Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_43Cob-80-2021.pdf
PDF · 115.01 KB
Case nature
Area
Subarea
43Cob/80/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Blahu, členiek senátu JUDr. Márie Kubincovej, PhD. a Mgr. Miriam Kamenskej v právnej veci žalobcu ALDA-PROJEKT s.r.o., so sídlom Jesenského 100, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 36 625 329, zast. Mgr. Ianko Troiak, so sídlom Dukelských hrdinov 34, 960 01 Zvolen, IČO: 45 022 429 proti žalovanému M H R Č spol. s r.o., so sídlom Medený Hámor 11, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 013 188, zast. JUDr. Šimon Odaloš, advokát, so sídlom Medený Hámor 11, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 53 383 371 o zaplatenie 4.382,35 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 62Cb/66/2019-142 zo dňa 12. júla 2021 takto
rozhodol:
I. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 62Cb/66/2019-142 zo dňa 12. júla 2021 potvrdzuje.
II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie v prvej výrokovej vete žalobu zamietol. V druhej výrokovej vete priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100%.
2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou na Upomínací súd dňa 16.12.2018 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 4.382,35 Eur s príslušenstvom. Svoj nárok odôvodnil tým, že vyfakturoval žalovanému faktúrou č. 200829 zo dňa 24.11.2008 sumu 297.500,- CZK za poskytnuté práce so splatnosťou 24.12.2008, z ktorej žalovaný dňa 24.11.2011 uhradil časť vo výške 2.000,- Eur a dňa 23.12.2011 časť vo výške 1.000,- Eur. Zvyšok vystavenej faktúry žalovaný neuhradil a každoročne do roku 2018 žalobcovi zasielal odsúhlasenie záväzkov, v ktorých uznal zostatok dlhu voči žalobcovi v uplatnenej sume 4.382,35 Eur.
3. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný v odpore proti vydanému platobnému rozkazu poukázal na to, že žalobca pôvodne na základe spolupráce so žalovaným vyúčtoval faktúrou č. 200819 so splatnosťou 01.09.2008 sumu 476.000,- CZK, ktorá bola žalobcovi uhradená. Napriek tomu, že žalovaný si nebol vedomý žiadnych ďalších záväzkov, žalobca vystavil žalovanému ďalšiu faktúru č. 200829 za práce, ktoré si však žalovaný u žalobcu neobjednal a k tejto faktúre žalobca nepripojil žiadnu objednávku alebo inú listinu preukazujúcu nárok žalobcu. Túto faktúru žalovaný nijakým spôsobom neuznal, ani neodsúhlasil výšku sumy v nej uvedenú a uvedenú faktúru č. 200829 so splatnosťou 24.12.2008 žalovaný neuznával a nárok žalobcu považoval za premlčaný. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že žalovaný zaslal žalobcovi účtovné odsúhlasenie zostatku záväzkov, ktoré nie je možné považovať za uznanie záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObZ“), pričom túto skutočnosť potvrdzuje aj ustálená judikatúra súdov SR. Odsúhlasenie bolo vydávané len za účelom účtovného potvrdenia, nie však ako existencie vymáhateľnosti právneho nároku. Právo uplatniť
pohľadávku žalobcovi zaniklo uplynutím zákonnej premlčacej doby a na tejto skutočnosti nič nemení ani odsúhlasenie stavu záväzkov. Čiastočné plnenie záväzku zo strany žalovaného vyžaduje podľa úpravy § 407 ods. 3 ObZ splnenie kumulatívnych podmienok, pričom žalovaný nemal vedomosť o výške svojho dlhu a čiastočné plnenie bolo z jeho strany poskytnuté výlučne na základe vzájomnej dohody strán. Takýmto čiastočným plnením mal byť na základe tejto dohody vysporiadaný celý vzájomný vzťah medzi stranami sporu. Uviedol ďalej, že na jednotlivých písomných odsúhlaseniach je podpísaná účtovníčka žalovaného a nie konateľ a aj z tohto dôvodu preto odsúhlasenie nemôže byť považované za uznanie akéhokoľvek záväzku. Žiadal preto žalobu zamietnuť.
4. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa k vyjadreniu žalovaného v odpore vyjadril tak, že faktúra č. 200829 je vystavená za iné práce, ako boli účtované vo faktúre č. 200819. Tieto práce objednával TOS Kuřim u žalovaného a stavbyvedúci a riaditeľ žalovaného S. N. ich následne objednal u žalobcu a zároveň preberal aj faktúry. Najprv bola uvedená na faktúre č. 200829 suma 450.000,- CZK a na základe dohody s pánom N. a X.. K. N. došlo k zníženiu faktúry na sumu 250.000,- CZK. Túto sumu žalovaný každý rok uznával zasielaním písomností „odsúhlasenie záväzkov“.
5. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca na pojednávaní dňa 12.07.2021 zotrval na tvrdeniach o čiastočných plneniach vykonaných zo strany žalovaného v roku 2009 a v roku 2011 a týmito plneniami uznal zvyšok dlhu z uplatnenej faktúry, ktorá je predmetom sporu. K premlčaniu nároku nedošlo, pretože žalovaný každoročne zasielal žalobcovi až do roku 2018 odsúhlasenie zostatkov neuhradených záväzkov, medzi ktorými bol práve záväzok z faktúry, ktorá je predmetom žaloby. Žalobca si uplatnil nárok v rámci 10-ročnej premlčacej lehoty podľa § 408 ObZ a nárok preto premlčaný nie je. Žalovaný naproti tomu uvádzal, že v prípade uznania zvyšku dlhu na základe čiastočných úhrad podľa § 407 ods. 3 ObZ, ich úhradou začala plynúť nová 4-ročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na súde podľa § 397 ObZ. Z dôvodu úhrad vykonaných žalovaným dňa 24.11.2011 a 23.12.2011 vyplýva, že 4- ročná premlčacia lehota uplynula najneskôr dňa 23.12.2015, pričom žaloba bola doručená na súd až dňa 16.12.2018, t.j. po uplynutí 4-ročnej premlčacej lehoty. Odsúhlasovanie zostatkov podľa žalovaného nie je uznaním dlhu podľa § 323 ObZ a žiadal preto žalobu zamietnuť.
6. Po vykonanom dokazovaní dospel okresný súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná vzhľadom na premlčanie uplatneného nároku a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca vyúčtoval dve faktúry za výkon prác, a to faktúru č. 200819 a faktúru č. 200829 zo dňa 24.11.2008 na sumu 250.000,- CZK. Sporné nebolo ani to, že žalovaný faktúru č. 200819 uhradil v celom rozsahu a z faktúry č. 200829 uhradil časť fakturovanej sumy vo výške 2.000,- Eur dňa 24.11.2011 a dňa 23.12.2011 vo výške 1.000,- Eur. Sporné nebolo ani to, že žalovaný až do roku 2018 zasielal žalobcovi odsúhlasenie záväzkov, ktoré prvýkrát na zvyšok istiny 4.382,35 Eur zaslal už dňa 12.10.2012 a naposledy dňa 10.01.2018 za obdobie ku dňu 31.12.2017.
7. Spornou podľa okresného súdu ostala otázka premlčania uplatneného nároku. Okresný súd poukázal na to, že žalobca vystavil predmetnú faktúru so splatnosťou do 24.12.2008. Premlčacia lehota by teda žalobcovi uplynula dňa 24.12.2012 s odkazom na ust. § 397 ObZ. Žalovaný však uhradil dňa 24.11.2011 časť sumy vo výške 2.000,- Eur a dňa 23.12.2011 ďalšiu časť sumy vo výške 1.000,- Eur. Úhrada časti záväzku podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka má účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Okresný súd uviedol, že žalovaný aj keď namietal uznanie zvyšku dlhu, avšak pripustil, že ak by sa aj tak stalo, uhradením časti predmetnej faktúry uznal zvyšok dlhu vo výške 4.382,35 Eur a od týchto úhrad začala plynúť nová 4-ročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku žalobcu. Najneskôr by potom 4-ročná premlčacia lehota uplynula dňa 23.12.2015, keďže dňa 23.12.2011 žalovaný uhradil naposledy časť sumy z tejto faktúry vo výške 1.000,- Eur. Žalobca však podal na súd žalobu až dňa 16.12.2018, t. j. po uplynutí 4-ročnej premlčacej lehoty a v zmysle § 388 Obchodného zákonníka preto okresný súd nemohol žalobcovi tento nárok priznať.
