Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_11CoP-34-2021.pdf
PDF · 169.71 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/34/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Ladislava Mejstríka, vo veci starostlivosti o maloletú E. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom pri matke, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš, so sídlom M. M. Hodžu 30, Liptovský Mikuláš, IČO: 30 794 536, a D. P., nar. XX.XX.XXXX, t. č. už plnoleté dieťa, bytom pri matke, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Dorociakovou, so sídlom X. R. XXX/XX, K. R., deti matky F. L. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom E. A. XXX/XX, K. R., prechodne bytom P. XXX/XX, K. X., zastúpenej advokátom Mgr. Samuelom Dorociakom, so sídlom Q. X. R. XXX/XX, K. R., a otca Q. L. P. nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom E. A. XXX/XX, K. R., zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Lukáčom, so sídlom Q. T. F.X/X, Y. v konaní o návrhu matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej dcére a o návrhu matky a plnoletého syna D. P. na určenie výživného, o odvolaní otca, matky a plnoletého syna proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 1P/112/2017-1137 zo dňa 16. decembra 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žiadny z účastníkov konania n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Liptovský Mikuláš zveril maloletú E. P., nar. XX.XX.XXXX, do osobnej starostlivosti matky (výrok I.). Tiež rozhodol, že obidvaja rodičia sú oprávnení maloletú zastupovať a spravovať jej majetok v bežných veciach (výrok II.). Zároveň uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej počnúc od 25.05.2017 do 31.08.2020 po 90,- eur mesačne a od 01.09.2020 po 110,- eur mesačne, vždy do 15. dňa každého kalendárneho mesiaca vopred, k rukám matky maloletej (výrok III.).O zameškanom výživnom na maloletú rozhodol súdu prvej inštancie za obdobie od 25.05.2017 do 31.08.2020 v sume 1.870,32 eur a od 01.09.2020 do 31.12.2020 v sume 260,- eur, t. j. spolu 2.130,32 eur, ktoré zameškané výživne povolil otcovi splácať po 30,- eur mesačne spolu s bežným výživným, prvýkrát v mesiaci nasledujúcom po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, pod následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas (výrok IV.). Okrem toho uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu syna D. P., ktorý nadobudol plnoletosť dňa 11.12.2017, výživné za obdobie od 25.05.2017 do 31.08.2020 po 110,- eur mesačne, a od 01.09.2020 po 130,- eur mesačne, vždy do 15. dňa každého kalendárneho mesiaca vopred k rukám plnoletého syna (výrok V.). O zameškanom výživnom na plnoletého syna D. P. rozhodol súd prvej inštancie za obdobie od 25.07.2017 do 31.08.2020 vo výške 2.524,84 eur a za obdobie od 01.09.2020 do 31.12.2020 vo výške 310,- eur, t. j. spolu 2.834,84 eur, ktoré výživné otcovi povolil splácať po 30,- eur mesačne spolu s bežným výživným, prvýkrát v mesiaci nasledujúcom po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, pod hrozbou straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas (výrok VI.). Návrh matky na určenie bežného výživného vo zvyšnej časti a návrh na určenie výživného na tvorbu
úspor na maloletú zamietol (výrok VII.). Návrh plnoletého syna D. P. na určenie bežného výživného vo zvyšnej časti sa návrh na určenie výživného na tvorbu úspor zamietol (výrok VIII.). Návrh matky na určenie bežného výživného vo zvyšnej časti a návrh na určenie výživného na tvorbu úspor na syna D. P. zamietol (výrok IX.). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (výrok X.).
2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie posudzoval podľa ustanovení § 24 ods. 4, § 36 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, 3, 4 a 5, § 63 ods. 3, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 3 Zákona o rodine.
3. Na základe vykonaného dokazovania, hodnotiac dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, súd prvej inštancie rozhodol o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky. Uviedol tiež, že rozhodnutie je v súlade s preukázanou aktuálnou rodinnou situáciou, zohľadňujúc potrebu stability výchovného prostredia maloletej, ktorá prejavila jednoznačne priame byť zverená do osobnej starostlivosti matky. Na základe zhodného vyjadrenia obidvoch rodičov i maloletých detí, za podporného zisťovania pomerov v rodine kolíznym opatrovníkom, bolo preukázané, že kontakt otca s maloletou E., i toho času plnoletým synom D., absentuje minimálne šesť rokov. Z pohľadu vnímania uvedenej situácie obidvomi deťmi, najmä z pohľadu maloletej E. bolo zrejmé, že obidve deti majú záujem o budovanie vzťahu s otcom, a bolo tiež zrejmé, že narušenie vzťahov v rodine vnímajú ťaživo. Vykonanými dôkazmi bolo jednoznačne a bez pochybnosti preukázané, že plnú mieru osobnej starostlivosti venuje deťom matka. Zabezpečuje im bývanie, stravu, ošatenie, obuv, hygienu, lekársku starostlivosť, podporuje ich záujmové aktivity, dokázala vytvoriť medzi ňou a nimi mimoriadne súdržné puto. Tak maloletá, ako aj plnoletý syn D., sú výbornými žiakmi so všestrannými záujmami, v domácom prostredí nápomocné matke, ako súrodenci sa podporujú, súdržnosť si vybudovali tiež vo vysokej miere. Na základe uvedeného, za súčasného súhlasného stanoviska otca, súd prvej inštancie bez akýchkoľvek pochybností rozhodol o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky, pričom mal na zreteli, že z hľadiska perspektívnej nápravy vzťahov v rodine, zdôrazňujúc potrebu nastavenia rovnocennej účasti obidvoch rodičov pri zastupovaní maloletej a spravovaní jej majetku v bežných veciach, súd prvej inštancie tiež rozhodol o tom, že obidvaja rodičia sú oprávnení k jej zastupovaniu a spravovaniu majetku, pričom súd prvej inštancie zdôraznil, že uvedené sa týka bežných vecí, tzn., že v prípade, ak by bolo potrebné rozhodovať o otázkach týkajúcich sa správy majetku maloletej mimo rámca bežných vecí, na schválenie akéhokoľvek právneho úkonu bolo potrebné rozhodnutie súdu. Uvedeným rozhodnutím si súd prvej inštancie neuzurpoval oprávnenie zasahovať do reparácie vzťahov medzi rodičmi, jeho ambíciou bolo nasmerovať rodičov a upriamiť ich pozornosť na potrebu vzájomného konštruktívneho riešenia otázok súvisiacich so starostlivosťou o maloletú, pri vzájomnom rešpektovaní sa ako rodičov. Preukázané bolo, že komunikácia medzi rodičmi stagnuje, resp. úplne absentuje, pričom žiaduce je uvedomiť si, že pre zdravý, všestranný vývoj maloletej je potrebná vzájomná rodičovská komunikácia. Okrem preukázaného nedostatočného záujmu otca o primeraný kontakt s dcérou a synom, v konaní neboli preukázané žiadne patologické javy, ktoré by boli v rozpore s cieľom súdu motivovať rodičov k nastaveniu primeranej formy komunikácie a spoločného riešenia vecí týkajúcich sa ich detí. Vzhľadom k nadobudnutiu plnoletosti syna D. sa súd prvej inštancie už nezaoberal otázkou osobnej starostlivosti vo vzťahu k nemu, avšak súdu nedalo neupriamiť pozornosť na jednoznačne vyjadrené stanovisko syna o prianí konsolidovať vzťahy so svojim otcom. Náprava vzťahov medzi otcom a synom je žiaduca nielen medzi nimi dvomi, ale aj v rámci vytvorenia potrebného zdravého ovzdušia celej rodiny, hoc už nežijúcej spoločne. Konfrontačný spôsob komunikácie v rámci konania neunikol pozornosti súdu prvej inštancie, avšak s poukazom na zistený jednoznačný osobnostný potenciál členov rodiny, súd prvej inštancie bol toho názoru, že pri vynaložení primeraného úsilia, náprava bude reálna. Súd prvej inštancie zdôraznil, že pri určovaní miery vyživovacej povinnosti, t. j. určenia výživného, súd prihliada i na mieru osobnej starostlivosti rodičov, pretože vyživovacia povinnosť rodiča môže byť plnená v rámci niekoľkých foriem i osobnou starostlivosťou alebo tiež starostlivosťou o domácnosť. Ďalšou formou plnenia vyživovacej povinnosti je poskytovanie i vecných plnení, napr. bývania, stravovania, uhradzovanie potrieb dieťaťa a platenia výživného. