Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_42Cob-32-2023.pdf
PDF · 315.98 KB
Case nature
Area
Subarea
42Cob/32/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Kubincovej, PhD., členiek senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Andrey Gindlovej v právnej veci žalobcu veci žalobcu PROXENTA Cuban Investments, a.s., so sídlom Mýtna 50, 811 07 Bratislava, IČO: 50 734 326, právne zast. Advokátska kancelária HPP s.r.o., so sídlom Záhradnícka 30, 821 08 Bratislava, IČO: 36 867 489 proti žalovanému WENS DOOR s.r.o. so sídlom Vápenická 12, 971 01 Prievidza, IČO: 36 792 942, právne zast. Advokátska kancelária Valko & Volný, s.r.o. so sídlom Porubského 2, 811 06 Bratislava, IČO: 35 916 192 o zaplatenie 42.230,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 11Cb/12/2021-574 zo dňa 17. apríla 2023 takto
rozhodol:
I. Rozhodnutie Okresného súdu Prievidza č.k. 11Cb/12/2021-574 zo dňa 17. apríla 2023 potvrdzuje.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 42.230,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 42.230,- Eur od 15.10.2021 do zaplatenia a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 %.
2. Okresný súd uviedol, že žalobca sa voči žalovanému domáhal zaplatenia istiny 42.230,- Eur s príslušenstvom a na tom skutkovom základe, že z bankového účtu žalobcu vedeného v Československej obchodnej banke a.s., číslo účtu A. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX bola na bankový účet žalovaného vedený v B. C. A. D., číslo účtu A. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX dňa 07.11.2019 zaplatená suma vo výške 42.230,- Eur. Žalobcovi nebol známy žiadny dôvod platby, nakoľko so žalovaným nikdy nebol v akomkoľvek záväzkovom vzťahu a nikdy od neho neprijal žiadne plnenie, za ktoré by mu mal poskytovať peňažnú odplatu. Žalobca uviedol, že listom zo dňa 05.10.2021 vyzval žalovaného na vrátenie platby, ktorá predstavuje bezdôvodné obohatenie. Žalovaný prijatie vyššie uvedenej platby žalobcovi potvrdil, ale oznámil mu, že platba mala predstavovať časť ceny za zhotovenie a dodanie interiérového nábytku, ktorý mal žalovaný údajne dodať žalobcovi na základe cenovej ponuky, ktorú mal žalovaný spracovať po komunikácii s E. D. F..
3. Žalobca v konaní uviedol, že E. D. F. pre žalobcu v minulosti zabezpečovala vedenie účtovníctva a obsluhu jeho bankových účtov, avšak nikdy nemala žiadne oprávnenie zaväzovať žalobcu vo veciach, ktoré by čo i len okrajovo súviseli s dodávkami interiérového nábytku alebo podobných vecí. Nikto z členov štatutárneho orgánu so žalovaným akúkoľvek zmluvu neuzavrel a zároveň žalobca neudelil akejkoľvek tretej osobe plnomocenstvo na objednávanie interiérového nábytku alebo súvisiacich zmlúv. Nie je zrejmé, na základe čoho žalovaný usudzoval, že D. F. mohla konať v mene žalobcu. Mal za to, že akákoľvek domnelá zmluva medzi žalobcom a žalovaným je neplatná z dôvodu, že D. F. nebola
oprávnená konať v mene žalobcu. Vo vzťahu k platbe uviedol, že D. F. uskutočnenie platby v prospech žalovaného pred žalobcom utajovala a poskytovala mu neúplné alebo skreslené informácie o pohybe na jeho bankovom účte. V účtovnej dokumentácii žalobcu sa fyzicky nenachádzali žiadne faktúry, ktoré mal žalovaný podľa svojho vyjadrenia vystaviť, takže žalobca predpokladá, že aj tieto D. F. pred ním zatajila. O tom, že z bankového účtu žalobcu bola uskutočnená platba v prospech žalovaného, sa žalobca dozvedel až pri hĺbkovej kontrole svojich účtov v septembri 2021, ku ktorej došlo po ukončení pracovného pomeru D. F.. Žalobca mal za to, že prijatím platby, ktorá je predmetom tejto žaloby sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, lebo získal majetkový prospech plnením z neplatného právneho úkonu, keďže platba mala byť uskutočnená na základe zmluvy založenej údajne akceptovanou cenovou ponukou, ktorá je neplatná. Vo vzťahu k úroku žalobca uviedol, že vo výzve na bezdôvodné obohatenie vyzval žalovaného na vrátenie bezdôvodného obohatenia v lehote 7 dní odo dňa doručenia výzvy, ktorá bola žalovanému doručená dňa 07.10.2021 a uplynutím tejto lehoty dňa 14.10.2021 sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, preto požadoval aj úrok z omeškania vo výške 9 % z dlžnej sumy.
4. Žalovaný v konaní poprel, že by na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu prijatím plnenia vo výške 42.230,- Eur, pretože tieto prijal za vykonanie diela. Uviedol, že žalobcovi boli presne známe údaje nevyhnutné pre účely realizácie platby v danom čase (november 2019), číslo účtu žalovaného, suma, ktorú má uhradiť, variabilný symbol a iné údaje potrebné pre realizáciu platby. Ak by žalobca nemal byť v žiadnom záväzkovom vzťahu so žalovaným, nemal by žiadny dôvod uvádzať v popise platby, že uhrádza zálohu. Ak by si nič neobjednal, tak by neuhrádzal prvú časť sumy, teda prvú zálohu (ktorá je predmetom sporu), o pár mesiacov druhú splátku, resp. druhú časť sumy, zálohy a po ďalších mesiacoch aj zvyšnú časť sumy, teda doplatok.
5. Žalovaný v rámci skutkových tvrdení uviedol, že sa zaoberá výrobou nábytku so sídlom v Prievidzi a má pobočku v Areáli R1, ktorá sa nachádza na Rožňavskej ulici č. 1 v Bratislave. Žalovaný bol na prelome jesene a zimy v roku 2019 oslovený D. F. za účelom vypracovania cenovej ponuky na dodávku a montáž interiérového nábytku podľa špecifikácie a zadania E. F. s tým, že žalovaného informovala, že tento nábytok objednáva ako zástupca žalobcu. Vzhľadom na uvedené E. F. zároveň požiadala žalovaného, aby všetky účtovné dokumenty vzťahujúce sa k zákazke boli vystavované na žalobcu, teda na spoločnosť PROXENTA Cuban Investments, a.s. Žalovaný na základe dopytu E. F. vypracoval pre žalobcu cenovú ponuku a dňa 05.11.2019 žalovaný vystavil žalobcovi zálohovú faktúru na sumu 42.230,- Eur, splatnú dňa 12.11.2019. Žalobca sumu 42.230,- Eur bez výhrad žalovanému uhradil v lehote splatnosti zálohovej faktúry, ktorá bola realizovaná dňa 08.11.2019 a ako popis platby žalobca uviedol: „úhrada zálohy“ a ako variabilný symbol uviedol č. 490, čo je číslo uvedenej cenovej ponuky. Žalovaný nemal dôvod pochybovať o tom, že žalovaný v tomto prípade koná so zástupcom žalobcu a že osobou objednávajúcou si tento interiérový nábytok je žalobca. Ak by tak tomu nebolo, žalobca by nemal žiadny dôvod uhrádzať zálohu za niečo, čo si žalobca nemal objednať. Žalovaný ďalej doplnil, že počas realizácie diela výroby nábytku žalovaný dňa 25.03.2020 vystavil žalobcovi ďalšiu zálohovú faktúru v sume 21.120,- Eur, splatnú dňa 01.04.2020, ktorá mu bola uhradená dňa 09.04.2020 spoločnosťou PXC Fund 1 a.s., so sídlom Mýtna 50, Bratislava. Po vykonaní montáže diela v zmysle cenovej ponuky žalovaný vystavil žalobcovi dňa 21.10.2020, tzv. zúčtovaciu faktúru č. OFA200201 na sumu vo výške 95.142,18 Eur vrátane DPH, splatnú dňa 28.10.2020, ktorá zohľadňovala už skôr uhradené dve zálohové platby zrealizované spoločnosťou PXC Fund 1. Zostatok faktúry č. OFA200201 vyúčtovanej sumy vo výške 31.792,18 Eur dňa 05.11.2020 uhradila ďalšia so žalobcom prepojená spoločnosť, a to spoločnosť Vysoká s.r.o., so sídlom Mýtna 50, Bratislava, kedy v popise platby 31.792,18 Eur bola uvedená úhrada faktúry df20103 a ako variabilný symbol bolo uvedené číslo 200201, čo je číslo zúčtovacej faktúry. Uhradením zostatku zúčtovacej faktúry považoval žalovaný zákazku za vysporiadanú. Žalovaný uviedol, že má vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti za to, že z jeho strany k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu nedošlo ani nemohlo dôjsť, pretože podľa zadania osoby konajúcej v mene žalobcu vyrobil, dodal a namontoval požadovaný interiérový nábytok a za tento nábytok aj dostal zaplatenú požadovanú sumu.
6. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu mal žalovaný za to, že došlo k uzavretiu zmluvy o dielo so žalobcom, a to na základe toho, že sa odôvodnene domnieval, že konal so zástupcom žalobcu a že konanie Kiczegovej bolo konaním v mene a na účet žalobcu. Uviedol, že E. F. bola zamestnankyňou spoločnosti, ktorá žalobcovi zabezpečovala vedenie účtu a obsluhu bankových účtov žalobcu, preto mal žalobca k nej vysokú dôveru, inak by je takéhoto oprávnenie nezveril. Žalovaný spochybnil, že by
žalobca nemal informácie o vykonanej transakcii, keďže vedomosť o spoločnosti WENS DOOR, s.r.o. mal už z označenia adresáta príjemcu platby a je nepravdepodobné, že by si transakciu, vo výške 42.000,- Eur nevšimol. Ku vzťahu E. F. a žalobcu uviedol, že E. F. bola zároveň v minulosti členkou dozornej rady spoločnosti patriacej do skupiny PROXENTA, keď bola členkou dozornej rady spoločnosti PROXENTA Finance, o.c.p., a.s. Poukázal na personálne prepojenie spoločnosti prostredníctvom člena predstavenstva B. F..
7. Vo vzťahu k zmluve o dielo žalovaný uviedol, že táto pre svoju platnosť nevyžaduje písomnú formu. Pokiaľ išlo o miesto dodávky, žalovaný vychádzal z požiadaviek objednávateľa, ako je to štandardom. Žalovanému povinnosť skúmať vzťah objednávateľa k miestu dodávky z ničoho nevyplýva. Tvrdenie, že žalovanému muselo byť pri montáži nábytku zrejmé komu a kde ho dodáva, preto označil za irelevantné. Žalovaný považoval zmluvu o dielo uzatvorenú ústne podľa § 536 a nasl. ObZ, pretože zákon nevyžadoval písomnú formu a žalovaný nemal dôvod pochybovať o tom, že koná so zástupcom žalobcu. Tvrdil, že žalobca musel mať vedomosť o objednanom diele, ak by to tak nebolo, nemal by žiadny dôvod uhrádzať zálohu za niečo, čo si neobjednal, pričom v tejto súvislosti poukázal na ust. § 275 ods. 4 ObZ. Mal za to, že vlastníkom dodaného diela je žalobca ako jeho objednávateľ, a to bez ohľadu na to, že dielo bolo dodané do rodinného domu, ktorého vlastníkom je E. F.. Tá vystupovala vo vzťahu k žalovanému tak, že ho informovala, že objednávateľom diela je žalobca a vzhľadom na úhrady jednotlivých zálohových platieb bez akýchkoľvek výhrad zo strany žalobcu a zo strany osôb patriacich do skupiny PROXENTA žalovaný ani nemal žiadny dôvod pochybovať o tom, že objednávateľom diela bol žalobca. Žalovaný poukázal na ust. § 15 ods. 1 ObZ, v zmysle ktorého pri poverení osoby pri prevádzkovaní podniku určitou činnosťou toto ustanovenie neustanovuje žiadny obsah ani formu poverenia. Poverenie nemusí byť písomné, ani iným spôsobom formalizované. Tiež nie je nevyhnutné, aby išlo o zamestnanca podnikateľa. Ani plnomocenstvo na zastupovanie podnikateľa nemusí byť písomné, ak tak neustanovuje samotný zákon. Preto zotrval na tom, že na základe objednávky E. F. v mene žalobcu bolo dielo objednané a k uzavretiu zmluvy o dielo došlo tým, že žalobca uhradil zálohu za vykonanie tohto diela.
8. Žalovaný sa v konaní domáhal aplikácie ust. § 33 ods. 1 OZ, pričom uviedol, že schválenie prekročenia plnomocenstva v zmysle § 33 OZ môže byť vykonané výslovne, konkludentne alebo je toto schválenie založené na nevyvrátiteľnej domnienke, podľa ktorej ak splnomocniteľ neoznámi osobe, s ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu potom, čo sa o prekročení oprávnenia dozvedel platí, že prekročenie schválil. Mal za to, že ak by aj E. F. objednaním diela v mene žalobcu prekročila oprávnenie konať v mene žalobcu, tak realizácia úhrady zálohy ceny diela žalobcom je vyjadrením súhlasu žalobcu s objednaním diela. Žalobca mal podľa žalovaného objektívne možnosť dozvedieť sa o prekročení oprávnenia F. hneď v deň úhrady zálohy ceny za dielo z jednotlivých účtovných dokumentov evidovaných v účtovníctve, schválením účtovnej závierky, doručením vyúčtovacej faktúry do sídla žalobcu. Žalobca bez zbytočného odkladu, ako sa mohol objektívne o prekročení oprávnenia E. F. dozvedieť, túto skutočnosť u žalovaného nenamietal. Spochybňuje to až po dvoch rokoch. Pokiaľ bol nečinný, teda toleroval stav, nastala nevyvrátiteľná domnienka, že žalobca prípadné prekročenie oprávnenia E. F. schváli podľa § 33 ods. 1 druhá veta OZ.
9. Žalovaný v konaní zdôrazňoval, že dielo riadne dodal a platba bola uhradením jeho nároku na odmenu za vykonanie diela. Poukázal na to, že žalobca sa domáha voči žalovanej v trestnom konaní aj nároku na náhradu škody a uviedol, že pri súbehu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody platí zásada, že vzhľadom na subsidiárnu povahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia má prednosť uspokojenie nároku z titulu náhrady škody. Ak sa možno domáhať náhrady škody, nemožno sa domáhať náhrady z titulu bezdôvodného obohatenia, ktorej sa domáha žalobca.
10. Žalovaný pre prípad, že by úkony žalobcu nemali mať za následok schválenie úkonov vykonaných E. F. v mene žalobcu upozornil, že ani v tom prípade by zmluva o dielo nebola neplatná. Zmluva o dielo by bola aj v takom prípade platná, iba osobou zaviazanou zo zmluvy by bola priamo Ing. F.. Ak by zo zmluvy bola zaviazaná E. F., jej záväzok zo zmluvy o dielo vo vzťahu k žalovanému už bol splnený. Žalovaný preto nemá dôvod požadovať plnenie od E. F., keďže jej záväzok zo zmluvy vo vzťahu k žalovanému už bol splnený žalobcom. Preto ak by aj E. F. skutočne spreneverila finančné prostriedky žalobcu, potom by na strane E. F., nie na strane žalovaného, vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu. Žalobca podľa žalovaného plnil a splnil záväzok za E. F., teda splnil to, čo podľa práva zmluvy o dielo mala plniť F.. Preto bez ohľadu na záver súdu o tom, kto bol zaviazaný zo zmluvy o dielo, či žalobca alebo E. F. je
v obidvoch prípadoch nevyhnutné dospieť k záveru, že na strane žalovaného bez dôvodné obohatenie na úkor žalobcu nevzniklo, pretože sa plnil existujúci a platný záväzok.
11. Žalobca vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného zdôraznil, že medzi žalobcom a žalovaným nebola nikdy uzavretá žiadna zmluva, a to ani neformálne, z ktorej by žalovanej mohol vzniknúť akýkoľvek nárok. Žalobca zaplatením sumy neplnil nič, čo by akákoľvek tretia osoba mala podľa práva plniť žalovanému. Žalobca počas celého konania zdôrazňoval, že E. F. nemala žiadne oprávnenie konať v mene žalobcu, nebola jeho štatutárnym orgánom, prokuristom, splnomocnencom, ani osobou poverenou v prevádzke výkonom určitej činnosti. Pripomenul, že žalovaný nedoložil, ani nevysvetlil, akým spôsobom mala E. F. preukázať svoje údajné oprávnenie konať za žalobcu, resp. z čoho žalovaný vychádzal, keď ju považoval za osobu oprávnenú konať za žalobcu. E. F. nemala žiadne oprávnenie vykonávať právne úkony v mene a na účet žalobcu, ktorý nikdy nemal ani najmenší záujem objednať si od žalovaného nábytok alebo iné plnenie, keďže ani nevedel o jeho existencii. Ďalej uviedol, že E. F. nebola nikdy v žiadnom vzťahu so žalobcom, lebo nebola s ním v pracovnom pomere ani inom pracovno-právnom vzťahu, nebola členkou jeho štatutárneho orgánu, nebola prokuristkou žalobcu, nebola pri prevádzkovaní podniku žalobcu nikdy poverená žiadnou činnosťou, nevykonávala žiadne úkony v prevádzkarni žalobcu. Mohla konať v mene žalobcu len ako splnomocnenec na základe osobitne udelených plnomocenstiev, ktoré jej však boli udeľované len v súvislosti s vedením účtovníctva. Kategoricky vylúčil, že by E. F. udelil akékoľvek plnomocenstvo, ktoré by ju oprávňovalo konať v mene a na účet žalobcu vo veciach týkajúcich sa obstarávania nábytku alebo podobných produktov. Poukázal na súkromnú e-mailovú komunikáciu na adrese E. F., ktorá nepoužívala pracovnú e-mailovú adresu zriadenú na doméne proxenta.sk, ako by sa dalo očakávať, ale komunikovala cez súkromnú adresu F.. Žalobca vyjadril domnienku, že žalovaný musel od začiatku vedieť, že E. F. si nábytok objednáva pre seba a nie pre žalobcu. Žalobca tiež zotrval na tom, že faktúry, ktoré boli E. F. z účtu žalobcu zaplatené, neboli schválené predstaviteľmi žalobcu. Konkrétne uviedol, že znalkyňa PhDr. PaedDr. Erika Straková vypracovala znalecký posudok č. 38/2022, v ktorom dospela k záveru, že žiadny zo skúmaných podpisov na faktúrach vystavených spoločnosťou ROKUR, s.r.o. na spoločnosť Vysoká s.r.o. nevyhotovil ten istý pisateľ ako podpisy B. F.. Uviedol, že rovnako ani podpisy na faktúre 490-1 a na obidvoch verziách faktúry č. OFA200201 vystavených žalovaným na žalobcu nie sú podpismi B. F.. Poukázal aj na to, že E. F. do kontrolných výkazov žalobcu zahrnula iba zálohovú faktúru a nezahrnula do nich ani jednu z faktúr, ktoré mal údajne schváliť predseda predstavenstva.
12. Žalobca v konaní poprel, že by žalovaním sumy plnil za tretiu osobu niečo, čo podľa práva mala plniť sama a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/207/2007 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2MCdo/23/2011, v zmysle ktorého sú podmienky ust. § 454 OZ splnené vtedy, ak prijatím plnenia veriteľom zanikol dlh dlžníka a ak existovala právna povinnosť dlžníka, ktorú by poskytovateľ plnenia splnil, svojim plnením príjemcovi plnenia, teda veriteľovi dlžníka, pričom medzi poskytovateľom a príjemcom plnenia má byť zrejmé, že poskytnutým plnením sa plní dlh tretej osoby (veriteľovho dlžníka). Žalobca poukazoval na to, že v danom prípade neexistovala žiadna právna povinnosť tretej osoby, ktorú by žalobca plnil tým, že žalovanému zaplatil žalovanú sumu a rovnako medzi sporovými stranami nemohlo byť zrejmé, že by žalobca mal žalovanému poskytovať plnenie za iného.
13. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že nečinnosťou žalobcu došlo k schváleniu prekročenia plnomocenstva E. F. žalobca uviedol, že k uvedenému záveru nie je možné dospieť, pretože žalobca zistil, že na účet žalovaného bola zaplatená suma 42.230,- Eur až pri kontrole v roku 2021. Následne pristúpil k výzve žalovanému, a teda z jeho strany nedošlo k schváleniu prekročenia plnomocenstva nečinnosťou.
14. K právnej argumentácii žalovaného ešte uviedol, že žalobe na vydanie bezdôvodného obohatenia nebráni ani údajná zásada subsidiarity bez dôvodného obohatenia a odkázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/9/2016.
15. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu konania E. F. bez plnej moci žalobca uviedol, že právnym úkonom, ktorým žalovaný mohol prejaviť vôľu uzavrieť zmluvu s E. F. mohlo byť len uplatnenie nároku podľa druhej vety ust. § 33 ods. 2 OZ, ktorým by od nej žalovaný požadoval plnenie záväzku, t.j. plnenie zmluvy o dielo, k uzavretiu ktorej smeroval pôvodný prejav vôle E. F., ktorý bol bez potrebného plnomocenstva prejavený v mene žalobcu. Až vykonaním takéhoto úkonu by v súlade s ust. § 489 OZ mohol E. F. vzniknúť záväzok zaplatiť žalovanému cenu za dielo, prípadne sa namiesto toho žalovaný môže domáhať náhrady škody.
Je ponechané na vôli žalovaného, ktorý z možných nárokov si vyberie, avšak pokiaľ si žiadny neuplatní, E. F. voči nemu nebude mať žiaden záväzok, bude len zaviazaná zo svojho neoprávneného konania za žalobcu, z ktorého jej však bez následného uplatnenia nároku zo strany žalovaného nevyplýva žiadna povinnosť poskytnúť mu konkrétne plnenie. Poukázal na to, že právna úprava konania za iného bez plnomocenstva je založená na subjektívnom vnímaní oprávnenia konajúceho zástupcu zo strany osoby, voči ktorej zástupca koná. Ak táto osoba subjektívne považuje oprávnenie zástupcu za dostatočné, tak zároveň považuje úkony takéhoto zástupcu za prejav vôle zastupovanej osoby. Takýto stav však môže platiť len do momentu, kedy sa zastupovaná osoba dozvie o tom, že za ňu konal neoprávnený zástupca. Ďalší vývoj potom závisí od toho, či bez zbytočného odkladu dôjde k schváleniu neoprávneného konania, alebo či k nemu nedôjde. Podľa názoru žalobcu je preto nezmyselné uvažovať nad tým, že by záväzky neoprávneného zástupcu E. F. voči osobe, s ktorou konala žalovanému mohli existovať už od počiatku jej neoprávneného konania za zastupovanú osobu žalobcu.
16. Žalovaný nesúhlasil s právnym posúdením skutkového stavu prezentovaným žalobcom a mal za to, že ust. § 33 ods. 2 OZ je možné aplikovať iba v prípade, ak by záväzok, ktorý bol dojednaný neoprávneným zástupcom ešte nebol splnený. Ak už splnený bol, predmetné ustanovenie nemožno aplikovať. Zdôraznil, že v danom prípade bol záväzok Ing. Kiczegovej splnený. Uviedol, že argumentácia žalobcu ohľadne výkladu § 33 ods. 2 OZ neobstojí ani z ohľadom na inštitút premlčania. Ak teda súd na základe vykonaného dokazovania dospeje k záveru, že zaviazaným zo zmluvy o dielo nie je žalobca, potom je nevyhnutné dospieť k záveru, že zaviazaným zo zmluvy vo vzťahu k žalovanému je samotná F.. V danej veci nie jej sporné, že žalovaný dielo vykonal a dodal do miesta určenia podľa inštrukcií E. F. a mal nárok na uhradenie ceny za vykonanie diela. Táto cena bola žalovanému uhradená. Ak bola uhradená z finančných prostriedkov žalobcu potom ten, kto sa mohol na úkor žalobcu obohatiť nie je žalovaný, ale E. F.. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu ČR 28Cdo/3823/2015, v zmysle ktorého nie je principiálne vylúčené, aby disponent, ktorý nevystupuje voči príjemcovi plnenia ako zástupca tretieho subjektu poukázaním finančných prostriedkov na účet svojho veriteľa privodil zánik vlastného záväzku aj tam, kde tento úkon nekoreluje so záujmami majiteľa účtu samotného. Ak je medzi osobou, ktorá mala dispozičné oprávnenie k účtu a tým komu táto osoba adresovala peniaze z predmetného účtu platný a účinný právny dôvod pre plnenie nebude sa na veriteľa osoby, ktorý obdržal v dôsledku pokynu svojho dlžníka daný obnos v zásade nahliadať ako na bezdôvodne obohateného.
17. Žalovaný opakovane poukazoval na skutočnosť, že žalobca si môže uplatniť svoj nárok na náhradu škody voči E. F. a mal za to, že žalobca nemôže dosiahnuť duplicitné zaplatenie žalovanej sumy tak od žalovaného ako aj od E. F., a preto je nutné aplikovať vzťah subsidiarity medzi uplatnením nároku z titulu náhrady škody a uplatnením nároku z bezdôvodného obohatenia, ktorý sa podľa žalovaného aplikuje aj v prípade trojstranných vzťahov, aby sa predišlo situácii, kedy bude žalobca disponovať dvomi exekučnými titulmi na uhradenie totožnej sumy. Žalovaný s poukazom na rozhodnutie zo zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk č. 2-3/1979 poukázal na záver vtedajšej judikatúry, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je možné uplatniť len v tom prípade, ak nie sú podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody. Dospel preto k záveru, že bezdôvodné obohatenie má subsidiárny charakter a predstavuje len podporný titul pre ochranu osoby postihnutej v majetkovej sfére, pričom primárnym bude vždy inštitút náhrady škody ak osobe dlžníka možno pričítať zodpovednosť za protiprávne konanie. Odkázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2Cdo/48/2010.
18. Okresný súd odôvodnil rozhodnutie tým, že zhodnotením skutkového stavu dospel k záveru, že žaloba je podaná dôvodne v celom rozsahu. Poukázal na ust. § 32 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého ak z právneho úkonu nevyplýva, že niekto koná za niekoho iného platí, že koná vo vlastnom mene. Z vykonaného dokazovania okresnému súdu vyplynulo, že medzi žalobcom a žalovaným nebola uzavretá žiadna písomná ani iná zmluva, z ktorej by žalovanému mohol vzniknúť nárok na peňažné plnenie voči žalobcovi. Ani žalobca tým, že z jeho účtu bola uhradená suma 42.230,- Eur žalovanému neplnil nič, čo by akákoľvek tretia osoba mala podľa práva plniť žalovanému. V sume 42.230,- Eur bola uhradená žalovanému E. F., a túto uhradila z účtu žalobcu cez interbanking dňa 07.11.2019, pričom poznala číslo účtu žalobcu, lebo preňho robila účtovníčku. Táto skutočnosť, že E. F. uhradila z finančných prostriedkov žalobcu žalovanému vyššie uvedenú sumu, v konaní sporná nebola.
19. Okresný súd uviedol, že E. F. pri jednaní so žalovaným vystupovala ako zástupkyňa žalobcu, keď objednávala interiérový nábytok, pričom už z popisu objednávky bolo zrejmé, že ide o nábytok do rodinného domu. Pri objednávaní nábytku sa nepreukázala žalovanému žiadnym splnomocnením, ani
poverením žalobcu konať za žalobcu, pričom žalovaný si túto skutočnosť, či koná za žalobcu, mohol overiť jednak výpisom z obchodného registra alebo iným vhodným spôsobom, keďže išlo o objednanie interiérového nábytku do jej rodinného domu a tiež vzhľadom na cenu nábytku. Okresný súd prisvedčil žalovanému, že nie je jeho povinnosťou od obchodného partnera, s ktorým koná, v danom prípade E. F. žiadať listinu preukazujúcu, či má oprávnenie konať za objednávateľa, ale v prípade pochybností alebo preverenia si objednávateľa mohol žalovaný zvoliť vhodný spôsob na preukázanie, či E. F. koná za žalobcu alebo nie. Okresný súd uviedol, že v priebehu konania nebolo preukázané žiadnou listinou, že E. F. koná za žalobcu, pričom nemala žiadne oprávnenie objednávať interiérový nábytok a konať za žalobcu, resp. v jeho mene a na jeho účet. Z pozície účtovníčky jej oprávnenie objednať interiérový nábytok nevyplývalo. Hoci ako účtovníčka mala dispozičné oprávnenie k bankovému účtu žalobcu, nemala oprávnenie zaväzovať voči tretím osobám ani žalobcu, ani ďalšie spoločnosti patriace do skupiny PROXENTA bez splnomocnenia, resp. oprávnenia týchto spoločností. Okresný súd poukázal na to, že E. F. uhradila bez súhlasu žalobcu faktúru na sumu 42.230,- Eur, ktorá nebola opatrená podpisom štatutárneho zástupcu žalobcu B. F.. Túto faktúru neschválil štatutárny zástupca a ani iná osoba oprávnená z manažmentu. Okresný súd mal za to, že nebolo preukázané tvrdenie E. F., že B. F. vedel o úhrade a že jej k tomu dal súhlas.
20. Okresný súd prisvedčil žalobcovi v tom, že v čase zaplatenia žalovanej sumy dňa 07.11.2019 žiadna právna povinnosť E. F. voči žalovanému neexistovala, lebo žalovaný bol v domnení, že konala ako oprávnená osoba žalobcu, ktorá je jeho zástupcom, preto vystavil faktúru pre žalobcu ako domnelého objednávateľa nábytku, hoci žalobca si u žalovaného žiaden nábytok neobjednal a ani E. F. nesplnomocnil konať za žalobcu. Interiérový nábytok zaplatený peniazmi žalobcu bol žalovaným dodaný E. F..
21. Okresný súd uviedol, že žalobca konanie E. F. dodatočne neschválil. Žalovaný komunikoval iba s E. F., nekomunikoval so žalobcom, ani so štatutárnym zástupcom alebo inou splnomocnenou osobou žalobcu, preto nemohla byť uzavretá žiadna zmluva medzi žalobcom a žalovaným. Uskutočnenie platby nemôže dodatočne konvalidovať domnelú zmluvu, ktorá nemohla byť platne uzavretá pre nedostatok oprávnenia konať v mene žalobcu na strane osoby, ktorá takúto zmluvu so žalobcom údajne mala uzatvoriť.
22. Okresný súd uviedol, že znalkyňa v konaní na Okresnom súde Nitra, kde posudzovala pravosť podpisu B. F. zistila, že podpisy na faktúre č. 490-1 a na obidvoch verziách faktúry č. OFA200201vystavených žalovaným nie sú podpismi B. F., čo potvrdilo, že E. F. nehovorila pravdu, že B. F. schvaľoval svojim podpisom úhrady faktúr vystavených žalovaným. Okresný súd poukázal aj na spôsob nakladania s faktúrami vo vzťahu ku kontrolným výkazom DPH.
23. Okresný súd zdôraznil, že žalovaný bol presvedčený, že E. F. koná za žalobcu, hoci dôkaz o tom nemal a v konaní nebol ani takýto dôkaz produkovaný a v konaní nebolo preukázané, že by E. F. mala oprávnenie za žalobcu konať. Až po zistení žalobcom, že E. F. koná neoprávnene, mohol žalobca v zmysle § 33 ods. 2 dodatočne schváliť jej konanie, lebo konala bez plnomocenstva, žalobca však neschválil žiadnym spôsobom konanie E. F., preto žalobcovi z jej konania voči žalovanému žiadny záväzok nevznikol a žalobca zaplatenou platbou 42.230,- Eur nemohol plniť žalovanému žiadny svoj záväzok.
24. Okresný súd uviedol, že suma za interiérový nábytok bola žalovanému uhradená žalobcom bez právneho dôvodu. Podľa názoru okresného súdu by bol nesprávny výklad ust. § 33 ods. 2 OZ, lebo viazanosť konaním nemôže znamenať, že sa neoprávnený zástupca, v danom prípade E. F. stáva zmluvou stranou zmluvy, k uzavretiu ktorej malo smerovať jej konanie v mene neoprávnene zastúpeného. Ak by mala vzniknúť zmluva medzi E. F. ako neoprávnenou osobou a žalovaným, s ktorým jednala, absentoval by právny úkon žalovaného, ktorý by prejavil vôľu prijať návrh na uzavretie zmluvy s E. F., lebo žalovaný prejavil vôľu uzatvoriť zmluvu so žalobcom a voči E. F. takúto vôľu neprejavil, pretože ju považoval za osobu oprávnenú konať za žalobcu. Okresný súd považoval za podstatné uviesť k § 33 ods. 2 OZ, že právnym úkonom, ktorým žalobca mohol prejaviť vôľu uzatvoriť zmluvu s E. F., mohlo byť len uplatnenie nároku podľa druhej vety, ktorým by od nej žalovaný požadoval plnenie záväzku, t.j. splnenie zmluvy o dielo, k uzavretiu ktorej smeroval prvotný prejav vôle E. F. prejavený v mene žalobcu bez plnomocenstva. Preto záväzok E. F., ktorá nemala oprávnenie zastupovať žalobcu a konala so žalovaným vo vzťahu k nemu, nemohol existovať od začiatku jej neoprávneného konania za
žalobcu. Podľa okresného súdu, pokiaľ nenastala situácia, pri ktorej dôjde k spochybneniu oprávnenia konajúceho zástupcu, nie je dôvod na aplikáciu ust. § 33 ods. 2 OZ, lebo žalobca nevie o neoprávnenom konaní zástupcom a žalovaný nevie o tom, že zástupca, ktorý voči nemu konal, na to nebol oprávnený. Na strane žalobcu záväzok neexistoval z dôvodu absencie oprávnenia na strane E. F. konať za žalobcu.
25. Okresný súd uzavrel, že nevyhnutným predpokladom pre vznik osobitnej formy bezdôvodného obohatenia v zmysle § 454 OZ je existencia záväzku (povinnosť plniť niečo podľa práva) E. F. voči žalovanému v čase plnenia. Musí ísť o prípad výlučne, kedy sa za iného plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. V čase uskutočnenia platby však E. F. nebola povinná nič žalovanému plniť a žalovaný od nej ani žiadne plnenie nežiadal, keďže ho žiadal výlučne len od žalobcu. Okresný súd uviedol, že predpokladom vzťahu podľa tohto ustanovenia je to, že medzi tým, kto plnil a tým, komu sa plnilo bolo zrejmé, že sa plnenie deje za iného, pričom odkázal na stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR Cpj 37/78 publikované pod č. 1/1979, z ktorého vychádza následná judikatúra.
26. Vo vzťahu k ďalším námietkam žalovaného okresný súd uviedol, že k námietke, že predseda predstavenstva žalobcu B. F. si mal až po dvoch rokoch všimnúť, že zaplatil za interiérový nábytok, ktorého je žalobca vlastníkom napriek tomu, že mal prístup k bankovému účtu žalobcu a z popisu transakcie videl, že suma 42.230,- Eur je uhradená, okresný súd uviedol, že to neznamená, že keď si predseda predstavenstva až po dvoch rokoch všimol, že bola zaplatená suma, vedel o tom, že E. F. zaplatila túto sumu z účtu žalobcu a týmto konaním ani neschválil dodatočne jej konanie. Ani časový horizont 2 roky nemá vplyv na to, aby sa žalobca domáhal žalovanej sumy.
27. K námietke žalovaného, že E. F. si nábytok objednala ako zástupca žalobcu, okresný súd uviedol, že sa pri jednaní so žalovaným nepreukázala žiadnym plnomocenstvom ani poverením žalobcu konať za žalobcu, pričom žalovaný si mohol zistiť prostredníctvom obchodného registra alebo iným vhodným spôsobom, či skutočne E. F. koná za žalobcu alebo nie, vzhľadom na predmet objednávky a cenu nábytku.
28. K tvrdeniu žalovaného, že došlo k uzavretiu zmluvy o dielo ústne medzi žalobcom a žalovaným podľa § 536 a nasl. OZ, okresný súd uviedol, že táto skutočnosť v konaní preukázaná nebola, hoci zmluva o dielo nemusí byť uzavretá písomnou formou. Zmluva o dielo nemohla byť uzavretá vôbec, pretože E. F. nebola oprávnená konať za žalobcu.
29. K námietke, že si žalobca uplatňuje náhradu škody zodpovedajúcu vo výške plnenia priamo aj od E. F. a tiež sa žalobou domáha vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného, okresný súd uviedol, že sa nejedná o duplicitný nárok, pretože (tak ako uviedol vyššie), duplicitný nárok sa vylučuje a poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/9/2016.
30. K vykonávaniu úkonov E. F. na základe pracovnej náplne okresný súd uviedol, že E. F. nemala pracovnú náplň so žalobcom, vykonávala úkony v súvislosti s pozíciou účtovníčky na základe pokynov štatutárneho zástupcu, predsedu predstavenstva B. F. a manažmentu. So žalobcom nemala uzavretú ani pracovnú zmluvu.
31. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 2 CSP, pretože žalobca bol v konaní úspešný.
32. Voči rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Žalovaný v odvolaní zhrnul základný skutkový stav, argumentáciu, ktorú predložil súdu prvej inštancie a závery okresného súdu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu vo veci v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže na náhradu trov konania vo veci v celom rozsahu.
33. Žalovaný podal odvolanie primárne z dôvodu, že rozsudok okresného súdu označil za nepreskúmateľný, zmätočný a v niektorých prípadoch mal za to, že skutkové a právne závery sú vyvodzované v priamom rozpore. Žalovaný mal za to, že rozsudok okresného súdu ignoroval vysporiadanie sa so základnými argumentmi žalovaného, z ktorých vyplýva, že na strane žalovaného nemohlo vzniknúť žiadne bezdôvodné obohatenie, pretože žalovaný neprijal plnenie bezdôvodne alebo protiprávne, nešlo o žiadnu mylnú platbu ani omyl a žalovaný prijal predmetné plnenie dôvodne. Na
strane žalovaného od počiatku existoval dôvod prijatia plnenia. Žalovaný poukázal na to, že súd sám skonštatoval, že E. F. konala vo vzťahu k žalovanému ako zástupca žalobcu, čo potvrdila sama E. F.. Súd sa potom podľa žalovaného nezaoberal tým, že podnikateľa (žalobcu) v zmysle § 15 ods. 2 ObZ zaväzuje aj konanie osoby, ktorá prekročila rozsah poverenia a nezaoberal sa ani tým, či v dôsledku nečinnosti žalobcu nedošlo k schváleniu konania E. F. v zmysle § 33 ods. 1 a 2 OZ.
