamestnávateľa; bol totiž názoru, že tento záver súdu z dikcie § 63 ods. 5 Zákonníka práce vôbec nevyplýva. V tejto súvislosti ďalej poukázal opäť na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 134/2005, v zmysle ktorého iným orgánom podľa § 63 ods. 5 Zákonníka práce treba rozumieť orgán, do právomoci ktorého patrí posudzovať konanie zamestnanca, v ktorom možno vidieť porušenie pracovnej disciplíny, najmä z hľadiska, či týmto konaním nebol spáchaný priestupok alebo trestný čin; z tohto dôvodu § 63 ods. 5 Zákonníka práce umožňuje, aby zamestnávateľ mohol po primeranú dobu vyčkať na výsledky prebiehajúceho konania pred iným orgánom, samostatne ich posúdiť, zvážiť a svoje následné opatrenie oprieť o výsledky tohto konania. Podotkol, že ak Najvyšší súd SR použil slovo „najmä“, nie je vylúčené, že pod iným orgánom v zmysle § 63 ods. 5 Zákonníka práce možno rozumieť aj orgán žalovaného, ktorý je poverený prešetrovaním sťažností. Dodal, že orgán poverený prešetrovaním sťažností žalovaného svoje šetrenie vykonal v zákonom stanovenej lehote, t.j. od 2.12.2014 do 22.1.2015 a po túto primeranú dobu žalovaný vyčkal na výsledky šetrenia, ktoré potom ako sa o dôvode výpovede dozvedel, v zákonnej dvojmesačnej lehote samostatne posúdil a prijal konkrétne opatrenie, t.j. dal žalobcovi výpoveď.
11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného namietal tvrdenie, že žalovaný sa o dôvodoch výpovede mohol dozvedieť až po právoplatnom prešetrení veci orgánom na prejedávanie sťažností, ktorý je zriadený pri Mestskej polícii Bratislava. Takýto postup uplatnený žalovaným považoval za nezmyselný, nakoľko vytvára predpoklad, že každému porušeniu pracovnej disciplíny musí nevyhnutne predchádzať najprv podanie sťažnosti a a každé porušenie pracovnej disciplíny by podľa tejto argumentácie žalovaného muselo byť prerokované týmto orgánom, lebo len tento vie, či sa skutok stal a je zákonný, resp. nezákonný. Vo vzťahu k cit. rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 134/2005 poznamenal, že má zjavne na mysli iné prípady keď sú poznatky zamestnávateľa doplnené o poznatky iného orgánu; pričom toto nie je aplikovateľné na danú vec, pretože poznatkami ktorými disponoval orgán prejedávajúci sťažnosť, disponoval aj žalovaný, nakoľko orgán prejedávajúci sťažnosti bol totiž organizačným útvarom žalovaného. Žalobca na záver dodal, že samotná otázka či porušil pracovnú disciplínu, t.j. či mal alebo nemal vyhotoviť záznam o skutku, ku ktorému bol vyslaný je otázkou, ktorá sa vzhľadom na jej absolútnu jednoduchosť dá overiť za maximálne jeden deň a nie je na to potrebných niekoľko mesiacov.
12. Žalovaný v odvolacej replike skonštatoval, že u neho ako zamestnávateľa sa nepredpokladá, že každému porušeniu pracovnej disciplíny musí nevyhnutne predchádzať sťažnosť. Ozrejmil, že ak na niektoré konanie príslušníka Mestskej polície Bratislava je podaná sťažnosť, táto sa však musí prešetriť spôsobom a v termínoch určených zákonom o sťažnostiach; ak sťažnosť nie je podaná, predmetné konanie príslušníka posudzuje jeho bezprostredný nadriadený v lehote určenej Zákonníkom práce, ktorý na základe výsledkov šetrenia rozhodne, či posudzovaný skutok je zároveň aj dôvodom výpovede. Argumentoval tým, že v prípade podania sťažnosti nie je možné, aby bezprostredný nadriadený posúdil konanie príslušníka ešte pred ukončením sťažnostného konania. Uviedol, že Zákonník práce ani zákon o sťažnostiach nezakotvuje povinnosť ukončiť prešetrovanie sťažnosti v lehote určenej Zákonníkom práce. Považoval za logické, že lehota určená Zákonníkom práce v takomto prípade nadviaže na lehotu na prešetrenie sťažnosti, resp. je ňou prerušená, pretože až na základe výsledkov sťažnostného konania sa preukáže odôvodnenosť a čistota postupu voči príslušníkovi.
13. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojich predchádzajúcich stanoviskách a prednesoch; súhlasil s tým, že sťažnosti sa majú prešetriť v lehotách daných zákonom, avšak zároveň trval na tom, že pri výpovedi z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny je nutné dodržať špecifické ustanovenie § 63 ods. 4 Zákonníka práce, t.j. dvojmesačnú lehotu odo dňa keď sa zamestnávateľ dozvedel o dôvode výpovede. Mal za to, že lehoty dané zákonom o sťažnostiach na túto skutočnosť nemajú žiadny dopad; v opačnom prípade by sa fakticky pre celú oblasť verejnej správy „novelizoval“ Zákonník práce, pretože lehota podľa § 63 ods. 4 by nemusela byť dodržiavaná, nakoľko by sa do nej započítala aj lehota daná zákonom o sťažnostiach, čo považoval za neprípustné.
14. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý (čiastočný) rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil 29.10.2019 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).
15. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby o určenie neplatnosti výpovede zo 4.3.2015 danej žalovaným žalobcovi z dôvodu, že bola daná po uplynutí dvojmesačnej subjektívnej doby v zmysle § 63 ods. 4 Zákonníka práce.
16. Podľa § 63 ods. 4 Zákonníka práce pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, a pre porušenie pracovnej disciplíny v cudzine aj do dvoch mesiacov po jeho návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol.
17. Podľa § 63 ods. 5 Zákonníka práce ak sa v priebehu lehoty dvoch mesiacov uvedenej v odseku 4 konanie zamestnanca, v ktorom možno vidieť porušenie pracovnej disciplíny, stane predmetom konania iného orgánu, možno dať výpoveď ešte do dvoch mesiacov odo dňa, keď sa zamestnávateľ dozvedel o výsledku tohto konania.
18. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie opodstatnenosti žaloby žalobcu ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností uvádzaných na svoju obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žaloby v časti neplatného skončenia pracovného pomeru, o ktorom rozhodol čiastočným rozsudkom (§ 213 C.s.p.); na vec náležite aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce, ktoré správne interpretoval a dôvody vedúce k určeniu neplatnosti výpovede riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil.
19. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku v súvislosti s námietkou žalovaného, odvolací súd na ozrejmenie právnej stránky veci uvádza, že § 63 ods. 5 Zákonníka práce upravuje výnimku ohľadom plynutia subjektívnej lehoty upravenej v § 63 ods. 4 Zákonníka práce; táto výnimka sa vzťahuje iba na prípady, kedy sa zamestnávateľ už o porušení povinnosti zamestnancom dozvedel a subjektívna lehota preto začala plynúť. V takom prípade začatím šetrenia iným orgánom prestáva lehota plynúť a začne plynúť znovu odo dňa, kedy sa zamestnávateľ o výsledku tohto šetrenia dozvedel; ak sa však šetrenie iného orgánu začalo skôr ako začala zamestnávateľovi plynúť subjektívna dvojmesačná lehota, tento režim sa neuplatní a zamestnávateľovi plynie (bez prerušenia) subjektívna dvojmesačná lehota od okamihu, kedy sa o porušení povinnosti zamestnancom dozvedel.
20. Zamestnávateľ sa o dôvode výpovede z pracovného pomeru spočívajúcom v porušení pracovnej disciplíny dozvie dňom, kedy jeho vedúci zamestnanec, ktorý je bezprostredne alebo vyššie nadriadený (a teda oprávnený podriadenému zamestnancovi ukladať pracovné povinnosti a dávať k tomu záväzné pokyny) tomu zamestnancovi, ktorý porušil pracovnú disciplínu, získal vedomosť (dozvedel sa), že sa zamestnanec dopustil konania, ktoré môže napĺňať dôvod výpovede z pracovného pomeru.
21. Pre začatie plynutia lehoty uvedenej v § 63 ods. 4 Zákonníka práce nie je rozhodujúce, kedy zamestnávateľ dôvod k výpovedi zistil (ako tomu bolo podľa právnej úpravy § 46 ods. 3 Zákonníka práce; zákon č. 65/1965 Zb. v znení účinnom do 31.12.1988); teda sa nemusí jednať o zistenie (istotu v bežnom význame slova), že zamestnanec porušil pracovnú disciplínu, ktoré spravidla nie je možné bez vyjadrenia zamestnanca.
