Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_4Cob-142-2021.pdf
PDF · 126.18 KB
Case nature
Subarea
4Cob/142/2021
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej, v právnej veci navrhovateľa: Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpený: LEGATE, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 35 846 909, proti odporcovi: KERAMON Mobile, s.r.o., so sídlom Konventná 7, 811 02 Bratislava, IČO: 48 283 916, zastúpený: Advokátska kancelária MCL, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 50 074 369, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k. 33Cb/78/2021-1004 zo dňa 17.08.2021, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 33Cb/78/2021-1004 zo dňa 17.08.2021 p o t v r d z u j e .
II. Odporca má proti navrhovateľovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) prvým výrokom zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 06.08.2021 s poukazom na ust. § 324 ods. 1, § 325 ods. 1, § 326 ods. 1 a 2, § 330 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 126 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Druhým výrokom priznal odporcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s poukazom na ust. § 262 ods. 1 CSP.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ dňa 06.08.2021 doručil elektronickými prostriedkami súdu návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým navrhol súdu uložiť odporcovi povinnosť vydať navrhovateľovi 196 kusov v návrhu definovaných hnuteľných vecí. Návrhom na vydanie neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha vydania hnuteľných vecí, teda ochrany svojho vlastníckeho práva voči odporcovi, ktorý neoprávnene zadržiava hnuteľné veci - skladové zásoby vo vlastníctve navrhovateľa, ktoré sa nachádzali na troch prevádzkach navrhovateľa, a to vo Veľkom Krtíši na námestí SNP 16. Vzhľadom na právnu úpravu obsiahnutú v § 330 ods. 2 CSP, bol súd toho názoru, že povaha prejednávanej veci nepripúšťa vydanie navrhovaného neodkladného opatrenia, pretože ide priamo o nárok na plnenie, o vydanie hnuteľných vecí, kde až na základe riadne vykonaného dokazovania v konaní vo veci samej je možné posúdiť jeho opodstatnenosť. Ide o obdobný výrok, ktorým uložením povinnosti v rámci neodkladného opatrenia, by sa rozhodlo o tom, čo má byť na základe vykonaného dokazovania posúdené v konaní vo veci samej. Ak by súd vyhovel takémuto návrhu a uložil by splnenie povinnosti už priamo v rozhodnutí o neodkladnom opatrení, konanie o veci samej by stratilo svoj zmysel, resp. nebolo by o čom konať, lebo o tom, čo je medzi účastníkmi sporné, by sa rozhodlo už nariadením okamžite vykonateľného neodkladného opatrenia.
Súd preto návrh na nariadenie neodkladného opatrenia požadovaného navrhovateľom ako nedôvodný zamietol, pretože to povaha veci neumožňuje. Z vyjadrení strán bolo zrejmé, že spor navrhovateľa a odporcu presahuje predmet tohto konania a už len táto samotná skutočnosť z povahy veci vylučuje nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia ako osobitného procesného postupu bez ohľadu na predbežný názor súdu o dôvodnosti stranami vznesených argumentov. Nariadenie neodkladného opatrenia by malo za následok vylúčenie možnosti vec meritórne prejednať. Právna úprava § 330 ods. 2 CSP vo svojom obsahu nemá nahrádzať riadne konanie bez ohľadu na názor navrhovateľa na opodstatnenosť svojich argumentov, prípadne opodstatnenosť obrany protistrany. Takéto neodkladné opatrenie je prípustné iba v špecifických prípadoch, ktorým tento nebol. Súd uviedol, že navrhovateľ ani neosvedčil existenciu dôvodov na nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 1 CSP. Dôvody uvádzané navrhovateľom boli formulované značne všeobecne a podľa názoru súdu bez vecnej súvislosti s podaným návrhom v tom, že by odôvodňovali potrebu zásahu súdu do sporných pomerov strán. Súd nespochybnil povinnosti navrhovateľa, ktoré mu vyplývajú zo zákona o elektronických komunikáciách, avšak nezistil, akým spôsobom súčasný sporný stav zasahuje do výkonu týchto povinností. Aj keď je možné pripustiť, že súčasný stav navrhovateľovi môže komplikovať jeho bežnú obchodnú činnosť, toto nebolo možné hodnotiť ako dôvod na nariadenie neodkladného opatrenia. Súd z návrhu nezistil ani možné ohrozenie exekúcie, ktorá by mohla nasledovať po meritórnom prejednaní veci. Predmetom konania 33Cb/78/2021 bol iba návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, keďže žaloba vo veci samej podaná nebola, teda toto rozhodnutie je rozhodnutím, ktorým konanie končí. Z uvedených dôvodov súd s poukazom na § 262 ods. 1 CSP rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania. Navrhovateľ v danom prípade nebol vo veci úspešný. Odporca sa v konaní vyjadril, aj keď z vlastnej iniciatívy, pričom je právne zastúpený, a teda je zrejmé, že mu trovy konania vznikli, a preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, zodpovedajúci jeho úspechu vo veci. Záverom súd poukázal na uznesenie č. k. 34Cb/40/2021-449 zo dňa 13.05.2021 v obdobnej veci
- medzi rovnakými procesnými stranami, ktorým súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 13.04.2021 zamietol a odporcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Predmetné rozhodnutie bolo potvrdené aj uznesením Krajského súdu v Bratislave dňa 29.07.2021, č. k. 3Cob/126/2021-824.
3. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) a d) CSP. Namietal, že v bode 28. odôvodnenia súd iba vágne konštatoval, že „dôvody uvádzané navrhovateľom sú formulované značne všeobecne bez vecnej súvislosti s podaným návrhom v tom, že by odôvodňovali potrebu zásahu súdu do sporných pomerov strán“. Takéto konštatovanie súdu nezodpovedá obsahu návrhu a argumentácii navrhovateľa a uviedol, že vyčíslil, aká škoda mu hrozí - škoda až do výšky 43 tisíc eur a tiež preukázal dôvodnú obavu z jej vymoženia, resp. obavu ohrozenia exekúcie tým, že odporca má neuhradené pohľadávky voči viacerým veriteľom. Dlh odporcu voči daňovému úradu presahoval v čase podania návrhu sumu 47 tisíc eur, čo vyplývalo z verejne dostupných zdrojov a z dôkazu č. 8 priloženého k návrhu. Mal za to, že preukázanie obavy z budúceho ohrozenia exekúcie sa potvrdilo a je nesporné aj z účtovnej závierky odporcu zostavenej k 31.12.2020, ktorá je zverejnená v registri účtovných závierok a verejne prístupná. Navrhovateľ považuje skutkový stav vyhodnotený súdom ako nesprávny, keďže obava z budúceho ohrozenia výkonu exekúcie je na prvý pohľad zrejmá. Podľa jeho názoru súd pochybil tým, že okrem uvedeného sa zaoberal iba dvomi ďalšími skutkovými okolnosťami prípadu, a to, či sporný stav zasahuje do výkonu zákonných povinností navrhovateľa a či mu v dostatočnej intenzite komplikuje bežnú obchodnú činnosť. Namietal, že súd sa nevysporiadal s ďalšími dôvodmi, resp. podmienkami dôvodnosti nároku na priznanie dočasnej ochrany neodkladným opatrením. Navrhovateľ sa rovnako tak nestotožnil s konštatovaním súdu o neosvedčení existencie dôvodov na nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 1 CSP. Vytýkal rozhodnutiu, že súd nesprávne vyhodnotil, že nie je možné nariadiť neodkladné opatrenie podľa § 330 ods. 2 CSP, nakoľko v danej veci ide o spor vyplývajúci z prednosti ochrany vlastníckeho práva navrhovateľa na úkor sporného obligačného práva odporcu. Poukázal pritom na právny názor Ústavného súdu Českej republiky III. ÚS 394/01 zo dňa 12.03.2002 U 10/25 SbNU 379. K rovnakému záveru o tom, že „ochrana toho, proti ktorému má predbežné opatrenie smerovať, nemôže dosiahnuť takú intenzitu, aby prakticky znemožnila ochranu oprávnených záujmov navrhovateľa“, dospel aj Najvyšší súd SR v uznesení 5M Cdo 5/2011.
Navrhovateľ sa nestotožnil s bodom 15. odôvodnenia uznesenia, kde súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/126/2021-824, ktorý rozhodol v obdobnej právnej veci. Navrhovateľ má za to, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave je nesprávne, a preto by odvolací súd nemal na neho prihliadnuť pri rozhodovaní o odvolaní v tomto súdnom konaní. Súd v rozhodnutí podľa navrhovateľa zásadne pochybil tým, že nesprávne vyhodnotil právnu otázku vzniku zádržného práva, keďže v zmluve o obchodnom zastúpení navrhovateľ vylúčil vznik zádržného práva tým, že veci odovzdal do dispozície odporcovi s účelom nakladania nezlučiteľným s výkonom zádržného práva. Odvolací aj prvoinštančný súd zásadne pochybili tým, že v prvom kroku dve stretávajúce sa práva najskôr vyhodnotili ako navzájom rovnocenné práva. Vyslovil presvedčenie, že záver súdu o tom, že nemožno priznať ochranu neodkladným opatrením podľa § 330 ods. 2 CSP, by mohol obstáť iba, ak by navrhovateľ žiadal vydať veci vo vlastníctve odporcu, čo však nie je tento prípad. Zásadné pochybenie súdu vidí v tom, že umožnil odporcovi ubrániť sa voči nespornému právu na vydanie jeho vlastných vecí dubióznou pohľadávkou a na prvý pohľad neplatným zádržným právom, čím nielen nesprávne vyhodnotil skutkový stav a na jeho základe vyvodil nesprávne závery ohľadne osvedčenia nároku na ochranu neodkladným opatrením, ale doslova odoprel navrhovateľovi právo na súdnu ochranu. Navrhovateľovi nie je z odôvodnenia zrejmé, ako súd dospel k záveru, že nie je naplnená hrozba nenapraviteľnej alebo ťažko napraviteľnej ujmy, ktorú osvedčil stratou hodnoty mobilných telefónov spôsobenou ich rýchlym morálnym zastaraním, čo je všeobecne známa skutočnosť. Navrhovateľ má za to, že súd na základe vykonaného dôkazu - uznesenie Krajského súdu v Bratislave, dospel k nesprávnym zisteniam, a to, že súd nesprávne vyhodnotil právnu otázku vzniku zádržného práva, keďže zádržné právo nemohlo vzniknúť pre jeho vylúčenie navrhovateľom a súd zásadne pochybil v tom, že v prvom kroku dve stretávajúce sa práva najskôr vyhodnotil ako navzájom rovnocenné, hoci nie sú, tak ako uvádza navrhovateľ v bode 28. odvolania, na základe čoho zamietol návrh ako nedôvodný. Záverom navrhovateľ požiadal, aby odvolací súd podľa § 388 CSP vydal uznesenie, ktorým zmení napadnuté uznesenie tak, ako to podrobne špecifikoval v odvolacom návrhu.
4. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca, ktorý uviedol, že sa plne stotožňuje so záverom súdu, že povaha prejednávanej veci nepripúšťa nariadenie neodkladného opatrenia (totožného s výrokom vo veci samej), ako aj s odôvodnením predmetného záveru súdu v bodoch 21. až 25. uznesenia, pričom v tejto súvislosti sa odporca plne pridržiava jeho tvrdení v časti V.2 Vyjadrenia k návrhu. V zmysle § 326 CSP, navrhovateľ bol a je povinný hodnoverne osvedčiť dôvodnosť a trvanie nároku, ktorého ochrany sa domáha jeho návrhom, inými slovami, bol a je povinný hodnoverne osvedčiť jednotlivé tvrdenia, resp. skutočnosti uvedené v jeho návrhu. Už iba samotný fakt, že navrhovateľ v návrhu výšku škody iba „vyčíslil“, inými slovami iba tvrdil (čo navrhovateľ v odvolaní sám potvrdil), avšak túto výšku škody žiadnym spôsobom neosvedčil (obdobne v ods. 63. vyjadrenia k návrhu), potvrdzuje nesplnenie podmienky podľa § 326 CSP zo strany navrhovateľa a nemožnosť nariadenia neodkladného opatrenia v tejto veci. Dlhy odporcu voči orgánom verejnej správy nepredstavujú bezprostredne hroziacu ujmu, ktorá by odôvodňovala nariadenie neodkladného opatrenia v tejto veci. Tento záver opakovane potvrdil Okresný súd Bratislava I aj v iných konaniach o nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré odporca špecifikoval v ods. 57. a 58. jeho vyjadrenia k návrhu a v ktorých súdy prvého stupňa (dokonca) nariadili neodkladné opatrenia totožné s výrokmi vo veciach samých (aj keď v rozpore s § 330 ods. 2 CSP). Navyše, odporca už nemá nedoplatky na zdravotnom a sociálnom poistení, pretože tieto priebežne splácal a v súvislosti s daňovým dlhom odporcu prebiehajú už počas dlhšieho obdobia rokovania medzi ním a príslušným správcom dane o započítaní daňového dlhu s pohľadávkou odporcu na vrátenie nadmerného odpočtu DPH podľa výsledkov aktuálne prebiehajúcej daňovej kontroly, ktoré sú dôvodom, prečo odporca doposiaľ daňový dlh neuhradil. V súvislosti s účtovnou závierkou odporcu zostavenou k 31.12.2020, predloženou navrhovateľom, odporca poukázal na (i) vlastné imanie, resp. záporné vlastné imanie, je iba jedným z kritérií, ktoré predurčujú, resp. identifikujú možné predĺženie dlžníkov, avšak toto nie je jediným (výlučným) kritériom, a preto účtovná závierka odporcu zostavená k 31.12.2020 neosvedčuje a ani nemôže osvedčiť navrhovateľom tvrdenú údajnú obavu z budúceho ohrozenia exekúcie, a preto je pre súdne konanie v tejto veci bezpredmetná; (ii) pokiaľ by mal byť odporca aj v predĺžení, za toto by výlučne zodpovedal navrhovateľ, ktorý odporcovi odmieta zaplatiť pohľadávku odporcu voči navrhovateľovi na zaplatenie odstupného; (iii) navrhovateľ v konkurznom konaní začatom na veriteľský návrh navrhovateľa a vedenom voči odporcovi na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 27K/23/2021, ním tvrdenú údajnú platobnú neschopnosť odporcu neosvedčil,
pretože príslušný veriteľský návrh bol zamietnutý uznesením konkurzného súdu, voči ktorému sa navrhovateľ však odvolal, a preto je aktuálne vedené s tým súvisiace odvolacie konanie; (iv) účtovná závierka odporcu zostavená k 31.12.2020 bola do registra účtovných závierok predložená dňa 30.06.2021 a návrh navrhovateľa v tejto veci je datovaný dňa 06.08.2021, a preto navrhovateľovi nič nebránilo túto predložiť spolu s návrhom, čo však neurobil. Súd zamietnutie návrhu odôvodnil (podľa odporcu správne) tým, že povaha veci v tomto súdnom konaní nepripúšťa nariadenie neodkladného opatrenia totožného s výrokom vo veci samej. Z predmetného dôvodu už nebolo potrebné a súd teda už ani nemusel posudzovať akékoľvek skutkové okolnosti, resp. navrhovateľom tvrdené dôvody na nariadenie neodkladného opatrenia, pričom v tejto súvislosti súd mohol napríklad (iba) uviesť, že s ohľadom na nemožnosť nariadenia neodkladného opatrenia v prejednávanej veci totožného s výrokom vo veci samej súd ďalšie dôvody neskúmal, resp. tieto nebolo potrebné osvedčovať. Stručné (a podľa odporcu taktiež správne) konštatovanie súdu v takmer úplnom závere uznesenia, že navrhovateľ neosvedčil existenciu dôvodov na nariadenie neodkladného opatrenia, nerobí uznesenie nepreskúmateľné tak, ako tvrdí navrhovateľ v ods. 12. odvolania, pretože zamietnutie návrhu je odôvodnené nemožnosťou nariadenia neodkladného opatrenia, ktorého sa navrhovateľ domáha jeho návrhom v prejednávanej veci. Navrhovateľ sa svojím návrhom domáha nariadenia neodkladného opatrenia totožného s výrokom vo veci samej, ktorým majú byť medzi odporcom a navrhovateľom natrvalo upravené pomery