Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoCsp/8/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX C. D. XXX, štátna občianka SR, právne zastúpená: JUDr. Daniel Tarbaj, advokát, so sídlom Zámocká 525/28, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpená: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, v konaní o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a neprijateľných zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. - 133 zo dňa 01.12.2023 takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. II. Zrušuje rozsudok vo výrokoch I. a IV. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto: ,, I. Určuje, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000495241 - Pôžička zo dňa 14.3.2018 uzatvorený medzi žalobkyňou a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov. II. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000495241 - Pôžička zo dňa 14.3.2018 v bode 1. Základné podmienky, ods. 1.2. Základné podmienky, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou, v znení: „Poplatok za výzvu na splatenie úveru 30 eur“ je neprijateľná. III. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000495241 - Pôžička zo dňa 14.3.2018 v bode 2. Práva, povinnosti a vyhlásenia klienta, ods. 2.3., uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou, v znení: „Ak klient poruší niektorú z povinností uvedených v bode 2.9 písmene (c), (d), (k) alebo (o) OP, banka môže požadovať od klienta zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 200 eur, a to za každé jednotlivé porušenie zmluvnej povinnosti. V prípade omeškania každej splátky musí klient zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 15 eur. Pokračujúce omeškanie klienta s úhradou splátky aj po upozornení banky sa považuje za ďalšie porušenie zmluvných povinností klienta, s ktorým je spojená povinnosť zaplatiť ďalšiu zmluvnú pokutu vo výške 15 eur. Nárok banky na náhradu škody týmto nie je dotknutý“ je neprijateľná. IV. Žalobkyni priznáva proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.“

2. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovanou bola dňa 14.03.2018 uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere č. č.0000000000495241. Súd prvej inštancie konštatoval, že z potvrdenia žalovaného adresovaného žalobkyni o splatení pôžičky zo dňa 5.10.2018 zistil, že žalobkyňa ku dňu 5.10.2018 všetky záväzky vyplývajúce z úverového vzťahu vyrovnala a úver je splatený. Prvoinštančný súd súlade so žalobou skúmal či táto zmluva obsahuje

obligatórne zákonné náležitosti vyplývajúce z ustanovenia písmeno f) o spotrebiteľských úveroch (ZoSÚ) a z ustanovenia ZoSÚ o spotrebiteľských úveroch, Súd dospel k záveru, že čo sa týka náležitosti v zmluve podľa ustanovenia písmeno f) ZoSÚ, tak v posudzovanej zmluve je uvedený iba údaj o splatnosti úveru, termín - doba trvania zmluvy sa v zmluve nenachádza, a doba trvania zmluvy nemôže vyplývať z čl. 1.2 tejto konkrétnej zmluvy, spotrebiteľ si ju nemôže odvodzovať z počtu anuitných splátok (96), periodicity a termínu splatnosti anuitnej splátky (k 20. dňu kalendárneho mesiaca), termínu splatnosti prvej anuitnej splátky (20.3.2018) a zo splatnosti úveru (20.2.2026). Posudzovaná zmluva, ako aj všetky spotrebiteľské zmluvy musia dobu trvania zmluvy obsahovať tak, že ju musia uvádzať, nakoľko zákonodarca v súlade s európskymi smernicami túto náležitosť zmluvy zakotvil priamo v zákone o spotrebiteľských úveroch ako obligatórnu náležitosť. Čo sa týka náležitosti zmluvy podľa ustanovenia ZoSÚ, podľa súdu prvej inštancie ide o obligatórnu náležitosť, ktorú zmluva neobsahuje. V predmetnej zmluve chýbajú predpoklady použité na výpočet RPMN, pričom z uvedeného ustanovenia jasne vyplýva, že v zmluve nepostačuje uviesť len výšku RPMN, ale aj predpoklady použité pre výpočet RPMN. Strohý údaj len o výške RPMN by totiž nemal pre neho žiadnu výpovednú hodnotu. Preto musí byť v zmluve uvedené, z akých predpokladov sa vychádzalo pri výpočte RPMN (výška úveru, výška mesačnej splátky, počet splátok, interval splácania a pod.), a to bez ohľadu na to, že tieto atribúty sú v zmluve uvedené, pretože každá z nich osobitne predstavuje ďalšiu povinnú náležitosť zmluvy.