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení a osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určil súd. Cieľom súdu je docieliť v najvyššej možnej miere rovnováhu medzi týmito plneniami každého z rodičov. Podľa súdu prvej inštancie v konaní bolo jednoznačne a bez pochybností preukázané, že pokiaľ ide o majetkové pomery rodičov i obidvoch detí, tieto nemožno v žiadnom prípade vyhodnotiť ako nepriaznivé. Vo vlastníctve rodičov, resp. obchodných spoločností, v ktorých sú jedinými spoločníkmi, takisto vo vlastníctve maloletých detí, sú viaceré nehnuteľnosti lukratívneho charakteru tak na území
Slovenskej republiky, ako i v Ruskej federácii, v R.. Pokiaľ ide o bývanie detí a matky, preukázané bolo, že vo výraznej miere vykrýva náklady súvisiace s bývaním matka cez obchodnú spoločnosť, ktorej je jedinou spoločníčkou. Okrem toho bolo v konaní preukázané, že matka je spoluvlastníčkou ďalšej nehnuteľnosti v K. X., a v období pred približne piatimi rokmi bola i vlastníčkou stavebného pozemku v E.. Podľa výsledkov hospodárenia spoločnosti matky, aj podľa jej vlastného vyjadrenia, jej príjem z pracovnej činnosti sa pohyboval na úrovni približne 700 - 800,- eur mesačne. Z vyjadrení matky, plnoletého syna i kolízneho opatrovníka vyplýva, že matka disponuje výnosmi z nehnuteľného majetku obidvoch maloletých detí, nachádzajúceho sa v R.. Z listinných dôkazov zadovážených v konaní vyplýva, že reálne sa môže pohybovať suma nájomného za trojizbový byt v R. patriacim deťom na úrovni minimálne od 1.000,- eur a vyššie. Bez ohľadu na skutočnosť, či matka v konaní v celom rozsahu preukázala transparentné nájomné vzťahy na predmetný byt, rozhodujúcou je skutočnosť, akým bol potenciál predmetného bytu z hľadiska dosahovania možného nájomného, a bolo na rozhodnutí detí, resp. ich zákonných zástupcov, akým spôsobom budú nakladať s disponibilným majetkom. V danom prípade to bola matka, ktorá spravuje byt v R. a čerpá pre potreby deti a rodiny výnosy z neho. Za predpokladu, ak by sa suma nájomného pohybovala len na minimálnej úrovni 1.000,- eur mesačne, pri zohľadnení preukázaných výdavkov súvisiacich s poskytovanými službami a nákladmi súvisiacimi s údržbou bytu, by podiel čistých výnosov na každé z detí predstavoval sumu minimálne 400,- eur mesačne. U otca bolo preukázané, že dlhodobo vykonáva na Slovensku podnikateľskú činnosť. V rámci výkonu tejto podnikateľskej činnosti bolo jednoznačne a bez pochybností preukázané, že v rámci spoločnosti REMING, s.r.o., je činný približne od roku 2010, spoločnosť je aktívna, prosperuje, v konaní nebolo preukázané, že by voči firme boli vedené exekučné konania, i podľa vyjadrenia otca spoločnosť si plní všetky zákonné povinnosti riadne. Rovnako, nebolo preukázané, že by sa voči otcovi viedli exekučné konania. Sídlo firmy je aktuálne vedené na ul. P. XXX/XX, v Liptovskom Hrádku, t. j. nie v mieste reálneho bydliska otca v K. N., ale na adrese iných fyzických osôb. Otec vlastní rodinný dom v K. N., ktorý využíva pre osobné účely, na zveľadenie tohto majetku použil úver, podľa jeho slov potrebný na rekonštrukciu. V konaní bolo taktiež jednoznačne a bez pochybností preukázané, napriek skutočnosti, že o tejto okolnosti otec súd prvej inštancie neinformoval sám, ale bolo to až na základe dôkazov zadovážených v konaní bez jeho vlastnej iniciatívy, že spoločnosť REMING, s.r.o., disponujúca stavebným pozemkom v obci E., realizuje výstavbu ďalšieho rodinného domu, ku ktorého účelu výstavby sa otec vyjadril, že nevylučuje i jeho transformovanie na polyfunkčný objekt, určený na podnikateľskú činnosť, bývanie a prenajímanie priestorov. Uvedené skutočnosti v súhrnne svedčia o životaschopnosti firmy otca, a teda logickým vyústením bol záver súdu prvej inštancie, že uvedená okolnosť svedčí o legitimite nároku uplatňovaného voči otcovi na plnenie vyživovacej povinnosti voči deťom v primeranej miere. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že v kontexte s preukázaným skutkovým stavom, poukazujúc na masu majetku otca ako fyzickej osoby, taktiež na imanie jeho obchodnej spoločnosti, ktorej je, a to je zásadná okolnosť, jediným spoločníkom, súd prvej inštancie považoval návrh matky a plnoletého syna na určenie výživného za dôvodný. Pokiaľ ide o určenie výšky výživného, bolo povinnosťou súdu vysporiadať sa s dôkazmi zadováženými v konaní i argumentáciou jednej i druhej strany v konaní, pri určovaní primeranej miery výživného. Súd prvej inštancie nezdieľal názor otca, že majetkové pomery detí sú výrazne lepšie, než sú jeho majetkové pomery, a už vôbec súd prvej inštancie nepovažoval za opodstatnené tvrdenie otca, že stanovenie vyživovacej povinnosti by malo mať len formálny charakter s určením výživného iba v minimálnej výške, resp. vo vzťahu k plnoletému synovi sú dôvody na jeho nepriznanie. Určenie výšky výživného je podľa súdu prvej inštancie individuálne v každom jednom prípade. V danej veci bolo preukázané, že matka vo výraznej miere supluje rodičovskú rolu aj za otca poskytovanou osobnou starostlivosťou, čím vo výraznej miere napĺňa vyživovaciu povinnosť voči deťom. Matka žije v jednej domácnosti s maloletými deťmi sama, žiadna ďalšia fyzická osoba sa nepodieľa na úhrade nákladov spojených s uspokojovaním potrieb detí, ani s vedením domácnosti. Pokiaľ ide o zárobkovú činnosť plnoletého syna, v tejto súvislosti opäť súd prvej inštancie zdôraznil, že sporadický zárobok, získaný najmä vo forme brigádnickej činnosti, v sumách preukázateľne neprevyšujúcich 100,- eur mesačne za obdobie približne posledných dvoch- troch rokov, nemohol byť dôvodom pre liberáciu povinnosti otca, bol skôr vyjadrením vyspelosti dieťaťa v snahe o odľahčenie rozpočtu rodiny. Súd prvej inštancie konštatoval, že pri posudzovaní otázky primeranej výšky výživného mu neuniklo vyjadrenie otca a jeho zástupcu o predpokladanom čiastočnom účelovom navyšovaní výdavkov detí, a bolo povinnosťou súdu dôsledné posudzovanie i tejto otázky. Zástupca otca napríklad poukázal na deklarovanú položku plnoletého syna na stravovanie v škole vo výške 30,- eur mesačne spolu s ďalšími výdavkami na stravu vo výške 180,- eur mesačne, čo bol neadekvátny výdavok. K uvedenému súd prvej inštancie uviedol príkladmo len jednoduchý výpočet minimálnych výdavkov na stravu dieťaťa. Za predpokladu, ak prichádza do úvahy prijímanie