22. K tomu, aby začala plynúť dvojmesačná subjektívna lehota k výpovedi z pracovného pomeru, postačuje, aby zamestnávateľ získal vedomosť (dozvedel sa), že sa zamestnanec dopustil konania, ktoré môže zakladať dôvod k výpovedi z pracovného pomeru; to však neznamená, že zamestnávateľ má pristúpiť k výpovedi iba na základe púheho podozrenia zo skutku zakladajúceho výpovedný dôvod; dvojmesačná lehota, počas ktorej musí byť výpoveď k skončeniu pracovného pomeru zamestnancovi daná a doručená, ak má byť platným skončením pracovného pomeru, slúži k tomu, aby zamestnávateľ mohol vykonať nevyhnutné vlastné šetrenia, či zamestnanec skutočne porušil pracovnú disciplínu a v intenzite predpokladanej § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, a aby sa podľa jeho výsledku následne rozhodol, či pristúpi k výpovedi z pracovného pomeru.
23. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalovaný dal žalobcovi 4.3.2015 výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť dňa 19.11.2014, keď ako veliteľ hliadky v rozpore s § 81 písm. a), písm. c) Zákonníka práce, § 7 písm. c) zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii, Článkom 4 ods. 1 písm. c) Kapitoly I. Internej smernice kapitola I. - XI., po tom, ako bol toho dňa o 15:50 hod. operačným pracovníkom vyslaný preveriť nepovolený výrub stromu na Mandľovej 47 v Mestskej časti Bratislava - Jarovce, aby prípad zadokumentoval a po príchode na okrskovú stanicu spracoval služobný záznam, ktorý bude odstúpený Mestskej časti Bratislava - Jarovce, tento služobný záznam žalobca nespracoval a nepostúpil ho nadriadenému, aby bol prípad zaslaný vecne a miestne príslušnému orgánu, t.j. na Mestskú časť, čím závažne porušil pracovnú disciplínu a nie je možné ho ďalej v pracovnom pomere zamestnávať.
24. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie ďalej vyplýva, že žalobcov priamy nadriadený (hlavný komisár) J.. S. A., veliteľ OS MsP Petržalka, už dňa 20.11.2014 obdržal služobný záznam od pracovníka S. D., ktorý dňa 19.11.2014 vykonával službu operačného, keď v čase o 15:50 hod. tento prijal oznámenie o nepovolenom výrube drevín na Mandľovej 47 a na preverenie oznamu bola vyslaná hliadka (Pascal 9) v zložení - žalobca (veliteľ hliadky) a J. J. (člen hliadky) za účelom dostavenia sa za starostom Mestskej časti Bratislava - Jarovce pánom Š. (oznamovateľ), ktorý im ukáže miesto nepovoleného výrubu, zdokumentovania priestupku, spracovania služobného záznamu, aby mohol byť celý spis odstúpený na miestne a vecne príslušný orgán - oddelenie životného prostredia MiÚ Jarovce, avšak žalobca po návrate hliadky uviedol, že sa nedá hodnoverne zistiť, či sa jedná o priestupok a že nie je potrebné spracovať úradný záznam; následne dňa 21.11.2014 žalobcov priamy nadriadený J.. S. A. s poukazom na § 7 písm. c) zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii (Príslušník obecnej polície pri plnení úloh je povinný najmä zakročiť podľa svojich možností a schopností v medziach tohto zákona a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, prípadne vykonať iné nevyhnutné opatrenia, ak je dôvodné podozrenie, že bol spáchaný alebo je páchaný trestný čin, priestupok, iný správny delikt alebo iným spôsobom rušený verejný poriadok.) listom označeným ako „Disciplinárne konanie“ požiadal o
spracovanie služobného záznamu k uvedenej skutočnosti žalobcu a J. J., pričom (ako sám vypovedal na pojednávaní dňa 10.4.2017, viď č.l. 115 spisu) už dňa 25.11.2014 mal všetky záznamy, t.j. daný deň disponoval služobným záznamom mladšieho inšpektora S. D. z 20.11.2014, staršej inšpektorky L. J. z 24.11.2014, J. J. z 25.11.2014, mladších inšpektorov H. F. G. N. Č. z 20.11.2014 a listom adresovaným Miestnemu úradu Mestskej časti Bratislava - Jarovce z 21.11.2014.
