Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_25CoCsp-35-2020.pdf
PDF · 121.29 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoCsp/35/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a členov senátu JUDr. Ľubice Spálovej a JUDr. Petra Dumana, v spore žalobkyne: R Collectors s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: Y. F., nar. XX. Y. XXXX, bytom Y. U., o 4.991,26 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 11. februára 2019 č. k. 35Csp/304/2017-125, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu a v časti trov prvoinštančného konania r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 4.717,33 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,93 eur, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne (pozn: opravným uznesením č. k. 35Csp zo dňa 13. februára 2020 súd prvej inštancie ,,opravil výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. týkajúci sa výšky úroku z omeškania, ktorá bola v rozsudku uvedená vo výške 5 % čo nekorešpondovalo s tým, ako bol vyhlásený na pojednávaní t. j. 5,05 %, preto uvedeným uznesením opravil výšku úroku z omeškania tak ako to vyplýva aj zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 11. februára 2019, kedy došlo k vyhláseniu rozsudku) zo sumy 4.717,33 eur od 21. mája 2015 do zaplatenia; výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 88 % s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanovením, § 2 písm. a/, b/ a d/, § 9 ods. 2 písm. j/ a k), § 11 ods. 1 písm. b) z. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“), § 52 ods. 1 a 4, § 53 ods.1, § 54 ods. 1, 2 a § 517 ods. 2 z. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len O.z“).
3. Vecne dôvodil, že tým, že právny vzťah medzi stranami založený úverovou zmluvou zo dňa 13.10.2014 posudzoval podľa ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Ide o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára i úverové podmienky mala žalobkyňa už pripravené a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa žalovaného, ktorý obsah zmluvy i úverových podmienok nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil. Žalovaný od žalobkyne titulom úveru vyčerpal sumu 5.000 eur a v splátkach uhradil sumu vo výške 282,67 eur, preto sa pre nesplácanie úveru riadne a včas dostal do omeškania. Z obsahu úverovej zmluvy mal súd prvej inštancie preukázané, že právny predchodca žalobkyne a žalovaný sa dojednali na to, že žalovaný úver vráti v 120 mesačných splátkach (istiny a úrokov) po 115 eur, pričom konečná splatnosť úveru mala nastať 15.11.2024. V zmluve bola ako ďalšia zákonná náležitosť uvedená celková čiastka úveru vo výške 13.485,09 eur. Takto stanovená celková čiastka úveru však nezodpovedá násobku vyčíslenej mesačnej splátky s počtom splátok (115 eur x 120 = 13.800 eur). Podľa názoru súdu nie je ako vysvetlenie akceptovateľný žalobkyňou špecifikovaný rozpis splátok,
pretože tento v žiadnom prípade nekorešponduje dohode zmluvných strán o počte splátok, ich výške a termínoch splatnosti. Podľa uvedeného rozpisu totiž mal byť žalovaný povinný zaplatiť len 118 splátok, a to poslednú 118. len do výšky 30,09 eur, pričom splatenie poslednej splátky a tým konečná splatnosť úveru mala nastať zrejme už 15.9.2024 a nie 15.11.2024, ako bolo uvedené v zmluve. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že rozdiel bol spôsobený interným výpočtom, ktorý neumožňoval určenie splátok na desatinné čísla. Takýto matematický postup by možno odôvodňoval čiastočnú odchýlku vo výške jednej poslednej splátky, ale nie rozdiel v troch splátkach. Právnou normou vyžadované obligatórne splnenie zákonných náležitostí vymedzených v § 9 ods. 2 písm. k) a j) je motivované osobitným cieľom zákonodarcu, vyplývajúcim z pozitívneho záväzku štátu v oblasti ochrany spotrebiteľa, a to zabezpečiť spotrebiteľovi dostatočné množstvo informácií pre rozhodnutie o ne/uzavretí zmluvného záväzku. Záujemca o úverový produkt musí byť správne a zrozumiteľne informovaný, aká je výška splátky a z čoho pozostáva, aká je celková čiastka na zaplatenie a kedy pri riadnom splácaní jeho záväzok zanikne, keďže táto informácia ho môže zásadne ovplyvniť pri voľbe, či zmluvu uzatvorí alebo nie. Žalobcom pripravená zmluva zaväzovala žalovaného na zaplatenie vyššej sumy v splátkach (a to až v počte ďalších štyroch splátok), než bola dojednaná celková výška úveru (§ 9 ods. 2 písm. j), resp. ho zaväzovala na vrátenie záväzku v kratšom čase, než malo byť podľa zmluvy dojednané (rozdiel dvoch mesiacov). Tým, že žalovaný nemal informáciu o zložkách jednotlivých splátok, nemal ani možnosť