Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoE-18-2021.pdf
PDF · 88.89 KB
Case nature
Subarea
14CoE/18/2021
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr. Zdenky Kohútovej a JUDr. Júliusa Tótha v exekučnej veci oprávneného: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom Michalská 387/16, Bratislava, IČO: 35 838 825, právne zastúpeného Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, Bratislava, IČO: 47 255 706, proti povinným: X. N. H., W.. XX.XX.XXXX, F. L. X, C., X. V. N., W.. XX.XX.XXXX, F. L. X, C., X. Š. U., W.. XX.XX.XXXX, F. A. X, C., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod. sp. zn. EX 106/10, o vymoženie 175,78 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 20.10.2020, č. k. 4Er/42/2010-35, takto
rozhodol:
I. O d m i e t a odvolanie.
II. Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením námietky oprávneného proti Upovedomeniu súdneho exekútora o zastavení starej exekúcie č. EX 106/10 zamietol (výrok I) a návrh oprávneného na prerušenie konania za účelom podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde Slovenskej republiky o ústavnosti zákona č. 233/2019 Z. z. zamietol (výrok II).
2. V odôvodnení uviedol, že na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu, ktorým je platobný rozkaz Okresného súdu Rožňava zo dňa 30.10.1991, sp. zn. 9C/1113/1991 poveril súd prvej inštancie vykonaním exekúcie na vymoženie 175,78 eur s príslušenstvom súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. poverením č. 5808 024873 zo dňa 26.01.2010. Dňa 18.05.2020 predložil súdny exekútor súdu Upovedomenie o zastavení starej exekúcie, výzvu na úhradu trov starej exekúcie sp. zn. EX 106/10 a námietky oprávneného voči zastaveniu starej exekúcie. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie vydal súdny exekútor podľa ust. § 5 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pretože podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a) tohto zákona uplynula rozhodná doba. Oprávnený v podaných námietkach žiadal preveriť a potvrdiť totožnosť subjektu oprávneného v tomto konaní, nakoľko vymáhané pohľadávky boli postúpené na tretiu osobu. Ďalej namietal, že upovedomenie bolo vydané v rozpore so zákonom, pretože ide o starú exekúciu, ktorá nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcií do 7 dní odkedy sa súdny exekútor dozvedel skutočnosti rozhodujúce pre zápis alebo maximálne do 30.06.2016, upovedomenie neobsahuje opis skutočností, ktoré zastavenie starej exekúcie odôvodňujú a z tohto upovedomenia nie je zrejmé, prečo vôbec došlo k zastaveniu exekúcie a aké úkony súdny exekútor vykonal. Súčasťou námietok bol aj návrh na prerušenie konania v súvislosti s podaním podnetu na začatie konania pred Ústavným súdom SR o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR, keďže oprávnený sa domnieval, že zákon č. 233/2019 Z. z. je v rozpore s ústavou. Súd prvej inštancie citoval ust. § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1, § 5 ods. 1 a 3, § 6, § 7 ods. 1 a 3 zákona č. 233/2019 Z. z., § 9a ods. 1, § 211a ods. 1, § 233a, § 243d ods. 3 a § 243h ods. 1 a § 243m zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), § 162 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 1 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 355/2014 Z. z. o centrálnom registri exekúcií a konštatoval, že zákon č. 233/2019 Z. z. upravuje niektoré dôvody na zastavenie starej exekúcie (§ 2 ods. 1) zo zákona. t. j. priznáva niektorým skutkovým okolnostiam odôvodňujúcim zastavenie starej exekúcie účinky priamo zo zákona. Vznik takejto relevantnej okolnosti je dôvodom pre zastavenie starej exekúcie priamo zo zákona a akýkoľvek návrh, či už hmotnoprávnej alebo procesnoprávnej povahy nemôže mať vplyv na vedenie takto zastaveného exekučného konania. Účelom namietaného zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní je odbremenenie všeobecných súdov od exekučnej agendy. Ak je oprávnený presvedčený o reálnej vymožiteľnosti svojej pohľadávky, o túto neprichádza a môže ju naďalej vymáhať prostredníctvom iného súdu. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie nevidel dôvod ani na prerušenie konania (zastaveného ex lege) a podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov Ústavnému súdu SR. Preto návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 3 CSP zamietol. V ďalšom poukázal na znenie ust. § 6 ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019 Z. z. a uviedol, že z gramatického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že podstatným predpokladom pre nepriznanie trov starej exekúcie súdnemu exekútorovi je nezapísania tejto exekúcie do centrálneho registra exekúcií. Pre nepriznanie trov teda nie je rozhodujúca „včasnosť“ zapísania exekúcie ale len skutočnosť, či exekúcia bola do tohto registra zapísaná. Súd prvej inštancie mal z obsahu centrálneho registra exekúcií za preukázané, že posudzovaná exekúcia doň bola zapísaná a túto skutočnosť považoval za rozhodujúcu. Tiež poukázal na to, že napriek námietkam oprávneného upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky náležitosti vyžadované ust. § 5 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. Rovnako z obsahu spisu nezistil, že by súdu alebo súdnemu exekútorovi bola predložená zmluva o postúpení pohľadávok, v dôsledku ktorej by malo byť rozhodnuté o zmene účastníkov konania na strane oprávneného. Zo všetkých uvedených dôvodov považoval uznesenie o zastavení starej exekúcie za súladné so zákonom č. 233/2019 Z. z. a preto námietky oprávneného ako nedôvodné zamietol.
3. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
4. Namietal, že súd v poučení napadnutého uznesenia nesprávne uviedol, že proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné, keďže z ust. § 7 ods. 3 a § 10 ods. 2 zák. č. 233/2019 Z. z. vyplýva, že proti rozhodnutiu o námietkach je prípustná sťažnosť. Súd prvej inštancie neuviedol, na základe čoho podľa neho proti uzneseniu opravný prostriedok prípustný nie je a na čom sa jeho poučenie zakladá. Oprávnený zároveň namietal, že o námietkach rozhodol sudca a nie vyšší súdny úradník. Súd prvej inštancie v uznesení neuviedol, prečo o námietkach rozhodol sudca v rozpore s § 10 ods. 2 zák. č. 233/2019 Z. z. a rovnako súd sa nezmienil o tom, že by v tejto veci o námietkach oprávneného sudca mohol rozhodnúť. Napadnuté uznesenie trpí základným neodstrániteľným nedostatkom, a to rozhodnutím osobou, ktorej zákon možnosť rozhodnúť o námietkach nezveruje a nedáva, z ktorého dôvodu rozhodoval vylúčený sudca resp. nesprávne obsadený súd. Oprávnený ďalej namietal, že zákon č. 233/2019 Z. z. celkom jednoznačne hovorí o tom, kedy súdny exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov, pričom poukazuje na konkrétnu povinnosť súdneho exekútora, kde z ustanovení Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva to, dokedy ju musí súdny exekútor splniť. Povinnosť zápisu do centrálneho registra exekúcií mal exekútor splniť do siedmich dní, odkedy sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o skutočnostiach rozhodujúcich pre zápis a zároveň do 30.06.2016 v zmysle § 211a ods. 3, § 243d ods. 3 Exekučného poriadku a § 1 ods. 1 vyhl. MS SR č. 355/2014 Z. z. o centrálnom registri exekúcií. Centrálny register exekúcií bol zriadený zákonom č. 335/2014 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.01.2015 a bol týmto dňom spustený. Keďže poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi doručené v roku 2010, mal súdny exekútor zabezpečiť zápis exekúcie do Centrálneho registra exekúcií najneskôr do 07.01.2015. Nemôže byť potom správny záver o tom, že by pre nárok súdneho exekútora na paušálnu náhradu trov starej exekúcie postačovalo to, aby bola stará exekúcia v Centrálnom registri exekúcií len zapísaná. Neskorší zápis exekúcie do centrálneho registra exekúcií vo vzťahu k paušálnej náhrade trov starej exekúcie relevantný nie je. Súd sa v napadnutom uznesení s námietkou oprávneného týkajúcou sa včasného zápisu do registra exekúcií nevysporiadal takým spôsobom, že by nárok súdneho exekútora na paušálne trovy starej exekúcie mohol byť daný. Súd prvej inštancie tiež nerozhodol o návrhu na podanie návrhu na konanie pred Ústavným súdom SR. Z uvedených dôvodov tak podľa oprávneného uznesenie vykazuje znaky arbitrárnosti a je nepreskúmateľné.
5. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací podľa § 34 CSP skôr, ako pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, zaoberal sa otázkou, či odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote subjektom, ktorý je na podanie odvolania oprávnený (oprávnenou osobou), ako aj tým, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon takýto opravný prostriedok pripúšťa a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je potrebné odmietnuť podľa ust. § 386 písm. c) CSP.
6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvej vety CSP).
7. Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, na postup podľa tohto zákona sa použije Exekučný poriadok, okrem ustanovenia § 53 ods. 3 písm. g).
8. Podľa § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
9. Podľa § 9a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
10. Podľa § 355 ods. 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
11. Podľa § 357 CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o a) zastavení konania, b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania, n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.
12. Civilný sporový poriadok, ustanovenia ktorého je potrebné primerane použiť v konaní podľa Exekučného poriadku, v citovanom ust. § 355 upravuje, že odvolanie je prípustné len proti tým uzneseniam, voči ktorým to zákon výslovne pripúšťa. Ide o zmenu oproti právnej úprave Občianskeho súdneho poriadku účinnej do 30. júna 2016, ktorá naopak taxatívne vypočítavala uznesenia, voči ktorým odvolanie prípustné nebolo. Ustanovenie § 357 CSP taxatívne vymedzuje, voči ktorým uzneseniam je odvolanie prípustné, pritom nestanovuje, že takým uznesením je aj uznesenie súdu, ktorým súd návrh na prerušenie konania zamietol a ktorým súd námietky proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie zamietol, tzn. možnosť podať odvolanie proti týmto výrokom súdu Civilný sporový poriadok nepripúšťa, a to bez ohľadu na to, či odvolanie podá oprávnený, povinný alebo súdny exekútor. Ani Exekučný poriadok nepripúšťa odvolanie proti rozhodnutiu o námietkach v zmysle ust. § 7 ods. 3 zák. č. 233/2019 Z. z.
13. Podľa § 386 písm. c) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
14. Vzhľadom na to, že odvolanie oprávneného bolo podané proti uzneseniu súdu prvej inštancie, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, odvolací súd podľa ust. § 386 písm. c) CSP odvolanie oprávneného odmietol.
15. K odvolacím námietkam odvolací súd dodáva, že v zmysle v § 10 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní podľa § 7 ods. 3 a § 8 ods. 2 koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu vyšší súdny úradník, pričom proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je prípustná sťažnosť. Citovaný zákon tak umožňuje rozhodovať na základe poverenia sudcu vyššiemu súdnemu úradníkovi, ale nestanovuje výlučne povinný postup, kedy musí rozhodnúť vyšší súdny úradník a až následne sudca. Zákon tak poskytuje možnosť rozhodovania vyššiemu súdnemu úradníkovi na základe poverenia sudcu, pričom však v prípade, ak takéto poverenie sudca nevydá, tak rozhoduje sám sudca.
16. Zároveň odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 502/2019 zo dňa 26.05.2020, v ktorom sťažovateľ dával do súvisu zásah do svojich práv aj s tým, že o jeho nároku na náhradu trov exekúcie nerozhodoval vyšší súdny úradník, ale priamo sudca, a tak nemohol využiť proti napadnutému rozhodnutiu žiaden opravný prostriedok, v čom videl porušenie princípu dvojinštančnosti konania. Ústavný súd poukázal na svoje rozhodnutie č.k. PL. ÚS 10/2019-11 z 30.01.2019, v zmysle ktorého z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ani čl. 6 dohovoru samotné právo na odvolanie na súde vyššej inštancie negarantuje a dvojinštančnosť, ako vyplýva z judikatúry ESĽP, nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho konania. Ústavný súd tak konštatoval, že iba to, že v danej veci rozhodol sudca, a nie vyšší súdny úradník, nemôže samo osebe spôsobiť zásah do ústavných práv sťažovateľa, pretože dvojinštančnosť nie je všeobecnou zásadou civilného konania.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal v tomto konaní úspech a povinným preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.
18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).