34. Žalovaný namietol, že ak aj súd dospel k záveru, že E. F. konala ako neoprávnený zástupca, uvedené nemá za následok neplatnosť právneho úkonu, ale to, že z takéhoto úkonu je zaviazaný sám neoprávnený zástupca a žalovaný mal preto plné právo a dôvod na prijatie plnenia. Žalovaný mal za to, že okresný súd vo veci opomenul aplikovať § 33 ods. 2 OZ na „trojuholník vzťahov“ žalobca, E. F. a žalovaný a všetky vzťahy posúdil ako neplatné, čo je v priamom rozpore so zákonným znením, judikatúrou a odbornou literatúrou, na ktorú žalovaný vo veci poukazoval a ktorú okresný súd odignoroval. Okresný súd sa nezaoberal tým, ktorá konkrétna osoba sa skutočne v rámci daného trojuholníka vzťahov bezdôvodne obohatila, u ktorej konkrétnej osoby vznikol skutočný majetkový prospech a na úkor ktorej konkrétnej osoby tento prospech vznikol. Ak by sa tým okresný súd zaoberal, zistil by, že bezdôvodne sa mohla obohatiť výlučne E. F.. Žalovaný namietol, že v konaní poukázal aj na rozsudky Najvyššieho súdu ČR, s ktorými sa však okresný súd právne nevysporiadal.
35. Žalovaný mal za to, že závery okresného súdu odporujú princípom spravodlivosti a ochrany dobrej viery tretej strany, ktorá konala v domnení, že koná s oprávneným zástupcom a žalobca o všetkom vie, resp. vedieť mal a mohol. Mal za to, že je nespravodlivé, aby interné zlyhanie na strane žalobcu mal niesť zodpovednosť dobromyseľný žalovaný konajúci v dobrej viere. Namietol tiež, že nie je v poriadku, ak žalobca z toho istého skutku, teda z toho istého konania E. F. uplatňuje uhradenie totožnej sumy 42.230,- Eur od dvoch rôznych subjektov a okresný súd sa nezaoberal procesnou obranou žalovaného, že v prípade možných súbehov nároku na náhradu škodu a bezdôvodného obohatenia má prednosť nárok na náhradu škody.
36. Žalovaný následne uviedol v odvolaní podrobné námietky vo vzťahu k vyššie uvedeným všeobecným konštatovaniam, s ktorými sa odvolací súd zaoberá nižšie, v odôvodnení rozhodnutia.
37. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril, že rozsudok okresného súdu považuje za vecne správny a dostatočne presvedčivo odôvodnený, pričom sa v plnom rozsahu stotožnil aj so zhrnutím jeho dôvodov. Vyjadril nesúhlas s názorom žalovaného, že by rozsudok mal byť nepreskúmateľný alebo zmätočný, čo podľa jeho názoru vylučuje už len skutočnosť, že žalovaný zhrnul závery okresného súdu v odvolaní, z ktorých je zrejmé, že súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok spôsobom, ktorý je dostatočný, zrejmý na pochopenie dôvodov, ktoré viedli k jeho rozhodnutiu o vyhovení žalobe. Uviedol, že nie je povinnosťou súdu vysvetľovať sporovej strane, prečo neprihliadal na každý jeden jej argument vznesený v rámci procesnej obrany osobitne a ako sa postavil k jednotlivým súdnym rozhodnutiam, pokiaľ nemali podstatný význam pre rozhodnutie vo veci. V konkrétnostiach zotrval žalobca na tých argumentoch, ktoré uvádzal vo vzťahu k námietkam žalovaného v konaní pred okresným súdom. Osobitne sa vyjadril k námietke žalovaného vo vzťahu k podpisu B. F. na faktúrach, ktoré vystavoval žalovaný, kedy uviedol, že pravosť podpisu B. F. na faktúrach, ktoré vystavoval žalovaný, bola spochybnená porovnaním jeho údajných podpisov s podpismi, ktoré boli predmetom znaleckého skúmania (Znalecký posudok PhDr. PaedDr. Eriky Strakovej č. 38/2022). Zdôraznil, že tvrdenie žalobcu, že podpisy B. F. na faktúrach nie sú pravé navyše nebolo zo strany žalovaného nijako popreté a preto sa v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP považuje za nesporné a nie je potrebné na jeho preukázanie vykonávať osobitné dokazovanie. Žalobca naďalej zotrval na tom, že prípadná existencia záväzku E. F. voči žalovanému je v spore irelevantná, pretože pre aplikáciu ust. § 454 OZ sa okrem iného vyžaduje nielen existencia takéhoto záväzku v čase plnenia, ale aj vedomosť zúčastnených subjektov o tom, že poskytnutým plnením sa plní záväzok tretej osoby voči príjemcovi plnenia - rozhodnutie 1/1979. Vo vzťahu k judikátom Najvyššieho súdu ČR, na ktoré poukazoval žalovaný, sa žalobca vyjadril, že tieto nemajú pre spor žiadny význam, a to z dôvodu, že Ing. Kiczegová neplnila voči žalovanému žiadny vlastný dlh a nemala úmysel poskytnúť žalovanému plnenie, ktoré by mu bola sama dlžná a vo vzťahu k ďalšiemu judikátu uviedol, že išlo o skutkovú situáciu, kedy osoba zaplatila v hotovosti a teda sa to nevzťahuje na prebiehajúce konanie. Vo vzťahu k rozhodnutiu Okresného súdu Nitra, ktorý v skutkovo a právne podobnej veci rozhodol tak, že žalobu zamietol, uviedol, že tento nie je právoplatný a bolo voči nemu podané odvolanie. Poukázal na to, že naopak Okresný súd Levice, Okresný súd Bratislava II a Okresný súd Prievidza v skutkovo a právne podobných veciach žalobe vyhoveli. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že žalobca akceptoval návrh na
uzavretie zmluvy o dielo tým, že zaplatil zálohovú faktúru, žalobca uviedol, že by bolo absurdné, ak by E. F. mohla svojvoľným uskutočnením platby z účtu žalobcu v prospech žalovaného sama schváliť svoje predchádzajúce neoprávnené konanie za žalobcu bez plnomocenstva. Vo všetkom podstatnom ďalej zotrval žalobca na rovnakých argumentoch, aké uviedol pred súdom prvého stupňa a ku ktorým sa odvolací súd vyjadrí nižšie v odôvodnení rozhodnutia.
38. Žalovaný v odvolacej replike a žalobca v odvolacej duplike zotrvali na svojich tvrdeniach a argumentoch. Keďže v zmysle ust. § 373 ods. 4 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 CSP najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu, a keďže odvolacia replika ani odvolacia duplika neobsahovala žiadne novoty, odvolací súd nepovažoval za nutné reprodukovať ich obsah.
39. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ustanovení § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
40. Odvolací súd bol v zmysle ust. § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie:
41. Listina označená (č.l.7) G. Business Banking 24 - Pohyby na účte vyplýva, že dňa 7.11.2019 bola odoslaná platba elektronicky - 42.230 Eur, dátum zúčtovania dňa 7.11.2019, označené číslo účtu: A.. Číslo účtu protistrany označené WENS DOOR/VS490/SS/KS0308. Na uvedenej listine je uvedené ešte číslo účtu A., G. podnikateľské konto, PRC.
42. Právny zástupca žalobcu výzvou zo dňa 5.10.2021 vyzval žalovaného na vydanie sumy 42.230 Eur na účet spoločnosti PROXENTA Cuban Investments, a.s., ktorý je vedený v G. H. C., D., číslo účtu : A. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, ďalej žiadal vydať na účet spoločnosti Vysoká, s.r.o. sumu 55.704,68 eur a na účet spoločnosti PXC Fund 1, a.s. sumu 21.120 eur do 7-ich dní od doručenia tejto výzvy.
43. Z výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného I. J. okresný súd zistil, že tento sa s E. F. nikdy nestretol, keďže táto oslovila p. K., ktorý pracuje pre žalovaného na živnosť. E. F. chcela vyrobiť kuchyňu, obývaciu izbu, príborník, skrine. Ako fakturačnú adresu označila adresu žalobcu, štatutárny zástupca žalovaného uviedol, že vedel, kde má po výrobe interiérový nábytok doviesť, existujú o tom montážne listy. Vedel, že nábytok ide do rodinného domu E. F.. Žalovaný namontoval nábytok na mieste označenom E. F..
44. Z výsluchu svedka J. K., ktorý pracuje pre žalovaného ako živnostník vyplynulo, že zabezpečoval jej zákazky do rodinného domu vo Viničnom, Studenom a v Moste pri Bratislave. Uviedol, že ho neprekvapilo, že E. F. chcela fakturovať nábytok na obchodnú spoločnosť, pretože nie je oprávnený skúmať, kto zaplatí objednávku. E. F. chcela do rodinného domu v Moste dvere a komplet nábytok, kuchyňu, príborník, šatníky a televíznu stenu. Po kúpe domu išiel na tvar miesta, zakreslil opäť nábytok a vypracoval cenovú ponuku, ktorú odsúhlasila a potvrdila cenovú ponuku e-mailom. Z ohliadky v rodinnom dome v Moste videl, že ide o nábytok do rodinného domu E. F.. Žalovaný následne zhotovil pre E. F. nábytok, ktorý jej bol dodaný a namontovaný. Svedok uviedol, že žalobca si u žalovaného neobjednal žiadny nábytok. Pri komunikácii so svedkom E. F. spomenula, že pracuje ako účtovníčka u žalobcu. Nikdy pred svedkom nepovedala, že objednáva nábytok pre žalobcu.
45. Z výsluchu svedkyne E. F. vyplynulo, že faktúru v sume 42.230,- Eur uhradila na základe pokynu, pravdepodobne pokynu p. F.. Išlo o zálohovú faktúru, ktorá bola odsúhlasená konateľom B. F., predmetom úhrady tejto faktúry bol nábytok, ktorý odsúhlasil konateľ B. F. do jej rodinného domu. Uviedla, že konateľ vedel, že ide o nábytok do jej rodinného domu. Dôvodom, prečo sa takto realizovala platba z účtu žalobcu bolo, aby sa ušetrilo DPH. Uviedla, že z tejto sumy nejakú časť konateľovi vrátila, ale nespomenula si, akú konkrétne. Z celkovej sumy asi 300.000,- Eur vrátila asi 70% sumy. Ku skutkovému deju uviedla, že si objednala nábytok do rodinného domu, nadiktovala p. K. sídlo spoločnosti
žalobcu a že požiadala p. F., či si môže nábytok, ktorý si objednala podľa cenovej ponuky fakturovať na žalobcu a on súhlasil. Informovala ho o objeme finančných prostriedkov, ktoré bude potrebovať, asi okolo 60.000,- Eur a B. F. súhlasil. Svedkyňa uviedla, že sumu 42.230,- Eur zaplatila ona. Uviedla, že aj iní zamestnanci spoločnosti si objednávali cez žalobcu nábytok alebo iné veci. K zúčtovaniu faktúr uviedla, že zaúčtovala konečnú faktúru.
46. V zálohovej faktúre č. CP2019/0490-1 je uvedený dodávateľ WENS DOOR s.r.o., Vápenická 12, Prievidza, odberateľ PROXENTA Cuban Investments, a.s. Mlynské nivy 42, Bratislava, dátum vystavenia faktúry 5.11.2019 a dátum splatnosti 12.11.2019 a forma úhrady: PP. Faktúru vystavila Gatialová na sumu 42.230 Eur. Výška DPH vo faktúre nie je uvedená, resp. je uvedená nula. V spodnej časti tejto faktúry je uvedené, že neslúži ako daňový doklad. Daňový doklad pre účely DPH bude vystavený po uhradení tejto proforma faktúry.
47. Dodávateľ WENS DOOR s.r.o. vystavil odberateľovi PROXENTA Cuban Investments, a.s. ďalšiu faktúru na sumu 21.120 Eur, bez uvedenia DPH. Faktúra je vystavená dňa 25.03.2020 a uvedeného dňa zo spoločnosti WENS DOOR s.r.o. pani K., ktorá faktúru vystavila, emailom komunikovala, resp. napísala email E. F. na email F. a predmet emailu proforma faktúra. Z obsahu tohto emailu vyplýva, že I. K. z ekonomického oddelenia spoločnosti WENS DOOR s.r.o. oznámila E. F. na email, že jej posiela v prílohe druhú proformo faktúru v cenovej ponuke č. CP2019/0490-1 na interiérový nábytok pred montážou.
48. Z komunikácie predloženej žalovaným (č.l.61 - 62) vyplýva, že D. F. zo svojho emailu s názvom: F. 18.10.2021 oznámila I. J., konateľovi žalovaného, že na dané položky vystavila spoločnosť riadne daňové doklady, ktoré uviedli do DPH, odviedli z nich dane z príjmu PO, zamestnanci spoločnosti tovar vyrobili, nainštalovali, zaplatila im spoločnosť mzdy a odvody, faktúry spoločnosť vystavila, zákazku urobila spoločnosť a dostali zaplatené. Ďalej oznámila v tejto komunikácii I. J. doslova „Vy nemôžete skúmať, kto je oprávnený za spoločnosti objednať tovar, skúmať kvalitu, preberať zákazku a následne za ňu zaplatiť. Nie ste si vedomý, že ste sa neoprávnene obohatili. Mrzia ma tieto opletačky. Ďakujem za pochopenie. D. F.“ Uvedené vysvetlenie D. F. emailom zaslala I. J. z dôvodu, že jej oznámil emailom 13.10.2021, že s AK Haulík & Poprendová sa s výzvou obrátili na spoločnosť WENS DOOR s.r.o. na vrátenie peňazí z dôvodu neoprávneného obohatenia na ich spoločnosť. I. J. žiadal o vysvetlenie, nakoľko ide o platby za jej zákazky.
49. Spoločnosť PROXENTA Private Equity s.r.o. so sídlom Mlynské nivy 42, Bratislava, zast. štatutárnym orgánom B. F., konateľom a zamestnanec E. D. F., trvale bytom L. XXXXX/XXX, C. uzavreli dňa 01.09.2015 pracovnú zmluvu, podľa ktorej dňa 01.09.2015 vznikol pracovný pomer uzavretý na dobu určitú do 31.03.2016 s miestom výkonu práce Bratislava. E. F. ako zamestnanec podľa pracovnej zmluvy mala vykonávať prácu samostatnej účtovníčky, ktorá práca bude upravená v pracovnej náplni, ktorá tvorí prílohu č. 1 k tejto pracovnej zmluve a zamestnankyňa bude poverovaná i ďalšími úlohami, ktoré nie sú vyslovene uvedené v pracovnej náplni, ale ktoré spadajú pod dohodnutý druh práce. Týždenný pracovný čas bol dohodnutý na 40 hodín od 8.00 hod. do 16.30 hod. s odpočinkom 30 minút.
50. Podľa Prílohy č. 1 k Pracovnej zmluve uzavretej dňa 01.09.2015, pracovná náplň E. D. F. bola samostatná účtovníčka a priamy nadriadený konateľ. Pracovná náplň pre pracovnú pozíciu samostatná účtovníčka je uvedená tak, že menovaná vykonáva všetky činnosti súvisiace s komplexným vedením a spracovaním účtovníctva a ekonomickej agendy spoločnosti, vypracovanie priebežných účtovných závierok a riadnej účtovnej závierky a iné.
51. Dohodou o skončení pracovného pomeru bol ukončený pracovný pomer E. F. u zamestnávateľa spoločnosti PROXENTA Private Equity s.r.o. ku dňu 31.1.2021.
52. G. H. C., D., vydala potvrdenie zo dňa 15.03.2022, podľa ktorého bola platba uskutočnená vo výške 42.230 Eur dňa 07.11.2019 osobou, ktorá sa prihlásila do elektronického bankovníctva pod identifikačným číslom, ktoré bolo pridelené D. F.. Z tohto potvrdenia je zrejmé , že z čísla účtu PROXENTA Cuban Investments, a.s., číslo uvedeného v tejto listine končiace ...9592 dňa 07.11.2019 odišla platba vo výške 42.230 Eur. Všetky tieto platby uvedené v tomto potvrdení boli vykonané osobou, ktorá sa prihlásila do aplikácie business banking pod identifikačným číslom (PPID43211879), ktoré bolo pridelené oprávnenej osobe D. F. (č.l. 151-152 súdneho spisu ).
53. Podľa oznámenia ČSOB (č.l.67) zo dňa 20.04.2022 majiteľom čísla účtu SK... končiace ...9592, podnikateľské konto je PROXENTA Cuban Investments, a.s. Mýtna 50, Bratislava - Staré Mesto, disponentom s účtom je B. F., A. M., E. K. F. a E. B. E..
54. Právny zástupca žalobcu v podaní zo dňa 15.08.2022 oznámil súdu, že odpoveď ČSOB nebola úplná, pretože pri vymedzení okruhu osôb, ktoré mohli disponovať s vyššie uvedeným účtom, nezohľadnila osoby, ktoré k danému účtu mali prístup prostredníctvom elektronického bankovníctva. Takáto zmluva bola uzavretá medzi ČSOB ako banka so spoločnosťou PROXENTA Bohemia, s.r.o. Podľa prílohy tejto zmluvy zo dňa 07.02.2019 boli fyzickými osobami oprávnenými na využívanie služby ČSOB business banking lite nakladanie s peňažnými prostriedkami na účte žalobcu - B. F., D. F. a I. N.. Každá z týchto osôb mohla v zmysle prílohy tejto zmluvy konať samostatne a bez obmedzenia. Zároveň súdu predložil zmluvy o využívaní služby, aj prílohu - splnomocnenie na nakladanie s peňažnými prostriedkami na účte ČSOB business banking lite oprávnené osoby - B. F., I. N. a D. F..
55. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Sekcia boja proti podvodom a analýzy rizík listom zo dňa 6.9.2022 (č.l.413) na dotaz súdu, aby finančné riaditeľstvo zaslalo súdu kontrolné výkazy k dani z pridanej hodnoty daňového subjektu PROXENTA Cuban Investments a.s. za mesiac november 2019 a december 2019, apríl 2020 až december 2020 a faktúry žalovaného - WENS DOOR s.r.o. č. 490/1 zo dňa 8.11.2019 na sumu 42.230 eur, uhradená dňa 8.11.2019; faktúru žalovaného WENS DOOR s.r.o. č. 490/1A zo dňa 9.4.2020 na sumu 21.120 eur, uhradená dňa 9.4.2020 a faktúru č. OFA20201 zo dňa 21.10.2020 na sumu 95.142,18 eur, uhradená dňa 28.10.2020 a uviedlo, či sú alebo nie sú vyššie uvedené faktúry vystavené žalovaným evidované v kontrolných výkazoch žalobcu PROXENTA Cuban Investments a.s., ktoré daňový subjekt PROXENTA Cuban Investments a.s. predkladal daňovému úradu spolu s podanými daňovými priznaniami z dani z pridanej hodnoty v období uvedenom vyššie oznámil listom zo dňa 6.9.2022, že faktúru č. 490-1 na sumu 42.230 eur spoločnosť PROXENTA Cuban Investments a.s. nevedie faktúru v žiadnom zdaňovacom období a nie je uvedená v žiadnom zdaňovacom období ani faktúra OFA20201 na sumu 95.142,18 eur a faktúra č. 490-1A na sumu 21.120 eur je uvedená v riadnom kontrolnom výkaze DPH. Faktúra č. 490-1 na sumu 42.230 eur je uvedená v riadnom kontrolnom výkaze DPH u spoločnosti WENS DOOR s.r.o., tiež faktúra č. 490-1A je uvedená v riadnom kontrolnom výkaze DPH na sumu 21.120 eur a faktúra č. OFA20201 na sumu 95.142,18 eur nie je uvedená v žiadnom zdaňovacom období.
56. Podľa § 32 ods.1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ak z právneho úkonu nevyplýva, že niekto koná za niekoho iného, platí, že koná vo vlastnom mene.
57. Podľa § 33 ods.1 OZ, ak splnomocnenec prekročí svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva, je splnomocniteľ viazaný, len pokiaľ toto prekročenie schválil. Ak však splnomocniteľ neoznámi osobe, s ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu potom, čo sa o prekročení oprávnenia dozvedel, platí, že prekročenie schválil.