overiť si prípadný vznik preplatku, na ktorý by mu v prípade riadneho plnenia vznikol nárok a vôbec zistiť to, že k zániku jeho záväzku by pri riadnom plnení došlo už 15.9.2024 a ďalej by, napriek zmluvnému dojednaniu o počte splátok a dátume konečnej splatnosti, už nebol povinný plniť. Keďže zákonom stanovené náležitosti síce boli v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedené, ale vzájomne si odporovali, pre spotrebiteľa museli byť nevyhnutne mätúce a ochranu jeho majetkových práv ponechávali výhradne na dodatočnej aktivite veriteľa (ktorý vo vyjadrení tvrdil, že by spotrebiteľa dodatočne upozornil na výšku posledných splátok), súd dospel k záveru, že takáto formulácia má rovnaký následok, akoby tieto náležitosti dojednané neboli. Nakoľko v zmluve neboli splnené základné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. j, k/ zák. č. 129/2010 Z. z., je potrebné považovať úver za bezúročný podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z., preto vzniká žalovanému povinnosť vrátiť žalobkyni len poskytnutý úver. Žalovaný preukázateľne uhradil na splatenie úveru vo výške 5.000 eur sumu 282,67 eur. Jeho dlh voči žalobkyni tak predstavuje sumu 4.717,33 eur, v ktorej prvoinštančný súd považoval žalobu za dôvodnú. Nakoľko sa so zvyškom úveru žalovaný dostal do omeškania, v dôsledku čoho žalobkyňa ku dňu 21.5.2015 zosplatnila celý úver a vyzvala ho na jeho zaplatenie v celosti, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 4.717,33 eur spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,93 eur (za obdobie do vyhlásenia predčasnej splatnosti, t. j. do 21.5.2015 podľa predloženého rozpisu vo vyjadrení z 29.12.2017) a 5,05 % ročne z dlžnej sumy 4.717,33 eur odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti, teda od 21.5.2015 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalovanej istiny a príslušenstva žalobu zamietol.
4. Proti tomuto rozsudku, avšak výlučne v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá (zamietajúca časť, druhý odsek výroku rozsudku súdu prvej inštancie) a rozhodnuté o náhrade trov konania (tretí odsek výroku rozsudku súdu prvej inštancie), podala žalobkyňa prostredníctvom svojej splnomocnenkyne odvolanie s tým, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku toho, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na prejednanie a nové rozhodnutie, alebo aby odvolací súd zmenil prvoinštančné rozhodnutie tak, že žalobe v plnom rozsahu (v odvolaním napadnutej časti) vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu trov aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Uviedla, že zmluva o úvere obsahuje všetky požiadavky, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje vychádzajúc pritom z pre Slovenskú republiku záväzného rozsudku Súdneho dvora vo veci č. C - 42/15, Home Credit Slovakia. V predmetnom rozsudku Súdny dvor ES uviedol, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti podľa čl. 10 ods. 2 Smernice, sankcia v podobe toho, že zmluva sa považuje za zmluvu bez úrokov a poplatkov je primeraná len v prípade, ak ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Spotrebiteľ nebol spochybnený v možnosti posúdiť rozsah svojho záväzku, nakoľko poznal údaje o výške úveru a celkovej výške nákladov, vedel, koľko bude nakoniec musieť zaplatiť a prijatím úveru s takýmito podmienkami súhlasil. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie záverom, že zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným je bezúročná a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 a písm. a) 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, pretože neobsahuje údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch tak, ako to je uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k) a to
údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Odvolateľka nepovažuje predmetný záver súdu prvej inštancie za správny, pretože úlohou zákonnej úpravy je zabezpečiť, aby spotrebiteľ vedel posúdiť rozsah svojho záväzku. Požiadavka, aby úverová zmluva obsahovala rozklad jednotlivej splátky v členení na istinu, úrok a poplatky nie je v súlade s požiadavkami Smernice 2008/48/ES. Z uvedeného tak vyplýva, že ani sankcia v podobe toho, že úver je poskytnutý bez úroku a poplatkov, ak neobsahuje rozklad jednotlivej splátky v členení na istinu, úrok a poplatky, nie je primeraná. Z dôvodovej správy k ust. § 11 zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý nahradil zákon č. 258/2001 Z. z.: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti /splácať istinu, úroky a iné poplatky/ vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere). Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: … výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. V zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. sa uvedené ustanovenie aplikuje len v prípade, že obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj amortizácia istiny, pričom v takom prípade sa zákazníkovi v zmysle § 9 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z. z. poskytuje amortizačná tabuľka, ktorá „podľa odseku 3 uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a prípadne i dodatočné náklady; ak úroková sadzba nie je fixná alebo sa dodatočné náklady podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere môžu zmeniť, amortizačná tabuľka zrozumiteľne a stručne uvádza, že údaje v nej uvedené budú platné len do najbližšej zmeny úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru alebo dodatočných nákladov v súlade so zmluvou o spotrebiteľskom úvere“. V danom prípade nebola dohodnutá amortizácia istiny úveru a z tohto dôvodu sa náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. dá vyhovieť jedine nasledovným spôsobom, ktorý považuje žalovaný za postačujúci. Zmluva o úvere obsahuje požadované náležitosti, keďže sa v nej uvádza, že (i) výška úveru, (ii) úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou, (iii) výška mesačnej splátky, (iv) RPMN banky v %, (v) taktiež priemernú RPMN na trhu, (vi) celkovú výšku úveru, (vii) dátum 1. splátky, (viii) dátum nasledujúcich splátok, (ix) počet mesačných splátok. Podľa názoru Okresného súdu v Prešove vyjadrenom v rozhodnutí sp. zn. 11Csp/2018/2017 nemožno súhlasiť ani s nutnosťou rozlíšenia splátky, pretože ohľadom tejto náležitosti je potrebné použiť eurokomformný výklad, teda výklad v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES a teda podľa Súdneho dvora EÚ v známom rozsudku C-42/15. Pre súd je zarážajúce, ak spotrebiteľ, ktorý často sa domáha práve eurokomformného výkladu, v prípade, že tento výklad nie je v jeho záujme, žiada o jeho vylúčenie a neprijatie záverov európskeho súdu. Spomínaná smernica EÚ nemá priamy účinok pre konkrétny súdny spor, v tomto prípade sa nejedná o konštituovanie nejakého práva či povinnosti v zmysle smernice, čo by neprichádzalo do úvahy, ale jedná sa o otázku výkladu sporného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. s európskou smernicou, ktorá zaviedla v článku 22 úplnú harmonizáciu a záväzný charakter, predovšetkým pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a teda v zmysle nej členské štáty EÚ nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej úprave zahrnúť iné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere než sú uvedené v článku 10 ods. 2 smernice / v ňom sa uvádza len termín splátka a teda nie splátka istiny, úrokov a poplatkov). Súd pritom dáva do pozornosti aj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-555/07 zo dňa 19.1.2010 a z neho body 48 a 51, kde sa uvádza: „Požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom únie vyplýva zo systému zmluvy o EÚ, ktorá tým umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby pri výkone svojich právomocí a rozhodovanie sporu zabezpečil plnú účinnosť práva Únie / tiež rozsudok Pfeiffer C397/01/ . Z bodu 51 citovaného rozsudku vyplýva záver, že pri zabezpečovaní práva Únie vnútroštátny súd neuplatní žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie /tiež rozsudok vo veci Mangold C-144/04 zo dňa 22.11.2005/“. Priemerného spotrebiteľa zaujíma predovšetkým výška úveru a suma, ktorú výsledne zaplatí, teda ľudovo povedané, o koľko preplatí jemu poskytnutý úver. Priemerný spotrebiteľ nebude skúmať každú jednu splátku samostatne. Rozdelenie splátky na istinu a úroky má zmysel pre nedobromyseľného spotrebiteľa, ktorý predpokladá, že bude v omeškaní s plnením záväzku pre výpočet úroku z omeškania. Dobromyseľný spotrebiteľ predpokladá, že splní svoj záväzok v dohodnutom čase a preto pokiaľ v zmluve sú uvedené informácie o výške úveru a celkových nákladov na úver a doba splácania úveru, vie sa edukovane rozhodnúť o tom, či zmluvu o úvere uzatvorí alebo neuzatvorí. Je teda maximálne v záujme spotrebiteľa rozhodnutie, podľa ktorého absencia rozdelenia každej splátky na istinu, úroky a poplatky nespôsobuje bezúročnosť úveru, nakoľko spotrebiteľ mal všetky potrebné informácie k uzatvoreniu zmluvy a mohol sa fundovane rozhodnúť. Odvolateľka apeluje na znenie dôvodovej správy k zákonu č. 279/2017 Z. z., ktorý zo zákona č. 129/2010 Z. z. odstránil také znenie ust. § 9 ods. 2 písm.