8. Okresný súd posudzoval aj tvrdenie žalobcu, že uplatnil svoj nárok v rámci 10-ročnej lehoty podľa § 408 ObZ, keď 10-ročná lehota začala plynúť dňa 24.12.2008, t.j. splatnosťou uplatnenej faktúry 200829 a uplynula dňom 24.12.2018, pričom žaloba bola podaná na súd dňa 16.12.2018, t. j. pred jej uplynutím. Žalovaný však tvrdil, že písomné odsúhlasenie záväzkov nie je možné považovať za uznanie dlhu podľa § 323 ObZ. Okresný súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že premlčacia lehota uplynula dňom 24.12.2015, pričom v tejto lehote žalobca žalobu na súd nepodal. Nárok žalobcu je preto premlčaný a v zmysle § 388 ods. 1 ObZ takýto nárok žalobcovi okresný súd nemôže priznať.
Podľa okresného súdu odsúhlasenie záväzkov nie je uznaním dlhu podľa § 323 ObZ a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/15/2008 zo dňa 30.07.2008. Podľa okresného súdu z listov žalovaného zo dňa 12.10.2012 a 10.01.2018 nemožno vyvodiť to, že žalovaný aj uznal predmetný záväzok voči žalobcovi tak, ako to má na mysli § 323 ObZ. Uvedeným listom žalovaný žiadal len odsúhlasiť zostatok dlhu. Podanie zo dňa 10.01.2018 preto nemožno považovať za uznanie dlhu a tým za pretrhnutie premlčacej lehoty a začatie plynutia novej 4-ročnej premlčacej lehoty v rámci 10-ročnej premlčacej lehoty podľa § 408 ods. 1 a 2 ObZ. Keďže okresný súd dospel k záveru o premlčaní nároku žalobcu, bez skúmania jeho ďalšej opodstatnenosti ho zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej strane v spore priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100%.
9. Proti uvedenému rozhodnutiu podal včas v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Napadnuté rozhodnutie považoval za nesprávne, nezákonné, arbitrárne a nedostatočne odôvodnené, vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že faktúra č. 200829 bola žalovaným riadne prevzatá, nebola žalobcovi vrátená počas doby splatnosti ako neoprávnená. Žalovaný po dobu 10 rokov nenamietal a nespochybnil dohodnutú cenu. Táto faktúra je vedená v účtovníctve žalovaného minimálne do roku 2018, dokedy žalovaný každoročne zasielal žalobcovi písomné „Odsúhlasenie záväzku“ z faktúry č. 200829. Žalovaný nespochybnil a ani nenamietal výšku dlhu do roku 2018. V konaní žalovaný nepravdivo a účelovo tvrdil, že úhradou vo výške 2.000,- Eur a 1.000,- Eur v novembri a decembri 2011 splnil dohodnuté vyrovnanie podľa faktúry č. 200829. Jedná sa o nepravdivé tvrdenie, pretože žalovaný by inak už žalobcovi neposielal každý rok na odsúhlasenie písomné „odsúhlasenie záväzku“.
