Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9CoE-86-2021.pdf
PDF · 98.48 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/86/2021
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Advocate s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: S. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XXX, o vymoženie 1 449,97 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 17. marca 2021 č. k. 17Er/427/2015-25 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 243h ods. 1, § 39 ods. 4, § 243f ods. 1, § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku a uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 29. 01. 2015, pripojeného exekučného titulu a návrhu súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol poverený vykonaním exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, PhD., Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60. Dňa 04. 02. 2016 doručil súdny exekútor súdu prvej inštancie doplnenie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, ktorým navrhuje rozhodnúť o pokračovaní exekúcie, a ktorý mu bol oprávneným doručený dňa 21. 01. 2016. Oprávnený si svoju zákonnú povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku splnil, a preto súd prvej inštancie skúmal, či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, alebo naopak, či je daný dôvod na pokračovanie v exekúcii. Súd prvej inštancie preskúmal návrh súdneho exekútora na začatie exekúcie, priložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, priloženú zmenku a rozhodcovskú zmluvu. Súd prvej inštancie pri skúmaní vyššie uvedených listín zistil, že exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 27. 08. 2014, sp. zn. SK 03492/14, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27. 10. 2014 a vykonateľnosť dňa 30. 10. 2014. Vydaniu rozhodcovskému rozsudku predchádzalo nesplnenie peňažnej povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 18. 10. 2011 medzi povinným a oprávneným. Povinný a oprávnený zabezpečili svoj záväzkový vzťah vzniknutý na základe zmluvy o úvere zmenkou. Zmenka bola vystavená dňa 18. 10. 2011, t. j. v rovnaký deň ako deň podpísania zmluvy o úvere. Neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere tvorí aj rozhodcovská zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinným rovnako dňa 18. 10. 2011. Súd prvej inštancie z predložených listín zistil, že zmluvu o úvere a aj rozhodcovskú zmluvu uzatváral oprávnený v pozícii dodávateľa, t. j. ako podnikateľský subjekt poskytujúci v tom čase spotrebiteľské úvery a povinný ako spotrebiteľ, t. j. nepodnikateľ. Obe zmluvy majú charakter formulárovej zmluvy, ktorej obsah vopred pripravil oprávnený, a ktorý povinný nemohol ovplyvniť. Súd prvej inštancie dodal, že uzavretie oboch týchto zmlúv v ten istý deň preukazuje to, že oprávnený od počiatku zmluvného vzťahu konal predovšetkým vo svoj prospech a v neprospech spotrebiteľa, ktorý
sa v čase uzavretia zmluvy v porovnaní s oprávneným nachádzal v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ido o vyjednávaciu silu a úroveň informovanosti, a táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené oprávneným bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Takýto spôsob uzatvárania rozhodcovskej zmluvy nebol podľa súdu prvej inštancie prejavom slobodnej vôle spotrebiteľa. Na základe toho podrobil súd prvej inštancie rozhodcovskú zmluvu súdnej kontrole a zistil, že táto bola síce uzatvorená ako samostatný právny úkon, sú tu však vážne pochybnosti o tom, či bola dojednaná individuálne a či povinnému ako slabšej strane, boli vysvetlené dôsledky podpisu tejto zmluvy. Okrem uvedeného, súdy SR takéto dojednanie rozhodcovskej zmluvy považujú za dojednanie, ktoré je jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, a ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu medzi stranami zmluvného vzťahu, a preto má charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá bola dojednaná v rozpore s ustanovením § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Preto mal súd prvej inštancie za to, že rozhodcovská zmluva je absolútne neplatná. V predmetom prípade mal súd prvej inštancie za to, že exekučný titul treba považovať za nulitný, a to z dôvodu, že bol vydaný orgánom, ktorý nemal na vydanie exekučného titulu právomoc. Vzhľadom na vyššie uvedené, mal súd prvej inštancie za to, že v danom prípade je dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, pretože bolo preukázané, že v predmetnom konaní sa uplatňoval nárok zo zmenky a na základe predložených listín vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, avšak nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, t. j. na neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. Preto