58. Podľa § 33 ods.2 OZ, ak splnomocnenec pri konaní prekročil svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa alebo, ak niekto koná za iného bez plnomocenstva, je z tohto konania viazaný sám, ibaže ten, za koho sa konalo, právny úkon dodatočne bez zbytočného odkladu schváli. Ak splnomocniteľ neschváli prekročenie plnomocenstva alebo konanie bez plnomocenstva, môže osoba, s ktorou sa konalo, od splnomocnenca požadovať buď splnenie záväzku, alebo náhradu škody spôsobenej jeho konaním.
59. Podľa § 33 ods.3 OZ, ustanovenie ods. 2 neplatí, ak osoba, s ktorou sa konalo, o nedostatku plnomocenstva vedela.
60. Podľa § 451 ods.1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
61. Podľa § 451 ods.2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
62. Podľa § 454 cit. zákona, bezdôvodne sa obohatí aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.
63. Žalovaný v odvolaní primárne namietol, že rozsudok je nepreskúmateľný, zmätočný a v niektorých prípadoch sú dokonca konštatovania súdu a z nich vyvodzované skutkové a právne závery v priamom rozpore.
64. S uvedeným konštatovaním sa odvolací súd nestotožnil. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II ÚS/76/07). V zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP je súd povinný jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán. I keď odvolací súd prisviedča žalovanému v tom zmysle, že rozhodnutie okresného súdu v časti, v ktorej odôvodňoval svoj myšlienkový postup je veľmi stručné a nedáva odpoveď na úplne všetky jeho otázky, z jeho obsahu bolo možné vyvodiť, na základe akých dôvodov dospel okresný súd k záveru, že nárok žalobcu uplatnený v konaní voči žalovanému bol odôvodnený. Skutočnosť, že rozhodnutie okresného súdu obsahovalo dostatočné odôvodnenie je možné v konečnom dôsledku odvodiť aj od rozsiahleho odvolania žalovaného, ktorý mal možnosť veľmi konkrétne napadnúť čiastkové závery okresného súdu, ktoré viedli k jeho rozhodnutiu vyhovieť žalobe.
65. Vo vzťahu k tým skutočnostiam, ku ktorým sa okresný súd nevyjadril, poukazuje odvolací súd na ust. § 387 ods. 3 CSP, ktorého podstatou je povinnosť odvolacieho súdu vyjadriť sa v prípade potvrdenia rozhodnutia okresného súdu k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie. Účelom tejto právnej úpravy je, aby v tých prípadoch, kedy je rozhodnutie inak vecne správne, nebol odvolací súd povinný vrátiť ho za účelom doplnenia čiastkových dôvodov naspäť na okresný súd. Uvedené vyplýva z potreby hospodárnosti konania, kedy odvolací súd je schopný na základe argumentácie strán uvedenej v konaní pred súdom prvej inštancie nahradiť činnosť okresného súdu v tom, že sa vyjadrí aj k tým podstatným námietkam strán, ku ktorým sa okresný súd nevyjadril. Samozrejme za predpokladu, že rozhodnutie okresného súdu je inak vecne správne a vychádza zo skutkového stavu zisteného okresným súdom.
66. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ aj v ďalšej časti odvolací súd bude konštatovať, že okresný súd sa dostatočne k určitým námietkam nevyjadril, tak má za to, že ak v týchto častiach došlo k pochybeniu okresného súdu, nemalo toto pochybenie takú intenzitu, aby došlo k porušeniu práva sporových strán na spravodlivý proces, keďže nedostatky odôvodnenia je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
67. Žalovaný v odvolaní konkrétne namietol, že odôvodnenie rozsudku ignoruje vysporiadanie sa so základnými a pre vec podstatnými argumentami, že na strane žalovaného nemohlo vzniknúť žiadne bezdôvodné obohatenie. Uvedené konštatovanie je v rozpore s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, ktorý jasne uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi žalobcom a žalovaným nebola uzavretá žiadna písomná ani iná zmluva, z ktorej by žalovanému mohol vzniknúť nárok od žalobcu na peňažné plnenie, že E. F. nemala oprávnenie vykonávať voči žalovanému právne úkony v mene a na účet žalobcu, nemala oprávnenie zaväzovať žalobcu voči tretím osobám, nebola ani zamestnankyňou žalobcu a nepreukázala sa ani plnomocenstvom, z ktorého by vyplývalo jej oprávnenie konať v mene žalobcu. Okresný súd ďalej uviedol, že skutkový stav vyhodnotil tak, že žalobca konanie E. F. dodatočne neschválil, takže sa z jej úkonu so žalovaním nestal zaviazaným. Osobitne uviedol, že uskutočnenie platby nemôže dodatočne konvalidovať domnelú zmluvu, ktorá nemohla byť platne uzavretá pre nedostatok oprávnenia konať v mene žalobcu na strane osoby. Vo vzťahu k dĺžke času, ktorá uplynula medzi uplatnením nároku voči žalovanému okresný súd uviedol, že ani časový horizont dva roky nemá vplyv na to, aby sa žalobca domáhal žalovanej sumy. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, ktorý vychádzajúc z rozhodnutia Českého najvyššieho súdu 28Cdo 3823/2015, ktorý dospel k záveru, že nejde o bezdôvodné obohatenie pokiaľ veriteľ príjme platbu na platnú pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý túto plní z účtu inej osoby, okresný súd naopak oprel odôvodnenie rozhodnutia o podmienku uplatnenia § 454 OZ, že medzi tým, kto plnil (oprávneným) a tým, komu bolo plnené (veriteľom) bolo zrejmé, že bolo plnené za iného. Toto stručné zhrnutie dôvodov okresného súdu naznačuje, že okresný súd sa vysporiadal s tým, prečo dospel k záveru, že na strane žalovaného nemohlo vzniknúť žiadne bezdôvodné obohatenie, a teda neignoroval vysporiadanie sa so základnými námietkami žalovaného, iba ich posúdil inak, než žalovaný.
68. Žalovaný v odvolaní zotrval na predpoklade, že na strane žalovaného od počiatku existoval dôvod prijať poskytnuté plnenie a že poskytnutým plnením sa plnil záväzok vyplývajúci zo zmluvy o dielo. Uviedol pritom, že okresný súd sám skonštatoval, že E. F. konala vo vzťahu k žalovanému ako zástupca žalobcu, čo sama potvrdila. Uvedené konštatovanie sa skutočne v odôvodnení okresného súdu nachádza, avšak ide o popis skutkového stavu, kedy E. F. predstierala, že koná vo vzťahu k žalovanému ako zástupkyňa žalobcu, čo súd správne popísal. Veta, že pani F. konala vo vzťahu k žalovanému ako zástupca žalobcu, teda nebola právnym posúdením vzťahu E. F. voči žalobcovi, ale bola konštatovaním, že v zmysle skutkového deja E. F. vystupovala vo vzťahu k žalovanému ako zástupkyňa žalobcu, teda konala vo vzťahu k nemu ako zástupkyňa žalobcu. Okresný súd pritom následne uviedol argumenty prečo má za to, že E. F. nemohla žalobcu platne zaväzovať v právnych úkonoch.
69. Žalovaný v odvolaní uviedol, že okresný súd sa potom nezaoberal tým, že podnikateľa v zmysle § 15 ods. 2 ObZ zaväzuje konanie osoby, ktorá prekročila rozsah poverenia a nezaoberal sa tým, či v dôsledku nečinnosti žalobcu nedošlo k schváleniu konania F. v zmysle ust. § 33 ods. 1 a 2 OZ. Okresný súd vo vzťahu k uvedenému v odôvodnení uviedol, že E. F. nemala oprávnenie vykonávať voči žalovanému právne úkony v mene žalobcu a uviedol, že žalobca konanie E. F. dodatočne neschválil a vo vzťahu k namietanému časovému horizontu uviedol, že ani časový horizont 2 roky nemá vplyv na to, aby sa žalobca domáhal žalovanej sumy.
70. Pokiaľ okresný súd osobitne neanalyzoval ust. § 15. ods. 2 ObZ je zrejmé, že ho posúdil a dospel k záveru, že tento nebolo možné aplikovať, i keď je možné prisvedčiť žalovanému, že v odôvodnení rozhodnutia okresný súd bližšie nevysvetlil prečo.
71. Odvolací súd rovnako dospel k záveru, že na konanie E. F. nebolo možné aplikovať § 15 ObZ. Ustanovenie § 15 ObZ predstavuje tzv. generálnu plnú moc v prípade konania podnikateľa a jeho zmyslom a účelom je umožniť v prípade podnikateľov (osobitne právnických osôb, kedy štruktúra zamestnancov môže byť pomerne komplikovaná), určiť, z konania ktorých konkrétnych fyzických osôb dochádza k vzniku záväzku na strane podnikateľa. Osobitne v prípadoch obchodných spoločností, ktoré majú množstvo zamestnancov a pobočiek v rôznych mestách, by nebolo možné trvať na tom, aby každý právny úkon v mene podnikateľa robil iba člen štatutárneho orgánu, prípadne prokurista, keďže uzatváranie množstva zmlúv by nebolo fyzicky možné (napr. pobočky bánk, poisťovní). Z uvedeného dôvodu v zmysle § 15 ods. 1 ObZ platí, že kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. E. F. bola žalobcom poverená viesť jeho účtovníctvo, preto by prostredníctvom § 15 ods. 1 ObZ mohla zaväzovať žalobcu iba vo vzťahu k výkonu účtovníctva. Ako okresný súd zdôraznil, Ing. Kiczegová nebola zamestnankyňou žalobcu, pracovnú zmluvu mala uzavretú s inou spoločnosťou, nie so žalobcom (so spoločnosťou personálne prepojenou so žalobcom) a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pri prevádzkovaní podniku žalobcu nebola poverená žiadnou inou činnosťou, než vykonávaním účtovníctva. V takom prípade však objednanie nábytku do vlastného rodinného domu rozhodne nie je činnosťou, ktorá by súvisela s výkonom účtovníctva pre žalobcu, pretože nie je možné dospieť k záveru, že účtovníčka má oprávnenie uzatvárať kúpne zmluvy alebo zmluvy o dielo vo vzťahu k tovarom a službám, ktoré nesúvisia s účtovníctvom.
72. Ustanovenie § 15 ods. 2 ObZ, aplikácie ktorého sa žalovaný domáha, je vyjadrením ochrany dobrej viery tretích osôb, čo je jeden so základných princípov Obchodného zákonníka. Podmienkou jeho aplikácie je, že tretia osoba konala z domnelým splnomocnencom podniku v dobrej viere, pričom táto dobrá viera je naviazaná na to, že tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť. Zo skutkového stavu zisteného na základe výpovedí svedkov však vyplýva, že žalovaný komunikoval s E. F. prostredníctvom J. K., ktorý v konaní uviedol, že objednávka zo strany E. F. bola e-mailom s tým, že svedka informovala, že chce nábytok pre seba, že z obhliadky v rodinnom dome v Moste videl, že ide o nábytok do rodinného domu E. F. a výslovne uviedol, že žalobca si u žalovaného neobjednal žiadny nábytok a že F. nikdy pred svedkom nepovedala, že objednáva nábytok pre žalobcu (ods. 12 rozhodnutia okresného súdu). Na základe uvedeného s prihliadnutím na všetky tieto okolnosti nie je dôvodné predpokladať, že by E. F. týmto konaním vykonávala činnosť súvisiacu s účtovníctvom žalobcu, a preto pokiaľ by aj tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia v zmysle ust. § 15 ods. 2 ObZ subjektívne nevedela, tak rozhodne s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu vedieť mohla. Ust. § 15 ods. 2 ObZ má chrániť dobrú vieru osôb, ktoré postupujú v súlade s bežnou starostlivosťou, nie je to ustanovenie prostredníctvom ktorého by bolo možné dospieť
k záveru, že ktorákoľvek osoba môže zaväzovať podnikateľa už len na základe toho, že predstiera, že je jeho zástupca. V konaní nebolo preukázané, že by E. F. bola poverená činnosťou súvisiacou z objednávaním tovarov a služieb, preto okresný súd ani nemohol dospieť k záveru, že prostredníctvom ust. § 15 ods. 2 ObZ mohla E. F. ako účtovníčka zaviazať žalobcu pri uzatváraní zmluvy o dielo na výrobu nábytku.
73. Žalovaný namietol, že okresný súd sa nezaoberal tým, či v dôsledku nečinnosti žalobcu nedošlo k schváleniu konania pani F. v zmysle § 33 ods. 1 a 2 OZ. Okresný súd sa uvedeným zaoberal, keď uviedol, že ak si predseda predstavenstva po 2 rokoch všimol, že bola zaplatená suma neznamená to, že vedel o tom, že E. F. zaplatila túto sumu a týmto konaním ani neschválil dodatočne jej konanie. Uviedol, že ani časový horizont 2 roky nemá vplyv na to, aby sa žalobca domáhal žalovanej sumy. Vo vzťahu k uvedenému okresný súd v ods. 52 ešte uviedol, že žalobca až po zistení, že E. F. konala neoprávnene, mohol žalobca v zmysle § 33 ods. 2 zákona dodatočne schváliť jej konanie, lebo E. F. konala bez plnomocenstva. Okresný súd sa uvedeným teda opäť zaoberal, i keď dospel k iným záverom, ako žalovaný. Námietkami žalovaného vo vzťahu k aplikácii ust. § 33 ods. 1 a 2 OZ sa odvolací súd zaoberá nižšie, v časti kde žalovaný bližšie odôvodnil námietky voči právnemu posúdeniu okresného súdu.
74. Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že ak by aj súd dospel k záveru, že E. F. konala ako neoprávnený zástupca, uvedené nemá za následok neplatnosť právneho úkonu, ale z takéhoto úkonu je zaviazaná ona sama. S uvedeným konštatovaním sa odvolací súd stotožňuje. Nestotožňuje sa však so záverom žalovaného, že bez ohľadu na to, kto by bol vo vzťahu k žalovanému zaviazaný, či žalobca alebo E. F., obidve právne posúdenia musia viesť k záveru o nedôvodnosti žaloby voči žalovanému, pretože žalovaný mal plné právo a dôvod na prijatie plnenia. Uvedené konštatovanie, že žalovaný mal plné právo a dôvod na prijatie plnenia by sa dalo vztiahnuť vo vzťahu k E. F., od ktorej mal právo prijať platbu ako cenu diela za dielo dodané E. F.. Platbu však neprijal od E. F., v konaní nebolo sporné, že platba bola zaplatená žalobcom. Žalobcovi žalovaný žiadne plnenie neposkytol, preto nemal dôvod prijať protiplnenie v podobe ceny za dielo od žalobcu.
75. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že okresný súd sa nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami, žalovaný uviedol, že okresný súd opomenul aplikovať § 30 ods. 2 OZ na „trojuholník vzťahov“ a že všetky vzťahy posúdil ako neplatné, čo je v rozpore so znením a judikatúrou. Uvedená námietka s vzájomne vylučuje, pretože pokiaľ okresný súd vzťahy posudzoval a (ako uviedol žalovaný), všetky vzťahy posúdil ako neplatné, znamená to, že sa nimi aj vo vzťahu k ust. § 33 ods. 2 OZ zaoberal. Ako vyplýva z odôvodnenia okresného súdu, tento neposúdil všetky vzťahy v rámci trojuholníka vzťahov ako neplatné, iba s prihliadnutím na argumentáciu žalobcu inak vyhodnotil moment zaviazanosti žalovanej voči žalobcovi, než bola argumentácia žalovaného, k čomu sa odvolací súd vyjadrí nižšie vo vzťahu ku konkrétnym námietkam žalovaného. Z ods. 52 odôvodnenia okresného súdu však vyplýva, že podmienkami aplikácie ust. § 33 ods. 2 OZ sa okresný súd zaoberal.
76. Vo vzťahu k nedostatkom odôvodnenia okresného súdu namietol žalovaný, že okresný súd neposudzoval vec komplexne s ohľadom na spravodlivé usporiadanie vzťahov vo vzťahu k tomu, ktorá konkrétna osoba sa skutočne v rámci trojuholníka vzťahov bezdôvodne obohatila, avšak v tejto súvislosti je nutné poukázať na to, že predmetom tohto konania nebolo zistiť, ktorá osoba z množiny žalobca, žalovaný, E. F. sa bezdôvodne obohatila, predmetom tohto konania bolo zistiť, či sa bezdôvodne obohatil žalovaný výlučne vo vzťahu k žalobcovi. Prípadné bezdôvodné obohatenie E. F. voči žalovanému nie je predmetom tohto súdneho sporu.
77. Žalovaný v odvolaní všeobecne namietol, že závery okresného súdu a usporiadanie vzťahov medzi sporovými stranami odporujú princípom spravodlivosti a ochrany dobrej viery tretej strany. K uvedenému je možné pripomenúť, že pokiaľ okresný súd dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, je naopak v súlade s princípom spravodlivého usporiadania vzťahov medzi stranami, aby žalovaného zaviazal bezdôvodné obohatenie žalobcovi vydať.
78. Žalovaný v odvolaní namietol, že nie je v poriadku, pokiaľ si žalobca z toho istého konania E. F. uplatňuje nahradenie totožnej sumy 42.230,- Eur od dvoch rôznych subjektov. K uvedenému odvolací súd uvádza, že postup žalobcu pri vymáhaní jeho nárokov je v dispozičnej autonómii žalobcu a jeho
prípadný vzťah k E. F. nie je predmetom tohto konania v časti, v ktorej si voči nej osobitne uplatňuje prípadné nároky. Je však možné prisvedčiť žalovanému, že okresný súd sa nezaoberal procesnou obranou žalovaného, že v prípade možných súbehov nároku na náhradu škody a bezdôvodného obohatenia má prednosť nárok na náhradu škody, preto s touto námietkou sa vysporiada odvolací súd v súvislosti s konkrétnymi námietkami žalovaného, a to postupom podľa ust. § 387 ods. 3 CSP. Nevysporiadanie sa s uvedenou námietkou žalovaného však nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu, ktorý vzhľadom na rozhodnutie je možné vyvodiť, že dospel k záveru, že žalobcovi nič nebráni uplatniť si nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, bez ohľadu na jeho prípadné nároky na náhradu škody voči E. F..
79. Žalovaný v odvolaní vo vzťahu k nepreskúmateľnosti rozsudku okresného súdu poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR a namietol, že napriek tomu, že rozsudok má 59 strán, odôvodnenie nedáva jasné a presvedčivé odpovede na podstatné skutkové a právne otázky, keďže podstatná časť odôvodnenia rozsudku je parafrázovaním vyjadrení sporových strán. Uvedenú námietku vyhodnocuje odvolací súd ako odôvodnenú, skutočne okresný súd skoncentroval dôvody svojho rozhodnutia do ods. 52 až 55 svojho odôvodnenia, čo predstavuje pomer 5 strán ku 54 stranám, na ktorých sa nachádza rekapitulácia vyjadrení sporových strán, zhrnutie skutkového stavu, poukaz na paragrafové znenie a vyjadrenie všeobecnej teórie bezdôvodného obohatenia a konania zástupcu na základe plnej moci. Napriek tomu v časti odôvodnenia okresný súd vysvetlil, z akých dôvodov dospel k základným čiastkovým záverom a síce, že E. F. nebola oprávnená zaväzovať žalobcu, že jej konanie bolo konanie bez plnej moci, že žalobca ani konkludentne konanie E. F. dodatočne neschválil a že nebolo možné aplikovať ust. § 454 OZ z dôvodu, že predpokladom vzťahu podľa tohto ustanovenia je to, že medzi tým, kto plnil a tým komu sa plnilo bolo zrejmé, že sa plnenie deje za iného. Samotný rozsah odôvodnenia (jeho dĺžka) pritom nie je relevantný z pohľadu posúdenia, či zakladá tzv. nepreskúmateľnosť rozsudku. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, arbitrárnosť a zjavná nedôvodnosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IVÚS 115/03, IIIÚS 209/04). Z odôvodnenia okresného súdu je napriek jeho stručnosti zrejmé, na základe ktorých skutkových zistení aplikoval ktoré právne normy a ako skutkové zistenia právne posúdil. Ako už bolo uvedené vyššie, odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí odpovedať podrobne na každý jeden argument účastníka, pokiaľ sa vysporiada s podstatnými námietkami. S podstatnými námietkami žalovaného sa okresný súd vysporiadal, i keď spôsobom, ktorý žalovanému nevyhovuje. Sporová strana však nemá nárok na také odôvodnenie rozhodnutia, akého sa domáha sama, preto skutočnosť, že so závermi okresného súdu sporová strana nesúhlasí, nezakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia.