10. Žalovaný opakovane čiastočne plnil záväzok z faktúry č. 200829, a to prvou čiastkou vo výške 3.300,- Eur dňa 13.07.2009, čím došlo k naplneniu podstaty § 407 ods. 3 ObZ a § 408 ods. 1 ObZ. 10-ročná premlčacia lehota začala prvýkrát plynúť podľa žalobcu dňa 28.12.2008, t.j. v deň splatnosti faktúry č. 200829. Žalovaný uhradil aj ďalšie dve čiastky na túto faktúru, a to dňa 24.11.2011 v sume 2.000,- Eur a dňa 23.12.2011 vo výške 1.000,- Eur, čím opätovne potvrdil oprávnenosť faktúry č. 200829 a uznanie zvyšku dlhu z tejto faktúry. Žalobca uviedol, že po tomto termíne zasielal žalovaný žalobcovi pravidelne od roku 2012 každý rok až po rok 2018 odsúhlasenie záväzkov s výškou záväzku 4.382,35 Eur, t. j. vo výške uplatnenej sumy. Odsúhlasenie záväzkov pre žalobcu slúžilo len pre stanovenie, resp. odsúhlasenie výšky dlhu, pretože žalovaný dlh predsa uznal už úhradou v roku 2011 podľa § 407 ods. 3 ObZ. Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že premlčacia doba 4 rokov podľa § 397 ObZ začala plynúť odo dňa uhradenia poslednej 3. splátky v decembri 2011 a že premlčacia doba 10 rokov podľa § 407 ods. 3 začala plynúť prvýkrát dňa 28.12.2008 v deň splatnosti faktúry. Týmto nemohla byť naplnená podstata § 397 ObZ, keďže už uhradením prvej čiastočnej splátky v roku 2009 bola naplnená podstata § 407 ods. 3 ObZ, ako aj § 408 ods. 1 ObZ. Pred ukončením 10-ročnej premlčacej lehoty odo dňa 28.12.2008, keď začala prvýkrát plynúť, žalovaný podal žalobný návrh na súd, keďže žalovaný na žiadosť žalobcu o mimosúdne vysporiadanie nereagoval. Na základe uvedeného považoval žalobca napadnutý rozsudok za nedostatočne odôvodený, arbitrárny a nepreskúmateľný, žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vrátil vec okresnému súdu na nové konanie.
11. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 28.09.2021. V ňom uviedol, že okresný súd vec náležite posúdil a rozsudok dostatočným spôsobom aj presvedčivo odôvodnil. Poukázal na znenie § 397, § 408 ods. 1, § 392 ods. 1, § 407 ods. 1 a 3 ObZ. Zopakoval, že žalobca sa domáhal uhradenia faktúry č. 200829, ktorá bola splatnou dňa 24.12.2008. Žalovaný čiastočne na uvedenú faktúru uhradil dňa 24.11.2011 sumu 2.000,- Eur a dňa 23.12.2011 sumu 1.000,- Eur. Týmito úhradami nešlo o uznanie záväzku, ale o celkové vyrovnanie sporných nárokov medzi stranami sporu. Žalovaný sa stotožnil s názorom okresného súdu, že listiny o odsúhlasení záväzkov nenapĺňajú zákonné predpoklady uznania záväzkov podľa § 323 ObZ a odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/15/2008 zo dňa 30.07.2008. Podľa § 392 ods. 1 ObZ začala premlčacia doba plynúť dňa 24.12.2008. Keďže došlo k čiastočnému plneniu dňa 23.12.2011 podľa § 407 ods. 3 v spojení s § 407 ods. 1 ObZ začala plynúť nová 4-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňom 23.12.2015. Žaloba bola podaná dňa 16.12.2018, t. j. 3 roky po uplynutí premlčacej doby. Žalovaný poukázal na to, že ust. § 408 ods. 1 ObZ stanovuje „absolútnu premlčaciu dobu“, t. j. maximálnu možnú premlčaciu dobu, ktorá však môže uplynúť aj skôr. Vzhľadom na právnu istotu a možnosť opakovaného predĺženia premlčacej doby podľa § 407 ObZ je stanovená maximálna možná doba premlčacej doby na 10 rokov podľa § 408 ObZ, kedy už premlčaciu dobu nie je možné predĺžiť. Premlčacia doba teda uplynula najneskôr dňa 23.12.2015 a
keďže žaloba bola podaná až dňa 16.12.2018 a žalovaný uplatnil námietku premlčania, nie je možné žalobcovi ním uplatnený nárok priznať. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.
12. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.
13. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ustanovení § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) v senáte bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
14. Z obsahu spisu vyplýva, že faktúrou č. 200819 vyúčtoval žalobca na ťarchu žalovaného sumu 476.000,- CZK s dátumom vystavenia 18.08.2008 a s dátumom splatnosti do 14 dní. Uvedenú faktúru žalovaný uhradil v celom rozsahu. Ďalšou faktúrou č. 200829 zo dňa 24.11.2008 splatnou dňa 24.12.2008 vyúčtoval žalobca na ťarchu žalovaného sumu 297.500,- CZK. Z faktúry č. 200829 uhradil žalovaný jej časť dňa 24.11.2011 vo výške 2.000,- Eur a dňa 23.12.2011 vo výške 1.000,- Eur. Neuhradený ostal zostatok dlžnej sumy vo výške 4.382,35 Eur. Žalovaný v listoch zo dňa 12.10.2012 ako aj zo dňa 10.01.2018 nazvaných „Odsúhlasenie záväzkov“ žiadal žalobcu v zmysle vykonania inventarizácie pohľadávok a záväzkov podľa zákona o účtovníctve o odsúhlasenie záväzku vo výške 4.382,35 Eur z faktúry č. 200829 so splatnosťou 24.12.2008. Uvedené skutočnosti sporné medzi stranami sporu neboli.