25. Vzhľadom na uvedené skutkové zistenia dospel súd prvej inštancie k absolútne správnemu právnemu záveru, že žalovaný sa o dôvodoch výpovede žalobcu z pracovného pomeru dozvedel (najneskôr) dňa 25.11.2014, nakoľko v tento deň disponoval priamy nadriadený žalobcu vo vzťahu ku skutku, pre ktorý napokon bol ukončený pracovný pomer so žalobcom; všetkými skutočnosťami odôvodňujúcimi ďalší postup v súvislosti s eventuálnymi pracovnoprávnymi dôsledkami konania žalobcu zo dňa 19.11.2014 disponoval priamy nadriadený žalobcu už dňa 21.11.2014, kedy v súvislosti s jeho služobným zákrokom dňa 19.11.2014 a plnením úloh v zmysle § 7 ods. 1 písm. c) zákona č. 564/1991 Zb. písomne žiadal o spracovanie služobného záznamu, t.j. dozvedel sa o konaní zamestnanca, ktoré môže zakladať dôvod k výpovedi z pracovného pomeru; dňom 25.11.2014 začala (najneskôr) preto žalovanému plynúť subjektívna dvojmesačná lehota na vykonanie vlastného šetrenia za účelom vyhodnotenia identifikovaného konania žalobcu pre možné vyvodenie pracovnoprávnych dôsledkov spočívajúcich v skončení pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce.
26. Pokiaľ ide o argument žalovaného, že plynutie dvojmesačnej subjektívnej lehoty bolo prerušené šetrením sťažnosti starostu Mestskej časti Bratislava - Jarovce doručenej 2.12.2014 Mestskej polícii Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava, odvolací súd v zhode s právnym názorom súdu prvej inštancie pripomína, že za „iný orgán“ v zmysle § 63 ods. 5 Zákonníka práce je možné považovať iba taký orgán, ktorý nie je súčasťou zamestnávateľa (jeho organizačnej štruktúry) a do ktorého zákonnej právomoci patrí posudzovanie uvedeného konania zamestnanca; ide totiž o to, že výsledky šetrenia tohto (iného) orgánu, pokiaľ sa týkajú zamestnancovho konania, zamestnávateľovi môžu umožniť lepšie a prípadne tiež nezávisle od vlastných poznatkov alebo nad ich rámec vyšetriť rozhodujúce okolnosti významné pre posúdenie opatrenia, ktoré vyvodí z porušenia pracovnej disciplíny, a nakoľko je šetrenie vo výlučnej právomoci iného orgánu, ktorého činnosť (aj z časového hľadiska) nemôže zamestnávateľ ovplyvniť, je žiaduce zachovať zamestnávateľovi možnosť (teda nie povinnosť) zohľadniť tieto zistenia pre prípadné vyvodenie dôsledkov voči pracovnoprávnemu vzťahu s dotknutým zamestnancom, avšak bez vplyvu na plynutie dvojmesačnej subjektívnej lehoty zamestnávateľa.
26.1. Za orgán v zmysle § 63 ods. 5 Zákonníka práce však rozhodne nemožno považovať organizačnú zložku zamestnávateľa, a to aj keby išlo o takú jej časť, ktorej úlohou podľa vnútorných predpisov zamestnávateľa je uskutočňovať šetrenie o konaniach zamestnancov, v ktorých možno vidieť porušenie pracovnej disciplíny, v iných častiach zamestnávateľa.
27. Medzi stranami nebolo sporným, že Zápisnica o prešetrení sťažnosti zo dňa 22.1.2015, ktorej predmetom bolo (aj) prešetrenie sťažnosti starostu Mestskej časti Bratislava - Jarovce zo dňa 2.12.2014 na postup žalobcu pri plnení úloh dňa 19.11.2014, bola výsledkom šetrenia vnútorno-organizačného oddelenia Mestskej polície Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, t.j. organizačnej zložky zamestnávateľa, a preto je vylúčené, aby šetrenie tejto súčasti zamestnávateľa (žalovaného) malo vplyv na plynutie dvojmesačnej subjektívnej lehoty uvedenej v § 63 ods. 4 Zákonníka práce; právne irelevantná je aj námietka žalovaného v odvolaní, že orgán poverený prešetrovaním sťažnosti nie je v rámci organizačnej štruktúry podriadený priamemu nadriadenému žalobcu.
28. S poukazom na súdom prvej inštancie správne vyhodnotenie uplynutia subjektívnej dvojmesačnej lehoty žalovaného (uplynula najneskôr dňa 25.1.2015) na podanie výpovede žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. e) v spojení s § 63 ods. 4 Zákonníka práce a s ohľadom na podrobnú právnu argumentáciu odvolacieho súdu, nemali odvolacie námietky žalovaného z hľadiska právneho posúdenia veci nijaký význam a ako také neboli spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie.
29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).