Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_10CoCsp-19-2021.pdf
PDF · 90.05 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoCsp/19/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Erika Vargu a JUDr. Amálie Paulerovej, v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného spoločnosťou Remedium Legal, s.r.o., so sídlom tamtiež, proti žalovanému X. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom G. - B., W. XXX/XX, o zaplatenie 3.000 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 42Csp/26/2020-200 zo dňa 5. februára 2021 takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Strany n e m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol v celom rozsahu. Vychádzal zo záveru, že žalobca nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Z dôkazov predložených žalobcom malo vyplývať, že banka - právny predchodca žalobcu - vyhlásila mimoriadnu splatnosť celého úveru listom z 24.1.2017. Tento jednostranný právny úkon okresný súd vyhodnotil ako neplatný podľa § 39 Obč. zák. pre rozpor so zákonom, konkrétne s § 53 ods. 9 Obč. zák., lebo banka žalovaného vopred v lehote nie kratšej ako 15 dní neupozornila na uplatnenie dotknutého práva. Neplatný právny úkon nadväzne nemôže vyvolávať žiadne právne účinky. Okresný súd konštatoval, že žalobca síce predložil výzvu zo dňa 25.11.2016, ktorou oznámoval žalovanému, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky ku dňu 24.11.2016 vo výške 855,38 eur, avšak nepredložil žiadny dôkaz o jej doručení žalovanému; dokonca ani len o jej odoslaní. 2. Bez ohľadu na predmetný záver okresný súd zároveň uviedol, že v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť banková pohľadávka postúpená, ak je splatná, a to až po predchádzajúcej písomnej výzve, pričom súčasne musí byť dlžník v omeškaní so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. V danej spojitosti dával do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 26/2017 zo dňa 28.3.3018, podľa ktorého "Podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.)". Okresný súd zdôraznil, že v prejednávanej veci nebolo preukázané doručenie výzvy žalovanému v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a tým ani splnenie podmienok prípustnosti postúpenia bankovej pohľadávky podľa tohto zákonného ustanovenia. 3. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v spore úspešnému žalovanému proti žalobcovi nárok na ich náhradu nepriznal, lebo že žalovaný si tento procesný nárok neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva vznik trov na jeho strane.
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa alternatívne domáhal jeho zmeny tak, že žalobe bude vyhovené, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Tvrdil, že postupca v danom prípade vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky riadne a včas, t.j. v súlade s § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Obč. zák. Žalovaný teda bol pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti vyzývaný k úhrade omeškaných splátok úveru, a to okrem výzvy z 25.11.2016 aj podaním zo dňa 24.1.2017 označeným ako Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti. Týmto oznámením bol - podľa odvolateľa - žalovaný vyzvaný na zaplatenie pohľadávky a zároveň upozornený na možnosť uplatnenia práva podľa § 565 Obč. zák. v lehote nie kratšej ako 15 dní. Doplnil, že podľa odbornej literatúry by na platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti postačovalo, aby žalovaný bol o využití tohto práva veriteľa upovedomený v samotnom oznámení vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru; k zosplatneniu úveru by v takom prípade došlo márnym uplynutím lehoty 15 dní. 5. Odvolateľ poukazoval tiež na to, že žalovaný skutočnosti tvrdené žalobcom ohľadne uplatňovaného nároku, vrátane doručenia výzvy zo dňa 25.11.2016 či iných písomností nepoprel, preto mali byť považované za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP). Súd síce môže v spotrebiteľských sporoch vykonať aj dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, „avšak v žiadnom prípade sa nemožno stotožniť so závermi okresného súdu, v zmysle ktorých je faktické popretie skutkových tvrdení žalobcu (na ktoré je oprávnená len druhá strana sporu) vykonaním dôkazov, ktoré spotrebiteľ nenavrhol“. Podľa žalobcu v tomto smere okresný súd prekročil svoje právomoci a porušil zásadu nezávislosti a nestrannosti súdu. Poznamenal, že ochrana spotrebiteľa, „ktorú sa napadnutým rozhodnutím zrejme snažil súd dosiahnuť, v konečnom dôsledku spotrebiteľa poškodzuje“. Spotrebiteľ sa totiž dostáva do stavu právnej neistoty ohľadne toho, kto je jeho veriteľom a nemôže dosiahnuť napríklad výmaz z úverového registra. Zároveň žalobca uviedol, že pokiaľ aj postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách nebol preukázaný, neznamená to, že nebol postupcom dodržaný. 6. V danej súvislosti mal však za to, že podmienky postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách boli splnené. Žalovaný bol totiž v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve v omeškaní s plnením viac ako 90 dní. Odvolateľ dodal, že mu nie je zrejmé, z akého dôvodu okresný súd výzvu z 22.3.2017 a podanie z 24.1.2017 (oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, obsahujúce aj výzvu dlžníkovi na úhradu dlžnej sumy) nepovažoval za kvalifikovanú výzvu banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zo znenia označenej právnej normy pritom nevyplýva, že by dlžníkovi mala byť pred postúpením pohľadávky zaslaná ďalšia osobitná výzva a poskytnutá ďalšia lehota 90 dní.