15. Podľa § 323 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej „ObZ“), ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
16. Podľa § 323 ods. 2 ObZ za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3.
17. Podľa § 387 ods. 1 zák. ObZ právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.
18. Podľa § 388 ods. 1 ObZ premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.
19. Podľa § 392 ods. 1 ObZ pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti). Ak obsah záväzku spočíva v povinnosti nepretržite vykonávať určitú činnosť, zdržať sa určitej činnosti alebo niečo strpieť, začína premlčacia doba plynúť od porušenia tejto povinnosti.
20. Podľa § 397 ObZ, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
21. Podľa § 407 ods. 1 ObZ, ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová premlčacia doba ohľadne tejto časti.
22. Podľa § 407 ods. 3 ObZ, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.
23. Podľa § 408 ods. 1 ObZ bez ohľadu na iné ustanovenia tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Ak ide o premlčanie nárokov z porušenia alebo ohrozenia obchodného tajomstva, skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí šiestich rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Námietku premlčania však nemožno uplatniť v súdnom alebo rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty.
24. Po zhodnotení skutočností zistených zo spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti správne posúdil, keď vydal napadnutý
rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. V konaní súdu prvej inštancie nezistil odvolací súd žiadne vady a súd sa dostatočne vysporiadal s námietkami a tvrdeniami strán sporu. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a stotožňuje sa s jeho záverom o premlčaní žalobcom uplatneného nároku na základe ktorého zamietol žalobu v celom rozsahu Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovým stavom okresným súdom dostatočne zisteným, ako aj s jeho právnym posúdením a odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP.
25. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolací súd preskúmal výhradne v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní, pričom rozsahom a dôvodmi uvedenými v odvolaní je odvolací súd viazaný podľa § 379 ods. 1 a § 380 ods. 1 CSP. Nad rámec dôvodov uvedených okresným súdom v napadnutom rozhodnutí udáva odvolací súd k veci nasledovné.
26. Predmetom konania je nárok uplatnený žalobcom na zaplatenie ceny za vykonané práce podľa faktúry č. 200819. Sporná v konaní nebola výška takto vyúčtovanej sumy a ani čiastočná úhrada vykonaná žalovaným naposledy ku dňu 23.12.2011 vo výške 1.000,- Eur. V konaní nebolo sporné ani vystavovanie písomného odsúhlasenia záväzkov zo strany žalovaného naposledy ku dňu 10.01.2018. Sporné ostalo posúdenie uplatnenej námietky premlčania zo strany žalovaného.
27. V konaní nebolo sporné, že predmetom uplatneného nároku žalobcu je nárok z faktúry č. 200819, ktorá sa stala splatnou dňa 24.12.2008. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o právo na zaplatenie peňažného záväzku, potom všeobecná 4-ročná (§ 397 ObZ) premlčacia lehota začala plynúť podľa § 392 ods. 1 ObZ odo dňa splatnosti faktúry, t.j. od 24.12.2008 a uplynula by dňom 24.12.2012.