tak, že odporca vydá navrhovateľovi hnuteľné veci. Na druhú stranu, pri podaní odvolania navrhovateľ vyčíta súdu, že tento nezohľadnil dôvody na priznanie dočasnej ochrany neodkladným opatrením, čo je v priamom rozpore s petitom návrhu, t. j. s tým, čoho sa navrhovateľ domáha v súdnom konaním v tejto veci. Z predmetného rozporu je zrejmá účelovosť tvrdení navrhovateľa, ktorými napáda uznesenie a vyčíta súdu nesprávne skutkové zistenia a nepreskúmateľnosť uznesenia. Vyslovil presvedčenie, že navrhovateľ sa snaží navodiť dojem, že v prejednávanej veci sa jedná o spor prednosti ochrany vlastníckeho (vecného) práva na úkor obligačného (zádržného) práva odporcu. Tento právny názor navrhovateľa považuje za nesprávny. V súvislosti s rozhodnutiami súdov, z ktorých navrhovateľ v ods. 14. a 15. (a opakovane aj v ods. 32) odvolania cituje ich právne názory, odporca uvádza, že z obsahu predmetných rozhodnutí nevyplýva, resp. tento nepotvrdzuje, tvrdenie navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa má údajne jednať o spor prednosti navrhovateľom tvrdeného vlastníckeho práva k hnuteľným veciam na úkor zádržného práva odporcu. Navyše, príslušné rozhodnutia boli vydané v sporoch, v ktorých sa navrhovatelia prostredníctvom neodkladných opatrení domáhali dočasnej ochrany spočívajúcej v obmedzení (zákaze) odporcu nakladať a disponovať s vecami, ktorá neprejudikuje ani práva a povinnosti a ani posúdenie právneho vzťahu ich účastníkov a nie trvalého vydania veci od odporcu tak, ako navrhuje navrhovateľ v tejto veci. Keďže navrhovateľ má za to, že vec prejednávaná v tomto súdnom konaní nie je právne identická s vecou, ktorá bola prejednaná a právoplatne rozhodnutá uznesením 3Cob/126/2021-824, vydaným Krajským súdom v Bratislave, v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 34Cb/40/2021 (ďalej aj „konanie 34Cb/40/2021“), navrhovateľ tvrdí, že uznesenie 3Cob/126/2021-824 nepredstavuje ustálenú súdnu prax, resp. judikatúru, ktorou by bol viazaný odvolací súd v súdnom konaní v tejto veci (ods. 36. odvolania). Odporca uviedol, že jediným rozdielom medzi súdnym konaním v tejto veci, konaním 34Cb/40/2021 a ostatnými konaniami o nariadenie neodkladného opatrenia, v ktorých boli príslušnými konečnými uzneseniami Krajského súdu v Bratislave právoplatne zamietnuté návrhy navrhovateľa na nariadenie neodkladných opatrení (dôkaz - 12a. a dôkaz 12b.), sú ich predmety, t. j. konkrétne hnuteľné veci prevzaté odporcom od navrhovateľa, ktorých vydania sa navrhovateľ domáha (obdobne v ods. 4. vyjadrenia k návrhu). Odporca sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa, že na uznesenie nie je možné aplikovať princíp subjektívnej záväznosti rozsudku podľa § 228 CSP (ods. 20. odvolania), a to z dôvodu aplikácie ustanovení CSP upravujúcich rozsudok aj na uznesenie v zmysle § 234 ods. 2 CSP. S názorom navrhovateľa, že rozsudok je v zmysle § 228 CSP v zásade záväzný inter partes pre strany konkrétneho sporu, je možné súhlasiť s tým, že prejednávaná vec je skutkovo a právne identická s vecami právoplatne rozhodnutými v súdnych konaniach vedených výlučne medzi navrhovateľom a odporcom, v ktorých Krajský súd v Bratislave rozhodol jeho konečnými zamietavými uzneseniami predloženými odporcom (dôkaz O-1, dôkaz O-12a. a dôkaz O-12b.). Odporca má za to, že navrhovateľ sa jeho odkazom na § 228 CSP v ods. 20. odvolania a poukazovaním na skutočnosť, že uznesenie 3Cob/126/2021-824 nepredstavuje ustálenú súdnu prax, v ods. 36. odvolania, snaží navodiť dojem, že odvolací súd by v tejto veci nemal rozhodnúť v súlade so zásadou rozhodovať v obdobných veciach rovnako, t. j. v zmysle uznesenia 3Cob/126/2021-824, a teda ani v
zmysle ostatných konečných zamietavých uznesení Krajského súdu v Bratislave vydaných senátom Krajského súdu v Bratislave rozhodujúcim v tejto veci o odvolaní navrhovateľa, ktorými boli zamietnuté návrhy navrhovateľa v skutkovo a právne identických veciach (dôkaz O-12a. a dôkaz O-12b.). Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rámci jeho rozhodovacej praxe opakovane pridržiava jeho právneho názoru, podľa ktorého: „Je potrebné zdôrazniť, že povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci je svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna istota a s princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnako.“ Odporca je toho názoru, že túto zásadu je nutné dodržiavať vo všetkých súdnych konaniach, vrátane odvolacích konaní, pretože jej porušenie zo strany odvolacích súdov zakladá dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. V ods. 21. až 29. odvolania navrhovateľ uvádza skutočnosti súvisiace s konaním 34Cb/40/2021 a uvádza, v čom podľa názoru navrhovateľa je uznesenie 3Cob/126/2021-824 nesprávne. Z predmetných odsekov odvolania je zrejmá obdobnosť, resp. až totožnosť argumentácie navrhovateľa v konaní 34Cb/40/2021, ktorou sa navrhovateľ snaží spochybniť správnosť uznesenia 3Cob/126/2021-824 s jeho argumentáciou v súdnom konaní v tejto veci, ako aj s argumentáciou v súdnych konaniach, v ktorých Krajský súd v Bratislave vydal ďalšie konečné zamietavé uznesenia predložené odporcom (Dôkaz - 12a. a Dôkaz 12b.). Dôvodom obdobného, resp. totožného obsahu navrhovateľovej argumentácie je práve totožnosť skutkového a právneho základu predmetných súdnych konaní a zároveň aj obdobný, resp. až totožný obsah jednotlivých vyjadrení navrhovateľa a odporcu a nimi predložených listín (dôkazov) v nich (obdobne už v ods. 4. vyjadrenia k návrhu). V uznesení 3Cob/126/2021-824, ako aj v ďalších konečných zamietavých uzneseniach Krajského súdu v Bratislave predložených odporcom spolu s týmto vyjadrením, Krajský súd v Bratislave odôvodnil zamietnutie s nimi súvisiacich návrhov navrhovateľa na nariadenie neodkladných opatrení tým, že povaha vecí prejednaných v súdnych konaniach, v ktorých boli predmetné konečné zamietavé uznesenia Krajského súdu v Bratislave vydané, neumožňuje nariadenie neodkladného opatrenia totožného s výrokom vo veci samej. Navrhovateľ mal pred podaním jeho návrhu v tejto veci, ako aj pred podaním všetkých jeho ostatných návrhov v ostatných konaniach o nariadenie neodkladných opatrení, ktorými sa proti odporcovi domáhal alebo domáha nariadenia neodkladných opatrení totožných s výrokmi vo veci samej (ďalej spoločne aj „návrhy na nariadenie NO“), vedomosť o sporných skutočnostiach medzi navrhovateľom a odporcom, ktoré vyšli najavo (taktiež) v súdnom konaní v tejto veci. Napriek tomu navrhovateľ zvolil postup domáhania sa ochrany ním tvrdených práv prostredníctvom návrhov na vydanie NO a nie prostredníctvom reivindikačných žalôb. Navyše, navrhovateľ v jeho návrhoch na nariadenie NO sporné skutočnosti zamlčal, resp. po tom, ako sa odporca v súdnych konaniach začal účinne brániť, tieto vopred označil za účelovú obranu odporcu. Tento postup odporca považuje za šikanózny výkon práva zo strany navrhovateľa, pretože podľa názoru odporcu navrhovateľ takýto postup zvolil účelovo a s cieľom: (i) znemožniť odporcovi jeho procesnú obranu prostredníctvom podania námietok proti vlastníckej žalobe; (ii) zabezpečiť pre navrhovateľa rozhodnutie súdu, ktoré je vykonateľné ešte pred jeho právoplatnosťou, a ktoré je exekučným titulom; (iii) získať možnosť núteného výkonu rozhodnutia súdu zo strany exekútora ešte pred tým, ako sa s konečnou platnosťou rozhodne o právach navrhovateľa tvrdených v jeho návrhoch na nariadenie NO. Odporca poukázal na skutočnosť, že: (i) navrhovateľ odpor nepredložil spolu s odvolaním; (ii) príslušná časť textu ods. 25. odvolania je iba pozostatkom textu podania navrhovateľa datovaného dňa 26.08.2021 v konaní 36Cb/37/2021 (dôkaz O-19), ktorého obsah sa vo väčšej časti zhoduje s textom odvolania, spolu s ktorým navrhovateľ odpor predložil do príslušného súdneho konania a z ktorého navrhovateľ pravdepodobne vychádzal pri príprave odvolania; (iii) je zrejmé, že následkom množstva navrhovateľom samostatne iniciovaných konaní o nariadenie NO navrhovateľ stráca prehľad o obsahu jeho jednotlivých podaní v nich; (iv) podanie odporu navrhovateľa v upomínacom konaní nemá so súdnym konaním v tejto veci akýkoľvek súvis a pre toto je bezpredmetné s tým, že spornosť pohľadávky v prejednávanej veci je odvolaciemu súdu zrejmá už zo súdneho spisu v tejto veci; (v) vykonanie dokazovania v súdnom konaní nadväzujúcom na upomínacie konanie ohľadom skutočností, ktoré sú medzi navrhovateľom a odporcom sporné, vrátane odporcovej pohľadávky voči navrhovateľovi, neznamená, že v prejednávanej veci by odvolací súd nemal prihliadať na sporné skutočnosti vo veci, ktoré môžu byť riešené až v súdnom konaní vo veci samej prostredníctvom vykonania riadneho dokazovania a riadnym zistením skutkového stavu veci. Uviedol, že odporca sa aktívne zaujímal o ochranu svojich práv voči navrhovateľovi v konaní 34Cb/40/2021, ako aj v ostatných konaniach o nariadenie NO a v tejto súvislosti ešte pred prípadným