l), podľa ktorého zmluva o úvere mala obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, cit. z dôvodovej správy: „Vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté z dôvodu záverov Rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s./Klára Bíróová. V zmysle uvedeného rozsudku zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať len náležitosti výslovne uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, a to vzhľadom k tomu, že touto smernicou sa zabezpečuje úplná harmonizácia v oblasti spotrebiteľských úverov (v článku 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES je uvedené, že ,,členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice." Zmluva o spotrebiteľskom úvere môže obsahovať aj prípadné iné zmluvné podmienky zakotvené v čl. 10 ods. 2 písm. u) smernice 2008/48/ ES, avšak tieto podmienky musia byť individuálne dohodnuté so spotrebiteľom v rámci ich úverového zmluvného vzťahu, ako to vyplýva z bodu 57 predmetného rozsudku. Ustanovenie čl. 10 ods. 2 písm. u) smernice 2008/48/ES by sa nemalo podľa bodu 58 rozsudku vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Ak by sme predmetné ustanovenia ponechali v zákone č. 129/2010 Z. z., Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou.“
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C.s.p.) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti je potrebné zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p.) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C.s.p.).
7. Predmetom odvolacieho konania bolo v danom prípade posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobu vo zvyšku zamietol, vychádzajúc zo záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Odvolateľka o.i. namieta, že nie sú dané žiadne právne relevantné dôvody, ktoré by spôsobovali bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru na základe úverovej zmluvy uzavretej medzi stranami.
8. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie rozhodol v zmysle záverov predchádzajúcej súdnej praxe, že predmetná obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy predstavuje údaj dôležitý pre spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať, ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom uhrádzané. ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy nad rámec smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k tejto smernici) požadoval rozčlenenie splátky. Z podnetu Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) k predmetnej spornej otázke je zrejmé, že ustálená rozhodovacia prax súdov požadujúca rozčlenenie splátky, bola podporená rozhodnutiami vyšších súdnych autorít sp. zn. 7Cdo/128/2016, 7Sžo/61/2015. Až uznesením NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 došlo k vyjadreniu odlišného právneho názoru v danej otázke s argumentáciou, že dotknuté zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa a preto eurokonformným výkladom možno dospieť k záveru, že zákon členenie splátky nepožaduje. S poukazom na článok 2 C.s.p., vyjadrujúci ústavný princíp právnej istoty, ako aj ustanovenie § 220 ods. 3 C.s.p., odklon od posledného, a to odlišného rozhodnutia NS SR, odvolací súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach zdôvodňoval tým, že konflikt medzi smernicou a vnútroštátnym zákonom (ktorý vyplýva aj z označeného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-42/15) nie je možno riešiť priznaním priameho účinku tejto smernice, ktorá je záväzná len pre štát a jej priamy účinok medzi jednotlivcami je vylúčený. Ani dostupnými interpretačnými metódami však nebolo možné poskytnúť nepriamy účinok únijnému právu (napriek povinnosti eurokonformného výkladu podľa článku 288 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie, Úradný vestník 2012/C 326/01). Nejednalo by sa tak o interpretačnú metódu contra verba legis („kedy v rámci možných výkladových metód sa hľadá a prijíma taký výklad, ktorý umožňuje uplatnenie nepriameho účinku pri zachovaní účelu zákona a slová zákona ustupujú do úzadia“), ale o výklad contra legem, keďže by ním došlo k popretiu predmetného ustanovenia, t. j. k povinnosti neaplikovať ho. Takýto postup by bol v rozpore s princípom právnej istoty vyplývajúcim z článku 1 ods. 1 Ústavy SR (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), vzhľadom na jednoznačnosť úmyslu zákonodarcu, vyplývajúceho z dôvodovej správy, teda účel právnej normy, ako aj jeho explicitné vyjadrenie v legislatívnom texte. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach (III. ÚS 341/07, III. ÚS 212/2011) už konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu (porov. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 179/2013).