3. Ďalej prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku skonštatoval, že žalovaná si nesplnila povinnosť, ktorú jej ukladá § 7 ods. 1 ZoSÚ a to s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalovaná o splnení tejto povinnosti síce predložila ako dôkaz žiadosť žalobkyne o poskytnutie spotrebného úveru zo dňa 14.3.2018, avšak z tejto žiadosti nie je zrejmý mesačný príjem žalobkyne, pri uvedení údaja v žiadosti, že žalobkyňa je zamestnanec, nie je ani názov a adresa zamestnávateľa. Žalovaný aj napriek súhlasu žalobkyne nepredložil dôkaz o dotazovaní sa na údaje o nej zo Sociálnej poisťovne. Žalovaný nezisťoval základné informácie o výdavkoch žalobkyne, nemal ich preukázané a vyhodnotené. Žalovaná odbornú starostlivosť posúdiť schopnosť žalobkyne splácať spotrebiteľský úver preukazovala iba dopytom zo Spoločného registra bankových informácií, z ktorého je len zrejmé, že žalobkyňa ku dňu zisťovania (bez dátumu) nebola dlžníčkou ani spoludlžníčkou. Konanie žalovanej nemožno preto vyhodnotiť inak, ako hrubé porušenie povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť klienta pôžičku splácať. Dôsledkom podcenenia bonity nie je neplatnosť zmluvy, ale neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Na základe uvedených skutočností súd tak v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ považoval úver za bezúročný a bez poplatkov, a to pre absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) ZoSÚ a tiež na základe § 11 ods. 2 ZoSÚ.