stravy dieťaťa s bežným zdravotným stavom, s bežnými stravovacími návykmi, s bežnými fyzickými aktivitami, bežnou úrovňou vývoja, 5-krát denne, t. j. na raňajky, desiatu, obed, olovrant a večeru, a ak by čo len 1 dávka jedla mala hodnotu minimálnej výšky 1,- euro, pri dennej sume, určenej, podľa úvahy súdu, len na bazálnej úrovni 5,- eur, by mesačný výdavok predstavoval sumu minimálne 150,- eur len na stravu. V kontexte s uvedeným názorom súdu prvej inštancie bol výdavok plnoletého dieťaťa vo veku syna D., ktorý má zvýšené záujmové aktivity najmä športového charakteru, za predpokladu nutrične vyváženej, pestrej stravy, bol ním deklarovaný výdavok cca 210,- eur mesačne akceptovateľný. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že pokiaľ ide o vlastníctvo osobných motorových vozidiel plnoletého syna, v tejto súvislosti zdôraznil, že vykrytie nákladov na ich nákup a prevádzku bolo v zásade možné zo zárobku syna v rámci preukázanej brigádnickej činnosti, navyše používanie vozidla bolo i v prospech rodiny, resp. najmä matky, keď syn v čase jej pracovnej zaneprázdnenosti zabezpečoval odvoz dcéry napríklad zo a do školy, prípadne na iné aktivity. Pokiaľ išlo o letné tábory, čiastočne financovanú dovolenku detí v Grécku, bežné návštevy športových a kultúrnych zariadení, súd prvej inštancie nebol toho názoru, že by tieto aktivity prekračovali bežný rámec štandardných aktivít zdravých detí v uvedenom veku. Rovnako nebolo preukázané, že by výdavky na ošatenie, obuv a hygienu presahovali bežný, štandardný rámec výdavkov, a to ani u matky. Matka mala ojedinelé zvýšené výdavky súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti detí, nielen vo všeobecných ambulanciách, ale i u odborníkov. Zvýšené výdavky mala na cestovné pri genetickom vyšetrení detí v Martine, ďalšie výdavky, najmä týkajúce sa návštevy kardiologickej ambulancie a iných špecializovaných ambulancií detí, nepresahovali bežnú štandardnú úroveň, avšak zdôraznil, že boli nevyhnutné a pre deti potrebné, a aj keď nešlo o vysoké položky odčerpávané z rozpočtu rodiny, bola to matka, ktorá dbala na pravidelnosť realizácie i úhradu takto poskytovanej starostlivosti svojim deťom. Podľa súdu prvej inštancie, za vysoko nadštandardný výdavok považovať kúpu osobného motorového vozidla matkou, ktorá síce nespadala do rozhodného posudzovaného obdobia, ale do obdobia v roku 2015, a to nákup osobného motorového vozidla Mercedes Benz za približne 31.000,- eur. I matka v konaní priznala, že išlo o omyl a súd prvej inštancie k tomu len dodal, že hoci išlo o výdavok z minulosti, perspektívne do ďalšieho obdobia znamenal výrazný zásah do disponibilného zdroja finančných prostriedkov rodiny. V súčasnosti matka užíva osobné motorové vozidlo, ku ktorému sa vzťahujú leasingové splátky bežnej výšky 264,- eur mesačne. Taktiež u otca nebolo preukázané, napriek značke používaných osobných motorových vozidiel, všeobecne hodnotenej ako luxusnej, že by išlo o vozidlá, ktorých hodnota by presahovala bežne užívané motorové vozidlá bežnou časťou populácie. Ide o osobné motorové vozidlá, ktorých existencia bola preukázaná v rámci konania, a ktoré sú staršej výroby, pričom v konaní nebola objektívne preukázaná, matkou tvrdená existencia nákladnejších osobných motorových vozidiel, ktoré by patrili otcovi, resp. jeho firme. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že u otca bolo jednoznačne a bez pochybností preukázané, že v rámci jeho fungujúcej firmy, ktorú zveľaďuje, aktuálne výstavbou ďalšej lukratívnej nehnuteľnosti, a teda možno konštatovať, že jeho životná úroveň, ako jediného spoločníka uvedenej spoločnosti, má rozvíjajúci sa charakter bez ohľadu na ním deklarovaný mesačný peňažný príjem. Vychádzajúc zo sumy jeho mesačných výdavkov vynakladaných na prevádzku a údržbu rodinného domu v N. i splátky úveru, poukazujúc tiež na skutočnosť, že s výdavkami na domácnosť sa delí i so svojou partnerkou, ktorá navyše prispela k možnosti získať ďalší úver určený na výstavbu nehnuteľnosti, súd prvej inštancie konštatoval, že otcova životná úroveň je v príkrom rozpore s ním navrhovaným určením výživného vo formálnej výške minimálneho výživného, a jeho návrh je neakceptovateľný. Podľa súdu prvej inštancie z hľadiska proporcionality príjmov a oprávnených potrieb všetkých členov rodiny možno považovať za primeranú určenú výšku výživného za primerané ustálené obdobie pomerne konštantných nákladov, od podania návrhu, t. j. od 25.05.2017, do 31.08.2020, na maloletú vo výške 90,- eur mesačne, a s prihliadaním na zvyšujúci sa vek a objektívny rast životných nákladov súd prvej inštancie určil ďalšie, primerane vyššie výživné od 01.09.2020, t. j. nástupom do 6. ročníka základnej školy, po 110,- eur mesačne. Prihliadajúc na rovnaké kritérium objektívneho rastu a vývoja životných nákladov súd prvej inštancie rozčlenil obdobie určeného výživného aj u plnoletého syna. Prihliadajúc na vekový rozdiel detí, akceptujúc všetky zákonné kritéria určenia výživného, ako pri maloletej dcére, súd prvej inštancie považoval za tiež primerané rozčlenenie posudzovaného obdobia u syna od 25.05.2017, t. j. od podania návrhu, do 31.08.2020, s určením výživného vo výške 110,- eur mesačne, a od 01.09.2020, kedy syn nastúpil na dennú formu štúdia na vysokej škole, po 130,- eur mesačne. Takto určené výživné bolo naplnením cieľa dosiahnuť proporcionalitu príjmov a výdavkov oprávnených povinných osôb, a takto určené výživné zodpovedá i primeraným a odôvodneným potrebám maloletej i plnoletého syna. Vzhľadom k tomu, že syn D. P. nadobudol plnoletosť dňa XX.XX.XXXX, otec bol povinný plniť výživné k jeho rukám. Pokiaľ ide o zameškané výživné, zohľadňujúc vyššie uvádzané sumy otcom
zaplateného výživného doposiaľ (prehľad plneného výživného na č. l. 1107) za obdobie od 25.05.2017 do 31.08.2020, toto dosiahlo u maloletej E. výšku 1.870,32 eur a sumu 260,- eur, t. j. spolu 2.130,32 eur, a u plnoletého syna D. P. dosiahol dlh na zameškanom výživnom za prvé obdobie 2.524,84 eur a za obdobie od 01.09.2020 do 31.12.2020, t. j. do konca mesiaca, v ktorom súd prvej inštancie o výživnom rozhodoval, vo výške 310,- eur, t. j. spolu 2.834,84 eur. Otcovi súd prvej inštancie povolil splácať dlh na zameškanom výživnom pre obidve deti v sumách po 30,- eur mesačne spolu s bežným výživným, prvýkrát v mesiaci nasledujúcom po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, pod hrozbou straty výhody splátok v prípade nezaplatenia, čo i len jednej splátky riadne a včas. Plnenie takto určeného výživného bolo v reálnych možnostiach a schopnostiach otca a zodpovedalo i požadovanej miere proporcionality, rovnako i splácanie zameškaného výživného. O trovách konania súd rozhodol v intenciách ust. § 52 a § 57 Civilného mimosporového poriadku, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keď neboli preukázané relevantné dôvody pre ich priznanie účastníkom konania a ich zástupcom.
4. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie otec v rozsahu výšky priznaného výživného, a to z dôvodu, že vydané rozhodnutie je z hľadiska výpočtu výšky stanoveného výživného nepreskúmateľné, pričom súd prvej inštancie vyvodil z vykonaného dokazovania nepresné závery, resp. v odôvodnení rozhodnutia sa nevysporiadal s podstatnými argumentmi, ktoré majú pre vydané rozhodnutie zásadný význam v jeho prospech. Podľa odvolateľa súd sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s rozdielnosťou zaťaženia majetku patriaceho do vlastníctva otca a matky s deťmi, hoci uvedená skutočnosť má pre posudzovanie majetkových pomerov na strane otca a majetkových pomerov na strane matky a detí podstatný význam. Otec poukázal na to, že stavba rodinného domu v K. N., ktorú v súčasnosti obýva je zaťažená hypotekárnym úverom T. T., ktorý bol v konaní preukázaný predložením úverovej zmluvy na sumu 100.000,- eur. Poskytnutý úver sa pristúpením súčasnej partnerky otca ako spoludlžníčky a ručiteľky navýšil o sumu 50.000,- eur, z ktorej otec začal financovať stavbu na pozemku v obci E.. Okolnosť výstavby nehnuteľnosti v E. začala až v priebehu predmetného konania, a preto nejde o zamlčovanie tejto skutočnosti otcom, čo je možné preukázať aj z dôkazov v spise. Stavbu v obci E. plánuje otec po jej dokončení využívať polyfunkčne ako sídlo svojej obchodnej spoločnosti (ktorá je v súčasnosti v nájme, aby tento nájom platiť nemusel a znížil tak náklady svojej spoločnosti na predajné priestory) a na svoje bývanie. Rodinný dom v K. N. otec po dokončení stavby v E. odpredá, aby tak spätne znížil svoje úverové zaťaženie a optimalizoval svoje náklady na bývanie a podnikanie. Naproti tomu žijú deti s matkou v rodinnom dome vo vlastníctve spoločnosti Sportour s.r.o., ktorý nie je zaťažený žiadnou ťarchou a je ocenený na sumu prevyšujúcu 220.000,- eur. Rovnako nezaťažené sú aj ďalšie nehnuteľnosti vo vlastníctve matky v K. X. a nehnuteľnosť detí nachádzajúca sa v R. ocenenú na sumu vo výške cca 400.000,- eur. Vyššie uvedené skutočnosti majú podľa odvolateľa zásadný význam pre posudzovanie majetkových pomerov na strane otca, pretože pravdivosť zistenia súdu o tom že otec vlastní dom v N. a stavia nehnuteľnosť v E. je bez ďalších podstatných okolností len polopravdou. K úplnému popisu skutočného stav veci je nevyhnutné zohľadniť mieru zaťaženia týchto nehnuteľností úverom vo výške 150.000,- eur, a až v takom prípade možno objektívne posúdiť majetkové pomery na strane otca. Podľa otca zohľadnením predmetných skutočností v rozsahu ich skutočných nezaťažených hodnôt vzniká medzi majetkovými pomermi na strane otca a majetkovými pomermi matky a detí značný nepomer, na podklade ktorého súd nesprávne zohľadnil rozsah legitimity nároku uplatňovaného voči otcovi na plnenie vyživovacej povinnosti voči deťom, V konaní totiž nebolo preukázané, že by otec na rozdiel od detí alebo ich matky poberal kapitálové výnosy zo svojho majetku, pretože tento aj vo svojom súčasnom veku musí na svoje živobytie aktívne pracovať a vynakladať úsilie na zabezpečenie svojich životných potrieb. V danom smere však po rozvode svojej rodine zanechal taký majetok, aby deti napriek mladému veku tieto starosti nemali, a aby keď dosiahnu plnoletosť disponovali obnosmi, ktoré im umožnia vysokú a dôstojnú životnú úroveň. Takéto rozhodnutie podľa odvolateľa preto celkom zjavne nevedie k rovnakej životnej úrovní otca a detí, ale k prehlbovaniu rozdielov medzi touto úrovňou v prospech nastavenej životnej úrovne matky s deťmi. Podľa otca výška súdom stanovenej vyživovacej povinnosti je z napadnutého rozhodnutia nepreskúmateľná, čo do jej (aspoň približného) výpočtu, pretože súd pri stanovení výšky výživného nerozčlenil potreby detí na odôvodnené a nadštandardné, ale akceptoval všetky nároky, ktoré matka detí na pojednávaní uviedla ako výdavky. Odvolateľ tiež namietol, že súd sa kvalifikovane nevysporiadal ani s námietkou otca, že plnoletý D. P. postupoval v konaní účelovo tak, aby pred súdom vytvoril obraz, že v súčasnosti nie je schopný sám sa živiť. Hoci súd v konaní skúmal aj otázku majetkových pomerov a príjmov na strane plnoletého D. P., so zistenými skutočnosťami sa podľa otca vysporiadal nedostatočne. Za uvedených okolností podľa odvolateľa preto nie je ani vylúčené, aby súd vo vzťahu k plnoletému D. P. zvážil aplikáciu ust. § 75 ods. 2 zákona č.