(nezákonným) nariadením neodkladných opatrení vo viacerých z nich využil a využíva odporcovi poskytnuté zákonné prostriedky jeho procesnej obrany. Odporca v konaní 34Cb/40/2021, rovnako ako v prejednávanej veci, tvrdil a predkladal listiny (dôkazy) za účelom osvedčenia skutočnosti, že odporca vykonáva zádržné právo k hnuteľným veciam, v dôsledku čoho bola v konaní 34Cb/40/2021, ako aj v ďalších z ostatných konaní o nariadenie NO, v ktorých došlo k vydaniu zamietavých uznesení Krajským súdom v Bratislave, predložených odporcom, zo strany súdu prvej inštancie a taktiež odvolacieho súdu skonštatovaná spornosť v ňom prejednávanej veci. Vzhľadom na spornosť veci prejednanej v konaní 34Cb/40/2021 (totožnú so spornosťou v súdnom konaní v tejto veci) a s tým súvisiacu potrebu vykonania riadneho dokazovania (najmä jeho rozsah) v ňom, odvolací súd v konaní 34Cb/40/2021 nehodnotil ani vznik, existenciu alebo oprávnenosť zádržného práva (ods. 30. odvolania), resp. jeho neexistenciu tvrdenú navrhovateľom a ani rovnocennosť navrhovateľom tvrdeného vlastníckeho práva k hnuteľným veciam a zádržného práva odporcu (ods. 31. odvolania). Navrhovateľovo tvrdenie, že v konaní 34Cb/40/2021 sa jednalo o stret vlastníckeho práva navrhovateľa na jednej strane a pohľadávky odporcu, ktorá je obligačným právom na druhej strane (ods. 31. odvolania), je v rozpore so skutkovými okolnosťami a tvrdeniami navrhovateľa a odporcu ako v konaní 34Cb/40/2021, tak aj v prejednávanej veci, keďže je zrejmé, že v týchto konaniach (resp. vo všetkých konaniach o nariadenie NO) sa odporca proti navrhovateľom uplatňovaným nárokom bráni námietkou výkonu zádržného práva zo strany odporcu, ktorý odporca považuje v celom rozsahu za oprávnený. V súvislosti s právnym charakterom zádržného práva, s možnosťou procesnej obrany odporcu v súdnych konaniach, ktorých predmetom je vydanie hnuteľných vecí, prostredníctvom námietok proti vlastníckym žalobám a s právnymi názormi súdov duplicitne citovanými navrhovateľom v ods. 32. odvolania, odporca poukazuje na svoje tvrdenia uvedené v časti III. tohto vyjadrenia, ktorých sa odporca plne pridržiava. K tvrdeniam navrhovateľa v ods. 34. odvolania odporca pre úplnosť záverom uvádza, že: (i) tvrdenie navrhovateľa, že zádržné právo je neplatné „na prvý pohľad“ z dôvodu navrhovateľom tvrdenej pochybnosti o existencii pohľadávky odporcu voči navrhovateľovi, je zavádzajúce a nemá podklad v skutkových okolnostiach zistených súdom v konaní 34Cb/40/2021, pretože odporca svoju pohľadávku a zádržné právo považuje v celosti za oprávnené, čo odporca v konaní 34Cb/40/2021 tvrdil a osvedčoval; (ii) tvrdenie navrhovateľa, že zamietnutím jeho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v konaní 34Cb/40/2021 bolo navrhovateľovi odoprené právo na súdnu ochranu, je nepravdivé, pretože navrhovateľ má možnosť domáhať sa ochrany ním tvrdeného práva v súdnom konaní vo veci samej, t. j. v súdnom konaní o prípadnej reivindikačnej žalobe navrhovateľa, čo vyplýva z odôvodnenia uznesenia 3Cob/126/2021-824. S ohľadom na skutočnosti uvedené odporcom v tomto vyjadrení navrhol, aby odvolací súd po skutkovom a právnom posúdení tejto veci uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil a zaviazal navrhovateľa na náhradu trov odvolacieho konania odporcu v rozsahu 100%.
5. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie podľa § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania navrhovateľa, vyjadrením odporcu, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
6. Odvolací súd na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami uvedenými navrhovateľom v podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. V zmysle platnej právnej úpravy (§ 324 a nasl. CSP) môže súd nariadiť neodkladné opatrenie v dvoch prípadoch, a to, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je daná obava, že exekúcia bude ohrozená, pričom navrhovateľ musí opísaním rozhodujúcich skutočností presvedčiť o potrebe nariadiť neodkladné opatrenie v záujme dosiahnutia ochranného účelu. Navrhovateľ je povinný okrem opísania rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísať tiež skutočnosti hodnoverne osvedčujúce dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Súd prvej inštancie vyhodnotil návrh navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia ako nedôvodný, nakoľko neboli splnené základné zákonné predpoklady pre jeho nariadenie, a to správne.
7. Podľa § 325 ods. 1 CSP, neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
8. Podľa § 325 ods. 2 písm. c), d) CSP, neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby nenakladala s určitými vecami alebo právami, niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.