28. Obchodný zákonník umožňuje pretrhnutie premlčacej lehoty, pričom jedným z dôvodov začatia plynutia novej 4-ročnej premlčacej lehoty podľa § 407 ods. 1 ObZ je uznanie záväzku (podľa § 323 ObZ), ako aj čiastočné plnenie záväzku podľa § 407 ods. 3 ObZ. V ust. § 408 ods. 1 Obchodný zákonník upravuje obmedzenie premlčacej lehoty (tak ako znie aj názov tohto ustanovenia), t.j. upravuje maximálnu lehotu v rámci ktorej sa plynutie každej premlčacej lehoty skončí po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Jedná sa o ustanovenie zakladajúce právnu istotu medzi stranami sporu tak, aby uplatnenie neuhradeného záväzku nebolo možné do nekonečna odkladať. Vzťah medzi ust. § 408 a ostatnými ustanoveniami Obchodného zákonníka o dĺžke premlčacej lehoty má význam v tom prípade, pokiaľ na základe zákonom predpokladaných skutočností dôjde k začatiu plynutia novej 4- ročnej premlčacej lehoty tak, ako je tomu v prípade uznania záväzku alebo čiastočného plnenia záväzku s účinkami uznania zvyšku dlhu za podmienok podľa § 407 ods. 3 ObZ. Znamená to, že ust. § 408 ods. 1 ObZ je časovým obmedzením, v rámci ktorého dochádza k skončeniu každej premlčacej lehoty, a to aj tej, ktorá začala plynúť ako nová premlčacia lehota podľa § 407 ods. 1 a 3 ObZ. Toto maximálne obmedzenie, v rámci ktorého je možné uplatniť nárok, teda limituje aj do úvahy pripadajúce nové plynutia lehôt v prípade uznania dlhu alebo čiastočnej úhrady záväzkov.
29. Znamená to, že ak by napr. v posledný deň 10-ročnej maximálnej lehoty, od kedy začala pôvodne plynúť premlčacia lehota, došlo k písomnému uznaniu záväzku podľa § 323 ObZ, neznamená táto skutočnosť plynutie novej 4-ročnej premlčacej lehoty, pretože jej plynutie je obmedzené práve ust. § 408 ods. 1 ObZ. Aj keby teda v posledný deň 10-ročnej lehoty podľa § 408 ObZ došlo k písomnému uznaniu záväzku, plynutie novej 4-ročnej premlčacej lehoty nezačne, t. j. nedôjde k predĺženiu uplatnenia nároku o ďalšie 4 roky (teoreticky v tomto prípade na 14 rokov), a to aj napriek tomu, že v posledný deň 10- ročnej lehoty došlo k písomnému uznaniu záväzku.
30. Na druhej strane, ak počas tejto absolútnej 10-ročnej lehoty dôjde k uplynutiu 4-ročnej premlčacej lehoty, premlčacia lehota sa skončí uplynutím tejto všeobecnej 4-ročnej premlčacej lehoty. Pokiaľ by však z dôvodu začatia plynutia novej 4-ročnej premlčacej lehoty „hrozilo“, že dôjde k presiahnutiu 10- ročnej lehoty odo dňa, keď sa právo mohlo prvý raz uplatniť, potom nastupuje limitácia v zmysle § 408 ods. 1 ObZ. Podstatou tohto inštitútu teda je to, aby nemohlo byť právo uplatňované do nekonečna, ale maximálne do 10 rokov odo dňa, keď začala plynúť premlčacia lehota po prvý raz.
31. V konkrétnom prípade okresný súd správne posúdil, že rozhodujúce pre posúdenie uplatneného nároku je to, že žalovaný čiastočne uhradil faktúru č. 200829 poslednou úhradou dňa 23.12.2011. Žalovaný v priebehu celého konania uvádzal, že sa nejednalo touto ani predchádzajúcou čiastočnou
úhradou o uznanie zvyšku zostávajúceho dlhu. Tvrdil, že týmito úhradami mal byť vysporiadaný záväzok voči žalobcovi v celom rozsahu. Bez ohľadu na toto skutkové tvrdenie, aj keby uvedenými platbami došlo a bolo preukázané uznanie aj zvyšku dlhu vo výške uplatnenej žalobcom, začala plynúť nová 4-ročná lehota dňom poslednej čiastočnej úhrady dňa 23.12.2011 a 4-ročná premlčacia lehota uplynula dňom 23.12.2015. Žaloba bola podaná na súd dňa 16.12.2018, t. j. po uplynutí zákonom určenej 4-ročnej premlčacej lehoty a okresný súd správne konštatoval, že vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania nároku žalobcu vyhovieť nie je možné a správne žalobu zamietol.
32. Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že pred ukončením 10-ročnej premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť 28.12.2008 odo dňa splatnosti faktúry č. 200829 a ktorá uplynula dňom 28.12.2018, žaloba bola podaná na súd. Toto tvrdenie je v posudzovanej veci irelevantné.