80. Žalovaný vo vzťahu k nepreskúmateľnosti rozhodnutia okresného súdu uviedol, že mu nie je zrejmé na základe čoho dospel okresný súd k jednoznačnému záveru, že schvaľovací podpis pána F. na faktúrach vystavených žalovaným nie je pravý a že pani F. nehovorí pravdu. Uvedené žalovaný v ods. 44 odôvodnenia pritom sám označil za nie podstatné pre posúdenie veci, keď uviedol, že „aj keď to žalovaný nepovažuje pre posúdenie veci za podstatné“, ako príklad uvádza konštatovanie súdu. Už samotná skutočnosť, že ani žalovaný nepovažuje toto posúdenie za podstatné naznačuje, že pokiaľ sa tým okresný súd nezaoberal, nemá to vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia. Z prehľadu vyjadrení sporových strán je pritom možné zistiť, z akého dôvodu dospel okresný súd k záveru, že podpisy B. F. na faktúrach nepatrili B. F., a to v súvislosti so znaleckým dokazovaním, ktoré bolo vykonané v súvislosti s iným súdnym sporom, než je súdny spor prebiehajúci medzi žalobcom a žalovaným, kedy žalobca uviedol, že k faktúram znalkyňa PhDr. PaedDr. Erika Straková vypracovala znalecký posudok č. 38/2022, v ktorom dospela k jednoznačnému záveru, že žiadny zo skúmaných odpisov na faktúrach vystavených spoločnosťou ROKUR s.r.o. na spoločnosť Vysoká s.r.o. nevyhotovil ten istý pisateľ ako podpisy B. F.. Uvedené bol argument žalobcu vo vzťahu k tomu, že ani podpisy na faktúre 490-1 a na oboch verziách faktúry OFA 200201 vystavených žalovaným na žalobcu nie sú podpismi B. F.. Takéto tvrdenie žalobcu pritom zo strany žalovaného popreté nebolo, takže pokiaľ s podpornou vedomosťou o tom, že v inom súdnom konaní vo vzťahu k faktúram vystavených na inú spoločnosť tieto neboli B. F. schválené, je možné predpokladať, že neboli schválené ani v prebiehajúcom spore. V tejto súvislosti je možné pripustiť, že skutočnosť, že neboli schválené v inom prípade nedokazuje, že neboli schválené ani v prípade prebiehajúceho sporu. Pri komplexnom zhodnotení všetkých zistených skutočností je však dôvodné považovať za vysoko pravdepodobné, že postup E. F. bol aj v tomto prípade rovnaký ako
pri vzťahu k spoločnosti ROKUR. Na základe uvedeného potom okresný súd mohol dospieť k záveru, že schvaľovací podpis pána F. na faktúrach vystavených žalovaným nie je pravý a že pani F. pravdu nehovorí.
81. Odvolateľ namietol, že okresný súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s tvrdením F., že štatutárny orgán žalobcu mal mať o všetkom vedomosť. Okresný súd pritom v odôvodnení rozhodnutia výslovne uviedol svoj záver, že F. uhradila bez súhlasu žalobcu faktúru na sumu 42.230,- Eur, ktorá nebola opatrená podpisom štatutárneho zástupcu žalobcu Pavlom Kožíkom, túto faktúru neschválil štatutárny zástupca ani iná osoba oprávnená z managementu. Okresný súd uviedol, že pokiaľ F. vo svojej výpovedi tvrdila, že B. F. vedel o tejto úhrade a dal jej k tomu súhlas, v konaní táto skutočnosť preukázaná nebola. Okresný súd ďalej poukázal na interný postup v súvislosti s evidenciou faktúr, inak povedané, okresný súd sa vysporiadal s tvrdením E. F., že štatutárny orgán žalobcu mal mať o všetkom vedomosť tým spôsobom, že toto tvrdenie vyhodnotil ako nedôveryhodné a naopak dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by B. F. vedel o úhrade žalovanému a že by dal súhlas k tejto úhrade. S uvedeným sa odvolací súd stotožňuje, pretože takéto tvrdenie v konaní preukázané naozaj nebolo. V konaní bola prezentovaná iba domnienka žalovaného, že štatutárny orgán žalobcu mal vedomosť o konaní E. F.. Uvedená domnienka nebola žiadnym dôkazom preukázaná.
82. Žalovaný v odvolaní namietol, že súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s tým, že na strane žalovaného nemohlo dôjsť k prijatiu plnenia bez právneho dôvodu, keďže žalovaný mal od počiatku dôvod na prijatie tohto plnenia. Žalovaný pritom poukázal na skutočnosť, že sa domáhal aplikácie rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR. Uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, pretože okresný súd naopak vysvetlil nielen prečo mal za to, že záväzok žalobcu voči žalovanému nevznikol a teda na strane žalovaného nevznikol dôvod prijať plnenie od žalobcu, ale vysvetlil aj prečo neboli podľa okresného súdu splnené podmienky na aplikáciu ust. § 454 OZ, kedy by sa platba žalobcu dala posúdiť ako platba „za Kiczegovú“, pričom uvedený záver odôvodnil tým, že v čase vykonania platby Kiczegová nebola ešte povinná žalovanému plniť a zároveň tým, že predpokladom vzťahu podľa ust. § 454 je, že medzi tým, kto plnil a tým, komu sa plnilo bolo zrejmé, že sa plnenie deje za iného. Okresný súd sa teda vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré mal za to, že na strane žalovaného nebol dôvod na prijatie plnenia vo vzťahu k žalobcovi. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje, že „vo vzťahu k žalobcovi“. Z námietok žalovaného totiž vyplýva, že žalovaný stotožňuje svoje právo na prijatie plnenia všeobecne, s právom na prijatie plnenia od žalobcu. Je však nutné rozlišovať prípadné právo na prijatie ceny diela vo vzťahu k žalobcovi od prípadného práva na prijatie ceny diela od E. F.. Žalovanému možno prisvedčiť v tom rozsahu, že ak mu vzniklo právo na prijatie plnenia od E. F., ak by prijal platbu od nej, na jeho strane by nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, pretože E. F. poskytol protiplnenie v podobe diela (dodaný nábytok). Žalobca ale od žalovaného žiadne dielo neprevzal, jemu nábytok dodaný nebol, preto ani okresný súd nezistil dôvod na to, aby žalovanému vznikol voči žalobcovi nárok na plnenie ceny za (nedodané) dielo.
83. Žalovaný v odvolaní namietol, že v rozsudku absentuje vysporiadanie sa súdu s odbornou literatúrou a judikatúrou, v zmysle ktorej zmluva uzatvorená neoprávneným zástupcom nie je platná a nevysporiadal sa s argumentáciou Najvyššieho súdu ČR. Okresný súd sa zaoberal tým, či sa E. F. prekročením plnej moci stala, alebo nestala zaviazanou voči žalovanému. I keď dospel k záveru, že jej záväzok nemohol existovať od začiatku jej neoprávneného konania za žalobcu, nedospel k záveru, že by tento záväzok bol neplatný. Žalovanému však možno prisvedčiť, že okresný súd sa nevysporiadal s jeho poukazom na rozsudky Najvyššieho súdu ČR, čo vo vzťahu ku konkrétnym námietkam uvedeným nižšie odstráni odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP.
84. Žalovaný namietol, že okresný súd otázku súbehu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody „odbil“ jednou vetou poukázaním na uznesenie Najvyššieho súdu SR, pričom absentovalo bližšie zdôvodnenie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že odôvodnenie záveru Najvyššieho súdu je obsahom jeho rozhodnutia, na ktoré okresný súd poukázal a s ktorým sa zrejme stotožnil, i keď to výslovne takýmto spôsobom neformuloval.
85. Vo vzťahu k vyššie uvedenému preto odvolací súd dospel k záveru, že námietka žalovaného, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia okresného súdu je takej intenzity, že v jeho dôsledku došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces je nedôvodná a že odôvodnenie okresného súdu, i keď v určitých prípadoch nie dostatočne podrobné, spĺňa základné kritéria pre odôvodnenie rozhodnutia,
keďže žalovaný je schopný zistiť, aké myšlienkové postupy viedli k záverom okresného súdu a má možnosť sa voči nim brániť riadnym opravným prostriedkom, ako to vyplýva aj z rozsiahleho odvolania.
86. Vo vzťahu k posúdeniu inštitútu bezdôvodného obohatenia poukázal žalovaný na ust. § 451 ods. 2 OZ a uviedol, že pokiaľ akýkoľvek právny dôvod na prijatie plnenia existuje, tak absentuje jeden z hlavných predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti zdôraznil, že žalovaný nemal mať odkiaľ vedomosť o tom, že E. F. nie je oprávnená objednať dielo v mene žalobcu. Všetky skutočnosti nasvedčovali tomu, že žalobca o jej úkonoch vedel, resp. mal a mohol vedieť. Okresný súd mal preto posudzovať vzťahy komplexne, a to v rámci vzťahu medzi žalobcom, žalovaným a E. F..
87. S uvedenou námietkou žalovaného sa odvolací súd nestotožnil. Pokiaľ žalovaný uvádza, že nemal mať odkiaľ vedomosť o tom, že E. F. nie je oprávnená objednať dielo v mene žalobcu, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný je podnikateľským subjektom a ako taký si musí sám prijímať rozhodnutia v rámci podnikania a následne za svoje rozhodnutia znášať zodpovednosť a prípadne znášať aj podnikateľské riziko. Podnikateľské subjekty vstupujú do právnych vzťahov na základe širokej dispozičnej autonómie, kedy iba na nich záleží, do akého právneho vzťahu chcú vstúpiť, aký druh právneho úkonu chcú uzavrieť a kto bude ich zmluvným partnerom. Obchodný zákonník pritom pristupuje k podnikateľom ako k osobám, ktoré svoje podnikanie riadia s odbornou starostlivosťou, pričom počas celej existencie podnikateľského subjektu znášajú riziko podnikania, teda riziko, že ich zmluvné vzťahy sa nenaplnia, či už pre nevhodnú voľbu zmluvného partnera, alebo pre dôvody, pre ktoré zmluvný partner svoje dôvody nesplní.
88. Aj z uvedených dôvodov aj Obchodný zákonník jednoznačne vymedzuje spôsoby, akými podnikateľské subjekty konajú tak, aby nielen konajúci, ale aj tretia osoba, ktorá s podnikateľom koná, mohla presne definovať, ktoré konkrétne fyzické osoby sú oprávnené konať v mene podnikateľa, ktorý je právnickou osobou. V zásade platí, že v mene podnikateľa obchodnej spoločnosti koná štatutárny orgán, avšak v zmysle Obchodného zákonníka v mene podnikateľa môže konať aj prokurista (§ 14 ObZ), osoba poverená pri prevádzkovaní podniku určitou činnosťou (§ 15 ObZ), prípadne osoba v prevádzkarni podnikateľa konajúca v mene podnikateľa za predpokladu dobrej viery tretej osoby (§ 16 ObZ). Podnikateľ rovnako ako každý iný subjekt práva je zároveň oprávnený udeliť plnú moc prostredníctvom ust. § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka.
89. V prípade vstupu do právneho vzťahu s podnikateľom je preto záležitosťou konajúceho subjektu, aby sám eliminoval prípadné riziko toho, že koná s nevhodnou fyzickou osobou, ktorá nie je oprávnená zaväzovať podnikateľa tým, že si preverí, v akom vzťahu je konajúca fyzická osoba voči podnikateľovi. Nie je preto pravdivá námietka, že žalovaný „nemal odkiaľ vedieť“, s kým koná. Žalovaný mal možnosť zistiť, či koná so zástupcom žalobcu, keďže osoby, ktoré sú štatutárnym orgánom sú verejne zistiteľné z obchodného registra a v prípade osôb, ktoré by mohli konať na základe ust. § 15 ObZ, § 16 ObZ, alebo na základe plnej moci, ktorá môže byť udelená aj ústne, má každá tretia osoba možnosť vyžiadať si informáciu od konajúceho a v prípade pochybností má možnosť vyžiadať si písomnú plnú moc. V podnikateľskom prostredí to ale nie je povinnosťou žiadnej tretej osoby, nikto nie je povinný vyžadovať predloženie plnej moci. Ak sa však tretia osoba rozhodne vstúpiť do vzťahu s podnikateľom bez toho, aby si preverila, s kým konkrétne koná, je to jej voľba, ktorá so sebou prirodzene prináša riziko, že v skutočnosti koná s fyzickou osobou, ktorá podnikateľa nezaväzuje. V každom prípade však tretia osoba „má mať odkiaľ vedomosť“ o tom, či fyzická osoba predstierajúca, že koná v mene podnikateľa, je alebo nie je oprávnená ho zaväzovať. Z tohto pohľadu všetky ďalšie negatívne následky, ktoré z právneho vzťahu s E. F. žalovanému vyplynuli, sú odrazom nedostatočnej opatrnosti v čase uzatvárania právneho úkonu. Odvolací súd v tejto súvislosti osobitne poukazuje na vyjadrenie svedka J. K., ktorý pripustil, že už v čase uzatvárania právneho úkonu s E. F. ho táto informovala, že nábytok chce pre seba, i keď ho chcela fakturovať na iné spoločnosti. Pokiaľ žalovanému nebola podozrivá už skutočnosť, že rôzne zálohové faktúry, vrátane konečnej faktúry sú uhrádzané prostredníctvom rôznych subjektov, opäť je možné konštatovať, že nebolo povinnosťou žalovaného preverovať si, na základe čoho došlo k tak neštandardnej situácii, kedy vedel, že nábytok vyrába do rodinného domu fyzickej osoby, vedel, že faktúry za nábytok sú mu platné z rôznych obchodných spoločností, nie fyzickou osobou, ale vyhodnotil to ako dostatočne bezpečné, v právnom vzťahu pokračoval a nábytok dodal bez toho, aby si vzhľadom na cenu diela preveril, či skutočne tie spoločnosti, ktoré mu za nábytok platia, sú objednávateľmi diela, ktoré zhotovuje. Od žalobcu ako domnelého objednávateľa nemal podpísaný dodací list, dielo dodal fyzickej osobe, ktorá sa ani netajila tým, že je dielo určené pre jej potreby (do jej rodinného domu). Pokiaľ
žalovaný ako podnikateľ postupoval takto neopatrne, niesol riziko, ktoré sa prejavilo tým, že spoločnosti žiadajú poskytnuté platby späť z dôvodu, že im nebolo žiadne dielo dodané.
90. Žalovaný v odvolaní namietol, že okresný súd síce správne skonštatoval, že na právnom postavení tretej strany, teda žalovaného sa nič nemení vo vzťahu ku komplexnému posúdeniu vzťahov medzi žalobcom, žalovaným a E. F., avšak tento právny záver súd sám neaplikoval na posudzované vzťahy. Žalovaný uviedol, že v prípade ak by konanie Ing. Kiczegovej zaväzovalo žalobcu, bol by zaviazaný žalobca a v prípade, že nezaväzovalo konanie žalobcu, bola by prostredníctvom ust. § 33 ods. 2 OZ zaviazaná priamo Ing. Kiczegová. V oboch prípadoch by teda mal žalovaný nárok na plnenie, teda prijatie ceny diela. Odvolací súd uvádza, že uvedená argumentácia žalovaného je v tomto rozsahu správna, a teda naozaj pokiaľ by žalovaný vstúpil do právneho vzťahu so žalobcom, mal by nárok na plnenie ceny diela od žalobcu a pokiaľ žalovaný vstúpil do právneho vzťahu s E. F., má nárok na plnenie ceny diela voči E. F.. V danom prípade však ide výlučne o spor medzi žalobcom a žalovaným a pokiaľ zo skutkových zistení nevyplýva, že záväzok medzi žalobcom a žalovaným vznikol, skutočnosť, či má alebo nemá žalovaný nárok na plnenie voči E. F. nezakladá bez ďalšieho právo na to, aby prijal cenu diela od žalobcu. Právo prijať cenu diela od žalobcu za dielo dodané žalovanej by za určitých okolností bolo možné akceptovať za predpokladu, že by súd dospel k tomu, že sú naplnené podmienky aplikácie ust. § 454 OZ, k čomu však okresný súd nedospel. Preto nie je pravdou, že v prípade oboch vyššie uvedených alternatív by žalovanému od počiatku vznikol nárok na prijatie ceny diela od žalobcu. Nárok na prijatie ceny diela od žalobcu by mu vznikol iba za okolností, ktoré neboli v konaní preukázané.
91. Nie je preto možné sa stotožniť s tvrdením žalovaného, že je bezpredmetné, či by osobu zaviazanou vo vzťahu k žalovanému bol žalobca alebo F., keďže na strane žalovaného by stále existoval dôvod na prijatie plnenia a preto aj v prípade, ak by F. konala ako neoprávnený zástupca, táto skutočnosť nemá za následok, že žalovaný prijal plnenie bez právneho dôvodu. Uvedené konštatovanie odvolateľa opätovne vychádza z toho, že dochádza k zámene práva na prijatie plnenia všeobecne (teda bez ohľadu na to, voči komu) a práva na prijatie plnenia voči žalobcovi. Keďže E. F. nebola členkou štatutárneho orgánu, nebola prokuristkou, nebola osobou konajúcou v prevádzke, nebola osobou poverenou v súvislosti s výkonom činnosti a nebolo ani preukázané, že by jej bola udelená plná moc, nemala oprávnenie zaväzovať žalobcu v právnych vzťahoch. Tvrdenie žalovaného, že štatutárny orgán žalobcu vedel o objednaní nábytku žalovanou alebo že schválil platbu podpisom faktúry, v konaní preukázané nebolo. Preto okresný súd správne dospel k záveru, že E. F. nebola oprávnená žalobcu zaväzovať, v dôsledku čoho medzi žalobcom a žalovaným zmluva o dielo nevznikla. Právny dôvod na prijatie plnenia voči žalobcovi tak nemôže odvodzovať žalovaný zo zmluvy o dielo, čo by mu nebránilo odvodzovať ho z iných ustanovení právneho poriadku tak, ako to aj urobil prostredníctvom § 454 OZ. V takom prípade by však musel preukázať, že sú splnené podmienky aplikácie tohto ustanovenia.