9. Podľa § 329 ods. 1 CSP, súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
10. Od účinnosti nového Civilného sporového poriadku, t. j. od 1. júla 2016, je priamo v § 330 ods. 2 CSP expresis verbis vyjadrené, že súd môže nariadiť aj také neodkladné opatrenie, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej. Kritériom pre akceptovateľnosť takéhoto rozhodnutia je to, že totožnosť výrokov pripúšťa povaha veci. Súd je povinný vždy individuálne vyhodnotiť, či povaha veci pripúšťa nariadenie požadovaného neodkladného opatrenia z hľadiska totožnosti výrokov.
11. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Odvolací súd uvádza, že v danom prípade vyhovením navrhovanému neodkladnému opatreniu sa fakticky vytvorí rovnaký stav, aký by nastal uložením povinnosti odporcovi vydať navrhované hnuteľné veci meritórnym rozhodnutím. Odporca by bol povinný vydať hnuteľné veci už okamihom doručenia neodkladného opatrenia (§ 332 ods. 1 CSP), ktoré nie je výsledkom dokazovania medzi stranami sporu, ohľadom sporných skutočností, ale iba na základe osvedčenia základných relevantných okolností.
13. Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade povaha prejednávanej veci neumožňuje, aby navrhovateľ neodkladným opatrením dosiahol úpravu pomerov medzi stranami nariadením neodkladného opatrenia totožným ako žalobou vo veci samej, nakoľko by sa jednalo o zásah súdu neprimeraný, najmä s ohľadom na jeho následky jednoznačne nahrádzajúce konanie vo veci samej, v ktorom spornosť veci má byť riešená riadnym zistením skutkového stavu veci a vykonaním riadneho dokazovania. Ak by súd prvej inštancie uložil povinnosť odporcovi vydať navrhovateľovi hnuteľné veci, ktorých vydania sa navrhovateľ domáha návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia, takýto závažný zásah by bol nielen v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tomto smere je podľa názoru odvolacieho súdu garantované právo každého účastníka, aby sa jeho vec prejednala v konaní, v ktorom bude môcť predniesť všetky argumenty a predložiť všetky dôkazy na svoju obranu a až následne sa podrobiť rozhodnutím uloženej povinnosti.
14. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa domáha vydania spolu 196 kusov hnuteľných vecí, predstavujúce mobilné telefóny, koncové telekomunikačné zariadenia, príslušenstvo a ďalší tovar v celkovej hodnote 43.974,27 eur, ktoré sa nachádzali v rámci prevádzky značkovej predajne Orange označenej ako „POS 1002“, nachádzajúcej sa na adrese SNP 16, 990 01 Veľký Krtíš. Odporca bol do decembra 2020 jedným z viacerých obchodných zástupcov navrhovateľa; listom navrhovateľa zo dňa 10.12.2020 navrhovateľ zrušil odporcovi oprávnenie obchodného zástupcu vykonávať obchodné zastúpenie navrhovateľa v značkových predajniach a v SME kanceláriách a odstúpil od zmluvy. Odporca zastáva názor, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia je v rozpore so zákonom, pretože o návrhom uplatnených nárokoch nie je možné rozhodovať v tejto fáze konania. Odporca proti návrhu a ním uplatneného nároku navrhovateľa na vydanie hnuteľných vecí namieta, že odporca vykonáva zádržné právo k hnuteľným veciam za účelom zabezpečenia pohľadávky odporcu voči navrhovateľovi na zaplatenie odstupného.
15. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pojem „potreba neodkladne upraviť pomery medzi stranami sporu“ je nutné interpretovať tak, že bez tejto úpravy vzťahov súdom by strane sporu hrozila nenapraviteľná alebo len ťažko napraviteľná ujma. Zmyslom neodkladného opatrenia je poskytnúť dočasnú ochranu oprávnenej strane sporu a zabrániť zhoršovaniu jej postavenia, a to napriek tomu, že súd nemá náležite zistený skutkový stav, pričom musí prihliadať nielen na ochranu oprávnených
záujmov toho, kto o nariadenie neodkladného opatrenia žiada, ale na druhej strane tiež musí prihliadnuť na ochranu toho, proti komu má navrhované neodkladné opatrenie smerovať/ zásada proporcionality/. Účelom neodkladných opatrení nie je riešenie faktických pomerov medzi stranami sporu, ani riešenie ich vzájomných nezhôd, či sporov, na riešenie ktorých slúži výlučne žaloba vo veci samej. Účelom neodkladného opatrenia je dočasná úprava právnych pomerov strán sporu, ktorá vyžaduje okamžitý zásah súdu za súčasnej hrozby nenapraviteľnej alebo iba ťažko napraviteľnej ujmy.
16. Pri návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musí navrhovateľ po osvedčení svojho hmotného nároku, ktorého ochrany sa domáha, presvedčivo osvedčiť skutočnosti odôvodňujúce bezodkladnú potrebu úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená. Osvedčovanie znamená zisťovanie najvýznamnejších skutočností potrebných pre rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia prostredníctvom označených dôkazov. Osvedčenie skutočností, ktoré by odôvodňovali nariadenie neodkladného opatrenia, sa posudzuje len podľa návrhu a k nemu priložených listín. Uvedený postup predpokladá platná právna úprava (§ 329 ods. 1 CSP), sledujúca tým dosiahnutie účelu inštitútu neodkladného opatrenia, ktorým je flexibilné a rýchle riešenie situácie vyžadujúcej si, v prípade potreby, okamžitý zásah súdu.