33. Ustanovenie § 408 ods. 1 ObZ upravuje maximálnu alebo tzv. „absolútnu“ 10- ročnú premlčaciu lehotu. Ako už bolo uvedené jedná sa o maximálnu lehotu, počítanú odo dňa, keď premlčacia lehota začala prvý raz plynúť a uplynutím ktorej, bez ohľadu na inú úpravu v ObZ, sa vždy premlčacia doba skončí. Odvolací súd konštatuje, že Obchodný zákonník nemá takú úpravu, ako Občiansky zákonník v § 110 ods. 1, druhá veta, podľa ktorej v prípade písomného uznania práva čo do dôvodu a výšky, sa právo premlčuje za 10 rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo. Takéto ustanovenie Obchodný zákonník nemá a § 408 ods. 1 ObZ nie je možné stotožňovať s úpravou § 110 ods. 1, druhá veta Občianskeho zákonníka. Ust. § 408 ods. 1 ObZ upravuje obdobie, v rámci ktorého dochádza k uplynutiu každej premlčacej lehoty, a to aj v prípade, ak táto začala opakovane plynúť počas tejto 10 ročnej lehoty.
34. Ak teda posledná čiastočná úhrada bola vykonaná dňa 23.12.2011, kedy začala plynúť nová 4-ročná premlčacia lehota, potom uplynula dňom 23.12.2015 a podanie žaloby na súd dňa 16.12.2018 bolo po uplynutí zákonom určenej 4-ročnej premlčacej lehoty. V tomto prípade nie je ust. § 408 ods. 1 OBZ vôbec aplikovateľné, pretože 4-ročná premlčacia lehota uplynula pred uplynutím 10-ročnej premlčacej lehoty počítanej odo dňa kedy začala prvý raz plynúť, t.j. od 24.12.2008. Aplikácia § 408 ods. 1 ObZ by pripadala do úvahy vtedy, ak by plynutie novej 4-ročnej premlčacej lehoty počítanej odo dňa čiastočnej úhrady presahovalo 10-ročnú lehotu počítanú od 24.12.2008, t.j. od pôvodného začatia plynutia premlčacej lehoty a ktorá uplynula dňom 24.12.2018. O takýto prípad však v posudzovanej veci nejde, pretože nová 4-ročná premlčacia lehota počítaná odo dňa poslednej čiastočnej úhrady uplynula už dňom 23.12.2005.
35. Odvolací súd ako bolo uvedené vyššie je viazaný dôvodmi odvolania. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí uviedol, že písomné odsúhlasovanie záväzkov žalovaným zo dňa 12.10.2020 a 10.01.2018 nie je uznaním dlhu podľa § 323 ObZ s následkom začatia plynutia novej 4-ročnej premlčacej lehoty od tohto písomného uznania. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje.
36. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že žalovaný pravidelne od roku 2012 až do roku 2018 zasielal žalobcovi odsúhlasenie záväzkov vo výške žalovanej sumy. Samotný žalobca v odvolaní uviedol, že „odsúhlasenie záväzkov pre žalobcu slúžilo len pre stanovenie, resp. odsúhlasenie výšky dlhu“. Žalobca v odvolaní konkrétnymi dôvodmi nenamietal záver okresného súdu, že písomné odsúhlasenie záväzkov nie je uznaním záväzku podľa § 323 ObZ. Napriek tomu však odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne posúdil povahu odsúhlasovania záväzkov, keď ich nepovažoval za uznanie záväzku podľa § 323 ObZ.