7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
8. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
9. Bez ohľadu na to, že z citácií odvolateľa z rozhodnutí odvolacích súdov v iných veciach (tvoriacich úplne dominantnú časť odvolania) nie vôbec zrejmé, či išlo vo vzťahu k okolnostiam súdenej veci o právne a najmä skutkovo identické, či aspoň obdobné prípady, nie sú názory prezentované v daných rozhodnutiach pre súdenú vec osobitnejšie významné. Konajúce súdy totiž nie sú závermi v nich vyslovenými viazané (§ 193, eventuálne § 391 ods. 2 a § 455 CSP) a zároveň tieto rozhodnutia nepredstavujú ani ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle článku 2 ods. 2 CSP. Navyše, viaceré citácie sa viažu k právnym otázkam, ktoré v súdenej veci neboli okresným súdom ani riešené, resp. na ich vyriešení nezaložil napadnuté rozhodnutie. 10. V rozoberanej súvislosti je podstatné, že okresný súd (v spojení i s dôvodmi tohto - odvolacieho
- rozhodnutia, keďže konanie v I. a II. inštancii tvorí jeden celok) dostatočne zdôvodnil/vysvetlil svoj právny názor, t.j. argumentačne sa s riešením predmetnej otázky zodpovedajúco vyrovnal, preto nekonal v rozpore s princípom právnej istoty (bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 144/2014 z 13.5.2014).
11. Na rozdiel od dotknutých - pre konajúce súdy nezáväzných - rozhodnutí odvolací súd upriamuje pozornosť na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 246/2019 z 24.6.2019; osobitne v spojitosti s problematikou nepopretia skutkových tvrdení. Ide totiž o rozhodnutie, ktorým je v zmysle § 193 CSP veta druhá viazaný. Odvolací súd sa s úvahami a závermi ústavného súdu v označenom rozhodnutí stotožňuje a v rozhodovacej činnosti ich už aj dlhodobejšie uplatňuje. V zmysle predmetných východísk (aj) ústavného súdu je žiaduce uviesť, že sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená,
že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak nemôže byť úspešnou.
12. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca podal veľmi stručnú (až strohú a „formulárovú“) žalobu, čo platí aj o jednotlivých skutkových tvrdeniach. Vo vzťahu k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru jeho právnym predchodcom uviedol len to, že žalovaný si neplnil v stanovených termínoch splátky a tak postupca podaním z 24.12.2017 úver ku dňu 29.12.2016 zosplatnil. To znamená, že žaloba neobsahuje žiadne (jedinečné vlastné len a iba súdenému prípadu) skutkové tvrdenie o upozornení dlžníka/spotrebiteľa na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti a už vôbec nie o doručení, resp. aspoň zaslaní takéhoto upozornenia žalovanému.
13. Vzhľadom na nedostatočné splnenie až zanedbanie procesnej povinnosti žalobcu tvrdiť, je „už na prvý pohľad zjavné“ (slovami ústavného súdu z predmetného rozhodnutia), že aplikácia § 151 ods. 1 a 2 CSP, ktorej sa žalobca dovoláva i v odvolaní, bola v okolnostiach prejednávanej veci neopodstatnená. Prejavuje sa tu totiž korelácia bremena tvrdenia a bremena popretia tvrdenia protistranou. Konajúci súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu. 14. Krajský súd, v zhode s konštatovaniami ústavného súdu, dodáva, že za procesnej situácie, kedy uplatňovaný nárok - osobitne vo svojich určujúcich skutkových východiskách - nebol riadne tvrdený (a ani preukázaný), ako v posudzovanom prípade, je namieste záver, podľa ktorého pasivita protistrany nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť súdu „priznať akýkoľvek uplatnený nárok“. Uvedené konštatovanie platí o to viac, že v súdenej veci ide o konanie s ochranou slabšej strany
- spotrebiteľa. Okresný súd tak v danej spojitosti rozhodne neprekročil svoje procesné oprávnenia, ako sa snaží tvrdiť odvolateľ.
15. Nad bezprostredný rámec odvolacieho konania krajský súd dopĺňa, že je neprijateľný odvolateľom (minimálne) naznačovaný výklad § 151 ods. 1, 2 CSP, v zmysle ktorého by pri pasivite žalovanej strany bolo nutné v zásade automaticky žalobcovi priznať akékoľvek ním požadované plnenie. Ad absurdum by totiž žalobca z absolútne nezmyselného tvrdenia (napr. dnes je štvrtok) mohol vyvodzovať nárok na ľubovoľné plnenie (napr. na zaplatenie 10.000 eur) a konajúci súd by mal byť len púhym štatistom, ktorý by potvrdil tento nárok, t.j. žalovanej strane uložil žalobcom požadovanú povinnosť plnenia. Aj v tomto prípade je „už na prvý pohľad zjavná“ nezmyselnosť daného prístupu/výkladu dotknutej zákonnej normy.