17. Odvolaciemu súdu sa žiada poznamenať, že zásadná právna otázka, ktorú je potrebné v prejednávanej veci riešiť, je stret vlastníckeho práva navrhovateľa k hnuteľným veciam, ktorých vydania sa návrhom domáha a zádržného práva uplatneného odporcom v zmysle ust. § 151s OZ na hnuteľné veci - akýkoľvek a každý tovar patriaci navrhovateľovi a dodaný navrhovateľom odporcovi (do tzv. predzásoby), ktoré sa nachádzali v značkových predajniach navrhovateľa a SME kanceláriách.
18. Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Vlastníctvo zaväzuje. Nesmie byť zneužité na ujmu práv druhých alebo v rozpore so zákonom chránenými záujmami spoločnosti. Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; zvlášť sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje (§ 126 ods. 1 OZ).
19. Podľa § 151s ods. 1 veta prvá OZ, kto je povinný vydať hnuteľnú vec, môže ju zadržať, aby zabezpečil svoju splatnú peňažnú pohľadávku voči tomu, komu je inak povinný vec vydať( zádržné právo).
20. Podľa § 3 ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
21. Podľa § 265 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ ObZ“), výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
22. V posudzovanej veci si navrhovateľ uplatnil v rámci neodkladného opatrenia vydanie hnuteľných vecí. Spornosť vlastníctva navrhovateľa k predmetným hnuteľným veciam nebola podľa názoru odvolacieho súdu relevantným spôsobom spochybnená. Odporca oznámil navrhovateľovi listom zo dňa 29.12.2020 uplatnenie zádržného práva na predmetné hnuteľné veci za účelom zabezpečenia svojej pohľadávky. Z uvedeného vyplýva, že stoja oproti sebe tak vlastnícke právo navrhovateľa, ako aj zádržné právo uplatnené odporcom (vecné právo k cudzej veci). Pri strete dvoch práv je nutnou podmienkou konečného rozhodnutia využitie všetkých možností minimalizácie zásahu do druhého z nich. Podľa názoru odvolacieho súdu, ak odporca riadne uplatnil zádržné právo na hnuteľné veci, bol splnený zákonný dôvod, ktorým došlo k obmedzeniu vlastníckeho práva navrhovateľa disponovať s predmetnými hnuteľnými vecami. V nadväznosti na vyššie uvedené je odvolací súd, súhlasne so súdom prvej inštancie, toho názoru, že povaha prejednávanej veci neumožňuje, aby navrhovateľ neodkladným opatrením dosiahol úpravu pomerov medzi stranami sporu nariadením neodkladného opatrenia totožným s výrokom vo veci samej, nakoľko by sa jednalo o zásah súdu neprimeraný, najmä s ohľadom na jeho následky jednoznačne nahrádzajúce konanie vo veci samej, v ktorom spornosť veci má byť riešená riadnym zistením skutkového stavu veci a vykonaním riadneho dokazovania.
23. Ústavný súd Slovenskej republiky už v náleze č. k. II. ÚS 866/2014-42 z 20. augusta 2015 judikoval, že v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia príslušný súd v zásade nevykonáva dokazovanie, vychádza len z tzv. osvedčených skutočností - skutočností, ktoré vyplývajú z tvrdení účastníkov konania v iných podaniach, prípadne zo skutočností, ktoré možno osvedčiť z dôkazov, ktoré účastníci predložili v príslušnom štádiu konania o veci samej. Samotný Ústavný súd Slovenskej republiky následne vo svojom náleze č. k. III. ÚS 175/2017-44 z 4. júla 2017 konštatoval, že závery Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorým tento dospel v náleze č. k. II. ÚS 866/2014-42 z 20. augusta 2015, sú relevantné aj v súčasnosti, keď rekodifikáciou civilného procesného práva došlo k definitívnemu zániku inštitútu predbežného opatrenia a s účinnosťou od 1. júla 2016 Civilný sporový poriadok zaviedol inštitút neodkladného opatrenia a zabezpečovacieho opatrenia.
24. K odvolacej námietke, že súd sa nevyporiadal s osvedčením okolností rýchlej straty hodnoty vecí, ako dôvodom na neodkladnú úpravu, preto je možné v tejto časti a rozsahu považovať odôvodnenie za nepreskúmateľné, čo považuje za inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolací súd zastáva názor, že súd nemusel posudzovať akékoľvek skutkové okolnosti, resp. navrhovateľom tvrdené dôvody na nariadenie neodkladného opatrenia. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti konštatoval nemožnosť nariadenia neodkladného opatrenia, a preto nebolo jeho povinnosťou skúmať ďalšie dôvody, resp. potrebné preskúmať ich osvedčenie. Preto neobstojí odvolacia námietka navrhovateľa, že sa súd nevysporiadal so skúmaním ďalších podmienok, v dôsledku čoho bolo porušené právo navrhovateľa na spravodlivý súdny proces, resp. má to za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako takého.
25. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danom prípade rozhodol vecne správne, pokiaľ zamietol návrh navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia, nakoľko v konaní neboli osvedčené zo strany navrhovateľa základné predpoklady pre jeho nariadenie. Vzhľadom na túto skutočnosť odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne potvrdil.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnému odporcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške týchto trov rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením.
27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).