36/2005 Z. z. o rodine, a to z dôvodu, že tento o relatívne krátky čas ukončí vysokoškolské štúdium a začne život majetkom prevyšujúcim 200.000,- eur (predstavujúcim výuku jeho spoluvlastníckeho podielu na lukratívnej nehnuteľnosti v R.) zatiaľ čo jeho otec vo veku 58 rokov spláca úver na získanie zhruba porovnateľnej životnej úrovne v K. R.. Odvolateľ má za to, že vydané rozhodnutie o vyživovacej povinnosti je v rozpore so základnými podmienkami správneho určenia vyživovacej povinnosti rodiča, ktorou je preukázanie opodstatnených nákladov na dieťa v komparácii s možnosťou podieľať sa osobnou pomocou na uspokojovaní vlastných potrieb. Riadnym vyhodnotením týchto kritérií by súd totiž dospel k názoru, že stanovenie vyživovacej povinnosti v tomto návrhu má len formálny a nie materiálny charakter. Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti je podľa odvolateľa smerodajná životná úroveň každého z rodičov, pretože platí prvoradá premisa, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni každého svojho rodiča. Pokiaľ sú teda v uvedenom smere majetkové pomery detí rovnaké alebo dokonca lepšie, než majetkové pomery rodičov ako osôb, povinných výživou, má stanovenie vyživovacej povinnosti len formálny charakter odôvodňujúci priznanie výživného iba v minimálnej výške, resp. vo vzťahu k plnoletému D. jeho nepriznanie.
5. K podanému odvolaniu sa vyjadril kolízny opatrovník tak, že vyživovacia povinnosť otca je primeraná k jeho možnostiam, ako aj k veku a potrebám maloletej. Navrhol potvrdiť rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu.
6. Proti uvedenému rozsudku podala odvolanie matka a plnoletý syn a to proti výrokom III. až X., keď namietali že prvostupňový súd nesprávne rozhodol vo veci samej, pretože dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolatelia poukázali na to, že v uvedenej právnej veci sa konajúci súd v odôvodnení súdneho rozhodnutia nedostatočným spôsobom vysporiadal otázkou ohľadom majetkových pomerov na strane otca, a to najmä výškou nákladov, ktoré otec vynakladá pravidelne mesačne na motorové vozidlá, výstavbu nehnuteľnosti v mestskej časti K. R. - E., splátku hypotekárneho úveru, či iné náklady, ktoré vo vzťahu k plneniu vyživovacej povinnosti nemožno považovať za odôvodnené. Majú za to, že súdom prvej inštancie stanovené výživné pre maloletú E. a D. nie je primerané reálnym príjmovým a majetkovým pomerom otca a nezohľadňuje ani v dostatočnej miere odôvodnené potreby maloletého dieťaťa a navrhovateľa, pretože v konaní bola preukázaná podstatne zvýšená príjmová situácia u otca, zvýšené náklady nielen vzhľadom na vývoj nákladov všeobecne, rast a vývoj potrieb maloletej E. a navrhovateľa. Podľa odvolateľov súdom prvej inštancie neboli tiež zohľadnené odôvodnené potreby maloletého dieťaťa a navrhovateľa z dôvodu ich rozumových schopností a nadania. Ďalej namietali, že v uvedenom konaní bola nedostatočným spôsobom zistená a posúdená životná úroveň na strane otca, a to najmä výstavba novej nehnuteľnosti v mestskej časti K. R. - E., čerpanie úverových prostriedkov na kúpu nehnuteľnosti v K. N., vlastníctvo motorových vozidiel. V bode 33 rozsudku sú špecifikované nákladové položky na strane otca. Otec napriek deklarovanej zlej životnej situácii už počas prebiehajúceho konania na Okresnom súde Liptovský Mikuláš, čerpal úverové prostriedky, ktorých časť vo výške 78.000,- eur bola použitá na kúpnu nehnuteľnosti v K. N. a zostatok vo výške 40.000,- eur bol použitý na rekonštrukciu uvedenej nehnuteľnosti. Výška pôvodnej úverovej splátky bola vo výške 923,32 eur, pričom úver bol čerpaný na obdobie 10 rokov s dátumom splatnosti 10.12.2027 a výška anuitnej splátky úveru na rekonštrukciu nehnuteľnosti predstavovala sumu vo výške 361,96 eur. Odvolatelia majú za to, že predmetná nehnuteľnosť bola v čase kúpy obývania schopná a čerpanie úverových prostriedkov na jej rekonštrukciu považujú vo vzťahu k určeniu výšky vyživovacej povinnosti za výdavok, ktorý nebolo zo strany otca nevyhnutné vynaložiť. Na základe uvedeného majú za to, že konajúcim súdom nebolo náležitým spôsobom vyhodnotené použitie uvedených úverových prostriedkov zo strany otca a nevyhnutnosť ich použitia, najmä vo výške časti splátky, ktorú mal otec čerpať ako úver na rekonštrukciu nehnuteľnosti. Uvedená časť peňažných prostriedkov, ktorú otec takto vynakladá, mohla byť použitá na krytie odôvodnených potrieb maloletej E. a navrhovateľa. Odvolatelia konštatovali, že v priebehu konania, ktoré trvalo viac ako 3,5 roka, poukazovali prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne na uplatnenie § 63 ods. ZR pokiaľ ide o určenie výšky plnenia vyživovacej povinnosti zo strany otca, nakoľko otec si opakovane neplnil súdom mu uložené povinnosti. Uviedli tiež, že napriek tomu, že bol opätovne konajúcim súdom vyzývaný k predloženiu listinných dôkazov špecifikovaných vo výzvach súdu, si túto povinnosť nesplnil a mnohokrát bol na ich splnenie opätovne vyzývaný, pričom uvedené skutočnosti na strane otca, nedoloženie potrebných listinných dôkazov zo strany otca boli jedným z dôvodov mnohonásobného odročovania uvedeného pojednávania. Odvolatelia majú za to, že nezaujatie konajúceho súdu žiadneho stanoviska k aplikácii fikcie príjmu povinného rodiča v súlade s ust. § 63 ods. 1 ZR zakladá zjavnú neodôvodnenosť rozsudku tak, ako to vyplýva z nálezu Ústavného súdu SR
sp. zn. II ÚS/172/2013. Prvoinštančný súd sa uvedenou námietkou zo strany právnej zástupkyne matky a navrhovateľa žiadnym spôsobom nezaoberal, ani sa v odôvodnení svojho rozhodnutia k jej použitiu nevyjadril. Podľa odvolateľov zákonná vyživovacia povinnosť oboch rodičov neznamená mechanickú rovnosť. Táto vychádza z individuálnych schopností, možností a majetkových pomerov každého z rodičov, pričom pri určení výživného sa prihliada i na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Odvolatelia nesúhlasia s rozhodnutím o trovách konania podľa ust. 52 zákona č. 161/2015 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP). V tejto súvislosti matka maloletej E. a navrhovateľ poukazujú na ust. § 54 CMP, že ak účastník, jeho zástupca alebo ten, kto mal v konaní nejakú povinnosť, zavinil trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, je povinný ich nahradiť a ust. § 55 CMP umožňuje náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. V tejto súvislosti poukázali na to, že konanie trvalo tak dlhú dobu z dôvodu odročovania pojednávaní na základe skutočností na strane otca, a to napríklad, keď konajúcemu súdu nepredložil doklady, ktoré v stanovenej lehote mal predložiť, dôvodov na strane jeho právnych zástupcov, predkladania potvrdení o jeho zdravotnom stave, že nemôže byť na pojednávaní viac ako dve hodiny a ďalšie skutočnosti, ktorými bolo zo strany otca predlžované uvedené konanie. Majú za to, že s poukazom na charakter prejednávanej veci, dĺžku trvania uvedeného konania a prístup otca vo vzťahu k plneniu si povinností vo vzťahu k súdu, priznanie trov matke a navrhovateľovi považujú v súlade s ust. § 55 CMP za spravodlivé.