37. Odvolací súd konštatuje, že z listu žalovaného nazvaného „Odsúhlasenie záväzkov“ zo dňa 10.01.2018 vyplýva: „V zmysle vykonania inventarizácie pohľadávok a záväzkov podľa zákona č. 431/02 Zb. o účtovníctve Vás žiadame o odsúhlasenie našich nižšie uvedených záväzkov ku dňu 31.12.2017“. V ďalšom texte listu žalovaný uviedol faktúru č. 200829 a sumu 4.382,35 Eur. Z uvedeného obsahu tohto listu žalovaného vyplýva, že jeho účel a zmysel bol jednoznačne vyjadrený tak, že sa jedná o inventarizáciu pohľadávok a záväzkov podľa zákona o účtovníctve. Žiaden iný význam a zmysel v tomto písomnom odsúhlasení uvedený nebol a okresný súd správne dospel k záveru, že z tohto dokladu nie je možné vyvodiť, že žalovaný uznal predmetný záväzok v zmysle účinkov § 323 Obchodného zákonníka. Takýto prejav vôle z jednoznačnej formulácie uvedeného odsúhlasenia záväzkov žalovaným zo dňa 10.01.2018 nevyplýva. Naopak, vyplýva z neho jednoznačný účel a zámer, a to inventarizácia záväzkov pre účely zákona o účtovníctve, t. j. za účelom ocenenia majetku a záväzkov príslušnej účtovnej jednotky, t. j. žalovaného.
38. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo 15/2008 zo dňa 30.7.2008 okrem iného vyplýva: „Ďalej odvolací súd dospel k záveru, že k písomnému uznaniu záväzku v danom prípade nedošlo, pretože v liste zo dňa 25.05.2001 právny predchodca žalovaného uviedol, že eviduje záväzok, ale k jeho spornosti, resp. nespornosti sa nevyjadril. V ďalšom liste zo dňa 03.07.2001 žiadal o odsúhlasenie celkovej výšky záväzkov a identifikáciu jednotlivých neuhradených faktúr. Z obsahu týchto listov však nevyplýva bezvýhradné uznanie predmetného záväzku ako nesporného a nevyplýva z nich jednoznačný prejav vôle uznať záväzok s účinkami v zmysle § 323 ObZ“. Jednalo sa o časť odôvodnenia odvolacieho súdu, ku ktorému Najvyšší súd SR ako dovolací súd v ďalšom texte uvedeného rozhodnutia uviedol: „Dovolací súd sa stotožnil so záverom odvolacieho súdu, že k písomnému uznaniu záväzku v danom prípade nedošlo, pretože z obsahu listu zo dňa 25.05.2001 a 03.07.2001 nie je možné dospieť k záveru, že dlžník chcel týmto úkonom vyjadriť uznanie svojho dlhu voči veriteľovi. Nejedná sa ani o opakované uznanie záväzku, ktoré by malo vplyv na prerušenie premlčacej doby a plynutie novej 4- ročnej premlčacej lehoty (§ 407 ods. 1 ObZ)“.
39. Okresný súd správne vyhodnotil, že z písomného listu žalovaného zo dňa 10.01.2018 nevyplýva prejav vôle žalovaného uznať záväzok voči žalobcovi v ním uplatnenej výške, naopak vyplýva z neho prejav vôle vykonať inventarizáciu vzájomných pohľadávok a záväzkov pre účely zákona o účtovníctve, avšak nie s prejavom vôle uznania tohto záväzku s následným prerušením plynutia pôvodnej premlčacej lehoty a začatím plynutia novej premlčacej lehoty.
40. Odvolací súd z dôvodu komplexného posúdenia uplatneného nároku považoval za vhodné sa vyjadriť aj k otázke posúdenia odsúhlasenia záväzkov napriek tomu, že žalobca žiadne konkrétne výhrady voči záveru okresného súdu v tejto časti v odvolaní neuviedol, pričom samotný žalobca v odvolaní poukázal na to, že písomné odsúhlasenie záväzkov pre neho slúžilo „len“ na odsúhlasenie výšky dlhu, keďže žalovaný dlh uznal už prvou čiastočnou úhradou v roku 2009.
41. Pokiaľ dospel súd prvej inštancie k záveru o premlčaní žalobcom uplatneného nároku a žalobu v celom rozsahu zamietol, je napadnuté rozhodnutie okresného súdu po skutkovej aj vecnej stránke správne.
42. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobca namietal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, t. j. aj jeho druhý výrok o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP ako strane úspešnej v spore nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100%. Pretože okresný súd správne žalobu zamietol, žalovaný bol v konaní úspešný v celom rozsahu a rozhodol správne aj v druhej výrokovej vete napadnutého rozhodnutia, ktorou priznal žalovanému podľa zásady úspechu v spore nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
43. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP.
44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že ho priznal žalovanému ako strane úspešnej v odvolacom konaní voči žalobcovi v celom rozsahu.
45. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).