4. Prvoinštančný súd mal taktiež za preukázané, že zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v bode 1. - Základné podmienky, v časti 1.2., „ Poplatok za výzvu na splatenie úveru 30 eur “ a v bode 2. - Práva, povinnosti a vyhlásenia klienta, v časti 2.3., „ Ak klient poruší niektorú z povinností uvedených v bode 2.9 písmene (c), (d), (k) alebo (o) OP, banka môže požadovať od klienta zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 200 eur, a to za každé jednotlivé porušenie zmluvnej povinnosti. V prípade omeškania každej splátky musí klient zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 15 eur. Pokračujúce omeškanie klienta s úhradou splátky aj po upozornení banky sa považuje za ďalšie porušenie zmluvných povinností klienta, s ktorým je spojená povinnosť zaplatiť ďalšiu zmluvnú pokutu vo výške 15 eur. Nárok banky na náhradu škody týmto nie je dotknutý „. Uvedené zmluvné podmienky spôsobujú v rozpore s požiadavkou dobrej viery zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a sú teda v rozpore s generálnou klauzulou ( ). V prípade poplatku za výzvu sa jedná o zmluvnú podmienku, pri ktorej žalovaný nepreukázal individuálne dojednanie so žalobkyňou a navyše táto zmluvná podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky. Poplatok umožňuje získať na úkor žalobkyne majetkový prospech, keďže žalovaný požaduje paušálne plnenie nad rámec skutočných a účelných výdavkov. Za neprijateľnú sa považuje aj zmluvná podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie podľa , , a (ďalej len „“) žalovaný. Navrhol, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa a žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. V odvolaní žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa predčasne splatila úver dňa 05.10.2018 mimoriadnou splátkou, čím zanikol jej dlh splnením, preto sa javí podaná žaloba ako špekulatívna. Žalovaný poukázal, že prvoinštančný súd rozhodol už na prvom pojednávaní, pričom nesprávne vyhodnotil skutkové zistenia a nesprávne posúdil právny stav. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za nepreskúmateľný. Hoci žalovaný podrobne uviedol na svoju obranu relevantné právne tvrdenia najvyšších súdnych autorít (, R 86/2021, C -290/19), v ratio decidendi o nich nie je žiadna zmienka. Zmätočnosť konania vidí žalovaný aj v tom, že súd opomenul postup podľa a meritórne vec rozhodol už na prvom pojednávaní bez toho, aby určil, ktoré tvrdenia medzi stranami sú sporné a ktoré nesporné, ktoré dôkazy vykoná/nevykoná, ako aj to, aby stranám uviedol predbežné právne posúdenie veci. Ku skúmaniu bonity žalovaný namieta, že žalovaný splnil odbornú starostlivosť posúdiť schopnosť žalobkyne splácať spotrebiteľský úver dopytom zo Spoločného registra bankových informácií a zároveň mala k dispozícii výsledný obrat pohybov na účte žalobkyne - dopyt „CREDIT REPORT –ANALYTIC“. Žalovaný poukázal, že prvoinštančný súd nezohľadnil skutočnosť, že mesačná splátka žalobkyne (72,92 eur) nepredstavovala ani 1/6 (15,9 %) z mesačných príjmov zamestnanej žalobkyne, určených podľa minimálnej mzdy za rok 2018 (480 eur). Žalobkyni teda ostávala suma minimálne vo výške 407,08 eur, ktorá dvojnásobne prevyšuje sumu životného minima. Žalovaný v odvolaní poukázal na skutočnosť, že zmluva nemusí obsahovať osobitne údaj o dobe trvania zmluvy, ako aj o termíne konečnej splatnosti, pokiaľ ide o rovnaký dátum, prípadne je táto okolnosť zrejmá z ostatných údajov v zmluve obsiahnutých. K rozhodnutiu prvoinštančného súdu ohľadom RPMN žalovaný v odvolaní uvádza, že vo veci C-448/17 úverová zmluva vôbec neuvádzala výšku RPMN, ani úrokovú sadzbu. Poukázal pritom aj na obdobné krajské rozsudky, ako aj opatrenie NBS č.5/2020, účinné až od 01.01.2022, pričom veritelia mali do momentu prijatia tohto opatrenia nezjednotené postupy pri výpočte RPMN. Podľa názoru žalovaného nemôže súd prvej inštancie vychádzať len z údajov tzv. internetovej kalkulačky, ale musí si zaobstarať hodnoverné stanovisko zodpovednej inštitúcie. Čo sa týka k dojednania poplatku za výzvu na splatenie úveru vo výške 30 eur, podľa názoru žalovaného poplatok za vystavenie výzvy na splatenie úveru nie je poplatkom za zaslanie upomienky za omeškanú splátku úveru, ako sa zrejme nesprávne domnieval prvoinštančný súd, navyše žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by jej žalovaný zasielal upomienky za omeškanie splátok alebo výzvy na splatenie úveru, k čomu ani neexistoval dôvod, nakoľko žalobkyňa bola po celú dobu zmluvného vzťahu platobne disciplinovaná. Predmetný poplatok je jednorázový, a to iba v prípade dlhodobého omeškania dlžníka so splácaním úveru. Čo sa týka dojednania k zmluvnej pokute, žalovaný uvádza, že táto je vo vzťahu ku žalobkyni bez právneho významu. Žalovaný je toho názoru, že súd neposudzoval konanie žalobkyne aj cez prizmu dobrých mravov. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo 07.02.2018, z, ktorého vyplýva, že „ ochranu spotrebiteľa je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne inštitúty.“ Záverom odvolania žalovaný namietol, že prvoinštančný súd sa v odôvodnení nevyjadril k špecifickým okolnostiam tohto prípadu, na ktoré poukazoval žalovaný už vo svojom prvom vyjadrení k žalobe a síce že žaloba bola podaná dňa 07.12.2021, teda po takmer štyroch rokoch od uzavretia zmluvy o úvere a po viac ako troch rokoch od splatenia úveru. Žalobkyňa nevyužila svoje zákonné právo odstúpiť od zmluvy o úvere, nepodala sťažnosť alebo reklamáciu na poskytnuté bankové služby. Žalovaný voči žalobkyni neinicioval žiadne súdne konanie alebo rozhodcovské konanie, voči žalobkyni neuplatnil poplatok za výzvu na splatenie úveru alebo zmluvnú pokutu. Žalobkyňa neiniciovala žiadne mimosúdne rokovania pred podaním žaloby a napriek vyššie uvedeným skutočnostiam prekvapivo podala žalobu na žalovaného.

6. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle preskúmal rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s a , bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné vo výrokoch II. a III. podľa , potvrdiť a vo výroku I. a súvisom výroku IV. o trovách konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu odvolania napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený

a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Vzhľadom na suspenzívny účinok odvolania žalobcu, odvolací súd preskúmal rozsudok v celej časti.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní. (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

9. V danom prípade odvolacia námietka žalovaného o nedostatočne zistenom skutkovom stave a nesprávnom právnom posúdení veci vo výroku I. je dôvodná, pretože súd prvej inštancie nemal vo vzťahu k dôvodom určenia úveru za bezúročný a bez poplatný riadne zistený skutkový stav a tým aj vec nesprávne právne posúdil.

10. Prvoinštančný súd považoval úver poskytnutý žalobkyni za bezúročný a bez poplatkov, pretože v zmluve nebola správne určená výška RPMN a chýbajú v nej aj predpoklady použité pre výpočet RPMN. Súd prisvedčil žalobkyni, že žalovaný zrejme vychádzajúc z obsahu formulárovej zmluvy o spotrebiteľskom úvere do výpočtu RPMN nezahrnul aj náklady za doplnkové služby - poistenie, pričom žalobkyňa nemohla poistenie odmietnuť, a preto poistné malo byť zarátané do výpočtu RPMN, čím bola RPMN určené v nižšej výške, v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky. Z uzatvorenej zmluvy vyplýva výška RPMN 11,04 %. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zistiteľné, na základe akých skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru o nesprávnosti RPMN a v tomto ohľade je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Podľa prvoinštančného súdu neboli taktiež v zmluve uvedené predpoklady pre výpočet RPMN. Z obsahu rozhodnutia prvoinštančného súdu, nie len zo skutkových, ale ani z právnych záverov, odvolací súd nezistil, ktoré konkrétne údaje považuje súd prvej inštancie za absentujúce a bez ktorých údajov nie je možné náležitým spôsobom vypočítať RPMN. Odvolací súd poukazuje na to, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva, či sa zaoberal poistením úveru a či žalovaný započítal k výške splátok úveru aj poplatok za poistenie úveru, alebo nie. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, či žalobkyňa musela uzavrieť poistenie úveru, resp. jej bola daná možnosť odmietnuť poistenie alebo si mohla dobrovoľne zvoliť poistenie úveru. V prípade dobrovoľného poistenia úveru by sa poplatok za poistenie nezarátaval do výpočtu RPMN. K otázke predpokladov výpočtu RPMN odvolací súd poukazuje na právny záver Najvyššieho súdu SR, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 7/2021 pod č. 86, podľa ktorého „Z ustanovenia o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení do 31. marca 2015 nevyplýva, že by jednou z náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy bol konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov alebo predpoklady pre jej výpočet.“ V odôvodnení citovaného uznesenia najvyšší súd uviedol, že: „Údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov je indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri tomto údaji preto zákonodarca požaduje súčasne uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky. 11.1. Dovolací súd má za to, že v predmetnej úverovej zmluve sú uvedené všetky predpoklady potrebné na výpočet RPMN, ktorými sú uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokov, nákladov na poistenie a prípadných poplatkov, ktoré údaje zo zmluvy jednoznačnevyplývajú.12.1. Dovolací súd, na rozdiel od súdov nižších inštancií, zastáva názor, že zo znenia ZoSÚ. nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v zmluve konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Takúto požiadavku pritom nie je možné vyvodiť gramatickým (jazykovým) ani teleologickým (účelovým) výkladom daného zákonného ustanovenia“. Záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre absenciu vstupných údajov pre výpočet RPMN a pre nesprávne určenú výšku RPMN nemá oporu vo vykonanom dokazovaní ani v právnom posúdení veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tomto rozsahu teda nepreskúmateľné, pričom sa zároveň ani nevysporiadal s recentnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít týkajúcich sa náležitosti predpokladov použitých pre výpočet RPMN, napr. vyššie citovaným rozhodnutím NS SR.čo z toho mala

11. Odvolací súd má ďalej za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil obligatórnu náležitosť zmluvy o úvere v zmysle ustanovenia § 9 ods.2 písm. f) ZoSÚ (dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom

úvere). Súd prvej inštancie mal za to, že v zmluve o úvere je uvedený iba konečný dátum splatnosti úveru a doba trvania zmluvy nie. Podľa názoru súdu prvej inštancie si spotrebiteľ nemôže túto náležitosť zmluvy odvodiť od termínu splatnosti prvej splátky a konečnej splatnosti úveru. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 27.4.2022, z ktorého vyplýva právny záver: „ 16.2. V posudzovanom prípade, hoci len samotná v zmluve explicitne uvedená formulácia doby trvania úveru („do splatenia všetkých záväzkov Klienta podľa Zmluvy“) bola aj podľa dovolacieho súdu nejasná a nedostatočná, na splnenie požiadavky podľa v znení účinnom do 30.4.2018. No súčasne sa dovolací súd domnieva, že z celkového obsahu konkrétnych zmluvných dojednaní medzi stranami bolo možné zistiť údaj o dobe, či dĺžke trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala okamih, dokedy je spotrebiteľ povinný najneskôr splatiť úver - termín konečnej splatnosti zmluvy - údaj 5/2020 tento údaj zároveň odpovedal údaju - 120- tich mesačných splátok od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere - dňa 21.4.2015, so splatnosťou prvej splátky - dňa 20.6.2015 a splatnosťou ďalších splátok vždy - 20. dňa v mesiaci. 16.3. Preto podľa dovolacieho súdu, i bez explicitného uvedenia údaja o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere (napr. v konkrétnom prípade - doba trvania úveru: 120 mesiacov), je zrejmé, že zmluva o spotrebiteľskom úvere primeraným a zrozumiteľným spôsobom, nepripúšťajúcim pochybnosti aj z perspektívy tzv. priemerného spotrebiteľa, obsahovala informáciu pre spotrebiteľa o dobe (či čase) jej trvania v súlade s v znení účinnom do 30.4.2018 vo svetle eurokonfomného výkladu článku 10 ods. 2 písm. c) smernice o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, a tak umožňovala spotrebiteľovi v čase podpisu zmluvy poznať časový rozsah záväzku.“ Súd prvej inštancie sa teda nevysporiadal ani s touto recentnou judikatúrou týkajúcou sa doby trvania zmluvy ako obligatórnej zákonné náležitosti spotrebiteľských úverových zmlúv. Odvolací súd má preto zato, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil náležitosti predmetnej úverovej zmluvy týkajúce sa doby trvania zmluvy a predpokladov použitých pre výpočet RPMN, pričom nezohľadnil najnovšiu judikatúru Najvyššieho súdu SR týkajúce sa tejto problematiky.

12. Súd prvej inštancie zároveň predmetný úver považoval za bezúročný a bez poplatkov aj podľa ustanovenia § 11 ods. 2 ZoSÚ. Skonštatoval, že žalovaný si nesplnil povinnosť, ktorú mu ukladá § 7 ods. 1 ZoSÚ, a to s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Odvolací súd má za to, že len takéto samotné konštatovanie nesplnenia si povinnosti žalovaného je nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku vôbec necitoval samotné znenie ustanovenia a skutkovo, ani právne sa nevysporiadal s ustanoveniami rozhodnými pre posúdenie hrubého porušenia povinnosti podľa ust. ZoSÚ, najmä ustanoveniami , , , resp. 19 až 42, z nich hlavne ods. 20, , . Ustanovenie ZoSÚ odvolací súd v súlade s požiadavkou odbornej spôsobilosti veriteľa vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov ako aj lustráciu cez príslušné databázy. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že pri zisťovaní bonity nepostačuje len formálne zistenie základných informácií o výške príjmov a výdavkov spotrebiteľa, ale je potrebné tieto skutočnosti aj náležite preukázať a vyhodnotiť. Súd prvej inštancie taktiež v tejto veci konštatoval hrubé porušenie povinnosti veriteľa, napriek tomu, že tento zisťoval príjem žalovanej a predložil aj výpis z príslušného registra, pričom takéto zanedbanie povinnosti veriteľa má za následok to, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou, v dôsledku čoho nemôže od spotrebiteľa požadovať jednorázové splatenie úveru, ale nevyplýva z toho záver, že úver je bezúročný a bez poplatkov z úveru. Odvolací súd poukazuje ale na to, že za hrubé porušenie povinnosti podľa sa podľa platnej právnej úpravy ku dňu uzavretia zmluvy, považuje aj porušenie ustanovení až 42 a takéto porušenie má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie sa zároveň vôbec nevysporiadal s aplikáciou opatrenia Národnej banky Slovenska č. 10/2017.