9. Podľa prelomového rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-331/18, TE proti POHOTOVOSŤ, s.r.o., zo dňa 5. septembra 2019, však článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. 1 smernice 2008/48, tak ako boli vyložené rozsudkom z 9. novembra 2016 Home Credit Slovakia ( C-42/15 ), majú sa uplatniť aj na zmluvu o úvere, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením tohto rozsudku a pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy, vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku. V odôvodnení rozsudku vo veci C-331/18 TE proti Pohotovosť, s.r.o. Súdny dvor EÚ konštatoval, že požiadavka konformného výkladu je obmedzená všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty, v zmysle ktorej nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem. Hoci povinnosť konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem, vnútroštátne súdy musia v prípade potreby zmeniť ustálenú vnútroštátnu judikatúru, ak vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice. Vzhľadom na uvedené závery v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-331/18, vnútroštátne súdy sú povolané k zmene súdnej praxe, a to prostredníctvom zmeny vnútroštátnej judikatúry (keďže ustálená rozhodovacia prax súdov požadujúca rozčlenenie splátky, podporená rozhodnutiami vyšších súdnych autorít, napr. sp. zn. 7Cdo/128/2016, 7Sžo/61/2015, vychádzala z výkladu vnútroštátneho práva odlišného od výkladu smernice, obsiahnutého v rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 Home Credit Slovakia), v tom zmysle, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí špecifikovať splátku úveru rozpisom na istinu, úrok a ostatné poplatky. Takýto výklad sa má uplatniť aj na zmluvu o úvere, o akú ide vo veci samej, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 Home Credit Slovakia, ako aj pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy (zákon č. 279/2017 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z. z.), vykonanej s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku.
10. Z dôvodu, že prejednávaná otázka nebola vyjadrená v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako ani senát najvyššieho súdu, ktorý dospel pri svojom neskoršom rozhodovaní k odlišnému právnemu názoru, ktorý už bol vyjadrený v (nepublikovanom) rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, nepostúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu a s prihliadnutím na precedenčnú záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, legitímne nemožno očakávať konkurujúcu právnu úvahu najvyššej súdnej inštancie Slovenskej republiky v rámci všeobecnej sústavy súdov. Je potrebné preto konštatovať zmenu okolností podstatných pre pôsobenie právnej normy dotvorenej judikatúrou. Bol tak poskytnutý dostatočný základ pre zmenu právneho názoru vnútroštátnych súdov, teda aj odvolacieho súdu. So zreteľom na uvedené závery, právny názor, podľa ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver v predmetnej veci treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, pretože zmluva o spotrebiteľskom úvere absenciou rozpisu splátky na istinu, úrok, poplatky, nespĺňala náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v znení účinnom v čase jej uzavretia, už nebolo možné považovať za správny. Po vydaní rozsudku Súdneho dvora EÚ C-331/2018, TE proti Pohotovosť s.r.o., je dôvodné očakávať zosúladenie rozhodovacej činnosti najvyššej vnútroštátnej súdnej autority s týmto rozhodnutím.
11. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu právnu normu, obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.
12. Odvolaciemu súdu nezostalo iné než konštatovať pochybenie súdu prvej inštancie spočívajúce v nesprávnej aplikácii práva na zistený skutkový stav, keďže súd prvej inštancie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (13. októbra 2014) nesprávne interpretoval a aplikoval.
13. Aj v prípade údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov, ktorá je indikátorom posúdenia vhodnosti či nevýhodnosti úveru má odvolací súd za to, že v zmluve o úvere neabsentovali predpoklady (§ 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) potrebné na výpočet RPMN, ktorými sú výška úveru, výška splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokov, nákladov na poistenie a prípadných poplatkov, keď tieto zo zmluvy o úvere jednoznačne vyplývajú. Z uvedených dôvodov nebol preto správny záver súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods.2 písm. j/ ZoSÚ, čo malo za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru.
14. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu a v časti trov prvoinštančného konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže nebolo účelné nahradiť dokazovanie pred súdom prvej inštancie odvolacím súdom, ktorého podstata činnosti spočíva v prieskume rozhodovacej činnosti súdu nižšej inštancie, ktorú však nemôže nahrádzať.
15. Ostatnými odvolacími námietkami sa odvolací súd nezaoberal, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie o odvolaní (porovnaj rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 78/05), odvolací súd sa preto už ďalšími odvolacími námietkami nezaoberal.
16. Povinnosťou súdu prvej inštancie, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, tak bude v ďalšom konaní postupovať pri posudzovaní predmetu sporu a rozhodovaní o uplatňovanom nároku žalobkyne v súlade s prejednacou zásadou civilného sporového konania, v ktorom je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Skutkové tvrdenia žalujúcej strany sú prostriedkami procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovanej strany sú prostriedkami procesnej obrany (§ 149 C.s.p.). Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti, pričom z ustanovenia § 151 C.s.p. vyplýva procesná sankcia za nesplnenie procesnej povinnosti (§ 151 C.s.p.). Súd prvej inštancie na základe vyhodnotenia splnenia procesnej povinnosti strán konania, podľa § 150 a § 151 C.s.p., posúdi spornosť skutkových tvrdení strán, s vyvodením dôsledkov nesplnenia procesnej povinnosti. Ak súd prvej inštancie dospeje k záveru o potrebe korekcie následku nesplnenia procesnej povinnosti (C.s.p. upravuje civilný proces v materiálnom poňatí, teda v zmysle zásady spravodlivej a účinnej ochrany práv podľa čl. 2 C.s.p.), svoj postup odôvodní v uvedenom smere. Pri vykonávaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti konania, aplikovať i zásadu predvídateľnosti postupu súdu ako i prihliadať na špecifiká tzv. spotrebiteľských sporov ako sporov s ochranou slabšej strany (§ 290 C.s.p. a nasl.). Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo určité a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 C.s.p., vrátane uvedenia použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Pri výklade vnútroštátneho práva bude súd prvej inštancie dodržiavať požiadavku eurokonformného výkladu dotknutých ustanovení právnych noriem, i s prihliadnutím na prelomové rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, tak aby výklad vnútroštátneho práva bol zlučiteľný s cieľmi smernice (porov. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-331/18 TE proti POHOTOVOSŤ s.r.o. z 5. septembra 2019). Výklad právnej normy únie, podaný Súdnym dvorom EÚ pri výkone svojej právomoci, objasňuje a spresňuje význam a dosah právnej normy tak, ako sa musí alebo by sa mala chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudla účinnosť. Takto vykladaná právna norma môže a musí byť uplatňovaná súdom aj na právne vzťahy, ktoré vznikli a boli založené po nadobudnutí účinnosti tejto právnej normy a pred vydaním rozsudku týkajúceho sa žiadosti o výklad (porov. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-331/18). Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-42/15 taktiež konštatoval, že iba porušenie povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam v zmysle smernice, môže
byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej úpravy zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky. Musí sa pritom jednať o neuvedenie takej obsahovej náležitosti zmluvy o úvere, ktorá môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
17. Podľa § 396 ods. 3 C.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
18. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a)napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).