92. Žalovaný mal za to, že okresný súd opomenul zohľadniť, že peniaze zložené na bankovom účte sú majetkom banky, pričom majiteľ účtu a osoby, ktorým majiteľ zveril dispozičné oprávnenie majú „len“ pohľadávku voči banke, čo podľa žalovaného opätovne potvrdzuje len to, že ak sa niekto na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, tak jedine disponent pani F., ktorá zneužila svoje dispozičné oprávnenie. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 28Cdo 3823/2015. Ku konkurencii rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR a Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k aplikácii ust. § 454 sa odvolací súd vyjadrí nižšie. Vo vzťahu k uznesenej námietke odvolateľa ale uvádza, že skutočnosť, že peniaze zložené na bankovom účte sú majetkom banky a peňažného ústavu však nebráni záveru, že odoslaním platby z peňažného účtu žalobcu došlo k zmenšeniu majetku žalobcu, pretože pohľadávku, ktorú mal voči banke vo vzťahu k peniazom zloženým na účte tým, že tieto peniaze boli odoslané žalovanému stratil, teda jeho majetok sa zmenšil o pohľadávku voči banke vo vzťahu k peniazom zloženým na účte vo výške platby neoprávnene vykonanej z jeho účtu žalovanému.
93. Žalovaný ďalej namietol, že na danú vec by bolo možné zjednodušene nahliadať tak, ako by si pani F. ako disponent zobrala peňažné prostriedky žalobcu za účelom úhrady jej záväzku vo vzťahu k žalovanému, a preto je povinná tieto peňažné prostriedky vrátiť žalobcovi, ktorý si ich má od žiadať od nej. Odvolací súd uvádza, že uvedená argumentácia žalovaného neustále prenáša základný problém v skutočnosti, či došlo alebo nedošlo z jeho strany k bezdôvodnému obohateniu voči žalobcovi na právny vzťah medzi žalobcom a E. F.. Právny vzťah týchto subjektov je pritom vo vzťahu k predmetu konania relevantný iba v rozsahu posúdenia toho, či žalobca schválil konanie E. F. ako konanie za seba a či platba žalobcu za E. F. môže byť vyhodnotená ako platenie za iného. Hypotézy žalovaného, ako by
mal postupovať žalobca voči E. F. a či by E. F. mala byť povinná vrátiť peňažné prostriedky žalobcovi, prípadne aké si žalobca bude voči nej uplatňovať nároky, nie je predmetom tohto sporu.
94. Za dôvod nepreskúmateľnosti rozhodnutia okresného súdu žalovaný označil aj skutočnosť, že okresný súd sa nezaoberal závermi Najvyššieho súdu ČR, na ktoré poukazoval. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že čiastkovou otázkou sa okresný súd nezaoberá, nevyvoláva nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia v takej intenzite, aby ju musel odvolací súd zrušiť, a preto má odvolací súd možnosť aplikovať postup podľa ust. § 387 ods. 3 CSP, v zmysle čoho sa nižšie bude zaoberať aj konkurenciou rozhodnutí českého Najvyššieho súdu a slovenského Najvyššieho súdu vo vzťahu k aplikácii ust. § 454 OZ.
95. Vo vzťahu k zmluve o dielo žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní primárne tvrdil, že zmluva o dielo bola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným. Ako už bolo uvedené vyššie, odvolací súd sa s takýmto vyjadrením nestotožnil. I keď žalovaný vnímal vystupovanie pani F. tak, že nemal dôvod pochybovať o tom, že pani F. bola oprávnená objednať dielo, uvedené subjektívne vnímanie nevylučuje, že mal možnosť si oprávnenie E. F. konať v mene žalobcu preveriť. Odvolací súd pritom poukazuje na zistený skutkový stav, z ktorého vyplýva, že svedok, ktorý priamo konal s E. F. v mene žalovaného (J. K.) výslovne uviedol, že počnúc objednávkou, ktorá bola formulovaná tak, že nábytok chce E. F. pre seba cez osobnú interakciu v rodinnom dome v Moste, kde z obhliadky videl, že ide o nábytok do rodinného domu E. F. až po vyjadrenie, že žalobca si u žalovaného neobjednal žiadny nábytok a nikdy pred svedkom F. nepovedala, že objednáva nábytok pre žalobcu. Uvedené ani len nenaznačuje, že z celkového vystupovania E. F. malo vyplývať, že zaväzuje žalobcu.
96. Žalovanému je pritom možné prisvedčiť, že jeho povinnosťou nebolo skúmanie vlastníckych vzťahov k rodinnému domu, do ktorého malo byť a bolo dielo dodané, ako to uviedol v odvolaní. Odvolací súd tiež pripúšťa, že nie je ničím neobvyklým, ak si právnická osoba objedná interiérový nábytok do rodinného domu. Uvedené sa však môže udiať výlučne na základe prejavenej vôle právnickej osoby, čo v danom prípade preukázané nebolo. Žalovaný nemal povinnosť skúmať vzťah medzi E. F. a žalobcom, avšak pokiaľ to neskúmal, vystavil sa riziku, že E. F. predstiera právo konať za žalobcu a v skutočnosti nie je oprávnená žalobcu zaväzovať. Bolo to rozhodnutie žalovaného, aby postupoval týmto spôsobom a skutočnosť, že si nepreveril s kým koná, má za následok, že nevstúpil do právneho vzťahu so žalobcom, ako sa domnieval a ako to chcel. Argument, že v jeho postoji ho podporila skutočnosť, že jednotlivé faktúry vystavené žalovaným v súvislosti s realizáciou diela boli uhrádzané opakovane a bez výhrad, nie je formulovaný korektne, pretože jednotlivé faktúry boli hradené rôznymi spoločnosťami, z účtu žalobcu bola zaplatená len prvá zálohová faktúra. Preto predmetom tohto konania je iba zaplatenie prvej zálohovej faktúry vo výške 42.230,- Eur, kým ostatné faktúry vo vzťahu k nábytku, ktorý bol predmetom zmluvy o dielo, boli hradené inými podnikateľmi (i keď personálne prepojenými so žalobcom).
97. Žalovaný sa v odvolaní domáhal aplikácie zákazu negatívnej dôkaznej teórie, keď uviedol, že ak by aj E. F. objednaním diela v mene žalobcu mala prekročiť oprávnenie konať v mene žalobcu, čo sama E. F. poprela a žalovaný vzhľadom na negatívnu dôkaznú teóriu to nemá ako preukázať, vzhľadom na okolnosti má žalovaný za to, že štatutárny zástupca žalobcu o konaní E. F. objektívne musel a mohol mať vedomosť, prípadne sám mohol realizovať platbu za objednávku dojednanú E. F. a jej konanie schváliť, prípadne sa má za to, že jej konanie schválil, keďže ho dlhodobo mlčky toleroval a nič nenamietal.
98. Odvolací súd k námietke žalovaného uvádza, že v tomto prípade nie je aplikovaná negatívna dôkazná teória, pretože pokiaľ žalovaný tvrdí, že E. F. bola oprávnená zaväzovať žalovaného, musel by uviesť skutkové tvrdenie, z ktorého by táto skutočnosť vyplývala a nie skutkové tvrdenie, z ktorého by táto skutočnosť nevyplývala. To, že svedkyňa uviedla, že „neprekročila plnú moc“ udelenú žalobcom, totiž iba znamená, že konala na základe a v rozsahu plnej moci udelenej žalobcom a to je pozitívne formulované skutkové tvrdenie, ktoré je možné preukázať. Žalovaný ho v konaní nepreukázal. Následne námietky žalovaného o tom, že člen štatutárneho orgánu B. F. o konaní E. F. objektívne musel a mohol mať vedomosť, sú vyjadrením domnienok. Rovnako veta, že štatutárny orgán sám mohol realizovať platbu za objednávku a jej konanie schváliť, je vyjadrenie domnienky. Táto domnienka v konaní preukázaná nebola. Pokiaľ žalovaný namieta, že B. F. konanie E. F. schválil, keďže ho dlhodobo mlčky toleroval, je nutné rozlišovať moment, kedy sa štatutárny orgán spoločnosti dozvedel o tom, že bez vedomia osôb oprávnených zaväzovať žalobcu, bol daný pokyn na zaplatenie ceny diela. Keďže štatutárny orgán
žalobcu nemal žiadnu vedomosť o vykonaní tejto platby, nemohol ani svojou nečinnosťou schváliť konanie účtovníčky. Konkludentná ratihabícia konania osoby bez plnej moci totiž predpokladá, že takýmto konaním splnomocniteľ zaviazaný byť chce. Nemusí k tomu vykonať žiaden úkon, ktorým deklaruje svoju vôľu byť zaviazaný, stačí, ak je nečinný a v takom prípade už jeho nečinnosť predstavuje dodatočné schválenie konania tretej osoby v jeho mene. Pokiaľ však nečinnosť plynie z toho, že nemal informáciu o konaní v jeho mene, nie je túto nečinnosť možné vyhodnotiť ako dodatočné schválenie. Samotná skutočnosť, že žalobca zistil poskytnutie platby až po dvoch rokoch, nemá sama o sebe vplyv na to, aby bolo možné jeho nečinnosť plynúcu z nevedomosti možné vyhodnotiť ako dodatočnú ratihabíciu. Plynutie času by mohlo mať vplyv iba na prípadné premlčanie uplatnenia nároku žalobcu, ale námietka premlčania v konaní vznesená nebola.
99. Žalovaný v konaní namietol, že nemohol mať vedomosť, akým spôsobom sa realizujú úhrady v mene žalobcu. Poukázal na to, že boli zaplatené celkove tri faktúry a že v bežnej obchodnej praxi sa uhradenie platby považuje za potvrdenie zákazky. S uvedeným tvrdením je možné sa stotožniť, avšak nemajú vzťah na rozhodnutie vo veci samej. Samotná skutočnosť, že zmluvní partneri navzájom nemôžu kontrolovať vnútorné procesy uhrádzania faktúr a že v obchodnej praxi sa uhradenie platby považuje za potvrdenie zákazky nie je sporné. Vznik záväzku však predpokladá, že ide o platne uzavretý právny vzťah medzi dvoma zmluvnými stranami, k čomu v tomto prípade nedošlo. Inak povedané, nie z každej platby vznikne právny vzťah (napr. platba poslaná omylom, alebo neoprávnene), preto nie vždy poskytnutie platby vyvolá vznik záväzku, vždy je nutné posúdiť celkové okolnosti platby. Argumentácia žalovaného, že išlo celkom o tri faktúry zaplatené žalovanému, tiež nie je korektná, keďže tieto tri faktúry žalovanému nezaplatil žalobca všetky, pretože z účtu žalobcu prišla platba za prvú faktúru a ostatné faktúry ani z účtu žalobcu platené neboli.
100. Žalovaný označil konštatovanie okresného súdu, že v prípade pochybností si mohol zvoliť vhodný spôsob na preukázanie, či E. F. koná za žalobcu alebo nie za absurdné a namietol, že okresný súd neuviedol, čo má predstavovať tento „vhodný spôsob“. Domáhal sa toho, že nie je zrejmé, prečo by mal vôbec žalovaný niečo požadovať, pokiaľ mu to z ničoho nevyplýva. V tejto súvislosti opakuje odvolací súd, že žalovaný nebol povinný požadovať plnú moc, v tomto je možné sa s ním stotožniť, avšak dôvod, prečo to požadovať mal, bol práve ten, aby sa vyhol vzniknutej situácii, kedy vstúpil do právneho vzťahu s osobou, ktorá predstierala, že zaväzuje iného podnikateľa, pričom tomu tak nebolo. Konanie podnikateľov je konaním slobodným, voľným, zákon nemusí upravovať každý ich krok a preto zákon neprikazuje podnikateľom, aby si preverovali, s kým vstupujú do právnych vzťahov, dáva im širokú dispozičnú autonómiu, ktorú ale vyvažuje povinnosťou znášať prípadné následky svojich zlých rozhodnutí. Konštatovanie okresného súdu preto nie je možné vyhodnotiť ako absurdné, ale naopak, ako konštatovanie, ktoré smeruje k tomu, že každý podnikateľ je povinný znášať prípadné riziká neopatrnosti v konaní.
101. Námietky žalovaného, že nemôže niesť zodpovednosť za to, že žalobcom poverený pracovník mu nakladá s peňažnými prostriedkami a že žalovaný mohol vychádzať iba z toho, že ak bola uhradená faktúra, tak o tom žalobca musel mať vedomosť, majú svoj racionálny základ. Odvolací súd pripúšťa, že pokiaľ bola zaplatená prvá zálohová faktúra žalobcom, mohol sa dočasne subjektívne domnievať, že koná so žalobcom a že dielo vykonáva pre žalobcu (po zaplatení ďalšej faktúry iným podnikateľom už uvedené neplatí). Ak sa však žalovaný domnieval, že dielo zhotovuje pre žalobcu, mal ho plniť žalobcovi a nie fyzickej osobe E. F..
102. Odvolací súd prisvedčil námietke žalovaného, že okresný súd sa mal zaoberať aj tým, či nedošlo k zlyhaniu práve na strane štatutárneho zástupcu žalobcu konať s odbornou starostlivosťou, prípadne sa zaoberať argumentáciou žalovaného, že aj prípadné prekročenie oprávnenia osoby zaväzuje podnikateľa, ak tretia osoba o prekročení rozsahu oprávnenia nemohla vedieť v zmysle ust. § 15 ods. 2 ObZ. Z uvedeného dôvodu sa uvedeným zaoberal odvolací súd, ktorý ako vyššie uviedol, neboli splnené podmienky na to, aby bolo možné aplikovať ust. § 15 ods. 2 ObZ, keďže zo žiadnych skutkových okolností nie je možné dospieť k záveru, že účtovníčka, ktorá vykonáva pre podnikateľa na základe vlastného právneho vzťahu účtovníctvo, je osobou poverenou objednávať tovary a služby v mene tohto podnikateľa. Rovnako nie je možné dospieť k záveru, že účtovníčka je oprávnená preberať plnenia za podnikateľa (prevziať dielo dodané podnikateľovi). Iba nad rámec už odvolací súd dopĺňa, že účtovníčka zároveň nebola zamestnankyňou žalobcu a nebola ani osobou konajúcou v jeho prevádzke, keďže nie je sporné, že k uzavretiu zmluvy, ani prevzatiu plnenia nedošlo v prevádzke žalobcu. Otázka, či
k zlyhaniu došlo na strane štatutárneho zástupcu žalobcu, je vo vzťahu k riešeniu uplatneného nároku voči žalovanému irelevantná, pretože ani prípadné zlyhanie na strane štatutárneho orgánu žalobcu v tom zmysle, že žalobca nechal vykonávať účtovníctvo nesprávnu osobu, nemá žiaden vzťah k tomu, či žalobca má alebo nemá nárok uplatniť si vrátenie sumy, ktorú poskytol žalovanému, ak sa žalovaný bezdôvodne obohatil.
103. Námietka odvolateľa, že okresný súd neuviedol žiadny iný dôvod údajnej neplatnosti zmluvy o dielo ako ten, že nemohla byť uzavretá z dôvodu nedostatku prejavu vôle je nedôvodná, pretože okresný súd správne dospel k záveru, že údajná zmluva o dielo, ktorá mala byť uzavretá medzi žalobcom a žalovaným uzavretá nebola práve preto, že zo strany žalobcu nedošlo k prejavu vôle uzavrieť zmluvu o dielo so žalovaným, keďže osoba, ktorá predstierala, že koná v mene žalobcu, nemala žiadne oprávnenie žalobcu zaväzovať, nemohla preto vyjadriť jeho vôľu.
104. Vo vzťahu k údajnej neplatnosti zmluvy o dielo sa odvolací súd stotožňuje s konštatovaním žalovaného, že konanie neoprávneného zástupcu nemá za následok neplatnosť právneho úkonu. Takýto právny úkon je platný a zo zákona sa považuje za uzavretý medzi treťou osobou a neoprávneným zástupcom, nie medzi treťou osobou a tým, kto bol neoprávnene zastúpený. E. F. nemohla zaväzovať žalobcu, pretože jej nebola udelená žiadna plná moc a oprávnenie konať jej ani nevyplývalo z Obchodného zákonníka, ani z Občianskeho zákonníka, preto nemohla interpretovať vážnu vôľu žalobcu. 105. Žalovaným tvrdený vznik záväzku E. F. voči žalovanému nie je predmetom tohto sporu, pretože súd v prejednávanej veci nerozhoduje o nároku žalovaného voči E. F.. Okresný aj odvolací súd sa však musel prejudiciálne zaoberať aj otázkou, či E. F. záväzok voči žalovanému vznikol a kedy, pretože žalovaný uplatnil procesnú obranu spočívajúcu v plnení za tretieho a preto musel súd preskúmať, či platba žalobcu žalovanému mohla byť platbou za E. F..
106. Vznik záväzku medzi E. F. a žalovaným, ktorého sa žalovaný domáha prostredníctvom ust. § 33 ods. 2 OZ, nie je vznikom záväzku na základe prejavenej vôle, ale je vznikom záväzku zo zákona, kedy zákon výslovne určil, že ak niekto koná za iného bez plnomocenstva, je z tohto konania zaviazaný sám, ibaže ten, za koho sa konalo, právny úkon dodatočne bez zbytočného odkladu schváli. Pokiaľ preto nebolo v konaní preukázané, že by úkon E. F. bol dodatočne schválený žalobcom platí, že zo zákona bola voči žalovanému zaviazaná sama, a to bez ohľadu na to, že vôľu byť takto zaviazaná neprejavila ani ona, ani žalovaný.
107. Žalovaný v odvolaní namietol právne posúdenie okresného súdu vo vzťahu k možnému prekročeniu oprávnenia E. F.. Poukázal na ust. § 15 ods. 2 ObZ a § 33 ods. 1 OZ. Vo vzťahu k § 15 ods. 2 ObZ sa odvolací súd vyjadril vyššie a iba opakovane upozorňuje, že tento je možné aplikovať iba v prípade, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť, čo odvolací súd vyhodnotil, že nebol tento prípad, pretože žalovaný s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu vedieť mohol.
108. Pokiaľ ide o aplikáciu ust. § 33 ods. 1 OZ, tento sa na prejednávanú vec nevzťahuje, pretože základnou podmienkou aplikácie tohto ustanovenia je, že splnomocnenec prekročí svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva. V danom prípade však okresný súd zistil skutkový stav, že plná moc nebola žalobcom E. F. udelená, a pokiaľ plná moc udelená nebola, nie je možné ju prekročiť a následne ani dodatočne schváliť. Preto ani odvolací súd na prejednávanú vec ust. § 33 ods. 1 OZ neaplikoval.
109. Odvolací súd má za to, že na danú vec je možné aplikovať ust. § 33 ods. 2 OZ, pretože toto pojednáva o prekročení oprávnenia konať za splnomocniteľa v oboch javových formách, nie len vtedy, ak niekto prekročí už udelené plnomocenstvo, ale aj vtedy, ak niekto koná bez toho, aby akékoľvek plnomocenstvo udelené bolo. V danom prípade okresný súd správne dospel k záveru, že E. F. konala bez toho, aby jej plná moc z o strany žalobcu bola udelená a k takémuto právnemu záveru dospel aj odvolací súd.
110. Vo vzťahu k možnému prekročeniu oprávnenia E. F. tak žalovaný vychádza z dvoch navzájom sa vylučujúcich domnienok. Na jednej strane vychádza z domnienky, že E. F. vystupovala v mene žalobcu preto, že mala generálnu plnú moc v zmysle ust. § 15 ObZ a pokiaľ ju prekročila, tak v z mysle § 15 ods. 2 ObZ je chránená dobrá viera tretej osoby, teda žalovaný vyjadruje domnienku, že E. F. bola žalobcom
pri prevádzkovaní jeho podniku poverená určitou činnosťou. Pokiaľ sa žalovaný domáha aplikácie ust. § 33 ods. 2 OZ, naopak vychádza z opačnej domnienky, že E. F. pri prevádzkovaní podniku žiadnou činnosťou poverená nebola, že konala úplne bez akéhokoľvek oprávnenia (bez príkazu) v mene žalobcu. A následne má za to, že záväzok žalobcu vznikol na základe toho, že konanie E. F. bez plnomocenstva bolo dodatočne schválené žalobcom.