7. Matka a navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu otca poukázali na skutočnosť, že po rozvode manželstva otec nadobudol majetok presne v takej istej výške, ako ho nadobudla matka maloletej E. a navrhovateľa, čo bolo v konaní preukázané samotnou výpoveďou matky a listinných dôkazom o spôsobe ich majetkového vyporiadania s otcom, kde bol otcov podpis, ktorý nespochybnil. Z uvedeného majetkového prehľadu vyplynulo, že otec na základe uvedeného vyporiadania nadobudol peňažné prostriedky zodpovedajúce ekvivalentu hodnoty nehnuteľností, ktoré nadobudla matka. Ďalej uviedli, že otec vo svojom odvolaní konštatoval, že by malo byť zohľadnené úverové zaťaženie jeho majetku vo výške l50.000,- eur a až tak možno objektívne posúdiť majetkové pomery na strane otca. S uvedeným tvrdením nesúhlasia, s poukazom na spôsob vyporiadania matky a otca po rozvode manželstva, keďže otec v zmysle predmetného vyporiadania nadobudol rovnakú majetkovú hodnotu ako matka vo finančnom vyporiadaní a bolo na jeho rozhodnutí, ako s uvedenými prostriedkami naloží. Odvolatelia opätovne poukázali na skutočnosť, že predmetnú nehnuteľnosť v R. darovala maloletým deťom matka tak, ako to bolo v uvedenom konaní preukázané a nie otec, ako to uviedol vo svojom odvolaní. Otec v podanom odvolaní používa argumentáciu, že vzniká paradox, kedy je snaha otca vyvíjať vlastné pracovné úsilie na dotiahnutie sa na životnú úroveň matky (splatené nehnuteľnosti a voľnočasové aktivity). Uvedené tvrdenie otca je podľa odvolateľov skutočne cynické vo vzťahu k tomu, že po rozvode nadobudol majetok v rovnakej hodnote ako matka a maloletej E. ani navrhovateľovi po odchode zo spoločnej domácnosti nevenoval žiadnu osobnú starostlivosť, záujem o ich akýkoľvek život, športové, záujmové aktivity. Majú za to, že životná úroveň otca, s poukazom na všetky skutočnosti uvedené zo strany matky, ako aj navrhovateľa v predmetnom konaní je mnohonásobne vyššia, ako sa ju snaží prezentovať konajúcemu súdu, a to najmä pokiaľ ide o nehnuteľnosti, ktoré vlastní, výšku splátok úverov, ktorú si môže dovoliť mesačne hradiť, napriek oficiálnemu príjmu zo spoločnosti REMING s.r.o., ktorý preukazoval konajúcemu súdu náklady, ktoré môže vynakladať na stavbu nehnuteľnosti v mestskej časti K. R. - E., vlastníctvo osobných motorových vozidiel a úhrad nákladov za ne, či bežné náklady, ktoré otec hradí okrem uvedených skutočností.
8. Kolízny opatrovník k odvolaniu matky a k vyjadreniu matky k odvolaniu otca navrhol potvrdiť rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu.
9. Otec vo vyjadrení k vyjadreniu kolízneho opatrovníka, k vyjadreniu matky a plnoletého syna a k odvolaniu matky a plnoletého syna uviedol, že s názorom úradu vyslovuje nesúhlas, a to z dôvodu, že hoci nerozporuje potreby maloletej vzhľadom k jej veku, má však za to, že otázku primeranosti nevytvárajú iba jeho možnosti, ale zároveň aj odôvodnené potreby a majetkové pomery maloletej, vo vzťahu ku ktorým nevytvára stanovené výživné rovnakú úroveň medzi dieťaťom a rodičom. Ďalej otec upriamil pozornosť súdu na tendenčnosť v podaní použitej argumentácie, kedy protistrana na jednej strane súdu vytýka nedostatočne zistený skutkový stav tým, že napríklad pri odpredaji vozidla SLK vychádzal iba z výpovede otca, ale na druhej strane mu plne vyhovuje rovnaký prístup (t. j. akceptovanie iba výpovede D. P.) vo vzťahu k odpredaju vozidiel, ktoré mal D. v čase podania návrhu vo vlastníctve. V
snahe prekrúcať vyjadrenia otca nasvedčuje aj polemika protistrany o čerpaní poskytnutých úverových prostriedkov. Podľa otca protistrana vo svojom vyjadrení mieša postupnosť čerpania úveru otcom, ktorý najskôr načerpal úverové prostriedky vo výške 100.000,- eur na rekonštrukciu rodinného domu v N. a následne spolu s ručením súčasnej partnerky tento úver navýšil o 50.000,- eur na začatie výstavby podnikateľského priestoru a bývania v E. E., aby nehnuteľnosť v N. mohol odpredať a znížiť si tak výdavky na prenájom podnikateľských priestorov a bývania. Nie je preto pravdivým tvrdenie protistrany o použití uvedenej sumy v rozpore s účelom čerpania, rovnako ako nie sú pravdivé tvrdenia o tom, že nehnuteľnosť v N. bola v čase kúpy obývania schopná, Z pohľadu otca by žiadne ustanovenie zákona ani tvrdenie protistrany nemalo obmedzovať jeho právo efektívne optimalizovať svoje výdavky, a už vôbec nie za situácie, keď tak jeho detí a bývalá manželka nečinia. Podľa otca podstatnou okolnosťou vo vzťahu k podanému odvolaniu je, že uvedené podanie bolo protistranou podané oneskorene. Pre lehotu na podanie odvolania v mimosporových konaniach platí § 362 CSP. Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 1P/112/2017 zo dňa 16.12.2020 mohla protistrana podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Protistrana však predmetné odvolanie podala dňa 12.03.2021, teda o mesiac neskôr ako v zákonom stanovenej procesnej lehote. Z poučenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že toto strany sporu poučilo o lehote na podanie opravného prostriedku správne a zároveň protistrana v podanom odvolaní nežiadala ani o odpustenie zmeškania lehoty. Vzhľadom na skutočnosť, že matka a plnoletý syn podali odvolanie po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, otec navrhol, aby odvolací súd ich odvolanie bez vecného preskúmania správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako oneskorene podané podľa § 386 písm. a/ CSP odmietol.
10. Kolízny opatrovník k vyjadreniu otca k odvolaniu otca navrhol potvrdiť rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu.
11. Otec sa vyjadril k vyjadreniu matky tak, že navrhuje potvrdiť rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu. V uvedenom smere preto otec povedal len toľko, že s návrhom kolízneho opatrovníka nesúhlasí, a v podrobnostiach odkazuje na svoje odvolacie dôvody.
12. Kolízny opatrovník sa k vyjadreniu otca vyjadril tak, že navrhol potvrdiť rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu.
13. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaných odvolaní matkou, otcom a plnoletým synom v rozsahu danom ustanovením § 65, § 66 CMP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
14. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
15. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
16. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu účastníkov konania, formulovanú v podaných opravných prostriedkoch.
17. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
18. Námietku otca týkajúcu sa tej skutočnosti, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia nevyporiadal s rozdielnosťou zaťaženia majetku patriaceho do jeho vlastníctva a matky s deťmi, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa s touto námietkou náležite vyporiadal v bode 107. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, keď konštatoval, že „...u otca bolo jednoznačne a bez pochybností preukázané, že v rámci jeho fungujúcej firmy, ktorú zveľaďuje, aktuálne výstavbou ďalšej lukratívnej nehnuteľnosti, a preto je nutné konštatovať, že jeho životná úroveň, ako jediného spoločníka v uvedenej spoločnosti, má rozvíjajúci sa charakter, bez ohľadu na ním deklarovaný mesačný príjem. Vychádzajúc zo sumy jeho mesačných výdavkov vynakladaných na prevádzku a údržbu rodinného domu v N. i splátky úveru, poukazujúc na skutočnosť, že s výdavkami na domácnosť sa delí i so svojou partnerkou, ktorá navyše prispela k možnosti získať ďalší úver určený na výstavbu nehnuteľnosti, súd konštatuje, že otcova životná úroveň je v príkrom rozpore s ním navrhovaným určeným výživného vo formálnej výške minimálneho výživného, a jeho návrh je neakceptovateľný...“. Navyše krajský súd konštatuje, že pre určenie výšky vyživovacej povinnosti je smerodajná životná úroveň každého z rodičov, pretože platí premisa, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni každého rodiča. Miera životnej úrovne je objektívne zistiteľná rôznymi dôkazmi. Môže ju preukazovať napríklad aj výška prevzatého hypotekárneho úveru, pretože je prakticky vylúčené, aby peňažný ústav poskytol záujemcovi, ktorý dostatočne nepreukáže schopnosť splácať ho v určenej výške. Pri skúmaní položky úveru je tiež dôležité zistiť, na aký účel bol úver poskytnutý, na aké obdobie boli splátky rozpočtované. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že otec napriek deklarovanej zlej finančnej situácií už počas konania, čerpal úverové prostriedky, ktorých časť vo výške 78.000,- eur bola použitá na kúpu nehnuteľnosti v K. N. a zostatok úveru vo výške 40.000,- eur bol použitý na rekonštrukciu predmetnej nehnuteľnosti. Výška pôvodnej úverovej splátky bola 923,32 eur, pričom úver bol čerpaný na dobu 10 rokov s dátumom splatnosti 10.12.2027 a výška anuitnej splátky činila 361,96 eur. Aj podľa odvolacieho súdu vo vzťahu k určeniu vyživovacej povinnosti možno považovať tento výdavok za taký, ktorý nebolo zo strany otca nutné vynaložiť, keďže predmetná nehnuteľnosť bola spôsobila užívania. Navyše na pojednávaniach v roku 2020 otec tvrdil, že uvedené úverové prostriedky použil na výstavbu nehnuteľnosti v mestskej časti E., ktorej výstavbu realizuje obchodná spoločnosť REMING, s.r.o., čiže uvedeným čerpaním úverových prostriedkov nezabezpečoval len vlastné bývanie, ale ako to súd prvej inštancie správne vyhodnotil tieto finančné prostriedky použil najmä na rozširovanie svojej podnikateľskej činnosti. Tieto výdavky otca vo vzťahu k vyživovacej povinnosti možno považovať za také, ktoré nebolo nevyhnutné vynaložiť.
19. Neobstojí námietka otca ohľadne nezrozumiteľného výpočtu súdu prvej inštancie pre stanovenie výšky priznaného výživného. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že aj keď výška výživného výslovne v zákone stanovená nie je, vyplýva zo všeobecne uznávaného hľadiska o tom, že výživným má byť dieťaťu zabezpečená taká životná úroveň, ktorá zodpovedá životnej úrovni rodičov, a ktorú by rodičia dieťaťu zabezpečovali, keby žili v spoločnej domácnosti. Tomu zodpovedajú i kritériá pre určenie výšky výživného. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd vychádza zo všeobecných hľadísk, t. j. zo skúmania odôvodnených potrieb dieťaťa, rozsah ktorý je rôzny vzhľadom na vek, zdravotný stav, spôsob prípravy na budúce povolanie, nadanie, záujmy dieťaťa. Zároveň vychádza i z reálnych možností a schopností rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Krajský súd poznamenáva, že na strane rodiča, ktorému dieťa bolo zverené je potrebné zohľadniť i to, že tento rodič sa o dieťa osobne stará a touto osobnou starostlivosťou, ktorá je postavená na úroveň finančným plneniam, si plní aj svoju vyživovaciu povinnosť. Osobná starostlivosť o dieťa sa chápe ako určitá hodnota, ktorá sa pri určovaní výživného musí brať do úvahy. Miera, v akej treba prihliadať na osobnú starostlivosť o dieťa v rámci plnenia vyživovacej povinnosti, sa mení podľa veku dieťaťa, resp. jeho zdravotného stavu. Medzi týmito kritériami (medzi odôvodnenými potrebami maloletého dieťaťa a reálnymi schopnosťami a možnosťami rodičov) platí zásada priamej úmernosti, ktorá je plne v súlade s normatívnou zásadou, že dieťa má právo žiť na takej úrovni, na akej žijú jeho rodičia. Vo vzťahu k odôvodneným potrebám maloletého krajský súd taktiež uvádza, že medzi tieto potreby patria aj také, ktoré nie sú celkom bežné, ale sú pre vývoj dieťaťa prospešné, napr. rekreačné, kultúrne, také, ktoré vo vyššej miere zmierňujú zdravotný hendicap a pod.
Povinnosťou rodičov je venovať všetky sily na dôsledné zabezpečenie výživy detí v záujme ich náležitého telesného i duševného vývoja a vyvinúť všetko úsilie na to, aby zaobstarali prostriedky pre svoje deti. V danej veci je potrebné uviesť, že v čase podania návrhu bola maloletá E. žiačkou prvého stupňa základnej školy a navrhovateľ bol študentom gymnázia. Od podania návrhu ku dňu vyhlásenia rozsudku v uvedenej veci uplynulo viac ako 3,5 roka. Od tej doby nastal výrazný posun v stupni vzdelávacieho cyklu a nákladov na vzdelanie maloletej E., ako aj navrhovateľa. Maloletá E. je v súčasnej dobe žiačkou 6. - teho ročníka (sekundy) na bilingválnom gymnáziu v Liptovskom Mikuláši a navrhovateľ nastúpil do 1. ročníka na Ekonomickej univerzite v Bratislave, s čím boli u obidvoch spojené zvýšené výdavky. Odvolací súd má za to, že maloletá E., ako aj navrhovateľ majú v čase posudzovania výšky vyživovacej povinnosti, právo na podporu ich nadania, ako aj uhrádzania nákladov na mimozáujmové aktivity, ak to schopnosti a možnosti na strane otca dovoľujú. Vzhľadom na skutočnosť, že ich materinským jazykom nie je slovenčina, matka musela zabezpečiť pre obidve deti doučovania, ktorých náklady hradila vždy sama zo svojich výlučných prostriedkov. Otec matke žiadnym spôsobom nad rámec vyživovacej povinnosti neprispieval, všetky náklady na mimozáujomové aktivity, krúžky, letné tábory, náklady na výlety hradila vždy matka, čo bolo v konaní náležitým spôsobom preukázané. Otec žiadnym spôsobom od odchodu zo spoločnej domácnosti neprispieval ani na zdravotnú starostlivosť maloletých detí, hoci v konaní bolo náležitým spôsobom zo strany matky preukázané, že maloletá E. spolu s navrhovateľom navštevujú neurologickú ambulanciu, navrhovateľ kardiologickú ambulanciu, či iné špecializované ambulancie, kde vždy vznikali len výdavky na strane matky maloletej a navrhovateľa. Otec od odchodu zo spoločnej domácnosti matke na úhradu nákladov na maloletú E. a navrhovateľa dostatočným