16. Na margo námietky odvolateľa o nenáležitom procesnom postupe okresného súdu krajský súd považuje za potrebné uviesť, že okresný súd nad rámec svojich procesných povinností (ale aj oprávnení) iniciatívne vyzýval žalobcu v predvolaní na pojednávanie na predloženie doručeniek, resp. podacích hárkov preukazujúcich doručenie (aj) výzvy z 25.11.2016. V sporovom kontradiktórnom konaní je takýto postup - dôkazná iniciatíva súdu vymykajúca sa rozsahu definovanému § 185 ods. 2, 3 CSP - značne problematicky; osobitne, ak žalobca nepredostrel ani súvisiace východiskové skutkové tvrdenia. Bez ohľadu na prípustnosť, resp. akceptovateľnosť daného postupu okresného súdu je nutné zdôrazniť, že žalobca nepredložil vo vzťahu k výzve z 25.11.2016 žiadnu písomnosť osvedčujúcu čo i len odoslanie, nieto ešte doručenie danej výzvy žalovanému.
17. Krajský súd sa nestotožňuje s názorom odvolateľa, že § 53 ods. 9 Obč. zák. nevyžaduje predchádzajúce upozornenie dlžníka/spotrebiteľa o využití práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti záväzku. Z textu zákona „...keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva“ pomerne jednoznačne vyplýva, že dotknutá výzva/upozornenie musí chronologicky predchádzať úkonu zosplatnenia dlhu veriteľom. Rozhodne za upozornenie na možné uplatnenie práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle § 565 Obč. zák. nemožno považovať až samotný úkon zosplatnenia. Zosplatnenie úveru totiž už logicky nemôže byť upozornením na možné budúce zosplatnenie toho istého úveru. 18. V danej spojitosti teda žalobca účelovo argumentuje tým, že oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru je možné považovať súčasne aj za upozornenie práve na toto zosplatnenie. Pokiaľ tendenčne podsúva odvolateľ tvrdenie, že stačí, ak sa v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti poskytne dlžníkovi lehota na splnenie a až po jej uplynutí nastávajú právne účinky zosplatnenia, aj v tomto smere jeho tvrdenie nekorešponduje s konkrétnosťami súdeného prípadu. Z obsahu Oznámenia
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 24.1.2017 vyplýva, že právny predchodca žalobcu naopak konštatoval vykonanie vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru spätne k 29.12.2016.
19. Jedinou písomnosťou, ktorá môže predstavovať upozornenie dlžníka/spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 9 Obč. zák., tak zostáva výzva z 25.11.2016 (č.l. 63). Nakoľko nebolo preukázané (a v podstate ani konkrétne skutkovo tvrdené), že toto upozornenie by bolo žalovanému doručované (a už vôbec nie doručené), správne okresný súd konštatoval neplatnosť dotknutého právneho úkonu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti pre rozpor so zákonom (§ 39 v spojení s § 565 a 53 ods. 9 Obč. zák.). Žalobca svoj nárok odvodzoval práve od daného spoplatnenia, ktoré bolo východiskom i pre tvrdené postúpenie mu pohľadávky jeho právnym predchodcom; čo zodpovedá i výzve z 22.3.2017, ktorou právny predchodca žalobcu upozorňoval žalovaného na eventualitu postúpenia pohľadávky priamo v nadväznosti na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. 20. Ak teda nebolo platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, nenastali jeho právne účinky predpokladané zákonom a teda nebolo možné dotknutý (po právnej stránke nezosplatnený) dlh ako zosplatnený postúpiť. V dôsledku uvedeného je vecne správnym záver okresného súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a tým aj o zamietnutí žaloby. Vzhľadom na predmetné konštatovanie bolo nadbytočné sa bližšie zaoberať ďalšími súvislosťami problematiky postúpenia bankovej pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.
21. Žalobca síce odvolaním napadol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, t. j. aj v časti o trovách konania, v danej spojitosti ale nevymedzil žiadnu konkrétnu odvolaciu námietku. Nadväzne, potvrdenie posudzovaného rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý, zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore a zohľadnil fakt, že úspešnej strane sporu žiadne trovy nevznikli.
22. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto by protistrane
- žalovanému patril voči nemu plný nárok na náhradu trov. Žalovanému však žiadne trovy v spojení s opravným prostriedkom žalobcu nevznikli. Takéto „jednoetapové“ rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania zodpovedá aj východiskám a záverom ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (bližšie napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 72/2018).
23. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.