111. Ako odvolací súd vyššie uviedol, má za to, že aplikácia § 15 ods. 2 ObZ neprichádza v danej súdenej veci do úvahy, preto sa následne zaoberal aplikáciou ust. § 33 ods. 2 OZ. Vo vzťahu k tomuto ustanoveniu Občianskeho zákonníka (§ 33 ods. 2 OZ) predkladali žalobca aj žalovaný pomerne rozsiahle písomné vyjadrenia, kedy žalobca mal za to, že vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu treba citované ustanovenie aplikovať tak, že E. F. nevznikol vo vzťahu k žalovanému záväzok z toho dôvodu, že žalovaným nebola vyzvaná na plnenie a do momentu, kým sa tak udialo, nebola voči žalovanému zaviazaná. Následne v čase, keď bola poskytnutá platba z účtu žalobcu, E. F. záväzok voči žalovanému nemala, takže plnenie žalobcu poskytnuté na žalovaného účet nemohlo byť plnením uspokojujúcim existujúci dlh E. F. voči žalovanému. Žalovaný naopak zdôrazňoval vo svojich vyjadreniach, že E. F. sa prostredníctvom ust. § 33 ods. 2 OZ stala zaviazanou sama a s odkazom na judikát NS ČR 28Cdo/3823/2015 sa domáhal toho, že platba, ktorá odišla z účtu žalobcu bola plnením, ktorým E. F. dosiahla zánik svojho záväzku voči žalovanému. Žalovaný v odvolaní namietol právne posúdenie okresného súdu, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalobcu a zistený skutkový stav právne vyložil tak, že v čase vykonania platby z účtu žalobcu ešte neexistoval záväzok E. F. voči žalovanému.
112. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, ktorú prevzal okresný súd, že E. F. nie je do momentu, kým ju žalovaný vyzve na plnenie, zaviazaná z právneho úkonu, ktorý urobila bez plnej moci. Odvolací súd v tejto súvislosti nevyzýval strany na ďalšie samostatné vyjadrenia, pretože tak žalobca, ako aj žalovaný opakovane predkladali svoju argumentáciu k spôsobu výkladu ust. čl. 33 ods. 2 OZ jednak vo vzťahu k tomu, kedy vznikol záväzok E. F. voči žalovanému, či vôbec vznikol a pokiaľ vznikol, či plnením z účtu žalobcu mohol tento záväzok byť alebo nebyť uhradený. Preto strany sa k právnemu posúdeniu rozsiahlo vyjadrovali, a to nielen v konaní pred súdom prvej inštancie, ale aj v konaní pred odvolacím súdom. Odvolací súd preto svoj záver formuluje na základe argumentácie tak žalobcu, ako aj žalovaného a k argumentácii, ktorú uviedol okresný súd v odvolaní, ktorá je prevzatou argumentáciou žalobcu, už mal žalovaný možnosť vyjadriť sa v konaní pred súdom prvej inštancie a opakovane v odvolacom konaní. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nevyzýval strany na samostatné vyjadrenie sa v zmysle ust. § 382 CSP, pretože aplikuje ust. § 33 ods. 2 OZ, ktorý aplikoval aj okresný súd, a to vo vzťahu k argumentácii, ktorú už strany predkladali okresnému súdu, pričom zároveň nemôže ísť o prekvapivé rozhodnutie, keďže žalobca aj žalovaný mali v konaní možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, a to vo vzťahu k záveru okresného súdu (rozhodnutie 48/2020, uznesenie NS SR 3Obdo/1/2019, uznesenie NS SR 7Cdo/1/2018).
113. Vo vzťahu k polemike sporových strán, či ku dňu platby z účtu žalobcu E. F. vznikol alebo nevznikol záväzok voči žalovanému, odvolací súd poukazuje na slabinu argumentácie žalobcu (a následne aj okresného súdu), z ktorej vyplýva, že v období od uzavretia zmluvy do výzvy na poskytnutie plnenia nikto zo zmluvy zaviazaný nebol. Z ustanovenia § 33 ods. 2 OZ vyplýva, že kto koná za iného bez plnomocenstva, je z toho konania zaviazaný sám. Z konania je zaviazaný sám od počiatku, od momentu, kedy vznikol právny vzťah. Ak dôjde k dodatočnému schváleniu konania takejto osoby, na právny vzťah sa nazerá, ako by od počiatku bol zaviazaný splnomocniteľ. Ak ku schváleniu nedôjde, od počiatku je zaviazaný ten, kto konal bez príkazu. Inak by nastalo časové obdobie, v ktorom by zmluva bola uzavretá, ale nebol by z nej zaviazaný nikto.
114. Vo vzťahu k tomu, či v čase platby z účtu žalobcu už existovala povinnosť E. F. zaplatiť cenu diela je potom potrebné rozlišovať medzi vznikom záväzku (na základe uzavretej zmluvy) a splatnosťou záväzku. Pokiaľ E. F. uzavrela so žalovaným zmluvu o dielo predstierajúc, že zastupuje žalobcu, čo v konaní preukázané nebolo, platí, že zo zákona bez ohľadu na prejavenú vôľu sa zo zmluvy o dielo stala zaviazanou sama.
115. Posúdenie otázky, kedy sa stal záväzok zaplatiť zálohu na cenu diela splatným, potom závisí od dojednaní zmluvných strán v zmluve o dielo. V konaní nebolo sporné, že E. F. dojednala so zástupcom žalovaného spôsob platby tak, že bude uhradená zálohová faktúra, následne bude dodaná časť diela,
pričom neskôr boli vystavené ďalšie zálohové faktúry, dielo bolo postupne dodané a nakoniec bolo zúčtované konečnou faktúrou. Ak zo zistení skutkového stavu okresným súdom vyplýva, že v rámci zmluvy o dielo bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté platenie zálohovej faktúry, potom objednávateľ bol povinný zaplatiť zálohovú faktúru po jej vystavení a preto v čase, keď zálohová faktúra bola z účtu žalobcu zaplatená, záväzok objednávateľa na jej zaplatenie existoval. Tento záväzok vznikol v zmysle ust. § 33 ods. 2 OZ E. F., ktorá bola zaviazaná sama z konania, ktorým predstierala, že koná za žalobcu. Zaviazaná zo zmluvy o dielo bola od počiatku. Záväzok uhradiť zálohovú faktúru sa stal splatným na základe dohody strán po vystavení faktúry, tak to aspoň vyplynulo z výpovedí svedkov a nebolo to nikým popreté.
116. Omyl okresného súdu v aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav v tomto rozsahu, teda v určení momentu zaviazanosti E. F. voči žalovanému však nemá vplyv na vecnú správnosť tohto rozhodnutia, pretože ide o vyjadrenie vzťahu medzi žalovaným a E. F. a nie je odrazom právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý jediný je predmetom tohto súdneho konania. V rozsahu určenia momentu, odkedy bola E. F. zaviazaná voči žalovanému zo zmluvy o dielo, aj v určení momentu, ku ktorému bola povinná zaplatiť zálohovú faktúru na to, aby jej mohol dodať časť diela, teda podľa názoru odvolacieho súdu uvádzal správnu právnu argumentáciu žalovaný. Preto je mu možné prisvedčiť v jeho odvolacích námietkach, kedy uviedol, že z právneho úkonu v prípade konania neoprávneného zástupcu je osobne zaviazaný sám neoprávnený zástupca. Omyl okresného súdu bol v určení časového momentu viazanosti, pretože ten stotožniac sa s argumentáciou žalobcu predpokladal, že na to, aby záväzok E. F. voči žalovanému vôbec vznikol (teda aby bola viazaná zmluvou o dielo), muselo by prísť k výzve zo strany žalovaného voči E. F., aby splnila svoj záväzok, resp. k výzve, aby nahradila škodu postupom podľa ust. § 33 ods. 2 OZ, druhá veta. V zmysle Obchodného zákonníka je objednávateľ povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu v čase dojednanom v zmluve (§ 548 ods. 1 ObZ) a pokiaľ zo zmluvy nevyplýva niečo iné, vzniká nárok na cenu vykonaním diela. Osobitná výzva na zaplatenie v prípade, ak je dielo vykonané a doručené objednávateľovi nie je potrebná, zhotoviteľovi automaticky vzniká povinnosť zaplatiť cenu diela. Zmluvné strany si však môžu dohodnúť platobné podmienky inak. V prejednávanom prípade zo skutkového stavu vyplynulo, že strany si dojednali platenie zálohovou faktúrou, preto bol objednávateľ povinný zaplatiť zhotoviteľovi primeranú časť diela na základe vystavenia zálohovej faktúry, čo potvrdil aj skutkový dej zistený okresným súdom, že E. F. na základe vystavenia zálohovej faktúry túto zaplatila, teda v momente platenia uhrádzala záväzok, ktorý jej osobne už vznikol voči žalovanému v zmysle zmluvy o dielo. Zjednodušene povedané, v čase platby uhrádzala svoj dlh, ktorý bol splatný.
117. V zmysle uvedeného tak kľúčovou právnou otázkou, na základe ktorej súd mohol priznať uplatnený nárok, alebo naopak žalobu zamietnuť, bolo posúdenie toho, či žalobca plnil za tretieho (E. F.), alebo nie. Žalovaný sa totiž od počiatku sporu domáhal aj aplikácie ust. § 454 OZ a podľa ktorého sa bezdôvodne obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Následne tak odvolací súd preskúmaval polemiku sporových strán vo vzťahu k otázke, či ak E. F. platila svoj existujúci dlh z účtu žalobcu bez vedomia žalobcu, je takéto konanie možné subsumovať pod ustanovenie § 454 OZ. Uvedené skúmal stále v rozsahu predmetu prejednávanej veci, v ktorej uplatnený nárok nesmeruje voči E. F., teda jej prípadné bezdôvodné obohatenie nie je predmetom tohto sporu. Predmetom sporu je tvrdené bezdôvodné obohatenie žalovaného, preto odvolací súd skúmal, či prijatím platby z účtu žalobcu za dielo dodané E. F. bolo možné dospieť k záver, že žalobca plnil za E. F., teda plnil za tretieho, v dôsledku čoho by sa žalovaný prijatím ceny diela bezdôvodne neobohatil.
118. Vo vzťahu k právnemu výkladu ustanovenia § 454 OZ žalovaný argumentoval rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR 28Cdo/3823/2015, ktorý dospel k záveru, že disponent vybavený právom determinovať pohyb uložených prostriedkov (v banke) je o.i. schopný poukázať určitú čiastku z dotknutého účtu na účet svojho veriteľa s cieľom vyrovnať vlastný dlh. V takom prípade uvedený subjekt podľa názoru Najvyššieho súdu Českej republiky nedáva priechod vôli majiteľa účtu, ale vlastným menom uskutočňuje úmysel poskytnúť plnenie, z ktorého je sám dlžný a privodiť tak následky vo svojej právnej sfére, na čom nič nemení skutočnosť, že povinnosť zaplatiť veriteľovi určitú čiastku realizuje za využitia majetkovej hodnoty patriacej primárne inému (majiteľovi účtu), ktorú si za týmto účelom prisvojuje. Nie je preto možné pokladať za principiálne vylúčené, aby disponent (nevystupujúci voči príjemcovi plnenia ako zástupca tretieho subjektu) poukázaním finančných prostriedkov na účet svojho veriteľa privodil zánik vlastného záväzku i tam, kde tento úkon nekoreluje so záujmami majiteľa účtu samotného. Ak bude medzi osobou s dispozičným oprávnením a tým, komu adresovala peniaze z predmetného účtu platný a účinný právny dôvod pre uvedené plnenie, nebude priliehavé nazerať na
veriteľa, ktorý obdržal v dôsledku pokynu svojho dlžníka daný obnos ako na bezdôvodne obohateného. Najvyšší súd ČR ďalej uviedol, že nie je možné opomenúť, že sa v dôsledku transferu prostriedkov do sféry disponentovho veriteľa znižujú aktíva majiteľa účtu, z ktorého je obnos odpisovaný a naopak sa zlepšuje majetková situácia osoby s dispozičným oprávnením, ktorá je zbavená pasív v podobe dlhu, ktorý bol popísaným spôsobom uhradený. Keďže je uvedený prospech zreteľne sprevádzaný ujmou majiteľa účtu (v podobe umenšenia jeho pohľadávky voči banke), súdu sa javilo ako prirodzené uzavrieť, že pri absencii právom aprobovaného dôvodu pre tento presun majetkových hodnôt by sa medzi ním a disponentom mohol utvoriť záväzok z bezdôvodného obohatenia. Platí pritom, že sama existencia dispozičného oprávnenia nezakladá adekvátny titul pre plnenie medzi tým, pre koho je účet vedený a subjektom, ktorému je zverené právo s prostriedkami na ňom zloženými nakladať.
119. Žalobca v reakcii na uvedenú argumentáciu žalovaného poukázal v rámci slovenskej judikatúry na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/207/2007, ktoré sa zaoberalo vyhodnotením splnenia podmienok pre aplikáciu ust. § 454 OZ. Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí uviedol, že ust. § 454 OZ rozširuje spôsoby vzniku bezdôvodného obohatenia (§ 451 ods. 1 OZ) o ďalší z dôvodov (§ 451 ods. 2 OZ) tak, že bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Predpokladom aplikácie tohto ustanovenia je existencia právnej povinnosti (zo zmluvy, zo zákona alebo z rozhodnutia) ku konkrétnemu plneniu toho, za ktorého bolo plnené a naopak neexistencia tejto povinnosti na strane toho, kto za iného jeho povinnosť splnil. Ten, kto plnil za iného (oprávnený) má právo požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia od toho, za koho plnil (od dlžníka), nie však od toho, komu plnil (veriteľa). Nevyhnutnými predpokladmi bezdôvodného obohatenia podľa § 454 OZ sú teda
- oprávnený (subjekt, ktorý poskytol majetkové plnenie veriteľovi namiesto dlžníka) nemal povinnosť plniť (na jeho strane neexistovala právna povinnosť k plneniu),
- právnu povinnosť poskytnúť uvedené plnenie mal dlžník (tento získava bezdôvodné obohatenie),
- medzi tým kto plnil (oprávneným) a tým, komu bolo plnené (veriteľom) bolo zrejmé, že bolo plnené za iného (t.j. za dlžníka , ktorému vzniká bezdôvodné obohatenie tým, že plnením, ktoré za neho poskytol oprávnený, jeho dlh zanikol splnením - § 559 ods. 1 OZ).
120. Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo vydané vo vzťahu k skutkovému deju, kedy z účtu žalobcu došlo núteným výkonom rozhodnutia k uspokojeniu žalovaného napriek tomu, že žalobca nebol povinným subjektom v konaní o nútenom výkone rozhodnutia. V tejto súvislosti najvyšší súd SR uviedol, že v kontexte prejednávaného prípadu potom plynie, že prijatím peňažnej pohľadávky z peňažného účtu žalobcu sa zväčšil majetok žalovaného 1/ o to, čo sa mal zväčšiť plnením zo strany jeho dlžníka. Z uvedeného je rovnako zrejmé, že dlžníkov záväzok vyplývajúci z právoplatného rozhodnutia nezanikol. Uvedená okolnosť bráni v aplikácii § 454 OZ, pretože v takomto prípade nedochádza k vzniku majetkového prospechu na strane dlžníka pre absenciu zániku záväzku jeho splnením (§ 559 ods. 1 OZ) v dôsledku plnenia uskutočneného za dlžníka tak, ako to predpokladá § 454 OZ; pohľadávka titulom plnenia nezanikla, povinnému naďalej zostáva záväzok, z plnenia ktorého sa má právo oprávnený domáhať.
121. Z uvedeného prehľadu vyplýva, že v skutkovo a právne rovnakej situácii, kedy z účtu jedného subjektu tretia osoba neoprávnene zaplatí svoj existujúci dlh vlastnému veriteľovi bez vedomia majiteľa účtu, vyložili Najvyššie súdy Slovenskej republiky a Českej republiky rovnaké zákonné ustanovenie § 454 OZ (v tom čase v zhodnom znení aj v právnom poriadku Českej republiky) rôzne. Kým Najvyšší súd SR vyžaduje na naplnenie podmienok § 454 OZ aj to, že medzi tým kto plnil (oprávneným) a tým, za koho bolo plnené (veriteľom) bolo zrejmé, že je plnené za tretieho (dlžníka), Najvyšší súd ČR takúto podmienku zo znenia § 454 OZ nevyvodil a má za to, že postačuje samotná skutočnosť že z účtu oprávneného bol veriteľovi platený existujúci dlh, bez ohľadu na to, či oprávnený chcel alebo nechcel platbou docieliť úhradu dlhu dlžníka.
122. Žalovanému je možné prisvedčiť v jeho odvolacej námietke v tom, že okresný súd sa s rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR 28Cdo/3823/2015, ktorého záverov sa domáhal žalovaný, žiadnym spôsobom nevysporiadal. Okresný súd naopak uprednostnil závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, keď aj v odôvodnení (ods. 52, predposledná veta) mal za to, že predpokladom vzťahu podľa ust. § 454 OZ je to, že medzi tým kto plnil a tým, komu sa plnilo, bolo zrejmé, že sa plnenie deje za iného.
123. Keďže okresný súd sa s konkurenciou dvoch rozhodnutí Najvyšších súdov napriek námietkam žalovaného nevysporiadal, v zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, je tak povinný urobiť odvolací súd.
124. Odvolací súd primárne poukazuje na ust. čl. 2 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít je v zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/6/2017, vo vzťahu k NS SR možné považovať stanoviská alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR, do tohto pojmu je možné zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach NS alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutie NS názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. Všeobecne za rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít je možné považovať aj rozhodnutia Ústavného súdu SR.
125. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky pod pojem ustálená rozhodovacia prax nespadajú (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/129/2017). Napriek tomu vo vzťahu k tým rozhodnutiam, ktoré súdy Českej republiky vydali na základe právnych predpisov spoločných pre Českú republiku aj Slovenskú republiku v čase rozhodnutia, je možné sa inšpirovať ich myšlienkovým postupom. Preto, pokiaľ žalovaný odkázal na rozhodnutie súdu ČR, ktoré tento vydal pri výklade ust. § 454 zák. č. 40/1964 OZ, Občianskeho zákonníka, odvolací súd sa zaoberal v ňom naznačenou myšlienkovou líniou napriek tomu, že nešlo o rozhodnutie súdu Slovenskej republiky. Zároveň si však je odvolací súd vedomý toho, že rozhodnutie, na ktoré poukazoval žalobca, rozhodnutie NS SR 3Cdo/207/2007 je rozhodnutím najvyššej súdnej autority, a preto pokiaľ by odvolací súd chcel dospieť k iným právnym záverom, než sú uvedené v citovanom rozhodnutí, mohol by tak postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP za predpokladu, že by odôvodnil odklon od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.
126. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že pri posudzovaní odlišnosti argumentácie uvedenej v predložených judikátoch NS SR a NS ČR je v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi.