súd prvej inštancie exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP a uviedol, že odmieta posudzovanie povinného ako spotrebiteľa. V tomto smere uviedol, že povinný v zmluve o úvere uviedol a aj osobitne podpísal vyhlásenie, že poskytované peňažné prostriedky budú využité na účel podnikania. Povinný zmluvu o úvere uzatvoril ako dlžník pod obchodným menom S. J. fyzická osoba - podnikateľ označený identifikačným číslom 34584099, pričom pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojho podnikania a finančné prostriedky boli poskytnuté na účel podnikania, čo nijakým spôsobom žiadny z účastníkov exekučného konania nespochybnil. Na základe vyššie uvedeného je možné posudzovať vzťah ako obchodnoprávny a nie ako spotrebiteľský, nakoľko ide o zmluvný záväzok medzi dvomi podnikateľskými subjektmi. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinným následne poskytnutý úver aj využitý, on neskúma, nakoľko je to pre neho už nepodstatná informácia. Povinný ako dlžník navyše nemá zo žiadneho zákona informačnú povinnosť voči nemu ako veriteľovi, aby preukazoval skutočné použitie finančných prostriedkov. Preto z titulu platnej legislatívnej úpravy nebol toho názoru, že musí vedieť či povinný (dlžník) v praxi naozaj použil finančné prostriedky na rovnaký účel ako deklaroval v zmluve o úvere. V prípade postavenia oprávneného treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinným vstupoval. Vzhľadom na predmetné osobitosti právnej úpravy, pre účelovosť úveru, ktorý bol poskytnutý povinnému, na posúdenie zmluvy o úvere nemožno aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z uvedeného vyplýva, že úvery poskytnuté na účel zamestnania, povolania, podnikania nemajú povahu spotrebiteľského úveru a ochrana spotrebiteľa o obmedzení a neskôr úplnom vylúčení zabezpečenia úveru zmenkou sa na tieto úvery (druhy zmlúv) nevzťahuje (obdobne NS SR 5Cdo 415/2012). V zmysle uvedeného zastal názor, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď aplikoval ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku a exekučné konanie zastavil. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby súd druhej inštancie podľa ustanovenia § 389 CSP v platnom znení napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal úhradu trov konania, ktorý mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.
3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania v zmysle § 359, 362 ods. 1 CSP a zistení, že spĺňa náležitosti v zmysle § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania v zmysle § 379, § 380 CSP, viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie v zmysle § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP vec prejednal a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, avšak z iného právneho dôvodu.
4. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že exekučné konanie v danej veci začalo dňa 29. januára 2015, kedy bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., spísaná zápisnica o návrhu na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Bratislava, Karlovské rameno 8, IČO: 35 922 761, pod sp. zn. SR 03492/14 zo dňa 27. augusta 2014, ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 27. októbra 2014 a vykonateľnosť dňa 30. októbra 2014. Súčasťou súdneho spisu bola o. i. zmluva o úvere č. 506800968 uzavretú medzi povinným a oprávneným dňa 18. októbra 2011 (ďalej len „zmluva o úvere“), všeobecné podmienky poskytnutia úveru, zmenka č. 405700968 zo dňa 18. októbra 2011, rozhodcovská zmluva uzavretá medzi povinným a oprávneným dňa 18. októbra 2011. Dňa 4. februára 2016 súdny exekútor postúpil súdu prvej inštancie doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle 243f ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré mu bolo zo strany oprávneného doručené dňa 21. januára 2016. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.
5. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
6. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
7. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
8. Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.
9. Podľa § 243f ods. 4 Exekučného poriadku ak sa v konaniach podľa odseku 1 nepreukáže opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m).
10. Podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.
11. Podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v znení účinnom od 23. decembra 2015 exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.
12. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených oprávneným v odvolaní dospel k záveru, že ak súd prvej inštancie exekúciu zastavil, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, avšak z iného právneho dôvodu ako uvádza súd prvej inštancie.