spôsobom neprispieval, pričom taktiež žiadnym spôsobom nezabezpečoval počas celého obdobia ani osobnú starostlivosť o maloletú E. a navrhovateľa, čo je uvedené aj v bode 19. uvedeného rozsudku. Podľa odvolacieho súdu matka v priebehu celého konania predložila konajúcemu súdu rozsah nákladov maloletej E., ako aj samotného navrhovateľa, z ktorých vyplynuli odôvodnené potreby maloletých detí. Všetky náklady, ktoré matka maloletej E. a navrhovateľ prezentovali súviseli výlučne so zabezpečovaním stravy, ošatenia, doučovania, zdravotnej starostlivosti, či voľnočasovými aktivitami. Otec maloletej E., ako aj navrhovateľa chodí v zime lyžovať, rovnako ako chce lyžovať maloletá E. a navrhovateľ, má zakúpené skipassy a aquapassy, teda odvolací súd má za to, že maloletá E. a navrhovateľ nechceli dosahovať vyššiu životnú úroveň, ako ich otec, ale minimálne takú istú. Uvedené náklady preto pre maloletú E. a navrhovateľa hradila vždy matka. Odvolací súd má tiež za to, že v uvedenom konaní neboli žiadne výdavky maloletej E. alebo navrhovateľa, ktoré by boli nadštandardného charakteru a ich výška určite nepresahuje mieru „opodstatnenosti“ v ustálenej rozhodovacej praxi súdov na Slovensku, ako to vo svojom podanom odvolaní uvádza otec. Krajský súd tiež konštatuje, že zákonná vyživovacia povinnosť oboch rodičov neznamená mechanickú rovnosť. Vychádza z individuálnych schopností, možností a majetkových pomerov každého z rodičov, pričom pri určení výživného sa prihliada i na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Platenie výživného, ako peňažného príspevku na uhrádzanie potrieb dieťaťa je jednou formou plnenia vyživovacej povinnosti. Dieťa však len zo samotného poukázania finančných prostriedkov samo nie je schopné uspokojiť svoje potreby. Odvolací súd má tiež za to, že práca, výchova a osobná starostlivosť o dieťa vynaložená jedným z rodičov predstavuje materiálnu hodnotu zodpovedajúcu finančnému príspevku druhého rodiča. Výchova má však nezastupiteľný význam pri formovaní harmonickej osobnosti dieťaťa, neskoršie mladého dospelého občana. Kritériá posudzovania vyživovacej povinnosti na strane rodičov sa posudzujú vo vzájomnej súvislosti - posúdením schopností, možností a životnej úrovne rodičov v súvislosti s odôvodnenými potrebami na strane oprávneného dieťaťa. Úlohou súdneho konania je taktiež posúdenie podmienok pre všestranný rozvoj detí, od ktorých nielen rodič, ale aj samotná spoločnosť očakáva, aby boli vzdelané a dobre pripravené nielen pre výkon budúceho povolania, ale tiež, aby sa rozvíjali ich špecifické vlastnosti, ktoré sú dôležitým faktorom spoločenského pôsobenia. Všetky zložky výchovy detí totiž vyžadujú stálu starostlivosť, vrátane sféry voľného času. Podľa odvolacieho súdu každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojovanie svojich vlastných potrieb, pričom zákon nerozlišuje, či ide o nevyhnutné životné potreby rodiča, alebo potreby iné.
20. Námietku otca o účelovosti konania plnoletého syna spočívajúcu v tom, aby vytvoril obraz, že nie je schopný sám sa živiť, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že ku všetkým skutočnostiam rozporovaným otcom v podanom odvolaní sa navrhovateľ vyjadril priamo vo svojich výpovediach v priebehu konania, k svojim príjmom vyplývajúcim z brigádnickej činnosti, ako aj k predaju osobných motorových vozidiel. Jednalo sa o staré motorové vozidlá, s nízkou obstarávacou, ako aj predajnou cenou. Pokiaľ ide o ohlásenie živnosti, k uvedenému sa taktiež navrhovateľ v priebehu
konania vyjadril, ako aj k spôsobu jej ukončenia, pričom v konaní bolo preukázané, že žiadny príjem z uvedenej živnosti nedosahoval.
21. Krajský súd vyhodnotil námietku otca ohľadne požiadavky navrhovateľa na výživné, napriek tomu, že disponuje vlastným majetkom ako nedôvodnú. S touto otázkou sa súd prvej inštancie riadne vyporiadal v bode 101. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Navyše krajský súd konštatuje, že pokiaľ má dieťa vlastný majetok, môže byť pri určovaní výživného zohľadnený aj faktor na strane oprávneného dieťaťa, a to jeho majetkové pomery. Pokiaľ má dieťa vlastný kmeňový majetok, ktorý produkuje výnosy, môžu byť tieto výnosy použiteľné nielen na uspokojovanie potrieb samotného dieťaťa, ale aj jeho rodiny ako celku, a to len v primeranej miere. Zásadne platí, že nikdy nemôže dobrá majetková situácia dieťaťa úplne zbaviť rodičov ich vyživovacej povinnosti v zákonnom rozsahu.
22. Námietku matky a plnoletého syna ohľadne nezohľadnenia fikcie podľa § 63 ods. 1 Zákona o rodine a nezaujatie stanoviska k uvedenej fikcii súdom prvej inštancie, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine je motivované snahou zabezpečiť dieťaťu jeho práva a viaže použitie právnej domnienky podľa ods. 1 len na prípady, kedy rodič zo špekulatívnych dôvodov vôbec nepredloží podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov, resp. ich súdu nepreukáže. Nie je tým však dotknuté oprávnenie súdu vyžiadať si podklady od príslušného úradu, resp. zabezpečiť ich z vlastného podnetu, keďže konanie o starostlivosti o maloleté deti je ovládané vyhľadávacou zásadou. V danom prípade mal súd prvej inštancie dostatočne zistené skutočnosti ohľadne príjmov otca, keďže si v priebehu konania zabezpečil účtovné závierky spoločnosti REMING, s.r.o., kde je otec jediným spoločníkom za posudzované obdobie. Za danej situácie preto nebol dôvod aplikovať právnu domnienku uvedenú v § 63 ods. 1 Zákona o rodine.
23. Ďalšie argumenty odvolateľov v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
24. Odvolací súd konštatuje, že v súdenej veci však súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil zákonu zodpovedajúcim spôsobom, pričom právo na súdnu ochranu nemožno zamieňať s právom strany sporu byť pred súdom úspešnou, prípadne s právom na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Z uvedeného dôvodu potom, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu, nedochádza k porušeniu daného práva. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných základných práv podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 344/2010 dosahuje len také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.
25. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľov boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.
26. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie aj čo do výroku o zverení maloletej E. do osobnej starostlivosti matky, o oprávnení oboch rodičov zastupovať a spravovať majetok maloletého dieťaťa, keďže tieto vykazujú vecnú správnosť a neboli v odvolaní výslovne napadnuté.
27. Zároveň odvolací súd potvrdil aj výrok o nároku na náhradu trov konania, podľa ktorého žiaden z účastníkov konania nemá nárok na ich náhradu. Odvolací súd nevzhliadol v dôvodoch (dlhá doba konania z dôvodu odročovania pojednávaní z viny otca) uvádzaných matkou a plnoletým synom také skutočnosti, ktoré by umožňovali použiť moderačné právo súdu pri náhrade trov konania podľa § 55 CMP.
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)