13. Odvolací súd zastáva názor, že veriteľ v zmysle ust. a je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľností, poistného plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, ktorá bude postačovať na splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie 100 % -tnej istoty,

že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod.. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorý nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Zo vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií poskytnutých spotrebiteľom, ktoré ale musia byť samozrejme preukázané, ako aj z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť, ako aj to, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácií. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda tieto informácie náležite preveriť, vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi, a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku úveru. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak aj stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Súd prvej inštancie nezistil, akým spôsobom žalobca overil majetkové pomery žalobkyne za účelom zistenia jej schopnosti splácať spotrebiteľský úver, nakoľko aj z predloženého dôkazu žalovaného o skúmaní bonity žalobkyne, tzv. CREDIT REPORT – ANALYTIC vyplýva, že žalobkyni už bolo v minulosti odmietnuté poskytnutie spotrebného úveru a hypotekárneho úveru (č.l. 116-117 spisu). Tzv. bonita spotrebiteľa je totiž inštitút, ktorého realizáciu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí skúmať dodávateľ, nie spotrebiteľ. Na to, aby veriteľ preskúmal bonitu spotrebiteľa, je povinný postupovať za súčinnosti spotrebiteľa podľa Z.z a až v prípade, pokiaľ bonita spotrebiteľa nemá náležité zistenie, je možné vyvodzovať následky vyplývajúce z ust.

14. Odvolací súd ďalej preskúmal odvolanie žalovaného voči výrokom II., III. rozsudku súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo vzťahu k týmto výrokom nie je dôvodné. Odvolací súd má za to, že prvoinštančný súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa úplne správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením v tejto časti žaloby. Vykonal primerané dokazovanie, správne zistil skutkový stav a v intenciách platnej právnej úpravy z neho vyvodil i správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie v časti určenia neprijateľných zmluvných podmienok, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje ( ) a na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie dodáva: V prípade poplatku za výzvu na splatenie úveru v sume 30 eur sa jedná o zmluvnú podmienku, pri ktorej žalovaný nepreukázal jej individuálne dojednanie so žalobkyňou a navyše táto zmluvná podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech žalobkyne. Žalovaný nepreukázal, že žalobkyňa mala možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, ktoré sú obsahom zmluvy, vrátane poplatku za výzvu na splatenie úveru. Keďže to žalovaný nepreukázal nepovažuje sa dojednanie tohto poplatku za individuálne dojednanie (, - ). Poplatok umožňuje získať na úkor žalobkyne majetkový prospech, keďže žalovaný požaduje paušálne plnenie nad rámec skutočných a účelných výdavkov. Medzi skutočné a účelné výdavky patrí poštovné, ktoré pri sadzobníku Slovenskej pošty a.s. v danom období predstavovalo výdavok v rozmedzí od 1,10 eur do 2,40 eur v závislosti od spôsobu doručenia. Rozhodovacia prax súdov považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku aj podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa na plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti výlučne len záujmom dodávateľa podľa ( ). Ak preto dodávateľ využíva spoplatnenie konkrétnych úkonov alebo služieb, môže v zmysle ust. prenášať len také nákladové bremeno, ktoré bude v prevažnej miere sledovať prospech spotrebiteľa. Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že tento poplatok nie je poplatkom za zaslanie upomienky, pričom sa používa iba v prípade dlhodobého omeškania dlžníka a žalobkyňa úver disciplinovane splácala, preto je táto zmluva podmienka vo vzťahu k žalobkyni bez právneho významu. Odvolací súd k tomu uvádza, že je zrejmé, že tento poplatok nie je poplatkom za zaslanie upomienky, pretože jeho výška je úplne