13. Dňa 23. decembra 2015 nadobudol účinnosť zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým došlo k novelizácii Exekučného poriadku, okrem iného doplnením ustanovení § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m) a tiež § 243f, ktorý predstavuje prechodné ustanovenia k úpravám účinným dňom vyhlásenia vyššie citovanej novely. V zmysle citovaných ustanovení bola oprávnenému uložená povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku do 30 dní odo dňa účinnosti zákona (vyššie citovanej novely) v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona, a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku. Citované ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučného poriadku touto povinnosťou teda zaťažuje oprávneného v tých konaniach, ktoré sú vykonávané na podklade exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.
14. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že zo systematickej súvislosti § 243f ods. 1 a 6 Exekučného poriadku, je treba vyvodiť, že ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Ex. por. treba vykladať v tom zmysle,
že exekučný súd musí v konaní zistiť konkrétnu existenciu neprijateľnej podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky alebo konkrétny rozpor s dobrými mravmi alebo zákonom, na ktoré v pôvodnom konaní nebolo prihliadnuté. Formuláciu „nebolo prihliadnuté“ nemožno vykladať abstraktne, teda, že sa na tieto okolnosti neprihliadalo (nemohlo prihliadať), ale konkrétne, teda, že sa na ne neprihliadlo v danej konkrétnej veci, hoci sa v nej takéto okolnosti existujú. Zároveň musí exekučný súd preskúmať kauzalitu medzi vymáhaným nárokom a okolnosťami podľa § 57 ods. 1 písm. m) prvého a tretieho bodu Exekučného poriadku (existencia neprijateľných zmluvných podmienok a rozpor s dobrými mravmi alebo zákonom). Aj pre zastavenie exekúcie podľa tohto ustanovenia totiž platí § 57 ods. 3 Ex. por., podľa ktorého sa exekúcia zastaví len čiastočne, ak sa exekúcie týka niektorý z dôvodov zastavenia len sčasti. Úlohou exekučného súdu teda je preskúmať, či v rámci celého vymáhaného nároku sú vymáhané aj časti založené na neprijateľných zmluvných podmienkach, prípadne rozporné s dobrými mravmi alebo zákonom. Naopak, v prípade dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. m) druhého bodu Ex. por. bude spravidla postačovať zistenie, že zmenka, na základe ktorej bol exekučný titul získaný, bola v danom prípade neprípustná alebo jej použitie bolo právnymi predpismi obmedzené. Po takomto zistení bude treba zastaviť exekúciu vcelku.
15. Poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Oboer 10/2017 zo dňa 24. 08. 2017, v ktorom najvyšší súd uviedol, že exekučný súd zastaví exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v spojení s ust. § 243f ods. 4 Exekučného poriadku, ak má jednotlivé dôvody pre zastavenie exekúcie predpokladané právnou úpravou preukázané, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku.
16. K samotnému záveru súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za potrebné dodať, že súd prvej inštancie zmluvu o úvere zo dňa 18. októbra 2011 správne posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Na spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere nič nemení skutočnosť, že v zmluve bol predtlačený text prehlásenia dlžníka, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania (a-contrario § 2 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere). Vzhľadom na to, že povinný je v zmluve označený ako fyzická osoba - podnikateľ (obchodné meno, IČO, miesto podnikania) a zároveň ako aj fyzická osoba (meno, priezvisko, bydlisko, rodné číslo, číslo OP) nemožno zo zmluvy jednoznačne určiť, či zmluvu uzavrel ako fyzická osoba podnikateľ alebo len ako fyzická osoba. Zároveň treba dodať, že povinný ani nemal možnosť odmietnuť prehlásenie o poskytnutí finančných prostriedkov na výkon podnikania, pretože to bolo v texte zmluvy vopred predtlačené. Skutočnosť, že povinný podniká neznamená, že musia byť finančné prostriedky poskytované za účelom podnikania. Keďže oprávnený v tomto ohľade neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal, že povinný pri uzatváraní zmluvy konal ako podnikateľ a úver si bral na podnikanie, súd prvej inštancie na predmetný právny vzťah správne aplikoval spotrebiteľské právne normy, pretože v prípade pochybnosti o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
17. V tomto smere odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie dostatočne zistil a posúdil rozhodcovskú zmluvu ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to aj v spektre aplikačnej praxe súdov SR, v ktorej bol viac krát vyslovený právny záver, podľa ktorého rozhodcovská doložka, resp. zmluva, ktorá síce umožňuje výber medzi rozhodcovským súdom a štátnym súdom, ale ak by dodávateľ inicioval (začal) rozhodcovské konanie skôr (ako prvý), dosiahol by nad spotrebiteľom dominanciu, na základe ktorej by bol spotrebiteľ povinný riešiť spor v rozhodcovskom konaní, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože svojím obsahom a významom konštituuje hrubú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská zmluva nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť, čo umocňuje aj skutočnosť, že rozhodcovská zmluva bola so spotrebiteľom uzatvorená v rovnaký deň ako zmluva o úvere, čo nasvedčuje aj o korelácii medzi poskytnutím úveru a podpísaním rozhodcovskej zmluvy. Uvedená rozhodcovská zmluva
bola uzavretá v štandardizovanej formulárovej podobe, oprávnený ju predkladal povinnému v predtlači, dopĺňali sa len údaje o povinnej osobe ako meno, adresa a rodné číslo/ dátum narodenia. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa a jeho slobodnú voľbu o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda povinného, a to podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere v spojení s ustanovením § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.
18. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne exekúciu zastavil. Nestotožňuje sa však s dôvodom zastavenia exekúcie. Súd prvej inštancie nemusel vec v danom rozsahu preskúmavať, a to s ohľadom na nedodržanie lehoty na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Podanie oprávneného, ktoré bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 21. januára 2016, a ktoré bolo zo strany súdneho exekútora následne postúpené resp. doručené súdu prvej inštancie dňa 4. februára 2016, nemožno považovať ako doplnené včas. Zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým došlo k novelizácii Exekučného poriadku, bol schválený dňa 15. decembra 2015 a vyhlásený dňa 23. decembra 2015. Účinnosť nadobudol dňom vyhlásenia, teda dňa 23. decembra 2015. V zmysle vyššie uvedeného tak oprávnený bol povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie do 30 dní, počítajúc začiatok lehoty od dňa 24. decembra 2015, teda najneskôr do 22. januára 2016. Oprávnený si v zmysle vyššie uvedeného svoju zákonnú povinnosť nesplnil, keďže v zákonom stanovenej lehote požadované doplnenie návrhu exekučnému súdu nedoručil, pričom tak urobil až prostredníctvom súdneho exekútora dňa 4. februára 2016.
19. V náleze Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 752/2016 z 8. novembra 2016 ústavný súd zaujal stanovisko, že hoci znenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie (či exekučnému súdu alebo súdnemu exekútorovi), je možné vyvodiť ten právny záver, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd, a nie súdny exekútor (m. m. II. ÚS 615/2016, III. ÚS 564/2016). Aj preto bolo vecou náležitej odbornej starostlivosti a predvídavosti samotného oprávneného, k predmetu činnosti ktorej patrí aj vymáhanie pohľadávok (vo väčšom rozsahu), aby doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v konkrétnej veci uskutočnil a doručil v zákonnej lehote aj príslušnému exekučnému súdu. V nadväznosti na uvedené ústavný súd tiež poukázal na to, že právne dôsledky, ktoré vyplývajú z rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie bez preskúmania doplnenia návrhu, ktorý vyhodnotí ako podaný oneskorene, zároveň prispievajú k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním vylučujú možné pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda o dodržaní, či nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na jeho vykonanie.
20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, odvolací súd zastáva názor, že v predmetnej veci bol daný dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, teda bez preskúmania danej veci, keď si oprávnený nesplnil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Exekučný súd zastavil exekúciu s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, čo však nespôsobuje vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ktoré je vo výroku vecne správne. Exekučný súd posudzoval exekučnú vec nad rámec svojich povinností.
21. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, dospel odvolací súd k rozhodnutiu o vecnej správnosti napadnutého uznesenia, a to aj napriek tej skutočnosti, že správne mala byť exekúcia zastavená podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, a nie v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku. Uznesenie súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil z iných právnych dôvodov v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako rozhodnutie vo výroku vecne správne.
22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že
povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 28. februára 2018).
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).