127. Z odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu je zrejmé, že argumentom, pre ktorý sa priklonil k záveru, že v danom prípade nie je možné platbu, ktorá odišla z účtu žalobcu vyhodnotiť vo vzťahu k E. F. ako plnenie za iného tak, ako to predpokladá ust. § 454 OZ je, že „predpokladom vzťahu podľa tohto ustanovenia je to, že medzi tým, kto plnil a tým, komu sa plnilo bolo zrejmé, že sa plnenie deje za iného“ (ods. 52, predposledná veta). Okresný súd tak odcitoval podmienku, nachádzajúcu sa v odôvodnení rozhodnutia NS SR 3Cdo/207/2007, i keď omylom nesprávne uviedol inú spisovú značku, keď odkázal na stanovisko rozhodnutie občianskoprávneho kolégia NS SR Cpj/37/78 publikované ako 1/1979. Ako bolo uvedené, základným rozdielom v myšlienkovej línii českého Najvyššieho súdu a slovenského Najvyššieho súdu je práve podmienka, aby medzi tým, kto plnil (oprávneným) a tým, komu bolo plnené (veriteľom) bolo zrejmé, že bolo plnené za iného. Z vyššie citovaného odôvodnenia rozhodnutia NS ČR totiž vyplýva, že český súd takúto podmienku za podstatnú nepovažoval a že mal za to, že pre naplnenie predpokladov § 454 OZ postačuje, ak medzi osobou, ktorá mala dispozičné právo k účtu (E. F.) a veriteľom tejto osoby (žalovaný) v čase poskytnutia platby existoval platný právny vzťah, na základe ktorého bol veriteľ (žalovaný) oprávnený prijať plnenie voči disponentovi (E. F.). Z odôvodnenia NS SR 3Cdo/207/2007 naopak vyplýva, že samotná existencia takéhoto záväzkového vzťahu medzi tým, kto plnil (dlžník) a tým, komu bolo plnené (veriteľ, žalovaný), nepostačuje. Nevyhnutným predpokladom je, aby k tomu pristúpila aj skutočnosť, že medzi tým, kto plnil (žalobca) a tým, komu bolo plnené (žalovaný) bolo zrejmé, že bolo plnené za iného (E. F.). Na uvedený výklad ust. § 454 OZ upozorňoval žalobca už v priebehu konania vo svojich vyjadreniach, keď výslovne uviedol, že žalobca zaplatením žalovanej sumy neplnil za žiadnu inú osobu to, čo takáto osoba podľa práva mala plniť sama (ods. 6 rozhodnutia okresného súdu), rovnako ako na vykonanom pojednávaní právny zástupca žalobcu vymedzil ako jednu zo základných podmienok aplikácie ust. § 454 OZ to, že medzi tým, kto plnil a tým, komu sa plnilo bolo zrejmé, že sa plnenie deje za iného.
128. Zároveň zo skutkových zistení okresného súdu vyplýva, že plnenie bolo poskytnuté z účtu žalobcu bez toho, aby osoby oprávnené v jeho mene konať mali subjektívnu informáciu o tejto skutočnosti. Právny záver okresného súdu, že nebola naplnená podmienka, aby medzi žalobcom a žalovaným bolo
zrejmé, že platba je plnením za E. F. vyplýva z jeho zistení, že žalobca v čase platby o vzťahu medzi žalovaným a E. F. (a už vôbec o svojom domnelom právnom vzťahu so žalovaným) ani nemal vedomosť. Plnenie poskytnuté žalovanému preto nie je možné vyhodnotiť ako plnenie, ktoré poskytol žalobca s vedomím, že plní za iného (za E. F.). Ako vyplynulo z dokazovania, platbu realizovala E. F. a nebolo by možné dospieť k záver, že keď bez vedomia majiteľa účtu platila vlastný dlh, nahradila tým vôľu majiteľa účtu.
129. Citované právne posúdenie okresného súdu uvedené v ods. 52, predposledná veta pritom nebolo v inak pomerne rozsiahlom odvolaní žalovaného namietnuté, odvolateľ teda nespochybnil tvrdenie okresného súdu, že predpokladom vzťahu podľa ustanovenia § 454 OZ je to, že medzi tým, kto plnil a komu sa plnilo bolo zrejmé, že sa plnenie deje za iného. Žalovaný celý čas len paušálne odkazoval na opačné rozhodnutie Českého Najvyššieho súdu Keďže odvolací súd je v zmysle ust. § 380 ods. 1 odvolacími dôvodmi viazaný, nie je oprávnený sám predkladať argumenty, pre ktoré by spochybňoval záver okresného súdu, že predpokladom vzťahu podľa ust. § 454 OZ je, že medzi tým, kto plnil a tým, komu bolo plnené, bolo zrejmé, že sa plnenie deje za iného a viesť tak polemiku v mene žalovaného. Za uvedenie dôvodov, z akých sa rozhodnutie okresného súdu napáda, možno považovať až konkretizáciu okolností, z ktorých odvolateľ vyvodzuje, že odvolací dôvod je daný, v tomto prípade, že došlo k nesprávnemu výkladu podmienok aplikácie ustanovenia § 454 OZ na zistený skutkový stav.
130. Odvolací súd preto iba konštatuje, že záver, že medzi tým, kto plnil a tým, komu sa plnilo bolo zrejmé, že sa plnenie deje za iného, je plne v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu, ktorý uvedené sám konštatoval v rozhodnutí 3Cdo/207/2007. I keď odvolací súd pripúšťa, že ohľadom výkladu § 454 OZ je možné viesť polemiku, priklonil sa k záverom Najvyššieho súdu SR preto, že vyplýva z gramatického a systematického výkladu formulácie „za koho“ sa plnilo. Plnenie „za iného“ poznalo už Rímske právo. V slovenskom obligačnom práve je „plnenie za iného“ upravené iba čiastočne, a to pre obchodné záväzkové vzťahy tak, že dlžník môže plniť pomocou tretej osoby, zodpovedá pritom akoby záväzok plnil sám (§331ObZ) a tiež je upravená povinnosť veriteľa prijať plnenie záväzku ponúknuté treťou osobou, ak plnenie nie je viazané na osobné vlastnosti dlžníka a ak s tým dlžník súhlasí (§ 332 ObZ). Keďže vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je obchodnoprávnym vzťahom, ale je vzťahom občianskoprávnym, vzniknutým z bezdôvodného obohatenia (samotné postavenie podnikateľov nie je postačujúcou podmienkou na to, aby sa ich vzťah transformoval na vzťah obchodného práva, keďže ich vzájomný vzťah nevznikol pri podnikateľskej činnosti), ustanovenia Obchodného zákonníka nie je možné aplikovať. Ich text však tiež naznačuje, že v slovenskom právnom poriadku (a teda následne aj v judikatúre) sa v prípade plnenia za iného predpokladá, že všetky tri subjekty (ten kto za iného plní, ten komu je za iného plnené a ten za koho sa plní) majú vôľu docieliť zánik záväzku dlžníka plnením tretej osoby, že ide o plnenie s úmyslom splniť dlh. Preto má odvolací súd za to, že je dôvodné trvať aj na splnení podmienky, že medzi tým, kto plnil a tým, komu bolo plnené, bolo zrejmé, že sa plnenie deje za iného. Z uvedeného dôvodu sa nepriklonil k argumentácii žalovaného a neodklonil sa od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 3Cdo/207/2007.
131. Zároveň skutkové tvrdenia žalovaného od počiatku nesmerovali k tomu, že by tvrdil, že žalobca vedome plnil dlh, ktorý vznikol žalovanej. Naopak, pôvodne jeho procesná obrana bola založená na tom, že zo zmluvy o dielo je zaviazaný žalobca a teda predpokladal, že žalobca platbu poskytol s úmyslom uhradiť vlastný záväzok voči žalovanému. Neskôr prostredníctvom aplikácie ust. § 33 ods. 2 OZ žalovaný poukázal na to, že zo zákona sa zo zmluvy o dielo stala zaviazanou E. F., ktorá konala bez plnej moci predstierajúc, že koná v mene žalobcu. Tvrdenie, že by za týchto okolností chcel žalovaný zaplatiť jej dlh voči žalovanému ani v konaní vznesené nebolo, takže ani nebolo predmetom dokazovania. Pri tom platí, že dlh E. F. voči žalovanému plnením žalobcu nezanikol, pretože prijala od neho plnenie zo zmluvy, na základe čoho jej vznikla povinnosť uhradiť cenu diela a túto doposiaľ neuhradila. Tým nie je naplnený ani ďalší predpoklad aplikácie § 454 OZ, že prijatím plnenia veriteľom zanikol dlh dlžníka. Na uvedené žalobca poukazoval v konaní pred súdom prvej inštancie a odkázal aj na rozhodnutie NS SR 2MCdo/23/2011, v ktorom bol daný iný skutkový stav, ale bola v ňom vyjadrená zásada, že predpokladom aplikácie § 454 OZ je, že prijatím plnenia veriteľom (žalovaný) zanikol dlh dlžníka (E. F.).
132. Na základe uvedeného má potom odvolací súd za to, že pokiaľ okresný súd postupoval v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, postupoval procesne správne. Skutočnosť, že takéto závery nie sú v súlade so závermi Najvyššieho súdu Českej republiky, pritom nezakladalo okresnému súdu povinnosť odkloniť sa od rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, keďže nie je najvyššou súdnou
autoritou, vo vzťahu ku ktorej platí ust. čl. 2 ods. 3 CSP, teda nie je daná povinnosť konajúceho súdu presvedčivo odôvodniť odklon od rozhodnutia súdu iného štátu.
133. Vo vzťahu k ďalším špeciálnym námietkam žalovaného uvedených v odvolaní okresný súd konštatuje, že pokiaľ tento sa domáha toho, že neplatnosť zmluvy je skôr výnimkou a nie zásadou, s uvedeným je možné sa stotožniť, avšak v danom prípade zmluva o dielo medzi žalobcom a žalovaným nebola neplatná, zmluva o dielo medzi žalobcom a žalovaným vôbec nevznikla.
134. Pokiaľ sa žalovaný opakovane domáha toho, že aj keby bola zo zmluvy zaviazaná E. F., stále platí záver, že na strane žalovaného existoval dôvod na plnenie, odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že áno, u žalovaného existoval dôvod na prijatie plnenia, ale na prijatie plnenia od E. F. a nie plnenia od žalobcu.
135. Žalovaný v odvolaní predkladá pomerne rozsiahlu argumentáciu vo vzťahu k svojmu presvedčeniu, že žalobca si mal svoj nárok prednostne uplatňovať u E. F.. Vo vzťahu ku všetkým argumentom, ktoré sú v časti odvolania B.4.1 (Duplicita požadovanej reparácie) odvolací súd stručne uvádza, že právne prostriedky ochrany, ktoré žalobca zvolí voči E. F., nie sú predmetom tohto súdneho konania. Predmetom tohto súdneho konania bolo posúdenie toho, či žalovaný je alebo nie je povinný vrátiť žalobcovi platbu, ktorú prijal z účtu žalobcu vo výške 42.230,- Eur, pričom súd vyhodnocoval procesnú obranu žalovaného, ktorý mal za to, že mu nárok na prijatie plnenia od žalobcu vznikol tým, že žalobca plnil záväzok E. F., čo bolo aj predmetom prieskumu okresného súdu a odvolacieho súdu. Žiadne ďalšie vzťahy medzi žalobcom a E. F. už potom predmetom tohto konania nie sú. Žalobcovi nič nebráni, aby si uplatnil nároky spôsobom, aký uzná za vhodný, je potom záležitosťou súdu, prípadne príslušných orgánov, aby o týchto uplatnených nárokoch rozhodli.
136. Pokiaľ ide o polemiku žalobcu a žalovaného, či nárok na vydanie neoprávneného majetkového prospechu je možné uplatniť subsidiárne, až pokiaľ bol vopred uplatnený nárok na náhradu škody, či je vôbec daná nejaká subsidiarita medzi uplatnením nároku na náhradu škody a bezdôvodným obohatením, odvolací súd konštatuje, že rozhodnutia, na ktoré žalovaný poukazuje, nepokrývajú skutkový stav vyplývajúci z prejednávanej veci. Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozhodnutie NS SR 2Cdo/48/2010 pojednávajúceho o náhrade škody voči štátu a spôsobu uspokojenia nárokov s tým súvisiacich a žalobca vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu poukázal na rozhodnutie NS SR 6Cdo/9/2016, v ktorom bolo vyššie citované rozhodnutie NS SR 2Cdo/48/2010 označené za exces, v oboch prípadoch ide o rozhodnutia, ktoré riešia otázku uplatnenia nárokov vo vzťahu k náhrade škody voči štátu. Rovnako odôvodnenie rozhodnutia R1/1979 (Cpj/37/78), z ktorého žalovaný opakovane citoval vetu „Nárok na vydanie neoprávneného majetkového prospechu možno však uplatniť iba v tom prípade, ak nie sú podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody“, je vytrhnuté z kontextu, keďže z rozhodnutia NS Cpj/37/78 v časti VI. Spôsob a rozsah vydania neoprávneného majetkového prospechu vyplýva, že každý sa môže domáhať vydania neoprávneného majetkového prospechu do tej výšky, do ktorej bol prospech získaný na jeho úkor. Jedinú výnimku v tomto smere predstavujú prípady, v ktorých sa vydania neoprávneného majetkového prospechu domáha podľa ust. § 456 OZ štát a následne sa rieši aj rozhodnutie Okresného súdu Prešov 6C/1264/77 a ďalšie rozhodnutia okresných súdov vo vzťahu k nároku na náhradu škody voči štátu. K tomu smerovala aj veta citovaná žalovaným.
137. Pokiaľ by bolo možné zvažovať otázku subsidiarity, teda či sa má oprávnený primárne uspokojiť z nároku na náhradu škody alebo z nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, túto je možné riešiť iba vo vzťahu medzi tými istými subjektmi, teda pokiaľ by medzi žalobcom a žalovaným bol zároveň nárok na náhradu škody a zároveň nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Otázka uplatnenia prípadného nároku na náhradu škody voči tretej osobe (E. F.), ktorý je predmetom osobitného súdneho konania v trestnej veci, predpokladá úplne iné skutkové tvrdenia a iné predkladanie dôkazov, ako je tvrdenie žalobcu vo vzťahu k žalovanému, že sa bezdôvodne obohatil prijatím platby z účtu žalobcu. Aj pokiaľ by išlo o uplatnenie nároku na náhradu škody a bezdôvodného obohatenia voči tomu istému subjektu v zmysle aktuálne platných zákonov (Občiansky zákonník, Obchodný zákonník) vo sfére civilného práva, sú v určitých prípadoch ustanovené postupy, ako si prioritne musí veriteľ uplatňovať svoj nárok (napr. primárne si musí kupujúci uplatniť nároky z vád tovaru, až následne môže uplatňovať nároky z náhrady škody), avšak vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu takáto subsidiarita ustanovená nie je. Preto v zásade voľba právnych prostriedkov ochrany je plne v dispozičnej autonómii žalobcu.
138. Zo strany žalovaného bolo jeho procesný úspech kľúčové preukázať, že platba, ktorá mu prišla na účet z účtu žalobcu bola platbou, za ktorú poskytol protiplnenie priamo žalobcovi. Zjednodušene povedané, ani za predpokladu, že by tvrdenia žalovaného o tom, že medzi žalobcom a žalovaným skutočne vznikla zmluva o dielo by nemohli privodiť procesný úspech žalovanému, pokiaľ by nebol schopný preukázať, že dielo, ktoré zhotovil, následne odovzdal žalobcovi. Pokiaľ dielo, ktoré žalovaný zhotovil, nebolo odovzdané žalobcovi, žalovaný neposkytol žalobcovi protiplnenie, čo by v prípade, ak by medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá nejaká zmluva (napr. zmluva o dielo), stále zakladala nárok žalobcu na vydanie ceny diela, pokiaľ mu žiadne dielo odovzdané nebolo. Predmetom procesnej obrany žalovaného tak mohlo ostať iba preukázanie jeho oprávnenia prijať plnenie priamo od žalobcu z dôvodu, že žalobcovi poskytol protiplnenie alebo z dôvodu, že žalobca mu plnenie poskytol za iného. Ani jeden z týchto dôvodov v rámci zisteného skutkového stavu však preukázaný nebol. To, či si žalobca uplatňuje sumu 42.230,- Eur voči dvom rôznym subjektom tak nie je dôvodom na to, aby za predpokladu, že na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, tento nebol povinný vydať.
139. K námietke žalovaného, že nevidí žiaden dôvod, prečo by princíp subsidiarity bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k náhrade škody nemal platiť v prípade trojstranných právnych vzťahov odvolací súd primárne uvádza, že mu nie je jasné, prečo by v prípade trojstranných právnych vzťahov platiť mal. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, právny vzťah medzi žalobcom a E. F. a právny vzťah medzi E. F. a žalovaným sú tri samostatné právne vzťahy, ktoré sa môžu prelínať do určitej miery (pri posúdení, či zo strany žalobcu mohlo alebo nemohlo ísť o platenie za E. F.), avšak ani sám žalovaný nepoukazuje na konkrétne ustanovenia právnych predpisov, z ktorých by malo vyplývať, že by tri rôzne právne vzťahy mali byť riešené na princípe subsidiarity vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu a náhrade škody.
140. Žalovaný záverom odvolania namietol spravodlivosť usporiadania veci, pokiaľ okresný súd rozhodol tak, že ho zaviazal, aby vrátil platbu, ktorá mu bola zaslaná z účtu žalobcu. Mal za to, že závery okresného súdu odporujú princípom spravodlivosti a ochrany dobrej viery tretej strany a že by bolo nespravodlivé, aby za interné zlyhanie žalobcu mal niesť zodpovednosť dobromyseľný žalovaný.
141. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že pokiaľ súd na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, naopak by odporovalo princípom spravodlivosti, ak by tento nebol zaviazaný bezdôvodné obohatenie vydať. Ochrana dobrej viery tretej strany nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky bezbrehá a uplatňuje sa iba do tej miery, kedy tretia strana naozaj nemala ako vedieť skutočný stav veci. Nešťastný následok konania žalovaného s E. F. tak je následkom nedostatočnej opatrnosti na strane žalovaného vo vzťahu k tomu, s kým koná. Uvedené konštatuje odvolací súd iba preto, že žalovaný v konaní vznášal námietku toho, že nemohol vedieť, že E. F. nie je osobou poverenou konať v mene žalobcu. Inak by sa odvolací súd nezaoberal tým, akým spôsobom má nastavené žalovaný vnútorné pravidlá pre preverovanie toho, s kým konkrétne koná v prípade uzatvárania podnikateľských zmluvných vzťahov, rovnako ako sa nemá odvolací súd dôvod zaoberať prípadným interným zlyhaním na strane žalobcu, ktorý dopustil, aby z jeho účtu mohla E. F. poslať platbu za plnenie, ktoré nebolo určené žalobcovi a žalobcovi ani nebolo dodané.
142. Podstatou spravodlivosti tohto rozhodnutia je tak skutočnosť, že žalovaný je zaviazaný vrátiť prijatú cenu diela preto, že žalobca zaplatil žalovanému za plnenie, ktoré od žalovaného nedostal. V konaní ani nebolo sporné, že plnenie žalovaného bolo určené a odovzdané E. F., ktorá ho ďalej užívala (nábytok do jej rodinného domu) a že žalobcovi žiadne plnenie odovzdané nebolo. Práve týmto bolo založené bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktorý prijal od žalobcu peniaze, ale neodovzdal žalobcovi žiadne protiplnenie.
143. Ako žalovaný opakovane zdôrazňoval v priebehu odvolacieho konania, na jeho strane nárok na prijatie plnenia vznikol, avšak vzniknúť mohol iba voči osobe, ktorá si od neho nábytok objednala, voči osobe, ktorej tento nábytok dodal, voči osobe, ktorá tento nábytok užíva. Právny vzťah medzi žalovaným a E. F. však nie je predmetom tohto sporu.
144. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP odvolacími dôvodmi viazaný, preto rozhodnutie okresného súdu preskúmal len v rozsahu dôvodov vymedzených v odvolaní. Zároveň odvolací súd nezistil vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré je povinný prihliadať aj keď neboli v odvolaní uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP).
145. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je v napadnutej časti vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
146. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanému, ktorý nebol v odvolacom konaní úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.
147. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).