neprimeraná a práve táto výška je problematická, keďže vôbec nie je primeraná a vyvážená, a vôbec nie je zrejmé aká je protihodnota za tento poplatok, teda aký význam má pre spotrebiteľa. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že takýto poplatok uplatňuje iba v prípade dlhodobého omeškania dlžníka, tak táto skutočnosť zo zmluvy vôbec nevyplýva a žalovaný takýto poplatok môže uplatniť bez ohľadu na to či sa jedná o krátkodobé, resp. dlhodobé omeškanie. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že vo vzťahu k žalobkyni je táto zmluva podmienka bez právneho významu, keďže vo vzťahu k nej nebola použitá, tak práve takéto jeho tvrdenie je bez právneho významu, pretože pre posúdenie neprijateľnosti nie je podstatné či dodávateľ takúto neprijateľnú zmluvnú podmienku voči spotrebiteľovi použil alebo nie. Odvolací súd poukazuje na to, že dojednanie tohto poplatku ani nevylučuje, že tento sa nemôže uplatňovať opakovane, pričom pokiaľ by sa žalovaný dostal do finančnej krízy a z tohto dôvodu nesplácal úver, tak takéto poplatky iba neprijateľne navyšujú jeho dlh a dostávajú ho ešte do väčšej krízy.

15. Čo sa týka zmluvnej podmienky špecifikovanej vo výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie, tak odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie úplne správne konštatoval, že táto zmluvná pokuta predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa , pretože požaduje od spotrebiteľa, ktorý napr. „opakovane poruší ktorúkoľvek povinnosť zo zmluvy o úvere alebo bez zbytočného odkladu neodstráni ani po výzve“ (bod 2.9 písm. o) obchodných podmienok - OP), aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s porušením akejkoľvek povinnosti alebo omeškania, čo možno považovať aj vzhľadom na absenciu konkretizácie za neplatné dojednanie v zmysle pre jeho neurčitosť. V konkrétnom prípade to pri pokute 200 eur, predstavuje cca 2,7 násobok mesačnej splátky a pri kumulovanej pokute za meškanie 15 eur, za pokračujte omeškaní ďalších 15 eur, čo spolu predstavuje 230 eur, to už predstavuje až trojnásobok splátky úveru. Toto zmluvné ustanovenie nepočíta ani so žiadnymi prípadnými objektívnymi dôvodmi na strane spotrebiteľa, resp. s dôvodmi, ktoré spotrebiteľ nezavinil. Takto formulovaná zmluvná pokuta je neobmedzená a môže byť účtovaná žalovanou jednostranne, podľa vlastnej úvahy. Odvolací súd má za to, že pokiaľ má veriteľ záujem dlžníka skutočne iba upozorniť na úhradu splátky, tak existuje veľa prijateľnejších možnosti, ktoré spotrebiteľa takýmto neprimeraným spôsobom finančne nezaťažia. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že žalovaný sa sám vyjadril, že podstatným predpokladom prijateľnosti zmluvnej podmienky je predovšetkým jej individuálne dojednanie, avšak nijakým spôsobom nepreukázal, že so žalobkyňou viedol kontraktačný proces vo vzťahu k napadnutým zmluvným podmienkam, pričom v zmysle citovaných zákonných ustanovení znáša dôkazné bremeno žalovaný a ako dodávateľ je preto povinný preukázať, že zmluvné podmienky boli dojednané individuálne.

16. Odvolací súd taktiež preskúmal odvolaciu námietku žalovaného, na základe ktorej mal za to, že súd prvej inštancie opomenul aplikovať postup podľa a meritórne vec rozhodol už na prvom pojednávaní bez toho, aby určil, ktoré tvrdenia medzi stranami sú sporné a ktoré nesporné, ktoré dôkazy vykoná, resp. nevykoná, ako aj bez toho, aby stranám uviedol predbežné právne posúdenie veci. Podľa po úkonoch podľa odseku 1 (prednese žaloby a vyjadrení k nej) súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. Odvolací súd poukazuje na súdnu prax Najvyššieho súdu SR, ktorý dospel k záveru, že cieľom ustanovenia je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv (, , ). Obdobné nazeranie na striktné nedodržanie postupu zo strany súdu spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné, Najvyšší súd SR vyjadril už za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy ( ), keď ho považoval len za tzv. inú vadu konania, ktorá sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle (teraz ). Porušenie citovaného zákonného ustanovenia totiž žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. (pozri uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , , , ). Z judikatúry ÚS SR (sp. zn. ) tiež vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa ustanovenia

(predchádzajúca procesná úprava), vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci. Odvolateľ tak po rozhodnutí súdu prvej inštancie mal možnosť vyjadriť svoje stanovisko ku skutkovému i právnemu posúdeniu sporu súdom prvej inštancie prostredníctvom podaného odvolania (čo aj urobil) a uplatniť svoj vplyv na výsledok konania prostredníctvom iného procesného prostriedku (pozri R 39/1993). Prípadné porušenie ustanovenia nemôže mať za následok prekvapivé rozhodnutie. Otázka, či súd správne zistil a vyhodnotil skutkové okolnosti a aký záver z nich vyvodil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, predstavujú námietky voči skutkovým záverom súdu (konkrétne spôsobu vyhodnotenia dôkazov súdom). I keď v zásade platí, že postup súdu podľa je pre strany sporu a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný a transparentný, procesnú stranu to nezbavuje zodpovednosti za vlastnú procesnú aktivitu a transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu ( ), berie do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania ( ). Súd pri výkone spravodlivosti nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným právnym posúdením. Navyše súd môže dať stranám i inak najavo, akú skutkovú otázku a z akého dôvodu rieši. Môže to vyplynúť aj z jeho postupu, ktorý nadväzuje na úkony strán (viď rozhodnutie NS SR z 28.02.2023). Predmetnú odvolaciu námietku odvolací súd preto vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko aj keď súd prvej inštancie nepostupoval prísne formálne zmysle , tak nerealizácia takéhoto postupu nemala za následok také porušenie práv žalovaného, ktoré by zakladalo ktorýkoľvek z odvolacích dôvodov namietaných žalovaným.

17. Keďže odvolací súd nezistil naplnenie žiadneho z odvolacích dôvodov vo vzťahu k výrokom II. a III. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, teda k určeniu neprijateľných zmluvných podmienok, podľa rozsudok v tejto časti ako vecne správne potvrdil. Ohľadom výroku I. o určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru súd zaťažil svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou a takýmto nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, preto v tejto časti a súvisiacom výroku o trovách konania, odvolací súd podľa rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

19. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie bude skúmať splnenie povinnosti žalovaného s ohľadom na § 11 ods. 2 ZoSÚ, posledná veta, podľa ktorého, za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v citovanom ustanovení je smerodajné akým spôsobom dodávateľ (žalovaný) pristupoval k zisťovaniu, hodnoteniu, ale samozrejme aj k prevereniu bonity klienta. Súd prvej inštancie bude dôkladne aplikovať ustanovenie § 7 ods. 20 ZoSÚ, na základe, ktorého je veriteľ povinný preukázať čistý príjem spotrebiteľa, náklady na zabezpečenie základných životných potrieb a peňažné záväzky z znižujúce príjem spotrebiteľa. S poukazom na § 7 ods. 41 ZoSÚ bude zároveň v tejto súvislosti aplikovať príslušné opatrenie Národnej banky Slovenska a vyhodnotí či žalovaný hrubo porušil svoje povinnosti podľa § 7 ZoSÚ, čo malo za následok do, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri posúdení obligatórnych zákonných náležitosti predmetnej spotrebiteľskej úverovej zmluvy, v zmysle odôvodnenia odvolacieho súdu, posúdi judikatúru najvyšších súdnych autorít týkajúcu sa doby trvania zmluvy, resp. predpokladom použitých výpočet veľkým RPMN. Súd prvej inštancie taktiež v súvislosti s určením RPMN zisti, či žalobkyňa mala možnosť odmietnuť dojednanie poistenia, resp. či toto poistenie dojednala dobrovoľne a závislosti od týchto zistení posúdi správnosť výšky RPMN.

20. V konečnom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie v súlade s ustanovením rozhodne aj o trovách celého konania.

21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).